NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
GIOVANNI PITRUZZELLA
prednesené 19. novembra 2019 (1)
Vec C‑653/19 (PPU)
Trestné konanie proti
DK,
za účasti:
Specializirana prokuratura
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Smernica (EÚ) 2016/343 – Prezumpcia neviny – Dôkazné bremeno – Rozhodnutie o vine – Súdne preskúmanie ponechania osoby vo vyšetrovacej väzbe“
1. Trestnoprávne systémy členských štátov sú vo veľkej miere charakterizované ťažko prekonateľným rozporom. Popri tom, ako robia svätou zásadu prezumpcie neviny, ktorá je skutočným základom európskej trestnoprávnej identity, sa masívne uchyľujú k využívaniu vyšetrovacej väzby.(2) Otázka, s ktorou je Súdny dvor konfrontovaný v rámci predmetného návrhu na začatie prejudiciálneho konania, je tá, či a v akej miere sa smernici Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní(3) podarilo vylepšiť, pokiaľ ide o právny režim vyšetrovacej väzby, neúplnú a nevyváženú povahu oblasti trestnej justície Európskej únie.(4)
I. Právny rámec
A. Smernica 2016/343
2. Z odôvodnenia 16 smernice 2016/343 vyplýva, že „prezumpcia neviny by bola porušená, keby sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci alebo v súdnych rozhodnutiach, ktoré nie sú rozhodnutiami o vine, označovala podozrivá alebo obvinená osoba za vinnú, ak tejto osobe ešte nebola preukázaná vina zákonným spôsobom. … Nemali by tým byť dotknuté ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch, ako sú napríklad rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, pod podmienkou, že takéto rozhodnutia neoznačujú podozrivú ani obvinenú osobu za vinnú. Pred prijatím predbežného rozhodnutia procesnej povahy môže mať príslušný orgán najprv povinnosť overiť, či existujú dostatočné usvedčujúce dôkazné prvky v neprospech podozrivej alebo obvinenej osoby na odôvodnenie príslušného rozhodnutia, a rozhodnutie by mohlo obsahovať odkaz na tieto prvky“.
3. Odôvodnenie 22 smernice 2016/343 uvádza, že „dôkazné bremeno pri zisťovaní viny podozrivých a obvinených osôb spočíva na prokuratúre a v prípade akýchkoľvek pochybností by sa malo rozhodnúť v prospech podozrivej alebo obvinenej osoby. Prezumpcia neviny by sa porušila, ak by sa dôkazné bremeno prenieslo z prokuratúry na obhajobu bez toho, aby tým boli dotknuté úradné vyšetrovacie právomoci súdu, nezávislosť súdnej moci pri posudzovaní viny podozrivej alebo obvinenej osoby a používanie skutkových domnienok alebo právnych domnienok týkajúcich sa trestnej zodpovednosti podozrivej alebo obvinenej osoby. Takéto domnienky by mali byť primerane limitované, pričom sa zohľadní závažnosť veci a dodrží sa právo na obhajobu a použité prostriedky by mali byť primerané sledovanému zákonnému cieľu. Takéto domnienky by mali byť vyvrátiteľné a v každom prípade by sa mali použiť len vtedy, ak je dodržané právo na obhajobu“.
4. Článok 1 tejto smernice znie takto:
„Touto smernicou sa stanovujú spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa:
a) určitých aspektov prezumpcie neviny v trestnom konaní;
b) práva byť prítomný na súdnom konaní v trestnom konaní.“
5. Článok 2 smernice 2016/343 stanovuje, že táto smernica „sa vzťahuje na fyzické osoby, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní. Uplatňuje sa vo všetkých štádiách trestného konania, a to od momentu, keď je osoba podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu alebo údajného trestného činu, až po nadobudnutie právoplatnosti konečného rozhodnutia o tom, či táto osoba predmetný trestný čin spáchala“.
6. Článok 6 smernice 2016/343 s názvom „Dôkazné bremeno“ stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby dôkazné bremeno pri zisťovaní viny podozrivých a obvinených osôb spočívalo na prokuratúre. Tým nie je dotknutá povinnosť sudcu ani príslušného súdu hľadať usvedčujúce aj oslobodzujúce dôkazy ani právo obhajoby predkladať dôkazy v súlade s platným vnútroštátnym právom.
2. Členské štáty zabezpečia, aby sa v prípade akýchkoľvek pochybností o vine rozhodlo v prospech podozrivej alebo obvinenej osoby, a to aj vtedy, keď súd posudzuje otázku, či by daná osoba mala byť oslobodená.“
B. Bulharské právo
7. Článok 270 Nakazatelen procesualen kodeks (Trestný poriadok) stanovuje:
„1. Otázkou zmeny donucovacieho opatrenia sa možno zaoberať kedykoľvek počas sporového konania. V prípade zmeny okolností možno podať na tom istom súde nový návrh týkajúci sa donucovacieho opatrenia.
