NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NILS WAHL
prednesené 10. septembra 2015 (1)
Vec C‑350/14
Florin Lazar
proti
Allianz SpA
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunale di Trieste (Taliansko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Rozhodné právo pre mimozmluvné záväzky – Nariadenie (ES) č. 864/2007 (‚RÍM II‘) – Článok 4 ods. 1 – Pojmy ‚krajina, na území ktorej vznikla škoda‘, ‚škoda‘ a ‚nepriame následky civilného deliktu‘ – Blízke osoby obete smrteľnej dopravnej nehody – Osoby s bydliskom v odlišných štátoch, ktoré majú nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy“
1. Cieľom nariadenia (ES) č. 864/2007(2), účinného od 11. januára 2009, je harmonizovať v záujme právnej istoty a zohľadnenia legitímnych záujmov dotknutých subjektov kolízne normy týkajúce sa mimozmluvných záväzkov. Jeho cieľom naopak nie je harmonizovať hmotné právo členských štátov Európskej únie v tejto oblasti, čo spôsobuje určité ťažkosti v súvislosti s jeho výkladom. Keďže sa predovšetkým na účely určenia rozhodného práva pre žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti používajú pojmy, ktoré sú síce známe vo všetkých členských štátoch, ale ich chápanie a obsah sa v jednotlivých právnych poriadkoch môžu výrazne líšiť, môže byť súd postavený pred komplikovaný prípad, keď naň v rámci toho istého sporu podajú žaloby osoby, ktoré nemajú obvyklý pobyt v tom istom členskom štáte.
2. Platí to najmä pri výklade článku 4 uvedeného nariadenia, ktorý pri absencii voľby vyjadrenej účastníkmi konania stanovuje „miesto vzniku škody“ ako kritérium určujúce rozhodné právo pre žalobu o mimozmluvnú zodpovednosť. Čo je obsahom pojmu škoda, keď podľa tohto ustanovenia treba škodu odlíšiť od „skutočnosti, ktorá ju spôsobila“? Predstavuje ujma, ktorú utrpeli blízke osoby obete dopravnej nehody a ktorá sa podľa vnútroštátneho práva považuje za ujmu nezávislú od dedičského konania (iure proprio), „škodu“ v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia RÍM II alebo predstavuje skôr „nepriame následky“ tejto škody?
3. Tieto otázky odzrkadľujú celý predmet prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania, v ktorom sa spôsobom, ktorý je prinajmenšom nový(3), požaduje, aby boli objasnené niektoré pojmy obsiahnuté v uvedenom ustanovení. Prejednávaný návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Lazarom, s trvalým pobytom v Rumunsku, a talianskou poisťovňou Allianz SpA, vo veci náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú pán Lazar údajne utrpel iure proprio v dôsledku úmrtia svojej dcéry, rumunskej štátnej príslušníčky s trvalým pobytom v Taliansku, ku ktorému došlo v tomto členskom štáte pri dopravnej nehode spôsobenej neznámym vozidlom.
I – Právny rámec
A – Právo Únie
1. Nariadenie RÍM II
4. V odôvodnení 7 nariadenia RÍM II sa uvádza:
„Vecná pôsobnosť a ustanovenia tohto nariadenia by mali byť zlučiteľné s nariadením [(ES) č. 44/2001(4)] a nástrojmi, ktoré sa zaoberajú rozhodným právom pre zmluvné záväzky.“
5. V odôvodnení 17 nariadenia RÍM II sa uvádza:
„Rozhodné právo by sa malo určiť na základe miesta, kde vznikla škoda, bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny alebo krajín nastali nepriame následky. V dôsledku toho by teda krajinou, na území ktorej vznikla škoda, mala byť v prípade ujmy na zdraví krajina, kde došlo k tejto ujme, a v prípade škody na majetku krajina, kde sa poškodil majetok.“
6. Článok 4 nariadenia RÍM II nazvaný „Všeobecné pravidlo“ znie:
„1. Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, spravuje sa mimozmluvný záväzok vyplývajúci z civilného deliktu právnym poriadkom krajiny, na území ktorej vznikla škoda, bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, a bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny alebo krajín nastali nepriame následky takejto skutočnosti.
2. Ak však osoba, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, ako aj poškodená osoba majú svoj obvyklý pobyt v tej istej krajine v čase vzniku škody, civilný delikt sa spravuje právnym poriadkom tejto krajiny.
3. Ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že civilný delikt má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1 alebo 2, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny. Zjavne užšia väzba s inou krajinou sa môže zakladať najmä na už existujúcom vzťahu medzi stranami, ako napríklad zmluva, ktorý je úzko spojený s predmetným civilným deliktom.“
7. Podľa článku 15 písm. c) nariadenia RÍM II sa rozhodným právo pre mimozmluvné záväzky v zmysle tohto nariadenia spravujú najmä „existencia, povaha a stanovenie výšky škody alebo požadovaného odškodnenia“ a podľa písm. f) „okruh osôb, ktoré majú právo na náhradu škody, ktorú utrpeli osobne“.
2. Nariadenie Brusel I
8. Článok 5 ods. 3 nariadenia Brusel I, ktorý je súčasťou oddielu 2 („Osobitná právomoc“), stanovuje:
„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:
…
3) vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody;…“
B – Talianske právo
9. Ako uviedol vnútroštátny súd, Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) vyložil články 2043 a 2059 talianskeho codice civile (Občiansky zákonník) v tom zmysle, že blízkym osobám zosnulého možno nezávisle od dedičského konania priznať majetkovú a nemajetkovú ujmu. Konkrétne, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, možno priznať biologickú ujmu (lekársky overená ujma na zdraví), morálnu ujmu (vnútorná bolesť) a ujmu na ľudských vzťahoch (podstatná zmena každodenného života).
