Odvolanie podané 4. septembra 2019: NRW.Bank proti rozsudku Všeobecného súdu (ôsma rozšírená komora) z 26. júna 2019 vo veci T-466/16, NRW.Bank/Jednotná rada pre riešenie krízových situácií

(vec C-662/19 P)

Jazyk konania: nemčina

Účastníci konania

Odvolateľka: NRW.Bank (v zastúpení: J. Seitz, J. Witte a D. Flore, Rechtsanwälte)

Ďalší účastníci konania: Jednotná rada pre riešenie krízových situácií, Rada Európskej únie, Európska komisia

Návrhy odvolateľky

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 26. júna 2019 vo veci T-466/16 a rozhodnutie žalovanej a odporkyne v odvolacom konaní o ročnom príspevku žalobkyne do reštrukturalizačného fondu pre príspevkový rok 2016,

subsidiárne zrušil rozsudok uvedený v bode 1 a vec vrátil Všeobecnému súdu,

uložil odporkyni v odvolacom konaní povinnosť nahradiť trovy konania.

Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia

Odvolateľka uvádza dva odvolacie dôvody:

Po prvé jej žaloba o neplatnosť nebola na rozdiel od názoru Všeobecného súdu podaná po lehote v zmysle článku 263 ods. 6 ZFEÚ. Rozhodnutie žalovanej o ročnom príspevku žalobkyne do reštrukturalizačného fondu pre príspevkový rok 2016 totiž spočíva na dvoch časovo po sebe nasledujúcich rozhodnutiach žalovanej, a to na tzv. „prvom rozhodnutí SRB“ a tzv. „druhom rozhodnutí SRB“. Obe rozhodnutia SRB boli adresované len vnútroštátnemu orgánu pre riešenie krízových situácií (ďalej len „FMSA“) a žalobkyňa o nich nebola ani priamo informovaná, ani jej neboli oznámené. Vedomosť o údajnej existencii (ale nie o obsahu) rozhodnutí SRB žalobkyňa získala len na základe príslušných platobných výmerov FMSA, tzv. „prvého rozhodnutia FMSA“ resp. „druhého rozhodnutia FMSA“.

Na rozdiel od názoru Všeobecného súdu je teda rozhodujúcou skutočnosťou pre výpočet lehoty na podanie žaloby o neplatnosť len doručenie druhého rozhodnutia FMSA žalobkyni. Druhé rozhodnutie SRB totiž nahradilo prvé rozhodnutie SRB.

Keby sa aj napriek tomu vychádzalo z toho, že druhé rozhodnutie SRB v celom rozsahu nenahradilo prvé rozhodnutie SRB, ale že ho len pozmenilo, podľa judikatúry týkajúcej sa začiatku plynutia lehoty na podanie žaloby by tiež bolo nutné vychádzať len z momentu doručenia druhého rozhodnutia FMSA.

Žalobkyňa sa ďalej – na rozdiel od názoru Všeobecného súdu – domnieva, že vzhľadom na osobitosti prejednávanej veci nebola povinná požiadať o prvé rozhodnutie SRB a týmto spôsobom zistiť jeho obsah a odôvodnenie. Takáto povinnosť totiž v žiadnom prípade neexistuje vtedy, pokiaľ – ako v prejednávanom prípade – je tak dotknutý subjekt, ako aj predmet domnelej požiadavky, nejasný.

Napokon lehota na podanie žaloby sa musí už z dôvodov ochrany legitímnej dôvery, v každom prípade však na základe ospravedlniteľného omylu, považovať za dodržanú.

Po druhé Všeobecný súd v rozpore s právom vychádza z toho, že žalobkyňa, pokiaľ ide o druhé rozhodnutie SRB, neuviedla žiadne žalobné dôvody a tvrdenia. Toto konštatovanie porušuje právo žalobkyne byť vypočutý, ktoré vyplýva z článku 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie. Všeobecný súd najrôznejšie tvrdenia žalobkyne opomenul, pri svojom rozhodovaní ich nesprávne nezohľadnil, a žalobkyni tak odoprel právo na spravodlivý proces.

____________