ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá rozšírená komora)

zo 7. februára 2019 (*)

„Verejná služba – Úradníci – Článok 42c služobného poriadku – Nástup na pracovné voľno zo služobných dôvodov – Rovnosť zaobchádzania – Zákaz diskriminácie z dôvodu veku – Zjavne nesprávne posúdenie – Právo byť vypočutý – Povinnosť starostlivosti – Zodpovednosť“

Vo veci T‑11/17,

RK, bývalá úradníčka Rady Európskej únie, v zastúpení: pôvodne L. Levi a A. Tymen, neskôr L. Levi, avocats,

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: M. Bauer a R. Meyer, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje

Európsky parlament, v zastúpení: A. Troupiotis a J. A. Steele, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 270 ZFEÚ, ktorým sa žalobkyňa domáha jednak zrušenia nedatovaného rozhodnutia Rady o nástupe žalobkyne na pracovné voľno zo služobných dôvodov na základe článku 42c Služobného poriadku úradníkov Európskej únie a v prípade potreby aj rozhodnutia z 27. septembra 2016, ktorým bola zamietnutá sťažnosť podaná žalobkyňou, a jednak náhrady ujmy, ktorá jej údajne vznikla,

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora),

v zložení: predseda komory M. Prek, sudcovia E. Buttigieg (spravodajca), F. Schalin, B. Berke a M. J. Costeira,

tajomník: G. Predonzani, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 1. júna 2018,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Služobný poriadok úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) bol zmenený okrem iného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013 (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15).

2        Odôvodnenia 1, 3, 7 a 12 nariadenia č. 1023/2013 stanovujú:

„(1)      Európska únia a jej viac ako 50 inštitúcií a agentúr by mali naďalej disponovať vysoko kvalitnou európskou verejnou správou, aby mohli dosahovať svoje ciele, realizovať svoje politiky a aktivity a vykonávať svoje úlohy na najvyššej možnej úrovni v súlade so zmluvami s cieľom čeliť vnútorným aj vonkajším výzvam, ktoré na nich čakajú v budúcnosti, a slúžiť občanom Únie.

…

(3)      Vzhľadom na rozsah európskej verejnej služby v porovnaní s cieľmi Únie a počtom jej obyvateľov by znižovanie počtu zamestnancov v inštitúciách a agentúrach Únie nemalo viesť k žiadnemu narušeniu vykonávania ich úloh, povinností a funkcií v súlade so záväzkami a právomocami podľa zmlúv. V tejto súvislosti je potrebná transparentnosť nákladov na zamestnancov každej inštitúcie a agentúry pri všetkých kategóriách zamestnancov, ktoré tieto inštitúcie a agentúry zamestnávajú.

…

(7)      Širším cieľom by mala byť optimalizácia riadenia ľudských zdrojov v európskej verejnej službe vyznačujúcej sa excelentnosťou, spôsobilosťou, nezávislosťou, lojálnosťou, nestrannosťou a stálosťou, ako aj kultúrnou a jazykovou rozmanitosťou a atraktívnymi podmienkami pri prijímaní do služobného pomeru.

…

(12)      Európska rada vo svojich záveroch z 8. februára 2013 o viacročnom finančnom rámci upozornila, že potreba konsolidovať verejné financie v krátkodobom, strednodobom a dlhodobom horizonte si vyžaduje osobitné úsilie zo strany každého orgánu verejnej správy a jeho zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť a účinnosť a prispôsobiť sa meniacemu sa hospodárskemu prostrediu. V tejto výzve v skutočnosti potvrdila cieľ návrhu Komisie z roku 2011 na zmenu Služobného poriadku úradníkov Európskej únie a Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie, a ktorého zámerom je zabezpečiť nákladovú účinnosť, a uznala, že problémy, ktorým v súčasnosti Európska únia čelí, si vyžadujú vynakladanie mimoriadneho úsilia zo strany všetkých orgánov štátnej správy a všetkých jej zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť a prispôsobiť sa meniacemu sa hospodárskemu a sociálnemu prostrediu v Európe. …“

3        Článok 1 bod 24 nariadenia č. 1023/2013 stanovuje, že v kapitole 2 hlavy III služobného poriadku sa dopĺňa oddiel 7, nazvaný „Pracovné voľno zo služobných dôvodov“, ktorý obsahuje jediné ustanovenie, konkrétne článok 42c. Podľa tohto ustanovenia:

„Najskôr päť rokov pred dosiahnutím svojho veku odchodu do dôchodku môže úradník, ktorý odpracoval v službe najmenej desať rokov, nastúpiť rozhodnutím menovacieho orgánu na pracovné voľno zo služobných dôvodov pre organizačné potreby spojené so získavaním nových spôsobilostí v rámci inštitúcií.

Celkový počet úradníkov, ktorí majú pracovné voľno zo služobných dôvodov, nepresiahne každý rok 5 % z úradníkov vo všetkých inštitúciách, ktorí odišli do dôchodku v predchádzajúcom roku. Takto vypočítaný celkový počet sa pridelí každej inštitúcii podľa jej príslušného počtu úradníkov k 31. decembru predchádzajúceho roku. Výsledok takéhoto pridelenia sa zaokrúhli nahor na najbližšie celé číslo v každej inštitúcii.

Toto pracovné voľno nepredstavuje disciplinárne opatrenie.

Trvanie pracovného voľna v zásade zodpovedá obdobiu, pokým úradník nedosiahne vek odchodu do dôchodku. Vo výnimočných situáciách však menovací orgán môže rozhodnúť, že toto pracovné voľno ukončí a úradníka opätovne dosadí na jeho pracovné miesto.

Keď úradník, ktorý má pracovné voľno zo služobných dôvodov, dosiahne vek odchodu do dôchodku, automaticky odíde do dôchodku.

Pracovné voľno zo služobných dôvodov sa riadi týmito pravidlami:

a)      na pracovné miesto, ktoré zastával úradník, môže byť vymenovaný iný úradník;

b)      úradník, ktorý má pracovné voľno zo služobných dôvodov, nemá nárok na postup do vyššieho platového stupňa alebo vyššej platovej triedy.

Úradník, ktorý dostal toto pracovné voľno, dostane príspevok vypočítaný v súlade s prílohou IV.

Na žiadosť úradníka sa z tohto príspevku platia príspevky do systému dôchodkového zabezpečenia vypočítané na základe uvedeného príspevku. V takomto prípade sa obdobie služby úradníka, ktorý nastúpil na pracovné voľno zo služobných dôvodov, zohľadňuje na účely výpočtu rokov služby potrebných pre odchod do dôchodku v zmysle článku 2 prílohy VIII.

Na príspevok sa neuplatní opravný koeficient.“

4        Nariadenie č. 1023/2013 nadobudlo účinnosť 1. novembra 2013 a článok 42c služobného poriadku sa uplatňuje od 1. januára 2014.

5        Žalobkyňa RK je bývalá úradníčka Rady Európskej únie. Do služobného pomeru na generálnom sekretariáte Rady (ďalej len „GSR“) nastúpila 16. marca 1989 a do trvalého služobného pomeru bola vymenovaná 16. septembra 1989. Počas svojej kariéry pracovala na rôznych generálnych riaditeľstvách a útvaroch. Od 1. apríla 2013 do 30. júna 2016 pracovala na pracovnom mieste asistenta na oddelení pre rozvoj zamestnancov (ďalej len „ORZ“), ktoré je súčasťou generálneho riaditeľstva A (Administratíva).

6        V oznámení zamestnancom č. 71/15 z 23. októbra 2015 (ďalej len „OZ 71/15“) generálny tajomník Rady poskytol informácie o vykonávaní článku 42c služobného poriadku touto inštitúciou. Podľa tohto oznámenia:

„… Inštitúcie EÚ sa musia sústavne inovovať a modernizovať, čo znamená, že úradníci musia získavať nové spôsobilosti a aktualizovať svoje znalosti s cieľom prispôsobiť sa novým trendom. Tieto nové spôsobilosti môžu byť spojené napríklad s novými informatickými nástrojmi, s novými systémami zavedenými na tvorbu dokumentov Európskej rady/Rady, s novými postupmi v oblasti verejného obstarávania alebo interného auditu, s novými pracovnými metódami alebo s novými riadiacimi alebo organizačnými postupmi.

Pracovné voľno zo služobných dôvodov má umožniť úradníkom, ktorí majú ťažkosti so získavaním nových spôsobilostí a prispôsobením sa meniacemu sa pracovnému prostrediu, nastúpiť pred dosiahnutím svojho veku odchodu do dôchodku na pracovné voľno. …

Na rok 2015 je v rámci Rady a Európskej rady k dispozícii päť (5) možností…“.

7        Dňa 12. novembra 2015 mala žalobkyňa rozhovor s vedúcou ORZ, počas ktorého ju táto vedúca informovala o svojom zámere navrhnúť administratíve, aby zvážil nástup žalobkyne na pracovné voľno zo služobných dôvodov v súlade s článkom 42c služobného poriadku.

8        Priebeh a obsah tohto rozhovoru sú zhrnuté v liste vedúcej ORZ z 18. novembra 2015 zaslanom riaditeľke pre ľudské zdroje a správu zamestnancov (ďalej len „riaditeľka pre ľudské zdroje“). V tomto liste vedúca ORZ požiadala administratívu, aby rozhodla o nástupe žalobkyne na pracovné voľno zo služobných dôvodov podľa článku 42c služobného poriadku.

9        Dňa 25. novembra 2015 žalobkyňu prijala riaditeľka pre ľudské zdroje v prítomnosti úradníka, ktorý sprevádzal žalobkyňu, pozorovateľa určeného výborom zamestnancov a vedúceho oddelenia administratívy pre právne poradenstvo. Počas tohto rozhovoru riaditeľka pre ľudské zdroje opísala žalobkyni právny rámec článku 42c služobného poriadku a zhrnula jej dôvody, pre ktoré sa domnievala, že na ňu možno uplatniť toto ustanovenie. Žalobkyňa vyjadrila nesúhlas s plánovaným opatrením.

10      Na základe tohto rozhovoru, ktorý sa konal 25. novembra 2015, riaditeľka pre ľudské zdroje zaslala generálnemu riaditeľovi administratívy v postavení menovacieho orgánu list, v ktorom mu odporučila rozhodnúť o nástupe žalobkyne na pracovné voľno zo služobných dôvodov na základe článku 42c služobného poriadku od 31. decembra 2015. K tomuto listu bol pripojený list vedúcej ORZ z 18. novembra 2015, ako aj prehľad vývoja kariéry žalobkyne.

11      Listom z 30. novembra 2015 generálny riaditeľ administratívy informoval žalobkyňu o svojom zámere rozhodnúť o jej nástupe na pracovné voľno zo služobných dôvodov a vyzval ju, aby v lehote desiatich pracovných dní predložila pripomienky.

12      Žalobkyňa predložila 7. decembra 2015 písomné pripomienky, v ktorých požiadala menovací orgán, aby prehodnotil svoj zámer uplatniť na ňu článok 42c služobného poriadku, a v každom prípade opätovne zvážil uplatnenie tohto ustanovenia na žalobkyňu v roku 2015, aby mala dostatok času na prípravu na svoj nástup na pracovné voľno z finančného a psychického hľadiska.

13      Dňa 8. decembra 2015 žalobkyňu vypočul generálny riaditeľ administratívy.

14      Generálny riaditeľ administratívy v postavení menovacieho orgánu nedatovaným rozhodnutím, ktoré bolo žalobkyni doručené 4. februára 2016, rozhodol o jej nástupe na pracovné voľno zo služobných dôvodov s účinnosťou od 30. júna 2016. Dôvody prijatia tohto opatrenia voči žalobkyni boli uvedené v bode 10 citovaného rozhodnutia.

15      V prvom rade v bode 10 písm. a) citovaného rozhodnutia bolo uvedené, že ORZ, na ktorom bola žalobkyňa zamestnaná, sa chystá prispôsobiť svoje pracovné metódy v priamej nadväznosti na reformy uskutočnené aj na ostatných útvaroch riaditeľstva pre ľudské zdroje a správu zamestnancov. Tento vývoj spočíval predovšetkým v zavedení automatizovaných procesov a postupov, realizácii nových činností, digitalizácii systémov riadenia úloh a iných postupov, ako aj v prijímaní medziinštitucionálnych informatických riešení vzťahujúcich sa na všetky systémy monitorovania ľudských zdrojov. Bolo v ňom uvedené, že treba zachovať rýchlosť tohto vývoja s cieľom zohľadniť nové prístupy v oblasti ľudských zdrojov a správy zamestnancov zavedené v rámci GSR.

