NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 16. júna 2016 (1)
Vec C‑174/15
Vereniging Openbare Bibliotheken
proti
Stichting Leenrecht
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank Den Haag (Súd prvého stupňa Haag, Holandsko)]
„Autorské práva a s nimi súvisiace práva – Nájomné a výpožičné právo chránených diel – Smernica 2001/29/ES – Smernica 2006/115/ES – Digitálne knihy – Verejné knižnice“
Úvod
1. Knižnica je veľmi starým vynálezom ľudstva. Knižnice vznikli niekoľko storočí predtým, ako bol vynájdený papier a ako sa objavili knihy v podobe, v akej ich poznáme dnes. Boli schopné prispôsobiť sa vynájdeniu tlače v 15. storočí, ktorá im dokonca pomohla, a práve im sa muselo prispôsobiť autorské právo, ktoré sa objavilo približne v 18. storočí. V súčasnosti sme svedkami novej, digitálnej revolúcie. Prežijú knižnice v týchto zmenených podmienkach? Bez zveličenia významu prejednávanej veci možno povedať, že táto vec bezpochyby predstavuje skutočnú príležitosť pomôcť knižniciam nielen prežiť, ale tiež nabrať druhý dych.
2. Je totiž už celkom zrejmé, že digitálna technológia a príchod internetu podstatne zmenili viaceré oblasti činnosti, vrátane oblasti tvorby, a to najmä literárnej. Vynájdenie digitálnych kníh značne zmenilo tak vydavateľský sektor, ako aj návyky čitateľov, a to je len začiatok procesu. Hoci teda digitálne knihy bezpochyby nemajú nahradiť papierové knihy, faktom zostáva, že v niektorých kategóriách kníh a na niektorých trhoch sa objem predaja digitálnych kníh rovná, či dokonca prevyšuje objem predaja papierových kníh a že niektoré knihy sa vydávajú len v digitálnej podobe.(2) Niektorí čitatelia – a je ich stále viac – tiež vymieňajú papierové knihy za čítačky digitálnych kníh a najmladší z nich si dokonca vôbec nenavykli na čítanie papierových kníh.
3. Ak sa knižnice neprispôsobia tomuto vývoju, hrozí, že sa stanú okrajovými inštitúciami a stratia schopnosť plniť úlohu spočívajúcu v šírení kultúry, ktorú plnia už tisícročia. Zavedenie právnej úpravy, ktorá by podporovala modernizáciu fungovania knižníc, je už určitú dobu predmetom rozsiahlych diskusií, ktoré sa vedú tak medzi dotknutými aktérmi, ako aj na pôde právnej náuky.(3) Podstatou týchto diskusií je otázka, či – a na akom právnom základe – majú knižnice právo požičiavať digitálne knihy. Prejednávaná vec umožní Súdnemu dvoru zodpovedať túto otázku prostredníctvom judikatúry.
Právny rámec
Právo Únie
Smernica 2001/29/ES
4. Článok 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti(4), nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, v odseku 2 písm. b) stanovuje:
„S výnimkou prípadov uvedených v článku 11[, ktorým sa vykonávajú technické úpravy určitých smerníc v oblasti autorského práva,] sa táto smernica nezaoberá a žiadnym spôsobom neovplyvňuje existujúce ustanovenia spoločenstva súvisiace s:
…
b) právom nájmu, právom vypožičiavania a s inými právami súvisiacimi s autorským právom v oblasti duševného vlastníctva“.
5. Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Právo rozmnožovania“, v písmene a) stanovuje:
„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:
a) pre autorov k ich dielam“.
6. Článok 3 tej istej smernice, nazvaný „Právo verejného prenosu diel a právo sprístupňovania predmetov ochrany verejnosti“, v odseku 1 stanovuje:
„Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.“
7. Článok 4 smernice 2001/29, nazvaný „Právo šírenia“, stanovuje:
„1. Členské štáty poskytnú autorom vo vzťahu k originálu ich diela alebo k jeho rozmnoženinám výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akúkoľvek formu verejného šírenia predajom alebo iným spôsobom.
2. Distribučné právo sa nevyčerpá v rámci spoločenstva vo vzťahu k originálu alebo ku kópiám diela s výnimkou prípadov, keď prvý predaj alebo prenos [prevod – neoficiálny preklad] vlastníctva k danému objektu v rámci spoločenstva uskutoční držiteľ práv alebo sa uskutoční s jeho súhlasom.“
8. Článok 5 tejto smernice, nazvaný „Výnimky a obmedzenia“, napokon v odseku 1 a v odseku 2 písm. c) stanovuje:
„1. Prípady dočasného rozmnožovania uvedené v článku 2, ktoré sú prechodné alebo náhodné a sú integrálnou alebo podstatnou časťou technologického procesu a ktorých jediným účelom je umožniť:
…
b) oprávnené použitie
diela alebo iného predmetu ochrany, a ktoré nemá žiadny samostatný ekonomický význam, je vyňaté z práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2.
2. Členské štáty môžu zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2 v nasledujúcich prípadoch:
…
c) vo vzťahu k osobitným prípadom rozmnožovania uskutočneným verejne prístupnými knižnicami, vzdelávacími inštitúciami alebo múzeami alebo archívmi, ktoré sa neuskutočnia pre priamy alebo nepriamy ekonomický alebo komerčný prospech“.
Smernica 2006/115/ES
9. Článok 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva(5), nazvaný „Predmet harmonizácie“, stanovuje:
„1. V súlade s ustanoveniami tejto kapitoly [kapitola I, nazvaná „Nájomné a výpožičné právo“] ustanovia členské štáty s výnimkami podľa článku 6 právo udeliť súhlas alebo zakázať nájom a vypožičiavanie originálov a rozmnoženín diel chránených autorským právom a ostatných predmetov uvedených v článku 3 ods. 1
2. Práva uvedené v odseku 1 sa predajom originálu a rozmnoženín autorských diel a iných predmetov ochrany uvedených v článku 3 ods. 1 ani iným aktom ich šírenia nevyčerpajú.“
10. Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, v odseku 1 písm. b) stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
…
b) ‚požičiavanie‘ znamená sprístupnenie na použitie na časovo obmedzené obdobie, nie však na účely priameho alebo nepriameho hospodárskeho alebo obchodného prospechu, ak sa uskutočňuje prostredníctvom verejnosti prístupných zariadení“.
11. V súlade s článkom 3 tej istej smernice, nazvaným „Nositelia a predmet práva na nájom a vypožičiavanie“, v odseku 1 písm. a) stanovuje:
„Výhradné právo udeľovať súhlas alebo zakázať nájom a vypožičiavanie prislúcha týmto osobám:
a) autorovi vo vzťahu k originálu a rozmnoženine jeho diela“.
12. Článok 6 tej istej smernice, nazvaný „Výnimka z výhradného práva na verejné vypožičiavanie“, napokon v odsekoch 1 a 3 stanovuje:
„1. Členské štáty môžu ustanoviť, pokiaľ ide o verejné vypožičiavanie, výnimky z výhradného práva podľa článku 1 za predpokladu, že aspoň autori dostanú odmenu za takéto vypožičiavanie. Členské štáty môžu voľne určiť výšku tejto odmeny tak, aby zodpovedala ich kultúrnopolitickým záujmom.
…
3. Členské štáty môžu oslobodiť od platenia odmeny podľa odsekov 1 a 2 určité kategórie zariadení.“
Holandské právo
13. Autorský zákon (Auteurswet) upravuje výpožičné právo v § 12 ods. 1 bode 3 a § 12 ods. 3 Výnimka týkajúca sa verejného vypožičiavania je stanovená v § 15c ods. 1 tohto zákona.
Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, konanie a prejudiciálne otázky
14. Vo viacerých členských štátoch, vrátane Holandska, prebieha diskusia týkajúca sa vypožičiavania digitálnych kníh knižnicami. Na základe správy vypracovanej na žiadosť ministerstva školstva, kultúry a vedy sa dospelo k záveru, že vypožičiavanie digitálnych kníh nespadá pod výhradné právo na vypožičiavanie v zmysle ustanovení, ktorými sa preberá smernica 2006/115 do holandského práva. Na vypožičiavanie digitálnych kníh verejnými knižnicami sa teda nemôže vzťahovať výnimka stanovená v článku 6 ods. 1 tejto smernice, ktorá bola tiež prebratá do holandského práva. Vláda vypracovala návrh zákona o knižniciach, ktorý vychádzal z tohto predpokladu.
15. Vereniging Openbare Bibliotheken, spolok, ktorý združuje všetky verejné knižnice v Holandsku (ďalej len „VOB“), žalobca vo veci samej, však nesúhlasí s týmto názorom. Keďže VOB bol presvedčený, že relevantné ustanovenia holandského práva sa majú uplatniť aj na vypožičiavanie digitálnych kníh, podal proti Stichting Leenrecht, organizácii poverenej vyberaním odmien pre autorov na základe výnimky týkajúcej sa verejného vypožičiavania, žalovanej vo veci samej, na vnútroštátnom súde žalobu, ktorou sa domáhal vydania určovacieho rozsudku, ktorým súd v podstate rozhodne: po prvé, že vypožičiavanie digitálnych kníh spadá pod výpožičné právo, po druhé, že sprístupnenie digitálnych kníh na časovo neobmedzené obdobie predstavuje predaj v zmysle ustanovení upravujúcich právo na rozširovanie, a po tretie, že vypožičiavanie digitálnych kníh verejnými knižnicami za primeranú odmenu pre autorov nepredstavuje porušenie práv autorov.
16. VOB ďalej uvádza, že jeho žaloba sa týka vypožičiavania podľa modelu, ktorý vnútroštátny súd označuje ako „one copy one user“. V rámci tohto modelu si užívateľ stiahne digitálnu knihu, ktorú má knižnica k dispozícii, na výpožičnú dobu, počas ktorej táto kniha nie je dostupná iným užívateľom knižnice. Po uplynutí tejto doby dotknutý užívateľ automaticky stratí možnosť používať túto knihu a potom si ju môže vypožičať iný užívateľ. VOB navyše uviedol, že chce obmedziť rozsah svojej žaloby na „romány, zbierky poviedok, životopisy, cestopisy, detské knihy a literatúru pre mládež“.
17. Vedľajšími účastníkmi konania vo veci samej sú Stichting Lira, organizácia kolektívnej správy práv, ktorá zastupuje autorov literárnych diel (ďalej len „Lira“), a Stichting Pictoright, organizácia kolektívnej správy práv, ktorá zastupuje autorov výtvarných diel (ďalej len „Pictoright“), pričom obaja títo účastníci v konaní podporujú VOB, ako aj Vereniging Nederlands Uitgeversverbond, združenie vydavateľov (ďalej len „NUV“), ktoré podporuje opačné stanovisko.
18. Keďže Rechtbank Den Haag (Súd prvého stupňa Haag, Holandsko) sa domnieval, že rozhodnutie o návrhoch VOB závisí od výkladu ustanovení práva Únie, položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Majú sa článok 1 ods. 1, článok 2 ods. 1 písm. b) a článok 6 ods. 1 smernice 2006/115 vykladať tak, že pod pojmom ‚požičiavanie‘ v zmysle týchto ustanovení sa rozumie aj sprístupnenie románov, zbierok poviedok, životopisov, cestopisov, detských kníh a literatúry pre mládež chránených autorským právom, nie však na účely priameho či nepriameho hospodárskeho alebo obchodného prospechu, ak sa uskutočňuje prostredníctvom zariadení prístupných verejnosti
– tým, že sa rozmnoženina v digitálnej podobe (rozmnoženina A) uloží na server zariadenia a užívateľovi sa umožní túto rozmnoženinu rozmnožiť stiahnutím na svoj vlastný počítač (rozmnoženina B),
– pričom rozmnoženina vyhotovená užívateľom počas sťahovania (rozmnoženina B) po vypršaní časovo obmedzeného obdobia už nie je použiteľná a
– iní užívatelia si počas tohto obdobia nemôžu rozmnoženinu (rozmnoženinu A) stiahnuť na svoj počítač?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, bráni článok 6 smernice 2006/115 a/alebo iné ustanovenie práva Únie členským štátom spojiť obmedzenie práva na vypožičiavanie stanovené v článku 6 smernice 2006/115 s podmienkou, že rozmnoženina diela sprístupnená zariadením (rozmnoženina A) bola držiteľom práv alebo s jeho súhlasom uvedená na trh prvým predajom alebo iným prvým prevodom vlastníctva tejto rozmnoženiny v rámci Európskej únie v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2001/29?
3. V prípade zápornej odpovede na druhú otázku, stanovuje článok 6 smernice 2006/115 iné požiadavky na pôvod rozmnoženiny sprístupnenej zariadením (rozmnoženina A), ako napríklad požiadavku, aby táto rozmnoženina pochádzala z legálneho zdroja?
4. V prípade kladnej odpovede na druhú otázku, má sa článok 4 ods. 2 smernice 2001/29 vykladať tak, že pod ‚prvým predajom predmetov alebo iným prvým prevodom vlastníctva‘ v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie aj časovo obmedzené sprístupnenie digitálnej rozmnoženiny románov, zbierok poviedok, životopisov, cestopisov, detských kníh a literatúry pre mládež chránených autorským právom, ktoré sa uskutočňuje sťahovaním cez internet?“
19. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený Súdnemu dvoru 17. apríla 2015. Písomné pripomienky predložili VOB, NUV, Lira a Pictoright, nemecká, grécka, francúzska, talianska, lotyšská a portugalská vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 9. marca 2016, boli zastúpení VOB, NUV, Lira a Pictoright, česká, grécka a francúzska vláda, ako aj Komisia.
Analýza
20. Vnútroštátny súd kladie Súdnemu dvoru štyri prejudiciálne otázky. Prvá z nich má zásadný význam, lebo sa týka toho, či sa smernica 2006/115 môže vzťahovať na požičiavanie digitálnych kníh. V prípade zápornej odpovede na túto prvú otázku sú ostatné otázky bezpredmetné. Svoju analýzu teda zameriam na prvú otázku. Druhá, tretia a štvrtá otázka sa týkajú podmienok, ktoré musia digitálne knihy spĺňať, aby sa prípadne mohli požičiavať v rámci výnimky týkajúcej sa verejného vypožičiavania. Budem sa nimi zaoberať spoločne a stručne.
O prvej prejudiciálnej otázke
Úvodné poznámky
21. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či sa má článok 1 ods. 1 smernice 2006/115 v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. b) tejto smernice vykladať v tom zmysle, že sprístupňovanie digitálnych kníh verejnosti na časovo obmedzené obdobie verejnými knižnicami spadá pod výpožičné právo zakotvené v tomto článku.
22. V súlade s predmetom konania vo veci samej vymedzeným žalobou, ktorú podal VOB, vnútroštátny súd obmedzil svoju otázku na „romány, zbierky poviedok, životopisy, cestopisy, detské knihy a literatúru pre mládež“. Hoci uznávam, že problematika, o ktorú ide v prejednávanej veci, je – spomedzi jednotlivých kategórií predmetov chránených výpožičným právom – obmedzená len na digitálne knihy(6), domnievam sa, že je ťažké obmedziť ju, ako to urobil vnútroštátny súd. Kategória literárnych diel, ktorú tento súd odlíšil, totiž podľa môjho názoru nespočíva na nijakom objektívnom kritériu, ktoré by umožňovalo odôvodniť odlišné právne posudzovanie tejto kategórie. Riešenie, ktoré Súdny dvor použije v odpovedi na prejudiciálnu otázku, sa teda bude musieť uplatňovať bez rozdielu na diela patriace do všetkých literárnych žánrov, ktoré existujú v podobe digitálnej knihy.
