NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA
prednesené 3. októbra 2018 (1)
Vec C‑572/17
Riksåklagaren
proti
Imranovi Syedovi
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Högsta domstolen (Najvyšší súd, Švédsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Autorské právo a s ním súvisiace práva – Informačná spoločnosť – Právo šírenia – Porušenie – Odevy s totožnými alebo podobnými označeniami ako registrované ochranné známky Európskej únie – Skladovanie na obchodné účely – Sklad oddelený od predajne“
1. Högsta domstolen (Najvyšší súd, Švédsko) má rozhodnúť o kasačnom opravnom prostriedku podanom proti rozsudku súdu na druhom stupni, ktorým bol obchodník odsúdený za to, že predával vo svojom obchode a skladoval vo svojich skladoch (jeden sklad spojený s obchodom a druhý sklad nachádzajúci sa na predmestí Štokholmu) viacero textilných výrobkov, na ktorých boli vyobrazenia a motívy rockovej hudby chránené autorským právom bez povolenia nositeľov tohto práva.
2. Pochybnosť, s ktorou sa vnútroštátny súd obracia na Súdny dvor, spočíva v obmedzeniach jedného z autorských práv, a to práva udeliť súhlas alebo zakázať verejné šírenie diela alebo jeho rozmnoženín, ktoré upravuje smernica 2001/29/ES(2). Konkrétne sa snaží zistiť, či a do akej miery zahŕňa toto právo okrem predávaných predmetov aj tovary v sklade.
I. Právny rámec
A. Medzinárodné právo
3. Zmluva Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) o autorskom práve, prijatá 20. decembra 1996 v Ženeve (ďalej len „ZAP“), bola schválená v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2000/278/ES zo 16. marca 2000(3).
4. Článok 6 tejto zmluvy stanovuje:
„1. Autori literárnych a umeleckých diel majú výhradné právo udeľovať súhlas na sprístupnenie originálu a rozmnoženín svojich diel verejnosti predajom alebo iným prevodom vlastníctva.
2. Žiadne ustanovenie tejto zmluvy nemá vplyv na slobodu zmluvných strán, aby určili prípadné podmienky, za ktorých sa po prvom predaji alebo prevode, alebo prechode vlastníctva k originálu alebo rozmnoženine diela so súhlasom autora vyčerpá právo podľa odseku 1.“
B. Právo Únie. Smernica 2001/29(4)
5. Podľa odôvodnenia 9 tejto smernice:
„Akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. …“
6. Odôvodnenie 11 tejto smernice uvádza:
„Jedným z hlavných spôsobov zabezpečenia potrebných zdrojov pre európsku kultúrnu tvorivosť a produkciu a zabezpečenia nezávislosti a dôstojnosti umeleckých tvorcov a interpretov je prísny a účinný systém ochrany autorských práv a súvisiacich práv.“
7. Podľa odôvodnenia 28 tejto smernice:
„Podľa tejto smernice do ochrany autorských práv patrí aj výlučné právo kontrolovať šírenie diela obsiahnutého v hmotnom článku. Prvým predajom originálu diela alebo jeho rozmnoženín v spoločenstve zo strany nositeľa práv, alebo s jeho súhlasom zaniká právo kontrolovať ďalší predaj tohto predmetu v spoločenstve. Toto právo by nemalo zaniknúť vo vzťahu k originálu alebo k jeho rozmnoženinám, ktoré predal držiteľ práv, alebo ktoré boli predané s jeho súhlasom mimo spoločenstva. …“
8. Článok 4 stanovuje:
„1. Členské štáty poskytnú autorom vo vzťahu k originálu ich diela alebo k jeho rozmnoženinám výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akúkoľvek formu verejného šírenia predajom alebo iným spôsobom.
2. Distribučné právo sa nevyčerpá v rámci spoločenstva vo vzťahu k originálu alebo ku kópiám diela s výnimkou prípadov, keď prvý predaj alebo prenos vlastníctva k danému objektu v rámci spoločenstva uskutoční držiteľ práv alebo sa uskutoční s jeho súhlasom.“
C. Vnútroštátne právo. Lag (1960:729) om upphovsrätt till litterära och konstnärliga verk(5)
9. Podľa § 2 tohto zákona môže konanie, ktoré porušuje autorské právo, spočívať okrem iného vo využívaní diela bez súhlasu autora prostredníctvom jeho sprístupnenia verejnosti, najmä v prípade ponúkania jeho napodobenín na predaj, prenájom, jeho požičiavanie alebo iné sprístupnenie verejnosti (§ 2 ods. 3 bod 4 uvedeného zákona).
