UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (prvá komora)

z 21. apríla 2015

Vec F‑31/11 DEP

BI

proti

Európskemu stredisku pre rozvoj odborného vzdelávania (Cedefop)

„Verejná služba – Konanie – Určenie výšky trov konania – Zastupovanie agentúry Únie advokátom – Paušálna odmena – Nahraditeľné trovy konania – Ekonomická situácia žalobcu“

Predmet:      Návrh na určenie výšky trov konania podaný Európskym strediskom pre rozvoj odborného vzdelávania (Cedefop) v nadväznosti na uznesenie Súdu pre verejnú službu zo 7. marca 2012, BI/Cedefop (F‑31/11, EU:F:2012:28)

Rozhodnutie:      Výška trov konania, ktoré má BI nahradiť Európskemu stredisku pre rozvoj odborného vzdelávania vo veci F‑31/11, je stanovená na sumu 5 000 eur.

Abstrakt

1.      Súdne konanie – Trovy konania – Návrh na určenie výšky – Lehota na podanie – Povinnosť podať návrh na určenie výšky v primeranej lehote

(Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 92 ods. 1)

2.      Súdne konanie – Trovy konania – Určenie výšky – Nahraditeľné trovy konania – Nutné výdavky, ktoré vznikli účastníkom konania – Pojem – Odmena zaplatená inštitúciou, orgánom, úradom alebo agentúrou Únie svojmu advokátovi – Zahrnutie – Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania so žalobcami z dôvodu využitia služieb advokáta v určitých konaniach, ale nie v iných konaniach – Neexistencia

[Štatút Súdneho dvora, článok 19 prvý odsek, a príloha I, článok 7 ods. 1; rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 91 písm. b)]

3.      Súdne konanie – Trovy konania – Určenie výšky – Nahraditeľné trovy konania – Nutné výdavky, ktoré vznikli účastníkom konania – Odmena zaplatená inštitúciou jej advokátovi – Zahrnutie – Skutočnosti, ktoré treba zohľadniť na účely určenia výšky – Ekonomická situácia účastníka konania zaviazaného na náhradu trov konania – Vylúčenie

[Štatút Súdneho dvora, článok 19 prvý odsek, a príloha I, článok 7 ods. 1; rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 91 písm. b)]

1.      Návrh na určenie výšky trov konania treba podať v primeranej lehote, po uplynutí ktorej sa účastník konania, ktorý bol zaviazaný na ich náhradu, môže dôvodne domnievať, že oprávnený účastník konania sa vzdal svojho práva. Primeranosť lehoty treba okrem toho posudzovať v závislosti od všetkých okolností každej veci, a najmä v závislosti od významu sporu pre dotknutú osobu, zložitosti veci a správania dotknutých účastníkov konania.

Pokiaľ ide o správanie účastníkov konania, hoci podanie odvolania nemá odkladný účinok, je pochopiteľné, že účastník konania, ktorý má právo na zaplatenie trov konania, môže pred podaním svojho návrhu na náhradu trov konania počkať do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

(pozri body 14 a 16)

Odkaz:

Súdny dvor: rozsudok Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB, C‑334/12 RX‑II, EU:C:2013:134, body 28, 30 a 33, a uznesenie Dietz/Komisia, 126/76 DEP, EU:C:1979:158, bod 1

Súd prvého stupňa: uznesenie Air France/Komisia, T‑2/93 DEP, EU:T:1996:48, bod 10 a nasl.

Súd pre verejnú službu: uznesenie BI/Cedefop, F‑31/11, EU:F:2012:28

2.      Z článku 19 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, uplatniteľného na Súd pre verejnú službu na základe článku 7 ods. 1 prílohy I tohto štatútu vyplýva, že inštitúcie Európskej únie sú, pokiaľ ide o spôsob, akým sa chcú nechať zastupovať advokátom alebo akým chcú využiť jeho pomoc na súde Únie, oprávnené využiť pomoc advokáta. V tejto súvislosti sa na odmenu tohto advokáta vzťahuje pojem nutných výdavkov vynaložených v súvislosti s konaním, pričom inštitúcia nie je povinná preukázať, že pomoc tohto advokáta bola objektívne odôvodnená. Na účely uplatnenia uvedeného ustanovenia štatútu Súdneho dvora treba na úrady a agentúry Únie hľadieť ako na inštitúcie.

Okrem toho skutočnosť, že úrad alebo agentúra Únie využila služby splnomocneného zástupcu a externého advokáta nemá vplyv na prípadnú nahraditeľnosť týchto trov konania, keďže v zásade ich nič neumožňuje vylúčiť. Táto skutočnosť však môže mať vplyv na určenie výšky trov konania vynaložených v súvislosti s konaním, ktoré sa majú napokon nahradiť. Nemôže teda ísť o porušenie zásady rovnosti zaobchádzania so žalobcami, keď sa inštitúcia, úrad alebo agentúra Únie rozhodne vyžiť služby advokáta v určitých konaniach, zatiaľ čo v iných konaniach túto inštitúciu, úrad alebo agentúru zastupujú jej splnomocnení zástupcovia.