10. Vnútroštátny súd sa ďalej domnieva, že článok 283 ods. 1 písm. a) a c) codice delle assicurazioni private (zákonník súkromného poistenia) stanovuje, že v prípade, že vozidlo, ktoré zapríčinilo ujmu, je neznáme, Fondo di garanzia per le vittime della strada (Garančný fond pre obete dopravných nehôd) poskytuje náhradu škôd spôsobených v rámci cestnej premávky, a to prostredníctvom určených poisťovní na celom území Talianska.
II – Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom
11. Konanie vo veci samej sa týka žiadosti o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy nezávisle od dedičského konania, t. j. iure proprio, ktorú podal otec, s trvalým pobytom v Rumunsku, štátnej príslušníčky Rumunska, ktorá mala trvalý pobyt v Taliansku a zahynula 18. mája 2012 pri dopravnej nehode spôsobenej neznámym vozidlom.
12. Žalovanou je poisťovňa Allianz SpA, a to ako spoločnosť, ktorú určil Garančný fond pre obete dopravných nehôd, inštitúcia zodpovedná za náhradu škôd spôsobených v rámci cestnej premávky neznámymi vozidlami.
13. Matka a stará matka obete, obe štátne príslušníčky Rumunska, ktoré majú trvalý pobyt v Taliansku, vstúpili do konania ako vedľajší účastníci a požadovali náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli, iure proprio.
14. Práve v tomto kontexte položil vnútroštátny súd otázku týkajúcu sa rozhodného práva pre skutkové okolnosti prejednávanej veci, a osobitne výkladu článku 4 ods. 1 nariadenia RÍM II.
15. Rozhodnutím z 10. júla 2014 sa súd v Trieste rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„Ako treba vykladať článok 4 ods. 1 nariadenia č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky v časti, kde sa stanovuje, že ‚mimozmluvný záväzok vyplývajúci z civilného deliktu sa spravuje právnym poriadkom krajiny, na území ktorej vznikla škoda‘? Konkrétne:
1. Ako sa má vykladať pojem ‚miesto kde vznikla škoda‘ podľa článku 4 ods. 1 [nariadenia č. 864/2007] vo vzťahu k návrhu na náhradu materiálnej a nemateriálnej ujmy, ktorej sa domáhajú blízke osoby obete smrteľnej dopravnej nehody, ku ktorej došlo v štáte súdu konajúceho vo veci, ak majú títo rodinní príslušníci bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie, pričom v tomto štáte predmetnú ujmu utrpeli?
2. Predstavuje materiálna a nemateriálna ujma, ktorú utrpeli v krajine svojho bydliska blízke osoby obete smrteľnej dopravnej nehody, ku ktorej došlo v štáte súdu konajúceho vo veci, na účel uplatnenia článku 4 ods. 1 nariadenia (ES) č. 864/2007 ‚škodu‘ podľa prvej časti článku 4 ods. 1 alebo ‚nepriame následky‘ v zmysle druhej časti tohto ustanovenia?“
16. Písomné pripomienky podali vedľajší účastníci konania vo veci samej, rakúska a portugalská vláda a Európska komisia. Pán Lazar písomné pripomienky nepodal.
III – Právna analýza
17. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu hlavného kritéria stanoveného nariadením RÍM II na účely určenia rozhodného práva pre mimozmluvné záväzky, ktoré je založené na meste, kde vznikla škoda.
18. Predtým ako sa budem zaoberať vlastným skúmaním položených otázok, považujem za potrebné objasniť štruktúru mechanizmu zavedeného nariadením RÍM II na účely určenia rozhodného práva pre mimozmluvné záväzky.
A – Úvodné úvahy o štruktúre mechanizmu zavedeného nariadením RÍM II
19. Rozmanitosť kolíznych noriem týkajúcich sa mimozmluvných záväzkov už dávnejšie(5) vyvolala potrebu ich zjednotenia v tejto oblasti, aby sa zabezpečila určitá predvídateľnosť rozhodného práva a súčasne sa odstránili nevýhody vyplývajúce zo situácií, ktoré spočívajú v snahách o vyhľadávanie čo najvýhodnejšieho právneho postavenia, tzv. „forum shopping“.
20. Nariadenie RÍM II, ktoré je výsledkom kompromisu medzi nutnosťou zabezpečiť určitú mieru právnej istoty a súčasne chrániť oprávnené očakávania účastníkov konania prostredníctvom stanovenia pevných kolíznych kritérií a želaním zachovať určitú pružnosť v prípadoch, keď by uplatnenie týchto kritérií viedlo k výsledkom považovaným za nesprávne, nadväzuje na doteraz zaužívané riešenia v súčasnom medzinárodnom práve súkromnom.
21. Mechanizmus určenia rozhodného práva pre mimozmluvné záväzky možno schematicky opísať nasledujúcim spôsobom.
22. Nariadenie RÍM II stanovuje určité pevné kolízne kritériá. V tomto ohľade sa toto nariadenie vyznačuje tým, že pre prípad absencie voľby rozhodného práva pre mimozmluvné záväzky vyjadrenej účastníkmi konania (pozri článok 14) stanovuje jednak všeobecné pravidlo (pozri článok 4) a jednak päť osobitných kolíznych pravidiel (články 5 až 9(6) nariadenia).
23. Pokiaľ ide o uvedené všeobecné pravidlo, ktoré je ako jediné relevantné v prejednávanej veci, z návrhu nariadenia o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky predloženého 22. júla 2003(7) vyplýva, že prvoradým cieľom nariadenia RÍM II bolo zvýšiť v záujme právnej istoty predvídateľnosť riešení.
24. Okrem toho treba poznamenať, že odlišne od toho, čo sa stanovilo v Dohovore o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvorenom na podpis v Ríme 19. júna 1980(8), ktorý v podstate označuje za rozhodné právo právny poriadok krajiny, s ktorou má daná situácia najužšiu väzbu, v uvedenom nariadení sa v článku 4 ods. 1 jednoznačne zvolila pevná väzba s miestom, kde vznikla škoda (locus damni).
