NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PEDRO CRUZ VILLALÓN
prednesené 12. júna 2012 (1)
Vec C‑617/10
Åklagaren
proti
Hansovi Åkerbergovi Franssonovi
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Haparanda tingsrätt (Švédsko)]
„Pôsobnosť Charty základných práv Európskej únie – Článok 51 Charty – Uplatňovanie práva Únie členskými štátmi – Vnútroštátny sankčný režim uplatňovaný na porušenia právnej úpravy o DPH – Článok 50 Charty – Ne bis in idem ako všeobecná zásada práva Únie – Kumulácia správnej a trestnej sankcie – Definícia pojmu ‚ten istý čin‘ – Výklad Charty z hľadiska Európskeho dohovoru o ľudských právach – Článok 4 protokolu č. 7 k Európskemu dohovoru o ľudských právach – Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva – Určenie základných práv Únie na základe ústavných tradícií spoločných pre členské štáty“
Obsah
I – Úvod
II – Právny rámec
A – Právny rámec Únie
B – Európsky dohovor o ľudských právach
C – Vnútroštátny právny rámec
III – Skutkové okolnosti a konanie pred vnútroštátnym súdom
IV – Konanie pred Súdnym dvorom
V – Právomoc Súdneho dvora
A – Všeobecný prístup
1. Abstraktná „situácia“: „vykonávanie“ práva Únie členskými štátmi
2. Návrh chápania: vzťah pravidla a výnimky
3. Základ: osobitný záujem Únie
4. Spôsob argumentácie: miesto kategórií a miesto kazuistiky
B – Odpoveď na problém právomoci vo veci samej
1. Sporné základné právo
2. Osobitná oblasť výkonu verejnej moci: sankčná právomoc
3. Rozsah prenesenia záruky ne bis in idem zo štátov na Úniu
4. Záver: prípad, na ktorý sa nevzťahuje situácia „vykonávania práva Únie“
VI – Prejudiciálne otázky
A – Druhá, tretia, štvrtá a piata prejudiciálna otázka
1. Preformulovanie a prípustnosť
2. Analýza druhej, tretej a štvrtej prejudiciálnej otázky
a) Článok 4 protokolu č. 7 k EDĽP a súvisiaca judikatúra ESĽP
i) Podpísanie a ratifikácia článku 4 protokolu č. 7 k EDĽP
ii) Judikatúra ESĽP týkajúca sa článku 4 protokolu č. 7 k EDĽP
b) Zásada ne bis in idem v práve Únie: článok 50 Charty a jeho výklad z hľadiska článku 4 protokolu č. 7 k EDĽP
i) Čiastočne autonómny výklad článku 50 Charty: hranice výkladu výlučne z hľadiska EDĽP
ii) Článok 50 Charty a dvojaká – správna a trestnoprávna – sankcia
c) Uplatnenie článku 50 Charty na prejednávaný prípad
B – Prvá prejudiciálna otázka
1. „Jednoznačná opora“ ako kritérium uplatňovania Európskeho dohovoru o ľudských právach vnútroštátnym súdom
2. „Jednoznačná opora“ ako kritérium uplatňovania Charty základných práv Európskej únie vnútroštátnym súdom
VII – Návrh
I – Úvod
1. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania napriek zdanlivej jednoduchosti prípadu týkajúceho sa sankcionovania porušenia daňových povinností rybára, ktorý pôsobí v Botnickom zálive, vyvoláva dva mimoriadne citlivé problémy, ako aj určité nejasnosti.
2. Prvý z týchto problémov sa týka prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, keďže vzhľadom na nepochybne vnútroštátny charakter veci samej si uznanie právomoci Súdneho dvora na rozhodnutie otázky týkajúcej sa základných práv vyžaduje posúdenie veci ako prípadu vykonávania práva Únie členským štátom v zmysle súčasného článku 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
3. Druhý problém, ktorý sa už týka veci samej, súvisí s uplatniteľnosťou zásady ne bis in idem v prípade kumulácie právomoci ukladať sankcie v správnom konaní a ius puniendi členského štátu pri postihovaní toho istého konania, čo nás v konečnom dôsledku privádza k súčasnému článku 50 Charty.
4. Nejasnosti vyplývajú z prvej otázky položenej vnútroštátnym súdom, v prípade ktorej sa problém – posudzovaný sám osebe – zdá v porovnaní s vyššie uvedenými problémami jednoduchší. Táto otázka sa týka pôsobnosti zásady prednosti práva Únie vo vzťahu k požiadavke vnútroštátneho súdu posledného stupňa, a to existencie „jednoznačnej“ opory alebo indície na neuplatnenie vnútroštátneho práva. Nejasnosť spočíva v tom, že na jednej strane požadovaná „jednoznačná opora“ je v súčasnosti zrejme potvrdená v najnovšej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a na druhej strane tento vývoj nezjednodušuje, ale skôr komplikuje odpoveď týkajúcu sa pôsobnosti zásady ne bis in idem v práve Únie.
5. Pokiaľ ide o problém prípustnosti, navrhnem, aby Súdny dvor konštatoval nedostatok svojej právomoci v rozsahu, v akom členský štát neuplatňuje právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Ako sa pokúsim vysvetliť nižšie, domnievam sa, že na základe dôsledného preskúmania okolností prípadu bude potrebné dospieť k tomuto záveru. Je však možné, že Súdny dvor si v tejto súvislosti bude musieť osvojiť niektoré prístupy, ktoré navrhnem, pokiaľ ide o túto vexata quaestio. Musím uznať, že tieto prístupy nezapadajú do doterajšej judikatúry.
6. Pre prípad, ak Súdny dvor konštatuje, že má právomoc poskytnúť odpoveď vo veci samej, subsidiárne Súdnemu dvoru navrhnem autonómnu koncepciu zásady ne bis in idem v práve Únie. Ako sa pokúsim vysvetliť, pravidlo obsiahnuté v článku 52 ods. 3 Charty, ktoré stanovuje, že zmysel a rozsah práv obsiahnutých v Charte je „rovnaký“ ako zmysel a rozsah práv stanovených v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“), vyvoláva v prípade zásady, o ktorú ide v prejednávanej veci, mimoriadne ťažkosti.
7. Napokon, pokiaľ ide o požiadavku existencie „jednoznačnej opory“ v EDĽP a v práve Únie, navrhnem výklad tejto požiadavky zlučiteľný so zásadou prednosti.
II – Právny rámec
A – Právny rámec Únie
8. Zásada ne bis in idem je v súčasnosti zakotvená v článku 50 Charty, ktorý znie:
„Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom.“
9. Smernica 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty(2) v článku 273 stanovuje:
„Členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc.
…“
B – Európsky dohovor o ľudských právach
10. Článok 4 protokolu č. 7 k EDĽP, nazvaný „Právo nebyť opakovane súdený alebo trestaný“, stanovuje:
„1. Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.
2. Ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci.
3. Od tohto článku nemožno odstúpiť podľa článku 15 Dohovoru.“
C – Vnútroštátny právny rámec
11. § 1 a 4 kapitoly 5 Taxeringslagen (zákon o vyrubovaní daní, 1990:324) obsahujú základné ustanovenia týkajúce sa režimu daňových doplatkov vo Švédsku:
㤠1
Ak počas konania zdaniteľná osoba inak ako ústne poskytla nepravdivé údaje na účely vyrubenia dane, vyrubí sa jej osobitná sankcia (daňový doplatok). To platí aj v prípade, ak zdaniteľná osoba poskytla takéto údaje v súdnom konaní týkajúcom sa vyrubenia dane a tieto údaje po vecnom preskúmaní neboli uznané.
Údaje sa považujú za nepravdivé, ak je zrejmé, že údaje, ktoré poskytla zdaniteľná osoba, sú nepresné alebo že zdaniteľná osoba na účely vyrubenia dane neposkytla údaje, ktoré bola povinná poskytnúť. Údaje však nemožno považovať za nepravdivé, ak tieto údaje spolu s ostatnými poskytnutými údajmi predstavujú dostatočný základ pre správne rozhodnutie. Údaje nemožno považovať za nepravdivé ani vtedy, ak sú natoľko chybné, že zjavne nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie.