16      V druhom rade v bode 10 písm. b) vyššie uvedeného rozhodnutia bolo spresnené, že uskutočnenie takých reforiem si vyžaduje od zamestnancov primerané know‑how a určitú mieru flexibility a adaptability.

17      [dôverné]

18      [dôverné]

19      [dôverné]

20      [dôverné]

21      Menovací orgán tiež spresnil, že rozhodnutie uvedené v bode 14 vyššie nadobudne účinnosť 30. júna 2016, aby žalobkyňa mala dostatok času na prípravu na svoj nástup na pracovné voľno z psychického a finančného hľadiska.

22      Listom z 8. februára 2016 vedúca oddelenia pre práva jednotlivcov oznámila žalobkyni informácie týkajúce sa jej finančných nárokov súvisiacich s pracovným voľnom zo služobných dôvodov.

23      Dňa 29. apríla 2016 žalobkyňa podala sťažnosť proti rozhodnutiu uvedenému v bode 14 vyššie podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Táto sťažnosť bola zamietnutá výslovným rozhodnutím generálneho tajomníka Rady z 27. septembra 2016.

II.    Konanie a návrhy účastníkov konania

24      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 6. januára 2017 podala žalobkyňa žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

25      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 16. januára 2017 žalobkyňa požiadala o anonymizáciu na základe článku 66 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Všeobecný súd rozhodnutím zo 17. februára 2017 vyhovel tejto žiadosti.

26      Dňa 4. apríla 2017 predložila Rada vyjadrenie k žalobe.

27      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 5. mája 2017 Európsky parlament požiadal o povolenie vstupu do konania v prejednávanej veci ako vedľajší účastník na podporu návrhov Rady.

28      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 2. júna 2017 žalobkyňa požiadala, aby sa s niektorými informáciami obsiahnutými v žalobe a v jej prílohách zaobchádzalo dôverne vo vzťahu k Parlamentu.

29      Dňa 14. júna 2017 predložila žalobkyňa repliku.

30      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 21. júna 2017 žalobkyňa požiadala, aby sa s niektorými informáciami obsiahnutými v replike a v jej prílohách zaobchádzalo dôverne vo vzťahu k Parlamentu.

31      Predseda druhej komory Všeobecného súdu uznesením z 28. júna 2017 povolil vstup Parlamentu do konania ako vedľajšieho účastníka na podporu návrhov Rady. Spresnil, že oznamovanie podaní, ktoré boli doručené alebo prípadne majú byť doručené hlavným účastníkom konania, vedľajšiemu účastníkovi konania bude obmedzené na nedôvernú verziu a že rozhodnutie o dôvodnosti žiadosti o dôverné zaobchádzanie sa prípadne prijme neskôr so zreteľom na námietky, ktoré by mohli byť v tejto súvislosti vznesené.

32      Parlament nevzniesol v súvislosti s vyššie uvedenými žiadosťami o dôverné zaobchádzanie, ktoré podala žalobkyňa, v stanovenej lehote námietku.

33      Dňa 28. júla 2017 predložila Rada dupliku.

34      Dňa 18. augusta 2017 predložil Parlament vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania.

35      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 21. augusta 2017 žalobkyňa požiadala, aby sa s niektorými informáciami obsiahnutými v duplike zaobchádzalo dôverne vo vzťahu k Parlamentu. Parlament v súvislosti s touto žiadosťou nevzniesol v stanovenej lehote námietku.

36      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 11. septembra 2017 Rada oznámila, že nemá pripomienky k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania, ktoré predložil Parlament.

37      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 13. októbra 2017 žalobkyňa predložila pripomienky k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania, ktoré predložil Parlament.

38      Dňa 18. októbra 2017 kancelária Všeobecného súdu oznámila účastníkom konania skončenie písomnej časti konania.

39      Listom zo 7. novembra 2017 žalobkyňa podala podľa článku 106 rokovacieho poriadku odôvodnený návrh, aby bola vypočutá v rámci ústnej časti konania.

40      Na návrh druhej komory Všeobecný súd 10. apríla 2018 rozhodol podľa článku 28 rokovacieho poriadku o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

41      Na návrh sudcu spravodajcu Všeobecný súd (druhá rozšírená komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 jeho rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania, aby písomne odpovedali na určité otázky a predložil určité dokumenty. Účastníci konania vyhoveli týmto výzvam v stanovenej lehote.

42      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 1. júna 2018.

43      Ústna časť konania bola skončená rozhodnutím predsedu druhej rozšírenej komory Všeobecného súdu zo 17. júla 2018 po tom, čo Rada predložila dva súbory dokumentov vyžiadaných Všeobecným súdom na pojednávaní prostredníctvom opatrenia na zabezpečenie priebehu konania.

44      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil rozhodnutie uvedené v bode 14 vyššie a v prípade potreby aj rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti z 27. septembra 2016 (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“),

–        zaviazal Radu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla žalobkyni,

–        zaviazal Radu na náhradu všetkých trov konania.

45      Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

46      Parlament navrhuje zamietnuť žalobu.

III. Právny stav

A.      O predmete žaloby

47      V rámci prvého žalobného dôvodu sa žalobkyňa domáha zrušenia rozhodnutia uvedeného v bode 14 vyššie a „v prípade potreby“ aj zrušenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti. Preto je potrebné objasniť vzťah medzi týmito dvoma rozhodnutiami, a tak určiť predmet prejednávanej žaloby.

48      Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry administratívna sťažnosť, upravená v článku 90 ods. 2 služobného poriadku, a jej výslovné alebo implicitné zamietnutie tvoria neoddeliteľnú súčasť komplexného konania a sú iba jedným z predpokladov, ktoré musia byť splnené pred podaním žaloby. Za týchto podmienok má žaloba, aj keď formálne smeruje proti zamietnutiu sťažnosti, za následok, že súdu je na posúdenie predložený akt spôsobujúci ujmu, proti ktorému bola podaná sťažnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, EU:C:1989:8, body 7 a 8), okrem prípadu, keď je dosah zamietnutia sťažnosti odlišný od dosahu aktu, proti ktorému bola táto sťažnosť podaná (rozsudok z 25. októbra 2006, Staboli/Komisia, T‑281/04, EU:T:2006:334, bod 26).

49      Každé rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti, či už je implicitné, alebo výslovné, za predpokladu, že neobsahuje žiadnu výhradu, iba potvrdzuje akt alebo jeho neexistenciu, na ktoré sa sťažovateľ sťažuje, a posudzované samostatne nepredstavuje akt, ktorý možno napadnúť, takže návrhy smerujúce proti tomuto rozhodnutiu, ktoré vo vzťahu k pôvodnému rozhodnutiu nemá samostatný obsah, treba považovať za návrhy smerujúce proti pôvodnému aktu (pozri rozsudok z 19. júna 2015, Z/Súdny dvor, T‑88/13 P, EU:T:2015:393, bod 141 a citovanú judikatúru).

50      Výslovné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti nemusí vzhľadom na svoj obsah potvrdzovať akt napadnutý žalobcom. To platí v prípade, ak rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti obsahuje opakovaný prieskum situácie žalobcu podľa nových právnych a skutkových okolností alebo ak mení alebo dopĺňa pôvodné rozhodnutie. V týchto prípadoch predstavuje zamietnutie sťažnosti akt podliehajúci preskúmaniu súdom, ktorý naň prihliada pri posúdení zákonnosti napadnutého aktu, alebo ho dokonca považuje za akt spôsobujúci ujmu nahrádzajúci pôvodný akt (rozsudok z 15. septembra 2017, Skareby/ESVČ, T‑585/16, EU:T:2017:613, bod 18).

51      V prejednávanom prípade žalobkyňa tvrdí, že návrh na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti je prípustný, keďže toto rozhodnutie obsahuje nové skutočnosti v porovnaní s rozhodnutím uvedeným v bode 14 vyššie, pričom však nespresňuje, aké sú tieto skutočnosti. Rada a Parlament nezaujali stanovisko k problematike týkajúcej sa vymedzenia predmetu žaloby a zo všeobecnejšieho hľadiska nespochybnili prípustnosť návrhu na zrušenie smerujúceho proti obom rozhodnutiam spomenutým v prvom žalobnom návrhu žalobkyne.

52      V tejto súvislosti je potrebné predovšetkým poukázať na to, že sťažnosť a žaloba na Všeobecný súd boli podané v lehotách stanovených v článkoch 90 a 91 služobného poriadku.

53      Ďalej treba konštatovať, že rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti sa potvrdzuje rozhodnutie uvedené v bode 14 vyššie a jeho odôvodnenie. Okrem toho rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti bez vykonania opakovaného prieskumu situácie žalobkyne podľa nových právnych a skutkových okolností odpovedá na jej výhrady uvedené v sťažnosti a v tejto súvislosti dopĺňa odôvodnenie poskytnuté v rozhodnutí uvedenom v bode 14 vyššie. Za týchto podmienok je potrebné konštatovať, že jediným aktom, ktorý žalobkyni spôsobuje ujmu, je rozhodnutie uvedené v bode 14 vyššie (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) a že zákonnosť tohto rozhodnutia sa má preskúmať aj s prihliadnutím na odôvodnenie uvedené v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2017, HQ/CPVO, T‑592/16, neuverejnený, EU:T:2017:897, body 20 a 21).

B.      O prípustnosti niektorých dokumentov, ktoré predložila Rada 6. júna 2018

54      Treba pripomenúť, že Všeobecný súd na pojednávaní vyzval Radu, aby v lehote jedného týždňa predložila dokumenty uvedené v poznámkach pod čiarou č. 8 a 9 rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti. Dňa 6. júna 2018 Rada pritom predložila nielen dva vyššie uvedené dokumenty (prílohy E.1 a E.6 podania zo 6. júna 2018), ale aj štyri ďalšie dokumenty, ktorých sa netýkala žiadosť Všeobecného súdu (prílohy E.2 až E.5 podania zo 6. júna 2018), a obsah týchto posledných uvedených dokumentov opísala v bodoch 4 až 7 podania zo 6. júna 2018. Z toho vyplýva, že dokumenty obsiahnuté vo vyššie uvedených prílohách E.2 až E.5, dokument obsiahnutý v prílohe E.1, ktorého predmetom je zasadnutie ORZ z 29. januára 2015 a ktorého sa tiež netýkala žiadosť Všeobecného súdu, ako aj úvahy uvedené v bodoch 4 až 7 podania zo 6. júna 2018 sa považujú za neprípustné podľa článku 85 ods. 3 rokovacieho poriadku, keďže sa ich netýka žiadosť Všeobecného súdu prednesená na pojednávaní a Rada nijako nevysvetlila dôvod, pre ktorý tieto dokumenty neboli predložené už skôr.

C.      O návrhu na zrušenie

55      Na podporu svojho návrhu na zrušenie uvádza žalobkyňa štyri žalobné dôvody, pričom prvým žalobným dôvodom je námietka nezákonnosti vznesená proti článku 42c služobného poriadku, druhý žalobný dôvod je založený na porušení tohto ustanovenia, ako aj OZ 71/15, na nesprávnych skutkových zisteniach a na zjavne nesprávnych posúdeniach, tretí žalobný dôvod je založený na porušení práva byť vypočutý a štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti starostlivosti a zásady riadnej správy vecí verejných.

1.      O prvom žalobnom dôvode založenom na nezákonnosti článku 42c služobného poriadku

a)      Úvodné poznámky

56      Žalobkyňa tvrdí, že článok 42c služobného poriadku je nezákonný, keďže porušuje zásadu rovnosti pred zákonom a zásadu nediskriminácie okrem iného z dôvodu veku, ktoré sú zakotvené v článkoch 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie, smernicu Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79), a článok 1d služobného poriadku.

57      V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na to, že článok 42c služobného poriadku sa výslovne uplatní na úradníkov a zamestnancov „najskôr päť rokov pred dosiahnutím [ich] veku odchodu do dôchodku“, tento článok zavádza rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku, ktoré je vymedzené v článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78. Podľa žalobkyne toto rozdielne zaobchádzanie nie je objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2000/78. Okrem toho, aj keby sa konštatovalo, že článok 42c služobného poriadku sleduje taký oprávnený cieľ, prostriedky použité na jeho dosiahnutie nie sú primerané ani nevyhnutné v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2000/78.

58      Rada a Parlament nesúhlasia s argumentáciou žalobkyne a navrhujú zamietnuť tento žalobný dôvod.

59      Na úvod je potrebné určiť ustanovenia, z hľadiska ktorých sa má preskúmať námietka nezákonnosti vznesená žalobkyňou.