25. Treba tiež zdôrazniť, že odlišne od hraničných ukazovateľov zvolených vo veciach súdnej príslušnosti Bruselským dohovorom a nariadením Brusel I, ktoré poskytuje poškodeným osobám možnosť zvoliť si za príslušný súd buď súd krajiny, na ktorej území došlo kskutočnosti, ktorá spôsobila škodu, alebo súd krajiny, na ktorej území vznikla škoda, nariadenie RÍM II stanovuje jednotné kolízne kritérium.
26. Z prípravných prác na nariadení RÍM II v tejto súvislosti vyplýva, že Rada Európskej únie a Komisia zamietli navrhované zmeny a doplnenia predložené Európskym parlamentom, ktorými sa mala zabezpečiť väčšia pružnosť(9), pretože sa domnievali, že článok 4 zabezpečuje „požiadavku právnej istoty a aj nutnosť spravodlivého posúdenia jednotlivých prípadov“.
27. Voľbou locus damni ako hraničného ukazovateľa sa v nariadení RÍM II stanovila úplne klasická kolízna norma medzinárodného práva súkromného, ktorá má nepochybne viacero výhod.
28. Po prvé táto kolízna norma, ktorá je v súlade s cieľmi uvedenými v odôvodnení 16 nariadenia RÍM II(10), sa považuje za vytvárajúcu spravodlivú rovnováhu medzi záujmami účastníkov konania. Právny poriadok krajiny, na ktorej území vznikla škoda, je totiž neutrálny právny poriadok, ktorý nezvýhodňuje ani škodcu, ani poškodeného.
29. Hoci je pravda, ako zdôraznili viacerí autori(11), že určenie rozhodného práva na základe miesta, kde vznikla škoda, môže byť v niektorých situáciách úplne náhodné a nepredvídateľné – čo v skutočnosti ohrozuje cieľ predvídateľnosti riešení sledovaných nariadením – táto nevýhoda zďaleka nie je neprekonateľná. Treba totiž zdôrazniť, že vždy bude možné neuplatniť rozhodné práva podľa miesta škody, a to buď v prospech miesta bydliska, ak poškodená osoba, ako aj osoba, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, majú svoj obvyklý pobyt v tej istej krajine (článok 4 ods. 2 nariadenia RÍM II), alebo v prospech právneho poriadku inej krajiny, ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že civilný delikt má najužšiu väzbu s touto inou krajinou (tzv. ustanovenie „o výnimke“ v článku 4 ods. 3 tohto nariadenia). K tomu sa ešte vrátim v ďalších úvahách.
30. Po druhé voľba locus damni je v súlade s moderným prístupom k právu v oblasti zodpovednosti za škodu, ktoré dáva prednosť inštitútu tzv. objektívnej zodpovednosti za škodu, ktorý plní predovšetkým kompenzačnú funkciu. Podľa tohto prístupu je účelom zodpovednosti za škodu skôr náhrada škody, než sankcia za konanie považované za protiprávne. Z toho vyplýva, že rozhodujúce je skôr miesto vzniku škody než miesto, kde došlo k skutočnosti, ktorá spôsobila škodu. Takisto sa zdôraznilo, že všeobecné pravidlo uvedené v článku 4 ods. 1 nariadenia RÍM II, ktoré nezahŕňa uplatnenie právneho poriadku krajiny, kde bolo porušené právo (lex loci delicti commissi), umožňuje najmä vyriešiť veľmi kontroverznú otázku rozhodného práva pre tzv. „komplexné“ delikty, ktoré sa vyznačujú tým, že miesto, kde došlo k skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, a miesto, kde vznikla škoda, sú geograficky oddelené.
31. Čo však treba rozumieť miestom, kde vznikla škoda? Práve to je otázka, ktorá je položená v prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
B – O prejudiciálnych otázkach
32. Ako správne uviedol vnútroštátny súd, určenie rozhodného práva vzťahujúceho sa na skutkové okolnosti v prejednávanej veci môže mať rozsiahle dôsledky. Existuje totiž určitý záujem na tom, aby rozhodným právom pre návrh na náhradu škody bol vnútroštátny právny poriadok, a nie právny poriadok iného štátu. Konkrétne, existencia nároku na náhradu ujmy, ktorej sa domáhajú blízke osoby obete smrteľnej dopravnej nehody, o ktorú ide v konaní vo veci samej, kvalifikácia tejto ujmy a jej vymáhateľnosť vo veľkej miere závisia od voľby rozhodného hmotného práva.
33. Aj keď v tejto súvislosti všetky vnútroštátne právne poriadky podľa všetkého priznávajú blízkym osobám zosnulého nárok na náhradu ujmy, treba zdôrazniť, že medzi právnymi poriadkami členských štátov existujú podstatné rozdiely, pokiaľ ide o povahu a rozsah ujmy, ktorá sa priznáva právnym nástupcom obete smrteľnej nehody.
34. Medzi vnútroštátnymi právnymi režimami mimozmluvnej zodpovednosti, ktoré v závislosti od jednotlivých prípadov umožňujú náhradu nepriamej škody alebo vyžadujú, aby bol priamo porušený záujem chránený právom, v skutočnosti existujú zjavné štrukturálne rozdiely. Okrem toho v jednotlivých vnútroštátnych právnych poriadkoch sa právo na náhradu majetkovej alebo nemajetkovej ujmy priznané blízkym osobám zosnulého považuje jednak za vlastné právo (iure proprio), jednak za tzv. akcesorické (vedľajšie) právo k právu zosnulého.