10. Podľa § 53 bude každému, kto sa úmyselne alebo v dôsledku hrubej nedbanlivosti dopustí konania zasahujúceho do literárneho alebo umeleckého diela, ktoré porušuje autorské právo k tomuto dielu podľa kapitol 1 a 2, uložená pokuta alebo trest odňatia slobody v trvaní do dvoch rokov.
II. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom
A. Skutkové okolnosti
11. Pán Syed prevádzkoval v štvrti Gamla Stan (Štokholm, Švédsko) obchod, v ktorom predával okrem iného oblečenie a doplnky s motívmi rockovej hudby. Išlo o pirátske kópie, ktoré porušovali práva z ochrannej známky a práva duševného vlastníctva príslušných nositeľov týchto práv. Tovar sa okrem obchodu nachádzal aj v sklade spojenom s obchodom a tiež v inom sklade v štvrti Bandhagen na južnom predmestí Štokholmu.
12. Pán Syed, ktorý bol obžalovaný zo spáchania trestného činu porušenia práv z ochrannej známky a z porušenia zákona o duševnom vlastníctve pred tingsrätt (súd prvého stupňa, Švédsko), uviedol, že obchod bol pravidelne zásobovaný tovarom zo skladov.
13. Podľa Riksåklagaren (Generálny prokurátor Švédska) išlo o dvojaké porušenie:
– na jednej strane obžalovaný porušil právo z ochrannej známky tým, že v rámci svojej obchodnej činnosti neoprávnene používal na predávaných odevoch a doplnkoch označenia, ktoré boli totožné alebo veľmi podobné s niektorými registrovanými ochrannými známkami EÚ. K porušeniu došlo pri dovoze výrobkov do Švédska, pri ich ponúkaní na predaj v jeho obchode a pri ich skladovaní na účely podnikania tak v obchode, ako aj v sklade v jeho blízkosti a v sklade v Bandhagene,(6)
– na druhej strane takisto porušil autorské práva tým, že neoprávnene sprístupnil verejnosti oblečenie a výrobky s vyobrazeniami, na ktoré sa vzťahovala ochrana autorského práva ich nositeľov práv. Porušenie spočívalo v ponúkaní tovarov na predaj alebo v ich sprístupňovaní verejnosti v akejkoľvek inej forme v jeho obchode, v sklade nachádzajúcom sa vedľa obchodu a v sklade v Bandhagene. Pán Syed bol subsidiárne obžalovaný z trestných činov porušenia zákona o duševnom vlastníctve v štádiu pokusu a prípravy.
14. Súd prvého stupňa uznal pána Syeda vinným z porušenia práva z ochrannej známky vo vzťahu ku všetkým zaisteným tovarom. Rovnako ho uznal vinným z porušenia zákona o duševnom vlastníctve vo vzťahu k tovarom nachádzajúcim sa v obchode a k totožným tovarom nachádzajúcim sa v skladoch (599 kusov odevov). Vo svojom rozsudku mu uložil podmienečný trest odňatia slobody a pokutu vo výške 80 denných sadzieb.
15. Uvedený súd uviedol, že ponuka na predaj zo strany pána Syeda sa neobmedzovala len na predmety nachádzajúce sa v obchode, ale zahŕňala aj totožné predmety nachádzajúce sa v obidvoch skladoch. Pokiaľ však ide o predmety nachádzajúce sa len v skladoch, ktoré neboli totožné s predmetmi nachádzajúcimi sa v obchode, uvedený súd oslobodil pán Seyda spod obvinení, keďže sa domnieval, že predmety neponúkal na predaj a ani nedošlo k porušeniu zákona o duševnom vlastníctve v štádiu pokusu alebo prípravy.
