ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 21. apríla 2016 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 93/13/EHS – Článok 7 – Vnútroštátna procesná úprava insolvenčného konania – Dlhy zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere – Účinná súdna ochrana – Bod 1 písm. e) prílohy – Neprimeraná výška odškodnenia – Smernica 2008/48/ES – Článok 3 písm. l) – Celková výška úveru – Bod I prílohy I – Výška čerpania úveru – Výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov – Článok 10 ods. 2 – Informačná povinnosť – Preskúmanie ex offo – Sankcia“
Vo veci C‑377/14,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Krajského soudu v Prahe (Česká republika) z 24. júna 2014 a doručený Súdnemu dvoru 7. augusta 2014, ktorý súvisí s konaním:
Ernst Georg Radlinger,
Helena Radlingerová
proti
Finway a.s.,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predseda druhej komory M. Ilešič, vykonávajúci funkciu predsedu tretej komory, sudcovia C. Toader (spravodajkyňa), F. Biltgen, E. Jarašiūnas a C. G. Fernlund,
generálna advokátka: E. Sharpston,
tajomník: M. Aleksejev, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 15. júla 2015,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– E. G. Radlinger a H. Radlingerová, v zastúpení: I. Ulč,
– FINWAY a.s., v zastúpení: L. Macek,
– česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, J. Vláčil a S. Šindelková, splnomocnení zástupcovia,
– nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a D. Kuon, splnomocnení zástupcovia,
– poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: M. van Beek, G. Goddin a K. Walkerová, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 19. novembra 2015,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288) a bodu 1 písm. e) prílohy tejto smernice a tiež výkladu článku 10 ods. 2 a článku 22 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, s. 66, a korigendá Ú. v. EÚ L 207, 2009, s. 14, Ú. v. EÚ L 199, 2010, s. 40, a Ú. v. EÚ L 234, 2011, s. 46 a Ú. v. EÚ L 36, 2015, s. 15), ako i bodu I prílohy I poslednej uvedenej smernice.
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Ernstom Georgom Radlingerom a Helenou Radlingerovou (ďalej len „manželia Radlingerovci“) a spoločnosťou FINWAY a.s. (ďalej len „Finway“) vo veci pohľadávok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere prihlásených v insolvenčnom konaní.
Právny rámec
Právo Európskej únie
Smernica 93/13
3 Účelom smernice 93/13 je podľa jej článku 1 ods. 1 je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.
4 Podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Článok 3 ods. 3 tejto smernice uvádza, že „[jej] príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé“. Podľa bodu 1 písm. e) tejto prílohy patria k týmto podmienkam také podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je „požadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu“.
5 Článok 4 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:
„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.“
6 Článok 6 ods. 1 tejto smernice má toto znenie:
„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“
7 Článok 7 tejto smernice stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislemu [ďalšiemu – neoficiálny preklad] uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.
2. Prostriedky uvedené v odseku 1 zahrňujú ustanovenia, podľa ktorých osoby alebo organizácie s oprávneným záujmom podľa príslušného vnútroštátneho práva na ochranu spotrebiteľov môžu požiadať súdy alebo príslušné správne orgány o rozhodnutie, či sú zmluvné podmienky navrhované pre všeobecné uplatňovanie nekalé, takže môžu uplatniť vhodné a účinné prostriedky k zabráneniu ďalšieho uplatňovania takých podmienok.
…“
Smernica 2008/48
8 Ako uvádza článok 1 smernice 2008/48 jej účelom je harmonizovať určité aspekty právnej úpravy členských štátov, ktorá sa týka zmlúv o spotrebiteľskom úvere.
9 Podľa jej článku 2 ods. 2 písm. a) sa táto smernica nevzťahuje na „zmluvy o úvere, ktoré sú zabezpečené buď hypotékou, alebo iným porovnateľným zabezpečením, ktoré sa v členskom štáte bežne používa na nehnuteľný majetok, alebo sú zabezpečené právom týkajúcim sa nehnuteľného majetku“. Odôvodnenie 10 tejto smernice uvádza, že jej pôsobnosť je v nej výslovne vymedzená, avšak členské štáty môžu uplatňovať jej ustanovenia vo veciach, ktoré nespadajú do jej pôsobnosti.
10 Podľa odôvodnení 6, 7, 9, 19 a 31 smernice 2008/48 je cieľom tejto smernice rozvoj transparentnejšieho a efektívnejšieho trhu s úvermi v rámci vnútorného trhu, úplná harmonizácia v oblasti spotrebiteľských úverov zabezpečujúca vysokú a rovnocennú úroveň ochrany záujmom všetkých spotrebiteľov v celej Európskej únii, nevyhnutnosť zabezpečiť, aby zmluvy o úvere uvádzali zrozumiteľným a stručným spôsobom všetky potrebné informácie, aby sa spotrebitelia mohli rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci a aby boli schopní poznať svoje práva a povinnosti podľa zmluvy o úvere, a zabezpečiť, že spotrebitelia budú mať pred uzatvorením zmluvy o úvere primerané informácie najmä o ročnej percentuálnej miere nákladov („RPMN“) v celej Európskej únii, ktoré im umožnia tieto miery porovnať.
11 Odôvodnenie 43 smernice 2008/48 okrem toho konkrétne uvádza, že napriek jednotnému matematickému vzorcu na výpočet nie je RPMN v rámci celej Únie porovnateľná v plnom rozsahu. Cieľom tejto smernice je teda jasne a komplexne definovať celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom.