35. Ako už uviedol generálny advokát Darmon vo svojich návrhoch, ktoré predložil vo veci Dumez France a Tracoba(12), povaha nepriamej, resp. druhotnej ujmy je bez akýchkoľvek pochybností jednou z najchúlostivejších a najkontroverznejších otázok práva týkajúceho sa zodpovednosti za škodu, pričom niektorí túto ujmu považujú za následky ujmy, ktorú utrpel prvotný poškodený, pre nepriameho poškodeného, kým podľa iných ide naopak o osobitnú ujmu.(13) Táto otázka však nevzniká v členských štátoch, ktoré nepriznávajú právo na náhradu nepriamej škody, a teda nepoznajú pojem druhotnej ujmy.(14)
36. V súvislosti s dopravnými nehodami by som chcel ale zdôrazniť, že mnohé členské štáty(15) budú aj napriek nadobudnutiu účinnosti nariadenia RÍM II a v súlade s článkom 28 ods. 1 uvedeného nariadenia(16) naďalej uplatňovať Dohovor o práve použiteľnom na dopravné nehody, uzavretý v Haagu 4. mája 1971 (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 1971“)(17), ktorý stanovuje pravidlo lex loci delicti commissi ako pravidlo na účely určenia rozhodného práva, bez možnosti voľby iného rozhodného práva účastníkmi konania, ktorý upravuje kolízne kritériá líšiace sa od kolíznych kritérií stanovených v článku 4 nariadenia RÍM II.(18) Práve preto môže byť problematika súvisiaca s určením rozhodného práva v prípade žalôb o náhradu škody, utrpenej v dôsledku dopravnej nehody, tak veľmi zložitá.(19)
37. Pokiaľ ide o konanie vo veci samej, z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že relevantné právne predpisy, čiže články 2043 a 2059 talianskeho občianskeho zákonníka podľa výkladu Corte suprema di cassazione priznávajú osobitne rozsiahlu náhradu ujmy, ktorú utrpeli blízke osoby obete smrteľnej nehody, a osobitne obete smrteľnej dopravnej nehody. Podľa talianskeho práva predstavuje totiž ujma, ktorá vznikla v dôsledku úmrtia blízkej osoby, ujmu, ktorú utrpela priamo táto blízka osoba (iure proprio). Podľa môjho názoru z toho vyplýva, že záväzkový vzťah, ktorý existuje medzi blízkou osobou zosnulého a osobou považovanou za zodpovednú za ujmu (alebo v prípade nezistenia osoby zodpovednej za ujmu subjektom zodpovedným za náhradu ujmy), je nezávislý od vzťahu medzi zosnulou osobou a uvedeným subjektom.
38. V prejednávanej veci však treba konštatovať, že kritérium „miesto, kde vznikla škoda“, ktoré charakterizuje všeobecné pravidlo určenia rozhodného práva pre mimozmluvné záväzky podľa článku 4 ods. 1 nariadenia RÍM II, vyvolalo aj napriek svojej zjavnej jednoduchosti ťažkosti s výkladom.
39. V konaní vo veci samej v podstate stoja proti sebe dve koncepcie.
40. Podľa prvej koncepcie, ktorú obhajuje rakúska vláda, majetková a nemajetková ujma, ktorú utrpeli blízke osoby zosnulej v inom členskom štáte, nemusia nevyhnutne predstavovať nepriame následky civilného deliktu v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia RÍM II. Z toho predovšetkým vyplýva, že žaloba o uspokojenie majetkových nárokov, ktoré si uplatňujú blízke osoby obete smrteľnej dopravnej nehody, ku ktorej došlo v štáte súdu konajúceho vo veci, sa musí vzhľadom na to, že je založená na záväzku, ktorý sa líši od záväzku, ktorý má žalovaná strana voči obeti smrteľnej nehody, posúdiť podľa práva štátu, v ktorom vznikla škoda, ktorú utrpeli uvedené blízke osoby, čiže podľa miesta ich obvyklého pobytu, pokiaľ sa nepreukáže, že podľa článku 4 ods. 3 nariadenia RÍM II existuje zjavne užšia väzba s iným štátom.
41. Podľa druhej koncepcie, ku ktorej sa osobitne prikláňajú vedľajší účastníci konania vo veci samej a Komisia, ujma, ktorú utrpeli v krajine svojho bydliska blízke osoby obete smrteľnej dopravnej nehody, ku ktorej došlo v štáte súdu konajúceho vo veci, treba považovať za nepriame následky ujmy, ktorú utrpela bezprostredná obeť nehody. Pojem „krajina, na území ktorej vznikla škoda“ treba vykladať v tom zmysle, že odkazuje na miesto, kde bola škoda spôsobená, čiže na miesto, kde došlo k automobilovej nehode.
42. Ako naznačila Komisia, malo by sa obrátiť poradie preskúmavania otázok, ktoré položil vnútroštátny súd.
43. Článok 4 ods. 1 nariadenia RÍM II totiž vo svojej druhej časti stanovuje, že miesto, kde sa prejavujú nepriame následky civilného deliktu, nie je relevantné na účely určenia práva rozhodného pre mimozmluvné záväzky. Preto treba v prvom rade odpovedať na otázku, či článok 4 ods. 1 nariadenia RÍM II treba vykladať v tom zmysle, že ujma, ktorú utrpeli v krajine svojho bydliska blízke osoby obete smrteľnej dopravnej nehody, ku ktorej došlo v štáte súdu konajúceho vo veci, predstavuje „škodu“ podľa prvej časti tohto ustanovenia, alebo „nepriame následky“ v zmysle druhej časti tohto ustanovenia.
44. Podľa toho, aká bude odpoveď na túto prvú otázku, bude ďalej potrebné vymedziť v súvislosti s návrhom na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízke osoby obete smrteľnej nehody, pojem „krajina, na území ktorej vznikla škoda“.