§ 4
V prípade poskytnutia nepravdivých údajov predstavuje daňový doplatok 40 % dane uvedenej v kapitole 1 § 1 prvom odseku bodoch 1 až 5, ktorá by v prípade uznania nepravdivých údajov zdaniteľnej osobe alebo jej manželskému partnerovi nebola vyrubená. Pokiaľ ide o daň z pridanej hodnoty, daňový doplatok predstavuje 20 % dane, ktorá by bola zdaniteľnej osobe neoprávnene priznaná.
Daňový doplatok sa vypočíta vo výške 10 % alebo, pokiaľ ide o daň z pridanej hodnoty, vo výške 5 %, ak boli nepravdivé údaje opravené alebo mohli byť opravené s pomocou dokumentov, ktoré má Skatteverket bežne k dispozícii, čiže Skatteverket ich má pred koncom novembra predmetného účtovného roka.
…“
12. § 2 a 4 Skattebrottslagen (zákon o daňových deliktoch, 1971:69) obsahujú ustanovenia trestnoprávnej povahy uplatniteľné na daňové podvody, ktoré znejú:
㤠2
Kto inak ako ústne úmyselne poskytne úradom nepravdivé údaje alebo úradom neposkytne daňové priznania, vyhlásenia o príjme alebo iné požadované údaje a tým spôsobí nebezpečenstvo skrátenia dane vo vzťahu k štátu, nesprávneho vyrubenia dane alebo vrátenia dane sebe alebo tretej osobe, potrestá sa odňatím slobody za daňové delikty až na dva roky.
§ 4
Ak treba delikt v zmysle § 2 považovať za závažný, páchateľ sa potrestá odňatím slobody za závažné daňové delikty od šesť mesiacov do šesť rokov.
Pri určovaní, či ide o závažný delikt, sa osobitne prihliada na to, či sa týka veľmi veľkých súm, či páchateľ použil sfalšované listiny alebo nesprávne účtovné záznamy alebo či bol skutok spáchaný v rámci sústavnej trestnej činnosti alebo vo veľkom rozsahu, alebo bol inak obzvlášť nebezpečný.“
III – Skutkové okolnosti a konanie pred vnútroštátnym súdom
13. Hans Åkerberg Fransson sa ako samostatne zárobkovo činná osoba venuje najmä lovu a predaju rýb druhu sih malý (coregonus albula). Rybolov vykonáva vo vodách rieky Kalix, hoci svoje úlovky predáva tak na území Švédska, ako aj na území Fínska.
14. Švédska daňová správa kladie H. Å. Franssonovi za vinu, že si nesplnil daňové informačné povinnosti počas účtovných rokov 2004 a 2005, čo viedlo k strate daňových príjmov z viacerých daní. Pokiaľ ide o platby DPH za uvedené účtovné roky, švédske orgány odhadujú, že údaje poskytnuté H. Å. Franssonom spôsobili štátnej pokladnici stratu príjmov v celkovej výške 60 000 švédskych korún počas účtovného roka 2004 a 87 550 švédskych korún počas účtovného roka 2005.
15. Dňa 24. mája 2007 Skatteverket na základe švédskych sankčných daňových predpisov uložil H. Å. Franssonovi pokutu v podobe daňového doplatku za spáchanie daňových deliktov počas účtovného roka 2004, z ktorého 4 872 švédskych korún zodpovedá deliktu týkajúcemu sa DPH. Pokiaľ ide o účtovný rok 2005, Skatteverket uložil ďalšiu pokutu, z ktorej 3 255 korún zodpovedá deliktu týkajúcemu sa DPH. Rozhodnutie o uložení sankcie za účtovný rok 2004 ani rozhodnutie o uložení sankcie za rok 2005 nebolo napadnuté odvolaním, pričom prvé rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 31. decembra 2010 a druhé 31. decembra 2011.
16. Dňa 9. júna 2009 začal Haparanda tingsrätt proti H. Å. Franssonovi na základe návrhu štátneho zastupiteľstva trestné konanie. Štátne zastupiteľstvo kladie H. Å. Franssonovi za vinu spáchanie trestného činu daňového podvodu počas účtovných rokov 2004 a 2005. Podľa názoru štátneho zastupiteľstva nesplnenie si daňových informačných povinností, vrátane informácií týkajúcich sa DPH, spôsobilo štátnej pokladnici významnú stratu príjmov, ktoré odôvodňovalo začatie trestného konania. Podľa § 2 a 4 Skattebrottslagen sa za trestný čin, z ktorého je obvinený H. Å. Fransson, ukladá trest odňatia slobody až na šesť rokov.
17. Ako uvádza vnútroštátny súd, obvinenie štátneho zastupiteľstva je založené na tom istom skutku, za ktorý Skatteverket 24. mája 2007 uložil správnu sankciu.
18. Dňa 23. decembra 2010 Haparanda Tingsrätt prerušil trestné konanie začaté proti H. Å. Franssonovi, pričom konštatoval existenciu súvislosti s právom Únie, konkrétne s článkom 50 Charty základných práv Európskej únie, ktorý zakotvuje základné právo ne bis in idem.
IV – Konanie pred Súdnym dvorom
19. Dňa 27. decembra 2010 bol do kancelárie Súdneho dvora doručený návrh Haparanda Tinsgrätt na začatie prejudiciálneho konania s týmito otázkami:
„1. Podľa švédskeho práva musí existovať jednoznačná opora v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo 4. novembra 1950 alebo v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohol vnútroštátny súd upustiť od uplatnenia vnútroštátnych predpisov, ktoré môžu byť v rozpore so zásadou ne bis in idem podľa článku 4 Dodatkového protokolu č. 7 k EDĽP, a preto môžu byť v rozpore aj s článkom 50 Charty základných práv Európskej únie zo 7. decembra 2000. Je takáto podmienka neuplatnenia vnútroštátnych predpisov podľa vnútroštátneho práva zlučiteľná s právom Únie, a najmä s jeho všeobecnými zásadami, vrátane zásady prednosti a zásady priameho účinku práva Únie?
2. Vzťahuje sa na prípustnosť obžaloby za daňové delikty zásada ne bis in idem podľa článku 4 Dodatkového protokolu č. 7 k EDĽP a článku 50 Charty, ak obžalovanému v správnom konaní už bola uložená určitá peňažná sankcia (daňový doplatok) za ten istý skutok poskytnutia nepravdivých údajov?
3. Závisí odpoveď na druhú otázku od skutočnosti, že tieto sankcie musia byť koordinované tak, aby boli všeobecné súdy schopné znížiť trest v trestnom konaní, pretože obžalovanému bol v správnom konaní uložený za ten istý skutok poskytnutia nepravdivých údajov aj daňový doplatok?
4. Za určitých okolností možno v rámci pôsobnosti zásady ne bis in idem uvedenej v druhej otázke uložiť ďalšie sankcie v novom konaní za to isté konanie, ktoré bolo posudzované a ktoré viedlo k rozhodnutiu o uložení sankcií jednotlivcovi. Sú v prípade kladnej odpovede na druhú otázku splnené podmienky podľa zásady ne bis in idem na uloženie viacerých sankcií v samostatných konaniach, ak sa v neskoršom konaní skúmajú okolnosti veci, pričom ide o nové skúmanie, ktoré je nezávislé od skoršieho konania?
5. Švédsky systém ukladania daňových doplatkov a skúmania zodpovednosti za daňové delikty v samostatných konaniach je odôvodnený viacerými dôvodmi všeobecného záujmu, ktoré sú bližšie opísané ďalej. Je v prípade kladnej odpovede na druhú otázku systém, akým je švédsky systém, zlučiteľný so zásadou ne bis in idem, ak by bolo možné vytvoriť systém, na ktorý by sa nevzťahovala zásada ne bis in idem, bez toho, aby bolo potrebné v prípade, ak je zodpovednosť za daňové delikty relevantná, upustiť buď od uloženia daňových doplatkov, alebo od rozhodnutia o zodpovednosti za daňové delikty, prenesením právomoci rozhodnúť o uložení daňových doplatkov zo Skatteverket a prípadne zo správnych súdov na všeobecné súdy v súvislosti s ich skúmaním obžaloby za daňové delikty?“
20. Písomné pripomienky predložili Švédske kráľovstvo, Holandské kráľovstvo, Dánske kráľovstvo, Česká republika, Rakúska republika a Írska republika, ako aj Komisia.
