Language of document :

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Administrativen săd Sofia-grad (Bulharsko) 30. júla 2018 – BT/Bălgarska narodna banka

(vec C-501/18)

Jazyk konania: bulharčina

Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania

Administrativen săd Sofia-grad

Účastníci konania pred vnútroštátnym súdom

Žalobkyňa: BT

Žalovaná: Bălgarska narodna banka

Prejudiciálne otázky

1.    Vyplýva zo zásad ekvivalencie a efektivity stanovených právom Únie, že vnútroštátny súd má z úradnej moci povinnosť posúdiť žalobu, ktorej predmetom je mimozmluvná zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva Únie, ktorého sa mal dopustiť orgán členského štátu, ako žalobu o nesplnenie povinností vyplývajúcich z článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (ZEÚ) členským štátom, ak:

článok 4 ods. 3 ZEÚ nebol výslovne uvedený ako právny základ žalobného podania, avšak z odôvodnenia žaloby vyplýva, že sa škoda uplatňuje z dôvodu porušenia ustanovení práva Únie,

nárok na náhradu škody sa opiera o vnútroštátny predpis o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone správnych činností, ktorá nezávisí od zavinenia a možno ju vyvodiť za týchto podmienok: protiprávnosť právneho aktu, úkonu alebo nečinnosti orgánu alebo zamestnanca pri alebo počas výkonu správnej činnosti, vznik škody majetkovej alebo nemajetkovej povahy, priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi škodou a protiprávnym postupom orgánu,

podľa práva členského štátu je súd z úradnej moci povinný určiť na základe okolností, z ktorých vychádza žaloba, právny základ zodpovednosti štátu za činnosť súdnych orgánov?

2.    Vyplýva z odôvodnenia 27 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/20101 z 24. novembra 2010, ktorým sa zriaďuje Európsky orgán dohľadu (Európsky orgán pre bankovníctvo), že odporúčanie vydané na základe článku 17 ods. 3 nariadenia, v ktorom sa konštatuje porušenie práva Únie centrálnou bankou členského štátu v súvislosti s lehotami na vyplatenie chránených vkladov vkladateľom dotknutej úverovej inštitúcie, za okolností v konaní vo veci samej:

priznáva vkladateľom tejto úverovej inštitúcie právo odvolávať sa pred vnútroštátnym súdom na toto odporúčanie, s cieľom odôvodniť žalobu o náhradu škody spôsobenej takýmto porušením práva Únie, ak sa zohľadní právomoc Európskeho orgánu pre bankovníctvo konštatovať porušenia práva Únie a keď sa prihliadne na tú skutočnosť, že odporúčanie nie je a ani nemôže byť určené vkladateľom a nevyvoláva voči týmto osobám nijaké priame právne účinky,

je platné s ohľadom na podmienku, že porušené ustanovenie musí stanovovať jasné a bezpodmienečné povinnosti, ak sa prihliadne na tú okolnosť, že článok 1 bod 3 písm. i) smernice 94/19/ES2 o systémoch ochrany vkladov, ak sa vykladá v spojení s odôvodneniami 12 a 13 tejto smernice, neobsahuje všetky potrebné údaje na to, aby členským štátom vznikla jasná a bezpodmienečná povinnosť a vkladateľom nepriznáva nijaké priame práva, ako aj s ohľadom na skutočnosť, že táto smernica predpokladá iba minimálnu úroveň harmonizácie, ktorá nezahŕňa údaje, na základe ktorých možno rozhodnúť o nedostupnosti vkladov a že odporúčanie nebolo prijaté spolu s ďalšími jasnými a nepodmienenými predpismi práva Únie upravujúcimi takéto údaje, konkrétne okrem iného posúdenie nedostatočnej likvidity a v súčasnosti chýbajúce vyhliadky na vyplatenie vkladov, existujúcu povinnosť nariadiť včasné intervenčné opatrenia a pokračovať v obchodnej činnosti úverovej inštitúcie,

sú pre národnú centrálnu banku s ohľadom na predmet, ochranu vkladov a právo Európskeho orgánu pre bankovníctvo vydávať v súlade s článkom 26 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 1093/2010 záväznými odporúčania týkajúce sa systému ochrany vkladov, ak táto banka nevykonáva nijaké právomoci vo vzťahu k národnému systému ochrany vkladov a nie je príslušným orgánom podľa článku 4 bodu 2 písm. iii) tohto nariadenia?