12 Článok 3 smernice 2008/48, ktorý má názov „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:
„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:
…
g) ‚celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom‘ sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; zahrnuté sú aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí služieb, aby získal úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok;
h) ‚celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť‘ je súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom;
i) ‚[RPMN]‘ sú celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom, vyjadrené ako percento ročne z celkovej výšky úveru, prípadne vrátane nákladov v súlade s článkom 19 ods. 2;
…
l) ‚celková výška úveru‘ je maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o úvere;
…“
13 Článok 10 smernice 2008/48 týkajúci sa informácií, ktoré sa majú uviesť v zmluvách o úvere v odseku 1 v prvom pododseku, vyžaduje, aby sa zmluvy o úvere vypracovali písomne alebo na inom trvalom nosiči. Odsek 2 obsahuje výpočet informácií, ktoré musia byť zrozumiteľne a stručne uvedené v každej zmluve o úvere. Tento zoznam zahŕňa najmä:
„…
d) celkovú výšku úveru a podmienky, ktoré upravujú jeho čerpanie;
…
f) úrokovú sadzbu úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, a ak sú k dispozícii, i akýkoľvek index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú úrokovú sadzbu úveru, ako aj čiastkové obdobia, podmienky a postupy pre zmenu úrokovej sadzby úveru; a ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby úveru, uvádzajú sa vyššie uvedené informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách;
g) [RPMN] a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery;
h) výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia;
…“
14 Článok 19 smernice 2008/48 s názvom „Výpočet [RPMN]“ vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. [RPMN], ktorá sa na ročnom základe rovná aktuálnej hodnote všetkých záväzkov (čerpania, splátky a poplatky), budúcich alebo súčasných, na ktorých sa dohodli veriteľ a spotrebiteľ, sa vypočíta na základe matematického vzorca uvedeného v prílohe I časti I.
2. Na účel [RPMN] sa určia celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je povinný zaplatiť za kúpu [ktoré je povinný zaplatiť pri kúpe – neoficiálny preklad] tovaru alebo služieb bez ohľadu na to, či sa transakcia vykoná v hotovosti, alebo na úver.
Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpanie, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpanie a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, pokiaľ otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom.“
15 Článok 22 uvedenej smernice, nazvaný „Harmonizácia a záväzný charakter tejto smernice“, v odseku 2 stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby sa spotrebitelia nesmeli vzdať práv, ktoré sa im priznávajú podľa ustanovení vnútroštátneho práva, ktorými sa vykonáva táto smernica alebo ktoré zodpovedajú tejto smernici.“
16 Článok 23 tejto smernice, nazvaný „Definície“, stanovuje:
„Členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Stanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.“
17 Časť I prílohy I smernice 2008/48 obsahuje najmä toto spresnenie:
„…
Základná rovnica, ktorá stanovuje [RPMN], kladie do rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu splátok a platieb poplatkov na strane druhej…“
České právo
Insolvenčné konanie
18 Zo spisu, ktorý bol predložený Súdnemu dvoru, vyplýva, že insolvenčné konanie je upravené zákonom č. 182/2006 Sb. o úpadku a způsobech jeho řešení (insolvenční zákon) v znení zákona č. 185/2013 Sb. (ďalej len „insolvenčný zákon“).
19 Podľa tohto zákona je dlžník v úpadku v zmysle tohto zákona okrem iného, ak nie je schopný plniť peňažné záväzky po dobu dlhšiu ako 30 dní po lehote splatnosti. Dlžník, ktorý nie je podnikateľ, môže insolvenčnému súdu navrhnúť, aby sa jeho úpadok riešil oddlžením. Podmienkou na povolenie oddlženia je zistenie súdu, že touto žiadosťou dlžník nesleduje nepoctivý zámer a dôvodný predpoklad, že prihlásení nezabezpečení veritelia v rámci oddlženia získajú aspoň 30 % zistených pohľadávok. Súd sa v tomto insolvenčnom konaní nemôže podľa § 410 tohto zákona zaoberať ex offo ani na návrh dlžníka otázkou pravosti, výšky, či poradia prihlásených pohľadávok (a v rámci tohto otázkami upravenými smernicami 93/13 alebo 2008/48) predtým, ako rozhodne o návrhu na oddlženie.
20 Pokiaľ insolvenčný súd schváli riešenie úpadku formou oddlženia, dlžník môže podať incidenčnú žalobu, aby poprel prihlásené pohľadávky, avšak touto žalobou môže poprieť len nezabezpečené vykonateľné pohľadávky. Navyše v tomto prípade môže dlžník ako dôvod popretia pravosti alebo výšky takejto pohľadávky uplatniť len skutočnosť, že pohľadávka zanikla alebo je premlčaná.
Právna úprava na ochranu spotrebiteľa
21 Smernica 93/13 sa prebrala do českého práva ustanovením § 51a a nasl. zákona č. 40/1964, občanský zákoník, v znení účinnom do 31. decembra 2013 (ďalej len „občiansky zákonník“).
22 Podľa § 56 ods. 1 tohto zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré v rozpore s požiadavkou dobrej viery spôsobujú v neprospech spotrebiteľa značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán. Podľa § 55 ods. 2 uvedeného zákonníka sú také ustanovenia v spotrebiteľských zmluvách neplatné. Ustanovenie § 56 ods. 3 toho istého zákonníka obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok inšpirovaný prílohou smernice 93/13, do ktorého nebola zahrnutá podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je požiadavka od spotrebiteľa, ktorý neplní svoj záväzok, aby platil neprimerane vysoké odškodnenie, uvedená v bode 1 písm. e) tejto prílohy.
23 Smernica 2008/48 sa do českého práva prebrala zákonom č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů (ďalej len „zákon o spotrebiteľskom úvere“).
24 Ustanovenie § 6 ods. 1 tohto zákona, ktoré upravuje informačnú povinnosť veriteľa voči spotrebiteľovi, stanovuje:
„Zmluva, v ktorej sa dohodne spotrebiteľský úver, musí mať písomnú formu a musí obsahovať informácie stanovené v prílohe č. 3 k tomuto zákonu uvedené jasným, výstižným a zreteľným spôsobom. Nesplnenie tejto informačnej povinnosti alebo písomnej formy nemá za následok neplatnosť zmluvy…“
25 Ustanovenie § 8 zákona o spotrebiteľskom úvere stanovuje, že v prípade, že zmluva, v ktorej sa dojednáva spotrebiteľský úver, neobsahuje informácie uvedené v § 6 ods. 1 uvedeného zákona a spotrebiteľ si túto skutočnosť uplatní u veriteľa, považuje sa spotrebiteľský úver od začiatku za úročený vo výške diskontnej sadzby platnej v dobe uzavretia zmluvy uverejnenej Českou národnou bankou a ustanovenia o iných platbách na spotrebiteľský úver sú neplatné.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
26 Dňa 29. augusta 2011 uzavreli manželia Radlingerovci zmluvu o spotrebiteľskom úvere so spoločnosťou SMART HYPO s. r. o., na základe ktorej získali úver vo výške 1 170 000 CZK (cca 43 300 eur).
