ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)
z 12. decembra 2019 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Prípustnosť – Spoločné pravidlá pre vnútorný trh s elektrinou – Smernica 2009/72/ES – Pôsobnosť – Článok 3 – Ciele – Zásada zákazu diskriminácie – Osobitný odvod zaťažujúci výnosy subjektov, ktoré sú držiteľmi oprávnenia na výkon činnosti v regulovaných odvetviach – Odvetvie elektroenergetiky“
Vo veci C‑376/18,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2018 a doručený Súdnemu dvoru 7. júna 2018, ktorý súvisí s konaním:
Slovenské elektrárne, a.s.,
proti
Úradu pre vybrané hospodárske subjekty, predtým Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty,
SÚDNY DVOR (piata komora)
v zložení: predseda piatej komory E. Regan, sudcovia I. Jarukaitis, E. Juhász, M. Ilešič a C. Lycourgos (spravodajca),
generálny advokát: E. Tančev,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Slovenské elektrárne, a.s., v zastúpení: R. Prekop, advokát,
– slovenská vláda, v zastúpení: B. Ricziová, splnomocnená zástupkyňa,
– Európska komisia, v zastúpení: R. Lindenthal a O. Beynet, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES (Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 55).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Slovenskými elektrárňami, a.s., a Úradom pre vybrané hospodárske subjekty, predtým Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty (Slovensko, ďalej len „správca odvodu“), vo veci zákonnosti vnútroštátnej daňovej právnej úpravy, ktorá zavádza osobitný odvod z výnosov podnikov, ktoré sú držiteľmi oprávnenia na výkon činnosti v regulovaných odvetviach, ako je odvetvie dodávky elektriny (ďalej len „regulované subjekty“).
Právny rámec
Právo Únie
3 Odôvodnenia 1, 3 až 5 a 7 smernice 2009/72 stanovujú:
„(1) Cieľom vnútorného trhu s elektrinou, ktorý sa postupne zavádza v [celej Únii] od roku 1999, je ponúknuť všetkým spotrebiteľom v Európskej únii, či ide o občanov alebo podniky, skutočný výber, nové obchodné príležitosti a zvýšiť objem cezhraničného obchodu v snahe získať výhody vyplývajúce z vyššej efektívnosti, konkurenčných cien a vyšších štandardov služieb a prispieť k bezpečnosti dodávok a trvalej udržateľnosti.
…
(3) Slobody, ako sú voľný pohyb tovaru, sloboda usadiť sa a sloboda poskytovať služby, ktoré občanom Európskej únie zaručuje zmluva, sú dosiahnuteľné len na úplne otvorenom trhu, ktorý umožňuje všetkým spotrebiteľom slobodný výber svojich dodávateľov a všetkým dodávateľom slobodu zásobovať svojich odberateľov.
(4) … Vo všetkých členských štátoch zatiaľ nie je zabezpečený najmä nediskriminačný prístup k sústave a rovnako účinná úroveň regulačného dohľadu.
(5) Bezpečné dodávky elektriny sú veľmi dôležité pre vývoj európskej spoločnosti, implementáciu trvalo udržateľnej politiky v oblasti klimatických zmien a podporu hospodárskej súťaže na vnútornom trhu. …
…
(7) V oznámení Komisie [Európskej rade a Európskemu parlamentu (COM[2007] 1 final)] z 10. januára 2007 s názvom ‚Energetická politika pre Európu‘ sa zdôraznil význam dobudovania vnútorného trhu s elektrinou a vytvorenia rovnakých [spravodlivých – neoficiálny preklad] podmienok pre všetky elektroenergetické spoločnosti usadené v [Únii]. …“
4 Článok 1 tejto smernice týkajúci sa jej predmetu úpravy a rozsahu pôsobnosti stanovuje:
„Táto smernica ustanovuje spoločné pravidlá výroby, prenosu, distribúcie a dodávky elektriny spolu s ustanoveniami týkajúcimi sa ochrany spotrebiteľa s cieľom zlepšiť a integrovať konkurenčné trhy s elektrinou v [Únii]. Ustanovuje pravidlá týkajúce sa organizácie a fungovania elektroenergetického odvetvia, otvoreného prístupu na trh, kritérií a postupov vzťahujúcich sa na vyhlasovanie výberových konaní, udeľovania povolení a prevádzky sústav. Stanovuje tiež povinnosti univerzálnej služby a práva spotrebiteľov elektriny a objasňuje požiadavky týkajúce sa hospodárskej súťaže.“
5 Článok 3 uvedenej smernice s názvom „Povinnosti služby vo verejnom záujme a ochrana spotrebiteľa“ stanovuje:
„1. Členské štáty na základe svojej inštitucionálnej organizácie a s náležitým zreteľom na zásadu subsidiarity zabezpečujú, aby bez toho, aby bol dotknutý odsek 2, elektroenergetické podniky fungovali v súlade so zásadami tejto smernice s cieľom dosiahnuť konkurencieschopný, bezpečný a vzhľadom na životné prostredie udržateľný trh s elektrinou, a aby tieto podniky neboli diskriminované z hľadiska ich práv alebo povinností.