21. Na pojednávaní pred Súdnym dvorom, ktoré sa konalo 24. januára 2012, predniesli ústne pripomienky zástupcovia H. Å. Franssona, zástupcovia Českej republiky, Dánskeho kráľovstva, Spolkovej republiky Nemecko, Írskej republiky, Helénskej republiky, Francúzskej republiky, Holandského kráľovstva a Komisie.
V – Právomoc Súdneho dvora
22. Tak štáty, ktoré predložili písomné pripomienky (s výnimkou Rakúska), ako aj štáty, ktoré predložili len ústne pripomienky (Nemecko a Francúzsko), a Komisia uviedli – rovnako ako štátne zastupiteľstvo v konaní vo veci samej –, že odpoveď na problém, ktorý vyvoláva záruka zásady ne bis in idem, sa nemá hľadať v práve Únie a že taká odpoveď sa ani nemôže žiadať od Súdneho dvora. Konkrétnejšie povedané, posudzovaná otázka sa nemá spravovať článkom 50 Charty. Oprávnené subjekty sa preto do veľkej miery vyhli diskusii o vecnom probléme, čiže o probléme týkajúcom sa obsahu a pôsobnosti uvedenej zásady v práve Únie, čo viedlo k ochudobneniu tejto diskusie.
23. Otázkou, o ktorej sa diskutovalo prioritne, bola nepochybne otázka právomoci Súdneho dvora za uvedených podmienok. Súdny dvor teda opäť čelí problému, keď žiadosti o určenie jasných kritérií na vymedzenie rozsahu pojmu „vykonávanie práva Únie členskými štátmi“ zodpovedá len objektívna zložitosť vyhovieť jej.(3)
24. Ďalej v týchto návrhoch iba predložím Súdnemu dvoru na zváženie niekoľko úvah na doplnenie viacerých prístupov, ktoré v poslednom čase ponúkli najmä generálni advokáti.(4) Domnievam sa, že prejednávaná vec poskytuje príležitosť uviesť argumenty, ktoré môžu prispieť k splneniu si úlohy vytvárania judikatúry, ktorú sa nepodarí splniť si zo dňa na deň.
A – Všeobecný prístup
1. Abstraktná „situácia“: „vykonávanie“ práva Únie členskými štátmi
25. Ako som uviedol, základným tvrdením, na ktorom sa zhodujú všetci účastníci konania, je, že nie je splnená okolnosť alebo požiadavka v súčasnosti osobitne stanovená v článku 51 ods. 1 Charty, ktorý stanovuje, že členské štáty sú viazané obsahom tejto charty „výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie“. Súvislosť tohto ustanovenia s dovtedy výlučným základom tohto pravidla vyplývajúcim z judikatúry je zrejmá z príslušnej vysvetlivky Charty.(5) Vysvetlivky teda v relevantnom rozsahu poukazujú skôr na kontinuitu ako na konfrontáciu vo vzťahu medzi uvedenou judikatúrou a jej vyjadrením v Charte. Podľa môjho názoru je to správne, hoci si to vyžaduje bližšie rozobratie.
26. Bez ohľadu na to sa od pôvodného vyhlásenia Charty v Nice objavili mnohé názory, ktoré poukazovali na rozpor medzi touto judikatúrou Súdneho dvora – či už v stave tejto judikatúry v roku 2000 alebo v roku 2007(6) – a uvedeným ustanovením. „Vykonávanie“ (ako kategória Charty) a „pôsobnosť“ (ako kategória judikatúry) boli uvedené ako pojmy, ktoré v konečnom dôsledku vyjadrujú uvedený rozpor.(7)
27. Na tomto mieste považujem za vhodné vnímať jednotlivé použité formulácie ako výrazy, ktoré nie sú kvalitatívne odlišné. Je zrejmé, že medzi nimi možno badať určité rozdiely. Hranice sú však vždy nepresné. Obe uvedené formulácie – tak ako ich vnímam – najmä poukazujú na situáciu, v ktorej síce vždy existuje určitá miera voľnej úvahy štátov, takže prípadné porušenie práva nemožno pripísať Únii, ale prítomnosť práva Únie v danej situácii je dostatočne výrazná na to, aby bolo odôvodnené jej preskúmanie z hľadiska práva Únie, a teda Súdnym dvorom.
28. Predovšetkým to znamená, že legitimita preskúmania v prípade neexistencie priestoru na voľnú úvahu (na pochopenie prípad veci Bosphorus)(8), samozrejme, nie je sporná. Ide skôr o situácie preberania ako uplatňovania.
29. V každom prípade samotná situácia „uplatňovania“ vytvára priestor, ktorý je v zásade plynulý, pokiaľ ide o rozdelenie zodpovedností za zabezpečenie základných práv. Keď sa potvrdí zásada, že v určitých prípadoch vo väčšej či menšej miere autonómne prejavy výkonu verejnej moci členskými štátmi treba posudzovať z hľadiska základných práv, tak ako platia v Únii, a má ich posudzovať najvyšší orgán poverený výkladom týchto základných práv, ktorým je Súdny dvor, bezprostredne vzniká otázka rozsahu pôsobnosti tejto zásady.
30. Podľa môjho názoru táto otázka, v ktorých prípadoch je potrebné vykonať „centralizované“ preskúmanie postupu členských štátov, pokiaľ ide o dodržiavanie základných práv, bola pôvodne individuálne zodpovedaná Súdnym dvorom, čo umožnilo vymedziť určitý počet „situácií“, ktoré sú všeobecne známe a boli opakovane komentované a rôzne hodnotené.(9)
31. V každom prípade možno práve tento presný pôvod judikatúry objasňuje, prečo nikdy nebola predložená skutočne presvedčivá argumentácia v tom zmysle, že nedosahovala dostatočnú úroveň abstraktnosti na jej vysvetlenie. Dôvody môžu byť rôzne a zrejme nie je vhodná chvíľa zaoberať sa nimi.
32. Podrobnejšie odôvodnenie nebolo uvedené ani v rozsudku ERT, ktorý sa zdá medzníkom medzi určením viac či menej definovanej „situácie“ (výnimka zo slobôd) a prechodom k všeobecnému prípadu, ktorý by napokon ustálil význam pojmov „rozsah“, „pôsobnosť“ a „uplatňovanie“ práva Únie.
33. Na základe abstraktného opisu javu, o ktorý ide v prejednávanej veci, možno tvrdiť, že spoločnou črtou rôznych použitých formulácií je požiadavka prítomnosti práva Únie v pôvode výkonu verejnej moci, pričom treba dodať, že musí ísť o prítomnosť práva, ktoré je spôsobilé určovať alebo vo väčšej či menšej miere ovplyvňovať obsah uvedených prejavov verejnej moci v členskom štáte. „Prítomnosť“ však nikdy neznamená „predurčenie“, keďže táto posledná uvedená situácia nemôže spôsobovať problém.(10)
34. Žiadna z uvedených formulácií („rozsah“, „rozsah pôsobnosti“, „vykonávanie“) napokon nemôže sama osebe obmedziť rozsah tohto zásadného konštatovania. Možno povedať, že tieto formulácie nemajú veľa spoločného s myšlienkou lex stricta, pokiaľ by sa na ne takáto požiadavka vzťahovala. Naopak, táto formulácia má všetky výhody a nevýhody v zásade otvorenej formulácie. Ani sporný pojem „výlučne“ uvedený v článku 51 ods. 1 Charty veľa neprezrádza; možno predstavuje určitý preventívny prostriedok voči budúcemu rozširujúcemu sa výkladu a možno vyjadruje optimistické presvedčenie o sémantickej schopnosti slovesa „vykonávať“.