60      V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že zásada rovnosti zaobchádzania predstavuje všeobecnú zásadu práva Európskej únie stanovenú v článku 20 Charty základných práv, ktorá je konkretizovaná prostredníctvom zásady zákazu diskriminácie uvedenej v článku 21 ods. 1 tejto charty (rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, bod 29).

61      Okrem toho článok 51 ods. 1 Charty základných práv spresňuje, že ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené okrem iného pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie.

62      Z toho vyplýva, že zákonnosť článku 42c služobného poriadku, ktorým bol doplnený do služobného poriadku nariadením č. 1023/2013, sa má posúdiť z hľadiska normy vyššej právnej sily, ktorou je článok 21 ods. 1 Charty základných práv, spomenutý v argumentácii žalobkyne, ktorý zakazuje akúkoľvek diskrimináciu okrem iného z dôvodu veku.

63      Pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na smernicu 2000/78, treba na úvod uviesť jej relevantné ustanovenia.

64      Článok 1 smernice 2000/78, nazvaný „Účel“, stanovuje:

„Účelom tejto smernice je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.“

65      Článok 2 smernice 2000/78, nazvaný „Pojem diskriminácie“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.      Na účely tejto smernice sa pod pojmom ‚zásada rovnakého zaobchádzania‘ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1.

2.      Na účely odseku 1:

a)      o priamu diskrimináciu ide, ak sa z niektorého z dôvodov uvedených v článku 1 zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie[,] ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou;

b)      o nepriamu diskrimináciu ide, keď zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax by uviedla osoby určitého náboženstva alebo viery, s určitým zdravotným postihnutím, určitého veku alebo určitej sexuálnej orientácie do nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami, iba ak:

i)      takýto predpis, kritérium alebo zvyklosť [takéto ustanovenie, kritérium alebo prax – neoficiálny preklad] sú objektívne odôvodnené oprávneným cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné…“.

66      Článok 6 smernice 2000/78, nazvaný „Odôvodnené rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku“, v odseku 1 stanovuje:

„Bez ohľadu na článok 2 ods. 2 členské štáty môžu stanoviť, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.

Takéto rozdiely v zaobchádzaní môžu okrem iného zahrňovať:

a)      stanovenie osobitných podmienok prístupu k zamestnaniu a odbornej príprave, zamestnaniu a povolaniu vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania pre mladých a starších pracovníkov a osoby s opatrovateľskými povinnosťami, aby sa podporila ich profesionálna integrácia alebo aby sa zabezpečila ich ochrana;

b)      stanovenie podmienok minimálneho veku, odbornej praxe alebo rokov služby pre prístup k zamestnaniu alebo k určitým výhodám, ktoré so zamestnaním súvisia;

c)      stanovenie hornej vekovej hranice uchádzačov, ktorá vyplýva z osobitných požiadaviek odbornej prípravy pre obsadzované miesto alebo z nutnosti primeranej doby zamestnania pred odchodom do dôchodku.“

67      Ďalej je potrebné pripomenúť, že z článku 288 tretieho odseku ZFEÚ vyplýva, že smernice sú záväzné pre členské štáty, ktorým sú určené, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. To znamená, že smernica 2000/78 – ako sa navyše uvádza v jej článku 21 – je určená členským štátom, a nie inštitúciám. Preto sa nemožno domnievať, že ustanovenia tejto smernice ako také ukladajú povinnosti inštitúciám pri výkone ich legislatívnych alebo rozhodovacích právomocí (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky z 9. septembra 2003, Rinke, C‑25/02, EU:C:2003:435, bod 24, a z 21. mája 2008, Belfass/Rada, T‑495/04, EU:T:2008:160, bod 43), a ako také nemôžu byť ani základom pre námietku nezákonnosti článku 42c služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2011, Adjemian a i./Komisia, T‑325/09 P, EU:T:2011:506, bod 52).

68      Hoci smernica 2000/78 ako taká nemôže byť zdrojom povinností uložených inštitúciám Únie pri výkone ich legislatívnych alebo rozhodovacích právomocí, ktorých účelom je úprava pracovnoprávnych vzťahov týchto inštitúcií s ich zamestnancami, nič to nemení na skutočnosti, že sa možno dovolávať pravidiel alebo zásad stanovených v tejto smernici alebo z nej odvodených voči týmto inštitúciám, ak je zjavné, že sú len osobitným vyjadrením základných noriem Zmlúv a všeobecných zásad, ktoré musia tieto inštitúcie priamo dodržiavať (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 2016, Todorova Androva/Rada a i., T‑366/15 P, neuverejnený, EU:T:2016:729, bod 34 a citovanú judikatúru).

69      Súdny dvor už uznal, že smernica 2000/78 spresňuje v oblasti zamestnania a povolania zásadu zákazu diskriminácie na základe veku, ktorá predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. novembra 2014, Vital Pérez, C‑416/13, EU:C:2014:2371, bod 24 a citovanú judikatúru).

70      Z toho vyplýva, že hoci ustanovenia smernice 2000/78 nemôžu byť ako také základom pre námietku nezákonnosti článku 42c služobného poriadku, môžu predstavovať zdroj inšpirácie pri určovaní povinností normotvorcu Únie v oblasti verejnej služby Únie, pričom však treba zohľadniť špecifiká tejto verejnej služby. Všeobecný súd v prejednávanom prípade vezme smernicu 2000/78 do úvahy týmto spôsobom.

71      Pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na článok 1d služobného poriadku, je potrebné pripomenúť, že toto ustanovenie stanovuje zákaz akejkoľvek diskriminácie pri uplatňovaní služobného poriadku okrem iného na základe veku. Toto ustanovenie bolo vložené do služobného poriadku nariadením Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok zamestnancov Európskych spoločenstiev a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 124, 2004, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 130).

72      Keďže článok 1d služobného poriadku sa nachádza v tom istom všeobecne záväznom právnom predpise ako článok 42c služobného poriadku, konkrétne v služobnom poriadku, a preto má rovnaké postavenie v hierarchii právnych noriem ako uvedený článok, toto ustanovenie nie je normou, z hľadiska ktorej možno posúdiť zákonnosť článku 42c služobného poriadku. Žalobkyňa navyše vysvetlila, že na článok 1d služobného poriadku poukázala len z dôvodu, že toto ustanovenie zakotvuje všeobecnú zásadu rovnosti pred zákonom a zásadu zákazu diskriminácie okrem iného na základe veku.

73      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že zákonnosť článku 42c služobného poriadku sa má posúdiť z hľadiska článku 21 ods. 1 Charty základných práv, pričom v medziach uvedených v bode 70 vyššie treba zároveň vziať do úvahy smernicu 2000/78.

74      Ako už bolo uvedené (pozri bod 60 vyššie), článok 21 ods. 1 Charty základných práv stanovuje zásadu zákazu diskriminácie, ktorá konkretizuje zásadu rovnosti zaobchádzania, zakotvenú v článku 20 tejto charty.

75      Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby sa v porovnateľných situáciách nepostupovalo rozdielne a v rozdielnych situáciách rovnako, ak takýto postup nie je objektívne odôvodnený (pozri rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, bod 30 a citovanú judikatúru).

76      Najprv je potrebné preskúmať, či článok 42c služobného poriadku zavádza rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku, a ak áno, následne je potrebné preskúmať, či je toto rozdielne zaobchádzanie napriek tomu v súlade s článkom 21 ods. 1 Charty základných práv v rozsahu, v akom spĺňa kritériá uvedené v jej článku 52 ods. 1 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, bod 35).

b)      O existencii rozdielneho zaobchádzania z dôvodu veku

77      Treba pripomenúť, že článok 42c služobného poriadku sa uplatní „najskôr päť rokov pred dosiahnutím… veku odchodu do dôchodku“ dotknutých úradníkov. Rada spresnila, že toto ustanovenie sa vzťahuje na úradníkov, ktorí sa nachádzajú vo vekovom rozpätí od 55 do približne 66 rokov. Z uplatniteľného právneho rámca a z vysvetlení, ktoré Rada poskytla vo svojej písomnej odpovedi na otázku Všeobecného súdu, vyplýva, že toto vekové rozpätie sa určuje na základe nasledujúcich úvah.

78      Pokiaľ ide o úradníkov, ktorí nastúpili do služobného pomeru pred 1. januárom 2014, je potrebné vziať do úvahy článok 22 ods. 1 piaty pododsek prílohy XIII služobného poriadku, v ktorom sa uvádza:

„V prípade úradníkov, ktorí nastúpili do služobného pomeru pred 1. januárom 2014, sa vek odchodu do dôchodku na účely všetkých odkazov na vek odchodu do dôchodku v tomto služobnom poriadku stanoví v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami, ak v tomto služobnom poriadku nie je stanovené inak.“

79      Tento vek odchodu do dôchodku sa pohybuje v rozpätí od 60 do 65 rokov podľa veku úradníka k 1. máju 2014, ako to vyplýva z obsahu prvých štyroch odsekov článku 22 ods. 1 prílohy XIII služobného poriadku.

80      Pokiaľ ide o úradníkov, ktorí nastúpili do služobného pomeru po 1. januári 2014, vek odchodu do dôchodku je podľa článku 52 prvého odseku písm. a) služobného poriadku stanovený na 66 rokov.

81      Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že nástup na pracovné voľno zo služobných dôvodov je možný v prípade úradníkov, ktorí majú odpracovaných 10 rokov a ktorým zostáva najviac päť rokov do dosiahnutia ich veku odchodu do dôchodku, potenciálne sa týka úradníkov, ktorí majú od 55 rokov (v prípade tých, ktorí mali k 1. máju 2014 60 rokov a viac a ktorých vek odchodu do dôchodku bol teda stanovený na 60 rokov) do 66 rokov (v prípade tých, ktorí boli prijatí do služobného pomeru po 1. januári 2014 a ktorých vek odchodu do dôchodku bol teda stanovený na 66 rokov).

82      Keďže článok 42c služobného poriadku sa uplatňuje jedine na úradníkov, ktorí sa nachádzajú vo vekovom rozpätí od 55 rokov do 66 rokov, a neuplatňuje sa na mladších úradníkov, ktorí nepatria do uvedeného vekového rozpätia, toto ustanovenie zavádza rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku.

83      Je potrebné poukázať na to, že Rada vyjadrila pochybnosti, či článok 42c služobného poriadku môže spadať pod pojem diskriminácia v zmysle článku 2 smernice 2000/78, keďže v ňom nie je spomenutý „konkrétny vek“, ale vek odchodu dotknutých úradníkov do dôchodku, ktorý sa môže meniť. Podľa Rady preto ide o opatrenie súvisiace s odchodom do dôchodku, ktorého účelom je zmierniť účinok odchodu do dôchodku „z jedného dňa na druhý“, a nie diskriminovať úradníkov v závislosti od konkrétneho veku. Na podporu týchto úvah Rada tiež poukazuje na to, že uplatnenie článku 42c služobného poriadku závisí od druhej podmienky, ktorá nesúvisí s vekom, a to podmienky, aby mal úradník odpracovaných aspoň desať rokov.

84      Táto argumentácia Rady sa týka odôvodnenia rozdielneho zaobchádzania z dôvodu veku, ktoré je stanovené v článku 42c služobného poriadku, a nespochybňuje existenciu tohto rozdielneho zaobchádzania. Keďže toto ustanovenie sa týka len úradníkov patriacich do konkrétneho, jasne vymedzeného vekového rozpätia, zavádza rozdielne zaobchádzanie priamo založené na veku, hoci uvedené vekové rozpätie sa určuje v závislosti od veku odchodu dotknutých úradníkov do dôchodku. Otázka, či toto rozdielne zaobchádzanie predstavuje diskrimináciu zakázanú článkom 21 Charty základných práv, je inou otázkou než otázka týkajúca sa existencie rozdielneho zaobchádzania.

85      Okrem toho treba – stále v reakcii na argumentáciu Rady uvedenú v bode 83 vyššie – konštatovať, že skutočnosť, že článok 42c služobného poriadku stanovuje ďalšie podmienky, ktoré nesúvisia s vekom, ako je podmienka týkajúca sa počtu rokov, ktoré odpracovali dotknutí úradníci, a podmienka týkajúca sa existencie „organizačných potrieb spojených so získavaním nových spôsobilostí“, nič nemení na tom, že ak sú tieto podmienky splnené, s úradníkmi, ktorí patria do predmetného vekového rozpätia, sa zaobchádza inak než s úradníkmi, ktorí do tohto rozpätia nepatria.