2. Súd rozhodne uznesením na verejnom pojednávaní.“
II. Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
8. Pán DK sa nachádzal na mieste, kde došlo k streľbe, počas ktorej bola jedna osoba usmrtená a druhá osoba vážne zranená. Po streľbe ostal DK na mieste činu a vydal sa polícii. Na základe týchto skutočností bol obvinený z účasti na organizovanej zločineckej skupine a z vraždy, a 11. júna 2016 bol vzatý do vyšetrovacej väzby. Prokurátor tvrdí, že DK je zodpovedný za smrť obete. DK tvrdí, že konal v rámci nutnej obrany.
9. Trestné konanie voči DK vstúpilo do fázy súdneho konania 9. novembra 2017. DK podal prvú žiadosť o prepustenie na slobodu 5. februára 2018, ktorá bola zamietnutá. DK podal v tomto zmysle minimálne šesť ďalších žiadostí. Všetky boli zamietnuté, či už súdom prvého stupňa alebo súdom druhého stupňa. Všetky tieto žiadosti boli preskúmané s ohľadom na zákonnú požiadavku týkajúcu sa existencie nových okolností spochybňujúcich zákonnosť väzby.
10. Vnútroštátny súd uvádza, že prokurátor nemusel podať ani jednu žiadosť o ponechanie osoby vo vyšetrovacej väzbe. Táto väzba pokračuje dovtedy, kým obhajoba nie je schopná predložiť dôkaz o zmene okolností v zmysle článku 270 bulharského Trestného poriadku. Vnútroštátny súd môže nariadiť prepustenie na slobodu, iba ak bude obhajoba schopná presvedčivým spôsobom preukázať, že došlo k zmene okolností. Podľa vnútroštátneho súdu článok 270 tohto Trestného poriadku prenáša dôkazné bremeno z prokuratúry na obhajobu a zavádza tým prezumpciu zákonnosti ponechania osoby vo väzbe, pričom vyvrátenie tejto domnienky prislúcha obhajobe. Pochybuje, že takýto prístup je v súlade s odôvodnením 22 a článkom 6 smernice 2016/343. Vnútroštátny súd tiež odkazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 27. augusta 2019, Magnitskiy a i. v. Rusko(5), v ktorom ESĽP rozhodol, že prezumpcia v prospech oslobodenia je vyvrátená, pokiaľ vnútroštátne právo umožňuje zachovanie vyšetrovacej väzby v prípade, že neexistujú nové okolnosti, a keď to vedie k preneseniu dôkazného bremena na obhajobu. Vnútroštátne právo by teda mohlo byť v rozpore aj s článkom 5 ods. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).
11. Vnútroštátny súd okrem toho uvádza, že vnútroštátne právo nestanovuje žiadnu maximálnu dobu trvania vyšetrovacej väzby, ani žiadne jej pravidelné preskúmanie bez návrhu.
12. Za týchto podmienok sa Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko) rozhodol prerušiť konanie a rozhodnutím doručeným do kancelárie Súdneho dvora 4. septembra 2019, potvrdeným 27. septembra 2019, položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Je vnútroštátna právna úprava, ktorá počas trestného súdneho konania podmieňuje vyhovenie návrhu obhajoby na zrušenie väzby obvineného existenciou zmeny okolností, v súlade s článkom 6 a odôvodnením 22 smernice 2016/343, ako aj s článkami 6 a 47 Charty základných práv Európskej únie?“
III. Konanie na Súdnom dvore
13. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný 4. septembra 2019. Súdny dvor z dôvodu pochybností, ktoré mal o štádiu konania prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdom, zaslal tomuto súdu žiadosť o informácie, na ktorú tento súd odpovedal 13. septembra 2019. Dňa 25. septembra 2019 vnútroštátny súd informoval Súdny dvor, že rozhodnutie o prepustení DK na slobodu bolo zrušené súdom druhého stupňa. Vnútroštátny súd zorganizoval 27. septembra 2019 mimoriadne pojednávanie, v priebehu ktorého DK podal novú žiadosť o prepustenie na slobodu. Za týchto podmienok Súdny dvor rozhodnutím z 1. októbra 2019 rozhodol, že návrh na začatie prejudiciálneho konania bude prerokovaný v naliehavom konaní na základe článku 107 ods. 1 jeho rokovacieho poriadku.
14. Písomné pripomienky predložili DK a Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo pred Súdnym dvorom 7. novembra 2019, bola vypočutá iba Komisia.
IV. Analýza
A. Úvodné úvahy
15. Vnútroštátny súd sa Súdneho dvora v podstate pýta, či je v súlade s článkom 6 smernice 2016/343 a prípadne s Chartou vnútroštátna trestnoprávna úprava, podľa ktorej rozhodnutie o vyšetrovacej väzbe možno v štádiu trestného súdneho konania zrušiť iba v prípade existencie „nových okolností“. Výklad prejudiciálnej otázky však musí byť obohatený o ďalšie dôvody rozhodnutia vnútroštátneho súdu, z ktorých trochu presnejšie vyplýva, že táto otázka je položená v súvislosti s otázkou dôkazného bremena. Inými slovami, je v súlade s článkom 6 smernice 2016/343 právna úprava, ktorá od obvineného, ktorý chce dosiahnuť zrušenie svojej predbežnej väzby, vyžaduje preukázanie existencie nových okolností?