2. Návrh chápania: vzťah pravidla a výnimky
35. Podľa môjho názoru pri správnom chápaní základnej ústavnej štruktúry komplexu tvoreného Úniou a štátmi, ktorý bol označený za európsky „Verfassungsverbund“(11), kontrola aktov orgánov verejnej moci členských štátov, pri ktorých bola uplatnená voľná úvaha, spravidla prináleží samotným členským štátom v kontexte ich vlastného ústavného poriadku a prijatých medzinárodných záväzkov.
36. Toto pravidlo je však spojené s výnimkou, ktorá nadobudla nepopierateľný význam, konkrétne v prípadoch, v ktorých vnútroštátne orgány verejnej moci uplatňujú európske právo, tak ako je to v súčasnosti sformulované v Charte. Vnímanie dialektického vzťahu oboch situácií ako pravidla a výnimky je podľa môjho názoru aj v súčasnosti odôvodnené.
37. Z toho vyplýva, že skutočnosť, že Únia vzala na seba záruku základných práv pri výkone verejnej moci štátov, sa v týchto prípadoch musí skúmať z hľadiska prenesenia v zmysle presunu pôvodnej zodpovednosti štátov na Úniu, pokiaľ ide o uvedenú záruku.
38. Je pravda, že obsah práva Únie sa časom mení a tieto zmeny nevyhnutne a oprávnene určia pôsobnosť tejto výnimky. Pokiaľ však má zmysel označovať Úniu z ústavného hľadiska pojmom „Verfassungsverbund“, zásada zo štrukturálneho hľadiska ako taká predstavuje výnimku z pravidla. Domnievam sa, že chápanie tejto výnimky, ktoré by zahŕňalo možnosť zmeniť ju na pravidlo, nezodpovedá základnej myšlienke, ktorú som uviedol vyššie.
39. Zastávam však názor, že základná, no neurčitá myšlienka, že členské štáty podliehajú Charte, „ak vykonávajú právo Únie,“ si v súčasnosti vyžaduje doplňujúce úsilie o racionalizáciu zo strany súdu Únie. Hlasy volajúce po takomto úsilí sa objavujú už dlho, pričom nechýbajú návrhy akademickej obce.(12)
3. Základ: osobitný záujem Únie
40. Podľa môjho názoru právomoc Únie na prevzatie záruky základných práv v súvislosti s prejavmi výkonu verejnej moci členských štátov, keď vykonávajú právo Únie, musí byť odôvodnená osobitným záujmom Únie, aby tento výkon právomoci zodpovedal chápaniu základných práv zo strany Únie. Samotná okolnosť, že tento výkon má v konečnom dôsledku pôvod v práve Únie, ešte neodôvodňuje záver, že ide o situáciu „vykonávania“.
41. V konečnom dôsledku sa domnievam, že v situáciách, ktoré je ťažké vopred vymedziť, je opodstatnené vychádzať zo záujmu Únie presadiť svoju stopu, svoju koncepciu základného práva, prednostne pred koncepciou každého z členských štátov, ako som už uviedol. Tento záujem Únie má základ v prvom rade v prítomnosti, či dokonca v prevahe práva Únie vo vnútroštátnom práve v každom jednotlivom prípade. V konečnom dôsledku sú to prípady, v ktorých môže ísť o legitimitu európskej res publica, a toto konštatovanie si vyžaduje adekvátnu odpoveď.
4. Spôsob argumentácie: miesto kategórií a miesto kazuistiky
42. Súdnemu dvoru v zásade prináleží prednostná úloha odôvodňovať a najmä navrhovať usmernenia, ktoré sú na prospech legitimity každej súdnej činnosti.
43. Inak povedané, kategória „vykonávanie práva Únie“ ako základ výkonu kontroly základných práv z hľadiska činnosti vnútroštátnych orgánov verejnej moci si podľa môjho názoru vyžaduje judikatúru, ktorá doplní a v konečnom dôsledku usmerní ustanovenie premenlivej povahy, o aké ide v prejednávanej veci.
44. Konkrétnejšie, ak sa samotné odvolávanie sa alebo jednoduché konštatovanie konkrétnej právnej situácie ako „vykonávania práva Únie“ nezdá uspokojivé, podľa môjho názoru je to preto, lebo sa za ním skrýva neexistencia prvku alebo faktora, ktorý by kvalifikoval takto označenú situáciu. Predchádzajúca úvaha v konečnom dôsledku predstavuje požiadavku výslovného – v každom prípade podrobnejšieho, než sa uskutočňovalo doteraz – odôvodnenia prípadov, v ktorých má dôjsť k preneseniu úlohy a k prevzatiu zodpovednosti za záruku základných práv zo štátov na Úniu.
45. Hoci sa to zdá paradoxné, zároveň sa domnievam, že je potrebné súbežné posilnenie skúmania okolností prípadu – v konečnom dôsledku kazuistiku v pravom zmysle slova. Určenie, či sa má daný prípad chápať ako prípad vykonávania práva Únie, musí často vyplývať konkrétne zo zváženia súboru faktorov, ktorými sa prípad vyznačuje. V tomto zmysle platí, že čím stručnejšia je typizácia prípadov prenesenia zodpovednosti v judikatúre, tým väčšiu pozornosť musí súd venovať okolnostiam prípadu.
46. V konečnom dôsledku sa domnievam, že taká typicky otvorená norma, aká sa v súčasnosti nachádza v článku 51 ods. 1 Charty, si vyžaduje základné vymedzenie jej významu. To sa musí uskutočniť v prvom rade prostredníctvom vymedzenia rôznych situácií, v ktorých môže byť prenesenie záruky základných práv zo štátov na Úniu v zásade odôvodnené. Po druhé sa domnievam, že zváženie konkrétnych okolností každého prípadu musí umožniť dospieť ku konečnému a definitívnemu rozhodnutiu o pripísaní zodpovednosti za záruku buď Únii, alebo štátom.
B – Odpoveď na problém právomoci vo veci samej
47. V záujme premietnutia vyššie uvedených návrhov na prejednávaný prípad považujem za vhodné venovať najprv pozornosť dotknutému základnému právu Únie a postupu štátnych orgánov verejnej moci, ktoré treba posúdiť z hľadiska tohto práva, a následne prejsť k miere súvislosti medzi nimi.
1. Sporné základné právo
48. V tomto štádiu navrhujem upriamiť pozornosť na úvahu systematickej povahy, ktorá však môže usmerniť argumentáciu. Treba vziať do úvahy skutočnosť, že v súčasnosti je zdrojom zásady ne bis in idem Charta, konkrétne jej článok 50. Hoci kodifikácia základných práv Únie koexistuje s ostatnými zložkami článku 6 ZEÚ, táto kodifikácia má osobitné dôsledky. Charta najmä ukazuje „významové súvislosti“ („Sinnzusammenhänge“), ktoré v systéme prevažne sudcovského práva zostávajú do určitej miery skryté.
49. Systém Charty ešte konkrétnejšie podstatne sťažuje stanovenie rozdielov posudzovania medzi zárukou uznanou v článku 50 a ostatnými početnými hmotnoprávnymi a procesnými zárukami stanovenými v jednotlivých článkoch, ktoré tvoria hlavu VI Charty, t. j. v článkoch 47 až 50 s názvami „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“ (článok 47), „Prezumpcia neviny a právo na obhajobu“ (článok 48) a „Zásady zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov“ (článok 49).
2. Osobitná oblasť výkonu verejnej moci: sankčná právomoc
50. Na úvod treba konštatovať, že oblasť výkonu sankčnej právomoci členských štátov, ktorá sa takto často označuje a vyplýva z práva Únie, má názvy, o ktorých sa ťažko diskutuje, pokiaľ ide o záujem Únie.
51. Nachádzame sa v situácii „sankčnej právomoci“ štátov, ktorá má pôvod v práve Únie, pričom ide o prípad, v ktorom judikatúra poskytuje už nemálo usmernení, ako sa ukázalo v priebehu pojednávania. Súdny dvor tak opakovane konštatoval, že výkon sankčnej právomoci štátmi sa musí uskutočňovať v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie, pričom logicky prináleží Súdnemu dvoru, aby vyložil ich rozsah.(13) Pritom je zrejmé, že tieto všeobecné zásady v súčasnosti zahŕňajú základné práva, tak ako sú v súčasnosti zakotvené v Charte.