2. So zreteľom na príslušné ustanovenia zmluvy, najmä na jej článok 86, členské štáty môžu podnikom fungujúcim v odvetví elektroenergetiky z hľadiska všeobecného hospodárskeho záujmu uložiť povinnosti služby vo verejnom záujme, ktoré sa môžu vzťahovať na bezpečnosť, vrátane bezpečnosti dodávky, pravidelnosti, kvality a ceny dodávok a ochrany životného prostredia, vrátane energetickej účinnosti, energie z obnoviteľných zdrojov a ochrany klímy. Tieto povinnosti musia byť jasne definované, transparentné, nediskriminačné, overiteľné a pre elektroenergetické podniky [Únie] zaručujú rovnosť prístupu k národným spotrebiteľom. …
3. Členské štáty zabezpečia, aby všetci odberatelia elektriny v domácnosti, a ak to členské štáty uznajú za vhodné, aj malé podniky… využívali univerzálnu službu, teda právo na dodávku elektriny na ich území v stanovenej kvalite za primerané, jednoducho a jasne porovnateľné, transparentné a nediskriminačné ceny. Na zabezpečenie poskytovania univerzálnej služby môžu členské štáty určiť dodávateľa poslednej inštancie. …
…
10. Členské štáty vykonávajú opatrenia na dosiahnutie cieľov sociálnej a hospodárskej súdržnosti a ochrany životného prostredia, ktoré zahŕňajú v prípade potreby opatrenia na riadenie energetickej účinnosti/riadenie na strane dopytu a prostriedky na boj proti zmene klímy a opatrenia v oblasti bezpečnosti dodávky. K takýmto opatreniam môže patriť najmä poskytovanie primeraných hospodárskych stimulov a prípadne aj využívanie všetkých existujúcich vnútroštátnych nástrojov a nástrojov [Únie] na údržbu a výstavbu potrebnej infraštruktúry sústav vrátane kapacít prepojenia.
…“
Slovenské právo
6 Zákon č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov z 26. júla 2012 v znení neskorších predpisov (Zbierka zákonov Slovenskej republiky, čiastka 60, rok 2012, ďalej len „zákon č. 235/2012“) zaviedol osobitný odvod z výnosov určitých subjektov pôsobiacich v regulovaných odvetviach, medzi ktorými je aj odvetvie elektroenergetiky (ďalej len „osobitný odvod“).
7 Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu je cieľom tohto zákona „spravodlivejšie rozdeliť bremeno nákladov hospodárskej krízy, ale aj efektívnym spôsobom mobilizovať zdroje za účelom zvýšenia tempa hospodárskeho rastu, a teda zlepšenia základne pre výber príjmov verejných financií“.
8 Podľa ustanovenia § 3 ods. 1, 3 a 4 uvedeného zákona:
„1. Regulovanou osobou je osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá
a) má oprávnenie na výkon činnosti v oblasti
l. energetiky na základe povolenia vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví podľa osobitného predpisu…;
…
11. uvedenej v prvom až desiatom bode na základe povolenia vydaného v inom členskom štáte Európskej únie [alebo] štáte, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore a
b) predpokladá, že jej výnosy z činnosti v oblasti podľa písmena a) za účtovné obdobie, v ktorom získala oprávnenie na výkon činnosti podľa písmena a), dosiahnu aspoň 50 % celkových výnosov tohto účtovného obdobia. …
…
3. Osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá má oprávnenie na výkon činnosti podľa odseku l písm. a), je regulovanou osobou za všetky odvodové obdobia v účtovnom období, v ktorom jej výnosy z činnosti v oblasti podľa odseku l písm. a) dosiahnu aspoň 50% celkových výnosov tohto účtovného obdobia, a to, aj ak nepredpokladala, že jej výnosy z činnosti v oblasti podľa odseku l písm. a) za toto účtovné obdobie dosiahnu aspoň 50% celkových výnosov tohto účtovného obdobia alebo ak výnosy z činnosti podľa odseku l písm. a) za účtovné obdobie podľa § 13 ods. l nedosiahli aspoň 50% celkových výnosov tohto účtovného obdobia; túto skutočnosť je regulovaná osoba povinná oznámiť správcovi odvodu najneskôr v lehote na podanie daňového priznania k dani z príjmov.