16. Svea hovrätt, Patent ‑ och marknadsöverdomstolen (odvolací súd v Štokholme, senát pre patenty a ochranné známky, Švédsko) čiastočne vyhovel odvolaniu pána Syeda podanému proti rozsudku, a oslobodil ho spod obvinení týkajúcich sa porušenia zákona o duševnom vlastníctve, pokiaľ išlo o uskladnený tovar v dvoch skladoch, ktorý zodpovedal tovaru predávanému v obchode.
17. Podľa názoru odvolacieho súdu hoci pán Syed skladoval tovar s úmyslom predať ho, neponúkal ho na predaj, ani ho inak nesprístupnil verejnosti, pričom skladovaním tovaru v skladoch nebola podľa jeho názoru naplnená skutková podstata tohto trestného činu v štádiu pokusu alebo prípravy. Odvolací súd preto uznal pána Syeda vinným z porušenia zákona o duševnom vlastníctve, len pokiaľ išlo o odevy nachádzajúce sa v obchode. V dôsledku toho mu uložil podmienečný trest odňatia slobody a znížil pokutu na 60 denných sadzieb.
18. Generálny prokurátor nesúhlasil s rozsudkom odvolacieho súdu a napadol ho na Högsta domstolen (Najvyšší súd). Podľa jeho názoru ponuka výrobkov na predaj v obchode by mala rovnako zahŕňať možnosť nákupu príslušného tovaru umiestneného v skladoch. Navrhoval preto, aby bol pán Syed uznaný vinným z porušenia zákona o duševnom vlastníctve aj vo vzťahu k 599 kusom odevov, ktoré sa nachádzali v skladoch a ktoré boli totožné s tovarom vystaveným v obchode. Subsidiárne navrhoval, aby bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania tohto trestného činu v štádiu pokusu, hoci nebude obvinený z prípravy trestného činu.
19. Pán Syed namieta proti opravnému prostriedku, pričom tvrdí, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora je na účely porušenia práva na šírenie ponúkaním na predaj potrebné také konanie, ktoré je adresované verejnosti s cieľom predať každý jednotlivý kus tovaru. Domnieva sa, že takýto výklad pojmu šírenie, ktorý by zahŕňal aj nákup a skladovanie tovaru, by bol príliš široký a v rozpore so zásadou zákonnosti.
20. Podľa Högsta domstolen (Najvyšší súd) v rámci legislatívneho postupu prebratia smernice 2001/29 do vnútroštátneho práva vláda uviedla, že na to, aby sa na správanie vzťahovalo právo šírenia upravené v článku 4 ods. 1 tejto smernice, nemusí byť toto správanie dokonané. Stačí napríklad, aby sa rozmnoženina ponúkala na predaj v rámci marketingového opatrenia. Dodáva, že ani zákon o duševnom vlastníctve, ani smernica 2001/29 neobsahujú výslovný zákaz skladovania diel chránených autorským právom na účely predaja.(7)
21. Podľa vnútroštátneho súdu z rozsudku Dimensione Direct Sales a Labianca(8) vyplýva, že môže dôjsť k porušeniu výlučného autorského práva podľa článku 4 ods. 1 smernice 2001/29 vtedy, ak iná osoba uskutoční operácie alebo úkony predchádzajúce uzavretiu kúpnej zmluvy, napríklad ak ponúka tovar chránený autorským právom na predaj. Vzniká však pochybnosť, či možno osobu, ktorá skladuje vo svojom sklade tovar chránený autorským právom, považovať za osobu, ktorá tovar ponúka na predaj v prípade, ak ponúka totožný tovar na predaj vo svojom obchode.
B. Prejudiciálne otázky
22. Za týchto okolností Högsta domstolen (Najvyšší súd) predložil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Pokiaľ je tovar, na ktorom je chránené vyobrazenie, protiprávne ponúkaný na predaj v obchode, môže dochádzať k porušeniu výlučného práva autora na šírenie podľa článku 4 ods. 1 smernice 2001/29 aj vo vzťahu k tovaru s rovnakým vyobrazením, ktorý umiestnila v sklade osoba, ktorá tento tovar ponúka na predaj?
2. Je v tomto zmysle relevantné, či sa tovar nachádza v sklade spojenom s obchodom alebo na inom mieste?“
C. Konanie pred Súdnym dvorom
23. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 28. septembra 2017, pričom písomné pripomienky predložili len generálny prokurátor a Komisia. Nariadenie pojednávania sa nepovažovalo za potrebné.