16. Jednoduchosť otázky položenej Súdnemu dvoru neodráža základné problematiky, ktorá táto otázka vznáša v oblasti európskeho trestného priestoru.
17. Táto otázka sa totiž kladie v osobitnom kontexte. Vnútroštátny súd dosť znepokojivým spôsobom opisuje stav vnútroštátneho práva uplatniteľného v oblasti vyšetrovacej väzby. Predovšetkým, len čo sa trestné konanie dostane do štádia súdneho konania, vyšetrovacia väzba nemá žiadne časové obmedzenia. Je síce pravda, že článok 270 bulharského Trestného poriadku stanovuje, že obvinený môže kedykoľvek požiadať o zrušenie svojej vyšetrovacej väzby, zdá sa však, že v praxi je mimoriadne zložité dosiahnuť skutočné prepustenie na slobodu alebo zmenu donucovacieho opatrenia.(6)
18. Nemôžem si preto odpustiť vyjadriť obavy v súvislosti s touto situáciou. Tieto obavy majú dve úrovne: najprv na úrovni micro vo vzťahu k osobnej situácii DK; potom na úrovni macro vo vzťahu k tomu, čo táto vec hovorí o realite európskeho trestného priestoru.
19. Po prvé DK je obvinenou osobou: obvinená osoba je však osobou, ktorá ešte nemôže byť považovaná za vinnú a ktorá je dokonca potenciálne nevinná. Môžeme byť úplne vyrovnaní s myšlienkou, že jej väzba je časovo neobmedzená? Nejde o slovné prekrútenie naďalej hovoriť o predbežnej väzbe? Hoci mi samozrejme neprináleží hodnotiť voľbu, ktorú uskutočnili členské štáty prijatím systémov vo veľkej miere využívajúcich vyšetrovaciu väzbu,(7)zdá sa mi, že každá analýza týkajúca sa tejto tematiky musí mať na pamäti, že sú to potenciálne nevinné osoby, ktoré vo všeobecnosti v skôr úbohých podmienkach čakajú na to, aby sa rozhodlo o ich trestnom osude.
20. Po druhé moje obavy sú opodstatnené takmer neexistujúcim stavom európskej harmonizácie v tejto oblasti, ako sa pokúsim preukázať nižšie. Táto vec nás núti konštatovať hranice únijného práva. Pri tak základnej otázke, akou je tá, ktorá sa týka doby trvania vyšetrovacej väzby a podmienok, za ktorých možno rozhodnutie o vyšetrovacej väzbe napadnúť pred súdom, možno iba s ľútosťou konštatovať, že právo Únie má slabú účinnosť. Nemôžeme však všetko ospravedlniť nedostatkom právomoci Únie konať v tejto oblasti.
21. Samozrejme, pokiaľ ide o oblasť trestného práva, to, čo nie je garantované Úniou, to môže garantovať ESĽP. Túto vec by sme teda mohli považovať za príležitosť pre Súdny dvor splniť si svoju úlohu navigátora právomocí.(8) Je zrejmé, že to, čo nie je upravené právom Únie, sa nemusí nevyhnutne nachádzať mimo tohto práva. Vrátim sa k tomu neskôr, ale ESĽP rozvinul dôležité zásady, ktoré upravujú mieru voľnej úvahy štátov, ktoré sú stranami EDĽP, v súvislosti s rozhodnutiami o vyšetrovacej väzbe. Ako dlho ešte by však DK musel ostať vo vyšetrovacej väzbe, kým by dosiahol rozsudok štrasburského súdu? Môže ho vôbec sám dosiahnuť, keď jeho právni zástupcovia sa možno z ekonomických dôvodov nedostavili na pojednávanie pred Súdny dvor?
22. Okrem otázky vzťahov medzi systémami je naliehavé, aby sa normotvorca Únie zaoberal otázkou harmonizácie, hoci len minimálnej, predbežnej väzby, pretože v konečnom dôsledku je ohrozený európsky trestný priestor. Justičná spolupráca v trestných veciach totiž môže existovať, len ak sa posilní vzájomná dôvera medzi členskými štátmi a táto dôvera sa nemôže pokojne nastoliť, ak členské štáty uplatňujú tak protikladné štandardy, najmä v oblasti vyšetrovacej väzby, ktorá, pripomínam, predstavuje výnimku – ktorá musí ostať čo možno najviac limitovaná – zo základnej zásady našej právnej civilizácie, ktorou je právo na osobnú slobodu.
23. Bez ohľadu na moje obavy a ľútosť, pokiaľ ide o súčasný stav práva Únie, musím preto po dôkladnej právnej analýze konštatovať, že situácia DK nenachádza riešenie v smernici 2016/343.