4. Ak sa osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby stala regulovanou osobou, neprestane byť regulovanou osobou ani ak jej výnosy z činnosti v oblasti podľa odseku l písm. a) za účtovné obdobie, v ktorom má oprávnenie na výkon činnosti podľa odseku l písm. a), nedosiahnu 50% celkových výnosov tohto účtovného obdobia.“
9 § 12 ods. 6 toho istého zákona stanovuje:
„Zaplatenie odvodu nesmie byť dôvodom na zvýšenie výšky regulovanej ceny podľa osobitného predpisu… a zaplatený odvod sa nepovažuje za oprávnený náklad, ktorý možno započítať do regulovanej ceny.“
10 § 13 ods. 1 zákona č. 235/2012 stanovuje:
„Osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá k l. septembru 2012 má oprávnenie na výkon činnosti uvedenej v §3 ods. l písm. a) a ktorej pomer výnosov z činnosti v oblasti podľa §3 ods. l písm. a) za účtovné obdobie pred účinnosťou tohto zákona dosiahol aspoň 50% celkových výnosov tohto účtovného obdobia, sa považuje za regulovanú osobu podľa tohto zákona. Takej regulovanej osobe vzniká povinnosť platiť odvod, počnúc odvodovým obdobím, ktorým je september 2012, ak jej výsledok hospodárenia za účtovné obdobie pred účinnosťou tohto zákona dosiahol aspoň sumu základu odvodu podľa § 4 ods. 2. Za účtovné obdobie podľa predchádzajúcich viet sa považuje účtovné obdobie bezprostredne predchádzajúce účinnosti tohto zákona, za ktoré vznikla povinnosť zostaviť riadnu účtovnú závierku a predložiť ju spolu s daňovým priznaním… pred účinnosťou tohto zákona. …“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
11 Slovenské elektrárne sú slovenským regulovaným subjektom, ktorý dodáva elektrinu, a na tento účel je držiteľom povolenia vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „povolenie“).
12 Na základe zákona č. 235/2012 správca odvodu rozhodnutím určil nedoplatok vo výške 11 298 797,52 eura z titulu odvodových povinností zahŕňajúcich aj osobitný odvod, ktoré je táto spoločnosť povinná uhradiť za odvodové obdobie roku 2015.
13 Slovenské elektrárne napadli toto rozhodnutie o určení odvodu na Krajskom súde v Bratislave (Slovensko) okrem iného z dôvodu, že vnútroštátna právna úprava, na základe ktorej bolo uvedené rozhodnutie prijaté, nie je v súlade s právom Únie. Správca odvodu v odpovedi okrem iného zdôraznil, že z dôvodovej správy k zákonu č. 235/2012 vyplýva, že jeho účelom je zabezpečenie spravodlivého a efektívneho rozdelenia bremena vplyvu hospodárskej krízy, zamedzenie zhoršovania deficitu verejných financií a jeho udržanie v predpísanom limite pod 3 % hrubého domáceho produktu, ako aj zapojenie spoločností, ktoré pôsobia v regulovaných odvetviach, do ozdravenia verejných financií.
14 Rozsudkom z 9. februára 2017 Krajský súd v Bratislave zrušil uvedené rozhodnutie o určení odvodu, a to okrem iného s odôvodnením, že správca odvodu dostatočne nezohľadnil námietku spoločnosti Slovenské elektrárne týkajúcu sa nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie.
15 Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorým je Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúci o kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku, sa pýta na zlučiteľnosť osobitného odvodu so smernicou 2009/72.