27 Manželia Radlingerovci sa za túto zmluvu zaviazali zaplatiť veriteľovi sumu 2 958 000 CZK (cca 109 500 eur) v 120 mesačných splátkach. Táto suma pozostáva z istiny, 10 % úroku ročne z poskytnutej istiny za dobu splatnosti úveru, odmeny veriteľa vo výške 585 000 CZK (cca 21 600 eur) a poplatku vo výške 33 000 CZK (cca 1 200 eur). RPMN predmetného spotrebiteľského úveru vo veci samej predstavuje 28,9 %.
28 Nad rámec zákonom stanovených úrokov z omeškania sa manželia Radlingerovci tiež zaviazali uhradiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,2 % z pôvodnej výšky istiny za každý začatý deň omeškania, jednorazovú zmluvnú pokutu vo výške 117 000 CZK (cca 4 300 eur) v prípade, že omeškanie so splácaním presiahne jeden mesiac, a paušálnu náhradu nákladov vo výške 50 000 CZK (cca 1 850 eur) na vymáhanie dlžnej sumy.
29 Veriteľ si nakoniec vyhradil právo na splatenie úveru s okamžitou účinnosťou v prípade neuhradenia ktorejkoľvek splátky v plnej výške alebo v riadnom termíne, alebo tiež v prípade, že sa dozvie, že úver bol poskytnutý na základe nepravdivých alebo hrubo skreslených údajov zo strany manželov Radlingerovcov, alebo, že dlžníci zamlčali podstatné údaje.
30 Ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, manželom Radlingerovcom nebola reálne vyplatená nijaká suma. Predmetný úver vo veci samej sa totiž použil na úhradu staršieho dlhu do rúk súdneho exekútora, na úhradu notárskej zápisnice, ako aj na úhradu poplatku za uvedený úver poskytovateľovi úveru a tiež prvej splátky a časti nasledujúcich splátok uvedeného úveru.
31 Dňa 27. septembra 2011 boli manželia Radlingerovci informovaní spoločnosťou Finway, ktorej spoločnosť SMART HYPO s. r. o. postúpila pohľadávky voči manželom Radlingerovcom, o tom, že dlh v celkovej výške 2 873 751 CZK (cca 106 300 eur) sa stal splatným z dôvodu, že pri uzatváraní predmetnej zmluvy vo veci samej zamlčali podstatné údaje. Podľa spoločnosti Finway totiž manželia Radlingerovci zamlčali informáciu, že na ich majetok bola nariadená exekúcia vo výške 4 285 CZK (cca 160 eur).
32 Predžalobnou výzvou z 19. novembra 2012 táto spoločnosť opätovne vyzvala manželov Radlingerovcov na úhradu dlhu, ktorého výšku už vyčíslila na 3 794 786 CZK (cca 140 500 eur), pričom spresnila, že pohľadávka sa stala splatnou z dôvodu, že manželia nesplácali úver riadne a včas.
33 Dňa 5. februára 2013 sa manželia Radlingerovci vzhľadom na neschopnosť splniť svoje záväzky a omeškanie so splácaním trvajúcim dlhšie ako tri mesiace obrátili na Krajský soud v Plzni so žiadosťou, aby určil, že sú v úpadku a zároveň im povolil oddlženie formou splátkového kalendára. Žiadosť bola postúpená na Krajsky soud v Prahe ako na miestne príslušný súd na jej posúdenie a tento súd uznesením z 26. apríla 2013 zistil úpadok manželov Radlingerovcov, ustanovil insolvenčného správcu a vyzval veriteľov, aby v lehote do 30 dní prihlásili svoje pohľadávky.
34 Dňa 23. mája 2013 prihlásila spoločnosť Finway do insolvenčného konania dve vykonateľné pohľadávky, prvú vo výške 3 045 991 CZK (cca 112 700 eur), zabezpečenú záložným právom na nehnuteľnosť, a druhú nezabezpečenú pohľadávku vo výške 1 359 540 CZK (cca 50 300 eur) z dôvodu zmluvnej pokuty, ktorá bola v predmetnej zmluve vo veci samej dohodnutá na 0,2 % denne z poskytnutej istiny za obdobie od 23. septembra 2011 do 25. apríla 2013.
35 Dňa 3. júla 2013 manželia Radlingerovci uznali vykonateľnosť týchto pohľadávok, avšak popreli ich čo do výšky s tým, že ustanovenia predmetnej úverovej zmluvy vo veci samej sú v rozpore s dobrými mravmi.
36 Uznesením z 23. júla 2013 vnútroštátny súd schválil spoločné oddlženie manželov Radlingerovcov formou spoločného splátkového kalendára.
37 Dňa 24. júla 2013 podali manželia Radlingervci na tento súd incidenčnú žalobu, ktorou sa ako dlžníci domáhali určenia, že pohľadávky prihlásené spoločnosťou Finway nie sú sčasti alebo vôbec v súlade s právom.
38 K tejto žalobe insolvenčný súd uvádza, že podľa insolvenčného zákona môže dlžník poprieť len nezabezpečené pohľadávky, a to len v rámci incidenčnej žaloby a jeho námietky sa musia obmedziť len na zánik či premlčanie pohľadávky.
39 Keďže je predmetná zmluva vo veci samej, z ktorej vznikli pohľadávky prihlásené spoločnosťou Finway, zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle smernice 2008/48 a zároveň zmluvou uzatvorenou medzi spotrebiteľom a predávajúcim alebo dodávateľom v zmysle smernice 93/13, vnútroštátny súd si kladie otázku, či povinnosti vyplývajúce z ustanovení poslednej uvedenej smernice platia aj pre insolvenčný súd, ktorý sa zaoberá popretím pohľadávok vzniknutých z úverovej zmluvy.
40 Tento súd má tiež pochybnosti o správnosti RPMN uvedenej v predmetnej úverovej zmluve vo veci samej. V tomto ohľade sa pýta, aké sumy zahrnul poskytovateľ do čerpanej sumy v zmysle bodu I prílohy I smernice 2008/48 na účely výpočtu RPMN, keď sa od uvedeného úveru okamžite odpočítali poplatky za tento úver a prvé dve splátky.
41 Nakoniec sa pýta aj na to, akým spôsobom je potrebné z hľadiska požiadaviek smernice 93/13 skúmať ustanovenia takej zmluvy uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, akou je predmetná zmluva vo veci samej, podľa ktorej môže veriteľ v prípade omeškania dlžníka so splácaním požadovať okamžitú úhradu celého úveru vrátane všetkých v budúcnosti splatných úrokov a odmien veriteľa, zmluvnej pokuty vo výške 0,2 % z istiny za každý začatý deň trvania omeškania a fixnú zmluvnú pokutu vo výške 117 000 CZK (cca 4 300 eur), ak omeškanie dlžníka presiahne jeden mesiac.
