Language of document : ECLI:EU:F:2008:160

ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

zo 4. decembra 2008

Vec F‑6/08

Jessica Blais

proti

Európskej centrálnej banke (ECB)

„Verejná služba – Zamestnanci ECB – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky stanovené v článku 17 Podmienok zamestnávania zamestnancov ECB – Zaviazanie žalobcu na náhradu trov konania – Požiadavka spravodlivého zaobchádzania – Článok 87 ods. 2 rokovacieho poriadku“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 36.2 Protokolu o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky pripojeného k Zmluve o ES, ktorou J. Blais navrhuje zrušiť rozhodnutie Európskej centrálnej banky z 15. augusta 2007, potvrdeného rozhodnutím prezidenta Európskej centrálnej banky z 8. novembra 2007, ktorým sa žalobkyni nepriznal príspevok na expatriáciu

Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Žalobkyňa znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť polovicu trov konania Európskej centrálnej banky. Európska centrálna banka znáša polovicu svojich vlastných trov konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Zamestnanci Európskej centrálnej banky – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky priznania – Úradníci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, na ktorého území sa nachádza miesto ich výkonu práce

(Služobný poriadok úradníkov, príloha VII článok 4 ods. 1; Podmienky zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky, článok 17 ods. 1)

2.      Úradníci – Zamestnanci Európskej centrálnej banky – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky priznania – Úradníci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, na ktorého území sa nachádza miesto ich výkonu práce

(Služobný poriadok úradníkov, príloha VII článok 4 ods. 1; Podmienky zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky, článok 17)

3.      Úradníci – Zamestnanci Európskej centrálnej banky – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky priznania – Úradníci s dvojitým štátnym občianstvom, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, na ktorého území sa nachádza miesto ich výkonu práce

(Podmienky zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky, článok 17)

4.      Konanie – Trovy konania – Znášanie – Zohľadnenie požiadaviek spravodlivého zaobchádzania

(Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 87 ods. 2)

1.      Po vzore článku 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku, článok 17 Podmienok zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky, podmieňuje priznanie príspevku na expatriáciu splnením negatívnej podmienky zvyčajného bydliska, čiže neexistenciou zvyčajného bydliska v štáte miesta výkonu práce počas určitého obdobia pred nástupom do služby. Toto obdobie je definované rozlične v závislosti od toho, či príslušný zamestnanec je alebo nie je štátnym príslušníkom štátu, na ktorého území sa miesto výkonu práce nachádza. Podľa článku 17 prvého odseku bodu i) podmienok zamestnávania majú zamestnanci, ktorí nie sú a nikdy neboli štátnymi príslušníkmi štátu, na ktorého území sa nachádza miesto ich výkonu práce, nárok na príspevok na expatriáciu, ak nikdy počas obdobia piatich rokov, ktoré sa skončilo šesť mesiacov pred ich nástupom do služby, nemali zvyčajné bydlisko ani nevykonávali svoje hlavné zamestnanie na území tohto štátu. Naopak, podľa článku 17 prvého odseku bodu ii) podmienok zamestnávania majú zamestnanci, ktorí sú alebo boli štátnymi príslušníkmi štátu, na ktorého území sa nachádza miesto ich výkonu práce, nárok na príspevok na expatriáciu, iba ak mali počas celého obdobia 10 rokov, ktoré sa skončilo dňom ich nástupu do služby, zvyčajné bydlisko mimo územia tohto štátu.