B. O prejudiciálnej otázke
24. Ukladá článok 6 smernice 2016/343 členským štátom povinnosť stanoviť, že dôkazné bremeno spočíva na prokuratúre, keď obhajoba žiada o zrušenie vyšetrovacej väzby v prípade, že táto väzba pokračuje po tom, ako trestné konanie vstúpilo do fázy súdneho konania? Na účely odpovede na túto otázku sa pokúsim preukázať po prvé na to, že smernica 2016/343 nestanovuje žiadne pravidlo týkajúce sa podmienok, za ktorých možno napadnúť rozhodnutie o ponechaní osoby vo vyšetrovacej väzbe. Po druhé tento predbežný záver podrobím skúške za pomoci judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa smernice 2016/343 a rozhodnutí o vyšetrovacej väzbe. Po tretie moju analýzu ukončím pripomenutím požiadaviek ESĽP.
1. Doslovný, systematický, historický a teleologický výklad smernice 2016/343
25. Na začiatok uvádzam, že vzťah medzi situáciou, o akú ide vo veci samej, a článkom 6 smernice 2016/343 nie je úplne zrejmý.
26. Je síce pravda, že smernica 2016/343 stanovuje, že sa vzťahuje „na fyzické osoby, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní“(9). Je nesporné, že DK patrí do osobnej pôsobnosti smernice 2016/343.
27. Okrem toho táto smernica sa uplatňuje „vo všetkých štádiách trestného konania“, teda od momentu, keď je osoba podozrivá zo spáchania trestného činu, až po nadobudnutie právoplatnosti konečného rozhodnutia o tom, či táto osoba predmetný trestný čin spáchala.(10) Obdobie, počas ktorého je obvinená osoba umiestnená do vyšetrovacej väzby, sa v plnom rozsahu radí do tohto konania, na základe čoho situácia, o akú ide vo veci samej, v zásade patrí do pôsobnosti smernice 2016/343.(11) Je však jasné, že každý článok tejto smernice sa nevyhnutne neuplatňuje vo všetkých štádiách trestného konania.(12)
28. Je však účelom článku 6 smernice 2016/343 upravovať otázku dôkazného bremena v konaniach, ktoré smerujú k spochybneniu ponechania osoby vo vyšetrovacej väzbe? Nie som o tom presvedčený.
29. V tejto súvislosti treba uviesť, že tento článok patrí do širšej kapitoly, ktorá sa venuje prezumpcii neviny. Smernica 2016/343 tak stanovuje členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby sa podozrivé a obvinené osoby považovali za nevinné, kým sa zákonným spôsobom nepreukáže ich vina.(13) Predovšetkým verejné vyhlásenia orgánov verejnej moci a súdne rozhodnutia nesmú označovať podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú, pokiaľ sa vina daného podozrivého alebo obvineného nepreukázala zákonným spôsobom.(14) Tým však „nie sú dotknuté úkony prokuratúry, ktoré majú za cieľ dokázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch“(15). Pokiaľ ide o spôsob, akým musí byť prezumpcia neviny zachovaná vo verejných vyhláseniach a predbežných rozhodnutiach procesnej povahy, znenie článku 4 smernice 2016/343 môže byť užitočne objasnené výkladom odôvodnenia 16 tejto smernice, z ktorého vyplýva, že žalobe nemožno vytýkať, že označuje dotknutú osobu za potenciálne vinnú. Rešpektovaním prezumpcie neviny nie sú „dotknuté ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy…, ako sú napríklad rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, pod podmienkou, že takéto rozhodnutia neoznačujú podozrivú ani obvinenú osobu za vinnú. Pred prijatím predbežného rozhodnutia procesnej povahy môže mať príslušný orgán najprv povinnosť overiť, či existujú dostatočné usvedčujúce dôkazné prvky v neprospech podozrivej alebo obvinenej osoby na odôvodnenie príslušného rozhodnutia, a rozhodnutie by mohlo obsahovať odkaz na tieto prvky“(16). Ak je tu teda odkaz na rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, je to výlučne v súvislosti s otázkou vyhlásení orgánov verejnej moci a súdnych orgánov, ktorým smernica zakazuje označovať podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú.
30. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno ako také, článok 6 ods. 1 smernice 2016/343 – ktorého sa konkrétne týka prejudiciálna otázka – ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby dôkazné bremeno pri zisťovaní viny podozrivých alebo obvinených osôb spočívalo na prokuratúre. Tým „nie je dotknutá povinnosť sudcu ani príslušného súdu hľadať usvedčujúce aj oslobodzujúce dôkazy, ani právo obhajoby predkladať dôkazy v súlade s platným vnútroštátnym právom“(17). V prípade pochybností sa rozhodne v prospech podozrivej alebo obvinenej osoby, „a to aj vtedy, keď súd posudzuje otázku, či by daná osoba mala byť oslobodená“(18). Odôvodnenie 22 smernice 2016/343 sa snaží vysvetliť zámer normotvorcu. Vyplýva z neho, že ide o dôkazné bremeno pri zisťovaní viny podozrivých a obvinených osôb a že toto dôkazné bremeno musí spočívať na prokuratúre. Normotvorca Únie zdá sa uznal možnosť použiť skutkové alebo právne domnienky týkajúce sa trestnej zodpovednosti podozrivej alebo obvinenej osoby bez toho, aby tieto domnienky narušili zásadu prezumpcie neviny za podmienky, že sú „primerane limitované, pričom sa zohľadní závažnosť veci a dodrží sa právo na obhajobu a použité prostriedky by mali byť primerané sledovanému zákonnému cieľu. Takéto domnienky by mali byť vyvrátiteľné a v každom prípade by sa mali použiť len vtedy, ak je dodržané právo na obhajobu“(19).
