ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)
z 12. júna 2019 (*)
„Verejná služba – Úradníci – Článok 42c služobného poriadku – Nástup na pracovné voľno zo služobných dôvodov – Automatický odchod do dôchodku – Akt, ktorý nie je možné napadnúť žalobou – Čiastočná neprípustnosť – Pôsobnosť právnej normy – Vzatie do úvahy ex offo – Doslovný, kontextuálny a teleologický výklad“
Vo veci T‑167/17,
RV, bývalý úradník Európskej komisie, v zastúpení: pôvodne J.‑N. Louis a N. de Montigny, neskôr J.‑N. Louis, avocats,
žalobca,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: G. Berscheid a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporujú:
Európsky parlament, v zastúpení: pôvodne J. Steele a D. Nessaf, neskôr J. Steele a M. Rantala, a napokon: J. Steele a C. González Argüelles, splnomocnení zástupcovia,
a
Rada Európskej únie, v zastúpení: M. Bauer a R. Meyer, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastníci konania,
ktorej predmetom je návrh založený na článku 270 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie z 21. decembra 2016 o nástupe žalobcu na pracovné voľno zo služobných dôvodov na základe článku 42c služobného poriadku úradníkov Európskej únie, a súčasne o automatickom odchode žalobcu do dôchodku na základe piateho odseku tohto ustanovenia,
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),
v zložení: predseda M. Prek, sudcovia E. Buttigieg (spravodajca) a B. Berke,
tajomník: M. Marescaux, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 18. januára 2019,
vyhlásil tento
Rozsudok
Právny rámec
1 Služobný poriadok úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) je zavedený nariadením Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 259/68 z 29. februára 1968, ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok úradníkov a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev a zavádzajú osobitné prechodné opatrenia uplatniteľné na úradníkov Komisie (Ú. v. ES L 56, 1968, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 5), zmeneným okrem iného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013 (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15).
2 Článok 35 služobného poriadku, ktorý je súčasťou kapitoly 2 hlavy III služobného poriadku, s názvom „Administratívne postavenie“, stanovuje, že úradníkovi sa môže prideliť jedno z nasledujúcich administratívnych postavení: aktívny služobný pomer, dočasné preloženie, pracovné voľno z osobných dôvodov, postavenie mimo činnej služby, pracovné voľno na vojenskú službu, rodičovská dovolenka alebo rodinná dovolenka a pracovné voľno zo služobných dôvodov.
3 V článku 42c služobného poriadku, ktorý patrí do rovnakej kapitoly, sa uvádza:
„Najskôr päť rokov pred dosiahnutím svojho veku odchodu do dôchodku môže úradník, ktorý odpracoval v službe najmenej desať rokov, nastúpiť rozhodnutím menovacieho orgánu na pracovné voľno zo služobných dôvodov pre organizačné potreby spojené so získavaním nových spôsobilostí v rámci inštitúcií.
Celkový počet úradníkov, ktorí majú pracovné voľno zo služobných dôvodov, nepresiahne každý rok 5 % z úradníkov vo všetkých inštitúciách, ktorí odišli do dôchodku v predchádzajúcom roku. Takto vypočítaný celkový počet sa pridelí každej inštitúcii podľa jej príslušného počtu úradníkov k 31. decembru predchádzajúceho roku. Výsledok takéhoto pridelenia sa zaokrúhli nahor na najbližšie celé číslo v každej inštitúcii.
Toto pracovné voľno nepredstavuje disciplinárne opatrenie.
Trvanie pracovného voľna v zásade zodpovedá obdobiu, pokým úradník nedosiahne vek odchodu do dôchodku. Vo výnimočných situáciách však menovací orgán môže rozhodnúť, že toto pracovné voľno ukončí a úradníka opätovne dosadí na jeho pracovné miesto.
Keď úradník, ktorý má pracovné voľno zo služobných dôvodov, dosiahne vek odchodu do dôchodku, automaticky odíde do dôchodku.
Pracovné voľno zo služobných dôvodov sa riadi týmito pravidlami:
a) na pracovné miesto, ktoré zastával úradník, môže byť vymenovaný iný úradník;
b) úradník, ktorý má pracovné voľno zo služobných dôvodov, nemá nárok na postup do vyššieho platového stupňa alebo vyššej platovej triedy.
Úradník, ktorý dostal toto pracovné voľno, dostane príspevok vypočítaný v súlade s prílohou IV.
Na žiadosť úradníka sa z tohto príspevku platia príspevky do systému dôchodkového zabezpečenia vypočítané na základe uvedeného príspevku. V takomto prípade sa obdobie služby úradníka, ktorý nastúpil na pracovné voľno zo služobných dôvodov, zohľadňuje na účely výpočtu rokov služby potrebných pre odchod do dôchodku v zmysle článku 2 prílohy VIII.
Na príspevok sa neuplatní opravný koeficient.“
4 Článok 47 služobného poriadku s názvom „Skončenie výkonu práce“ je súčasťou kapitoly 4 hlavy III služobného poriadku. Tento článok stanovuje, že výkon služby sa môže skončiť odstúpením z funkcie, povinným odstúpením z funkcie, prepustením zo služobných dôvodov, prepustením pre nespôsobilosť, odvolaním z funkcie, odchodom do dôchodku alebo smrťou.
5 V článku 52 prvom odseku písm. a) a b) služobného poriadku, ktorý tiež patrí do kapitoly 4, sa okrem iného uvádza, že bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 50 služobného poriadku (ktorý sa týka prepustenia zo služobných dôvodov, pokiaľ ide o riadiacich úradníkov), úradník odchádza do dôchodku buď automaticky v posledný deň mesiaca, v ktorom dosiahne vek 66 rokov, alebo na vlastnú žiadosť v posledný deň mesiaca, v ktorom podal žiadosť, ak dosiahol vek odchodu do dôchodku.
6 Príloha XIII služobného poriadku obsahuje prechodné opatrenia, ktoré sú uplatniteľné na úradníkov.
7 V článku 22 ods. 1 prílohy XIII služobného poriadku sa uvádza:
„1. Úradníci, ktorí k 1. máju 2004 odpracovali 20 rokov a viac služby, majú nárok na starobný dôchodok pri dosiahnutí veku 60 rokov.
Úradníci, ktorí k 1. máju 2014 majú 35 rokov alebo viac a ktorí nastúpili do služobného pomeru pred 1. januárom 2014, majú nárok na starobný dôchodok pri dosiahnutí veku uvedenom v nasledujúcej tabuľke:
Vek k 1. máju 2014 | Vek odchodu do dôchodku |
60 rokov a viac | 60 rokov |
59 rokov | 60 rokov a 2 mesiace |
58 rokov | 60 rokov a 4 mesiace |
… | … |
35 rokov | 64 rokov a 8 mesiacov |
Úradníci, ktorí k 1. máju 2014 majú menej ako 35 rokov, majú nárok na starobný dôchodok pri dosiahnutí veku 65 rokov.
Avšak v prípade úradníkov, ktorí k 1. máju 2014 majú 45 rokov alebo viac a ktorí nastúpili do služobného pomeru v období od 1. mája 2004 do 31. decembra 2013, zostáva vek odchodu do dôchodku 63 rokov.