III. Zhrnutie tvrdení účastníkov konania
24. Podľa prokuratúry, ktorá potvrdzuje svoje stanovisko vyjadrené pred vnútroštátnym súdom, je potrebné zohľadniť dôsledky, ktoré by mohol mať príliš striktný výklad práva na šírenie pri uplatňovaní smernice 2004/48/ES(9). Uvádza, že procesné opatrenia a sankcie stanovené v uvedenom právom predpise predpokladajú spáchanie porušenia alebo jeho bezprostrednú realizáciu.
25. Prokuratúra sa domnieva, že v prípade, ak obchodník skladuje vo svojich priestoroch tovar, na ktorom sú vyobrazenia chránené autorským právom, snaží sa získať hospodársky alebo komerčný prospech.(10) Ponuka tovaru v obchode je zameraná na podnietenie spotrebiteľov, aby si rovnako zakúpili totožné výrobky uložené v sklade. Akýkoľvek iný výklad by bol podľa názoru prokuratúry nezlučiteľný so závermi vyplývajúcimi z rozsudku Dimensione Direct Sales a nezaručoval by vysokú, účinnú a dôkladnú úroveň ochrany.(11)
26. Navrhuje preto odpovedať na prejudiciálne otázky v tom zmysle, že tovary v prejednávanej veci porušujú výlučné autorské právo šírenia uvedené v článku 4 ods. 1 smernice 2001/29, pričom nie je podstatné, či sú tovary skladované v blízkosti obchodu alebo na vzdialenejšom mieste.
27. Komisia navrhuje začať analýzu prejudiciálnych otázok rozsudkom Dimensione Direct Sales, konkrétne závermi, ktoré priznávajú nositeľom autorského práva oprávnenie zakázať všetky formy šírenia výrobkov označených jeho dielom, ako aj konceptom šírenia ako autonómnym pojmom práva Únie.(12) Do tohto pojmu možno zahrnúť tak kúpnu zmluvu a dodanie predmetu kúpy zákazníkovi, ako aj operácie predchádzajúce uzavretiu zmluvy,(13) vrátane marketingových opatrení.(14)
28. Z týchto predpokladov vyplýva, že tovary skladované v iných priestoroch ako v obchode porušujú právo šírenia svojho nositeľa, ak sa preukáže, že sa ponúkajú na predaj alebo sprístupňujú spotrebiteľom. Tento záver však v skutočnosti nedáva odpoveď na otázky vnútroštátneho súdu, keďže jeho pochybnosť spočíva v tom, či možno skladovaný tovar prirovnať k tovarom skutočne ponúkaným v obchode bez ohľadu na to, či sa predáva alebo propaguje.
29. Komisia spochybňuje to, že takéto porovnanie je možné, keďže by to znamenalo, že by sa a priori vychádzalo z toho, že tovary v skladoch sú určené k obchodným účelom len na základe samotnej skutočnosti, že podobné výrobky sa predávali verejnosti. Je preto potrebné zistiť zámer dotknutej osoby v súvislosti s tovarom z obchodného hľadiska.
30. V tejto súvislosti navrhuje súbor kritérií na overenie obchodného účelu výrobkov: a) totožnosť tovaru s inými tovarmi, ktoré sú chránené autorským právom a vystavené na predaj v obchode; b) materiálnu, finančnú alebo administratívnu súvislosť medzi skladom a obchodom, a c) pravidelné zásobovanie obchodu tovarom zo skladu.
IV. Analýza
A. Úvodná poznámka
31. Prejudiciálne otázky boli položené v rámci trestného konania voči pánovi Syedovi, k čomu je potrebné úvodné vysvetlenie. Švédsky zákonodarca sa rozhodol zaradiť do § 53 zákona o duševnom vlastníctve porušenie autorského práva k umeleckému alebo literárnemu dielu, pričom sa odvoláva na iné ustanovenia tohto zákona. Výslovne neodkazuje na smernicu 2001/29, aspoň pokiaľ ide o jeho doslovné znenie.