31. Ak teda článok 4 smernice 2016/343 výslovne odkazuje na predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ako sú rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe,(20) treba konštatovať, že článok 6 tejto smernice neobsahuje takýto odkaz. To isté platí pre odôvodnenie 22 danej smernice. Podľa mňa sa to vysvetľuje skutočnosťou, že normotvorca Únie sa tu nachádza v inej fáze trestného konania, ktorou je fáza preukazovania viny.(21) Článok 4 smernice 2016/343 má, pokiaľ ide o rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, za jediný cieľ zabezpečiť, aby tieto rozhodnutia neoznačovali obvinené osoby za vinné. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vyšetrovacej väzbe nie je rozhodnutím o vine daných osôb, ako to okrem iného výslovne stanovuje smernica,(22) toto rozhodnutie podľa môjho názoru nepatrí do pôsobnosti článku 6 smernice 2016/343.
32. Tento výklad sa mi nezdá byť vyvrátený znením článku 6 ods. 2 smernice 2016/343, ktorý stanovuje, že v prípade akýchkoľvek pochybností sa rozhodne v prospech obvinenej osoby. Keďže k rozhodnutiu o vyšetrovacej väzbe dôjde pred rozhodnutím o vine – to znamená vo fáze trestného konania, v ktorej nemožno nadobudnúť žiadne presvedčenie o vine a ktorá teda ešte nevyhnutne obsahuje pochybnosť – ak by sme sa mali domnievať, že článok 6 ods. 2 smernice 2016/343 sa uplatňuje aj na rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, prípady umiestnenia osôb do vyšetrovacej väzby by sa scvrkli, ako správne uvádza Komisia, ako šagrénová koža.(23)
33. Obmedzený výklad článku 6 smernice 2016/343 v tom zmysle, že jeho účelom nie je upravovať otázku rozdelenia dôkazného bremena na účely prijatia rozhodnutí o vyšetrovacej väzbe, sa mi zdá byť podporený aj historickou analýzou tejto smernice. Bod 16 dôvodovej správy k návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní(24) uvádza, že podľa Komisie vzhľadom na to, že na úrovni Únie boli už podniknuté iné iniciatívy v oblasti vyšetrovacej väzby, „vyšetrovacia väzba nie je predmetom tejto smernice“. Dodnes obmedzený dosah týchto iných legislatívnych iniciatív(25) nemôže odôvodniť výklad smernice 2016/343, ktorý ide nad rámec toho, čo smernica povoľuje. Okrem toho v tejto súvislosti uvádzam, že návrh Parlamentu zahrnúť výslovný odkaz na vyšetrovaciu väzbu iba do znenia článku 4, nebol prijatý.(26)
34. Ako som pripomenul vyššie, cieľom smernice 2016/343 je posilniť určité aspekty prezumpcie neviny na účely posilnenia vzájomnej dôvery členských štátov vo svoje systémy trestného súdnictva a vzájomné uznávanie rozsudkov a iných súdnych rozhodnutí.(27) Z tohto dôvodu smernica 2016/343 zaviedla minimálne pravidlá v súlade so svojím právnym základom,(28) ktoré sa týkajú iba určitých aspektov prezumpcie neviny v trestných konaniach.(29)
35. Judikatúra Súdneho dvora až doteraz obzvlášť trvala na tejto minimálnej harmonizácii, aby obmedzila dosah smernice 2016/343, pokiaľ ide o vnútroštátne systémy vyšetrovacej väzby.
2. Smernica 2016/343 a rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe v judikatúre Súdneho dvora
36. Súdny dvor mal vo svojom prvom rozsudku Milev(30) rozhodnúť o tom, či je s článkami 3 a 6 smernice 2016/343 zlučiteľné stanovisko Najvyššieho bulharského súdu, ktoré vnútroštátnym súdom príslušným rozhodovať o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o vyšetrovacej väzbe priznalo možnosť rozhodnúť, či ponechanie obvineného vo vyšetrovacej väzbe počas sporovej časti trestného konania muselo podliehať súdnemu preskúmaniu týkajúcemu sa aj otázky, či pretrvávalo dôvodné podozrenie, že spáchal trestný čin, ktorý sa mu vytýkal. Keďže táto otázka bola položená v čase, keď smernica 2016/343 bola účinná, ale lehota na jej prebratie ešte neuplynula, Súdny dvor sa obmedzil na pripomenutie povinností, ktoré zaväzujú členské štáty počas tohto osobitného obdobia,(31) pred konštatovaním, že vzhľadom na to, že predmetné stanovisko ponechalo dotknutým súdom voľnosť uplatniť ustanovenia EDĽP, ako ich vykladá ESĽP, alebo vnútroštátne trestné procesné právo, toto stanovisko nebolo takej povahy, že by mohlo po uplynutí lehoty na prebratie smernice 2016/343 vážne ohroziť dosiahnutie cieľa tejto smernice. Odpoveď Súdneho dvora v tejto veci sa teda zamerala na otázku týkajúcu sa povinnosti vážne neohroziť cieľ smernice 2016/343 počas obdobia určeného na prebratie danej smernice a otázka – základná, ale odlišná(32) – týkajúca sa zlučiteľnosti stanoviska Najvyššieho súdu a širšie bulharskej právnej úpravy so smernicou 2016/343, nebola preskúmaná.