V prípade úradníkov, ktorí nastúpili do služobného pomeru pred 1. januárom 2014, sa vek odchodu do dôchodku na účely všetkých odkazov na vek odchodu do dôchodku v tomto služobnom poriadku stanoví v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami, ak v tomto služobnom poriadku nie je stanovené inak.“
8 Článok 23 ods. 1 prílohy XIII k služobnému poriadku okrem iného stanovuje, že úradník, ktorý bol v služobnom pomere pred 1. januárom 2014, automaticky odchádza do dôchodku v posledný deň mesiaca, v ktorom dosiahne vek 65 rokov.
Okolnosti predchádzajúce sporu
9 Žalobca RV je bývalý úradník Európskej komisie. Narodil sa 10. januára 1956 a do služby v tejto inštitúcii nastúpil 1. septembra 1992. Od 1. februára 2009 bol pridelený na generálne riaditeľstvo (GR) pre regionálnu a mestskú politiku. Do stupňa AST 9 bol povýšený 1. januára 2013.
10 Listom z 30. novembra 2016 generálne riaditeľstvo (GR) pre ľudské zdroje a bezpečnosť informovalo žalobcu o zámere menovacieho orgánu (ďalej len „MO“) rozhodnúť o jeho nástupe na pracovné voľno zo služobných dôvodov od 1. apríla 2017 na základe článku 42c služobného poriadku.
11 E-mailom zo 6. decembra 2016 žalobca potvrdil doručenie listu z 30. novembra 2016 a požiadal o bližšie informácie týkajúce sa jeho práv na dôchodok, ako aj jednotlivých praktických aspektov jeho nástupu na pracovné voľno zo služobných dôvodov na základe uplatnenia článku 42c služobného poriadku.
12 E-mailom z 8. decembra 2016 zaslal Úrad pre správu a úhradu individuálnych nárokov Komisie (ďalej len „PMO“) žalobcovi predbežný výpočet príspevku, na ktorý by mal nárok na základe článku 42c služobného poriadku, pričom uviedol, že tento e-mail sa mu zasiela pre jeho informáciu a nepredstavuje rozhodnutie MO, proti ktorému by bolo možné podať sťažnosť.
13 Na stretnutí, ktoré sa konalo 15. decembra 2016, vedúci oddelenia pre správu služobných postupov a mobilitu GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť žalobcovi okrem iného oznámil, že vzhľadom na to, že žalobca dosiahol „vek odchodu do dôchodku“ v zmysle článku 22 ods. 1 prílohy XIII k služobnému poriadku, ak by MO vydal rozhodnutie o jeho nástupe na pracovné voľno zo služobných dôvodov, priamo by odišiel do dôchodku k 1. aprílu 2017. V súlade s výpočtami, ktoré mu predložil PMO, žalobca k tomuto dátumu dosiahne 54,9 % dôchodkových práv a výška jeho dôchodku bude 4040,99 eura. Žalobca uviedol, že mu nebola poskytnutá správna informácia, čo sa týka dôsledkov jeho nástupu na pracovné voľno zo služobných dôvodov, a že ak by mu takáto informácia bola poskytnutá, svoj súhlas s nástupom na pracovné voľno zo služobných dôvodov by nedal. Žalobca tiež uviedol, že nechce, aby došlo k jeho automatickému odchodu do dôchodku k 1. aprílu 2017, ale že chce ostať v činnej službe, aby mal možnosť nadobudnúť dodatočné dôchodkové práva. Pre prípad, že MO rozhodne o jeho nástupe na pracovné voľno zo služobných dôvodov, žalobca uviedol, že dátum 1. apríla 2017 je predčasný a že na to, aby sa pripravil na odchod do dôchodku, potrebuje dodatočné dva alebo tri mesiace.
14 Po skončení tohto stretnutia oddelenie pre správu služobných postupov a mobilitu GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť poskytlo 20. decembra 2016 MO priaznivé stanovisko, pokiaľ ide o uplatnenie článku 42c služobného poriadku vo vzťahu k žalobcovi.
15 Rozhodnutím z 21. decembra 2016 rozhodol MO jednak o nástupe žalobcu na pracovné voľno zo služobných dôvodov na základe článku 42c služobného poriadku, a to od 1. apríla 2017, a jednak vzhľadom na to, že žalobca už dosiahol „vek odchodu do dôchodku“ v súlade s článkom 22 ods. 1 prílohy XIII k služobnému poriadku, o jeho automatickom odchode do dôchodku na základe článku 42c piateho odseku služobného poriadku k tomu istému dátumu (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
16 Dňa 13. marca 2017 podal žalobca sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku.
17 Dňa 16. marca 2017 oddelenie pre dôchodky PMO zaslalo žalobcovi oznámenie o výpočte príspevku podľa článku 42c služobného poriadku. Podľa tohto oznámenia by žalobca poberal vyššie uvedený príspevok zodpovedajúci 100 % základného platu od 1. apríla 2017 do 30. apríla 2017 a jeho nárok na starobný dôchodok by vznikol 1. mája 2017.
18 Dňa 31. marca 2017 zaslal právny zástupca žalobcu Komisii e-mail, v ktorom uviedol, že „rozhodnutím“ PMO zo 16. marca 2017 bolo nahradené napadnuté rozhodnutie, keďže sa ním zmenilo administratívne postavenie žalobcu, a tvrdil, že mu toto rozhodnutie bolo oznámené v rozpore s článkom 25 služobného poriadku a so zásadami efektívneho riadenia a riadnej správy vecí verejných vyplývajúcimi z článku 41 Charty základných práv Európskej únie. Právny zástupca žalobcu preto spresnil, že sťažnosť smeruje aj proti „novému rozhodnutiu“ Komisie zo 16. marca 2017.
19 Sťažnosť žalobcu bola zamietnutá výslovným rozhodnutím MO z 27. júla 2017.
Konanie a návrhy účastníkov konania
20 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 16. marca 2017 podal žalobca žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
21 Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň požiadal žalobca o anonymizáciu na základe článku 66 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Rozhodnutím z 19. mája 2017 Všeobecný súd tejto žiadosti vyhovel.
22 Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 16. marca 2017 žalobca požiadal o prejednanie tejto veci v skrátenom súdnom konaní v súlade s článkom 152 rokovacieho poriadku.
23 Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň podal žalobca návrh na nariadenie predbežného opatrenia podľa článkov 278 a 279 ZFEÚ s cieľom dosiahnuť odklad výkonu napadnutého rozhodnutia. Na základe článku 91 ods. 4 služobného poriadku bolo konanie vo veci samej prerušené.
24 Uznesením z 24. marca 2017, RV/Komisia (T‑167/17 R, neuverejnené, EU:T:2017:218), predseda Všeobecného súdu návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia zamietol z dôvodu neexistencie naliehavosti.
25 Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 8. a 12. mája 2017 Európsky parlament a Rada Európskej únie požiadali o povolenie vstupu do konania v prejednávanej veci ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Komisie.
26 Podľa článku 91 ods. 4 služobného poriadku sa vo veci samej znova začalo konať po tom, ako bolo 27. júla 2017 prijaté výslovné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti žalobcu.