32. Európsky zákonodarca v tejto oblasti nevyužil možnosť vymedziť trestné činy ani aproximovať alebo harmonizovať trestnoprávne predpisy členských štátov (článok 83 ods. 1 a 2 ZFEÚ). V prípade neexistencie týchto pravidiel môže Súdny dvor poskytnúť vnútroštátnemu súdu náležitý výklad smernice 2001/29, ale nemôže zasahovať do sporu týkajúceho sa trestnoprávnych aspektov práva jedného z týchto členských štátov, keďže opakujem, v tejto oblasti neexistujú harmonizačné pravidlá.
33. Smernica 2004/48 stanovuje len „občianskoprávne a správne opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy“ (článok 16) zamerané na ochranu práv duševného vlastníctva. Hoci uvádza, že „vo vhodných prípadoch predstavujú aj trestnoprávne sankcie prostriedky na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva“,(15) tieto sankcie nepatria do jej pôsobnosti. Okrem toho článok 2 ods. 3 písm. c) stanovuje, že „touto smernicou nie sú dotknuté… akékoľvek vnútroštátne ustanovenia v členských štátoch týkajúce sa trestných konaní alebo sankcií v súvislosti s porušovaním práv duševného vlastníctva“.
34. Pán Syed vyjadril pred vnútroštátnym súdom obavu, že v dôsledku toho, že trestnoprávna norma pri vymedzení trestného činu odkazuje na normu občianskeho páva, Súdny dvor by mohol vykladať pojem „šírenie“ príliš voľne, pričom by doň zahrnul skladovaný tovar, ktorý ešte nebol predávaný, čo by bolo v rozpore so zásadou striktného vymedzenia trestných činov.
35. Domnievam sa, že tento argument nie je prijateľný. Súdny dvor musí vyložiť článok 4 ods. 1 smernice 2001/29 bez ohľadu na dôsledky, ktoré z pohľadu švédskeho trestného práva môže vyvodiť vnútroštátny súd.(16) Tento výklad sa obmedzuje na skúmanie rozsahu ochrany autorského práva zakázať alebo udeliť súhlas na šírenie jeho tvorby. Ak v súlade so švédskym právom na vyvodenie trestnej zodpovednosti stačí, aby došlo k porušeniu tohto práva, nie je to spôsobené ani smernicou 2001/29, ani jej výkladom zo strany Súdneho dvora.
36. Vyjadrenie pána Syeda v skutočnosti vychádza z kritiky vymedzenia trestného činu uvedeného v článku 53 zákona o duševnom vlastníctve. Táto kritika smeruje proti prípadnému porušeniu zásady zákonnosti a zásady právnej istoty, keďže ustanovenie nerešpektuje požiadavku určitosti, ktorý je vlastný pre trestnoprávne predpisy.
37. Opakujem, toto tvrdenie nesúvisí s týmto prejudiciálnom konaní, a preto by sa nemalo brať do úvahy. Súdny dvor by sa v rámci prejudiciálneho dialógu s vnútroštátnymi súdmi mal obmedziť na poskytnutie výkladu vnútroštátnemu súdu týkajúceho sa práva na šírenie uvedené v článku 4 ods. 1 smernice 2001/29.
B. O prejudiciálnych otázkach
38. Z údajov uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pán Syed pracuje s tovarmi, ktoré sú kópiami diel chránenými autorským právom bez povolenia ich nositeľov práv. Na lepšie vymedzenie skutkových okolností, ktoré sa týkajú pochybností vnútroštátneho súdu, je potrebné uviesť, že:
– časť pirátskych výrobkov sa ponúkala na predaj v obchode pána Syeda, ktorý bol za toto konanie odsúdený súdmi na prvom a druhom stupni, pričom o týchto výrobkoch nemá kasačný súd žiadne pochybnosti,
– ďalšia časť týchto výrobkov (konkrétne 599 kusov odevov, ktoré boli totožné s tovarom vystaveným v obchode) sa nachádzala v skladoch pána Syeda,
– zvyšok pirátskych výrobkov sa rovnako nachádzal v skladoch, ale neponúkal sa na predaj ani sa nezhodoval s tovarom vystaveným v obchode.