37. Súdny dvor bol vo svojom druhom rozsudku Milev(33) žiadaný, aby určil, či články 3, 4 a 10 smernice 2016/343 v spojení s odôvodneniami 16 a 48 danej smernice, ako aj s článkami 47 a 48 Charty mali byť vykladané v tom zmysle, že v prípade, že vnútroštátny súd overuje, či existuje dôvodné podozrenie v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, že osoba spáchala trestný čin, od ktorého závisí jej ponechanie vo väzbe, môže sa tento súd obmedziť len na konštatovanie, že prima facie táto osoba mohla spáchať trestný čin, alebo či tento súd musí skúmať, či existuje veľká pravdepodobnosť, že dotknutá osoba spáchala uvedený trestný čin. Vnútroštátny súd tiež žiadal Súdny dvor o spresnenie, či ustanovenia práva Únie oprávňovali vnútroštátny súd rozhodujúci o návrhu na zmenu opatrenia väzby odôvodniť svoje rozhodnutie bez porovnania usvedčujúcich a oslobodzujúcich dôkazov, alebo či tento súd musel uskutočniť podrobnejšie preskúmanie týchto prvkov a poskytnúť jasnú odpoveď na tvrdenia uvádzané zadržanou osobou.(34)
38. Po pripomenutí znenia článkov 2, 3, 4 a 10 smernice 2016/343 Súdny dvor spresnil, že cieľom tejto smernice je „ako to vyplýva z jej článku 1 a odôvodnenia 9, zaviesť jednotné minimálne pravidlá uplatniteľné na trestné konania týkajúce sa určitých aspektov prezumpcie neviny“(35). Tieto minimálne pravidlá sledujú cieľ posilniť vzájomnú dôveru členských štátov vo svoje systémy trestného súdnictva, a tým uľahčiť vzájomné uznávanie rozhodnutí v trestných veciach.(36) Vzhľadom na túto minimálnu povahu osobitne zdôraznenú v tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že smernica 2016/343 sa „nebude považovať za úplný a komplexný nástroj, ktorý by mal za cieľ stanoviť všetky podmienky na prijatie rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe“(37). Súdny dvor následne rozhodol, že článok 3 a článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 „nebránia prijatiu takých predbežných rozhodnutí procesnej povahy, akým je rozhodnutie o predĺžení vyšetrovacej väzby prijaté súdnym orgánom, ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazných prostriedkoch, pod podmienkou, že takéto rozhodnutia neoznačujú zadržanú osobu za vinnú“(38). Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že „vzhľadom na to, že… vnútroštátny súd [žiada] určenie podmienok, za ktorých sa môže prijať rozhodnutie o vyšetrovacej väzbe, a pýta sa najmä na stupeň presvedčenia, ktorý musí mať o páchateľovi trestného činu, na podrobné pravidlá preskúmania jednotlivých dôkazov a na rozsah odôvodnenia, ktoré je povinný poskytovať v odpovedi na tvrdenia uvedené v konaní pred daným súdom, je potrebné uviesť, že takéto otázky neupravuje táto smernica, ale patria len do pôsobnosti vnútroštátneho práva“(39). Povedané inak a jasnejšie, smernica 2016/343 „neupravuje podmienky, za ktorých sa môžu prijať rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe“(40).