86      Aby bolo možné vytknúť normotvorcovi Únie porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, podľa judikatúry je potrebné, aby zaobchádzal s porovnateľnými situáciami rozdielne a tým znevýhodnil určité osoby v porovnaní s inými (pozri rozsudok zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique et Lorraine a i., C‑127/07, EU:C:2008:728, bod 39 a citovanú judikatúru). Z tejto judikatúry vyplýva, že v prejednávanom prípade je potrebné overiť, či rozdielne zaobchádzanie na základe veku, zavedené článkom 42c služobného poriadku, spôsobuje znevýhodnenie úradníkov, ktorí patria do predmetného vekového rozpätia, v porovnaní s úradníkmi, ktorí do tohto rozpätia nepatria (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, bod 33).

87      V prejednávanom prípade možno úradníkom, ktorí patria do predmetného vekového rozpätia, a preto sa na nich môže uplatniť opatrenie stanovené v článku 42c služobného poriadku, zmeniť, proti ich vôli, ich administratívne postavenie, keďže prestanú byť úradníkmi „v aktívnom služobnom pomere“ v zmysle článku 36 služobného poriadku a nastúpia na „pracovné voľno zo služobných dôvodov“. Okrem toho títo úradníci už nemôžu postupovať v kariére, keďže podľa článku 42c šiesteho odseku písm. b) služobného poriadku nemajú nárok na postup do vyššieho platového stupňa alebo vyššej platovej triedy.

88      Úradníci, na ktorých sa neuplatní článok 42c služobného poriadku, netrpia takými nevýhodami, pokiaľ ide o ich kariéru.

89      Okrem toho úradníci, ktorí nastúpia na pracovné voľno zo služobných dôvodov, nepochybne trpia poklesom príjmov zo zárobkovej činnosti, ktorý vyplýva najmä z toho, že prestanú poberať základný plat, ktorý sa nahradí príspevkom stanoveným v článku 42c siedmom odseku služobného poriadku. Podľa tohto ustanovenia sa tento príspevok vypočíta v súlade s prílohou IV služobného poriadku, čo znamená, že úradníci, ktorí majú pracovné voľno zo služobných dôvodov, poberajú počas prvých troch mesiacov uplatňovania tohto opatrenia mesačný príspevok rovnajúci sa ich základnému platu, od štvrtého do šiesteho mesiaca uplatňovania tohto opatrenia poberajú mesačný príspevok rovnajúci sa 85 % základného platu a od siedmeho mesiaca do skončenia pracovného voľna, teda do dosiahnutia veku odchodu do dôchodku, poberajú mesačný príspevok rovnajúci sa 70 % základného platu. Podľa článku 42c deviateho odseku služobného poriadku sa na tento príspevok neuplatní opravný koeficient. Uvedenú finančnú škodu navyše môže zhoršiť skutočnosť, že dotknutí úradníci nemajú nárok na postup do vyššieho platového stupňa alebo vyššej platovej triedy, ako už bolo uvedené.

90      Úradníci, ktorí nepatria do predmetného vekového rozpätia a na ktorých teda nemožno uplatniť článok 42c služobného poriadku, netrpia finančnými nevýhodami uvedenými v bode 89 vyššie.

91      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba konštatovať, že článok 42c služobného poriadku zavádza rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku.

c)      O dodržaní kritérií stanovených v článku 52 ods. 1 Charty základných práv

92      Podľa článku 52 ods. 1 Charty základných práv akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

93      V prejednávanom prípade treba konštatovať, že rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku, zavedené článkom 42c služobného poriadku, je ustanovené „zákonom“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty základných práv, keďže toto ustanovenie je súčasťou nariadenia č. 1023/2013 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, bod 37).

94      Okrem toho je potrebné konštatovať, že uvedené rozdielne zaobchádzanie sa týka otázky obmedzenej pôsobnosti v rámci verejnej služby Únie, konkrétne otázky nástupu niektorých úradníkov, ktorí spĺňajú určité podmienky, ku ktorým patrí aj podmienka týkajúca sa veku, na pracovné voľno zo služobných dôvodov. Toto rozdielne zaobchádzanie preto „rešpektuje podstatu“ zásady zákazu diskriminácie v zmysle článku 52 ods. 1 Charty základných práv (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, bod 38 a citovanú judikatúru).

95      Na potvrdenie tohto záveru treba poukázať na to, že článok 42c druhý odsek služobného poriadku stanovuje, že celkový počet úradníkov, ktorí majú pracovné voľno zo služobných dôvodov, nemôže presiahnuť každý rok 5 % z úradníkov vo všetkých inštitúciách, ktorí odišli do dôchodku v predchádzajúcom roku. Je teda zrejmé, že vzhľadom na tento strop a podmienky uplatňovania článku 42c služobného poriadku uvedené v prvom odseku tohto článku celkový počet úradníkov, ktorí môžu mať pracovné voľno zo služobných dôvodov, za rok je veľmi nízky, ako to vyplýva aj z písomných odpovedí Rady a Parlamentu na otázku položenú Všeobecným súdom. Rada ako príklad uviedla, že v rámci Rady na pracovné voľno zo služobných dôvodov nastúpili počas každého z rokov 2015 až 2017 štyria z celkového počtu 2757 úradníkov, ktorí boli zamestnaní v Rade k 31. decembru 2017.

96      Všeobecný súd preskúma otázku, či sú v prejednávanom prípade splnené obe zostávajúce podmienky, stanovené v článku 52 ods. 1 Charty základných práv, ktoré umožňujú odôvodniť rozdielne zaobchádzanie na základe veku zavedené článkom 42c služobného poriadku. Ide o podmienku týkajúcu sa existencie cieľa všeobecného záujmu, ktorý je uznaný Úniou a ktorému zodpovedá rozdielne zaobchádzanie, a podmienku týkajúcu sa proporcionality.

1)      O tom, či rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku zavedené článkom 42c služobného poriadku zodpovedá cieľu všeobecného záujmu, ktorý je uznaný Úniou

97      Rada, ktorú podporuje Parlament, v podstate tvrdí, že rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku zavedené článkom 42c služobného poriadku sleduje tri ciele všeobecného záujmu v rámci zamestnaneckej politiky. V prvom rade toto rozdielne zaobchádzanie sleduje cieľ spočívajúci v optimalizácii investícií inštitúcií týkajúcich sa odbornej prípravy, keďže im umožňuje sústrediť tieto investície na úradníkov, ktorým ešte zostáva do odchodu do dôchodku dostatočne dlhé obdobie. V druhom rade uvedené rozdielne zaobchádzanie sleduje cieľ spočívajúci v pomoci úradníkom, ktorí čoskoro odídu do dôchodku a ktorí nie sú schopní získavať nové spôsobilosti alebo prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu inštitúcií. V treťom rade toto rozdielne zaobchádzanie sleduje v podstate cieľ spočívajúci v zachovaní vyváženej vekovej štruktúry medzi mladými úradníkmi a staršími úradníkmi, ktorý zasa podporuje zamestnávanie a kariérny postup týchto mladých úradníkov, výmenu skúseností a inováciu, ako aj geografickú rozmanitosť.

98      Žalobkyňa popiera existenciu troch vyššie uvedených cieľov. Tvrdí, že jediným cieľom, ktorý sleduje článok 42c služobného poriadku, je cieľ spočívajúci v znížení nákladov a počtu zamestnancov inštitúcií „zbavením sa“ úradníkov, ktorí majú najbližšie k odchodu do dôchodku a ktorí poberajú vysokú mzdu. Tento cieľ pritom nepredstavuje oprávnený cieľ týkajúci sa „politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2000/78, ktorý odôvodňuje rozdielne zaobchádzanie na základe veku zavedené článkom 42c služobného poriadku.

99      V prvom rade je potrebné overiť existenciu cieľov, ktoré uvádzajú inštitúcie. V tejto súvislosti treba vziať do úvahy ustanovenia článku 42c služobného poriadku a prípadne aj jeho všeobecný kontext umožňujúci identifikáciu cieľa, ktorý je v pozadí rozdielneho zaobchádzania z dôvodu veku zavedeného týmto článkom (pozri analogicky rozsudky zo 16. októbra 2007, Palacios de la Villa, C‑411/05, EU:C:2007:604, body 56 a 57; z 21. júla 2011, Fuchs a Köhler, C‑159/10 a C‑160/10, EU:C:2011:508, bod 39, a zo 6. novembra 2012, Komisia/Maďarsko, C‑286/12, EU:C:2012:687, bod 58).

100    Pokiaľ ide o prvý uvedený cieľ, ktorý spočíva v optimalizácii investícií týkajúcich sa odbornej prípravy, je potrebné predovšetkým poukázať na to, že uplatnenie článku 42c služobného poriadku závisí od podmienky týkajúcej sa existencie „organizačných potrieb spojených so získavaním nových spôsobilostí“. Zmienka o „získavaní nových spôsobilostí“ svedčí o vzťahu medzi uvedeným ustanovením a odbornou prípravou.

101    Zo spisu a najmä zo záverov Európskej rady zo 7. a 8. februára 2013 navyše vyplýva, že nariadenie č. 1023/2013, a teda aj článok 42c služobného poriadku boli prijaté v kontexte rozpočtovej prísnosti európskej verejnej správy, vôle členských štátov zvýšiť jej efektívnosť a výkonnosť a postupného znižovania počtu zamestnancov inštitúcií, konkrétne o 5 % v období rokov 2013 až 2017.

102    Okrem toho je potrebné pripomenúť, že v úvahách obsiahnutých v odôvodneniach 1, 3, 7 a 12 nariadenia č. 1023/2013 sa spomína po prvé potreba, aby Únia naďalej disponovala vysoko kvalitnou európskou verejnou správou (odôvodnenie 1), ktorá by bola schopná vykonávať úlohy zverené inštitúciám v kontexte znižovania počtu zamestnancov (odôvodnenie 3), po druhé potreba optimalizácie riadenia ľudských zdrojov (odôvodnenie 7) a po tretie – s odkazom na vyššie uvedené závery Európskej rady – potreba zvýšiť efektívnosť a účinnosť, potreba prispôsobiť sa meniacemu sa hospodárskemu prostrediu a zámer zabezpečiť nákladovú účinnosť (odôvodnenie 12).

103    Vyššie uvedené odôvodnenia nariadenia č. 1023/2013 svedčia o tom, že normotvorca Únie mal v úmysle sledovať cieľ týkajúci sa efektívneho riadenia výdavkov súvisiacich s európskou verejnou správou v oblasti nákladovej účinnosti, a tak umožniť zachovanie vysokej úrovne kvality tejto správy a v konečnom dôsledku umožniť Únii dosahovať jej ciele, uskutočňovať jej politiky a plniť jej úlohy v kontexte rozpočtovej prísnosti a znižovania počtu zamestnancov inštitúcií. Vzhľadom na toto konštatovanie a na úvahy obsiahnuté v bode 100 vyššie treba konštatovať, že existencia cieľa týkajúceho sa optimalizácie investícií určených na odbornú prípravu úradníkov, ktorý sleduje normotvorca Únie prostredníctvom rozdielneho zaobchádzania na základe veku zavedeného článkom 42c služobného poriadku, je preukázaná.

104    V druhom rade bez toho, aby bolo potrebné overiť existenciu dvoch ďalších cieľov, ktoré uvádzajú inštitúcie, treba preskúmať, či prvý uvedený cieľ, ktorého existencia bola preukázaná, predstavuje cieľ „všeobecného záujmu, ktorý je uznaný Úniou“, v zmysle článku 52 ods. 1 Charty základných práv.

105    Prvý uvedený cieľ sa týka v podstate riadnej správy verejných prostriedkov v oblasti nákladovej účinnosti v kontexte rozpočtovej prísnosti a znižovania počtu zamestnancov inštitúcií. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že podľa článku 310 ods. 5 ZFEÚ sa rozpočet Únie plní v súlade so zásadou správneho finančného hospodárenia. Okrem toho článok 30 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 z 25. októbra 2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, a zrušení nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 (Ú. v. EÚ L 298, 2012, s. 1) stanovuje, že rozpočtové prostriedky sa vynakladajú v súlade so zásadou riadneho finančného hospodárenia, a to v súlade so zásadami hospodárnosti, efektívnosti a účinnosti. Článok 30 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 966/2012 spresňuje, že zásada efektívnosti sa týka najlepšieho vzájomného pomeru medzi použitými prostriedkami a dosiahnutými výsledkami. Z týchto ustanovení vyplýva, že cieľ normotvorcu Únie zaručiť prostredníctvom rozdielneho zaobchádzania na základe veku zavedeného článkom 42c služobného poriadku optimalizáciu výdavkov inštitúcií v oblasti odbornej prípravy predstavuje cieľ „všeobecného záujmu, ktor[ý] [je] uznan[ý] Úniou“.