3. Rozsah prenesenia záruky ne bis in idem zo štátov na Úniu
52. V tomto zmysle si treba položiť otázku, či sa má táto požiadavka dodržiavania uvedených zásad pri výkone sankčnej právomoci chápať ako konštatovanie všeobecného prenesenia všetkých záruk spomenutých v úvode, ktoré spolu so zásadou ne bis in idem tvoria hlavu VI Charty, na súd Únie.
53. Podľa môjho názoru sankčná činnosť štátov, ktorá má pôvod v práve Únie, predstavuje základ odôvodnenia prenesenia zodpovednosti za záruku práv. Hoci sankcionovanie individuálnych konaní v rozpore s právom Únie často zostalo v rukách členských štátov, nemožno na základe toho tvrdiť, že samotná Únia nemá nijaký záujem na tom, aby sa táto sankčná právomoc vykonávala v súlade so základnými zásadami, ktorými sa riadi právne spoločenstvo, akým je Únia.
54. Práve spomenutý základ odôvodnenia však musí byť nepochybne doplnený a tvorený súborom argumentov odvodených z okolností prípadu. Inými slovami, domnievam sa, že samotné konštatovanie, že konkrétny výkon sankčnej právomoci štátu má pôvod v ustanovení práva Únie, ešte nestačí na prenesenie kontroly akýchkoľvek ústavných záruk uplatniteľných na výkon uvedenej právomoci z pôsobnosti štátov do pôsobnosti Únie.
55. Na základe vyššie uvedených úvah som dospel k záveru, že určenie právomoci Súdneho dvora na rozhodnutie, či v danom prípade bola dostatočne dodržaná zásada ne bis in idem, musí vychádzať z posúdenia dotknutej oblasti, a to sankčnej činnosti štátu s pôvodom v práve Únie, ktorá by poskytovala iba východiskovú a základnú oporu pre kladnú odpoveď. Konečná odpoveď však musí vyplynúť z dôkladnej analýzy tak uplatňovaného základného práva, ako aj okolností prípadu.
4. Záver: prípad, na ktorý sa nevzťahuje situácia „vykonávania práva Únie“
56. V prvom rade samotná prezentácia a odôvodnenie prejudiciálnej otázky vnútroštátnym súdom vyvoláva rozpaky. Relevantné ustanovenia práva Únie, tak ako sú uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sa obmedzujú na citáciu článku 6 ZEÚ a článku 50 Charty bez akéhokoľvek pokusu určiť právo Únie, o ktorého „vykonávanie“ štátom v konečnom dôsledku ide. Veľké rozpaky vyvoláva konštatovanie vnútroštátneho súdu, že švédske predpisy neboli prijaté na základe práva Únie alebo že odpoveď môže byť v každom prípade užitočná pre iné prípady, pre ktoré by bolo vhodné, ak by už existovala odpoveď Súdneho dvora.(14)
57. Okrem vlastných pochybností vnútroštátneho súdu je základnou otázkou, ktorú treba v prejednávanej veci analyzovať, súvislosť medzi právom Únie, v tomto prípade nepochybne smernicou DPH, a situáciou vzniknutou v členskom štáte v dôsledku tam prevládajúcej koncepcie pôsobnosti zásady ne bis in idem. Nemožno totiž opomenúť skutočnosť, že miera súvislosti v zásade „vykonávaného“ práva Únie s výkonom verejnej moci štátu je predpokladom konštatovania záujmu Únie na prevzatí záruky základného práva vo veci samej. Táto súvislosť je podľa môjho názoru veľmi slabá, pričom v každom prípade nestačí na odôvodnenie jednoznačne určiteľného záujmu Únie na prevzatí záruky za toto konkrétne základné právo voči Únii.
58. Zo smernice 2006/112 možno vyvodiť len požiadavku účinného výberu DPH.(15) Je zrejmé, že v súčasnej spoločnosti je sankcionovanie nesplnenia si daňových povinností nevyhnutnou podmienkou účinnosti výkonu daňovej právomoci. Z toho logicky vyplýva, že členský štát musí na účely výberu DPH poskytnúť svoj všeobecný daňový systém vrátane sankčného systému, rovnako ako musí na účely tohto výberu poskytnúť svoje daňové orgány.
59. Zákonné ustanovenia, ktoré odôvodňujú tak sankčnú právomoc verejnej moci, ako aj ius puniendi v pravom zmysle slova, jasne zapadajú do tejto logiky: v tomto prípade sa sankcionuje všeobecne falšovanie údajov poskytovaných daňovníkmi daňovému orgánu, a to ako podstatná podmienka uvedeného sankčného režimu. Táto súčasť švédskeho daňového systému sa poskytuje na účely výberu DPH.
60. V tomto zmysle vzniká otázka, či je prípad normatívnej činnosti štátu priamo iniciovanej právom Únie porovnateľný s prípadom, o ktorý ide v prejednávanej veci, keď dochádza k poskytnutiu vnútroštátneho práva na účely cieľov vymedzených právom Únie. Ide teda o to, či sú oba prípady porovnateľné z hľadiska kvalifikovaného záujmu Únie na priamom a centralizovanom prevzatí záruky tohto práva.
61. Domnievam sa, že pri analýze tejto citlivej problematiky musí byť jednoznačný rozdiel medzi viac či menej blízkou príčinou a samotnou príležitosťou (occasio). Problém – pokiaľ existuje – s koncepciou pôsobnosti zásady ne bis in idem vo švédskom práve je všeobecným problémom architektúry režimu jeho sankčných predpisov, ktorý existuje ako taký úplne nezávisle od výberu DPH, v ktorom sa prejednávaný prípad sankcionovania konania spočívajúceho vo falšovaní údajov zdá len ako occasio.
62. Vzhľadom na to je otázne, či má mať táto occasio za následok, že súd Únie v konečnom dôsledku s nevyhnutne všeobecnými následkami rozhodne o pôsobnosti zásady ne bis in idem vo švédskom právnom poriadku namiesto súdu, ktorý vyplýva z jeho ústavných štruktúr a medzinárodných záväzkov.
63. Zastávam názor, že z tejto occasio by bolo neprimerané vyvodiť zmenu rozdelenia zodpovednosti za zabezpečenie základných práv medzi Úniou a štátmi. Za neprimerané by som považoval aj to, ak by boli Súdnemu dvoru predložené otázky týkajúce sa napríklad primeranej obhajoby, dostatočných dôkazov alebo iných otázok obsiahnutých v hlave VI Charty. V konečnom dôsledku sa zdá prehnané tvrdiť, že prostredníctvom takého ustanovenia, akým je článok 273 smernice 2006/112, sa malo dosiahnuť prenesenie všetkých ústavných záruk, ktoré upravujú výkon sankčnej právomoci štátov, v súvislosti s výberom DPH zo štátov na Úniu.
64. Preto sa – po zvážení všetkých okolností prípadu – domnievam, že otázka, ktorú vnútroštátny súd kladie Súdnemu dvoru, sa nemá posudzovať ako prípad vykonávania práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil, že na predloženú otázku nemá právomoc odpovedať.
65. Pre prípad, ak by Súdny dvor naopak dospel k záveru, že má právomoc rozhodnúť vo veci samej, nižšie – už len subsidiárne – navrhnem odpoveď na prejudiciálne otázky, ktoré položil Haparanda Tinsgrätt.
VI – Prejudiciálne otázky
66. Päť prejudiciálnych otázok predložených vnútroštátnym súdom možno zúžiť na dve. Ako vysvetlím ďalej, druhá, tretia, štvrtá a piata otázka sa zameriava na uplatňovanie zásady ne bis in idem stanovenej v článku 50 Charty na prípady uloženia dvojakej – správnej a trestnoprávnej – sankcie členskými štátmi. Prvá prejudiciálna otázka, na ktorú treba odpovedať až nakoniec, sa týka podmienok stanovených švédskym Najvyšším súdom na uplatnenie EDĽP a Charty na švédskych súdoch.