39. V nedávnej dobe vydal Súdny dvor uznesenie na základe článku 99 svojho rokovacieho poriadku.(41) Súdnemu dvoru bola v podstate položená otázka, či článok 4 smernice 2016/343 v spojení s odôvodnením 16 tejto smernice mal byť vykladaný v tom zmysle, že požiadavky vyplývajúce z prezumpcie neviny vyžadujú v prípade, že súd skúma dôvodné podozrenie, že obvinená osoba spáchala vytýkaný trestný čin na účely rozhodnutia o zákonnosti rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, aby tento súd zvážil usvedčujúce a oslobodzujúce dôkazy, ktoré mu boli predložené a aby odôvodnil svoje rozhodnutie nielen tým, že uvedie skutočnosti, z ktorých vychádzal, ale tiež tým, že sa vyjadrí k námietkam obhajoby dotknutej osoby.(42) Po tom, čo uviedol, že táto vec patrí do „širšieho rámca(43) pojmu ,dôvodné podozrenie‘ v zmysle článku 5 ods. 1 písm. c) EDĽP“(44) mal Súdny dvor, dodržiavajúc znenie ustanovení smernice 2016/343 užitočných na účely rozhodnutia o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, v úmysle posilniť svoje odôvodnenie aj s odkazom na článok 6 tejto smernice, aby z toho vyvodil, že „ak po preskúmaní usvedčujúcich a oslobodzujúcich dôkazných prostriedkov vnútroštátny súd dospeje k záveru, že existuje dôvodné podozrenie, že osoba spáchala skutky, ktoré sú jej vytýkané a prijme v tomto zmysle predbežné rozhodnutie, nemôže sa to rovnať označeniu podozrivej alebo obvinenej osoby za vinnú za tieto skutky v zmysle článku 4 smernice 2016/343“(45). Súdny dvor zároveň pripomenul precedens Milev o minimálnom charaktere cieľa harmonizácie sledovaného smernicou 2016/343, ktorú nemožno vykladať ako „úplný a komplexný nástroj“ majúci za cieľ „stanoviť všetky podmienky na prijatie rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, či už ide o pravidlá preskúmania jednotlivých dôkazov alebo o rozsah odôvodnenia tohto rozhodnutia“(46). Súdny dvor rozhodol, že „články 4 a 6 smernice 2016/343… nebránia tomu, aby v prípade, že príslušný súd preskúmava dôvodné podozrenie, že podozrivá alebo obvinená osoba spáchala vytýkaný trestný čin na účely rozhodnutia o zákonnosti rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, tento súd zvážil usvedčujúce a oslobodzujúce dôkazy, ktoré mu boli predložené, a aby odôvodnil svoje rozhodnutie nielen tým, že uvedie skutočnosti, z ktorých vychádzal, ale tiež tým, že sa vyjadrí k námietkam obhajoby podozrivej osoby, a to pod podmienkou, že takéto rozhodnutie neoznačuje obvinenú osobu za vinnú“(47). V súlade s tým, ako Súdny dvor skôr rozhodol, tvrdenie, podľa ktorého článok 6 smernice 2016/343 „nebráni“ možno chápať v tom zmysle, že sa jednoducho neuplatní.(48) Iba týmto spôsobom nadobúda výklad výroku uznesenia svoj zmysel.(49)
3. Rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe v judikatúre ESĽP
40. Smernica 2016/343 predstavuje uplatnenie prezumpcie neviny a práva na spravodlivý proces, ktoré sú zakotvené v článkoch 47 a 48 Charty, na ktoré sa táto smernica výslovne odvoláva.(50) Cieľom prezumpcie neviny je zaručiť každej osobe, že nebude označená za páchateľa trestného činu, ani že sa s ňou nebude zaobchádzať ako s páchateľom trestného činu, dokiaľ jej súd vinu nepreukáže.(51) Smernica 2016/343 okrem toho obsahuje ustanovenie o zákaze zníženia úrovne ochrany, podľa ktorého „žiadne ustanovenie tejto smernice sa nesmie vykladať ako obmedzovanie alebo odchýlka od akýchkoľvek práv a procesných záruk, ktoré sú zaručené podľa charty, EDĽP… alebo práva ktoréhokoľvek z členských štátov, ktoré poskytujú vyššiu úroveň ochrany“(52).
41. Články 47 a 48 Charty zakotvujú právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, ako aj, ako som práve uviedol, prezumpciu neviny a právo na obhajobu. Predovšetkým z vysvetliviek k článku 48 Charty vyplýva, že tento článok sa zhoduje s článkom 6 ods. 2 a 3 EDĽP, a v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty má rovnaký zmysel a rozsah ako právo zaručené v EDĽP.
42. Judikatúra ESĽP, ktorú uvádza vnútroštátny súd, sa však nezaoberá zlučiteľnosťou situácie, o ktorú išlo, s článkom 6 EDĽP, ale s článkom 5 ods. 3 tohto Dohovoru.(53)
43. ESĽP vo svojom rozsudku Magnitskiy a i. v. Rusko(54) pripomenul už ustálené zásady, ktoré predtým vyvodil, na účely posúdenia súladu ponechania osoby vo vyšetrovacej väzbe.