106    Okrem toho, keďže prvý uvedený cieľ sa týka politiky odbornej prípravy inštitúcií, spadá do pôsobnosti článku 6 ods. 1 prvého pododseku smernice 2000/78, v ktorom je medzi oprávnenými cieľmi, ktoré môžu odôvodniť rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku zavedené vnútroštátnymi opatreniami, spomenutý cieľ týkajúci sa odbornej prípravy. Z toho vyplýva, že aj na základe uvedenej smernice, ktorá predstavuje zdroj inšpirácie pri určovaní povinností normotvorcu Únie v prejednávanom prípade (pozri bod 70 vyššie), prvý uvedený cieľ predstavuje cieľ „všeobecného záujmu, ktorý je uznaný Úniou,“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty základných práv (pozri analogicky rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, body 42 a 43).

107    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba konštatovať, že rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku zavedené článkom 42c služobného poriadku zodpovedá aspoň jednému cieľu všeobecného záujmu, ktorý je uznaný Úniou, v zmysle článku 52 ods. 1 Charty základných práv.

108    Na tomto závere nič nemení argumentácia žalobkyne uvedená v bode 98 vyššie. Nezávisle od otázky, na ktorú poukazuje táto argumentácia, či cieľ spočívajúci v znížení nákladov a počtu zamestnancov inštitúcií môže sám osebe predstavovať cieľ všeobecného záujmu, ktorý je uznaný Úniou, totiž treba konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že je to jediný cieľ, ktorý sleduje článok 42c služobného poriadku. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že bola preukázaná existencia aspoň jedného ďalšieho oprávneného cieľa sledovaného normotvorcom Únie, konkrétne cieľa spočívajúceho v optimalizácii investícií určených na odbornú prípravu úradníkov.

109    Keďže rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku zavedené článkom 42c služobného poriadku zodpovedá aspoň jednému cieľu všeobecného záujmu, ktorý je uznaný Úniou, je potrebné preskúmať, či toto rozdielne zaobchádzanie rešpektuje zásadu proporcionality v zmysle článku 52 ods. 1 Charty základných práv (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, bod 39).

2)      O proporcionalite

110    Na preskúmanie proporcionality rozdielneho zaobchádzania z dôvodu veku zavedeného článkom 42c služobného poriadku treba preskúmať, či je toto rozdielne zaobchádzanie vhodné na dosiahnutie sledovaného cieľa a či nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, bod 44).

111    V tejto súvislosti – analogicky k širokej miere voľnej úvahy priznanej vnútroštátnemu zákonodarcovi, pokiaľ ide o vymedzenie opatrení, ktorými možno dosiahnuť určený cieľ v oblasti sociálnej politiky a politiky zamestnanosti (rozsudky zo 16. októbra 2007, Palacios de la Villa, C‑411/05, EU:C:2007:604, bod 68; z 5. marca 2009, Age Concern England, C‑388/07, EU:C:2009:128, bod 51, a z 9. septembra 2015, Unland, C‑20/13, EU:C:2015:561, bod 57) – je potrebné priznať normotvorcovi Únie širokú mieru voľnej úvahy pri vymedzení opatrení, ktorými možno dosiahnuť určitý cieľ všeobecného záujmu v rámci zamestnaneckej politiky. Vzhľadom na túto širokú mieru voľnej úvahy sa preskúmanie súdom v prejednávanom prípade týka otázky, či sa nezdá nerozumné, aby sa normotvorca Únie domnieval, že rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku zavedené článkom 42c služobného poriadku môže byť primerané a nevyhnutné na dosiahnutie uvedeného oprávneného cieľa (pozri analogicky rozsudky zo 16. októbra 2007, Palacios de la Villa, C‑411/05, EU:C:2007:604, bod 72; z 12. januára 2010, Petersen, C‑341/08, EU:C:2010:4, bod 70, a z 9. septembra 2015, Unland, C‑20/13, EU:C:2015:561, bod 65).

112    Pokiaľ ide o prvý uvedený cieľ, ktorý sa týka optimalizácie investícií súvisiacich s odbornou prípravou, je potrebné pripomenúť, že článok 42c služobného poriadku bol prijatý v kontexte rozpočtovej prísnosti a znižovania počtu zamestnancov inštitúcií. Ako vyplýva zo spisu, ide o postupné znižovanie počtu zamestnancov o 5 % v období rokov 2013 až 2017, ktoré sa vzťahuje na všetky inštitúcie, orgány a agentúry Únie. Vyššie uvedené ustanovenie tiež bolo prijaté v kontexte vôle zvýšiť efektívnosť a účinnosť európskej verejnej správy v oblasti nákladovej účinnosti, ako to vyplýva najmä z odôvodnenia 12 nariadenia č. 1023/2013.

113    Rada spresnila, že v takom kontexte inštitúcie na to, aby pri klesajúcom počte zamestnancov zabezpečili meniace sa úlohy, musia zmeniť svoje pracovné metódy a od úradníkov sa vyžaduje, aby sa prispôsobili a pravidelne získavali nové spôsobilosti. K týmto okolnostiam sa pripájajú aj možnosti, ktoré poskytuje informatizácia a dematerializácia postupov, ktoré vedú k poklesu potrieb, pokiaľ ide o menej kvalifikované zamestnania. Vzhľadom na všetky tieto okolnosti musia inštitúcie vynakladať veľké investície do sústavného vzdelávania svojich úradníkov.

114    Rada uviedla, že vzhľadom na tieto skutočnosti článok 42c služobného poriadku dovoľuje inštitúciám sústrediť investície určené na odbornú prípravu na úradníkov, ktorým ešte do odchodu do dôchodku zostáva dostatočne dlhá kariéra, a poskytnúť určitú formu predčasného dôchodku úradníkom na konci kariéry.

115    Nemožno totiž poprieť, že v prípade, ak úradníci musia získavať nové spôsobilosti, a preto musia inštitúcie investovať do odbornej prípravy v kontexte rozpočtovej prísnosti a znižovania počtu zamestnancov, nástupom úradníkov, ktorí čoskoro dosiahnu vek odchodu do dôchodku, na pracovné voľno sa uvoľňujú finančné prostriedky týkajúce sa ich odbornej prípravy, ktoré by sa mohli použiť na odbornú prípravu mladších úradníkov, ktorí majú pred sebou dlhšiu kariéru v inštitúciách. Z toho vyplýva, že tento nástup na pracovné voľno prispieva k optimalizácií investícií týkajúcich sa odbornej prípravy, keďže slúži na zlepšenie pomeru medzi nákladmi týkajúcimi sa týchto investícií a prospechom, ktorý získajú inštitúcie. Preto treba konštatovať, že vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorú má normotvorca Únie (pozri bod 111 vyššie), rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku zavedené článkom 42c služobného poriadku predstavuje primeraný prostriedok na dosiahnutie prvého cieľa sledovaného normotvorcom Únie.

116    Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či vyššie uvedené rozdielne zaobchádzanie ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa, treba ho umiestniť do kontextu právnej úpravy, do ktorej patrí, a zohľadniť tak ujmu, ktorú prípadne môže spôsobiť dotknutým úradníkom, ako aj prospech, ktorý z neho majú najmä inštitúcie (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, bod 53).

117    Čo sa týka prospechu získaného inštitúciami, je potrebné konštatovať, že optimalizácia investícií týkajúcich sa odbornej prípravy, ktorá sa má dosiahnuť rozdielnym zaobchádzaním z dôvodu veku, prispieva k tomu, aby inštitúcie v konečnom dôsledku mohli naďalej plniť svoje úlohy v kontexte rozpočtovej prísnosti a znižovania počtu zamestnancov.

118    Okrem toho, ak sa vyššie uvedené rozdielne zaobchádzanie umiestni do kontextu článku 42c služobného poriadku a služobného poriadku vo všeobecnosti, je potrebné poznamenať, že nástup na pracovné voľno zo služobných dôvodov je v konečnom dôsledku nástrojom riadenia zamestnancov, ktorý majú inštitúcie k dispozícii, keďže predstavuje doplňujúce administratívne postavenie, ktoré možno úradníkom prideliť, popri ostatných administratívnych postaveniach, ktorými sú podľa článku 35 služobného poriadku aktívny služobný pomer, dočasné preloženie, pracovné voľno z osobných dôvodov, postavenie mimo činnej služby, pracovné voľno na vojenskú službu a rodičovská dovolenka alebo rodinná dovolenka.

119    Navyše je potrebné konštatovať, že v služobnom poriadku sa nenachádzajú ustanovenia, ktoré by predstavovali „alternatívy“ k opatreniu upravenému v článku 42c služobného poriadku. Keďže žalobkyňa sa odvoláva na článok 51 služobného poriadku týkajúci sa otázok nespôsobilosti, treba konkrétne poukázať na to, že cieľom tohto ustanovenia je určiť a sankcionovať neuspokojivé plnenie úloh úradníkom, pričom toto ustanovenie sa uplatňuje nezávisle od úvah týkajúcich sa služobných dôvodov, zatiaľ čo opatrenie prijaté na základe článku 42c služobného poriadku sa uplatňuje zo služobných dôvodov.

120    Článok 42c služobného poriadku ako doplňujúci nástroj riadenia zamestnancov je ipso facto prospešný pre inštitúcie.

121    Pokiaľ ide o ujmu spôsobenú dotknutým úradníkom, je potrebné zohľadniť úvahy uvedené v bodoch 87 až 89 vyššie.

122    Zároveň treba poukázať na to, že – ako Rada tiež správne tvrdí – títo úradníci nastupujú na pracovné voľno zo služobných dôvodov za primeraných finančných podmienok. Je totiž potrebné najmä pripomenúť, že dotknutí úradníci dostávajú až do skončenia pracovného voľna mesačný príspevok, ktorého výpočet, spresnený v bode 89 vyššie, nepovažuje Všeobecný súd za neprimeraný. Okrem toho, ako vyplýva z článku 42c ôsmeho odseku služobného poriadku, dotknutí úradníci môžu naďalej prispievať do systému dôchodkového zabezpečenia, a tak zvýšiť sumu svojho dôchodku. Podmienka, aby mal úradník odpracovaných desať rokov, stanovená v článku 42c služobného poriadku, tiež prispieva k proporcionalite opatrenia upraveného týmto ustanovením v tom zmysle, že – ako Parlament správne poznamenáva –má za následok, že toto opatrenie sa uplatňuje len na úradníkov, v prípade ktorých je výška platu a nároku na dôchodok taká, že zmierňuje finančné nevýhody nástupu na pracovné voľno. Napokon treba pripomenúť, že po prvé opatrenie upravené v článku 42c služobného poriadku závisí od viacerých podmienok stanovených v prvom odseku tohto článku, po druhé inštitúcie nie sú povinné prijať ho, ale majú širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o jeho prijatie, a po tretie celkový počet úradníkov, na ktorých možno uplatniť toto opatrenie, za rok je obmedzený na 5 % celkového počtu úradníkov vo všetkých inštitúciách, ktorí odišli do dôchodku v predchádzajúcom roku (pozri bod 95 vyššie).

123    Vzhľadom na všetky úvahy obsiahnuté v bodoch 117 až 122 vyššie sa nezdá nerozumné, aby normotvorca Únie považoval za potrebné stanoviť, že na účely dosiahnutia oprávneného cieľa spočívajúceho v optimalizácii investícií týkajúcich sa odbornej prípravy nastúpia na pracovné voľno zo služobných dôvodov len úradníci, ktorí patria do predmetného vekového rozpätia, a nie úradníci, ktorí do tohto rozpätia nepatria. Preto je potrebné konštatovať, že rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku zavedené článkom 42c služobného poriadku je primerané vo vzťahu k prvému uvedenému oprávnenému cieľu.

124    Keďže proporcionalita rozdielneho zaobchádzania z dôvodu veku bola preukázaná vo vzťahu k prvému uvedenému oprávnenému cieľu, je potrebné konštatovať, že toto rozdielne zaobchádzanie, zavedené článkom 42c služobného poriadku, neporušuje článok 21 ods. 1 Charty základných práv, lebo zodpovedá kritériám uvedeným v článku 52 ods. 1 tejto charty. Námietku nezákonnosti vznesenú proti článku 42c služobného poriadku preto treba zamietnuť.