23. Podľa môjho názoru je nevyhnutné, aby výklad smernice 2006/115 zodpovedal potrebám modernej spoločnosti a umožnil zosúladiť jednotlivé dotknuté záujmy. Tento výklad musí byť zároveň v súlade s medzinárodnými záväzkami Európskej únie a zapadať do štruktúry ostatných aktov práva Únie v oblasti autorského práva. Týmito rôznymi problémami sa budem zaoberať v nasledujúcich bodoch týchto návrhov.
O axiologických východiskách, ktoré si vyžadujú výklad smernice 2006/115 z hľadiska súčasných záujmov
24. Smernica 2006/115 nie je novým právnym predpisom. Ide totiž o kodifikované znenie smernice Rady 92/100/EHS z 19. novembra 1992 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva(7), ktorá je jedným z prvých dvoch aktov sekundárneho práva v oblasti autorského práva(8). Pokiaľ ide o výpožičné právo, táto smernica nebola z vecného hľadiska nikdy zmenená, a to ani pri jej prepracovaní prostredníctvom smernice 2006/115, ani predtým. Platné ustanovenia o výpožičnom práve sa teda v podstate zhodujú s ustanoveniami prijatými v roku 1992.
25. Podľa môjho názoru je nepochybné, že v tom čase normotvorca Únie nemal v úmysle zaradiť požičiavanie digitálnych kníh pod pojem požičiavanie podľa smernice 92/100, a to už len preto, lebo komerčne využiteľná technológia digitálnych kníh bola vtedy ešte len v začiatkoch. Okrem toho, keď Komisia v dôvodovej správe k tejto smernici výslovne vylúčila možnosť uplatniť túto smernicu na sprístupňovanie diel verejnosti prostredníctvom sťahovania, uviedla len zvukové a obrazové záznamy.(9) Otázka sťahovania kníh v tejto dôvodovej správe nie je ani len spomenutá.
26. Znamená to, že ustanovenia smernice 2006/115 sa v súčasnosti ešte stále majú vykladať tak, aby požičiavanie digitálnych kníh bolo vyňaté z pojmu požičiavanie v zmysle tejto smernice? Domnievam sa, že na túto otázku treba odpovedať záporne, pričom vychádzam z troch okruhov dôvodov.
27. Po prvé podľa môjho názoru je nevyhnutné vykladať právne akty s prihliadnutím na vývoj techniky, trhu a správania, a nie zabetónovať tieto akty v minulosti príliš striktným výkladom.(10)
28. Taký výklad, ktorý možno označiť ako „dynamický“ alebo „vývojový“, je podľa môjho názoru potrebný najmä v oblastiach, ktoré v značnej miere ovplyvňuje technický pokrok, ako je to v prípade autorského práva. Tento pokrok je totiž v súčasnosti taký rýchly, že ľahko predbehne legislatívny proces, čo často spôsobuje, že pokusy o prispôsobenie právnych predpisov týmto spôsobom sú márne, a tak sa právne akty stávajú obsolentnými už v okamihu ich prijatia alebo krátko potom. Samotná smernica 2006/115 je dokonalým príkladom tohto javu. Jej ustanovenia týkajúce sa nájmu, ktorých cieľom bolo upraviť trh prenajímania kaziet a CD a DVD nosičov, sú v súčasnosti prekonané, lebo nájom zvukových a obrazových záznamov – v každom prípade na európskom trhu – prakticky nahradilo sprístupňovanie týchto záznamov online.(11) Táto zastaranosť právnych predpisov v porovnaní s realitou je často zdrojom výkladových problémov, neistoty alebo medzier právnej úpravy. V takých prípadoch môže len náležitý súdny výklad zabezpečiť účinnosť predmetnej právnej úpravy vzhľadom na rýchlosť technického a ekonomického vývoja v tomto odvetví.
29. Zdá sa, že taký prístup je tiež v súlade s cieľmi, ktoré chcel normotvorca dosiahnuť prijatím právnych predpisov Únie v oblasti autorského práva. V odôvodnení 4 smernice 2006/115 sa totiž uvádza, že „ochrana autorského práva… sa musí prispôsobiť novému hospodárskemu vývoju…“. Ten istý zámer prispôsobiť sa novému technickému a hospodárskemu vývoju vyplýva z odôvodnení 2, 5 a 8 smernice 2001/29, ktorá je naďalej základným aktom práva Únie v oblasti autorského práva. Ako sa však má zaručiť toto prispôsobenie a táto „aktualizácia“ právnych predpisov, ak nie ich náležitým výkladom?
30. Vypožičiavanie digitálnych kníh je moderným ekvivalentom vypožičiavania papierových kníh. Nesúhlasím s tvrdením uvedeným v rámci prejednávanej veci, že medzi digitálnou knihou a tradičnou knihou alebo medzi vypožičaním digitálnej knihy a vypožičaním papierovej knihy je zásadný rozdiel. Je jasné, že digitálna kniha má iný formát, ktorý je v niektorých situáciách možno praktickejší (a v iných zas nie), a poskytuje určité funkcie, ako napríklad vyhľadávanie slov a prekladov, ktoré papierová kniha nemá. Tieto znaky sú však vedľajšie a ich význam závisí od subjektívnych preferencií každého užívateľa. Tak je to aj v prípade tvrdenia, že zásadná výhoda spočíva v tom, že pri vypožičiavaní digitálnych kníh sa nevyžaduje, aby užívateľ prišiel do knižnice, lebo k nemu dochádza na diaľku. Dalo by sa rovnako oponovať tým, že niektorí ľudia radšej idú do knižnice, aby boli v spoločnosti iných.
31. Podľa môjho názoru je však rozhodujúca objektívna okolnosť: ak si užívateľ požičia či už tradičnú, alebo digitálnu knihu od knižnice, chce sa oboznámiť s obsahom tejto knihy bez toho, aby si nechal jej rozmnoženinu. Z tohto hľadiska sa papierová kniha a digitálna kniha podstatne neodlišujú a to platí aj pre spôsob ich vypožičiavania.
32. Pri výklade smernice 2006/115 teda treba vziať do úvahy túto skutočnosť a zosúladiť právnu úpravu vypožičiavania digitálnych kníh s právnou úpravou vypožičiavania tradičných kníh.
33. Po druhé základným cieľom autorského práva je chrániť záujmy autorov. Nie je pritom náhodné, že organizácie, ktoré zastupujú záujmy autorov, teda Lira a Pictoright, v konaní vo veci samej podporujú VOB. Môže sa zdať, že je to paradoxné, ale vyplýva to z logiky trhu, ktorá v súčasnosti prevláda v oblasti vypožičiavania digitálnych kníh.
34. Taký trh totiž existuje a knižnice skutočne požičiavajú knihy v digitálnej podobe. Vzhľadom na to, že táto forma požičiavania sa nepovažuje za súčasť pojmu požičiavanie v zmysle smernice 2006/115, nemožno na ňu uplatniť ani výnimku týkajúcu sa verejného vypožičiavania stanovenú v článku 6 ods. 1 tejto smernice. Vypožičiavanie digitálnych kníh je teda upravené licenčnými zmluvami uzavretými medzi knižnicami a vydavateľmi. Vydavatelia sprístupnia knižniciam digitálne knihy za cenu osobitne dojednanú na tento účel a tieto knižnice potom majú právo požičiavať ich užívateľom. Lira a Pictoright tvrdia, že tieto zmluvné vzťahy sú výhodné predovšetkým pre vydavateľov alebo iných sprostredkovateľov obchodu s digitálnymi knihami, pričom autori nedostanú primeranú odmenu.