42 Vzhľadom na to, že riešenie podľa neho závisí od výkladu vyššie uvedených ustanovení práva Únie, Krajsky soud v Prahe rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Bráni článok 7 ods. 1 smernice 93/13 a článok 22 ods. 2 smernice 2008/48 prípadne iné ustanovenia práva EÚ na ochranu spotrebiteľa:
a) koncepcii insolvenčného zákona, ktorá umožňuje súdu skúmať pravosť, výšku alebo poradie uspokojenia pohľadávky vyplývajúcej zo spotrebiteľských vzťahov len na základe incidenčnej žaloby podanej insolvenčným správcom, niektorým z veriteľov alebo (za vyššie uvedených obmedzení) dlžníkom (spotrebiteľom)?
b) ustanoveniam, ktoré v rámci vnútroštátnej úpravy insolvenčného konania obmedzujú právo dlžníka (spotrebiteľa) vyvolať súdne preskúmanie prihlásenej pohľadávky veriteľov (dodávateľov, resp. poskytovateľov) len na prípady, keď je schválené riešenie úpadku spotrebiteľa formou oddlženia, a v rámci toho len vo vzťahu k nezabezpečeným pohľadávkam veriteľov, pričom v prípade vykonateľných pohľadávok priznaných rozhodnutím príslušného orgánu sú námietky dlžníka ďalej obmedzené len na možnosť namietať zánik alebo premlčanie pohľadávky, ako je to v prípade úpravy uvedenej v ustanoveniach § 192 ods. 3 a § 410 ods. 2 a 3 insolvenčného zákona?
2. V prípade kladnej odpovede na otázku č. 1, je súd v konaní o preskúmanie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru povinný:
a) prihliadať z úradnej moci aj bez námietky spotrebiteľa na nesplnenie informačných povinností poskytovateľa úveru podľa článku 10 ods. 2 smernice 2008/48
b) a vyvodiť z toho dôsledky stanovené vnútroštátnym právom v podobe neplatnosti zmluvných podmienok?
V prípade kladnej odpovede na prvú a druhú otázku:
3. Majú vyššie uplatnené ustanovenia smerníc priamy účinok a nebráni ich priamemu uplatneniu skutočnosť, že vyvolaním incidenčného sporu súdom z úradnej moci (prípadne z hľadiska vnútroštátneho práva neprípustným preskúmaním pohľadávky na základe neúčinného popretia zo strany dlžníka spotrebiteľa) sa zasahuje do horizontálneho vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom/poskytovateľom?
4. Aká suma predstavuje ‚celkovú výšku úveru‘ podľa článku 10 ods. 2 písm. d) smernice 2008/48 a aké sumy vstupujú ako „výška čerpania“ do [RPMN] podľa vzorca uvedeného v prílohe I smernice 2008/48, pokiaľ je v zmluve o úvere formálne prisľúbené poskytnutie určitej finančnej sumy, no súčasne je dohodnuté, že už v okamihu vyplatenia úveru budú v určitom rozsahu oproti takejto sume započítané pohľadávky poskytovateľa úveru z titulu poplatku za poskytnutie úveru a z titulu prvej (prípadne nasledujúcich) splátok úveru, takže takto započítané sumy sa v skutočnosti vôbec nevyplácajú spotrebiteľovi, prípadne na jeho účet, ale zostávajú po celý čas k dispozícii veriteľovi? Má zahrnutie takýchto reálne nevyplatených súm vplyv na výšku vypočítanej RPMN?
Bez ohľadu na odpoveď na predchádzajúce otázky:
5. Treba pri posúdení, či je výška dohodnutej náhrady neprimeraná v zmysle bodu 1 písm. e) prílohy k smernici 93/13 hodnotiť kumulatívny účinok všetkých sankčných doložiek, ako boli dohodnuté, bez ohľadu na to, či veriteľ skutočne trvá na ich plnom zaplatení a bez ohľadu na to, či niektoré z nich možno považovať z hľadiska noriem vnútroštátneho práva za neplatne dohodnuté, alebo treba prihliadať iba na celkovú výšku reálne uplatnených a uplatniteľných sankcií?
6. Je v prípade zistenia zneužívajúcej povahy zmluvných sankcií nevyhnutné neaplikovať každú z týchto jednotlivých sankcií, ktoré až ako celok viedli súd k záveru o neprimeranosti výšky náhrady v zmysle bodu 1 písm. e) prílohy k smernici 93/13, alebo len niektoré z nich (a v tom prípade podľa akého kľúča)?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
43 Prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 ods. 1, smernice 93/13 a článok 22 ods. 2 smernice 2008/48 vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je predmetná právna úprava vo veci samej, ktorá v insolvenčnom konaní neumožňuje súdu, na ktorom sa toto konanie vedie, skúmať ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok, z ktorých vznikli pohľadávky prihlásené v uvedenom konaní a ktorá tomuto súdu umožňuje skúmať len nezabezpečené pohľadávky a námietky obmedzuje len na možnosť tvrdiť zánik alebo premlčanie pohľadávok.
44 Článok 22 ods. 2 smernice 2008/48 stanovuje členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby sa spotrebitelia nesmeli vzdať práv, ktoré sa im priznávajú podľa ustanovení vnútroštátneho práva, ktorými sa vykonáva táto smernica alebo ktoré jej zodpovedajú. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však nevyplýva, že by sa manželia Radlingerovci vzdali práv, ktoré im priznávajú ustanovenia českých právnych predpisov vykonávajúcich uvedenú smernicu. Z toho vyplýva, ako to uviedla generálna advokátka v bode 40 svojich návrhov, že toto ustanovenie nie je relevantné na účely odpovede na prvú otázku.
45 Pokiaľ ide o článok 7 ods. 1 smernice 93/13, tento článok ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť v ich vnútroštátnych právnych poriadkoch, aby v záujme spotrebiteľov existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili ďalšiemu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.