27 Rozhodnutiami prijatými predsedom druhej komory Všeobecného súdu zo 16. a 11. augusta 2017 bol Parlamentu a Rade povolený vstup do konania ako vedľajších účastníkov konania na podporu návrhov Komisie.
28 Rozhodnutím z 18. augusta 2017 Všeobecný súd (druhá komora) zamietol žiadosť žalobcu, aby sa rozhodlo v skrátenom súdnom konaní.
29 V dňoch 29. novembra 2017 predložil Parlament a 30. novembra 2017 predložila Rada svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania.
30 Dňa 22. februára 2018 kancelária Všeobecného súdu informovala účastníkov konania o skončení písomnej časti konania.
31 Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 7. marca 2018 podal žalobca odôvodnenú žiadosť podľa článku 106 rokovacieho poriadku o vypočutie v rámci ústnej časti konania.
32 Na návrh sudcu spravodajcu Všeobecný súd (druhá komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 jeho rokovacieho poriadku vyzval Komisiu na to, aby do spisu doložila určitý dokument, a všetkých účastníkov konania na to, aby písomne odpovedali na určitú otázku. Všetci účastníci konania vyhoveli týmto výzvam v stanovenej lehote okrem žalobcu, ktorý predložil svoju písomnú odpoveď po lehote. Rozhodnutím predsedu druhej komory Všeobecného súdu z 15. januára 2019 bola písomná odpoveď žalobcu, ako aj jeho list odôvodňujúci podanie po lehote založené do spisu.
33 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté počas pojednávania konaného 18. januára 2019.
34 Žalobca v žalobe navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
35 V replike žalobca navrhol, aby Všeobecný súd „zrušil v potrebnom rozsahu rozhodnutie Komisie zo 16. marca 2017, ktorým sa dátum [jeho] automatického odchodu do dôchodku stanovuje na 1. máj 2017“.
36 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
37 Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd žalobu zamietol.
38 Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Právny stav
O prípustnosti návrhu na zrušenie „rozhodnutia“ Komisie zo 16. marca 2017
39 Komisia tvrdí, že návrh na zrušenie jej „rozhodnutia“ zo 16. marca 2017 týkajúceho sa stanovenia peňažných nárokov žalobcu je neprípustný. Na jednej strane uvádza, že táto otázka nebola riadne predložená Všeobecnému súdu, keďže vyššie uvedený návrh nie je uvedený v žalobe a žalobca v tejto súvislosti nepodal dodatočnú žalobu. Komisia tak usudzuje, že žalobca nemôže rozšíriť svoju žalobu aj na vyššie uvedené „rozhodnutie“ zo 16. marca 2017. Na druhej strane Komisia tvrdí, že toto „rozhodnutie“ bolo prijaté v nadväznosti na napadnuté rozhodnutie a obmedzovalo sa iba na stanovenie peňažných nárokov žalobcu na základe uplatnenia článku 10 prílohy VIII k služobnému poriadku. Nemení teda jeho právne postavenie.
40 Žalobcova odpoveď je taká, že vzhľadom na to, že o odpovedi na svoju sťažnosť sa dozvedel až po tom, ako sa obrátil na Všeobecný súd, je oprávnený prispôsobiť a rozšíriť svoje návrhy tak, aby zahŕňali aj „rozhodnutie“ zo 16. marca 2017.
41 Treba pripomenúť, že podľa článku 91 ods. 1 služobného poriadku sú prípustné iba žaloby podané proti aktu, ktorý žalobcovi spôsobuje ujmu.
42 Podľa ustálenej judikatúry sú aktmi alebo rozhodnutiami, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť, jedine opatrenia so záväznými právnymi účinkami, ktoré môžu priamo a bezprostredne zasahovať do záujmov žalobcu tým, že podstatným spôsobom menia jeho právne postavenie (pozri rozsudok z 23. novembra 2016, Alsteens/Komisia, T‑328/15 P, neuverejnený, EU:T:2016:671, bod 113 a citovanú judikatúru).
43 V prejednávanej veci treba pripomenúť, že jednak na základe napadnutého rozhodnutia došlo k nástupu žalobcu na pracovné voľno zo služobných dôvodov, a súčasne k automatickému odchodu do dôchodku od 1. apríla 2017, a to v zmysle článku 42c služobného poriadku, a jednak že v oznámení PMO zo 16. marca 2017 (pozri bod 17 vyššie), ktoré žalobca označuje za „rozhodnutie“, sa uvádza, že v priebehu apríla 2017 bude žalobcovi vyplácaný príspevok podľa článku 42c siedmeho odseku služobného poriadku zodpovedajúci 100 % základného platu a že jeho nárok na starobný dôchodok vznikne 1. mája 2017.
44 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 10 prílohy VIII k služobnému poriadku:
„Nárok na platbu starobného dôchodku vznikne od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom úradník automaticky alebo na vlastnú žiadosť získa nárok na tento dôchodok; tento úradník ďalej dostáva plat až do dňa splatnosti svojho dôchodku.“
45 Ako uviedla Komisia, pričom toto jej tvrdenie nebolo spochybnené, v oznámení PMO zo 16. marca 2017 sa uplatnil článok 10 prílohy VIII k služobnému poriadku. Podľa tohto ustanovenia mal totiž žalobca začať poberať svoj starobný dôchodok od mája 2017, to znamená od kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci (apríl 2017),v priebehu ktorého získal nárok na tento dôchodok na základe napadnutého rozhodnutia. Medzičasom, to znamená za apríl 2017, mala byť žalobcovi na základe vyššie uvedeného ustanovenia vyplácaná jeho „odmena“, ktorá sa v jeho prípade, ako uviedla Komisia, má vykladať tak, že zodpovedá príspevku podľa článku 42c siedmeho odseku služobného poriadku, a to vzhľadom na to, že na základe napadnutého rozhodnutia došlo k jeho nástupu na pracovné voľno zo služobných dôvodov od 1. apríla 2017.
46 Je teda zrejmé, že oznámenie PMO zo 16. marca 2017 sa obmedzuje iba na spresnenie peňažných nárokov žalobcu vyplývajúcich z napadnutého rozhodnutia a z uplatnenia článku 10 prílohy VIII k služobnému poriadku, a teda že nadväzuje na napadnuté rozhodnutie. Za týchto okolností a vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 42 vyššie treba konštatovať, že uvedené oznámenie nemá záväzné právne účinky, ktoré by mohli priamo a bezprostredne zasahovať do záujmov žalobcu tým, že by podstatným spôsobom menili jeho právne postavenie, keďže toto postavenie je vymedzené výlučne napadnutým rozhodnutím, ktoré je v prejednávanej veci jediným aktom spôsobujúcim ujmu.
47 V dôsledku uvedeného oznámenie PMO zo 16. marca 2017 nepredstavuje napadnuteľný akt a návrh na zrušenie, ktorý sa ho týka, sa musí zamietnuť ako neprípustný.