35. Ak by sa naopak konštatovalo, že vypožičiavanie digitálnych kníh patrí do pôsobnosti smernice 2006/115, a teda sa naň vzťahuje výnimka stanovená v článku 6 ods. 1 tejto smernice, autori by na základe toho v súlade s požiadavkou uvedenou v tomto ustanovení dostali okrem odmeny z predaja kníh aj odmenu, ktorá by nezávisela od zmlúv uzavretých s vydavateľmi.
36. Výklad smernice 2006/115, podľa ktorého požičiavanie digitálnych kníh spadá pod pojem „požičiavanie“, by nielenže nepoškodil záujmy autorov, ale by naopak umožnil chrániť ich záujmy lepšie ako v súčasnosti, keď sa uplatňujú len pravidlá trhu.
37. Napokon po tretie k výkladu smernice 2006/115, ktorý zohľadňuje technický vývoj, ma vedú úvahy, ktoré som uviedol v úvode týchto návrhov. Knižnice od nepamäti požičiavali knihy bez toho, aby si museli vyžiadať povolenie. Niektoré z nich si dokonca ani nemuseli kupovať vlastný exemplár, lebo mali k dispozícii povinný výtlačok. Je to tak preto, lebo kniha sa nepovažuje za bežný tovar a literárna tvorba nie je len ekonomickou činnosťou. Význam kníh pre zachovanie a sprístupnenie kultúry a vedeckých poznatkov vždy prevažoval nad čisto ekonomickými úvahami.
38. V súčasnej dobe digitalizácie musia byť knižnice schopné naďalej zohrávať túto úlohu spočívajúcu v zachovaní a šírení kultúry, ktorú zohrávali v čase, keď knihy existovali len v papierovej podobe. To však nevyhnutne neplatí v prostredí, ktoré sa riadi len pravidlami trhu. Po prvé knižnice, najmä verejné knižnice, nemajú vždy finančné prostriedky na to, aby si za vysokú cenu, ktorú žiadajú vydavatelia, obstarali digitálne knihy s právom požičiavať ich. Týka sa to osobitne knižníc, ktoré pôsobia v znevýhodnenom prostredí, teda tam, kde je ich úloha najvýznamnejšia. Po druhé vydavatelia a sprostredkovatelia obchodu s digitálnymi knihami často nechcú uzatvárať s knižnicami zmluvy, ktoré by dovoľovali knižniciam požičiavať digitálne knihy. Majú totiž obavy, že požičiavanie týchto kníh poškodí ich záujmy znížením objemu predaja alebo tým, že nebudú môcť využívať vlastné obchodné nástroje na dočasné sprístupňovanie týchto kníh. V dôsledku toho buď zmluvne obmedzia možnosti knižníc požičiavať digitálne knihy, napríklad tým, že stanovia maximálny počet požičaní alebo určité obdobie po vydaní knihy, počas ktorého ju nemožno požičiavať, alebo odmietnu uzavrieť také zmluvy s knižnicami.(12)
39. Ak teda knižnice nebudú môcť využiť výhody vyplývajúce z výnimky z výhradného práva na vypožičiavanie, hrozí, že v digitálnom prostredí už nebudú schopné naďalej zohrávať úlohu, ktorú vždy zohrávali v dobe papierových kníh.
40. Z vyššie uvedených dôvodov sa domnievam, že pri výklade pojmu „požičiavanie“ v zmysle smernice 2006/115 nemožno vychádzať len z toho, čo mohol mať na mysli normotvorca Únie v čase prijatia prvej verzie tejto smernice (teda smernice 92/100), ale treba ho vymedziť v súlade s vývojom technológií a trhu, ktorý odvtedy nastal. Teraz je potrebné preskúmať, či taký výklad vyplýva zo znenia ustanovení samotnej smernice 2006/115 a či je zlučiteľný s inými právnymi predpismi Únie v oblasti autorského práva, ako aj s medzinárodnými záväzkami Únie.
O relevantnosti navrhovaného výkladu z hľadiska platných predpisov
– O znení a systematike smernice 2006/115
41. Pri posudzovaní otázky, či navrhovaný výklad vyplýva zo znenia a zo systematiky smernice 2006/115, je potrebné v prvom rade zohľadniť jednak účel výhradného práva na vypožičiavanie a jednak účel výnimky z tohto práva týkajúcej sa verejného vypožičiavania. Pokiaľ ide o výhradné právo na vypožičiavanie, jeho cieľom je zaručiť autorom primeranú odmenu za túto formu využívania ich diel. Vzhľadom na to, že k využívaniu digitálnych kníh formou požičiavania skutočne dochádza, podľa môjho názoru je úplne koherentné zahrnúť túto formu požičiavania do pôsobnosti tohto výhradného práva.
42. Čo sa týka účelu výnimky týkajúcej sa verejného vypožičiavania, už som uviedol argumenty, ktoré podľa môjho názoru nasvedčujú tomu, že verejné knižnice môžu využiť túto výnimku v súvislosti s vypožičiavaním digitálnych kníh.(13)
43. V druhom rade je potrebné položiť si otázku, či znenie smernice 2006/115 pripúšťa výklad jej ustanovení týkajúcich sa požičiavania, ktorý zahŕňa požičiavanie digitálnych kníh. Pripomínam, že v článku 1 ods. 1 tejto smernice sa uvádza, že „členské štáty [ustanovia] právo udeliť súhlas alebo zakázať… vypožičiavanie originálov a rozmnoženín diel chránených autorským právom…“(14). Dalo by sa preto tvrdiť, že táto zmienka týkajúca sa originálov a rozmnoženín obmedzuje rozsah výpožičného práva na diela zachytené na hmotnom nosiči, s ktorým sa požičiavajú. To by vylučovalo digitálne knihy, ktoré sa zvyčajne sprístupňujú stiahnutím, teda bez väzby s hmotným nosičom.(15) Domnievam sa však, že taký výklad je nesprávny.
44. Podľa môjho názoru nemožno rozmnoženinu v zmysle posudzovaného ustanovenia považovať len za hmotný exemplár diela. Rozmnoženina je totiž len výsledkom reprodukcie. Dielo existuje len v podobe originálu a jeho rozmnoženín, ktoré sú výsledkom reprodukcie originálu. Hoci tradičná rozmnoženina v prípade knihy v papierovej podobe je nevyhnutne zachytená na hmotnom nosiči, v prípade digitálnej rozmnoženiny to neplatí. Je navyše zaujímavé poznamenať, že vo francúzskom znení návrhu smernice 92/100 nebol použitý pojem „rozmnoženina“, ale práve pojem „reprodukcia“(16). Ak by sa tvrdilo, že reprodukcia diela nespočíva vo vytvorení rozmnoženiny, odporovalo by to logike autorského práva.
45. Tiež si nemyslím, že skutočnosť, že v článku 2 ods. 1 písm. b) smernice 2006/115 je použitý výraz „požičiavanie predmetov“ [poznámka prekladateľa: v slovenskej verzii tohto ustanovenia sa uvedený výraz nenachádza], by mohla brániť výkladu tejto smernice, ktorý zahŕňa požičiavanie digitálnych kníh. Po prvé sa totiž toto slovo „predmetov“ nenachádza vo všetkých jazykových verziách. Naopak vo väčšine z nich je použité len slovo „požičiavanie“.(17) Po druhé v smernici 2006/115 sa výraz „predmety“ používa na označenie všetkých predmetov práva na nájom a vypožičiavanie vymenovaných v článku 3 ods. 1 tejto smernice.(18) Tento výraz teda nemá vlastný význam, ktorý by sa odlišoval od významu, ktorý v súvislosti s dielami vyjadrujú výrazy „originál“ a „rozmnoženiny“.
46. V treťom rade, pokiaľ ide o tvrdenie francúzskej vlády, že zásada striktného výkladu výnimiek bráni rozšíreniu pôsobnosti pojmu „požičiavanie“ na požičiavanie digitálnych kníh, je potrebné poznamenať, že tu nejde o výklad výnimky, ale pravidla, teda rozsahu výpožičného práva stanoveného v článku 1 ods. 1 smernice 2006/115.