A – Druhá, tretia, štvrtá a piata prejudiciálna otázka
1. Preformulovanie a prípustnosť
67. Ako som uviedol vyššie, druhá, tretia, štvrtá a piata prejudiciálna otázka sformulované Haparanda Tinsgrätt sa týkajú výkladu článku 50 Charty. Osobitne druhá otázka odkazuje na kvalifikáciu toho istého skutku na účely zásady ne bis in idem, čiže na konštatovanie opätovného rozhodovania o tom istom konaní. Tretia a štvrtá otázka sa sústreďujú na procesný aspekt zásady ne bis in idem spočívajúci v zákaze dvoch konaní. Piata otázka je sformulovaná pomerne hypoteticky, keďže ako referenčné kritérium používa alternatívnu vnútroštátnu právnu úpravu k právnej úprave, ktorá platí vo Švédsku.
68. Podľa môjho názoru možno na druhú, tretiu a štvrtú prejudiciálnu otázku odpovedať spoločne. Tieto tri otázky sa týkajú rôznych zložiek toho istého základného práva, ktorým sa budem venovať ďalej, ale vždy ako neoddeliteľnej súčasti zásady ne bis in idem. Vnútroštátny súd chce v konečnom dôsledku vedieť, či uvedená zásada, ako je zakotvená v článku 50 Charty, bráni tomu, aby štát v prípade, ak vykonáva právo Únie, uložil za ten istý skutok dvojakú – správnu a trestnoprávnu – sankciu.
69. Piata otázka je naopak neprípustná. Vnútroštátny súd sa pýta, či je švédsky systém zlučiteľný s článkom 50 Charty, z hľadiska hypotetického alternatívneho systému trestnoprávnej prejudiciality (ktorý v súčasnosti vo Švédsku neexistuje). Ak by Súdny dvor na túto otázku odpovedal, nepriamo by rozhodol o vnútroštátnom opatrení, ktoré vo švédskom právnom poriadku neexistuje. V dôsledku hypotetickej povahy otázky by rozhodnutie Súdneho dvora bolo skôr poradným stanoviskom ako rozhodnutím o prejudiciálnom výklade, čo judikatúra mnohokrát odmietla.(16) Preto navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil piatu otázku za neprípustnú.
2. Analýza druhej, tretej a štvrtej prejudiciálnej otázky
70. Otázka, ktorú Súdnemu dvoru kladie Haparanda Tinsgrätt, je mimoriadne zložitá a nie je o nič menej citlivá ako otázka, ktorou som sa zaoberal vyššie. Na jednej strane dvojaká – správna a trestnoprávna – sankcia zodpovedá praxi, ktorá je v členských štátoch veľmi rozšírená, najmä v oblastiach, ako sú dane, environmentálna politika alebo verejná bezpečnosť. Spôsob kumulácie sankcií sa však medzi právnymi poriadkami mimoriadne líši a ukazuje špecifické osobitosti vlastné každému členskému štátu. Vo väčšine prípadov sa takéto špecifické riešenia prijímajú s cieľom zmierniť následky dvojnásobnej sankčnej reakcie verejnej moci. Na druhej strane, ako uvediem ďalej, ESĽP sa o tejto otázke nedávno vyjadril a potvrdil, že takéto postupy – na rozdiel od pôvodného prístupu – porušujú základné právo na uplatnenie zásady ne bis in idem stanovené v článku 4 protokolu č. 7 k EDĽP. Toto ustanovenie však neratifikovali všetky členské štáty a v iných prípadoch k nemu prijali výhrady alebo vysvetľujúce vyhlásenia. Výsledkom tejto situácie je, že požiadavka výkladu Charty z hľadiska EDĽP a judikatúry ESĽP (článok 52 ods. 3 Charty) je takpovediac asymetrická, čo vyvoláva určité problémy pri jej uplatnení na daný prípad.
a) Článok 4 protokolu č. 7 k EDĽP a súvisiaca judikatúra ESĽP
i) Podpísanie a ratifikácia článku 4 protokolu č. 7 k EDĽP
71. Zásada ne bis in idem nebola od začiatku výslovnou súčasťou EDĽP. Ako je známe, do EDĽP bola začlenená prostredníctvom protokolu č. 7, ktorý bol otvorený na podpis 22. novembra 1984 a je v platnosti od 1. novembra 1988. Článok 4 okrem iných práv zakotvuje záruku ne bis in idem s cieľom – ako vyplýva z vysvetliviek k protokolu vypracovaných Radou Európy – vyjadriť zásadu, podľa ktorej nikto nesmie byť súdený v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom.
72. Na rozdiel od iných práv zakotvených v EDĽP právo stanovené v článku 4 protokolu č. 7 k EDĽP neprijali signatárske štáty Dohovoru, vrátane viacerých členských štátov Únie, jednomyseľne. V čase prednesu týchto návrhov protokol č. 7 ešte neratifikovali Nemecko, Belgicko, Holandsko a Spojené kráľovstvo. Spomedzi štátov, ktoré ho ratifikovali, Francúzsko uviedlo v súvislosti s článkom 4 uvedeného protokolu výhradu, ktorou obmedzilo jeho uplatňovanie len na delikty trestnoprávnej povahy.(17) Pri podpísaní tiež Nemecko, Rakúsko, Taliansko a Portugalsko uviedli viaceré vyhlásenia poukazujúce na tú istú okolnosť: obmedzenú pôsobnosť článku 4 protokolu č. 7, ktorého ochrana sa vzťahuje len na dvojakú „trestnoprávnu“ sankciu v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku.(18)
73. Vyššie uvedené jednoznačne a výslovne svedčí o tom, že problémy, ktoré vyvoláva dvojaká – správna a trestnoprávna – sankcia, sa vyznačujú značným nedostatkom zhody medzi členskými štátmi Únie. Problematický charakter situácie potvrdzujú rokovania o budúcom pristúpení Únie k EDĽP, v ktorých sa štáty a Únia rozhodli v tejto chvíli vylúčiť protokoly k EDĽP vrátane protokolu, o ktorý ide v prejednávanej veci.(19)
74. Tento nedostatok zhody pramení z významu nástrojov administratívneho trestania v mnohých členských štátoch, ako aj z osobitného významu, ktorý sa v týchto členských štátoch zároveň priznáva trestnému konaniu a trestnoprávnym sankciám. Na jednej strane sa štáty nechcú vzdať účinnosti, ktorou sa vyznačujú správne sankcie, najmä v oblastiach, v ktorých má verejná moc záujem na zabezpečení dôsledného dodržiavania zákonnosti, ako je daňové právo alebo právo verejnej bezpečnosti. Na druhej strane výnimočnosť trestnoprávnej intervencie, ako aj záruky poskytované obvinenému počas konania vedú štáty k tomu, aby si vyhradili priestor na rozhodovanie o tom, ktoré konania si zasluhujú trestnoprávny postih. Tento dvojaký záujem na zachovaní dvojakej – správnej a trestnoprávnej – sankčnej právomoci vysvetľuje, prečo sa v súčasnosti mnohé členské štáty – takým či onakým spôsobom – odmietajú podrobiť judikatúre ESĽP, ktorá sa – ako uvediem ďalej – sformovala v zmysle, ktorý prakticky vylučuje túto dualitu.
ii) Judikatúra ESĽP týkajúca sa článku 4 protokolu č. 7 k EDĽP
75. Skúmanie prípadov dvojakej – správnej a trestnoprávnej – sankcie v systéme EDĽP sa od nadobudnutia platnosti protokolu č. 7 podstatne rozvinulo a skladá sa z troch prvkov, ktoré teraz preskúmam: z definície trestného konania, totožnosti typových konaní a dvojnásobného obvinenia.