46 Tieto prostriedky musia zahŕňať ustanovenia, ktoré umožnia zabezpečiť spotrebiteľom účinnú súdnu ochranu tým, že im poskytnú možnosť napadnúť spornú zmluvu na súde, a to aj v insolvenčnom konaní, za primeraných procesných podmienok, takže výkon ich práv nebude podliehať podmienkam, najmä lehotám alebo nákladom, ktoré by výkon práv zaručených smernicou 93/13 robili mimoriadne ťažkým alebo prakticky nemožným (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2015, ERSTE Bank Hungary, C‑32/14, EU:C:2015:637, bod 59).
47 V prejednávanom prípade sa prvá otázka týka organizácie insolvenčného konania v situácii, keď dlžník spotrebiteľ popiera oprávnenosť prihlásených pohľadávok.
48 V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora v prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti majú byť vo vnútroštátnom právnom poriadku každého členského štátu na základe zásady procesnej autonómie členských štátov určené príslušné súdy a upravené procesné náležitosti týkajúce sa žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie. Z tohto dôvodu procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako podmienky upravujúce podobné žaloby podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Európskej únie (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. februára 2015, Baczó a Vizsnyiczai, C‑567/13, EU:C:2015:88, body 41 a 42, ako aj citovanú judikatúru).
49 K zásade ekvivalencie treba poznamenať, ako to uviedla generálna advokátka v bode 32 svojich návrhov, že Súdny dvor nemá k dispozícii nijaké poznatky, ktoré by mohli vzbudzovať pochybnosti v súvislosti so súladom právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, s touto zásadou.
50 Pokiaľ ide o zásadu efektivity, každý prípad, v ktorom sa vynára otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatňovanie práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v rámci celého procesného postupu, na jeho priebeh a osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov. Špecifiká súdnych konaní však nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá spotrebiteľom musí byť poskytnutá podľa ustanovení smernice 93/13 (pozri v tomto zmysle rozsudok 10. septembra 2014, Kušionová, C‑34/13, EU:C:2014:2189, body 52 a 53, ako aj citovanú judikatúru).
51 V prejednávanom prípade sa prvá otázka písm. a) týka toho, či je s článkom 7 ods. 1 smernice 93/13 v súlade vnútroštátny procesný režim opísaný v bodoch 19 a 20 tohto rozsudku, ktorý neumožňuje insolvenčnému súdu skúmať ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok, z ktorých vznikli pohľadávky prihlásené v tomto konaní.
52 V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vnútroštátny súd má posúdiť ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti smernice 93/13 a tým odstrániť nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, hneď ako je oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (rozsudok z 1. októbra 2015, ERSTE Bank Hungary, C‑32/14, EU:C:2015:637, bod 41 a citovaná judikatúra).
53 Súdny dvor rozhodol, že s cieľom zabezpečiť úroveň ochrany v súlade s uvedenou smernicou môže byť nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom kompenzovaný iba aktívnym postupom nezávislým od samotných zmluvných strán zo strany vnútroštátneho súdu rozhodujúceho o týchto sporoch (pozri v tomto zmysle rozsudok 27. februára 2014, Pohotovosť, C‑470/12, EU:C:2014:101, bod 40 a citovanú judikatúru).
54 Článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave akou je predmetná úprava vo veci samej, ktorá neumožňuje insolvenčnému súdu skúmať v insolvenčnom konaní ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok, z ktorých vznikli pohľadávky prihlásené v uvedenom konaní, napriek tomu, že tento súd má na tento účel k dispozícii potrebné informácie o právnych a skutkových okolnostiach.
55 Pokiaľ ide o prvú otázku písm. b), z konštatovania vnútroštátneho súdu vyplýva, že predmetná vnútroštátna právna úprava vo veci samej neumožňuje popierať všetky pohľadávky zo zmluvy o úvere, v ktorej sa môžu nachádzať nekalé podmienky, ale len nezabezpečené pohľadávky, pričom námietky obmedzuje na možnosť tvrdiť zánik alebo premlčanie týchto pohľadávok.
56 Ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 46 tohto rozsudku, súčasťou práva na účinnú súdnu ochranu je právo spotrebiteľa poprieť pred vnútroštátnym súdom oprávnenosť pohľadávok zo zmluvy o úvere, ktorá obsahuje podmienky, ktoré môžu byť vyhlásené za nekalé, bez ohľadu na to, či ide o pohľadávky zabezpečené alebo nezabezpečené.
57 Pokiaľ z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že predmetná vnútroštátna právna úprava vo veci samej obmedzuje možnosť námietky dlžníka, ktorý chce poprieť nezabezpečenú pohľadávku, na premlčanie či zánik tejto pohľadávky, je potrebné pripomenúť, že obmedzenie právomoci vnútroštátneho súdu vylúčiť ex offo použitie nekalých podmienok môže zasahovať do efektivity ochrany sledovanej článkami 6 a 7 smernice 93/13 (pozri analogicky rozsudok z 21. novembra 2002, Cofidis, C‑473/00, EU:C:2002:705, bod 35).
58 Taká vnútroštátna právna úprava, akou je predmetná úprava vo veci samej, ktorá umožňuje popierať len niektoré pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy obsahujúcej podmienky, z ktorých niektoré môžu byť vyhlásené za nekalé, a obmedzuje námietky na zánik či premlčanie pohľadávok, tak nespĺňa požiadavky vyplývajúce z článku 7 ods. 1 smernice 93/13.
59 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je predmetná právna úprava vo veci samej, ktorá v insolvenčnom konaní neumožňuje súdu, na ktorom sa toto konanie vedie, skúmať ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok, z ktorých vznikli pohľadávky prihlásené v uvedenom konaní, napriek tomu, že tento súd má na tento účel k dispozícii potrebné informácie o právnych a skutkových okolnostiach, a ktorá uvedenému súdu umožňuje skúmať len nezabezpečené pohľadávky a námietky obmedzuje len na možnosť tvrdiť zánik alebo premlčanie týchto pohľadávok.
O druhej otázke
60 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor týkajúci sa zmluvy o úvere v zmysle tejto smernice, ukladá povinnosť skúmať ex offo, či bola dodržaná informačná povinnosť stanovená v tomto ustanovení, a vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa vnútroštátneho práva vyplývajú z porušenia tejto informačnej povinnosti.
