ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (tretia komora)

z 18. septembra 2013

Vec F‑76/12

Sabine Scheidemann

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Úradník – Medziinštitucionálne preloženie – Články 43 a 45 služobného poriadku – Povýšenie – Body za zásluhy – Rovnosť zaobchádzania – Autonómia inštitúcií“

Predmet:      Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a, ktorou S. Scheidemann v podstate navrhuje jednak zrušiť rozhodnutie Európskej komisie z 13. októbra 2011, ktorým dochádza k zmene bodov za zásluhy získaných žalobkyňou v Európskom parlamente, a zoznamu povýšených úradníkov v rámci hodnotenia a povýšenia za rok 2011 (uverejnené v Administratívnych informáciách č. 48‑2011 z 27. októbra 2011), pokiaľ na ňom nie je uvedené jej meno, a jednak zaviazať Komisiu zaplatiť jej náhradu škody, predbežne odhadnutú ex æquo et bono na 20 000 eur, za majetkovú ujmu, ktorú utrpela na základe rozhodnutia

Rozhodnutie:      Žaloba sa zamieta. S. Scheidemann znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

Abstrakt

Úradníci – Povýšenie – Porovnávacie hodnotenie zásluh – Voľná úvaha správnych orgánov – Rozsah – Autonómia inštitúcií – Úradník vykonávajúci medziinštitucionálnu mobilitu – Delená právomoc v oblasti hodnotenia zásluh a povyšovania – Neexistencia – Povinnosť uplatniť vnútorné ustanovenia bývalej inštitúcie týkajúce sa pridelenia bodov za zásluhy a na povýšenie – Neexistencia

(Služobný poriadok úradníkov, články 43, 45 a 110)

Hoci na základe zásady jednoty verejnej služby stanovenej v článku 9 ods. 3 Amsterdamskej zmluvy podliehajú všetci úradníci Únie všetkých inštitúcií Únie jednotnému služobnému poriadku, táto zásada neznamená, že inštitúcie musia rovnakým spôsobom využívať právomoc voľnej úvahy, ktorú im služobný poriadok priznáva. Naopak pri riadení pracovníkov sa na ne vzťahuje zásada autonómie. Článok 43 služobného poriadku navyše v tejto súvislosti odkazuje na všeobecné vykonávacie ustanovenia prijaté každou inštitúciou na účely stanovenia podmienok, za ktorých sú spôsobilosť, výkonnosť a správanie sa každého úradníka v službe predmetom hodnotiacej správy. Navyše článok 110 služobného poriadku všeobecne inštitúciám za určitých formálnych podmienok umožňuje prijať všeobecné vykonávacie ustanovenia stanovujúce spôsob vykonávania služobného poriadku, ak sú jeho ustanovenia natoľko nejasné alebo neurčité, že ich nemožno uplatniť spôsobom, ktorý nie je svojvoľný. Ako vyplýva z jeho článku 2 ods. 2, služobný poriadok nestanovuje delenú právomoc v oblasti hodnotenia zásluh a povyšovania pracovníkov, najmä v prípade medziinštitucionálneho preloženia, a každá z týchto inštitúcií môže prostredníctvom všeobecných vykonávacích ustanovení prijatých podľa článku 110 služobného poriadku na účely vykonania článkov 43 a 45 služobného poriadku prijať vlastné pravidlá.

Pokiaľ by v prípade úradníka, ktorý bol preložený do inej inštitúcie, nová inštitúcia mala povinnosť uplatniť vnútorné ustanovenia bývalej inštitúcie, pokiaľ ide o pridelenia bodov za zásluhy a na povýšenie, dochádzalo by pri hodnotení zásluh k rozdielnemu zaobchádzaniu medzi úradníkmi novej inštitúcie v závislosti od toho, či sa podieľali na medziinštitucionálnej mobilite. V tejto súvislosti inštitúciám prináleží overiť, že na jednej strane mobilita nenaruší priebeh služobného postupu úradníkov, ktorí sa na nej podieľali, a na druhej strane, že preložení úradníci neboli znevýhodnení v rámci povyšovania.

(pozri body 26 – 28 a 32)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 9. júla 1997, Echauz Brigaldi a i./Komisia, T‑156/95, bod 53

Súd pre verejnú službu: 5. júla 2011, V/Parlament, F‑46/09, bod 135