2.      O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 42c služobného poriadku a OZ 71/15, ako aj na nesprávnych skutkových zisteniach a zjavne nesprávnych posúdeniach

125    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušuje článok 42c služobného poriadku a OZ 71/15 a že vychádza zo zjavne nesprávnych posúdení a nesprávnych skutkových zistení. V tejto súvislosti v podstate spochybňuje vyhodnotenie „organizačných potrieb“ v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia služobného poriadku tak v rámci ORZ, ako aj v rámci GSR ako celku a tvrdí, že Rada nepreukázala, ako údajné zmeny pracovných metód GSR spôsobili žalobkyni viac ťažkostí s prispôsobením sa než ktorémukoľvek inému úradníkovi tejto inštitúcie. Žalobkyňa tiež tvrdí, že jej hodnotiace správy nepreukazujú, že nie je schopná prispôsobiť sa novým služobným požiadavkám.

126    Rada nesúhlasí s argumentáciou žalobkyne a navrhuje zamietnuť tento žalobný dôvod.

a)      O určení právneho rámca uplatniteľného v prejednávanom prípade a o intenzite súdneho preskúmania

127    Treba pripomenúť, že článok 42c služobného poriadku výslovne stanovuje, že nástup dotknutých úradníkov na pracovné voľno sa uskutočňuje zo služobných dôvodov. Ako podmienku svojho uplatnenia tiež stanovuje existenciu „organizačných potrieb spojených so získavaním nových spôsobilostí v rámci inštitúcií“.

128    Okrem toho je potrebné pripomenúť, že generálny tajomník Rady poskytol v OZ 71/15 informácie o vykonávaní článku 42c služobného poriadku touto inštitúciou. Z uvedeného oznámenia a zo spresnení uvedených v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti (pozri najmä bod 29 tohto rozhodnutia) vyplýva, že pri uplatňovaní článku 42c služobného poriadku berie Rada do úvahy tieto dve okolnosti: po prvé berie do úvahy „organizačné potreby spojené so získavaním nových spôsobilostí“ v rámci inštitúcie v tom zmysle, že hodnotí, či inštitúcia musí prispôsobiť a modernizovať svoje pracovné metódy a svoju organizáciu a či si táto modernizácia vyžaduje získavanie nových spôsobilostí zo strany dotknutých úradníkov, a po druhé berie do úvahy schopnosť uvedených úradníkov získavať také spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu.

129    Rada v bode 29 písm. ii) rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti spresnila, že posúdenie druhej okolnosti uvedenej v bode 128 vyššie nevyhnutne zahŕňa prognostický prvok v tom zmysle, že na základe informácií, ktoré má menovací orgán k dispozícii v okamihu, keď prijíma rozhodnutie, treba vyhodnotiť, či je rozumné predpokladať, že dotknutí úradníci budú mať ťažkosti s prispôsobením sa neskorším zmenám pracovného prostredia.

130    Z právneho rámca, ktorým je v prejednávanom prípade článok 42c služobného poriadku, spresneného prostredníctvom OZ 71/15, ktorým je Rada viazaná, vyplýva, že hodnotenie oboch okolností opísaných v bode 128 vyššie je výhľadovým hodnotením.

131    Žalobkyňa napáda zákonnosť výkladu článku 42c služobného poriadku, ktorý podala Rada. Žalobkyňa po prvé tvrdí, že Rada prostredníctvom OZ 71/15 skreslila toto ustanovenie tým, že stanovila, že nástup na pracovné voľno zo služobných dôvodov sa uplatní v prípade „úradníkov, ktorí majú ťažkosti so získavaním nových spôsobilostí a prispôsobením sa meniacemu sa pracovnému prostrediu“. Po druhé tvrdí, že z dôvodu tohto nezákonného skreslenia treba argumentáciu Rady uvedenú v bode 83 vyjadrenia k žalobe, podľa ktorej sa má „vyhodnotiť potenciál úradníka získavať nové spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu“, tiež zamietnuť, keďže táto argumentácia je založená na odhadoch, ktoré znenie článku 42c služobného poriadku nepripúšťa.

132    Táto argumentácia žalobkyne si vyžaduje preskúmať zlučiteľnosť prístupu Rady, ktorý je opísaný v OZ 71/15 a konkretizovaný v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti a v jej podaniach predložených v konaní pred Všeobecným súdom, s normou vyššej právnej sily, ktorou je článok 42c služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2015, Barnett/CESE, F‑20/14, EU:F:2015:107, bod 52 a citovanú judikatúru).

133    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v článku 42c služobného poriadku sú výslovne spomenuté „služobné dôvody“. Ako Rada spresnila vo svojej písomnej odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom, „organizačné potreby spojené so získavaním nových spôsobilostí“, ktoré sú tiež uvedené v tomto článku, predstavujú osobitný aspekt služobných dôvodov.

134    Keďže „organizačné potreby“ sú spojené so „získavaním nových spôsobilostí“ a sú len osobitným aspektom služobných dôvodov v rámci článku 42c služobného poriadku, treba konštatovať, že znenie tohto ustanovenia nezakazuje Rade, aby v rámci „organizačných potrieb spojených so získavaním nových spôsobilostí“ vzala do úvahy schopnosť dotknutých úradníkov „získavať nové spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu“ v zmysle OZ 71/15.

135    Toto zohľadnenie osobného prvku dotknutých úradníkov neodporuje ani ratio legis článku 42c služobného poriadku. Vzhľadom na to, že bolo preukázané, že toto ustanovenie sleduje cieľ spočívajúci v optimalizácii investícií inštitúcií súvisiacich s odbornou prípravou v oblasti nákladovej účinnosti, sa totiž zdá zlučiteľné s týmto cieľom, aby Rada pri určovaní nákladov na investície týkajúce sa odbornej prípravy vzala do úvahy schopnosť dotknutých úradníkov získavať nové spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu. Toto zohľadnenie osobného prvku dotknutých úradníkov sa tiež javí odôvodnené skutočnosťou, že uplatňovanie článku 42c služobného poriadku vyvoláva nepriaznivé dôsledky pre týchto úradníkov a že tento článok možno uplatniť na dotknutých úradníkov proti ich vôli (pozri body 87 až 89 vyššie). Z toho vyplýva, že toto zohľadnenie osobného prvku dotknutých úradníkov vedie k tomu, že toto ustanovenie sa na nich uplatňuje menej prísne.

136    Preto treba konštatovať, že hodnotenie schopnosti dotknutých úradníkov získavať nové znalosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu zo strany Rady je zlučiteľné s článkom 42c služobného poriadku.

137    Okrem toho, keďže toto hodnotenie sa týka uskutočňovania služobných dôvodov, musí sa nevyhnutne týkať budúcej schopnosti (potenciálu) dotknutých úradníkov získavať nové spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu, a tak musí zahŕňať prognostický prvok, ako správne tvrdí Rada. V opačnom prípade by toto hodnotenie nezodpovedalo služobným dôvodom. Preto je potrebné tiež konštatovať, že prognostický prvok zahrnutý do hodnotenia druhej okolnosti opísanej v bode 128 vyššie je zlučiteľný s článkom 42c služobného poriadku.

138    Z právneho rámca, ktorým je článok 42c služobného poriadku a OZ 71/15, vyplýva, že Rada bola v prejednávanom prípade povinná vyhodnotiť ako „organizačné potreby spojené so získavaním nových spôsobilostí“ dve okolnosti, a to v prvom rade budúce organizačné potreby inštitúcie, ktoré vyžadujú získavanie nových spôsobilostí, a v druhom rade schopnosť žalobkyne získať vopred vymedzené nové spôsobilosti, s cieľom v konečnom dôsledku vyhodnotiť nákladovú účinnosť investícií týkajúcich sa odbornej prípravy žalobkyne v súlade s cieľom, ktorý sleduje článok 42c služobného poriadku.

139    Pokiaľ ide o intenzitu súdneho preskúmania hodnotenia „organizačných potrieb spojených so získavaním nových spôsobilostí“, žalobkyňa spochybnila úvahu uvedenú v bode 27 rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, podľa ktorej má menovací orgán pri uplatňovaní článku 42c služobného poriadku širokú mieru voľnej úvahy. Podľa žalobkyne z dôvodu, že opatrenie prijaté na základe tohto ustanovenia má nepriaznivé dôsledky pre dotknutých úradníkov, súdne preskúmanie tohto opatrenia musí byť podrobné.

140    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že „organizačné potreby spojené so získavaním nových spôsobilostí“ sú osobitným aspektom služobných dôvodov v rámci článku 42c služobného poriadku. Z judikatúry pritom vyplýva, že inštitúcie majú pri určovaní služobných dôvodov širokú mieru voľnej úvahy bez ohľadu na to, v rámci akého preskúmania alebo pri prijímaní akého rozhodnutia sa majú služobné dôvody zohľadniť (pozri rozsudok zo 16. mája 2018, Barnett/EHSV, T‑23/17, neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:271, bod 36 a citovanú judikatúru). Taká široká miera voľnej úvahy bola konkrétne priznaná inštitúciám pri vypovedaní zmluvy dočasného zamestnanca (rozsudok z 12. decembra 2000, Dejaiffe/ÚHVT, T‑223/99, EU:T:2000:292, bod 53). Z toho vyplýva, že ani v prípade, ak by sa uznala argumentácia žalobkyne opísaná v bode 139 vyššie, nie je dôvod nepriznať inštitúciám širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o vyhodnotenie „organizačných potrieb spojených so získavaním nových spôsobilostí“, vzhľadom na to, že nástup na pracovné voľno zo služobných dôvodov nemá pre dotknutých úradníkov horšie dôsledky, než sú dôsledky predčasnej výpovede pracovnej zmluvy. Okrem toho, ako Rada tiež správne poznamenáva, záujem dotknutého úradníka v každom prípade nie je jedným z faktorov určujúcich rozsah voľnej úvahy menovacieho orgánu pri hodnotení služobných dôvodov, ale Rada ho musí vziať do úvahy na základe svojej povinnosti starostlivosti. Z toho vyplýva, že argumentáciu žalobkyne opísanú v bode 139 vyššie treba zamietnuť.

141    Zo širokej miery voľnej úvahy priznanej administratíve, pokiaľ ide o uplatňovanie článku 42c služobného poriadku, vyplýva, že Všeobecný súd môže spochybniť uplatnenie tohto ustanovenia len v prípade zjavne nesprávneho posúdenia, vecnej nesprávnosti alebo zneužitia právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. decembra 2000, Dejaiffe/ÚHVT, T‑223/99, EU:T:2000:292, bod 53 a citovanú judikatúru, a zo 16. mája 2018, Barnett/EHSV, T‑23/17, neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2018:271, body 36 a 38).

b)      O vyhodnotení budúcich organizačných potrieb

142    Na úvod je potrebné poukázať na to, že zo spisu vyplýva, že Rada v prejednávanom prípade vyhodnotila nielen organizačné potreby oddelenia, na ktorom bola žalobkyňa zamestnaná, teda ORZ, ale aj organizačné potreby inštitúcie, teda GSR, ako celku. Žalobkyňa spochybnila tento prístup Rady a uviedla, že údajné organizačné potreby odôvodňujúce rozhodnutie prijaté na základe článku 42c služobného poriadku musia byť spojené jedine s oddelením, na ktorom sú zamestnaní dotknutí úradníci. Ak by to nebolo tak, hrozilo by, že inštitúcie budú konať svojvoľne.

143    Tento názor žalobkyne treba odmietnuť. V prvom rade nemá oporu v znení článku 42c služobného poriadku, v ktorom sú spomenuté „organizačné potreby… v rámci inštitúcií“. Vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorú má Rada, pokiaľ ide o hodnotenie organizačných potrieb a v konečnom dôsledku aj služobných dôvodov, navyše prístup spočívajúci v tom, že v prejednávanom prípade sa zohľadnia nielen organizačné potreby ORZ, ale aj organizačné potreby celého GSR, nevychádza zo zjavne nesprávneho posúdenia. Rada totiž bez toho, aby jej niekto protirečil, vysvetlila, že žalobkyňa je zamestnaná na všeobecnom pracovnom mieste, a preto môže byť na základe organizačných potrieb a zo služobných dôvodov preradená na pracovné miesto mimo ORZ alebo generálneho riaditeľstva administratívy. Vzhľadom na túto možnosť preradenia žalobkyne sa teda Rada nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že vyhodnotila nielen organizačné potreby ORZ, ale aj organizačné potreby celého GSR.

144    Žalobkyňa ďalej tvrdí, že Rada v prejednávanom prípade nepreukázala existenciu budúcich organizačných potrieb na úrovni ORZ a GSR ako celku. Čo sa týka vyhodnotenia týchto organizačných potrieb na úrovni ORZ, žalobkyňa najmä uvádza, že – v rozpore s tým, čo Rada tvrdí v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti – prechod z jedného informatizovaného systému na druhý nepredstavuje sám osebe „významnú“ zmenu, keďže takú zmenu predstavuje len informatizácia ako taká. Podľa žalobkyne sa pritom táto informatizácia v rámci ORZ už uskutočnila. Žalobkyňa tiež spochybňuje relevantnosť zmien pracovných metód v rámci GSR, na ktoré sa odvoláva Rada, vo vzťahu k nej a vytýka Rade, že nevysvetlila, ako sa jej tieto zmeny konkrétne dotýkajú. Prináleží totiž Rade, aby okrem existencie reforiem tiež preukázala, že reformy spôsobia žalobkyni ťažkosti so získavaním nových spôsobilostí a prispôsobením sa reformám.