39. Vnútroštátny súd kladie otázku, či sa právo šírenia rozširuje na druhú kategóriu predmetov, to znamená na tovary skladované v iných priestoroch, ktoré majú rovnaké „chránené vyobrazenia“ ako tovary, ktoré sa predávajú v obchodoch. Okrem toho sa snaží zistiť, či väčšia alebo menšia blízkosť skladov (jeden sklad spojený s obchodom a druhý sklad nachádzajúci sa na predmestí južne od Štokholmu) má vplyv na odpoveď.
40. Pochybnosti vnútroštátneho súdu budú lepšie pochopiteľné pri preskúmaní doterajšej judikatúry Súdneho dvora, ktorú uvediem nižšie.
41. V rozsudku Peek & Cloppenburg(17) sa skúmalo, či právo šírenia uvedené v článku 4 ods. 1 smernice 2001/29 bolo porušené v prípade, keď reťazec odevných obchodov umiestnil v odpočinkovej zóne pre zákazníkov v jednom zo svojich obchodov a vo výklade druhého obchodu kreslá a pohovky navrhnuté podľa Charlesa Eduarda Jeannereta (Le Corbusier) a chránené autorským právom, avšak vyrobené bez súhlasu nositeľa práv (spoločnosť zaoberajúca sa výrobou sedacieho nábytku).
42. Súdny dvor v podstate rozhodol, že len „úkony, s ktorými sa výlučne spája prevod vlastníctva daného predmetu“ zahŕňa pojem verejného šírenia diela alebo jeho rozmnoženín iným spôsobom ako predajom v zmysle predmetného ustanovenia.(18)
43. Dva následné rozsudky však rozšírili pojem šírenia, pričom doň zahrnuli aj konania presahujúce samotné úkony pri prevode vlastníctva.
44. V rozsudku Donner(19) sa pochybnosť týkala správania prepravcu, ktorý napomáhal nedovolenému šíreniu napodobenín nábytku chráneného autorským právom, ktoré talianska spoločnosť dodávala svojim zákazníkom v Nemecku.(20)
45. Keďže verejné šírenie je charakterizované „sériou operácií, ktoré postupujú prinajmenšom od uzatvorenia kúpnej zmluvy až k jej splneniu prostredníctvom dodania verejnosti“, Súdny dvor rozhodol, že obchodník je zodpovedný „za akúkoľvek operáciu, ktorú uskutoční sám alebo na svoj účet, na základe ktorej dôjde k ‚verejnému šíreniu‘ v členskom štáte, kde je šírený tovar chránený autorským právom. Môže sa mu tiež pripísať zodpovednosť za každú operáciu rovnakej povahy uskutočnenú treťou osobou, keď sa uvedený obchodník osobitne zameral na verejnosť štátu určenia a nemohol o konaní tejto tretej osoby nevedieť“(21).
46. V rozsudku Dimensione Direct Sales sa diskutovalo o tom, „či sa článok 4 ods. 1 smernice 2001/29 má vykladať v tom zmysle, že umožňuje držiteľovi výlučného práva šírenia chráneného diela namietať proti ponuke predaja alebo reklame týkajúcej sa originálu alebo kópie tohto diela, aj keby nebolo preukázané, že táto ponuka alebo táto reklama viedla k nadobudnutiu chráneného predmetu kupujúcim z Únie“.(22)
47. Súdny dvor na základe uvedenej judikatúry uznal právo nositeľa autorského práva namietať proti reklame predávajúceho (ktorý ponúkal falošné predmety na svojej internetovej stránke, v rôznych denníkoch a časopisoch, ako aj v reklamnom letáku). Konkrétne rozhodol, že:
– „pokiaľ ide o výzvu na predloženie ponuky alebo nezáväznú reklamu týkajúcu sa chráneného predmetu, tieto tiež patria do reťazca operácií vykonaných s cieľom uskutočniť predaj tohto predmetu“.(23)
– „je irelevantné, že táto reklama neviedla k prevodu vlastníctva k chránenému dielu alebo jeho kópii na nadobúdateľa“.(24)
48. Súdny dvor preto odmietol, aby na účely konštatovania porušenia práva na šírenie bol potrebný úkon, ktorý nasleduje po zverejnení a ktorým sa prevádza vlastníctvo k chránenému predmetu alebo jeho kópii na nadobúdateľa.