16 V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z písomných pripomienok predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že tento odvod sa uplatňuje na regulované subjekty, ako sú okrem iných dodávatelia elektriny, ktorí sú držiteľmi povolenia a dosahujú alebo predpokladajú, že z vykonávanej regulovanej činnosti dosiahnu aspoň 50 % zo svojich celkových výnosov. Medzi regulované subjekty patria tak subjekty, ktoré majú svoju daňovú rezidenciu na Slovensku (ďalej len „vnútroštátne regulované subjekty“), ako aj regulované subjekty, ktoré majú túto rezidenciu v zahraničí (ďalej len „zahraničné regulované subjekty“), pričom táto druhá kategória zahŕňa regulované subjekty usadené v zahraničí, ktoré sú držiteľmi oprávnenia na základe udelenia povolenia na výkon činnosti udeleného týmto subjektom v ich štáte pôvodu (takzvané povolenie na základe „pasportizácie“). Zatiaľ čo prvé z nich podliehajú osobitnému odvodu z výnosov z činností vykonávaných tak na Slovensku, ako aj v zahraničí, druhé uvedené mu podliehajú, len pokiaľ ide o výnosy z ich činností v tomto členskom štáte. Akýkoľvek regulovaný subjekt však podlieha osobitnému odvodu za každý príslušný odvodový rok, len ak jeho hospodársky výsledok v danom roku dosiahol sumu minimálne 3 000 000 eur.
17 Vnútroštátny súd sa po prvé pýta, či osobitný odvod odporuje cieľu, ktorý sleduje smernica 2009/72, a to tým, že bráni plnému rozvoju konkurencie a hospodárskej súťaže na trhu s elektrinou. Po prvé totiž tento odvod podľa vnútroštátneho súdu ovplyvňuje slobodu dotknutých regulovaných subjektov nastaviť plne konkurenčnú cenu za dodávku elektriny na zahraničných trhoch, a teda ovplyvňuje hospodársku súťaž na týchto trhoch. Po druhé uvedený odvod podľa vnútroštátneho súdu zaťažuje nielen výnosy dotknutých regulovaných subjektov dosahované na základe regulovanej činnosti, na ktorú bolo týmto subjektom vydané povolenie, ale aj výnosy, ktoré tieto subjekty dosahujú z iných činností. Tento odvod by teda podľa neho mohol odrádzať nových dodávateľov od vstupu na slovenský a zahraničný trh dodávky elektriny. Po tretie by podľa vnútroštátneho súdu tento odvod mohol mať vplyv na konkurencieschopnosť vnútroštátnych regulovaných subjektov na zahraničných trhoch, keďže na rozdiel od zahraničných regulovaných subjektov sú vnútroštátne regulované subjekty zaťažené týmto odvodom, pokiaľ ide o výnosy z činností vykonávaných na týchto trhoch. Napokon vnútroštátny súd zdôrazňuje, že jediný spôsob, ako sa môže regulovaný subjekt vyhnúť uvedenému odvodu, je požiadať o zrušenie svojho oprávnenia.
18 V druhom rade sa vnútroštátny súd pýta, či osobitný odvod môže patriť medzi opatrenia, ktoré môžu členské štáty prijať na základe článku 3 ods. 2, 3 a 10 smernice 2009/72, a to aj vtedy, ak tento odvod nepredstavuje prostriedok na boj proti zmene klímy ani prostriedok súvisiaci s bezpečnosťou dodávky elektriny, resp. prostriedok na dosiahnutie iného cieľa sledovaného touto smernicou. Okrem toho, hoci podľa tohto súdu možno pripustiť, že uvedený odvod sleduje cieľ v oblasti sociálnej a hospodárskej súdržnosti, pretrvávajú pochybnosti, pokiaľ ide o jeho proporcionalitu v zmysle uvedenej smernice, keďže po prvé tento odvod zaťažuje výnosy vnútroštátnych regulovaných subjektov plynúce z ich činností, a to vrátane činností v zahraničí, po druhé vzťahuje sa na regulované subjekty len z toho dôvodu, že sú držiteľmi povolenia, a po tretie zákon č. 235/2012, ktorým sa zavádza osobitný odvod, vylučuje možnosť, aby dotknutý subjekt preniesol tento odvod na koncového zákazníka.