145    Z bodu 10 písm. a) napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Rada v rámci budúcich organizačných potrieb ORZ identifikovala zavedenie automatizovaných metód a postupov, ako je elektronická archivačná politika a digitalizácia systémov riadenia úloh a postupov. Okrem toho v bode 30 rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti Rada spresnila, že ORZ aspoň od novembra 2014 pracuje na projekte, ktorého cieľom je nahradiť nástroj Ariane nástrojom Európskej komisie, nazývaným Sysper, a na zavedení spoločného nástroja „Learning Management System“. Túto informáciu potvrdzuje najmä list vedúcej ORZ z 18. novembra 2015 (pozri bod 8 vyššie).

146    V bode 10 písm. d) napadnutého rozhodnutia Rada najmä spresnila, že sústavný vývoj v oblasti informačných technológií sa dotýka všetkých útvarov GSR. V bode 31 rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti generálny tajomník Rady výslovne uviedol, že v rámci GSR sa uskutočnili alebo sa realizujú mnohé zmeny pracovných metód, ktorým sa zamestnanci GSR a konkrétnejšie zamestnanci AST musia prispôsobiť. Tieto zmeny spočívali v rozsiahlejšej informatizácii pracovných metód, najmä v nahradení papierovej agendy systémom „Outlook“, v dokončovaní textov prostredníctvom sledovania zmien („track‑changes“), v rozposielaní textov e‑mailom namiesto internej pošty a v nahradení papierových formulárov elektronickými formulármi.

147    Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že Rada v prejednávanom prípade vyhodnotila budúce organizačné potreby ORZ a GSR ako celku. Okrem toho žalobkyňa neuvádza presné a konkrétne informácie na účely spochybnenia existencie týchto organizačných potrieb a preukázania existencie nesprávnych skutkových zistení alebo zjavne nesprávnych posúdení, ktorých sa dopustila Rada. Tvrdenie žalobkyne, že nebola informovaná o existencii nových organizačných potrieb v rámci ORZ, konkrétne nepreukazuje neexistenciu týchto nových potrieb. Toto tvrdenie je navyše nedôvodné, keďže Rada predložila Všeobecnému súdu dokumenty spomenuté v poznámkach pod čiarou č. 8 a 9 rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, ktoré preukazujú, že žalobkyňa bola informovaná o existencii informatických projektov, ktoré sa dotýkali ORZ, uvedených v bode 145 vyššie. Preto je potrebné konštatovať, že žalobkyni sa nepodarilo spochybniť posúdenie budúcich organizačných potrieb Radou.

148    Ďalej je potrebné preskúmať zákonnosť posúdení Rady týkajúcich sa schopnosti žalobkyne získavať vyžadované nové spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu. V tejto súvislosti bude argumentácia žalobkyne, opísaná v bode 144 vyššie, týkajúca sa povahy a významu reforiem v rámci ORZ a relevantnosti reforiem v rámci GSR voči nej preskúmaná v rámci tohto skúmania, keďže si vyžaduje uvedenie organizačných potrieb do súvislosti so schopnosťou žalobkyne získavať vyžadované nové spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu.

c)      O schopnosti žalobkyne získavať nové spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu

149    [dôverné]

150    [dôverné]

151    [dôverné]

152    [dôverné]

153    [dôverné]

154    [dôverné]

155    [dôverné]

156    [dôverné]

157    V prvom rade žalobkyňa nesúhlasí s prístupom Rady spočívajúcim v zohľadnení jej hodnotiacich správ za roky 2011 a 2012. Podľa žalobkyne zohľadnenie týchto správ nebolo relevantné, keďže jednak boli staršie ako hodnotiace správy za roky 2013 a 2014, ktoré boli dobré, a jednak bola od 1. apríla 2013 preradená na iné pracovné miesto. Podľa žalobkyne sa jej schopnosť prispôsobiť sa mala posúdiť so zreteľom na jej skutočné úlohy a so zreteľom na skutočné služobné potreby a nie so zreteľom na minulé alebo hypotetické potreby.

158    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že zohľadnenie hodnotiacich správ žalobkyne za roky 2011 a 2012, ktorých obsah žalobkyňa navyše nespochybnila, Radou nevychádza zo zjavne nesprávneho posúdenia. Tieto správy sú totiž síce menej relevantné než novšie správy, no faktom zostáva, že zohľadnenie správ týkajúcich sa viacerých pracovných rokov dotknutých úradníkov a nie len jedného alebo dvoch rokov vo všeobecnosti umožňuje dospieť ku komplexnejším záverom, pokiaľ ide o ich schopnosti prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu.

159    V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že jej hodnotiace správy za roky 2013 a 2014 boli dobré, najmä pokiaľ išlo o spôsobilosť „Prispôsobovanie sa služobným požiadavkám“, a že Rada sa pokúsila využiť zriedkavé kritické poznámky uvedené v týchto správach na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Tieto kritické poznámky pritom nie sú relevantné na účely posúdenia jej schopnosti prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu.

160    [dôverné]

161    [dôverné]

162    [dôverné]

163    [dôverné]

164    [dôverné]

165    [dôverné]

166    [dôverné]

167    [dôverné]

168    [dôverné]

169    [dôverné]

170    [dôverné]

171    V štvrtom rade, pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne uvedenú v bode 144 vyššie, je potrebné poukázať na to, že zo spisu síce nevyplýva, že budúce organizačné potreby ORZ a GSR ako celku spočívali v prechode z neinformatizovaného pracovného prostredia na informatizované pracovné prostredie. Inak povedané, tieto organizačné potreby si nevyžadovali radikálne zmeny pracovných metód. Vzhľadom na informácie o odborných spôsobilostiach a odbornom prístupe žalobkyne týkajúce sa viacerých rokov a rôznych útvarov, ktoré mala Rada k dispozícii a ktoré sú zhrnuté v bode 167 vyššie, je však potrebné konštatovať, že Rada mohla bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, predpokladať, že žalobkyňa bude mať veľké ťažkosti s prispôsobením sa menej radikálnym zmenám pracovných metód spočívajúcim vo vývoji informatických systémov.

172    Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že posúdenia Rady týkajúce sa schopnosti žalobkyne získavať nové spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu nevychádzajú zo zjavne nesprávneho posúdenia. Z toho vyplýva, že aj s prihliadnutím na zamietnutie výhrad žalobkyne týkajúcich sa posúdenia budúcich organizačných potrieb Radou treba tento žalobný dôvod zamietnuť.

3.      O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení práva byť vypočutý

173    Žalobkyňa tvrdí, že jej právo, aby bola vypočutá, bolo porušené z dôvodu, že počas postupu pred podaním žaloby jej nebol oznámený list riaditeľky pre ľudské zdroje z 25. novembra 2015. Podľa žalobkyne menovací orgán pri prijímaní napadnutého rozhodnutia zohľadnil tento list. Keďže žalobkyňa nevedela o tomto liste a nepoznala ani jeho obsah, tvrdí, že pred prijatím napadnutého rozhodnutia sa nemohla účinne a efektívne brániť.

174    Rada nesúhlasí s argumentáciou žalobkyne a navrhuje zamietnuť tento žalobný dôvod.

175    Na úvod je potrebné poznamenať, že vzhľadom na to, že napadnutým rozhodnutím sa rozhodlo o nástupe žalobkyne na pracovné voľno zo služobných dôvodov proti jej vôli, toto rozhodnutie je nepochybne aktom, ktorý jej spôsobuje ujmu, keďže viedlo okrem iného k zmene jej administratívneho postavenia a ukončeniu jej pracovnej činnosti v Rade a spôsobilo jej finančnú škodu. Z toho vyplýva, že pri prijímaní tohto rozhodnutia sa musí uplatniť zásada dodržiavania práva na obranu, ktorá je základnou zásadou práva Únie, a to aj v prípade, ak neexistuje nijaká právna úprava týkajúca sa predmetného konania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2007, Marcuccio/Komisia, C‑59/06 P, EU:C:2007:756, bod 46 a citovanú judikatúru).

176    Právo na obranu, ktoré je v súčasnosti zakotvené v článku 41 Charty základných práv a ktoré má podľa súdov Únie všeobecné uplatnenie (rozsudky z 22. novembra 2012, M., C‑277/11, EU:C:2012:744, bod 84, a z 11. septembra 2013, L/Parlament, T‑317/10 P, EU:T:2013:413, bod 81), zahŕňa, pričom je zároveň širšie, procesné právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať, ktoré je upravené v odseku 2 písm. a) tohto článku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. novembra 2012, M., C‑277/11, EU:C:2012:744, bod 87 a citovanú judikatúru; z 11. decembra 2014, Boudjlida, C‑249/13, EU:C:2014:2431, bod 31, a z 5. októbra 2016, ECDC/CJ, T‑395/15 P, neuverejnený, EU:T:2016:598, bod 54 a citovanú judikatúru).

177    Podľa dlhodobo ustálenej judikatúry právo byť vypočutý zaručuje každému možnosť oznámiť účinne a efektívne svoj názor v priebehu správneho konania, a to skôr, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy (pozri rozsudok z 3. júla 2014, Kamino International Logistics a Datema Hellmann Worldwide Logistics, C‑129/13 a C‑130/13, EU:C:2014:2041, bod 39 a citovanú judikatúru).

178    Právo byť vypočutý priznané každému adresátovi rozhodnutia, ktoré mu spôsobuje ujmu, sleduje dvojaký cieľ: jednak má umožniť čo najpresnejšie a najsprávnejšie preskúmanie spisu a zistenie skutkového stavu a jednak umožňuje zabezpečiť účinnú ochranu dotknutej osoby. Právo byť vypočutý má predovšetkým zabezpečiť, aby každé rozhodnutie spôsobujúce ujmu bolo prijaté s plnou znalosťou veci a jeho cieľom je predovšetkým umožniť príslušnému orgánu opraviť chybu alebo dotknutej osobe uviesť také skutočnosti týkajúce sa jej osobnej situácie, ktoré môžu ovplyvniť prijatie alebo neprijatie rozhodnutia alebo jeho obsah (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2008, Sopropé, C‑349/07, EU:C:2008:746, bod 49; z 3. júla 2014, Kamino International Logistics a Datema Hellmann Worldwide Logistics, C‑129/13 a C‑130/13, EU:C:2014:2041, bod 38, a z 11. decembra 2014, Boudjlida, C‑249/13, EU:C:2014:2431, body 37 a 59).

179    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že v prejednávanom prípade sa mohlo napadnuté rozhodnutie prijať až po tom, čo žalobkyni bolo umožnené účinne a efektívne oznámiť svoj názor na skutočnosti tvoriace základ tohto rozhodnutia v rámci ústnej alebo písomnej komunikácie začatej menovacím orgánom, ktorú musí preukázať tento orgán (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2007, Marcuccio/Komisia, C‑59/06 P, EU:C:2007:756, bod 47). V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že napadnuté rozhodnutie bolo založené okrem iného na úvahách týkajúcich sa organizačných potrieb ORZ a GSR ako celku a schopnosti žalobkyne získavať nové spôsobilosti a prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu. Tieto úvahy uvedené v napadnutom rozhodnutí boli do veľkej miery založené na úvahách obsiahnutých v bodoch 4.1 až 4.5 listu riaditeľky pre ľudské zdroje z 25. novembra 2015, ktorý nebol oznámený žalobkyni počas postupu pred podaním žaloby. Je potrebné overiť, či neoznámenie tohto listu narušilo právo byť žalobkyne vypočutý, ako to tvrdí žalobkyňa.

180    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že žalobkyňa absolvovala 12. novembra 2015 rozhovor s vedúcou ORZ a 25. novembra 2015 rozhovor s riaditeľkou pre ľudské zdroje. Hoci neexistuje záznam o týchto rozhovoroch, z listov z 18. novembra 2015 a z 25. novembra 2015, ktoré vyhotovili tieto dve nadriadené žalobkyne, vyplýva, že počas týchto rozhovorov bola žalobkyňa informovaná tak o organizačných potrebách v rámci ORZ a GSR, ako aj o dôvodoch, pre ktoré sa administratíva domnievala, že nie je schopná prispôsobiť sa meniacemu sa pracovnému prostrediu. Žalobkyňa v konaní pred Všeobecným súdom nespochybnila, že počas týchto dvoch rozhovorov získala tieto dve informácie.