3.    Vyplýva z rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie z 12. októbra 2004, Paul a i. (С-222/02, EU:C:2004:606, body 38, 39, 43 a 49 až 51) z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame (C-46/93 a C-48/93, EU:C:1996:79, body 42 a 51), z 15. júna 2000, Dorsch Consult/Rada a Komisia (C-237/98 P, EU:C:2000:321, bod 19) a z 2. decembra 1971, Zuckerfabrik Schöppenstedt/Rada (5/71, EU:C:1971:116 bod 11), ako aj s ohľadom na súčasný stav práva Únie, ktoré je relevantné pre konanie vo veci samej, že

A)    ustanovenia smernice 94/19, najmä jej článok 7 ods. 6, priznávajú vkladateľom právo uplatniť si nárok na náhradu škody voči členskému štátu z dôvodu nedostatočného dohľadu nad úverovou inštitúciou, ktorá spravuje ich vklady a že toto právo je obmedzené na zabezpečenú výšku vkladov alebo sa má pojem „právo na náhradu škody“ vykladať široko?

B)    predstavujú opatrenia v oblasti dohľadu nariadené centrálnou bankou členského štátu na účely ozdravenia úverovej inštitúcie, o aké ide v konaní vo veci samej, medzi nimi zastavenie platieb upravené najmä v článku 2 siedmej zarážke smernice 2001/24/ES3 , neoprávnené a neprimerané obmedzenie majetkových práv vkladateľov, ktoré zakladá mimozmluvnú zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením práva Únie, ak s ohľadom na článok 116 ods. 5 zákona o úverových inštitúciách, ako aj s ohľadom na článok 4 ods. 2 bod 1 a článok 94 ods. 1 bod 4 zákona o platobnej neschopnosti bánk, právo dotknutého členského štátu stanovuje, že počas trvania týchto opatrení vzniká povinnosť platiť zmluvné úroky a pohľadávky presahujúce chránenú výšku vkladov budú uspokojené v rámci všeobecného insolvenčného konania, ako aj že existuje možnosť vyplatenia úrokov?

C)    podmienky stanovené vnútroštátnym právom členského štátu pre vznik mimozmluvnej zodpovednosti za škodu spôsobenú konaním alebo opomenutím konania pri výkone dozorných právomocí centrálnou bankou členského štátu patriacich do pôsobnosti článku 65 ods. 1 písm. b) ZFEÚ nesmú odporovať požiadavkám a zásadám tejto zodpovednosti stanoveným v práve Únie, a to konkrétne: zásade nezávislosti žaloby o náhradu škody od žaloby o neplatnosť a od konštatovania neprípustnosti podmienky stanovenej vnútroštátnym právom, že je potrebné najskôr rozhodnúť o zrušení právneho úkonu alebo opomenutia, ktorými sa odôvodňuje nárok na náhradu škody; neprípustnosti požiadavky stanovenej vnútroštátnym právom týkajúcej sa zavinenia orgánov a zamestnancov, ktorých správanie zakladá nárok na náhradu škody; požiadavke vzťahujúcej sa na žaloby o náhradu majetkovej škody, aby žalobca v čase podania žaloby utrpel skutočnú a určitú škodu?

D)    podľa zásady nezávislosti žaloby o náhradu škody od žaloby o neplatnosť stanovenej právom Únie sa vyžaduje splnenie požiadavky nezákonnosti dotknutého postupu orgánu, ktorá zodpovedá požiadavke vnútroštátneho práva členského štátu, aby sa zrušil právny úkon alebo opomenutie, na základe ktorých sa žiada o náhradu škody, konkrétne opatrenie na ozdravenie úverovej inštitúcie, ak sa zohľadnia okolnosti v konaní vo veci samej, ako aj tieto skutočnosti:

že tieto opatrenia nie sú určené žalobkyni, ako vkladateľke úverovej inštitúcie, ako aj že podľa vnútroštátneho práva a vnútroštátnej judikatúry nie je žalobkyňa oprávnená žiadať o zrušenie individuálnych rozhodnutí, ktorými boli tieto opatrenia nariadené a že tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť,

že právo Únie, v tejto oblasti konkrétne smernica 2001/24/ES, neukladá členským štátom nijakú výslovnú povinnosť, aby upravili pre všetkých veriteľov možnosť napadnúť tieto dozorné opatrenia na účel/na účely/s cieľom rozhodnutia o platnosti takýchto opatrení,

že právo členského štátu neupravuje mimozmluvnú zodpovednosť za škodu, ktorá bola spôsobená zákonným postupom orgánov alebo zamestnancov?