47. Okrem toho, čo sa týka výnimky stanovenej v článku 6 ods. 1 smernice 2006/115, je potrebné pripomenúť, že hoci sa výnimky z autorských práv majú vykladať striktne, tento výklad musí umožniť zachovať potrebný účinok výnimky a rešpektovať jej účel.(19) Príliš reštriktívny výklad pojmu požičiavanie by pritom narušil potrebný účinok a účel uvedenej výnimky, pokiaľ ide o vypožičiavanie digitálnych kníh.
48. Z vyššie uvedených dôvodov sa domnievam, že výklad pojmu požičiavanie, ktorý zahŕňa požičiavanie digitálnych kníh, neodporuje účelu ani zneniu smernice 2006/115.
– O súlade so systémom autorského práva v práve Únie
49. V rámci prejednávanej veci NUV, ako aj nemecká a francúzska vláda uviedli, že rozšírenie pôsobnosti pojmu „požičiavanie“ v zmysle smernice 2006/115 na požičiavanie digitálnych kníh by bolo nezlučiteľné s inými právnymi predpismi Únie v oblasti autorského práva, najmä so smernicou 2001/29. Po prvé vznikol by nesúlad terminológie, keďže niektoré výrazy, napríklad „rozmnoženina“ a „predmet“, sú použité vo významoch, ktoré sú nezlučiteľné s pojmom požičiavanie digitálnych kníh. Po druhé taký extenzívny výklad pojmu požičiavanie by bol rozpore s právom verejného prenosu a právom sprístupňovania verejnosti, ktoré sú zakotvené v článku 3 smernice 2001/29. Podľa tohto tvrdenia požičiavanie digitálnych kníh spadá pod právo sprístupňovania verejnosti, v prípade ktorého neexistuje výnimka podobná tej, ktorú stanovuje článok 6 ods. 1 smernice 2006/115. Zaradenie požičiavania digitálnych kníh do pôsobnosti smernice 2006/115 a uplatnenie tejto výnimky by teda odporovalo článku 3 smernice 2001/29.
50. Pokiaľ ide o prvé z týchto tvrdení, musím poznamenať, že ak by sa mala bezpodmienečne uplatniť zásada úplného súladu terminológie v rámci autorského práva Únie, bolo by potrebné použiť definíciu určitých pojmov, ako napríklad pojmov „rozmnoženina“, „predaj“ a „rozširovanie“, ktorú stanovil Súdny dvor v rozsudku Usedsoft(20). Tento rozsudok, ktorý vydala veľká komora a ktorý sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/24/ES z 23. apríla 2009 o právnej ochrane počítačových programov(21), je totiž doteraz jediným rozsudkom, v ktorom Súdny dvor podal výklad niektorých pojmov autorského práva v kontexte digitálneho prostredia.
51. Na základe ustanovení, v ktorých je použitá v podstate rovnaká terminológia ako v smernici 2001/29(22), teda Súdny dvor rozhodol, že predmetom stiahnutia cez internet je rozmnoženina diela, konkrétne počítačového programu(23), a že toto stiahnutie spolu s licenciou na používanie diela na neurčitú dobu predstavuje predaj predmetnej rozmnoženiny, čo vedie k vyčerpaniu práva na rozširovanie tejto rozmnoženiny(24).
52. Na základe striktného uplatnenia zásady súladu terminológie by sa výraz „rozmnoženina“ použitý tak v smernici 2001/29, ako aj v smernici 2006/115 mal chápať tak, že zahŕňa digitálne rozmnoženiny bez hmotného nosiča. Tá istá zásada by navyše umožnila jednoducho vyriešiť problém, ktorý je predmetom rozsiahlej diskusie na pôde právnej náuky a ktorý vzniká aj v prejednávanej veci, a to problém vyčerpania práva na rozširovanie po predaji prostredníctvom stiahnutia. Keďže formulácia článku 4 ods. 2 smernice 2001/29 je v podstate zhodná s formuláciou článku 4 ods. 2 smernice 2009/24, prvé uvedené ustanovenie by sa malo v zásade tiež vykladať rovnako.
53. Ak by sa naopak konštatovalo, že tie isté výrazy sa v rámci smernice 2001/29 môžu vykladať inak, než ich vyložil Súdny dvor v rozsudku Usedsoft v rámci smernice 2009/24, nevidím dôvod, prečo by tá istá „terminologická autonómia“ nemohla existovať vo vzťahu medzi smernicou 2001/29 a smernicou 2006/115(25).
54. Musím ešte dodať, že podľa môjho názoru rozsudok Art & Allposters International(26) nespochybňuje ani nijakým spôsobom neobmedzuje závery vyplývajúce z rozsudku Usedsoft. Prvý uvedený rozsudok sa totiž týkal prenosu diela nie prostredníctvom digitálneho, ale chemického procesu priamo z jedného hmotného nosiča (papiera) na iný hmotný nosič (plátno). V tejto súvislosti Súdny dvor v uvedenom rozsudku rozhodol, že normotvorca Únie chcel stanovením práva na rozširovanie poskytnúť autorom kontrolu nad prvým uvedením každého hmotného objektu, ktorý zahŕňa dielo, na trh(27), zatiaľ čo dôsledkom nahradenia nosiča je vytvorenie nového (hmotného) objektu(28), a že teda neprichádza do úvahy vyčerpanie uvedeného práva na rozširovanie(29). Naopak v uvedenej veci vôbec nešlo o to, či k vyčerpaniu tohto práva mohlo dôjsť v dôsledku prevodu vlastníctva digitálnej rozmnoženiny diela.
55. Pokiaľ ide o druhé tvrdenie spomenuté v bode 49 vyššie, ktoré je založené na práve na verejný prenos a sprístupňovanie verejnosti, stačí poznamenať, že smernica 92/100 bola prijatá skôr ako smernica 2001/29 a že táto posledná uvedená smernica sa v súlade s jej odôvodnením 20 a s jej článkom 1 ods. 2 písm. b) nezaoberá – a žiadnym spôsobom neovplyvňuje – platné ustanovenia práva Únie súvisiace okrem iného s právom vypožičiavania stanoveným v smernici 92/100 (ktorá bola kodifikovaná ako smernica 2006/115). Táto posledná uvedená smernica teda predstavuje lex specialis k smernici 2001/29. Rovnaké tvrdenie bolo navyše uvedené vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Usedsoft, a Súdny dvor naň odpovedal podobne.(30) Ak sa teda požičiavanie digitálnych kníh bude považovať za „požičiavanie“ v zmysle smernice 2006/115, nebude to v rozpore s článkom 3 smernice 2001/29.
56. Tiež bolo uvedené, že požičiavanie digitálnych kníh zahŕňa okrem požičania v pravom zmysle slova aj rozmnožovanie, ktoré vykonáva tak knižnica, ako aj užívateľ, čo by mohlo porušovať výhradné právo autorov udeliť súhlas alebo zakázať také rozmnožovanie zakotvené v článku 2 smernice 2001/29.
57. Pokiaľ však ide o rozmnožovanie, ktoré vykonávajú knižnice, podľa môjho názoru sa naň vzťahuje výnimka z práva rozmnožovania stanovená v článku 5 ods. 2 písm. c) smernice 2001/29 v spojení s rozsudkom Súdneho dvora nazývaným „Technische Universität Darmstadt“(31). Toto ustanovenie stanovuje výnimku z práva rozmnožovania vo vzťahu k „osobitným prípadom rozmnožovania uskutočneným verejne prístupnými knižnicami…, ktoré sa neuskutočnia pre… ekonomický… prospech“. V uvedenom rozsudku Súdny dvor rozhodol, že túto výnimku možno uplatniť s cieľom umožniť knižniciam uskutočňovať verejný prenos na základe inej výnimky, stanovenej v článku 5 ods. 3 písm. n) smernice 2001/29.(32) Analogicky by tiež malo byť možné uplatniť výnimku stanovenú v článku 5 ods. 2 písm. c) tejto smernice s cieľom umožniť knižniciam využiť výnimku z práva na vypožičiavanie stanovenú v článku 6 ods. 1 smernice 2006/115.