Účelom príspevku na expatriáciu stanoveného v ustanoveniach článku 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku je vyrovnanie osobitných výdavkov a nevýhod vyplývajúcich z trvalého výkonu práce v krajine, s ktorou úradník pred nástupom do služby nemal alebo už nemal trvalú väzbu. Platí to analogicky aj pre zamestnancov Európskej centrálnej banky. Preto akýkoľvek výklad článku 17 podmienok zamestnávania, ktorý by vylučoval nárok na príspevok na expatriáciu zamestnancov nachádzajúcich sa v uvedenej situácii, by bol v rozpore s účelom príspevku na expatriáciu. Tak by to bolo v prípade, ak by sa nástup do služby v zmysle článku 17 prvého odseku bodu ii) podmienok zamestnávania vykladal v tom zmysle, že sa vzťahuje iba na nástup do služby v pozícii zamestnanca. Keďže podľa tohto ustanovenia sa vyžaduje, aby dotknutá osoba mala zvyčajné bydlisko mimo krajiny zamestnania po celé referenčné obdobie, stačí, ak pred nástupom zamestnanca do služby, na ktorého sa vzťahuje bod ii) tohto ustanovenia, t. j. zamestnanca, ktorý je alebo bol štátnym príslušníkom štátu, na ktorého území sa nachádza jeho miesto výkonu práce, mal tento zamestnanec zmluvu na dobu určitú na menej ako jeden rok, na to, aby tento zamestnanec, ktorý musel pred nástupom do služby premiestniť svoje zvyčajné bydlisko do miesta výkonu práce, automaticky prišiel o možnosť získať príspevok na expatriáciu, hoci počas obdobia 10 rokov pred nástupom do služby ako zmluvný zamestnanec na krátkodobú zmluvu nemal v krajine výkonu práce zvyčajné bydlisko.

Nástup do služby v zmysle ustanovení článku 17 prvého odseku bodu ii) podmienok zamestnávania je preto treba vykladať ako prvý nástup do služby v Európskej centrálnej banke, bez ohľadu na druh pracovnej zmluvy, ktorú dotknutý zamestnanec s inštitúciou uzavrel.

(pozri body 54, 55, 72 a 75)

Odkaz:

Súdny dvor: 13. novembra 1986, Richter/Komisia, 330/85, Zb. s. 3439, bod 6

Súd prvého stupňa: 30. marca 1993, Vardakas/Komisia, T‑4/92, Zb. s. II‑357, bod 39; 14. decembra 1995, Diamantaras/Komisia, T‑72/94, Zb. VS s. I‑A‑285, II‑865, bod 48

2.      Pri určení, či existuje nárok na príspevok na expatriáciu, zvyčajné bydlisko, na ktoré odkazuje článok 17 podmienok zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky, analogicky s článkom 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku, zodpovedá miestu, kde si dotknutá osoba stanovila trvalé alebo zvyčajné centrum svojich záujmov s vôľou dať mu stabilný charakter. Na účely posúdenia, či je podmienka neexistencie zvyčajného bydliska splnená, je potrebné vziať do úvahy všetky relevantné skutočnosti v prejednávanej veci. Pojem expatriácia totiž závisí od konkrétnej situácie dotknutého zamestnanca, a to najmä či aj napriek tomu, že dotknutý zamestnanec je štátnym príslušníkom členského štátu, v ktorom sa nachádza miesto výkonu práce, v dôsledku úplného a dlhodobého premiestnenia svojho zvyčajného bydliska mimo územia tohto štátu, s týmto štátom skutočne prerušil svoje sociálne a profesijné väzby.

Skutočné bydlisko, profesijná činnosť a osobné väzby predstavujú hlavné kritériá miesta bydliska.

Samotná skutočnosť pobytu v krajine na účely doplnenia si univerzitného štúdia alebo vykonania stáže odbornej praxe neumožňujú predpokladať existenciu vôle preniesť trvalé centrum svojich záujmov do tejto krajiny. Naopak zo skutočnosti, že zamestnanec sa presťahoval do inej krajiny s cieľom nasledovať svojho partnera, prenajať si v tejto krajine ubytovanie s úmyslom žiť v ňom s týmto partnerom, a vykonávať v tejto krajine svoje zamestnanie v rámci pracovnej zmluvy na dobu určitú, možno vyvodiť, že došlo k premiestneniu zvyčajného centra jeho záujmov do danej krajiny.