Akékoľvek iné posúdenie, ktoré by právo inštitúcie, úradu alebo agentúry Únie požadovať všetky alebo časť odmien vyplatených advokátovi podmieňovalo preukázaním objektívnej nevyhnutnosti využiť jeho služby, by v skutočnosti predstavovalo nepriame obmedzenie slobody zaručenej článkom 19 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora a pre súd Únie by znamenalo povinnosť nahradiť svojím posúdením posúdenie inštitúcií, úradov a agentúr, ktoré zodpovedajú za organizáciu svojich služieb. Takáto úloha však nie je v súlade ani s článkom 19 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora, ani s vnútornou organizačnou právomocou, ktorú majú inštitúcie a agentúry Únie pri spravovaní svojich vecí na súdoch Únie. Z toho vyplýva, že okolnosť, že úrad alebo agentúra Únie má svoje právne oddelenie, nemá vplyv na nahraditeľnosť trov konania tvorených odmenou, ktorú tento úrad alebo agentúra vyplatí advokátovi, ktorý nie je jej zamestnancom.

(pozri body 30 – 33)

Odkaz:

Súdny dvor: uznesenie Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑554/11 P‑DEP, EU:C:2013:706, bod 17

Všeobecný súd Európskej únie: uznesenie Longinidis/Cedefop, T‑283/08 P‑DEP, EU:T:2014:1083, body 24 až 26, a tam citovaná judikatúra

Súd pre verejnú službu: uznesenie Chatzidoukakis/Komisia, F‑84/10 DEP, EU:F:2014:41, bod 21

3.      Pri určení výšky nahraditeľných trov konania nie je súd Únie oprávnený rozhodnúť o výške odmien, ktoré majú účastníci konania zaplatiť svojim vlastným advokátom, ale je oprávnený určiť sumu, do výšky ktorej môžu byť tieto odmeny nahradené účastníkom konania zaviazaným na náhradu trov konania. Pri rozhodovaní o návrhu na určenie výšky trov konania nemusí súd Únie zobrať do úvahy vnútroštátnu tarifu, ktorá stanovuje odmeny advokátov, ani prípadnú dohodu uzatvorenú v tomto ohľade medzi dotknutým účastníkom konania a jeho splnomocnenými zástupcami alebo poradcami.

Okrem toho pri neexistencii ustanovení upravujúcich tarify v práve Únie musí súd voľne posúdiť okolnosti veci pri zohľadnení predmetu a povahy sporu, jeho významu z hľadiska práva Únie, ako aj zložitosti veci, rozsahu práce, aký si mohlo sporové konanie vyžadovať od zúčastnených splnomocnených zástupcov alebo poradcov, a ekonomických záujmov, ktoré spor predstavoval pre účastníkov konania.

V tejto súvislosti možno aj bez výpisu služieb poskytnutých advokátom a času, ktorý im venoval, keďže odmena bola stanovená na paušálnom základe, vyvodiť zo samotnej skutočnosti vyhotovenia vyjadrenia k žalobe, že tento advokát skutočne urobil úkony a poskytol služby nevyhnutné v súvislosti s konaním na Súde pre verejnú službu. Navyše paušálna povaha odmeny nemá vplyv na posúdenie sumy, ktorá sa nahrádza z dôvodu trov konania, Súdom pre verejnú službu, keďže súd vychádza z ustálených sudcovských kritérií a z presných údajov, ktoré mu musia predložiť účastníci konania. Hoci neposkytnutie takýchto informácií nebráni Súdu pre verejnú službu, aby na základe spravodlivého posúdenia určil výšku nahraditeľných trov konania, dostáva ho do situácie, v ktorej musí požiadavky navrhovateľa posúdiť nevyhnutne striktne.

Okrem toho ekonomická situácia účastníka konania zaviazaného na náhradu trov konania nepatrí medzi kritériá, s prihliadnutím na ktoré súd Únie určuje výšku nahraditeľných trov konania v konaní o určení výšky trov konania.

(pozri body 35, 36, 41, 42 a 48)

Odkaz:

Všeobecný súd Európskej únie: uznesenia Marcuccio/Komisia, T‑278/07 P‑DEP, EU:T:2013:269, bod 20, a Longinidis/Cedefop, EU:T:2014:1083, bod 67

Súd pre verejnú službu: rozsudok Blais/ECB, F‑6/08, EU:F:2008:160, body 111 až 116; uznesenia Martinez Erades/SEAE, F‑64/12 DEP, EU:F:2013:111, bod 21, a Chatzidoukakis/Komisia, EU:F:2014:41, body 22 a 23, a tam citovaná judikatúra