1. Prvý aspekt (druhá otázka): kvalifikácia majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli v krajine svojho bydliska blízke osoby obete smrteľnej dopravnej nehody, ku ktorej došlo v štáte súdu konajúceho vo veci
45. Článok 4 ods. 1 nariadenia RÍM II stanovuje, že mimozmluvný záväzok vyplývajúci z civilného deliktu sa spravuje právnym poriadkom krajiny, na ktorej území vznikla škoda. Ako vyplýva zo spresnení výslovne obsiahnutých v uvedenom ustanovení, krajinu, na ktorej území vznikla škoda, treba odlíšiť po prvé od krajiny, na ktorej území došlo k domnelej skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, a po druhé od krajiny, na ktorej území nastali nepriame následky takejto skutočnosti.
46. Podľa môjho názoru z prípravných prác, a najmä zo sprievodnej správy k návrhu nariadenia RÍM II, zreteľne vyplýva, že toto ustanovenie určuje právny poriadok krajiny, na ktorej území vznikla alebo by mohla vzniknúť priama škoda, ako základné pravidlo.(20)
47. V tejto správe sa okrem iného uvádza, konkrétne v súvislosti s príkladom dopravnej nehody, že „krajinou, na území ktorej vznikla priama škoda, je krajina, na území ktorej došlo k dopravnej nehode, a to nezávisle od vzniku prípadnej majetkovej alebo nemajetkovej ujmy v inej krajine“(21).
48. V tejto správe Komisia ďalej výslovne odkazuje na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa výkladu článku 5 ods.3 Bruselského dohovoru(22), čo je ustanovenie, v ktorom sa rovnako ako v ustanovení článku 5 ods.3 nariadenia Brusel I rozlišuje medzi priamou ujmou a nepriamou ujmou.
49. Tento výslovný odkaz na nariadenie Brusel I je uvedený v dôvodovej správe k nariadeniu RÍM II, v ktorej sa v odôvodnení 7 uvádza, že vecný rozsah pôsobnosti a ustanovenia týchto dvoch nariadení by mali byť zlučiteľné.
50. Musím však pripomenúť, že ako už opakovane uviedol Súdny dvor(23), pravidlo o osobitnej právomoci podľa článku 5 ods.3 Bruselského dohovoru sa zakladá na existencii osobitne úzkej väzby medzi situáciou, ktorá je predmetom sporu, a príslušnosťou iných súdov, ako sú súdy štátu bydliska žalovaného, a že jeho cieľom je napokon riadny výkon spravodlivosti a efektívne vedenie konania. V tomto zmysle sa teda mohlo poukázať na to, že zoskupenie otázok položených v rámci toho istého súdu vychádzalo najmä z objektívnej potreby týkajúcej sa dokazovania alebo vedenia konania.(24)
51. Táto potreba, ktorá je istým spôsobom dôležitá pre určenie príslušného súdu, sa v súvislosti s určením rozhodného práva nemusí nevyhnutne prejavovať rovnakým spôsobom. Súdny dvor preto opakovane poukázal na nutnosť zabrániť vzniku príslušnosti viacerých súdov pre ten istý právny vzťah, ako aj na to, že súd miesta, kde došlo k skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, je zvyčajne najlepšie spôsobilý rozhodnúť najmä z dôvodov blízkosti sporu a jednoduchšieho vykonávania dôkazov.(25)
52. Zastávam však názor, že hoci sa ciele sledované každým z týchto právnych aktov navzájom trochu líšia, pojmy uvedené v nariadení RÍM II by sa v rámci možností mali chápať tak, ako ich vykladá Bruselský dohovor alebo nariadenie Brusel I. Treba totiž vytvoriť určitú paralelu medzi výkladom týchto pojmov, keďže uvedené právne nástroje sledujú rovnaký cieľ predvídateľnosti zvolených riešení.
53. Vzniká otázka, aké závery možno vyvodiť z judikatúry zaoberajúcej sa výkladom článku 5 ods. 3 Bruselského dohovoru a nariadenia Brusel I.
54. Pozornosť si zaslúži viacero prípadov.
55. Pokiaľ ide o vec, v ktorej bol vydaný rozsudok Dumez France a Tracoba(26), treba pripomenúť, že Súdny dvor sa mal v rámci žaloby, ktorú podali dve francúzske spoločnosti proti bankám so sídlom v Nemecku o náhradu majetkovej ujmy, ktorú údajne utrpeli v dôsledku vyhlásenia konkurzu na niektoré svoje dcérske spoločnosti, ktoré mali takisto sídlo v Nemecku, ktoré bolo spôsobené tým, že uvedené banky vypovedali úvery, ktoré týmto dcérskym spoločnostiam poskytli na účely uskutočnenia plánu výstavby nehnuteľností, vyjadriť k pojmu „miesto, kde vznikla škoda“.
56. Súdny dvor, ktorý sa mal vyjadriť k povahe údajnej ujmy, usúdil, že ujma, ktorej sa spoločnosti dovolávali, je len nepriamym následkom finančnej straty, ktorá najprv vznikla ich dcérskym spoločnostiam v dôsledku odstúpenia od úverov a následného ukončenia prác. V tomto ohľade Súdny dvor rozhodol, že „vo veci, o akú ide v konaní vo veci samej, požadovaná náhrada škody nebola ničím iným než nepriamym následkom škody utrpenej pôvodne inými priamo poškodenými právnickými osobami, ktorým škoda vznikla na mieste odlišnom od toho, kde nepriamy poškodený následne utrpel svoju vlastnú škodu“(27).