O veci samej
O právomoci Všeobecného súdu preskúmať v prejednávanej veci žalobný dôvod založený na porušení pôsobnosti právnej normy
48 Žalobca na podporu svojej žaloby uviedol štyri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na nesplnení podstatných formálnych náležitostí a na protiprávnosti nevymedzeného splnomocnenia MO, čo sa týka uplatňovania článku 42c služobného poriadku, druhý je založený na zásadnom porušení zásady rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie, tretí je založený na protiprávnosti článku 42c služobného poriadku v tom, že toto ustanovenie porušuje odôvodnenia 2, 14 a 29 nariadenia č. 1023/2013 a neupravuje prechodné opatrenia, ktoré by umožnili jeho postupné vykonávanie, a štvrtý je založený na porušení zásad proporcionality a ochrany legitímnej dôvery, ako aj povinnosti starostlivosti, a na zjavne nesprávnom posúdení. Na pojednávaní žalobca uviedol, že od vyššie uvedeného druhého žalobného dôvodu upúšťa.
49 Okrem toho žalobca vo svojich pripomienkach k vyjadreniu Parlamentu a Rady ako vedľajších účastníkov konania citoval časti uznesenia z 18. mája 2017, RW/Komisia (T‑170/17 R, neuverejnené, EU:T:2017:351), bez toho, aby z nich vyvodil výslovné závery.
50 V uznesení z 18. mája 2017, RW/Komisia (T‑170/17 R, neuverejnené, EU:T:2017:351), totiž predseda Všeobecného súdu ako sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení nariadil odklad výkonu rozhodnutia Komisie o nástupe žalobcu v tejto veci na pracovné voľno zo služobných dôvodov a o súčasnom automatickom odchode do dôchodku v súlade s článkom 42c piatym odsekom služobného poriadku vzhľadom na skutočnosť, že dosiahol „vek odchodu do dôchodku v zmysle článku 22 ods. 1 prílohy XIII k služobnému poriadku (uznesenie z 18. mája 2017, RW/Komisia, T‑170/17 R, neuverejnené, EU:T:2017:351, bod 16). Sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení v rámci preskúmania fumus boni iuris a v odpovedi na prvé dva žalobné dôvody založené na porušení článkov 47 a 52 služobného poriadku a na porušení pôsobnosti článku 42c služobného poriadku vyjadril tieto úvahy.
51 Sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení v prvom rade prima facie konštatoval, že články 22 a 23 prílohy XIII k služobnému poriadku celkom rovnako ako článok 52 služobného poriadku zreteľne rozlišuje medzi zákonným vekom odchodu do dôchodku, v ktorom úradník odchádza do dôchodku automaticky, a minimálnym vekom odchodu do dôchodku, pričom tento druhý výraz sa chápe ako vek, od ktorého úradník môže požiadať o svoj odchod do dôchodku (uznesenie z 18. mája 2017, RW/Komisia, T‑170/17 R, neuverejnené, EU:T:2017:351, bod 50).
52 V druhom rade sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení usúdil, že hoci by aj na prvý pohľad z hľadiska štruktúry mohli vyplývať určité problémy týkajúce sa skĺbenia ustanovení služobného poriadku upravujúcimi vo všeobecnosti odchod do dôchodku a skončenie výkonu práce na jednej strane, s článkom 42c služobného poriadku na druhej strane, nič to nemení na skutočnosti, že v piatom odseku tohto článku sa výslovne uvádza, že „keď úradník, ktorý má pracovné voľno zo služobných dôvodov, dosiahne vek odchodu do dôchodku, automaticky odíde do dôchodku“. Podľa sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežných opatrení tak napriek tomu, že sa článok 42c služobného poriadku má považovať za lex specialis, nič to nemení na skutočnosti, že treba stanoviť jeho rozsah (uznesenie z 18. mája 2017, RW/Komisia, T‑170/17 R, neuverejnené, EU:T:2017:351, body 52 a 54).
53 V treťom rade teda sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení usúdil, že je potrebné zistiť, či na prvý pohľad článok 42c služobného poriadku umožňuje rozhodnúť o tom, aby úradník, ktorý dosiahol minimálny vek odchodu do dôchodku, proti svojej vôli nastúpil na pracovné voľno zo služobných dôvodov, a súčasne o jeho automatickom odchode do dôchodku (uznesenie z 18. mája 2017, RW/Komisia, T‑170/17 R, neuverejnené, EU:T:2017:351, bod 55). Uvedený sudca dospel k záveru, že na prvý pohľad to toto ustanovenie neumožňuje, pričom uskutočnil predovšetkým jeho doslovný výklad (uznesenie z 18. mája 2017, RW/Komisia, T‑170/17 R, neuverejnené, EU:T:2017:351, body 56 až 63).
54 Vyššie uvedené úvahy sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežných opatrení uvedené v uznesení z 18. mája 2017, RW/Komisia (T‑170/17 R, neuverejnené, EU:T:2017:351), sa týkajú pôsobnosti článku 42c služobného poriadku, keďže nástup na pracovné voľno zo služobných dôvodov, a súčasne automatický odchod do dôchodku boli dôsledkom uplatnenia tohto ustanovenia na úradníka, ktorý nastúpil do služby pred 1. januárom 2014 a ktorý dosiahol „vek odchodu do dôchodku“, pričom tento vek Komisia vykladá ako vek vymedzený v článku 22 ods. 1 piatom pododseku prílohy XIII služobného poriadku. Previazanosť článku 42c piateho odseku služobného poriadku s článkom 22 ods. 1 piatym pododsekom prílohy XIII služobného poriadku podľa analýzy Komisie mala v tejto veci za dôsledok to, že došlo k nástupu predmetného úradníka na pracovné voľno zo služobných dôvodov, a súčasne k automatickému odchodu do dôchodku (uznesenie z 18. mája 2017, RW/Komisia, T‑170/17 R, neuverejnené, EU:T:2017:351, bod 16).
55 Z vyššie uvedených úvah sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežných opatrení tak vyplýva, že pokiaľ ide o pôsobnosť článku 42c služobného poriadku, tento sudca usúdil, že na prvý pohľad by sa toto ustanovenie nemohlo uplatniť na úradníka, ktorý dosiahol „vek odchodu do dôchodku“, pokiaľ by dôsledkom tohto uplatnenia bol nástup na pracovné voľno zo služobných dôvodov, a súčasne automatický odchod do dôchodku.
56 V prejednávanej veci je nesporné, že článok 42c služobného poriadku bol uplatnený na žalobcu 1. apríla 2017, keď mal tento 61 rokov, a teda presiahol „vek odchodu do dôchodku“, ktorý bol vo vzťahu k nemu stanovený na 60 rokov a 4 mesiace v zmysle tabuľky uvedenej v článku 22 ods. 1 druhom pododseku prílohy XIII k služobnému poriadku. Na základe napadnutého rozhodnutia tak došlo k nástupu žalobcu na pracovné voľno zo služobných dôvodov a súčasne k automatickému odchodu do dôchodku. Pred preskúmaním žalobných dôvodov uvádzaných žalobcom teda treba preskúmať pôsobnosť článku 42c služobného poriadku, inými slovami otázku, či toto ustanovenie môže byť uplatnené na úradníka, ktorý tak ako žalobca už dosiahol „vek odchodu do dôchodku“.
57 Je pravda, že treba konštatovať, že žalobca neuviedol žalobný dôvod založený na porušení pôsobnosti právnej normy obsahujúcej problematiku predstavenú v bode 56 vyššie.