19 V treťom rade sa vnútroštátny súd pýta na zlučiteľnosť zákona č. 235/2012 s požiadavkou transparentnosti, so zásadou zákazu diskriminácie a so zásadou rovnakého prístupu elektroenergetických podnikov Únie k vnútroštátnym spotrebiteľom, ktoré sa uvádzajú v článku 3 smernice 2009/72. V tejto súvislosti tento súd zdôrazňuje, že nie je možné overiť, či osobitný odvod umožňuje dosiahnuť cieľ sledovaný zákonom č. 235/2012 a či je jeho uplatňovanie na neobmedzené obdobie na tento účel potrebné. Okrem toho sa uvedený súd pýta, či tento zákon porušuje zásadu zákazu diskriminácie, keďže vnútroštátne regulované subjekty podliehajú odvodu na základe širšie koncipovaného odvodového základu než zahraničné regulované subjekty.
20 Za týchto okolností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa smernica [2009/72] vykladať tak, že jej cieľu a najmä článku 3 odporuje, aby právna úprava členského štátu, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, zavádzala ako osobitné opatrenie odvodovú povinnosť regulovaných subjektov vrátane držiteľov povolenia na dodávku elektriny vydaného príslušným regulačným orgánom daného členského štátu… určenú v závislosti od ich hospodárskeho výsledku nielen v domácom prostredí, ale aj dosiahnutého z ich činností vykonávaných v zahraničí, ktorá
i) ovplyvňuje slobodu regulovaných subjektov nastaviť plne konkurenčnú cenu za dodávku elektriny na zahraničných trhoch s elektrinou, a teda tiež konkurenčný proces na týchto trhoch;
ii) sťažuje regulovaným subjektom konkurencieschopnosť voči zahraničným dodávateľom vykonávajúcim dodávky na slovenskom trhu s elektrinou, ak obaja dodávajú aj elektrinu na určitom zahraničnom trhu, pretože zahraničný dodávateľ nemá dodávku elektriny v zahraničí zaťaženú takouto odvodovou povinnosťou;
iii) odrádza nových súťažiteľov od vstupu na trh dodávky elektriny [na Slovensku], ako aj v zahraničí, pretože takáto odvodová povinnosť by zaťažovala aj ich výnosy z neregulovaných činnosti, a to aj vtedy, keď by následne v určitom období síce držali povolenie na dodávku elektriny, ale ich výnosy z dodávky elektriny by boli nulové;
iv) je spôsobilá nútiť slovenské regulované subjekty, aby požiadali úrad o… zrušenie [povolenia], resp. zahraničných dodávateľov elektriny, aby požiadali o zrušenie povolenia na dodávku elektriny vydané jeho domovským regulačným úradom, pretože zrušenie povolenia na dodávku elektriny je jediným spôsobom, akým sa určitá osoba môže zbaviť statusu regulovaného subjektu podľa predmetnej právnej úpravy, ak táto osoba nechce mať zaťažené aj príjmy zo svojich iných činností?
2. Má sa [smernica 2009/72] vykladať tak, že do skupiny opatrení, ktoré [táto] smernica umožňuje členskému štátu prijať, aj keby mali ísť proti cieľu [uvedenej] smernice, nespadá osobitné opatrenie, ako je to, o ktoré ide vo veci samej, spočívajúce v odvodovej povinnosti regulovaných subjektov vrátane držiteľov povolenia na dodávku elektriny vydaného úradom, určenej v závislosti od ich hospodárskeho výsledku vrátane hospodárskeho výsledku dosiahnutého z ich činností vykonávaných v zahraničí, keďže predmetné opatrenie nepredstavuje prostriedok na boj proti zmene klímy ani prostriedok súvisiaci s bezpečnosťou dodávky elektriny, resp. prostriedok na dosiahnutie iného cieľa sledovaného [smernicou 2009/72]?
3. Má sa [smernica 2009/72] vykladať tak, že právna úprava členského štátu, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, zavádzajúca osobitné opatrenie spočívajúce v odvodovej povinnosti regulovaných subjektov vrátane držiteľov povolenia na dodávku elektriny vydaného úradom, určenej v závislosti od ich hospodárskeho výsledku vrátane hospodárskeho výsledku dosiahnutého z ich činností vykonávaných v zahraničí nespĺňa ani požiadavky transparentnosti a tiež nediskriminácie a rovnosti prístupu k zákazníkom v zmysle článku 3 uvedenej smernice, pretože zaťažuje regulovaný subjekt aj výnosy (z dodávky elektriny alebo z iných činností) zo zahraničia, avšak držiteľovi povolenia na dodávku elektriny na základe ‚pasportizácie‘ povolenia na dodávku elektriny vydaného v jeho domovskom štáte zaťažuje len výnosy zo [Slovenska]?“
O prejudiciálnych otázkach
O prípustnosti
21 Slovenská vláda a Európska komisia spochybňujú prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
22 Táto vláda v podstate tvrdí, že vnútroštátny súd nedefinuje dostatočne presne skutkový a právny rámec a neuvádza konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k položeniu otázky týkajúcej sa výkladu práva Únie.