57. Pri následnom preskúmavaní, či pojem „miesto, kde vznikla škoda“ predstavuje v zmysle rozsudku Bier, nazývanom Mines de potasse d’Alsace (21/76, EU:C:1976:166), miesto, kde nepriami poškodení pocítili majetkové následky civilného deliktu, Súdny dvor rozhodol, že ak má tento pojem v súlade s uvedeným rozsudkom označovať miesto, kde vznikla škoda, má sa vykladať len v tom zmysle, že označuje miesto, kde udalosť, z ktorej vyplynula mimozmluvná zodpovednosť, priamo spôsobila svoje škodlivé účinky na osobu, ktorá je bezprostredným poškodeným z tejto udalosti“(28). V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že miesto, kde sa prvotná škoda prejavila, má spravidla úzku väzbu s ostatnými prvkami zakladajúcimi zodpovednosť, pričom v prípade bydliska nepriameho poškodeného to tak väčšinou nie je.(29)
58. Tento prístup bol následne potvrdený rozsudkom Marinari(30), vo veci, na ktorú Komisia výslovne odkazovala vo svojom návrhu nariadenia z 22. júla 2003(31) v súvislosti s otázkou, či výraz „miesto, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody“, označuje iba miesto, kde vznikla ujma na zdraví alebo škoda na veciach, alebo či označuje tiež miesto prípadne v iných krajinách, kde vznikli všetky majetkové ujmy.
59. Súdny dvor ďalej usúdil, že hoci sa pripúšťa, že výraz „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“, môže znamenať jednak miesto, kde vznikla škoda, jednak miesto, kde došlo k udalosti, ktorá škodu spôsobila, nemožno ho vykladať tak rozširujúco, aby zahŕňal ktorékoľvek miesto, kde je možné pociťovať negatívne následky udalosti spôsobiacej škodu, ktorá v skutočnosti vznikla niekde inde. Tento výraz teda nemožno vykladať tak, že zahŕňa miesto, kde poškodený podľa svojho tvrdenia utrpel majetkovú ujmu následne po prvotnej škode, ktorá vznikla a ktorú utrpel v inom zmluvnom štáte.(32)
60. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Shevill a i. (C‑68/93, EU:C:1995:61), v ktorej bol Súdny dvor požiadaný o výklad výrazu „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ na účely určenia súdov príslušných rozhodnúť o žalobe o náhrade škody, ktorá bola spôsobená šírením urážlivého novinového článku v tlači vo viacerých členských štátoch, Súdny dvor pripomenul, že úvahy, ktoré uviedol v súvislosti s majetkovou ujmou v rozsudkoch Bier, nazývanom Mines de potasse d'Alsace, a Dumez France a Tracoba (C‑220/88, EU:C:1990:8), platia aj v prípade nemajetkovej ujmy.
61. Zaujímavé je zistenie, že v súvislosti so škodou, ktorá sa prejavila v miestach, kde bol článok zverejnený, Súdny dvor rozhodol, že článok 5 bod 3 bruselského dohovoru treba vykladať v tom zmysle, že poškodený môže na vydavateľa podať žalobu o náhradu škody buď na súdy zmluvného štátu podľa sídla vydavateľa, ktoré majú právomoc na priznanie náhrady celej škody vyplývajúcej z poškodenia povesti, alebo na súdy každého zmluvného štátu, v ktorom došlo k uverejneniu článku a v ktorom poškodený podľa vlastného tvrdenia utrpel poškodenie svojej povesti, ktoré majú právomoc len na priznanie náhrady škody spôsobenej v štáte konajúceho súdu. Za takýchto okolností možno usúdiť, že neexistuje len jedna, ale existuje viacero prvotných škôd.
62. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Kronhofer (C‑168/02, EU:C:2004:364), bolo zasa potrebné určiť, či výraz „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ môže znamenať miesto, kde sa nachádza bydlisko poškodeného, resp. „miesto, kde je sústredený jeho majetok“, aby poškodený mohol podať žalobu o náhradu škody, ktorú utrpel, na príslušný súd. Táto otázka vznikla v osobitnom rámci žaloby o náhradu majetkovej ujmy, ktorú jednotlivec utrpel v dôsledku uskutočnenia burzových transakcií s časťou svojho majetku, ktorú predtým umiestnil do iného členského štátu, ako je štát jeho bydliska.
63. Súdny dvor usúdil, že na túto otázku treba odpovedať záporne.
64. Pripomínajúc závery rozsudku Marinari (C‑364/13, EU:C:1995:289), Súdny dvor totiž rozhodol, že výraz „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ nemožno vykladať tak rozširujúco, aby zahŕňal ktorékoľvek miesto, kde je možné pociťovať negatívne následky udalosti spôsobiacej škodu, ktorá v skutočnosti vznikla niekde inde.(33) Na podporu tohto tvrdenia Súdny dvor spresnil, že takýto výklad spôsobuje, že určenie príslušného súdu závisí od neistých okolností, ako napr. od miesta, kde „je sústredený majetok“ poškodeného, a teda je v rozpore s právnou ochranou osôb usadených v Európskej únii.(34)
65. Napokon Súdny dvor neskôr rozhodol, keď sa mal vyjadriť k výkladu článku 5 ods. 3 nariadenia Brusel I, vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Zuid‑Chemie (C‑189/08, EU:C:2009:475), týkajúcej sa sporu medzi podnikom vyrábajúcim umelé hnojivá a podnikom dodávajúcim suroviny potrebné na výrobu týchto umelých hnojív v súvislosti s dodávkou kontaminovaného výrobku, že slovné spojenie „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ znamená miesto, kde vznikla počiatočná škoda z dôvodu bežného použitia výrobku na účel, na ktorý je určený.
66. Podľa môjho názoru preto judikatúra vydaná Súdnym dvorom v súvislosti s výkladom článku 5 ods. 3 Bruselského dohovoru a nariadenia Brusel I je v plnom rozsahu relevantná. Platí to o to viac, že ako veľmi správne zdôraznili Komisia a portugalská vláda, pojem „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ (uvedený v článku 5 ods. 3 Bruselského dohovoru a nariadenia Brusel I), ktorý zahŕňa nielen miesto, kde došlo k udalosti, ktorá viedla ku škode, ale aj miesto, kde škoda vznikla, je širší ako pojem „krajina, na území ktorej vznikla škoda“ (uvedený v článku 4 ods. 1 nariadenia RÍM II).
67. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že ujma, ktorú utrpeli v krajine svojho bydliska blízke osoby obete smrteľnej dopravnej nehody, ku ktorej došlo v štáte súdu konajúceho vo veci, predstavuje „nepriame následky“ ujmy, ktorú pôvodne utrpela priama obeť nehody.
68. Ako som už uviedol, okrem toho sa ukazuje, že rozlišovanie medzi skutočnosťou, ktorá spôsobila škodu, a samotnou škodou zodpovedá skôr želaniu pristupovať k zodpovednosti za škodu objektívne, než vôli ponímať povahu škôd dotknutých týmto ustanovením širšie.
69. Nakoniec treba poznamenať, že v odôvodnení 17 nariadenia RÍM II sa spresňuje, že „by krajinou, na území ktorej vznikla škoda, mala byť v prípade ujmy na zdraví krajina, kde došlo k tejto ujme, a v prípade škody na majetku krajina, kde sa poškodil majetok“.
70. Zdá sa teda, že na účely určenia rozhodného práva pre žalobu o náhradu škody je relevantné iba miesto, kde vznikla priama škoda, a to nezávisle od toho, ako sa vo vnútroštátnych právnych poriadkoch upravuje povaha alebo vymáhateľnosť predmetnej škody.
71. V konečnom dôsledku som sa preto rozhodol jednoznačne prikloniť k prístupu, ktorý v tomto ohľade navrhuje Komisia, a to z viacerých dôvodov.
72. Po prvé treba poskytnúť nezávislý a objektívny výklad pojmu „krajina, na území ktorej vznikla škoda“ bez toho, aby bol porušený zjednocujúci charakter nariadenia RÍM II.
73. Ako som už uviedol, právne poriadky členských štátov sa vyznačujú značnými rozdielmi, pokiaľ ide o povahu a rozsah škody, ktorú utrpeli osoby blízke poškodenej osobe. Ak by sa malo vychádzať z toho, že škoda uvedená v článku 4 ods. 1 nariadenia RÍM II v skutočnosti zahŕňa okrem ujmy, ktorú utrpela zosnulá osoba, všetky ujmy považované za utrpené iure proprio právnymi nástupcami zosnulej osoby, hrozilo by, že delikt, ktorý má byť predmetom súdneho preskúmania, by bolo možné rozložiť na mnoho vzťahov podliehajúcich inému právu, podľa miesta obvyklého pobytu dotknutých subjektov. Okrem toho možno usudzovať, že obmedzením kolíznych kritérií zohľadnených podľa všeobecného pravidla uvedeného v článku 4 ods. 1 nariadenia RÍM II (pozri body 25 a 26 týchto návrhov) sa normotvorca takisto usiloval obmedziť počet právnych poriadkov, ktoré by sa mohli uplatniť na danú situáciu.
74. V tomto kontexte sa výklad, podľa ktorého zakotvené všeobecné pravidlo, že výraz „krajina, na území ktorej vznikla škoda“, uvedený v článku 4 ods. 1 nariadenia RÍM II, znamená miesto, kde vznikla škoda – v prejednávanej veci miesto, kde došlo k smrteľnej automobilovej nehode, –, vyznačuje jednoduchosťou a objektívnosťou, keďže všetky údajné ujmy boli v skutočnosti spôsobené rovnakým deliktom. Ako uviedol samotný vnútroštátny súd, uplatňovanie rozhodného práva podľa miesta vzniku nehody bráni najmä tomu, aby delikt, ktorý je predmetom súdneho preskúmavania, bolo možné rozložiť na mnoho vzťahov podliehajúcich inému právu, podľa odlišného bydliska dotknutých subjektov.
75. Po druhé sa domnievam, že takéto posúdenie je plne v súlade s cieľom predvídateľnosti, o ktorý išlo pri vypracúvaní nariadenia RÍM II. Vo väčšine prípadov je totiž osoba, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, schopná predísť následkom svojho konania alebo konania osôb, za ktoré má zodpovedať, v iných štátoch. Rovnako platí, že poškodený je v zásade oboznámený s právnym rámcom, ktorému podliehal alebo ktorému podliehal jeho majetok. Inými slovami, tak osoba, ktorá je považovaná za zodpovednú, ako aj poškodený boli oboznámení a prijali opatrenia, najmä v oblasti poistenia, ktoré treba prijať v súvislosti s rozhodným právom v krajine alebo v krajinách potenciálneho vzniku škôd.(35)
76. Po tretie všeobecné pravidlo určenia rozhodného práva v nariadení RÍM II sa na rozdiel od ostatných pravidiel(36) vyznačuje neutrálnosťou. Ak uvedieme ako príklad ujmu majetkového charakteru, ktorú utrpeli právni nástupcovia obete smrteľnej dopravnej nehody, možno sa domnievať, že neutrálnosť práva je ohrozená, pretože sa za miesto vzniku tejto ujmy vždy považuje štát bydliska obete.
77. Po štvrté je takýto výklad podľa môjho názoru tiež v súlade s ďalšou myšlienkou, na ktorej sú založené hraničné kritériá v medzinárodnom súkromnom práve, t. j. s myšlienkou úzkej väzby, ktorej účelom je v rámci možnosti spojiť určitú situáciu s právnym poriadkom krajiny, s ktorou má najužšiu väzbu. Hoci miesto, kde došlo k nehode, má nesporne väzbu s ostatnými prvkami zakladajúcimi zodpovednosť za škodu, v prípade miesta bydliska nepriameho poškodeného to nemusí byť nevyhnutne tak.(37)
78. Ak mám uviesť ako príklad konanie vo veci samej, treba poznamenať, že zažalovanie poisťovne Allianz ako spoločnosti označenej inštitúciou Garančný fond pre obete dopravných nehôd bolo vzhľadom na nezistenie vozidla zodpovedného za smrteľnú automobilovú nehodu umožnené podľa talianskeho práva.(38)
79. Nakoniec treba zdôrazniť, že nariadenie RÍM II zavádza nápravné mechanizmy, ktoré umožňujú odchýliť sa od zjavne nepružného pravidla „miesta, kde vznikla škoda“ niekoľkými spôsobmi.