49. Z tejto judikatúry vyplýva, že Súdny dvor rozšíril pojem šírenie uvedený v článku 4 ods. 1 smernice 2001/29. Od jednoduchého úkonu, ktorým sa prevádza vlastníctvo, dospel k výkladu, ktorý zahŕňa úkony vedúce k predaju predmetu, ako sú ponuka obchodníka (priamo alebo na jeho internetovej stránke) alebo iné operácie na uskutočnenie tohto predaja, vrátane prepravy tovaru treťou osobou.
50. Na riešenia predložené Súdnym dvorom v týchto veciach sa musí samozrejme nazerať v ich kontexte,(25) pričom ide o metodiku, ktorú treba rovnako použiť v prejednávanej veci. Teraz je potrebné len objasniť, či je uloženie odevov v skladoch, ak sú totožné s tovarom vystaveným na predaj v obchode, začlenené do reťazca operácií určených na ich uvedenie na trh.
51. Pri skúmaní rozsahu výlučného práva autora zakázať akúkoľvek formu verejného šírenia v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2001/29, môže byť užitočné poukázať na ekonomický kontext pojmu „šírenie“ výrobku. V obchodnej praxi sa definuje ako súbor úkonov, procesov a vzťahov, prostredníctvom ktorých výrobok smeruje z výroby až po svoje konečné použitie, buď k procesu ďalšieho spracovania, alebo sa dodá konečnému spotrebiteľovi.(26)
52. Je však sporné, či z právneho hľadiska, ktoré je v tejto veci relevantné, má výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať šírenie, na ktoré odkazuje smernica 2001/29, taký široký rozsah. Na rozdiel od tvrdenia, podľa ktorého už prvý prevod (od výrobcu k veľkoobchodníkovi) spadá do pôsobnosti tohto práva, možno sa domnievať, že táto výsada nositeľa autorského práva sa vzťahuje len na transakcie medzi maloobchodníkom a konečným spotrebiteľom.(27)
53. S ohľadom na medzinárodné dohovory uzatvorené Úniou(28) sa Súdny dvor rozhodol pre druhú teóriu, ktorá vykladá pojem „verejné šírenie predajom“ uvedený v článku 4 ods. 1 smernice 2001/29 ako synonymum pre „sprístupnenie… verejnosti predajom“ uvedené v článku 6 ods. 1 ZAP. „Verejnosťou“ sa teda rozumie konečný spotrebiteľ alebo užívateľ, ale nie sprostredkovateľské spoločnosti distribučného reťazca, konkrétne veľkoobchodníci, hoci ZAP nedefinuje pojem „verejnosť“, a jeho konkretizáciu ponecháva zákonodarcovi alebo súdom zmluvných strán.(29)
54. Je nesporné, že pán Syed je maloobchodníkom, ktorý predáva konečnému spotrebiteľovi. Nachádza sa teda v poslednej časti distribučného reťazca, v ktorom sa autorské právo týka udelenia súhlasu alebo zákazu šírenia chránených diel. Na základe tohto predpokladu treba určiť rozsah tohto práva v prípade, ak sa tovary, ktoré sú totožné s tovarmi vystavenými na ich predaj v obchode, nachádzajú v skladoch predávajúceho.
55. Už som uviedol, že judikatúra počíta medzi úkony charakteristické pre šírenie „prinajmenšom“ kúpnu zmluvu a dodanie nadobudnutého tovaru kupujúcemu,(30) ako aj ponuku predaja a nezáväznú reklamu.(31) Domnievam sa, že ponuka predaja sa neobmedzuje len na výrobky vystavené v určitom obchodnom zariadení, ale aj na výrobky, ktoré sú s nimi totožné, dočasne uložené v sklade predávajúceho, pripravené nahradiť výrobky, ktoré sú vypredané.
56. Cieľom vystavenia tovaru vo výklade alebo vnútri obchodu je predaj čo najväčšieho množstva výrobkov, čo možno logicky predpokladať u akéhokoľvek obchodníka. Odevy (v tomto prípade tričká s motívmi rockovej hudby), ktoré sa nachádzajú v obchode, predstavujú pars pro toto zostávajúcich zásob. Medzi oboma je priama súvislosť, čo nepredstavuje nič iné ako aktívne konanie zamerané na ich predaj.