61 Na úvod treba zdôrazniť, že informačná povinnosť stanovená v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 prispieva podobne ako povinnosti stanovené v článkoch 5 a 8 tejto smernice k realizácii cieľa, ktorý táto smernica sleduje a ktorý, ako vyplýva z jej odôvodnení 7 a 9, spočíva v úplnej a nutnej harmonizácii v niekoľkých kľúčových oblastiach spotrebiteľských úverov, ktorá sa považuje za potrebnú na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Únii zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa uľahčil vznik riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi (pozri analogicky rozsudok z 18. decembra 2014, CA Consumer Finance, C‑449/13, EU:C:2014:2464, bod 21 a citovanú judikatúru).
62 Pokiaľ ide o druhú otázku písm. a), treba uviesť, že Súdny dvor viackrát potvrdil povinnosť vnútroštátneho súdu skúmať ex offo porušenie niektorých ustanovení úniového spotrebiteľského práva [pozri v tomto zmysle v súvislosti so smernicou 93/13 rozsudok zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C‑243/08, EU:C:2009:350, bod 32; v súvislosti so smernicou Rady 85/577/EHS z 20. decembra 1985 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov (Ú. v. ES L 372, s. 31; Mim. vyd. 15/001, s. 262) rozsudok zo 17. decembra 2009, Martín Martín, C‑227/08, EU:C:2009:792, bod 29, a v súvislosti so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar (Ú. v. ES L 171, s. 12; Mim. vyd. 15/004, s. 223) rozsudok z 3. októbra 2013, Duarte Hueros, C‑32/12, EU:C:2013:637, bod 39].
63 Ako uviedla generálna advokátka v bode 51 a nasl. svojich návrhov, táto povinnosť je odôvodnená tým, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora systém ochrany zavedený touto smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 1. októbra 2015, ERSTE Bank Hungary, C‑32/14, EU:C:2015:637, bod 39 a citovaná judikatúra).
64 V tomto ohľade majú pre spotrebiteľa zásadný význam informácie o zmluvných podmienkach a dôsledkoch uzavretia zmluvy poskytnuté pred uzavretím a pri uzatváraní zmluvy. Najmä na základe týchto informácií sa spotrebiteľ rozhoduje, či chce byť viazaný podmienkami, ktoré predávajúci alebo dodávateľ vopred vyhotovil (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. januára 2014, Constructora Principado, C‑226/12, EU:C:2014:10, bod 25 a citovanú judikatúru).
65 Ďalej existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu nevedomosti nebude dovolávať právnej normy určenej na jeho ochranu (rozsudok zo 4. júna 2015, Faber, C‑497/13, EU:C:2015:357, bod 42 a citovaná judikatúra).
66 Z toho vyplýva, že spotrebiteľa by nebolo možné účinne chrániť, pokiaľ by vnútroštátny súd nemal povinnosť ex offo posúdiť, či boli splnené povinnosti vyplývajúce z noriem úniového spotrebiteľského práva (pozri analogicky rozsudok zo 4. októbra 2007, Rampion a Godard, C‑429/05, EU:C:2007:575, body 61 a 65).
67 Ako bolo pripomenuté v bode 53 tohto rozsudku, na to, aby sa mohla zabezpečiť ochrana sledovaná touto smernicou, môže byť nerovný stav existujúci medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom kompenzovaný iba aktívnym postupom nezávislým od samotných zmluvných strán, zo strany vnútroštátneho súdu rozhodujúceho o týchto sporoch.
68 Skúmanie vnútroštátnym súdom bez návrhu, či boli dodržané povinnosti vyplývajúce zo smernice 2008/48, predstavuje prostriedok vhodný na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 10 ods. 2 tejto smernice a prispieva k dosiahnutiu cieľov uvedených v jej odôvodneniach 31 a 43 (pozri analogicky uznesenie zo16. novembra 2010, Pohotovosť, C‑76/10, EU:C:2010:685, bod 41 a citovanú judikatúru).
69 Konkrétne podľa článku 23 smernice 2008/48 musia mať sankcie stanovené pre prípad, že budú porušené ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov prijatých na základe tejto smernice odrádzajúcu povahu. Posúdenie toho, či boli splnené podmienky vyplývajúce z tejto smernice, ktoré vykonáva vnútroštátny súd ex offo, pritom takú povahu nepochybne má.
70 Vnútroštátny súd musí zabezpečiť potrebný účinok ochrany spotrebiteľa požadovaný ustanoveniami smernice 2008/48, takže úloha, ktorú mu právo Únie priznáva v predmetnej oblasti, sa neobmedzuje na obyčajnú možnosť vysloviť sa k tomu, či boli uvedené požiadavky dodržané, ale zahŕňa aj povinnosť posúdiť túto otázku ex offo, hneď ako disponuje na tento účel potrebnými informáciami o právnych a skutkových okolnostiach (pozri analogicky rozsudok zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C‑243/08, EU:C:2009:350, bod 32).
71 Pokiaľ navyše vnútroštátny súd ex offo konštatuje, že bol porušený článok 10 ods. 2 smernice 2008/48, musí bez toho, aby čakal, že spotrebiteľ podá návrh v tomto smere, vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s výhradou rešpektovania zásady kontradiktórnosti (pozri analogicky rozsudky z 21. februára 2013, Banif Plus Bank, C‑472/11, EU:C:2013:88, bod 36, a z 1. októbra 2015, ERSTE Bank Hungary, C‑32/14, EU:C:2015:637, bod 42).
72 V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť, že podľa článku 23 smernice 2008/48, členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Okrem odrádzajúceho účinku tieto sankcie musia byť účinné a primerané.
73 Pokiaľ vnútroštátny súd konštatuje, že bola porušená informačná povinnosť, musí z toho vyvodiť dôsledky podľa vnútroštátneho práva, pokiaľ sankcie, ktoré toto právo stanovuje, rešpektujú požiadavky stanovené v článku 23 smernice 2008/48, ako ich Súdny dvor okrem iného vyložil v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C‑565/12, EU:C:2014:190).
74 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor týkajúci sa pohľadávok zo zmluvy o úvere v zmysle tejto smernice, ukladá povinnosť skúmať ex offo, či bola dodržaná informačná povinnosť stanovená v tomto ustanovení, a vyvodiť dôsledky, ktoré podľa vnútroštátneho práva vyplývajú z porušenia tejto informačnej povinnosti pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky stanovené v článku 23 tejto smernice.
O tretej otázke
75 Podstatou tretej otázky vnútroštátneho súdu, ktorý uvádza, že spor vo veci samej sa týka dvoch jednotlivcov, je to, či majú príslušné ustanovenia smerníc 93/13 a 2008/48 priamy účinok.