181    Vzhľadom na existenciu týchto dvoch rozhovorov je potrebné konštatovať, že žalobkyňa mohla účinne a efektívne oznámiť svoj názor na obe vyššie uvedené informácie vo svojich písomných pripomienkach zo 7. decembra 2015 zaslaných menovaciemu orgánu. Mohla teda najmä tvrdiť, že na jej pracovnom mieste sa neplánovali zmeny softvéru alebo pracovných metód, a najmä na základe hodnotiacich správ z rokov 2013 a 2014 mohla spochybniť úvahy administratívy, podľa ktorých mala ťažkosti so získavaním nových spôsobilostí.

182    Okrem toho dva vyššie uvedené rozhovory jej umožnili účinne a efektívne oznámiť svoj názor počas vypočutia generálnym riaditeľom administratívy v postavení menovacieho orgánu z 8. decembra 2015.

183    Na základe vyššie uvedených úvah treba konštatovať, že neoznámenie listu riaditeľky pre ľudské zdroje z 25. novembra 2015 žalobkyni pred prijatím napadnutého rozhodnutia nenarušilo jej právo, aby bola vypočutá. Na tomto závere nič nemení rozsudok z 3. júna 2015, BP/FRA (T‑658/13 P, EU:T:2015:356), na ktorý sa odvoláva žalobkyňa. Prejednávaný prípad sa totiž odlišuje od veci, v ktorej bol vydaný vyššie uvedený rozsudok, keďže v prejednávanom prípade – na rozdiel od tejto poslednej uvedenej veci – žalobkyňa jednak počas dvoch vyššie uvedených rozhovorov so svojimi nadriadenými bola informovaná o hlavných dôvodoch, pre ktoré bolo prijaté sporné opatrenie voči nej, a jednak menovací orgán jej pred prijatím tohto opatrenia dvakrát umožnil vyjadriť sa, a to tak písomne, ako aj ústne. Zo skutkového stavu opísaného v bode 14 rozsudku z 3. júna 2015, BP/FRA (T‑658/13 P, EU:T:2015:356), pritom vyplýva, že žalobkyňa v tejto veci nebola informovaná o hlavných dôvodoch, pre ktoré bolo prijaté sporné opatrenie spočívajúce najmä v rozhodnutí o neobnovení zmluvy na dobu neurčitú, pred prijatím tohto opatrenia a tiež nebola vypočutá menovacím orgánom (rozsudok z 3. júna 2015, BP/FRA, T‑658/13 P, EU:T:2015:356, bod 62).

184    Na základe všetkých vyššie uvedených úvah treba tento žalobný dôvod zamietnuť.

4.      O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti starostlivosti a zásady riadnej správy vecí verejných

185    Žalobkyňa tvrdí, že skutočnosť, že jej nebol oznámený list riaditeľky pre ľudské zdroje z 25. novembra 2015, predstavuje porušenie povinnosti starostlivosti zo strany Rady, keďže Rada jej vzhľadom na to, že jej tento list neoznámila, neposkytla príležitosť vyjadriť sa k možnostiam jej preradenia na iné útvary GSR, pričom tieto možnosti údajne boli preskúmané v uvedenom liste.

186    [dôverné]

187    [dôverné]

188    Rada nesúhlasí s výhradami žalobkyne.

189    Na úvod treba poukázať na to, že pojem povinnosť starostlivosti, ktorý sformulovala judikatúra, vyjadruje rovnováhu vzájomných práv a povinností, ktoré služobný poriadok vytvoril vo vzťahoch medzi administratívou a zamestnancami vo verejnej službe. Táto rovnováha najmä znamená, že administratíva musí pri rozhodovaní o situácii úradníka vziať do úvahy všetky skutočnosti, ktoré môžu byť pre jeho rozhodnutie určujúce, a že pri tomto rozhodovaní musí prihliadať nielen na služobný záujem, ale aj na záujem dotknutého úradníka (rozsudky z 28. mája 1980, Kuhner/Komisia, 33/79 a 75/79, EU:C:1980:139, bod 22, a z 29. júna 1994, Klinke/Súdny dvor, C‑298/93 P, EU:C:1994:273, bod 38).

190    Z judikatúry zároveň vyplýva, že požiadavky povinnosti starostlivosti, ktorú má administratíva, nemôžu brániť menovaciemu orgánu v prijatí opatrení, ktoré si podľa jeho názoru vyžaduje služobný záujem (pozri rozsudok z 13. januára 1998, Volger/Parlament, T‑176/96, EU:T:1998:1, bod 76 a citovanú judikatúru). Súd Únie tiež spresnil, že hoci orgán, ktorý rozhoduje o situácii úradníka, musí prihliadať nielen na služobný záujem, ale aj na záujem dotknutého úradníka, toto konštatovanie nemôže brániť tomu, aby tento orgán pristúpil k racionalizácii útvarov, ak ju považuje za potrebnú (pozri rozsudok z 13. januára 1998, Volger/Parlament, T‑176/96, EU:T:1998:1, bod 76 a citovanú judikatúru).

191    Výhrady žalobkyne treba preskúmať z hľadiska týchto zásad.

192    Pokiaľ ide o prvú výhradu opísanú v bode 185 vyššie, je potrebné pripomenúť, že riaditeľka pre ľudské zdroje vo svojom liste z 25. novembra 2015 preskúmala a odmietla riešenie spočívajúce v preradení žalobkyne tak v rámci riaditeľstva pre ľudské zdroje a správu zamestnancov, ako aj v rámci GSR, a to na základe budúcich organizačných potrieb týchto útvarov týkajúcich sa vývoja ich informačných systémov a schopnosti žalobkyne získavať nové spôsobilosti. Ako pritom bolo uvedené v rámci skúmania tretieho žalobného dôvodu týkajúceho sa zrušenia, žalobkyňa mala možnosť účinne a efektívne sa vyjadriť k obom vyššie uvedeným skutočnostiam vo svojom liste zo 7. decembra 2015 a pri svojom vypočutí menovacím orgánom 8. decembra 2015. Z toho vyplýva, že neoznámenie listu riaditeľky pre ľudské zdroje z 25. novembra 2015 žalobkyni v skutočnosti nepoškodilo jej záujmy a nepredstavuje porušenie povinnosti starostlivosti, ktorú má Rada.

193    Pokiaľ ide o druhú výhradu žalobkyne, opísanú v bode 186 vyššie, je potrebné poukázať na to, že – ako vyplýva zo spisu – počas postupu pred podaním žaloby žalobkyňa požiadala administratívu, aby na ňu neuplatnila článok 42c služobného poriadku, a subsidiárne ju požiadala, aby na ňu uplatnila tento článok až po pôvodne stanovenom dátume, ktorým bol 31. december 2015.

194    Vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 190 vyššie Rada nemohla na základe zohľadnenia záujmu žalobkyne upustiť od uplatnenia článku 42c služobného poriadku na žalobkyňu. Na základe tohto záujmu však Rada odložila dátum nadobudnutia účinnosti nástupu žalobkyne na pracovné voľno až na 30. júna 2016, čím vyhovela jej žiadosti. Z toho vyplýva, že Rada v prejednávanom prípade postupovala voči žalobkyni v súlade so svojou povinnosťou starostlivosti.

195    Pokiaľ ide o tretiu výhradu žalobkyne, stačí pripomenúť, že žalobkyňa v rámci druhého žalobného dôvodu týkajúceho sa zrušenia nepreukázala, že rozhodnutie Rady o jej nástupe na pracovné voľno zo služobných dôvodov bolo založené na zjavne nesprávnom posúdení. Keďže posúdenie služobného záujmu Radou nebolo zjavne nesprávne, je potrebné konštatovať, že tretiu výhradu žalobkyne treba zamietnuť. [dôverné]

196    Na základe vyššie uvedených úvah treba tento žalobný dôvod, a teda aj návrh na zrušenie zamietnuť.

D.      O návrhu na náhradu škody

197    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie jej spôsobilo majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu.

198    Majetková škoda spočíva podľa žalobkyne v podstate v strate príjmov v dôsledku napadnutého rozhodnutia, pričom Rada má vyvodiť všetky dôsledky z jeho zrušenia, pokiaľ ide o odmeňovanie žalobkyne, a to najmä s prihliadnutím na zásah do jej kariérneho postupu.

199    Žalobkyňa sa domnieva, že nemajetková ujma, ktorá jej vznikla, vyplýva zo samotného napadnutého rozhodnutia, ktoré je neopodstatnené a založené na nesprávnych dôvodoch. Týmto rozhodnutím sa narušila dôvera žalobkyne v inštitúciu, ktorá ju zamestnávala. Vzniknutú nemajetkovú ujmu zhoršujú okolnosti, za ktorých bolo napadnuté rozhodnutie prijaté. [dôverné]. Žalobkyňa vyčíslila nemajetkovú ujmu, ktorá jej vznikla, ex æquo et bono na 10 000 eur.

200    Rada navrhuje zamietnuť návrh žalobkyne na náhradu škody.

201    Je potrebné pripomenúť, že návrh na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy treba zamietnuť, ak úzko súvisí s návrhom na zrušenie, ktorý bol zamietnutý ako neprípustný alebo nedôvodný (pozri rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑570/16, EU:T:2017:283, bod 69 a citovanú judikatúru).

202    V prejednávanom prípade treba konštatovať, že návrh žalobkyne na náhradu škody úzko súvisí s návrhom na zrušenie, ktorý bol zamietnutý, keďže tak majetková škoda, ako aj nemajetková ujma, ktorá žalobkyni údajne vznikla, podľa žalobkyne vyplýva z napadnutého rozhodnutia a z okolností jeho prijatia. Za týchto podmienok treba návrh na náhradu škody a v dôsledku toho aj žalobu ako celok zamietnuť.

IV.    O trovách

203    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Ak si to však vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, Všeobecný súd môže na jednej strane v súlade s článkom 135 rokovacieho poriadku rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť iba časť trov konania druhého účastníka, resp. vôbec mu nemusí uložiť povinnosť nahradiť trovy konania. Na druhej strane Všeobecný súd môže účastníkovi konania uložiť povinnosť nahradiť časť alebo celé trovy konania, aj keď mal vo veci úspech, pokiaľ to odôvodňuje jeho správanie, vrátane správania pred podaním žaloby, najmä ak druhému účastníkovi konania spôsobil vznik trov konania, ktoré Všeobecný súd považuje za úmyselne spôsobené.

204    V prejednávanom prípade je potrebné poukázať na to, že k rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti – v rozpore s tým, čo bolo uvedené v bode 43 tohto rozhodnutia – nebol pripojený list riaditeľky pre ľudské zdroje z 25. novembra 2015. Tento list bol oznámený žalobkyni až počas súdneho konania, konkrétne v rámci vyjadrenia k žalobe, ktoré predložila Rada.

205    Je tiež potrebné poukázať na to, že dva dokumenty spomenuté v poznámkach pod čiarou č. 8 a 9 rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, ktoré sa týkajú vyhodnotenia organizačných potrieb uskutočneného v rámci tohto rozhodnutia, tiež neboli pripojené k tomu rozhodnutiu v rozpore s tým, čo bolo uvedené v týchto poznámkach pod čiarou. Tieto dva dokumenty boli napokon oznámené žalobkyni po pojednávaní v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktoré prijal Všeobecný súd (pozri bod 54 vyššie).

206    Všeobecný súd sa domnieva, že skutočnosť, že Rada nepripojila k rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti tri vyššie uvedené dokumenty napriek tomu, že v tomto rozhodnutí uviedla opak, najmä sťažila prípravu žaloby. Nepripojenie dokumentov uvedených v bode 205 vyššie tiež prispelo k predĺženiu ústnej časti konania.

207    Za týchto podmienok sa Všeobecný súd domnieva, že vzhľadom na správanie Rady je odôvodnené rozhodnúť, že Rada znáša vlastné trovy konania, a navyše jej uložiť povinnosť nahradiť 20 % trov konania, ktoré vznikli žalobkyni.

208    Parlament znáša vlastné trovy konania v súlade s článkom 138 ods. 1 rokovacieho poriadku.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      RK znáša 80 % vlastných trov konania.

3.      Rada Európskej únie znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť 20 % trov konania, ktoré vznikli RK.

4.      Európsky parlament znáša vlastné trovy konania.

Prek Buttigieg Schalin

Berke       Costeira

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 7. februára 2019.

Podpisy

Obsah

* Jazyk konania: francúzština.