58. Čo sa týka rozmnožovania, ktoré vykonáva užívateľ pri stiahnutí knihy požičanej od knižnice na svojom počítači alebo na akomkoľvek inom zariadení na čítanie digitálnych kníh, podľa môjho názoru sa naň vzťahuje povinná výnimka stanovená v článku 5 ods. 1 smernice 2001/29. Toto rozmnožovanie je totiž dočasné, keďže rozmnoženina zhotovená na zariadení užívateľa sa po skončení výpožičnej doby automaticky vymaže alebo deaktivuje. Je tiež vedľajšie a je neoddeliteľnou súčasťou technického procesu sťahovania. Napokon jeho jediným účelom je umožniť oprávnené použitie diela, teda použitie v rámci vypožičiavania digitálnych kníh, a toto rozmnožovanie nemá žiadny samostatný ekonomický význam. Také rozmnožovanie teda spĺňa podmienky vymenované v článku 5 ods. 1 smernice 2001/29, ako ich vyložil Súdny dvor vo svojej judikatúre.(33)
59. V prejednávanej veci bolo napokon uvedené tvrdenie, ktoré uviedla najmä francúzska vláda, že rozdielne zaobchádzanie z pohľadu dane z pridanej hodnoty s knihami na hmotnom nosiči a knihami, ktoré sa šíria sťahovaním, ktoré Súdny dvor pripustil v rozsudkoch Komisia/Francúzsko(34) a Komisia/Luxembursko(35), svedčí o tom, že tieto dva formáty kníh nie sú rovnocenné. Musím však v prvom rade poznamenať, že otázka, ktorá vzniká v prejednávanej veci, nespočíva v tom, či sú papierové knihy a digitálne knihy ako také porovnateľné, ale v tom, či je vypožičiavanie digitálnych kníh rovnocenné vypožičiavaniu tradičných kníh. Ako som pritom konštatoval v bode 31 týchto návrhov, z tohto hľadiska sú tieto dve formy vypožičiavania podľa môjho názoru rovnocenné, pokiaľ ide o ich základné a objektívne relevantné znaky.
60. V druhom rade je potrebné poznamenať, že riešenie, ktoré použil Súdny dvor v týchto dvoch rozsudkoch, je založené na znení predpisov Únie v oblasti dane z pridanej hodnoty (DPH), ktoré vzhľadom na to, že plnenia poskytnuté elektronicky sa podľa nich považujú za služby, nedovoľujú uplatniť zníženú sadzbu DPH na knihy bez hmotného nosiča. Vypožičiavanie je však vždy službou, či už sa týka digitálnej knihy, alebo papierovej knihy. Uvedené rozlišovanie založené na judikatúre sa teda neuplatní.
61. Okrem toho toto rozlišovanie papierových kníh a digitálnych kníh vyvoláva z hľadiska zdanenia vážne otázky, pokiaľ ide o jeho súlad so zásadou neutrality, ktorá je vyjadrením zásady rovnosti v daňovej oblasti.(36) Je potrebné poukázať na to, že Komisia nedávno zverejnila akčný plán týkajúci sa DPH, v ktorom sa výslovne počíta so zosúladením sadzby DPH uplatniteľnej na digitálne knihy a periodiká so sadzbou DPH pre papierové knihy.(37) Tento prístup potvrdzuje stanovisko Komisie, ktoré bolo uvedené aj v rámci prejednávanej veci, podľa ktorého sú digitálne knihy a papierové knihy v podstate rovnocenné.
62. Z vyššie uvedených úvah som vyvodil záver, že výklad pojmu „vypožičiavanie“ v zmysle článku 1 ods. 1 smernice 2006/115, ktorý zahŕňa vypožičiavanie digitálnych kníh, a tak dovoľuje uplatniť výnimku z práva na vypožičiavanie stanovenú v článku 6 ods. 1 tejto smernice, vôbec nie je nezlučiteľný so všetkými ustanoveniami práva Únie v oblasti autorského práva ani im neodporuje.
– O súlade s medzinárodnými záväzkami
63. Únia je zmluvnou stranou viacerých medzinárodných dohovorov v oblasti autorského práva, najmä Zmluvy Svetovej organizácie duševného vlastníctva o autorskom práve (WCT) prijatej v Ženeve 20. decembra 1996(38). Akty sekundárneho práva teda musia byť – a tiež sa vykladať – v súlade s touto zmluvou.(39) Je preto potrebné overiť, či výklad pojmu „vypožičiavanie“ v zmysle článku 1 ods. 1 smernice 2006/115, ktorý zahŕňa vypožičiavanie digitálnych kníh, môže byť v súlade so Zmluvou o autorskom práve.
64. Táto zmluva neobsahuje ustanovenia týkajúce sa výpožičného práva. Nanajvýš upravuje v článku 7 právo komerčného nájmu, teda odplatného nájmu počítačových programov, kinematografických diel a diel obsiahnutých na zvukových záznamoch.(40) Toto ustanovenie sa netýka verejného vypožičiavania ani digitálnych kníh.
65. Ak je vypožičiavanie, v každom prípade vypožičiavanie digitálnych kníh, upravené Zmluvou o autorskom práve, je to tak preto, lebo predstavuje osobitnú formu využívania práva verejného prenosu zakotveného v článku 8 tejto zmluvy.(41) Toto právo je v zásade prebraté v práve Únie v článku 3 smernice 2001/29. Smernica 2006/115 však predstavuje lex specialis k smernici 2001/29, vrátane jej článku 3.(42)
66. Zmluva o autorskom práve pritom v článku 10 ods. 1 stanovuje, že zmluvné strany môžu ustanoviť výnimky a obmedzenia práv zakotvených v tejto zmluve za predpokladu, že ide o „určit[é] osobitn[é] prípad[y], ktoré nie sú v rozpore s bežným využitím diela a neodôvodnene nezasahujú do oprávnených záujmov autora“. Tieto podmienky sa bežne nazývajú „trojstupňový test“. Podľa môjho názoru výnimka týkajúca sa verejného vypožičiavania stanovená v článku 6 ods. 1 smernice 2006/115, pokiaľ ide o vypožičiavanie digitálnych kníh, spĺňa tieto tri podmienky.
67. Po prvé, čo sa týka podmienky, aby sa výnimka týkala určitých osobitných prípadov, je potrebné poznamenať, že výnimka týkajúca sa verejného vypožičiavania je obmedzená z dvoch hľadísk. Na jednej strane sa netýka všetkých foriem verejného prenosu, ale len jednej osobitnej formy, ktorou je požičiavanie, teda sprístupňovanie na časovo obmedzené obdobie. Na druhej strane okruh subjektov, ktoré môžu využiť túto výnimku, je obmedzený len na verejne prístupné zariadenia (knižnice), ktoré požičiavaním nedosahujú zisk. Okrem toho výnimka týkajúca sa verejného vypožičiavania sleduje oprávnený cieľ verejného záujmu, ktorým je – všeobecne povedané – dostupnosť kultúry pre širokú verejnosť.