76 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 288 tretieho odseku ZFEÚ smernica zaväzuje všetky členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý má byť dosiahnutý, pričom ponecháva vnútroštátnym orgánom právomoc, pokiaľ ide o formu a prostriedky. Platí, že smernica sama osebe nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú voči nemu nemožno odvolávať (rozsudok z 24. januára 2012, Dominguez, C‑282/10, EU:C:2012:33, bod 37 a citovaná judikatúra). To nemení nič na tom, že povinnosť členského štátu prijať všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou je záväznou povinnosťou, ktorú stanovuje článok 288 tretí odsek ZFEÚ a samotná smernica. Táto povinnosť prijať všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia je záväzná pre všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomocí (rozsudok z 24. júna 2008, Commune de Mesquer, C‑188/07, EU:C:2008:359, bod 83 a citovaná judikatúra).
77 Povinnosť posúdiť ex offo nekalý charakter niektorých podmienok a existenciu povinných informácií v zmluve o úvere predstavuje v danej veci procesnú požiadavku, ktorá neplatí pre jednotlivcov, ale pre súdne orgány (pozri analogicky rozsudky z10. septembra 2014, Kušionová, C‑34/13, EU:C:2014:2189, bod 67, ako aj z 18. februára 2016, Finanmadrid EFC, C‑49/14, EU:C:2016:98, bod 35 a citovanú judikatúru).
78 Ako ďalej vyplýva zo znenia článku 23 smernice 2008/48, orgány členských štátov musia pri prebratí a vykonávaní uvedenej smernice zabezpečiť, aby sa uplatňovali účinné, primerané a odrádzajúce sankcie.
79 Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú vnútroštátne súdy pri uplatňovaní vnútroštátneho práva povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice 2008/48 tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so systémom Zmluvy o FEÚ, keďže umožňuje vnútroštátnym súdom v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní o sporoch, ktoré im boli predložené (rozsudok z 24. januára 2012, Dominguez, C‑282/10, EU:C:2012:33, bod 24 a citovaná judikatúra).
80 Na tretiu otázku preto nie je potrebné odpovedať.
O štvrtej otázke
81 Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, akým spôsobom sa má vykladať pojem „celková výška úveru“ obsiahnutý v článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 a pojem „výška čerpania“ obsiahnutý v bode I prílohy I tejto smernice.
82 Podľa tohto súdu predmetná zmluva vo veci samej, v ktorej sa poskytovateľ zaviazal poskytnúť manželom Radlingerovcom úver, uvádzala, že už v okamihu poskytnutia tohto úveru sa do celkovej výšky uvedeného úveru započítajú poplatky za poskytnutie úveru, a tiež prvá a prípadne nasledujúce splátky úveru. Vynára sa preto konkrétna otázka, či tú časť tohto istého úveru, ktorá sa daným osobám nedala k dispozícii, bolo možné zahrnúť do výšky čerpania úveru v zmysle bodu I prílohy I smernice 2008/48 na účely výpočtu RPMN.
83 Treba pripomenúť, že celková výška úveru v zmysle smernice 2008/48 je v jej článku 3 písm. l) vymedzená ako maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o úvere.
84 Podľa článku 3 písm. g) tejto smernice celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom sú všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe. Podľa článku 3 písm. i) uvedenej smernice RPMN sú celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky úveru, prípadne vrátane nákladov v súlade s článkom 19 ods. 2 tejto smernice.
85 Keďže je pojem „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ vymedzený v článku 3 písm. h) smernice 2008/48 ako „súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“, vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“ a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa.
86 Do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť.
87 Treba zdôrazniť, že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru.
88 Článok 19 ods. 1 smernice 2008/48 spresňuje, že RPMN, ktorá sa na ročnom základe rovná aktuálnej hodnote všetkých záväzkov, na ktorých sa dohodli veriteľ a spotrebiteľ, sa vypočíta na základe matematického vzorca uvedeného v prílohe I časti I tejto smernice. Táto smernica pritom stanovuje, že základná rovnica, ktorá stanovuje RPMN, kladie do rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu splátok a platieb poplatkov na strane druhej. Výška čerpania úveru v zmysle časti I prílohy I smernice 2008/48 tak zodpovedá celkovej výške úveru v zmysle článku 3 písm. l) tejto smernice.
89 Vnútroštátny súd musí v danej veci overiť, či jedna alebo viac súm uvedených v bodoch 27 a 28 tohto rozsudku neboli neoprávnene zahrnuté do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) smernice 2008/48, keďže táto okolnosť môže mať vplyv na výpočet RPMN a ovplyvniť tak správnosť informácií, ktoré mal veriteľ uviesť podľa článku 10 ods. 2 tejto smernice v predmetnej zmluve o úvere vo veci samej.
90 Ako sa uvádza v odôvodneniach 31 a 43 smernice 2008/48, informácia spotrebiteľa o celkových nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického vzorca má preto podstatný význam. Na jednej strane táto informácia prispieva k transparentnosti trhu v rozsahu, v akom spotrebiteľovi umožňuje porovnať ponuky úverov. Na druhej strane mu umožňuje posúdiť rozsah jeho záväzku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. marca 2004, Cofinoga, C‑264/02, EU:C:2004:127, bod 26, a uznesenie zo 16. novembra 2010, Pohotovosť, C‑76/10, EU:C:2010:685, bod 70).
91 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.
O piatej a šiestej otázke
92 Piatou a šiestou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má ustanovenie smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že na účely posúdenia, či je výška odškodnenia v zmysle bodu 1 písm. e) prílohy tejto smernice požadovanej od spotrebiteľa, ktorý si neplní svoje záväzky, neprimeraná, je potrebné hodnotiť kumulatívny účinok všetkých sankčných ustanovení upravených v predmetnej zmluve bez ohľadu na to, či veriteľ skutočne trvá na ich plnej úhrade a či je v prípade zistenia nekalej povahy zmluvných sankcií nutné, aby vnútroštátne súdy neaplikovali každú z týchto sankcií alebo len niektorú z nich.
93 Na účely odpovede na tieto otázky je potrebné najprv pripomenúť, že príloha, na ktorú odkazuje článok 3 ods. 3 smernice 93/13, obsahuje informatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé, medzi ktoré patrí, ako vyplýva z bodu 1 písm. e) tejto prílohy, podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je „požadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu“.