58 Po konštatovaní vyššie uvedeného je potrebné uviesť, že žalobca v rámci tretieho a štvrtého žalobného dôvodu uviedol výhrady, predpokladom pre preskúmanie ktorých je výklad článku 42c služobného poriadku a vymedzenie jeho pôsobnosti. Konkrétnejšie, v rámci tretieho žalobného dôvodu žalobca uviedol, že uplatnenie článku 42c služobného poriadku v spojení s článkom 22 jeho prílohy XIII umožnilo administratíve „náhle a v značnom rozsahu znížiť vek automatického ukončenia služby úradníka bez stanovenia prechodných opatrení, ktoré by mohli chrániť jeho očakávanie založené na jeho zotrvaní v službe až do jeho veku automatického odchodu do dôchodku v súlade s článkom 52 služobného poriadku a s jeho prílohou XIII“ (pozri bod 109 žaloby). V rámci štvrtého žalobného dôvodu žalobca uviedol, že ho napadnuté rozhodnutie protiprávne zbavilo nároku na poberanie príspevku počítaného podľa prílohy IV služobného poriadku a porušilo článok 22 ods. 2 prvý pododsek prílohy XIII k služobnému poriadku, keďže ho zbavilo jeho nároku na nadobudnutie dodatočných dôchodkových práv v zmysle tohto ustanovenia, ktoré je uvedené ako posledné (body 125 až 127 žaloby). Tieto výhrady sa teda týkajú vzťahu medzi článkom 42c služobného poriadku a ostatnými zákonnými ustanoveniami, a preskúmanie týchto výhrad tak v sebe zahŕňa výklad tohto ustanovenia a vymedzenie jeho pôsobnosti.
59 V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že aj keď súd môže rozhodovať len na základe návrhu účastníkov konania, ktorých úlohou je vymedziť rámec sporu, nemôže byť viazaný len tvrdeniami uvádzanými týmito účastníkmi na podporu ich nárokov, pretože inak by bol nútený založiť svoje rozhodnutie na nesprávnych právnych úvahách (pozri rozsudok z 8. júla 2010, Komisia/Putterie‑De‑Beukelaer, T‑160/08 P, EU:T:2010:294, bod 65 a citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, že Všeobecný súd je v prejednávanej veci povinný preskúmať, či článok 42c služobného poriadku môže byť uplatnený na úradníka, ktorý tak ako žalobca už dosiahol „vek odchodu do dôchodku“ v zmysle článku 22 ods. 1 piateho pododseku prílohy XIII k služobnému poriadku, a v tomto zmysle je povinný preskúmať pôsobnosť tohto ustanovenia, keďže toto preskúmanie je nevyhnutným predpokladom preskúmania určitých výhrad uvádzaných žalobcom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 2010, Komisia/Putterie‑De‑Beukelaer, T‑160/08 P, EU:T:2010:294, bod 66).
60 V každom prípade aj za predpokladu, že sa vyššie uvedená problematika týkajúca sa vymedzenia pôsobnosti článku 42c služobného poriadku nachádza mimo rámca sporu, tak ako ho vymedzili účastníci konania, bolo už rozhodnuté, že žalobný dôvod založený na porušení pôsobnosti právnej normy je dôvodom verejného záujmu a súdu Únie ho prináleží preskúmať ex offo (rozsudok z 15. júla 1994, Browet a i./Komisia, T‑576/93 až T‑582/93, EU:T:1994:93, bod 35).
61 Všeobecný súd by totiž zjavne porušil svoju úlohu súdu posudzujúceho otázky zákonnosti, ak by ex offo nepoukázal na to, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté na základe normy, konkrétne na základe článku 42c služobného poriadku, ktorá sa v prejednávanej veci nemôže uplatniť, a ak by následne bol privedený k tomu, aby rozhodol v spore, ktorý mu bol predložený, tak, že takúto normu sám uplatní [pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. februára 2008, Putterie‑De‑Beukelaer/Komisia, F‑31/07, EU:F:2008:23, bod 51, ktorý v tejto časti nebol zrušený rozsudkom z 8. júla 2010, Komisia/Putterie‑De‑Beukelaer (T‑160/08 P, EU:T:2010:294)].
62 Účastníci konania v rámci svojich písomných odpovedí na otázku položenú Všeobecným súdom na základe článku 89 rokovacieho poriadku (pozri bod 32 vyššie) mali príležitosť vyjadriť sa tak k právomoci Všeobecného súdu vzniesť ex offo žalobný dôvod založený na porušení pôsobnosti právnej normy tak, ako je to uvedené v bode 56 vyššie, ako aj k dôvodnosti uvedeného žalobného dôvodu.
63 Čo sa týka otázky prípustnosti, Komisia pripustila, že žalobný dôvod založený na porušení pôsobnosti zákona je dôvodom verejného záujmu, ktorý môže Všeobecný súd vzniesť ex offo. Podľa Komisie existuje porušenie pôsobnosti právnej normy v prípade, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté na základe „normy, ktorú nemožno uplatniť na prejednávanú vec“ v zmysle príslušnej judikatúry. Je to tak okrem iného v prípade právnej úpravy alebo všeobecných vykonávacích predpisov, ktoré boli zrušené, a tak sú neuplatniteľné ratione temporis. Podľa Komisie pritom vzhľadom na to, že článok 42c služobného poriadku je platnou a účinnou normou, ktorý je na prejednávaný spor uplatniteľný, otázka vznesená Všeobecným súdom sa netýka pôsobnosti právnej normy, ale týka sa výkladu tohto ustanovenia, v danom prípade otázky, či sa toto ustanovenie môže uplatniť na dotknutého úradníka v prípade, že nástup na pracovné voľno zo služobných dôvodov má za dôsledok aj automatický odchod dotknutej osoby do dôchodku. Komisia napokon tvrdí, že v každom prípade dôvod založený na prípadnom porušení pôsobnosti právnej normy nie je uvedený v sťažnosti a že je neprípustný z dôvodu porušenia zásady zhody.
64 Rada uviedla, že žalobný dôvod založený na porušení pôsobnosti právnej normy, tak ako je tento spresnený v bode 56 vyššie, je žalobným dôvodom týkajúcim sa materiálnej zákonnosti napadnutého rozhodnutia a že teda nemôže byť vznesený ex offo súdom Únie.
65 Pokiaľ ide o túto námietku Rady, treba uviesť, že už bolo rozhodnuté, že súd Únie má právomoc a prípadne povinnosť vzniesť ex offo určité žalobné dôvody vnútornej zákonnosti. V prípade žalobného dôvodu založeného na porušení pôsobnosti právnej normy to tak je (pozri bod 60 vyššie). Rovnako platí, že absolútna právna sila rozhodnutej veci je žalobným dôvodom vnútornej zákonnosti, ktorý je dôvodom verejného záujmu, a sudca je povinný ho vzniesť ex offo [rozsudok z 1. júna 2006, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, C‑442/03 P a C‑471/03 P, EU:C:2006:356, bod 45].