68. Po druhé, pokiaľ ide o podmienku, aby sa nenarušilo bežné využitie diela, najmä NUV vo svojich pripomienkach(43) uviedla, že vypožičiavanie digitálnych kníh prostredníctvom sťahovania sa – na rozdiel od tradičného vypožičiavania papierových kníh – do takej miery podobá zvyčajným formám šírenia týchto kníh, že narúša bežné využitie autorských práv, keďže príliš ľahko nahrádza kúpu knihy na trhu. Je to spôsobené predovšetkým tým, že pri vypožičiavaní digitálnych kníh nie je potrebné, aby užívateľ fyzicky prišiel do knižnice, a teda také vypožičiavanie sa podobá kúpe na internete, a tým, že digitálna kniha požičaná od knižnice, ktorá sa používaním neopotrebúva, vyzerá rovnako ako kúpená kniha, teda je vždy „nová“. Vzhľadom na jednoduchosť rozmnožovania digitálnych kníh bez straty kvality sa navyše zvyšuje riziko používania nad rámec toho, čo je dovolené v rámci vypožičiavania.
69. Tieto tvrdenia však nezohľadňujú ostatné znaky vypožičania digitálnej knihy, ktoré ho odlišujú od kúpy. V prvom rade toto vypožičanie je časovo obmedzené, a teda umožňuje užívateľovi len oboznámiť sa s obsahom knihy, a nie nechať si jej rozmnoženinu. Okrem toho, keďže možnosti tohto vypožičania sú obmedzené počtom exemplárov (alebo digitálnych rozmnoženín), ktoré má knižnica k dispozícii, užívateľ nemá zaručené, že si bude môcť kedykoľvek vypožičať konkrétnu digitálnu knihu. Napokon viaceré štúdie svedčia o tom, že vypožičiavanie – či už tradičných, alebo digitálnych – kníh neznižuje objem ich predaja, ale naopak umožňuje zvýšiť ho, keďže pomáha rozvíjať zvyk čítať.(44)
70. Samotná skutočnosť, že niektorí predajcovia digitálnych kníh vytvorili obchodné modely podobné elektronickému nájmu, ako taká nemôže brániť uplatneniu výnimky týkajúcej sa verejného vypožičiavania na digitálne knihy. Táto výnimka totiž sleduje oprávnený cieľ všeobecného záujmu, ktorý nemožno obmedziť na oblasti, v ktorých sa nevykonáva ekonomická činnosť. V opačnom prípade by akémukoľvek vypožičiavaniu mohol zabrániť komerčný nájom, či už ide o hmotný alebo nehmotný majetok, takže predmetná výnimka by stratila všetok potrebný účinok.
71. Naproti tomu skutočnosť, že vydavatelia a sprostredkovatelia ponúkajú licencie na vypožičiavanie digitálnych kníh knižniciam alebo vyvíjajú vlastné modely nájmu, ktorý sa chápe ako sprístupnenie na časovo obmedzené obdobie, svedčí o tom, že – v rozpore s tým, čo sa niekedy tvrdí – vypožičiavanie digitálnych kníh ako také neškodí využívaniu práv autorov.
72. Čo sa týka rizík spojených s vypožičiavaním digitálnych kníh, treba poznamenať, že ochranné technické opatrenia, ktoré sa v súčasnosti všeobecne využívajú, ako napríklad automatické deaktivovanie rozmnoženiny po uplynutí výpožičnej doby, nemožnosť tlače alebo zablokovanie ďalšieho rozmnožovania, umožňujú podstatne obmedziť tieto riziká.
73. V každom prípade v konečnom dôsledku prináleží členským štátom, aby v prípade, ak chcú zaviesť výnimku týkajúcu sa verejného vypožičiavania digitálnych kníh, upravili pravidlá tejto výnimky tak, aby táto forma vypožičiavania bola z funkčného hľadiska skutočne rovnocenná tradičnému vypožičiavaniu a aby nenarúšala bežné využívanie práv autorov. Riešenia ako model „one copy one user“, o ktorý ide vo veci samej, alebo povinné používanie ochranných technických opatrení by umožnili dosiahnuť tento výsledok.
74. Napokon po tretie podľa poslednej podmienky výnimka nesmie neodôvodnene zasahovať do oprávnených záujmov autorov. Pokiaľ ide o využívanie majetkových autorských práv, tieto záujmy sú predovšetkým ekonomické. V prostredí, ktoré sa riadi len pravidlami trhu, schopnosť autorov brániť svoje záujmy závisí najmä od ich vyjednávacej sily vo vzťahu k vydavateľom. Niektorí autori sú určité schopní dosiahnuť uspokojivé podmienky, ale iní nie, o čom svedčí stanovisko organizácií Lira a Pictoright v prejednávanej veci. Článok 6 ods. 1 smernice 2006/115 pritom v prípade zavedenia výnimky týkajúcej sa verejného vypožičiavania stanovuje odmenu pre autorov. Keďže táto odmena nezávisí od rokovania medzi autorom a vydavateľom, nielenže umožňuje chrániť oprávnené záujmy autora, ale pre autorov by mohla byť dokonca výhodnejšia.
75. Článok 8 Zmluvy o autorskom práve v spojení s článkom 10 tejto zmluvy teda podľa môjho názoru nebráni takému výkladu pojmu vypožičiavanie v zmysle článku 1 ods. 1 smernice 2006/115, že tento pojem zahŕňa vypožičiavanie digitálnych kníh.
76. Dalo by sa ešte namietať, že výrazy „originál“ a „rozmnoženina“ uvedené v smernici 2006/115 by sa mali chápať rovnako ako rovnaké výrazy „originál“ a „rozmnoženina“ použité v článkoch 6 a 7 Zmluvy o autorskom práve. Podľa spoločného vyhlásenia týkajúceho sa týchto dvoch článkov, ktoré je pripojené k tejto zmluve, sa pritom tieto posledné uvedené výrazy „vzťahujú výhradne na fixované rozmnoženiny, ktoré sa môžu dať do obehu ako hmotné predmety“(45). Tým by teda vypožičiavanie digitálnych kníh bolo vyňaté z pôsobnosti pojmu „vypožičiavanie originálov a rozmnoženín“ podľa smernice 2006/115.
77. Tieto ustanovenia Zmluvy o autorskom práve sa však týkajú práva rozširovania (článok 6) a práva komerčného nájmu iných predmetov ako kníh (článok 7). Domnievam sa teda, že toto spoločné vyhlásenie v prípade jeho analogického uplatnenia na smernicu 2006/115 nemôže brániť tomu, aby sa tieto rovnaké pojmy vykladali odlišne v súvislosti s určitou formou využívania, ktorá spadá pod článok 8 tejto zmluvy.
78. Okrem toho, ak Súdny dvor vo svojom rozsudku Usedsoft(46) v súvislosti s právom na rozširovanie počítačových programov, na ktoré sa jednoznačne vzťahuje predmetné spoločné vyhlásenie, rozhodol, že právo na rozširovanie a zásada jeho vyčerpania sa uplatňujú aj na predaj prostredníctvom stiahnutia, tým skôr to môže platiť aj v prípade vypožičiavania, ktoré nespadá pod právo na rozširovanie ani pod nájomné právo.
Záver týkajúci sa prvej prejudiciálnej otázky
79. Vyššie uvedené úvahy možno zhrnúť takto. Vypožičiavanie digitálnych kníh verejnými knižnicami nie je hudbou budúcnosti a už vôbec nie zbožným prianím. Práve naopak, je to jav, ktorého existencia je skutočná. V dôsledku reštriktívneho výkladu pojmu „právo na vypožičiavanie“, ktorý prevláda v členských štátoch, sa však tento jav riadi výlučne pravidlami trhu, na rozdiel od vypožičiavania tradičných kníh, na ktoré sa vzťahuje právna úprava priaznivá pre knižnice. Preto sa podľa môjho názoru vyžaduje upravený výklad platnej právnej úpravy, aby mohli knižnice v modernom digitálnom prostredí využívať tie isté priaznivé podmienky. Taký výklad nielenže bude podporovať verejný záujem týkajúci sa sprístupnenia vedy a kultúry, ale aj záujem autorov. Zároveň vôbec nebude odporovať zneniu ani systematike platných právnych predpisov. Naopak, len taký výklad umožní týmto predpisom, aby v plnej miere zohrávali úlohu, ktorú im priznal normotvorca, teda úlohu prispôsobiť autorské právo realite informačnej spoločnosti.