80. Predovšetkým treba vylúčiť uplatnenie lex locus damni v prípade, keď osoba zodpovedná za škodu a poškodená osoba majú obvyklé bydlisko v tom istom štáte. Za tohto predpokladu bude rozhodným právom právo tohto štátu. Táto výnimka, ktorá má zabezpečiť prednosť práva krajiny, s ktorou má daná situácia z územného hľadiska užšiu väzbu, zabraňuje čisto náhodným väzbám a napríklad v prípade dopravných nehôd je veľmi ekonomická. Pre bližšiu názornosť tohto predpokladu možno uviesť ako príklad zrážku dvoch vozidiel evidovaných v Nemecku, ktorých obaja vodiči majú bydlisko v Nemecku, ku ktorej došlo v Dánsku pri zabezpečovaní dennej kyvadlovej dopravy v rámci prepravy tovaru. V tomto prípade sa nemusí uplatniť lex locus damni a bude sa môcť uplatniť nemecké právo.
81. Od pravidla uvedeného v článku 4 ods. 1 nariadenia RÍM II sa potom možno odchýliť v zmysle jeho článku 4 ods. 3, ak by pravidlo viedlo k výsledkom v neprospech právneho poriadku krajiny, s ktorým má daná situácia zjavne najužšiu väzbu. Toto únikové ustanovenie umožňuje napríklad v prípadoch, keď osoba zodpovedná za škodu a poškodená osoba nemajú obvyklé bydlisko v tom istom štáte, uplatniť právo štátu považovaného za ťažisko situácie, ktorá je predmetom sporu.(39) Takéto ustanovenie by malo plne poslúžiť napríklad vtedy, ak by sa zistilo, že odlišne od situácie, akou je situácia, o akú ide vo veci samej, bydlisko priamej obete nehody, bydlisko osoby považovanej za zodpovednú za nehodu alebo akákoľvek okolnosť, ktorá súvisela so vznikom tejto nehody, nijako nesúvisia s krajinou, na ktorej území došlo k uvedenej nehode, a jednoznačne majú väzbu s inou krajinou.
82. Hoci napokon možno vychádzať z toho, že pravidlo lex loci damni sa za určitých okolností môže javiť ako nevýhodné, keď viac či menej priame obete nehody majú obvyklý pobyt v inom štáte, než je štát, na ktorého území došlo k nehode, v odôvodnení 33 nariadenia RÍM II sa konkrétne uvádza, že súd konajúci vo veci, by mal pri určení výšky náhrady škody v prípadoch ujmy na zdraví zohľadniť všetky relevantné okolnosti konkrétnej obete, a to najmä skutočnú škodu a náklady na následnú starostlivosť a zdravotnícku starostlivosť“. Súd by teda mal v rámci možnosti zohľadniť, osobitne pri posudzovaní ujmy, ktorú utrpeli osoby, ktoré nemajú bydlisko v štáte, na ktorého území došlo k smrteľnej nehode, rozdiely v životnej úrovni, ako aj skutočne vynaložené náklady alebo náklady, ktoré znášajú predmetné obete v štáte svojho bydliska.
2. Druhý aspekt: pojem „krajina, na území ktorej vznikla škoda“
83. Ako vyplýva z odpovede na druhú otázku, keďže ujma, ktorú utrpeli blízke osoby obete nehody, predstavuje nepriame následky nehody, miesto, kde tieto následky nastali, nie je pri určovaní rozhodného práva nijako relevantné. Pojem „miesto, kde vznikla škoda“ treba totiž v nadväznosti na to, čo bolo prijaté v judikatúre v súvislosti s Bruselským dohovorom a nariadením Brusel I, chápať ako miesto, kde došlo k skutočnosti, teda v prejednávanej veci k dopravnej nehode, ktorá vyvolala priame škodlivé následky vo vzťahu k osobe, ktorá ňou bola priamo poškodená.
84. V každom prípade zastávam názor, že za osobitných okolností, ako sú okolnosti v prejednávanej veci, pojem „krajina, na území ktorej vznikla škoda“, znamená „krajinu, na území ktorej došlo k dopravenej nehode“. Uvedený pojem nemožno chápať tak, že zahŕňa miesta vzniku inej ujmy, ktorú v dôsledku tej istej nehody utrpela priama obeť nehody alebo tretie blízke osoby tejto priamej obete. To, či údajné škody majú majetkový, alebo nemajetkový charakter, nie je dôležité.
IV – Návrh
85. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem odpovedať na prejudiciálne otázky, ktoré položil Tribunal civile di Trieste, takto:
Článok 4 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o práve rozhodnom pre mimozmluvné záväzky („RÍM II“) sa má vykladať v tom zmysle, že ujma, ktorú utrpeli v krajine svojho bydliska blízke osoby obete smrteľnej dopravnej nehody, ku ktorej došlo v štáte súdu konajúceho vo veci, predstavuje „nepriame následky“ ujmy v zmysle tohto ustanovenia. Pojem „krajina, na území ktorej vznikla škoda“, uvedený v tomto istom ustanovení, sa má v prípade dopravnej nehody vykladať v tom zmysle, že odkazuje na miesto, kde sa škodlivé následky skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, t. j. automobilová nehoda, prejavili na bezprostrednej obeti tejto udalosti.