66 Čo sa týka námietky Komisie (pozri bod 63 vyššie), stačí poznamenať, že z judikatúry nevyplýva, že sa žalobný dôvod založený na porušení pôsobnosti právnej normy vzťahuje jedine na prípad neuplatniteľnosti ratione temporis predmetnej normy, ale že sa uvedený žalobný dôvod vzťahuje na každý prípad, v akom nemôže dôjsť k uplatneniu normy slúžiacej za základ napadnutého aktu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. februára 2008, Putterie‑De‑Beukelaer/Komisia, F‑31/07, EU:F:2008:23, bod 51, ktorý v tejto časti nebol zrušený rozsudkom z 8. júla 2010, Komisia/Putterie‑De‑Beukelaer (T‑160/08 P, EU:T:2010:294)]. Okrem toho to, že Všeobecný súd musí poskytnúť výklad článku 42c služobného poriadku na to, aby určil jeho pôsobnosť, neznamená, že sa problematika predstavená v bode 56 vyššie netýka pôsobnosti článku 42c služobného poriadku. Napokon treba poznamenať, že zásada zhody medzi administratívnou sťažnosťou a žalobou v súdnom konaní nebráni súdu Únie vzniesť ex offo žalobný dôvod verejného záujmu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. februára 2017, Kerstens/Komisia, T‑270/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:74, body 66 až 70).
67 Vzhľadom na úvahy obsiahnuté v bodoch 50 až 66 vyššie treba v prejednávanej veci preskúmať žalobný dôvod založený na porušení pôsobnosti článku 42c služobného poriadku, ktorý sa týka otázky, či toto ustanovenie môže byť uplatnené na úradníka, ktorý tak ako žalobca už dosiahol „vek odchodu do dôchodku“.
O dôvodnosti žalobného dôvodu založeného na porušení pôsobnosti právnej normy
68 Ako už bolo poznamenané (pozri bod 62 vyššie), účastníci konania mali príležitosť sa písomne vyjadriť k dôvodnosti žalobného dôvodu založeného na porušení pôsobnosti právnej normy.
69 Konkrétne Komisia v rámci toho, ako uviedla tvrdenia založené predovšetkým na znení článku 42c služobného poriadku a na jeho ratio legis, spochybňuje, že by sa toto ustanovenie nemohlo uplatňovať na úradníkov, ktorí dosiahli „vek odchodu do dôchodku“.
70 Parlament sa obmedzil iba na tvrdenie, že sa nezdá, že by takéto ohraničenie bolo vôľou normotvorcu Únie, a uviedol, že doposiaľ sa článok 42c služobného poriadku neuplatnil na úradníkov, ktorí dosiahli alebo presiahli „vek odchodu do dôchodku“, tak, ako je tento vymedzený v článku 22 prílohy XIII k služobnému poriadku.
71 Rada nevyjadrila stanovisko k dôvodnosti vyššie uvedeného žalobného dôvodu a uviedla, že neuplatnila článok 42c služobného poriadku na úradníkov, ktorí presiahli „vek odchodu do dôchodku“.
72 Hneď na úvod treba pripomenúť, že žalobca nastúpil na pracovné voľno zo služobných dôvodov, a súčasne došlo k jeho automatickému odchodu do dôchodku, a to na základe uplatnenia článku 42c piateho odseku služobného poriadku v spojení s článkom 22 ods. 1 prílohy XIII k služobnému poriadku (pozri bod 15 vyššie).
73 Z piateho odseku článku 42c služobného poriadku totiž jednoznačne vyplýva, že nástup dotknutých úradníkov na pracovné voľno zo služobných dôvodov sa nemôže vzťahovať na obdobie po dosiahnutí „veku odchodu do dôchodku“, pričom tento vek je vo vzťahu k úradníkom, ktorí nastúpili do služby pred 1. januárom 2014, stanovený v piatom odseku článku 22 ods. 1 prílohy XIII k služobnému poriadku, takže v prípade, že sa nástup na pracovné voľno zo služobných dôvodov týka úradníka, ktorý už vyššie uvedený „vek odchodu do dôchodku“ dosiahol, vo vzťahu k tomuto úradníkovi sa súčasne musí rozhodnúť o jeho automatickom odchode do dôchodku. Táto analýza sa uplatnila v napadnutom rozhodnutí vzhľadom na to, že v deň nadobudnutia účinnosti napadnutého rozhodnutia už žalobca dosiahol „vek odchodu do dôchodku“ (pozri bod 56 vyššie).
74 Z uvedeného vyplýva, že v rámci preskúmania otázky, či článok 42c služobného poriadku môže byť uplatnený na úradníka, ktorý dosiahol „vek odchodu do dôchodku“, musí súd Únie zohľadniť okolnosť, že toto uplatnenie má za následok nástup na pracovné voľno, a súčasne automatický odchod uvedeného úradníka do dôchodku.
75 Preskúmanie vyššie uvedenej otázky si vyžaduje výklad článku 42c služobného poriadku.
– O doslovnom výklade
76 Článok 42c prvý odsek služobného poriadku stanovuje, že nástup dotknutého úradníka na pracovné voľno zo služobných dôvodov sa uplatňuje „najskôr päť rokov pred dosiahnutím [jeho] veku odchodu do dôchodku“. Ako v podstate uviedla Komisia, výraz „[jeho] vek odchodu do dôchodku“, ktorý sa nachádza v prvom odseku článku 42c služobného poriadku, zodpovedá výrazu „vek odchodu do dôchodku“, ktorý sa nachádza vo štvrtom a piatom odseku tohto ustanovenia. Preto na účely stanovenia „[jeho] veku odchodu do dôchodku“ v zmysle článku 42c prvého odseku služobného poriadku, pokiaľ ide o úradníkov, ktorí nastúpili do služby pred 1. januárom 2014, treba tak ako v prípade stanovenia „vek[u] odchodu do dôchodku“ v zmysle článku 42c štvrtého a piateho odseku služobného poriadku poukázať na článok 22 ods. 1 piaty pododsek prílohy XIII k služobnému poriadku, v ktorom sa uvádza:
„V prípade úradníkov, ktorí nastúpili do služobného pomeru pred 1. januárom 2014, sa vek odchodu do dôchodku na účely všetkých odkazov na vek odchodu do dôchodku v tomto služobnom poriadku stanoví v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami, ak v tomto služobnom poriadku nie je stanovené inak.“
77 Slovné spojenie „vyššie uvedené ustanovenia“, ktoré je uvedené v piatom odseku článku 22 ods. 1 prílohy XIII k služobnému poriadku, odkazuje na prvé štyri odseky tohto ustanovenia, ktoré spresňujú vek, od ktorého úradníci, ktorí nastúpili do služby pred 1. januárom 2014, môžu požiadať o odchod do dôchodku s tým, že budú poberať starobný dôchodok.
78 Čo sa týka úradníkov, ktorí nastúpili do služby po 1. januári 2014, pojem „vek odchodu do dôchodku“, uvedený v článku 42c prvom odseku služobného poriadku, odkazuje na vek automatického odchodu do dôchodku, upravený v článku 52 prvom odseku písm. a) služobného poriadku, ktorý je 66 rokov, tak ako to účastníci konania potvrdili na pojednávaní.
79 Zo znenia článku 42c prvého odseku služobného poriadku teda vyplýva, že toto ustanovenie poskytuje informácie o dni, od ktorého sa toto ustanovenie môže uplatňovať na úradníka, t. j. „najskôr päť rokov pred dosiahnutím svojho veku odchodu do dôchodku“. Ako napokon správne uvádza Komisia, čo sa týka úradníkov, ktorí nastúpili do služby pred 1. januárom 2014, znenie tohto ustanovenia nevylučuje, aby sa toto ustanovenie mohlo uplatňovať na úradníka, ktorý dosiahol a a fortiori presiahol „[svoj] vek odchodu do dôchodku“.