80. Navrhujem teda odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 1 ods. 1 smernice 2006/115 v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. b) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že sprístupňovanie digitálnych kníh verejnosti knižnicami na časovo obmedzené obdobie spadá pod právo na vypožičiavanie, ktoré zakotvuje tento článok. Členské štáty, ktoré chcú zaviesť výnimku stanovenú v článku 6 tej istej smernice týkajúcu sa vypožičiavania digitálnych kníh, musia zabezpečiť, aby podmienky tohto vypožičiavania neboli v rozpore s bežným využitím diela a aby neodôvodnene nezasahovali do oprávnených záujmov autorov.
O druhej a štvrtej prejudiciálnej otázke
81. Druhá a štvrtá prejudiciálna otázka, ktoré treba podľa môjho názoru posúdiť spoločne, sa týkajú prípadných požiadaviek súvisiacich s pôvodom rozmnoženiny vypožičanej knižnicou, ktoré je vnútroštátny zákonodarca oprávnený stanoviť pri zavedení výnimky z práva na vypožičiavanie stanovenej v článku 6 ods. 1 smernice 2006/115 v súvislosti s vypožičiavaním digitálnych kníh. Vnútroštátny súd chce v podstate vedieť, či sa má toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny zákonodarca je oprávnený vyžadovať, aby rozmnoženina digitálnej knihy požičanej knižnicou bola držiteľom práv alebo s jeho súhlasom uvedená na trh prvým predajom alebo iným prvým prevodom vlastníctva tejto rozmnoženiny v rámci Únie v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2001/29. V prípade kladnej odpovede sa vnútroštátny súd pýta, či sprístupnenie digitálnej knihy verejnosti predstavuje tento prvý predaj alebo tento iný prvý prevod vlastníctva. V prípade zápornej odpovede na prvú uvedenú otázku sa naopak vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na možnosť zaviesť iné požiadavky, napríklad požiadavku týkajúcu sa legálneho pôvodu vypožičanej rozmnoženiny.
82. Ako samotný vnútroštátny súd uvádza v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, tieto otázky súvisia so znením platných holandských predpisov, z ktorých vyplýva taká požiadavka v rámci výnimky týkajúcej sa verejného vypožičiavania, pokiaľ ide o papierové knihy. Vnútroštátny súd teda tým, že sa odvoláva na článok 4 ods. 2 smernice 2001/29, kladie v prejednávanej veci otázku vyčerpania práva na rozširovanie. Domnievam sa však, že tento mechanizmus vyčerpania nesúvisí s právom na vypožičiavanie, ktoré je predmetom prejednávanej veci.
83. Právo na vypožičiavanie, ako je koncipované v smernici 2006/115, je totiž úplne nezávislé od vyčerpania práva na rozširovanie. Po prvé podľa článku 1 ods. 2 tejto smernice sa právo na vypožičiavanie a nájomné právo nevyčerpajú vyčerpaním práva na rozširovanie. Inak povedané, na neobmedzené požičiavanie alebo prenajímanie rozmnoženiny diela nestačí kúpiť si túto rozmnoženinu. Treba ešte samostatne získať právo požičiavať alebo prenajímať túto rozmnoženinu, a to buď na základe zmluvy, so súhlasom držiteľa práva, alebo na základe výnimky týkajúcej sa verejného vypožičiavania stanovenej v článku 6 smernice 2006/115, ak je tento článok prebratý do vnútroštátneho práva.
84. Po druhé nadobudnutie práva požičiavať alebo prenajímať dielo nie je v smernici 2006/115 vôbec podmienené vyčerpaním práva na rozširovanie. Právo na vypožičiavanie alebo nájom sa môže týkať napríklad diel, ktoré neboli určené na verejné šírenie, ako sú rukopisy, dizertačné práce atď.
85. Ak sa právo na vypožičiavanie alebo nájom nadobudne so súhlasom autora, možno predpokladať, že jeho záujmy sú dostatočne chránené. Ak naopak právo na vypožičiavanie vyplýva z výnimky, jeho uplatnenie na diela, ktoré sa nemajú zverejniť, by mohlo poškodiť oprávnené – a to nielen majetkové – záujmy autorov. Považujem preto za odôvodnené, aby členské štáty mohli v rámci výnimky stanovenej v článku 6 ods. 1 smernice 2006/115 vyžadovať, aby digitálne knihy, ktoré sa požičiavajú, boli predtým sprístupnené verejnosti držiteľom práva alebo s jeho súhlasom. Toto obmedzenie samozrejme nesmie byť sformulované tak, aby zužovalo rozsah tejto výnimky, a to aj pokiaľ ide o formát, v ktorom možno diela požičiavať.
86. Čo sa týka napokon otázky legálneho pôvodu rozmnoženiny diela, Súdny dvor už v súvislosti s výnimkou týkajúcou sa rozmnoženiny na súkromné použitie stanovenou v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 rozhodol, že táto výnimka neukladá nositeľom autorského práva povinnosť znášať porušovanie svojich práv, ktoré môže súvisieť s vyhotovovaním rozmnoženín na súkromné použitie. Toto ustanovenie sa má teda vykladať v tom zmysle, že sa nevzťahuje na prípad, keď sa rozmnoženiny na súkromné použitie vyhotovili z nelegálneho zdroja.(47)
87. Rovnaký výklad sa musí podľa môjho názoru analogicky uplatniť v prípade výnimky z práva na vypožičiavanie stanovenej v článku 6 ods. 1 smernice 2006/115, pokiaľ ide o digitálne knihy. Platí to tým skôr vzhľadom na to, že táto výnimka sa vzťahuje na zariadenia, ktoré sú prevažne verejnoprávnymi ustanovizňami, v prípade ktorých možno vyžadovať osobitnú pozornosť, pokiaľ ide o dodržiavanie zákona. Podľa môjho názoru sa k tomu netreba podrobnejšie vyjadrovať.
88. Navrhujem teda odpovedať na druhú a štvrtú otázku tak, že článok 6 ods. 1 smernice 2006/115 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát, ktorý zaviedol výnimku stanovenú v tomto ustanovení, vyžadoval, aby digitálne knihy, ktoré sa požičiavajú na základe tejto výnimky, boli predtým sprístupnené verejnosti držiteľom práva alebo s jeho súhlasom, pokiaľ toto obmedzenie nie je sformulované tak, aby zužovalo rozsah tejto výnimky. To isté ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že sa týka len digitálnych kníh pochádzajúcich z legálnych zdrojov.
Návrh
89. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Rechtbank Den Haag (Súd prvého stupňa Haag), takto:
1. Článok 1 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. b) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že sprístupňovanie digitálnych kníh verejnosti knižnicami na časovo obmedzené obdobie spadá pod právo na vypožičiavanie, ktoré zakotvuje tento článok. Členské štáty, ktoré chcú zaviesť výnimku stanovenú v článku 6 tej istej smernice týkajúcu sa vypožičiavania digitálnych kníh, musia zabezpečiť, aby podmienky tohto vypožičiavania neboli v rozpore s bežným využitím diela a aby neodôvodnene nezasahovali do oprávnených záujmov autorov.
2. Článok 6 ods. 1 smernice 2006/115 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát, ktorý zaviedol výnimku stanovenú v tomto ustanovení, vyžadoval, aby digitálne knihy, ktoré sa požičiavajú na základe tejto výnimky, boli predtým sprístupnené verejnosti držiteľom práva alebo s jeho súhlasom, pokiaľ toto obmedzenie nie je sformulované tak, aby zužovalo rozsah tejto výnimky. To isté ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že sa týka len digitálnych kníh pochádzajúcich z legálnych zdrojov.