94 Pri posúdení prípadnej nekalej povahy zmluvnej podmienky článok 4 ods. 1 smernice 93/13 uvádza, že odpovedať treba so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, ktoré sú predmetom zmluvy, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením tejto zmluvnej podmienky v čase uzavretia zmluvy (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. novembra 2010, Pohotovosť, C‑76/10, EU:C:2010:685, bod 59, a rozsudok z 9. júla 2015, Bucura, C‑348/14, EU:C:2015:447, bod 48).
95 Ako to uviedla generálna advokátka vo bode 74 svojich návrhov, je potrebné hodnotiť kumulatívny účinok všetkých zmluvných podmienok uzatvorených medzi predávajúcim alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Také posúdenie je odôvodnené, pretože tieto podmienky sú uplatniteľné ako celok, bez ohľadu na to, či veriteľ skutočne trvá na ich plnom uplatnení (pozri analogicky rozsudok z 10. septembra 2014, Kušionová, C‑34/13, EU:C:2014:2189, bod 42).
96 Po druhé treba pripomenúť, že článok 6 ods. 1 prvej časti vety smernice 93/13 vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom neboli podľa ich vnútroštátneho práva záväzné pre spotrebiteľa. Článok 6 ods. 1 druhá časť vety tejto smernice však spresňuje, aby zmluva „bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“.
97 Súdny dvor pripomenul, že vnútroštátne súdy sú povinné neuplatniť nekalú podmienku tak, aby nebola záväzná pre spotrebiteľa, nemôžu však zmeniť jej obsah. Zmluva totiž musí v zásade existovať ďalej bez akejkoľvek zmeny okrem odstránenia nekalých podmienok, pokiaľ je jej ďalšia existencia právne možná v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva (rozsudok z 21. januára 2015, Unicaja Banco a Caixabank, C‑482/13, C‑484/13, C‑485/13 a C‑487/13, EU:C:2015:21, bod 28 a citovaná judikatúra).
98 Tento výklad okrem toho podporuje účel a všeobecná systematika smernice 93/13. Vzhľadom na povahu a význam verejného záujmu, na ktorom spočíva ochrana priznaná spotrebiteľom, táto smernica ukladá členským štátom povinnosť, ako vyplýva z jej článku 7 ods. 1, stanoviť primerané a účinné prostriedky, „ktoré by zabránili ďalšiemu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov“. Pokiaľ by vnútroštátny súd mohol meniť obsah nekalých podmienok, ktoré sú uvedené v takýchto zmluvách, mohlo by sa tým ohroziť splnenie dlhodobého cieľa uvedeného v článku 7 uvedenej smernice, keďže by došlo k oslabeniu odrádzajúceho účinku pre predajcov alebo dodávateľov spočívajúceho v tom, že sa takéto nekalé podmienky voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnia (rozsudok z 30. mája 2013, Asbeek Brusse a de Man Garabito, C‑488/11, EU:C:2013:341, bod 58 a citovaná judikatúra).
99 Pokiaľ vnútroštátny súd dospeje k záveru, že podmienka je nekalá v zmysle smernice 93/13, je jeho úlohou vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. novembra 2010, Pohotovosť, C‑76/10, EU:C:2010:685, bod 62 a citovanú judikatúru).
100 Z uvedeného vyplýva, ako to uviedla generálna advokátka v bode 75 svojich návrhov, že vnútroštátny súd, ktorý konštatuje, že viaceré podmienky v zmluve uzatvorenej medzi predávajúcim alebo dodávateľom a spotrebiteľom majú nekalú povahu v zmysle smernice 93/13, musí vylúčiť všetky nekalé podmienky, a nie len niektoré z nich.
101 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na piatu a šiestu otázku odpovedať tak, že ustanovenia smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že na účely posúdenia, či je výška odškodnenia v zmysle bodu 1 písm. e) prílohy tejto smernice požadovaného od spotrebiteľa, ktorý si neplní svoje záväzky, neprimeraná, je potrebné hodnotiť kumulatívny účinok všetkých sankčných podmienok v predmetnej zmluve bez ohľadu na to, či veriteľ skutočne trvá na ich plnej úhrade, a že vnútroštátne súdy prípadne musia na základe článku 6 ods. 1 uvedenej smernice vyvodiť všetky dôsledky zo zistenia, že niektoré podmienky sú nekalé, a vylúčiť všetky podmienky uznané za nekalé, aby sa ubezpečili, že pre spotrebiteľa nebudú záväzné.
O trovách
102 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
1. Článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je predmetná právna úprava vo veci samej, ktorá v insolvenčnom konaní neumožňuje súdu, na ktorom sa toto konanie vedie, skúmať ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok, z ktorých vznikli pohľadávky prihlásené v uvedenom konaní, napriek tomu, že tento súd má na tento účel k dispozícii potrebné informácie o právnych a skutkových okolnostiach, a ktorá uvedenému súdu umožňuje skúmať len nezabezpečené pohľadávky a námietky obmedzuje len na možnosť tvrdiť zánik alebo premlčanie týchto pohľadávok.
2. Článok 10 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor týkajúci sa pohľadávok zo zmluvy o úvere v zmysle tejto smernice, ukladá povinnosť skúmať ex offo, či bola dodržaná informačná povinnosť stanovená v tomto ustanovení, a vyvodiť dôsledky, ktoré podľa vnútroštátneho práva vyplývajú z porušenia tejto informačnej povinnosti pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky stanovené v článku 23 tejto smernice.
3. Článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.
4. Ustanovenia smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že na účely posúdenia, či je výška odškodnenia v zmysle bodu 1 písm. e) prílohy tejto smernice požadovaného od spotrebiteľa, ktorý si neplní svoje záväzky, neprimeraná, je potrebné hodnotiť kumulatívny účinok všetkých sankčných podmienok v predmetnej zmluve bez ohľadu na to, či veriteľ skutočne trvá na ich plnej úhrade, a že vnútroštátne súdy prípadne musia na základe článku 6 ods. 1 uvedenej smernice vyvodiť všetky dôsledky zo zistenia, že niektoré podmienky sú nekalé, a vylúčiť všetky podmienky uznané za nekalé, aby sa ubezpečili, že pre spotrebiteľa nebudú záväzné.
Podpisy