UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ
SLUŽBU EURÓPSKEJ ÚNIE (prvá komora)

z 20. marca 2014

Vec F‑83/10 DEP

Konstantinos Giannakouris

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Konanie – Určenie výšky trov konania“

Predmet:      Návrh na určenie výšky trov konania podľa článku 92 ods. 1 rokovacieho poriadku podaný Európskou komisiou v nadväznosti na rozsudok Súdu pre verejnú službu z 5. júna 2012, Giannakouris/Komisia (F‑83/10, ďalej len „rozsudok z 5. júna 2012“)

Rozhodnutie:      Celková suma trov konania, ktoré má K. Giannakouris nahradiť Európskej komisii ako nahraditeľné trovy konania vo veci F‑83/10, je stanovená na výšku 2 555,50 eur a úroky z omeškania z uvedenej sumu odo dňa doručenia tohto uznesenia do dňa zaplatenia v sadzbe vypočítanej na základe sadzby stanovenej Európskou centrálnou bankou pre hlavné operácie refinancovania uplatniteľnej počas vyššie uvedeného obdobia, zvýšenej o dva percentuálne body.

Abstrakt

1.      Súdne konanie – Trovy konania – Určenie – Nahraditeľné trovy konania – Pojem – Nutné výdavky, ktoré vznikli účastníkom konania – Výdavky na externé preklady spojené s prekladmi procesných dokumentov podávaných inštitúciami Únie – Vylúčenie

[Nariadenie Rady č. 1, článok 1; Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 91 písm. b)]

2.      Súdne konanie – Trovy konania – Určenie – Nahraditeľné trovy konania – Nutné výdavky, ktoré vznikli účastníkom konania – Odmena zaplatená inštitúciou jej advokátovi – Zahrnutie – Skutočnosti, ktoré treba zohľadniť na účely určenia

[Štatút Súdneho dvora, článok 19 prvý odsek, a príloha I, článok 7 ods. 1; Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 144 písm. b) a článok 145 ods. 1]

1.      Z článku 91 písm. b) Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu vyplýva, že trovy konania, ktoré sa nahrádzajú, sa obmedzujú jednak na tie, ktoré vznikli v súvislosti s konaním na Súde pre verejnú službu, a jednak na tie, ktoré boli v tejto súvislosti nutné.

V tejto súvislosti výdavky na externé preklady spojené s prekladmi procesných dokumentov, ktoré na Súd pre verejnú službu podávajú inštitúcie Únie, nemožno považovať za nutné výdavky vynaložené v súvislosti s konaním a teda za nahraditeľné trovy konania. Inštitúcie sú povinné predložiť preklady každého procesného úkonu, ktorého sú autorom. Dôvodom tejto povinnosti, ktorú inštitúciám Únie ukladá rokovací poriadok, je skutočnosť, že uvedené inštitúcie fungujú vo viacjazyčnom prostredí a majú všetky ľudské zdroje potrebné na predloženie prekladov procesných dokumentov do všetkých jazykov uvedených v článku 1 nariadenia č. 1 o používaní jazykov v Európskom hospodárskom spoločenstve. Náhradu týchto výdavkov nemožno uložiť úradníkovi, ktorý má právo vybrať si jazyk konania a ktorý by bol v dôsledku toho diskriminovaný, ak by ich mal znášať. Okrem toho sa od advokáta neočakáva, že bude prekladať dokumenty, ale jeho odmena musí odzrkadľovať jeho prácu, ktorú vykonáva ako právnik pri pomoci svojmu klientovi a jeho zastupovaní.

(pozri body 20 a 32)

Odkaz:

Súdny dvor: 26. novembra 2004, EIB/De Nicola, C‑198/02 P (R)‑DEP, bod 21

Súd pre verejnú službu: 26. apríla 2010, Schönberger/Parlament, F‑7/08 DEP, bod 23

2.      Ako vyplýva z článku 19 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, uplatniteľného na Súde pre verejnú službu na základe článku 7 ods. 1 prílohy I tohto štatútu, inštitúcie sú oprávnené využiť pomoc advokáta. Na odmenu tohto advokáta sa teda vzťahuje pojem nutných výdavkov vynaložených v súvislosti s konaním, pričom inštitúcia nie je povinná preukázať, že takáto pomoc bola objektívne odôvodnená.

Pokiaľ ide o určenie sumy, do ktorej môže byť nahradená odmena advokáta, súd Únie nie je oprávnený určovať odmeny, ktoré majú účastníci konania zaplatiť svojim vlastným advokátom, ale stanoviť sumu, do ktorej môžu byť tieto odmeny nahradené účastníkom konania povinným na náhradu trov konania. Pri rozhodovaní o návrhu na určenie výšky trov konania nemusí súd Únie zobrať do úvahy vnútroštátnu tarifu, ktorá stanovuje odmeny advokátov, ani prípadnú dohodu uzatvorenú v tomto ohľade medzi dotknutým účastníkom konania a jeho splnomocnenými zástupcami alebo poradcami.

V tejto súvislosti pri neexistencii ustanovení upravujúcich tarify v práve Únie musí súd voľne posúdiť predmetné údaje pri zohľadnení predmetu a povahy sporu, jeho významu z hľadiska práva Únie, ako aj zložitosti veci, rozsahu práce, aký si mohlo sporové konanie vyžadovať od zúčastnených splnomocnených zástupcov alebo poradcov, a ekonomických záujmov, ktoré spor predstavoval pre účastníkov konania.

Rovnako platí, že výška nahraditeľnej odmeny advokáta dotknutej inštitúcie nemôže byť posúdená bez zohľadnenia práce už vykonanej jej službami, a to dokonca aj pred podaním žaloby na Súd pre verejnú službu. Ak je totiž prípustnosť žaloby podmienená podaním sťažnosti a jej zamietnutím menovacím orgánom, služby inštitúcie sú v zásade zapojené do procesu spracovania sporov ešte predtým, ako sú tieto spory predložené Súdu pre verejnú službu.

Pokiaľ ide o rozsah práce spojenej s konaním na Súde pre verejnú službu, súd musí zohľadniť celkový počet odpracovaných hodín, ktoré sa môžu javiť na účely tohto konania objektívne nevyhnutné.

(pozri body 21 – 24 a 29)

Odkaz:

Všeobecný súd Európskej únie: 23. marca 2012, Kerstens/Komisia, T‑498/09 P‑DEP, bod 20; 28. mája 2013, Marcuccio/Komisia, T‑278/07 P‑DEP, bod 14

Súd pre verejnú službu: 10. novembra 2009, X/Parlament, F‑14/08 DEP, bod 22; Schönberger/Parlament, už citovaný, body 24 a 29; 27. septembra 2011, De Nicola/EIB, F‑55/08 DEP, body 41 a 42