57. Domnievam sa preto, že právo namietať voči šíreniu predmetov s rozmnoženinami, ktoré porušujú autorské práva, sa vzťahuje nielen na tovary, ktoré sa už nachádzajú v obchode, ale aj na tovary s týmito rozmnoženinami, ktoré sú uložené v skladoch predávajúceho, kým nedôjde k ich prevozu do obchodu.
58. Tento výklad je v súlade s minimálnou ochranou zakotvenou v článku 6 ods. 1 ZAP, ktorý zahŕňa úkony pri príprave predaja,(32) ako aj s cieľom smernice 2001/29 poskytnúť vysokú úroveň ochrany práva duševného vlastníctva v zmysle jej odôvodnenia 9.
59. Okrem toho zabezpečuje potrebný účinok tohto ustanovenia, ktorého cieľom je zabrániť uvádzaniu tovarov vyrobených v rozpore s autorským právom na trh tým, že právu na kontrolu šírenia diela alebo jeho rozmnoženín priznáva preventívny charakter. Ak by sa takáto kontrola mohla vykonávať až po ukončení predaja a zameriavala by sa na výkon práva na šírenie v každej jednotlivej transakcii (zdá sa, že ide o tvrdenie pána Syeda), bránilo by sa de facto jeho účinnej ochrane vzhľadom na ťažkosti so zistením miesta a času predaja predmetov, najmä tých skladovaných.
60. Hoci súhlasím s Komisiou, že v prejednávanej veci možno úmysel predaja vyvodiť zo skutočnosti, že niektoré výrobky sa ponúkali v obchode a iné, podobné výrobky, boli súčasne umiestnené v skladoch, nemyslím si, že je nevyhnutné zovšeobecniť test, ktorý odporúča a ktorý je príliš prísny. Konkrétne, skúmanie spojenia (materiálne, finančné alebo administratívne) medzi obchodom a skladom môže byť príliš formálne, pričom rovnako neobjasňuje, ako by sa mohlo toto spojenie preukázať.
61. Domnievam sa skôr, že s ohľadom na úzky vzťah medzi odevmi, ktoré pán Syed predával v obchode, a odevmi, ktoré mal v skladoch, spolu s jeho postavením obchodníka, bolo skladovanie už súčasťou reťazca úkonov zameraných na predaj. Stručne povedané, na tieto výroby je potrebné rozšíriť právo zakázať alebo udeliť súhlas s ich šírením, ako právo úzko späté s autorským právom.
62. V tejto súvislosti je vzdialenosť alebo blízkosť skladov irelevantná. Nič nebráni tomu (naopak, je to logické a pochopiteľné), aby pán Syed v prípade, ak nemá v sklade spojenom s obchodom veľkosť alebo farbu požadovanú zákazníkom, aby to v relatívne krátkom čase priniesol zo skladu nachádzajúceho sa v časti Bandhagen. Tieto skutočnosti by aj naďalej patrili do reťazca operácií vykonaných s cieľom uskutočniť predaj tohto predmetu.
63. Napokon sa vrátim ku kontextu sporu v trestnom konaní pred švédskymi súdmi a musím zopakovať, že navrhnutá odpoveď je tu uvedená striktne v rámci výkladu smernice 2001/29. Prináleží výlučne týmto súdom rozhodnúť, či došlo alebo nedošlo k spáchaniu trestného činu a do akej miery môže byť páchateľ zodpovedný, pričom musia vychádzať zo spôsobu, na základe ktorého im vnútroštátne právo stanovuje trestné činy a definuje rôzne fázy iter kriminis (rozhodnutie spáchať trestný čin, príprava, spáchanie, pokus a dokonanie).
V. Návrh
64. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky položené Högsta domstolen (Najvyšší súd, Švédsko) takto:
Článok 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti sa má vykladať v tom zmysle, že výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akúkoľvek formu verejného šírenia originálu diel alebo ich rozmnoženín, ktoré toto ustanovenie zakotvuje, sa vzťahuje na tovary uložené v skladoch obchodníka, ktoré obsahujú chránené vyobrazenia, ktoré sú rovnaké ako vyobrazenia na tovaroch, ktoré tento obchodník ponúka na predaj vo vlastnom obchode. Vzdialenosť medzi skladmi a obchodom je na tieto účely irelevantná.