80 Vzhľadom na uvedené treba pripomenúť, že článok 42c štvrtý odsek služobného poriadku stanovuje, že trvanie pracovného voľna zo služobných dôvodov „v zásade“ zodpovedá obdobiu, pokým úradník nedosiahne „vek odchodu do dôchodku“, ale že „vo výnimočných situáciách“ MO môže rozhodnúť, že toto pracovné voľno ukončí a úradníka opätovne dosadí na jeho pracovné miesto.
81 Pojem „trvanie pracovného voľna“ a „obdobie, pokým úradník nedosiahne vek odchodu do dôchodku“, ktoré sa nachádzajú v článku 42c štvrtom odseku prvej vete služobného poriadku, podporujú záver sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežných opatrení vyjadrený v uznesení z 18. mája 2017, RW/Komisia (T‑170/17 R, neuverejnené, EU:T:2017:351, bod 59), podľa ktorého pracovné voľno zo služobných dôvodov musí trvať určitú dobu. V rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, pojem „v zásade“, ktorý je uvedený v tejto vete, vyššie uvedený záver nespochybňuje. Tento pojem totiž treba vnímať s ohľadom na druhú vetu článku 42c štvrtého odseku služobného poriadku, podľa ktorej:
„Vo výnimočných situáciách však [MO] môže rozhodnúť, že toto pracovné voľno ukončí, a úradníka opätovne dosadí na jeho pracovné miesto.“
82 Je teda zrejmé, že pojem „v zásade“ nepreukazuje existenciu možnej výnimky zo zásady, podľa ktorej musí pracovné voľno zo služobných dôvodov trvať určitú dobu, no preukazuje možnosť výnimky zo zásady, podľa ktorej sa pracovné voľno zo služobných dôvodov končí v deň, kedy dotknutý úradník dosiahne „vek odchodu do dôchodku“, pričom táto možná výnimka je spojená so skutočnosťou, že MO môže „vo výnimočných situáciách“ rozhodnúť o opätovnom dosadení uvedeného úradníka na jeho pracovné miesto, čím tak pracovné voľno zo služobných dôvodov ukončí.
83 Tvrdenie, podľa ktorého pracovné voľno zo služobných dôvodov musí trvať určitú dobu, je podporené znením piateho odseku článku 42c služobného poriadku, v ktorom sa uvádza, že „keď úradník, ktorý má pracovné voľno zo služobných dôvodov, dosiahne vek odchodu do dôchodku, automaticky odíde do dôchodku“. Z tohto znenia a konkrétnejšie z použitia slovesa „dosiahnuť“ vyplýva, že predpokladom pre automatický odchod do dôchodku je to, že dotknutý úradník má ku dňu, ku ktorému dosiahne „vek odchodu do dôchodku“, pracovné voľno zo služobných dôvodov, a to, že toto pracovné voľno trvá určitú dobu.
84 So zreteľom na vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že znenie článku 42c služobného poriadku podporuje tvrdenie žalobcu, podľa ktorého pracovné voľno zo služobných dôvodov musí trvať určitú dobu, čím sa vylučuje, aby k nástupu na toto pracovné voľno došlo súčasne s automatickým odchodom do dôchodku. Vylúčenie možnosti toho, aby k nástupu na pracovné voľno zo služobných dôvodov mohlo dôjsť súčasne s automatickým odchodom dotknutého úradníka do dôchodku, vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 73 a 74 vyššie znamená, že vyššie uvedené ustanovenie sa nemôže uplatňovať na úradníkov, ktorí tak ako žalobca dosiahli „vek odchodu do dôchodku“.
85 Treba preskúmať, či tento záver nie je vyvrátený kontextuálnym a teleologickým výkladom článku 42c služobného poriadku
– O kontextuálnom výklade
86 Treba pripomenúť, že článok 42c služobného poriadku je súčasťou hlavy III kapitoly 2 služobného poriadku s názvom „Administratívne postavenie“. Podľa článku 35 služobného poriadku, uvedeného v tej istej kapitole, úradník je pridelený na jedno z nasledujúcich administratívnych postavení: aktívny služobný pomer, dočasné preloženie, pracovné voľno z osobných dôvodov, postavenie mimo činnej služby, pracovné voľno na vojenskú službu, rodičovská dovolenka alebo rodinná dovolenka a pracovné voľno zo služobných dôvodov.
87 Na druhej strane „skončenie výkonu práce“ sa spravuje kapitolou 4 hlavy III služobného poriadku. Článok 47 služobného poriadku, ktorý sa nachádza v tejto kapitole, vymedzuje prípady skončenia výkonu práce tak, že sú nimi odstúpenie z funkcie, povinné odstúpenie z funkcie, prepustenie zo služobných dôvodov, prepustenie pre nespôsobilosť, odvolanie z funkcie, odchod do dôchodku a smrť.
88 Je teda zrejmé, že zatiaľ čo pracovné voľno zo služobných dôvodov formuloval normotvorca Únie ako „administratívne postavenie“, ktoré môže byť úradníkovi pridelené v priebehu jeho kariéry v inštitúciách Únie, tvrdenie Komisie týkajúce sa možnosti uplatnenia článku 42c služobného poriadku na úradníka, ktorý dosiahol „vek odchodu do dôchodku“, a tak aj možnosti rozhodnúť o jeho nástupe na pracovné voľno zo služobných dôvodov súčasne s rozhodnutím o jeho automatickom odchode do dôchodku vedie k premene predmetného opatrenia, ktoré predstavuje „administratívne postavenie“, na prípad „skončenia výkonu práce“. Ako totiž uviedol súd rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení v uznesení z 18. mája 2017, RW/Komisia (T‑170/17 R, neuverejnené, EU:T:2017:351, bod 61), to, že Komisia v napadnutom rozhodnutí uplatnila článok 42c služobného poriadku, sa podobá na „automatický odchod do dôchodku zo služobných dôvodov“ proti vôli dotknutej osoby.
89 Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že zaradenie článku 42c služobného poriadku v kapitole 2 hlavy III tohto služobného poriadku sa dá len ťažko zosúladiť s vyššie uvedeným tvrdením Komisie a v každom prípade neporušuje platnosť záveru uvedeného v bode 84 vyššie.
– O teleologickom výklade
90 Komisia tvrdí, že ratio legis článku 42c služobného poriadku je optimalizovať riadenie ľudských zdrojov inštitúcií. Toto ustanovenie umožňuje určitú flexibilitu v riadení zamestnancov, ktorí majú v blízkej dobe odísť do dôchodku alebo ktorí do neho práve odchádzajú, pričom sa dotknutým osobám poskytuje primeraný príspevok. Podľa Komisie nebolo úmyslom normotvorcu Únie obmedziť pôsobnosť daného ustanovenia na úradníkov, ktorí práve neodchádzajú do dôchodku. Zamýšľaná optimalizácia predpokladá väčšiu diskrečnú právomoc, a to tým viac, že sa jednak realizuje pri rešpektovaní záujmov dotknutého úradníka, a jednak že sa dané opatrenie týka prioritne úradníkov, ktorí majú v blízkej dobe odísť do dôchodku. Bolo by paradoxné, aby sa toto opatrenie neuplatňovalo na úradníkov, ktorí už dosiahli svoj vek odchodu do dôchodku. Komisia teda tvrdí, že toto ohraničenie pôsobnosti článku 42c služobného poriadku zbavuje toto opatrenie časti svojej účinnosti a svojho opodstatnenia.