23 Okrem toho sa Komisia domnieva, že smernica 2009/72 nie je pre odpoveď na položené otázky relevantná, a že jej výklad teda nie je potrebný na riešenie sporu vo veci samej. V tejto súvislosti táto inštitúcia uvádza, že osobitný odvod sa netýka len regulovaných subjektov v odvetví energetiky, ale aj v iných odvetviach. Tento odvod sa pritom podľa nej nevzťahuje na samotnú dodávku elektriny, ale na celkový výsledok hospodárenia regulovaného subjektu. Okrem toho uvedený odvod podľa Komisie nepredstavuje opatrenie, ktorého cieľom by bolo regulovať činnosť dodávateľov elektriny, ale má charakter všeobecného daňového opatrenia prispievajúceho do štátneho rozpočtu.
24 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže návrh vnútroštátneho súdu zamietnuť len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sú mu položené, ako aj na pochopenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd domnieva, že potrebuje odpovede na tieto otázky, aby mohol rozhodnúť v spore, ktorý prejednáva (rozsudok z 5. septembra 2019, Pohotovosť, C‑331/18, EU:C:2019:665, bod 36 a citovaná judikatúra).
25 Vzhľadom na uvedené, keďže rozhodnutie vnútroštátneho súdu slúži ako základ pre konanie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdnom dvore podľa článku 267 ZFEÚ, je nevyhnutné, aby vnútroštátny súd v tomto rozhodnutí výslovne uviedol skutkový a právny rámec, do ktorého zapadá spor vo veci samej, a aby aspoň v minimálnej miere objasnil dôvody výberu ustanovení práva Únie, o ktorých výklad žiada, ako aj súvislosť medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá sa vzťahuje na spor, o ktorom rozhoduje. Tieto kumulatívne požiadavky týkajúce sa obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú výslovne uvedené v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2017, Milkova, C‑406/15, EU:C:2017:198, body 72 a 73, ako aj citovanú judikatúru),
26 Pokiaľ ide v prvom rade o požiadavku stanovenú v článku 94 písm. a) rokovacieho poriadku, ktorá sa týka toho, aby vnútroštátny súd uviedol predmet sporu a relevantné skutkové okolnosti, je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci sa v návrhu na začatie prejudiciálneho konania spresňuje, že spor vo veci samej sa týka zákonnosti rozhodnutia o určení odvodu vydaného voči spoločnosti Slovenské elektrárne, a to okrem iného z dôvodu, že vnútroštátna právna úprava, na základe ktorej bolo toto rozhodnutie vydané, nie je v súlade so smernicou 2009/72. V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza potrebné spresnenia, pokiaľ ide o relevantné skutkové okolnosti tohto sporu.
27 V druhom rade je potrebné uviesť, že v súlade s požiadavkou uvedenou v článku 94 písm. b) rokovacieho poriadku uvedená žiadosť uvádza znenie ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré možno použiť vo veci samej, a to ustanovenia zákona č. 235/2012.
28 V treťom rade, pokiaľ ide o požiadavku uvedenú v článku 94 písm. c) rokovacieho poriadku, ktorá sa týka jednak dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade smernice 2009/72, a jednak súvislostí, ktoré vnútroštátny súd vidí medzi touto smernicou a právnou úpravou uplatniteľnou vo veci samej, je potrebné konštatovať, že vnútroštátny súd uvádza svoje vlastné posúdenia týkajúce sa otázok, ktoré kladie, pokiaľ ide o výklad tejto smernice, a najmä jej článku 3 ods. 1 až 3 a 10, ako aj pokiaľ ide o súvislosť medzi týmito ustanoveniami a uvedenou vnútroštátnou právnou úpravou. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že tento súd sa v podstate pýta, či zákon č. 235/2012, ktorý zavádza osobitný odvod, rešpektuje povinnosti a zásady uvedené v týchto ustanoveniach práva Únie.