(pozri body 87, 88, 90 a 91)

Odkaz:

Súdny dvor: Richter/Komisia, už citovaný, bod 6

Súd prvého stupňa: 28. septembra 1993, Magdalena Fernández/Komisia, T‑90/92, Zb. s. II‑971, body 27 až 30; 25. októbra 2005, Dedeu i Fontcuberta/Komisia, T‑299/02, Zb. VS s. I‑A‑303, II‑1377, bod 77; 27. septembra 2006, Koistinen/Komisia, T‑259/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑177, II‑A‑2‑879; 19. júna 2007, Asturias Cuerno/Komisia, T‑473/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑0000, II‑A‑2‑0000, bod 74

Súd pre verejnú službu: 20. novembra 2007, Kyriazis/Komisia, F‑120/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑0000, II‑A‑1‑0000, bod 50

3.      Vzhľadom na účel príspevku na expatriáciu, ktorým je vyrovnať osobitné výdavky a nevýhody vyplývajúce z trvalého výkonu služby v krajine, s ktorou úradník pred nástupom do služby nemal trvalú väzbu, sa rozdielne zaobchádzanie upravené v článku 17 podmienok zamestnávania zamestnancov Európskej centrálne banky, nevýhodné pre zamestnancov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi krajiny miesta výkonu práce, dá odôvodniť len na základe domnienky, podľa ktorej štátna príslušnosť osoby je dôležitou indíciou existencie početných a úzkych väzieb medzi touto osobou a krajinou, ktorej je štátnou príslušníčkou. Rada guvernérov Európskej centrálnej banky môže v rámci širokej miery voľnej úvahy, ktorou v tejto oblasti disponuje, na základe vyššie uvedeného dospieť k záveru, že zamestnanci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi krajiny, v ktorej sa nachádza miesto výkonu práce, hoci boli nútení zmeniť bydlisko z dôvodu nástupu do služby, nemusia znášať náklady a nevýhody, ktoré má príspevok na expatriáciu kompenzovať, prinajmenšom nie v takej miere ako zamestnanci, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi tejto krajiny, a preto títo štátni príslušníci krajiny miesta výkonu práce v zásade nemajú mať na daný príspevok nárok. Rada guvernérov je navyše oprávnená podmieniť výnimky z tohto pravidla vylúčenia niektorých osôb prísnymi podmienkami, najmä neexistenciou zvyčajného bydliska v krajine miesta výkonu práce počas obdobia 10 rokov pred nástupom do služby.

Rade guvernérov prináleží, aby pri výkone širokej miery voľnej úvahy, ktorou v tejto oblasti disponuje, stanovila podmienky, za akých možno štátnych príslušníkov krajiny miesta výkonu práce považovať za expatriované osoby v danej krajine. Kritérium stanovené v článku 17 podmienok zamestnávania, t. j. neexistencia pobytu v krajine miesta výkonu práce počas obdobia 10 rokov pred nástupom do služby, sa pritom nezdá byť nevhodné ani neprimerané. Rovnaké kritérium bolo tiež stanovené normotvorcom Spoločenstva v článku 4 prílohy VII služobného poriadku pre priznanie príspevku na expatriáciu úradníkom Spoločenstva.

Európska centrálna banka je navyše oprávnená, vzhľadom na svoju širokú mieru voľnej úvahy, podriadiť spoločným pravidlám osoby s dvojitým občianstvom, s cieľom vyhradiť priznanie príspevku na expatriáciu, ktorý sa poskytuje podľa článku 17 prvého odseku bodu ii) podmienok zamestnávania, len osobám, ktoré sú v štáte miesta výkonu práce objektívne expatriované. Preto je prípustné, aby zamestnanec, ktorý je štátnym príslušníkom dvoch štátov, vrátane štátnej príslušnosti štátu, na území ktorého sa nachádza miesto jeho výkonu práce, bol podľa článku 3.7.4 predpisov uplatniteľných na zamestnancov ECB dôvodne, na účely článku 17 prvého odseku bodu ii) podmienok zamestnávania, považovaný za zamestnanca, ktorý je štátnym príslušníkom len štátu miesta výkonu práce.

(pozri body 102, 106 a 107)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: 11. júla 2007, B/Komisia, F‑7/06, Zb. VS s. I‑A‑1‑0000, II‑A‑1‑0000, bod 39, a už citovaná judikatúra

4.      Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu môže tento súd rozhodnúť, ak to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, resp. ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania.

V tejto súvislosti je uplatnenie daného ustanovenia odôvodnené skutočnosťami, akými sú správanie sa inštitúcie, výška spornej sumy, závažnosť tvrdení žalobkyne, výška nákladov spôsobených žalobkyni s ohľadom na jej príjmy a jej profesijné postavenie.

(pozri body 111 – 116)