91 Je pravda, že tak, ako to správne tvrdí Komisia, keď poukazuje na odôvodnenie 7 nariadenia č. 1023/2013, cieľom článku 42c služobného poriadku je v konečnom dôsledku optimalizácia riadenia ľudských zdrojov inštitúcií (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 2018, FV/Rada, T‑750/16, v odvolaní, EU:T:2018:972, body 106, 118, 121 a 123). Ako však napokon uvádza samotná Komisia, normotvorca Únie dbal na to, aby k nástupu na pracovné voľno zo služobných dôvodov dochádzalo pri rešpektovaní záujmov dotknutých úradníkov.
92 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v siedmom odseku článku 42c služobného poriadku sa uvádza, že úradník, vo vzťahu ku ktorému sa rozhodlo o nástupe na pracovné voľno zo služobných dôvodov, dostane príspevok vypočítaný v súlade s prílohou IV služobného poriadku. Z jediného článku prvého odseku tejto prílohy, vykladaného s ohľadom na článok 42c služobného poriadku, vyplýva, že tento mesačný príspevok sa za prvé tri mesiace uplatňovania daného opatrenia rovná základnému platu dotknutého úradníka. Od štvrtého do šiesteho mesiaca je vo výške 85 % základného platu a následne, až do automatického odchodu do dôchodku, je vo výške 70 % základného platu.
93 Tak ako na normotvorcom Únie plánované ustanovenie, ktoré zmierňuje nevýhody nástupu na pracovné voľno zo služobných dôvodov pre dotknutých úradníkov, je tiež potrebné poukázať na ôsmy odsek článku 42c služobného poriadku, ktorý v podstate umožňuje dotknutému úradníkovi naďalej platiť príspevky do systému dôchodkového zabezpečenia počas obdobia, v ktorom má pracovné voľno zo služobných dôvodov, s cieľom zvýšiť sumu dôchodku, ktorý mu bude vyplácaný, keď bude na dôchodku.
94 Treba konštatovať, že ak by bolo umožnené, aby sa článok 42c služobného poriadku uplatňoval na úradníka, ktorý dosiahol „vek odchodu do dôchodku“, a že teda aby k jeho automatickému odchodu do dôchodku došlo súčasne s jeho nástupom na pracovné voľno zo služobných dôvodov, uvedený úradník by nemal žiaden prospech z ustanovení uvedených v siedmom a ôsmom odseku článku 42c služobného poriadku, keďže doba trvania pracovného voľna zo služobných dôvodov by bola nulová. Za týchto okolností rovnováha, ktorú chcel normotvorca Únie dosiahnuť v rámci prijatia článku 42c služobného poriadku, medzi úvahami týkajúcimi sa optimalizovaného riadenia ľudských zdrojov inštitúcií a úvahami týkajúcimi sa dostatočnej ochrany záujmov dotknutých úradníkov by bola narušená na úkor týchto druhých uvedených úvah.
95 Napokon tiež treba konštatovať, že v prípade automatického odchodu do dôchodku súčasne s nástupom na pracovné voľno zo služobných záujmov by MO nemal možnosť, ktorú ponúka štvrtý odsek článku 42c služobného poriadku, pracovné voľno zo služobných dôvodov, hoci aj len „vo výnimočných situáciách“ ukončiť a úradníka opätovne dosadiť na jeho pracovné miesto. Z toho vyplýva, že vyššie uvedený prípad sa dá len ťažko zosúladiť s týmto ustanovením, keďže jednak vedie k tomu, že inštitúcie tým, že im odoberá akúkoľvek možnosť voľnej úvahy, automaticky zbavuje nástroja riadenia zamestnancov, ktorým je možnosť dotknutého úradníka opätovne dosadiť do služby, a jednak zbavuje uvedeného úradníka možnosti takéhoto opätovného dosadenia do služby.
96 So zreteľom na vyššie uvedené úvahy treba konštatovať, že teleologický výklad článku 42c služobného poriadku nepodporuje tvrdenie Komisie, no naopak podporuje záver uvedený v bode 84 vyššie. Toto konštatovanie nie je nijako spochybnené rozsudkom zo 14. decembra 2018, FV/Rada (T‑750/16, v odvolaní, EU:T:2018:972), na ktoré sa inštitúcie odvolávali na pojednávaní. Je pravda, že v tomto rozsudku Všeobecný súd rozhodujúci o zákonnosti rozhodnutia o uplatnení článku 42c služobného poriadku na úradníka, ktorý nedosiahol „vek odchodu do dôchodku“, uviedol ako cieľ sledovaný normotvorcom Únie prostredníctvom prijatia tohto ustanovenia optimalizáciu, pokiaľ ide nákladovú efektívnosť, investovania do odborného vzdelávania úradníkov, a v konečnom dôsledku poskytnutie inštitúciám dodatočný nástroj riadenia zamestnancov (rozsudok zo 14. decembra 2018, FV/Rada, T‑750/16, v odvolaní, EU:T:2018:972, body 106, 118, 121 a 123). Tieto úvahy Všeobecného súdu pritom neprotirečia úvahám, ktoré sú uvedené v bodoch 91 a 94 vyššie a ktoré sa týkajú rovnováhy, ktorú chcel normotvorca Únie dosiahnuť v rámci prijatia článku 42c služobného poriadku.
97 V dôsledku uvedeného po uskutočnení výkladu článku 42c služobného poriadku treba dospieť k záveru, že toto ustanovenie nemôže byť uplatnené na úradníkov, ktorí tak ako žalobca dosiahli „vek odchodu do dôchodku“ v zmysle tohto ustanovenia. Z toho vyplýva, že Komisia tým, že prijala napadnuté rozhodnutie na základe tohto ustanovenia, porušila pôsobnosť uvedeného ustanovenia a že napadnuté rozhodnutie sa teda musí zrušiť, pričom nie je potrebné preskúmať žalobné dôvody uvedené v bode 48 vyššie.
O trovách
98 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
99 Keďže Komisia nemala úspech v hlavnej časti, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi žalobcu, vrátane trov súvisiacich s konaním o nariadení predbežného opatrenia.
100 Parlament a Rada znášajú svoje vlastné trovy konania v súlade s článkom 138 ods. 1 rokovacieho poriadku.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)
rozhodol takto:
1. Rozhodnutie Európskej komisie z 21. decembra 2016, ktorým sa rozhodlo o nástupe RV na pracovné voľno zo služobných dôvodov, a súčasne o jeho automatickom odchode do dôchodku, sa zrušuje.
2. Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.
3. Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené RV, vrátane trov súvisiacich s konaním o nariadení predbežného opatrenia.
4. Európsky parlament a Rada Európskej únie znášajú svoje vlastné trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. júna 2019.
Podpisy