29 Napokon, pokiaľ ide o tvrdenia Komisie, stačí pripomenúť, že ak nie je zrejmé, že výklad ustanovenia Únie zjavne nijako nesúvisí so skutočnosťou alebo predmetom sporu vo veci samej, námietka založená na neuplatniteľnosti tohto ustanovenia na spor vo veci samej nemá vplyv na prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ale patrí do vecného preskúmania položených otázok (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júla 2019, Kirschstein, C‑393/17, EU:C:2019:563, bod 28).
30 Z uvedených úvah vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.
O veci samej
31 Svojimi otázkami, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa smernica 2009/72, a najmä jej článok 3 ods. 1 až 3 a 10, ako aj zásada zákazu diskriminácie majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zavádza osobitný odvod z výnosov z činností vykonávaných tak na vnútroštátnej úrovni, ako aj v zahraničí, zaťažujúci podniky vykonávajúce činnosť na základe oprávnenia vydaného orgánom verejnej moci v rôznych oblastiach regulovaných činností, a to vrátane podnikov, ktoré sú držiteľmi povolenia na dodávku elektriny vydaného príslušným vnútroštátnym regulačným orgánom.
32 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že z odôvodnení 3 až 5 a 7 smernice 2009/72 vyplýva, že jej cieľom je v zásade vytvoriť otvorený a konkurencieschopný vnútorný trh s elektrickou energiou, ktorý umožňuje spotrebiteľom slobodný výber svojich dodávateľov a dodávateľom dáva slobodu zásobovať svojich odberateľov, zaviesť spravodlivé podmienky hospodárskej súťaže na tomto trhu, zaistiť bezpečnosť dodávok elektriny a bojovať proti klimatickým zmenám.
33 V súlade s jej článkom 1 tak táto smernica stanovuje spoločné pravidlá výroby, prenosu, distribúcie a dodávky elektriny a zavádza ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, a to s cieľom zlepšiť a integrovať konkurenčné trhy s elektrinou v Únii. Uvedená smernica určuje podmienky týkajúce sa organizácie a fungovania odvetvia elektroenergetiky, otvoreného prístupu na trh, kritérií a postupov vzťahujúcich sa na vyhlasovanie výberových konaní, udeľovania povolení a prevádzky sústav. Stanovuje tiež povinnosti univerzálnej služby a práva spotrebiteľov elektriny a objasňuje povinnosti v oblasti hospodárskej súťaže.
34 Podľa článku 3 ods. 1 smernice 2009/72 členské štáty na základe svojej inštitucionálnej organizácie a s náležitým zreteľom na zásadu subsidiarity zabezpečujú, aby bez toho, aby bol dotknutý odsek 2 uvedeného článku, elektroenergetické podniky fungovali v súlade so zásadami tejto smernice tak, aby sa dosiahol cieľ konkurencieschopného, bezpečného a vzhľadom na životné prostredie udržateľného trhu s elektrinou a aby tieto podniky neboli diskriminované z hľadiska ich práv alebo povinností.
35 Okrem toho sa článok 3 ods. 2, 3 a 10 smernice 2009/72 v podstate týka vymedzenia povinností služby vo verejnom záujme, univerzálnej služby, ako aj opatrení v oblasti hospodárskej a sociálnej súdržnosti a ochrany životného prostredia, ktoré môžu členské štáty uložiť podnikom z odvetvia elektroenergetiky.
36 Pokiaľ ide o zásadu zákazu diskriminácie, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou všeobecných zásad práva Únie, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že túto zásadu musí rešpektovať vnútroštátna právna úprava, ktorá patrí do pôsobnosti práva Únie alebo ho vykonáva (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2019, UNESA a i., C‑80/18 až C‑83/18, EU:C:2019:934, bod 47, ako aj citovanú judikatúru).
37 V prejednávanej veci je s výhradou overení, ktoré má vykonať vnútroštátny súd, potrebné konštatovať, že vzhľadom na informácie uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania a v spise predloženom Súdnemu dvoru, a ako to uvádza aj slovenská vláda vo svojich písomných pripomienkach, cieľom zákona č. 235/2012, ktorý zavádza osobitný odvod, nie je určiť pravidlá dodávky elektriny ani stanoviť podmienky organizácie a fungovania trhu s elektrinou či definovať práva spotrebiteľov v tejto oblasti a ani objasniť povinnosti v oblasti hospodárskej súťaže.