44. Hoci vyšetrovacia väzba môže byť prípustná z dôvodov uvedených v článku 5 ods. 1 písm. c) EDĽP, tretí odsek tohto článku ukladá „určitý počet procesných záruk“ a stanovuje najmä „že doba trvania vyšetrovacej väzby musí byť primeraná: nie je teda neobmedzená“(55). Pretrvanie dôvodného podozrenia, že táto osoba spáchala trestný čin, je podmienkou sine qua non zákonnosti ponechania vo väzbe,(56) ale po „určitom čase“ už nestačí. ESĽP musí vtedy po prvé určiť, či ostatné dôvody uvádzané súdnymi orgánmi naďalej odôvodňujú pozbavenie slobody a po druhé, pokiaľ sa tieto dôvody ukážu byť relevantné a dostatočné, či vnútroštátne orgány postupovali v danom konaní s osobitnou starostlivosťou.(57) Orgány musia presvedčivým spôsobom preukázať, že každé obdobie väzby, bez ohľadu na to, aké bolo krátke, bolo odôvodnené.(58) Keď rozhodujú, či má byť určitá osoba prepustená na slobodu alebo držaná vo väzbe, musia zistiť, či neexistujú iné spôsoby zabezpečenia jej účasti na konaní.(59) ESĽP rozhodol, že takéto odôvodnenie existuje v prípade rizika úteku, nátlaku na svedkov, pozmeňovania dôkazov, kolúzie, opakovaného narušovania verejného poriadku alebo v prípade potreby chrániť osobu, ktorej sa týka opatrenie spojené s odňatím slobody.(60) Rozhodol tiež, že „prezumpcia neviny svedčí stále v prospech prepustenia na slobodu…. Až do odsúdenia sa obvinená osoba považuje za nevinnú a [článok 5 ods. 3 EDĽP] má v podstate za cieľ uložiť podmienečné prepustenie osoby na slobodu ihneď ako jej ponechanie vo väzbe prestane byť odôvodnené. … Legitímnosť ponechania obvineného vo väzbe sa musí posudzovať v každom prípade podľa konkrétnych skutkových okolností. Ponechanie vo väzbe je v danom prípade odôvodnené iba vtedy, ak konkrétne indície odhalia skutočnú požiadavku verejného záujmu, ktorá napriek prezumpcii neviny prevažuje nad základným pravidlom rešpektovania osobnej slobody“(61). Súdne orgány musia na tento účel „náležite zohľadniť zásadu prezumpcie neviny, preskúmať všetky okolnosti, ktoré môžu preukázať alebo vyvrátiť existenciu danej požiadavky verejného záujmu odôvodňujúcej výnimku z pravidla stanoveného v článku 5 [EDĽP]. Predovšetkým s ohľadom na dôvody uvedené v daných rozhodnutiach a na základe preukázaných skutočností uvedených dotknutou osobou vo svojich žalobných dôvodoch musí Súdny dvor určiť, či došlo alebo nedošlo k porušenie článku 5 ods. 3 [EDĽP]“(62).
45. ESĽP v rozsudku Magnitskiy a i. v. Rusko(63) vzal tiež osobitne do úvahy skutočnosť, že vnútroštátne orgány vyvrátili prezumpciu v prospech prepustenia na slobodu tvrdením, že pri absencii nových okolností musí byť vyšetrovacia väzba zachovaná. Pripomenul, že článok 5 EDĽP zakotvuje výnimočný charakter obmedzení práva na osobnú slobodu, ktoré sú prípustné iba v taxatívne stanovených a striktne definovaných prípadoch.(64) Z judikatúry ESĽP však vyplýva, že prenesenie dôkazného bremena z prokuratúry na obhajobu môže byť síce predmetom kritiky zo strany obhajoby, ale nepredstavuje samostatný, dostatočný a automatický dôvod na vyvodenie záveru o porušení článku 5 ods. 3 EDĽP, keďže takéto porušenie je vždy konštatované na základe analýzy in concreto všetkých okolností každého prejednávaného prípadu.(65)
46. Tvrdenie týkajúce sa otázky dokazovania v judikatúre ESĽP je oveľa presnejšie, pokiaľ ide o preskúmanie situácie s ohľadom na článok 6 ods. 2 EDĽP,(66) keďže ESĽP okrem iného rozhodol, že v trestnoprávnej oblasti musí byť problematika vykonávania dôkazov posudzovaná s ohľadom na toto ustanovenie.(67)
47. Z judikatúry ESĽP týkajúcej sa článku 5 ods. 3 EDĽP naopak vyplýva, že tento súd skúma, nad rámec definície a priori dôkazného bremena v oblasti konaní smerujúcich k spochybneniu rozhodnutí o vyšetrovacej väzbe, či všetky tvrdenia za a proti existencii verejného záujmu schopného odôvodniť porušenie pravidla stanoveného v článku 5 EDĽP – teda práva na osobnú slobodu – boli preskúmané orgánom povereným preskúmaním týchto rozhodnutí, ktoré sa musí odraziť v rozhodnutí daného orgánu.(68) ESĽP ani nevylúčil uplatnenie domnienky pokiaľ ide o splnenie zákonných podmienok ponechania osoby vo vyšetrovacej väzbe, avšak pod podmienkou, že príslušné orgány presvedčivým spôsobom preukážu existenciu konkrétnych skutočností prevažujúcich nad pravidlom článku 5 EDĽP, aby mohli predstavovať dostatočné dôvody oprávňujúce pokračovanie obmedzenia slobody.(69)
4. Záver analýzy
48. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že cieľom smernice 2016/343 nebolo uplatňovať právo na osobnú slobodu, tak ako je zakotvené v článku 6 Charty a v článku 5 EDĽP, ale iba harmonizovať určité aspekty prezumpcie neviny.(70) Článok 6 smernice 2016/343 sa teda týka otázky dôkazného bremena na účely preukázania viny obvinenej osoby. Keďže otázka určenia dôkazného bremena na účely spochybnenia rozhodnutia o ponechaní osoby vo vyšetrovacej väzbe je odlišnou otázkou, nie je upravená článkom 6 smernice 2016/343.
V. Návrh
49. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko), odpovedal takto:
Článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní, neupravuje otázku dôkazného bremena, pokiaľ ide o rozhodnutia o ponechaní osoby vo vyšetrovacej väzbe.