E)    v prípade, ak z výkladu vyplynie, že sa neuplatní podmienka nezákonnosti príslušného postupu orgánu za okolností, o aké ide v konaní vo veci samej, použijú sa na žaloby vkladateľov úverovej inštitúcie o náhradu škody spôsobenú konaním alebo opomenutím centrálnej banky členského štátu a najmä na výplatu úrokov z včas nevyplatených chránených vkladov, ako aj na vyplatenie vkladov presahujúcich chránenú výšku, ktoré sa uplatňujú v podobe nároku na náhradu škody vyplývajúcej z porušenia článkov 63 až 65 a článku 120 ZFEÚ, článku 3 ZEÚ a článku 17 Charty základných práv Európskej únie, podmienky stanovené Súdnym dvorom pre vznik mimozmluvnej zodpovednosti za škodu:

ktorá vyplynula zo zákonného postupu orgánu, a to konkrétne tri kumulatívne podmienky, ku ktorým patrí vznik skutočnej škody, príčinná súvislosť medzi touto škodou a dotknutým úkonom a tiež neobvyklý a osobitný druh škody, najmä v prípade žalôb o zaplatenie úrokov z dôvodu oneskoreného vyplatenia chránených vkladov alebo

v oblasti hospodárskej politiky, predovšetkým podmienka „iba ak došlo k dostatočne závažnému porušeniu nadradenej právnej normy, ktorá slúži na ochranu jednotlivcov“, najmä ak ide o žaloby vkladateľov o vyplatenie vkladov prevyšujúcich sumu chránených vkladov, ktoré boli uplatnené v podobe žalôb o náhradu škody a ktoré podliehajú postupu upravenému vo vnútroštátnom práve, ak sa zohľadní široká miera voľnej úvahy, ktorou disponujú členské štáty v súvislosti s článkom 65 ods. 1 písm. b) ZFEÚ a opatreniami podľa smernice 2001/24 a ak okolnosti týkajúce sa úverovej inštitúcie a osoby, ktorá žiada o náhradu škody, súvisia iba s jedným členským štátom, pričom pre všetkých vkladateľov platia rovnaké predpisy a ústavná základná zásada rovnakého zaobchádzania, ktorá má prednosť pred zákonom?

4.    Vyplýva z výkladu článku 10 ods. 1 v spojení s článkom 1 bodom 3 písm. i) a článkom 7 ods. 6 smernice 94/19, ako aj z právnych úvah uvedených v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 21. decembra 2016, Vervloet a i. (C-76/15, EU:C:2016:975, body 82 až 84), že pôsobnosť ustanovení smernice sa vzťahuje na vkladateľov,

ktorých vklady sa počas obdobia od zastavenia platieb úverovej inštitúcie až do odňatia jej povolenia na výkon bankovej činnosti nestali vymáhateľnými podľa zmlúv a zákonných ustanovení a dotknutý vkladateľ neuplatnil svoju požiadavku na vrátenie vkladu,

ktorí súhlasili so zmluvným ustanovením o vyplatení vkladov v chránenej výške v súlade s postupom upraveným právom členského štátu, konkrétne aj v prípade odňatia povolenia úverovej inštitúcie spravujúcej vklady a táto podmienka je splnená, ako aj

uvedené ustanovenie zmluvy o vklade má podľa práva členského štátu medzi zmluvnými stranami silu zákona?

Vyplýva z ustanovení tejto smernice alebo z iných ustanovení práva Únie, že vnútroštátny súd nesmie prihliadať na takéto ustanovenie zmluvy o vklade a nesmie posudzovať žalobu vkladateľa o zaplatenie úrokov z dôvodu oneskoreného vyplatenia vkladov v chránenej výške podľa tejto zmluvy z hľadiska podmienok mimozmluvnej zodpovednosti za škodu vyplývajúcu z porušenia práva Únie a na základe článku 7 ods. 6 smernice 94/19?“

____________

1     Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 z 24. novembra 2010, ktorým sa zriaďuje Európsky orgán dohľadu (Európsky orgán pre bankovníctvo) a ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie č. 716/2009/ES a zrušuje rozhodnutie Komisie 2009/78/ES (Ú. v. EÚ L 331, 2010, s. 12).

2     Smernica Európskeho parlamentu a Rady 94/19/ES z 30. mája 1994 o systémoch ochrany vkladov (Ú. v. ES L 135, 1994, s. 5; Mim. vyd. 06/002, s. 252).

3     Smernica 2001/24/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. apríla 2001 o reorganizácii a likvidácii úverových inštitúcií (Ú. v. ES L 125, 2001, s. 15; Mim. vyd. 06/004, s. 15).