38 Naopak, zo skutočností uvedených tak v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj v písomných pripomienkach predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že osobitný odvod zavedený týmto zákonom má povahu všeobecného daňového opatrenia, a konkrétnejšie, priamej dane z celkových výnosov podnikov pôsobiacich v hospodárskych odvetviach, na ktoré sa tento odvod vzťahuje. Podľa týchto informácií totiž tento odvod po prvé v súlade s dôvodovou správou zákona č. 235/2012 sleduje rozpočtový cieľ zamedzenia zhoršovania deficitu verejných financií a boja proti hospodárskej kríze, po druhé uplatňuje sa na podniky pôsobiace v oblasti regulovaných činností, teda nielen na podniky v odvetví energetiky, ale aj v početných ďalších odvetviach hospodárstva, a po tretie neuplatňuje sa na samotnú dodávku elektriny, ale zaťažuje celkový výsledok hospodárenia dotknutého regulovaného subjektu.
39 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že vzhľadom na to, že cieľ smernice 2009/72 spočíva vo vytvorení vnútorného trhu s elektrinou, normotvorca Únie použil riadny legislatívny postup, ktorý bol upravený v článku 95 ods. 1 ES, na prijatie opatrení týkajúcich sa harmonizácie zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov pri vytvorení a fungovaní vnútorného trhu (rozsudok zo 7. novembra 2019, UNESA a i., C‑80/18 až C‑83/18, EU:C:2019:934, bod 49).
40 V súlade so samotným znením článku 95 ods. 2 ES sa však odsek 1 tohto článku neuplatňoval na daňové predpisy (rozsudok zo 7. novembra 2019, UNESA a i., C‑80/18 až C‑83/18, EU:C:2019:934, bod 50).
41 Z toho vyplýva, že keďže smernica 2009/72 nepredstavuje opatrenie týkajúce sa aproximácie daňových predpisov členských štátov, jej ustanovenia, a osobitne jej článok 3 ods. 1 až 3 a 10, sa neuplatňujú na vnútroštátnu právnu úpravu, o akú ide vo veci samej, ktorou sa zavádza osobitný odvod z výnosov podnikov, ktorých sa týka toto nariadenie (pozri analogicky rozsudok zo 7. novembra 2019, UNESA a i., C‑80/18 až C‑83/18, EU:C:2019:934, bod 51).
42 Vzhľadom na to, že smernica 2009/72 je jediným právnym aktom Únie, o ktorého výklad žiada vnútroštátny súd, pričom zo spisu predloženého Súdnemu dvoru nevyplýva, že by sa na spor vo veci samej vzťahovalo niektoré iné ustanovenie práva Únie, je potrebné konštatovať, že v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 36 tohto rozsudku Súdny dvor nemôže skúmať osobitný odvod vzhľadom na zásadu zákazu diskriminácie.
43 Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že smernica 2009/72, a najmä jej článok 3 ods. 1 až 3 a 10, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zavádza osobitný odvod z výnosov z činností vykonávaných tak na vnútroštátnej úrovni, ako aj v zahraničí, zaťažujúci podniky vykonávajúce činnosť na základe oprávnenia vydaného orgánom verejnej moci v rôznych oblastiach regulovaných činností, a to vrátane podnikov, ktoré sú držiteľmi povolenia na dodávku elektriny vydaného príslušným vnútroštátnym regulačným orgánom.
O trovách
44 Vzhľadom na to, že konanie na Súdnom dvore má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní na vnútroštátnom súde, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES, a najmä jej článok 3 ods. 1 až 3 a 10, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zavádza osobitný odvod z výnosov z činností vykonávaných tak na vnútroštátnej úrovni, ako aj v zahraničí, zaťažujúci podniky vykonávajúce činnosť na základe oprávnenia vydaného orgánom verejnej moci v rôznych oblastiach regulovaných činností, a to vrátane podnikov, ktoré sú držiteľmi povolenia na dodávku elektriny vydaného príslušným vnútroštátnym regulačným orgánom.
Rozsudok bol vyhlásený v Luxemburgu 12. decembra 2019.
Tajomník | | Predseda piatej komory |
A. Calot Escobar | | E. Regan |