76. Po prvé ESĽP predtým vykladal pojem „trestné konanie“ pomocou takzvaných kritérií Engel s cieľom rozšíriť pôsobnosť záruk uvedených v článkoch 6 a 7 EDĽP na sankcie verejnej moci, formálne označované ako správne sankcie.(20) Ako je známe, od vydania rovnomenného rozsudku ESĽP používa na určenie, či konkrétna sankcia má trestnoprávny charakter na účely článkov 6 a 7 EDĽP, tri kritériá: kvalifikáciu protiprávneho konania vo vnútroštátnom práve, povahu protiprávneho konania a intenzitu sankcie uloženej páchateľovi.(21) Tieto požiadavky sa uplatnili na daňové doplatky vrátane doplatku stanoveného vo švédskom práve, ktorý je predmetom prejednávanej veci,(22) a ESĽP potvrdil, že opatrenia tohto druhu patria do kategórie sankcií „trestnoprávnej“ povahy v zmysle článkov 6 a 7 EDĽP, ako aj článku 4 protokolu č. 7 k EDĽP.(23)
77. Po druhé judikatúra ESĽP po určitom počiatočnom váhaní – už v priamej súvislosti so zásadou ne bis in idem – potvrdila, že zákaz dvojnásobného trestu sa týka trestu uloženého za ten istý skutok, a nie za konanie kvalifikované rovnakým spôsobom normami, ktoré vymedzujú protiprávne konania. Zatiaľ čo tento druhý, jednoznačne formalistický prístup, ktorý obmedzuje pôsobnosť článku 4 protokolu č. 7 k EDĽP, sa objavuje vo viacerých rozsudkoch vydaných po jeho vstupe do platnosti(24), veľká komora ESĽP v roku 2009 v rozsudku vydanom vo veci Zolotuchin v. Rusko(25) potvrdila prvý prístup. V uvedenej veci ESĽP jednoznačne konštatoval, že článok 4 protokolu č. 7 k EDĽP sa má chápať v tom zmysle, že zakazuje akékoľvek obvinenie založené na inom protiprávnom konaní, keď má toto protiprávne konanie základ v totožnom alebo v podstate rovnakom skutku, ako je skutok, ktorý slúži ako základ pre iné protiprávne konanie.(26) ESĽP si tak osvojil chápanie dvojnásobného postihu, ktoré zodpovedá prístupu, ktorý rozvinul Súdny dvor vo svojej judikatúre týkajúcej sa článku 54 Schengenského dohovoru.(27)
78. Po tretie, pokiaľ ide napokon o procesný rozmer zásady ne bis in idem, ktorý sa zvykne označovať aj ako zákaz dvojnásobného obvinenia, ESĽP konštatoval, že keď sa potvrdí existencia sankcie založenej na tom istom skutku, je zakázané akékoľvek nové konanie, pokiaľ rozhodnutie o uložení prvej sankcie nadobudlo právoplatnosť.(28) Tento záver sa vzťahuje na tie prípady, v ktorých má prvá sankcia správnu a druhá trestnoprávnu povahu,(29) ale aj na prípady opačného poradia sankcií(30). Napokon po predložení prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania ESĽP konštatoval, že skutočnosť, že prvá zo sankcií bola odpočítaná od druhej s cieľom zmierniť dvojnásobnú sankciu, je irelevantná.(31)
79. Vývoj judikatúry ESĽP teda svedčí o tom, že článok 4 protokolu č. 7 k EDĽP v súčasnosti bráni uloženiu dvojakej – správnej a trestnoprávnej – sankcie za ten istý skutok, čo bráni začatiu druhého – či už správneho alebo trestného – konania, keď rozhodnutie o prvej sankcii už nadobudlo právoplatnosť. Zo súčasného stavu judikatúry, najmä z rozsudkov ESĽP po vydaní rozsudku Zolotuchin v. Rusko, vyplýva existencia jednoznačnej štrasburskej doktríny. Táto doktrína by mala v zásade poskytnúť vnútroštátnemu súdu viac než dostatočné údaje z hľadiska EDĽP na vyriešenie sporu medzi H. Å. Franssonom a švédskym štátom.
80. Problémy nastolené vo veci samej sa však na tomto mieste nekončia, môžeme povedať, že sa ešte len začínajú. Ako som totiž uviedol, rovnosť, ktorú by vnútroštátny súd pravdepodobne chcel predpokladať medzi článkom 4 protokolu č. 7 EDĽP a Chartou, vyvoláva vážne problémy.
b) Zásada ne bis in idem v práve Únie: článok 50 Charty a jeho výklad z hľadiska článku 4 protokolu č. 7 k EDĽP
i) Čiastočne autonómny výklad článku 50 Charty: hranice výkladu výlučne z hľadiska EDĽP
81. Článok 52 ods. 3 Charty stanovuje, že pokiaľ práva stanovené v Charte zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, ich „zmysel a rozsah… je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore“.
82. Ako vysvetlím ďalej, prejednávaná vec vyvoláva doteraz nevyriešenú otázku, ktorá podmieňuje tak rozsah požiadavky článku 52 ods. 3 Charty, ako aj vyhlásenie práv EDĽP za všeobecné zásady práva Únie. Napriek tomu, že článok 50 Charty proklamuje právo, ktorému zodpovedá právo stanovené v článku 4 protokolu č. 7 k EDĽP,(32) je zrejmé, že aspekt zásady ne bis in idem, o ktorý ide v tomto konaní, nie je v signatárskych štátoch EDĽP vôbec rozšírený a konsolidovaný. Ako som uviedol v bode 72 týchto návrhov, mnoho členských štátov protokol č. 7 k EDĽP neratifikovalo alebo osobitne k jeho článku 4 sformulovalo výhrady či vyhlásenia s cieľom zabrániť jeho rozšíreniu na správne sankcie.
83. Ako som už uviedol, všetky štáty Únie – hoci v odlišnej miere – stanovujú možnosť správnych orgánov ukladať sankcie. V mnohých členských štátoch je táto právomoc zlučiteľná s ius puniendi a môže vyústiť do dvojakej – správnej a trestnoprávnej – sankcie. To však vôbec neznamená, že členské štáty, ktoré pripúšťajú dvojakú sankciu, ju ukladajú len na základe voľnej úvahy. Naopak, štáty, ktoré majú nástroje na ukladanie dvojakých sankcií, vo väčšine prípadov stanovili určitý spôsob, ako zabrániť ukladaniu neprimeraných sankcií.(33) Vo Francúzsku tak Conseil constitutionnel (Ústavná rada) stanovila, že súčet oboch sankcií nesmie prekročiť najvyššiu sankciu stanovenú pre každé z protiprávnych konaní.(34) V nemeckej judikatúre sa uplatňuje v konkrétnych prípadoch kritérium proporcionality s cieľom zabrániť sankciám, ktorých súčet by bol neprimeraný.(35) Iné štáty stanovili pravidlo trestnoprávnej prejudiciality, podľa ktorej je správny súd povinný prerušiť konanie až do konečného rozhodnutia trestnoprávnej povahy.(36) Právo Únie tiež stanovuje takéto riešenie, napríklad v článku 6 finančného nariadenia o ochrane finančných záujmov Únie.(37) V iných právnych poriadkoch, ako je to zrejme aj v prípade Švédska, trestný súd, ktorý rozhoduje o druhom konaní, môže odpočítať správnu sankciu od výšky trestnoprávnej sankcie.
84. Za týchto okolností sa domnievam, že článok 52 ods. 3 Charty nevyhnutne nadobúda vlastné črty pri uplatnení na zásadu ne bis in idem. V zmysle článku 6 ods. 3 ZEÚ totiž EDĽP účinne „nezaručuje“ zásadu ne bis in idem rovnakým spôsobom, akým ju zaručuje prostredníctvom základných ustanovení EDĽP, záväzných pre všetky štáty, ktoré sú zmluvnými stranami uvedeného EDĽP. Domnievam sa, že EDĽP, na ktorý odkazuje primárne právo Únie, je dohovor ako taký, čiže súbor kogentných ustanovení a ustanovení, ktoré sú do určitej miery variabilné. Pri výklade odkazov na EDĽP obsiahnutých v primárnom práve Únie túto skutočnosť nemožno opomenúť.
85. Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, sa domnievam, že požiadavka výkladu Charty z hľadiska EDĽP sa musí špecifikovať, keď predmetné základné právo alebo jeden z jeho aspektov (ako je to v prípade uplatniteľnosti článku 4 protokolu č. 7 k EDĽP na dvojakú – správnu a trestnoprávnu – sankciu) členské štáty úplne neprebrali. Hoci za takýchto okolností právo a judikatúra ESĽP týkajúca sa tohto práva predstavujú pre právo Únie zdroj inšpirácie, domnievam sa, že povinnosť zabezpečiť podľa Charty rovnakú úroveň ochrany, akú poskytuje EDĽP, nie je rovnako účinná.
86. Prejednávaná vec v konečnom dôsledku poukazuje na situáciu, v ktorej chýbajúca zhoda o práve v systéme Dohovoru koliduje s rozšírenou existenciou a zakorenením systémov dvojakej – správnej a trestnoprávnej – sankcie v členských štátoch, pričom rozsah tejto existencie a zakorenenia v prípade dvojakej – správnej a trestnoprávnej – sankcie by bolo možné označiť dokonca za ústavnú tradíciu spoločnú pre členské štáty.
87. Za týchto okolností sa domnievam, že článok 50 Charty si vyžaduje čiastočne autonómny výklad.(38) Je zrejmé, že treba zohľadniť súčasný stav judikatúry ESĽP, avšak úroveň ochrany, ktorú má poskytovať Súdny dvor, musí vyplynúť z nezávislého výkladu založeného výlučne na znení a pôsobnosti uvedeného článku 50.
ii) Článok 50 Charty a dvojaká – správna a trestnoprávna – sankcia
88. Zásada ne bis in idem je v práve Únie hlboko zakorenená. Ešte pred jej zakotvením ako obmedzenia výkonu ius puniendi členských štátov v Schengenskom dohovore a v rámcovom rozhodnutí o európskom zatykači a dokonca ešte pred vstupom protokolu č. 7 k EDĽP do platnosti sa táto zásada uplatňovala v judikatúre Súdneho dvora v oblasti práva hospodárskej súťaže a v judikatúre týkajúcej sa verejnej služby Únie.(39) Generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer v návrhoch prednesených vo veci Gözutok a Brügge podrobne opísal túto zásadu v historickom vývoji práva Únie(40), rovnako ako to nedávno urobila generálna advokátka Kokott v návrhoch vo veci Toshiba(41). Touto otázkou sa nebudem zaoberať, a preto iba odkážem na tieto dva návrhy.
89. Za súčasného stavu judikatúry Súdny dvor posudzuje zásadu ne bis in idem pomerne jednotne s určitými výnimkami, na ktoré poukážem nižšie.(42)
90. Judikatúra vychádzala zo širokého chápania pojmu „sankcia“ v súlade s už citovaným rozhodnutím ESĽP Engel s cieľom zahrnúť do pôsobnosti uvedenej judikatúry sankcie, ktoré Komisia ukladá v oblasti hospodárskej súťaže.(43) Z tohto hľadiska sa v súlade s judikatúrou ESĽP daňový doplatok stanovený s cieľom zabezpečiť vykonávanie práva Únie musí považovať za skutočne „trestnoprávnu“ sankciu.
91. Súdny dvor vo svojej judikatúre následne – hoci s určitými výnimkami – tiež podal veľmi protekcionistický výklad v súvislosti s vymedzením skutočností, ktoré odôvodňujú dvojakú sankciu. Pri výklade článku 54 Schengenského dohovoru, ako aj rámcového rozhodnutia o európskom zatykači Súdny dvor konštatoval, že totožnosť, ktorú si zásada ne bis in idem vyžaduje, sa týka „toho istého činu“, a nie toho istého druhu deliktu alebo toho istého chráneného právneho záujmu.(44) Kontext prejednávanej veci ovplyvňuje vnútroštátne vykonávanie práva Únie, konkrétne priestor, v ktorom sa prejavuje širšia koncepcia zásady ne bis in idem. Preto sa domnievam, že tento prístup treba uplatniť aj na taký prípad, o aký ide v prejednávanej veci, pričom k tomto prístupu sa prikláňa ESĽP od vydania už citovaného rozsudku Zolotuchin.
92. Nakoniec poslednou otázkou, ktorú ešte treba vyriešiť, je, či predchádzajúca existencia sankčného správneho konania s právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím bráni začatiu trestného konania, ako aj prípadnému odsudzujúcemu rozsudku zo strany členských štátov.
93. Pokiaľ ide o takto vymedzenú otázku s nevyhnutným spresnením, ktoré doplním, domnievam sa, že článok 50 Charty v súčasnosti nemá za následok, že existencia predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia o správnej sankcii by definitívne bránila začatiu konania pred trestným súdom, ktoré by mohlo viesť k odsúdeniu. Chcem spresniť, že podľa zásady zákazu arbitrárnych opatrení, ktorú nemožno oddeliť od zásady právneho štátu (článok 2 ZEÚ), vnútroštátny právny poriadok musí trestnému súdu umožniť zohľadnenie – takým či onakým spôsobom – predchádzajúcej existencie správnej sankcie s cieľom zmierniť trestnoprávnu sankciu.
94. Na jednej strane zo znenia článku 50 Charty ako takého nevyplýva nič, čo by nasvedčovalo záveru, že cieľom bolo zakázať každý prípad spájania sankčnej právomoci správneho orgánu a trestného súdu v súvislosti s tým istým konaním. Z tohto hľadiska treba upriamiť pozornosť na charakter slov použitých v článku 50 Charty s prídavným menom „trestný“ v porovnaní so slovami v článku 7 protokolu č. 7 k EDĽP. To je prípad názvu príslušných ustanovení, ako aj odkazu na konečný rozsudok, ktorý je opísaný ako „trestný“ v prvom, ale nie v druhom ustanovení. Tento rozdiel možno považovať za irelevantný, pokiaľ ide o ustanovenie Charty, ktoré bolo vypracované niekoľko rokov po vydaní uvedeného protokolu.
95. Na druhej strane zásada proporcionality a v každom prípade zásada zákazu arbitrárnych opatrení – ako vyplýva z klauzuly právneho štátu podľa spoločných ústavných tradícií(45) – však bráni výkonu právomoci trestného súdu, ktorý by vôbec nezohľadnil skutočnosť, že za skutok, o ktorom tento súd rozhoduje, už bola uložená správna sankcia.
96. Preto zastávam názor, že článok 50 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni členským štátom viesť konanie pred trestným súdom za ten istý skutkový stav, ktorý už bol právoplatne sankcionovaný v správnom konaní, pokiaľ trestný súd môže vziať do úvahy predchádzajúcu existenciu správnej sankcie na účely zmiernenia trestu, ktorý má tento trestný súd uložiť.
c) Uplatnenie článku 50 Charty na prejednávaný prípad
97. V tomto bode a v súlade s tým, čo som doteraz navrhol, sa domnievam, že jedinou otázkou, ktorú treba vzhľadom na súčasný stav práva Únie preskúmať, je otázka, či vnútroštátne právo umožňuje trestnému súdu zohľadniť uloženie predchádzajúcej právoplatnej správnej sankcie s cieľom predísť neprimeranému konečnému výsledku, ktorý by v každom prípade odporoval zásade zákazu arbitrárnych opatrení uplatňovanej v právnom štáte.
98. Podľa údajov v spise H. Å. Fransson zaplatil peňažné správne sankcie, ktoré mu uložil Skatteverket, a tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť.
99. Podľa tvrdení splnomocneného zástupcu H. Å. Franssona na pojednávaní sa zároveň proti jeho mandantovi v súčasnosti vedie trestné konanie v zmysle § 2 a 4 Skattebrottslagen, v ktorom možno uložiť trest odňatia slobody až na šesť rokov.
100. Zo spisu nevyplýva, že by švédska právna úprava výslovne stanovovala kompenzačný systém, ale v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa uvádza, že švédske súdy musia „zohľadniť“ predtým uložený doplatok „pri určovaní sankcie za daňové delikty“.
101. Preto prináleží vnútroštátnemu súdu, a nie Súdnemu dvoru, aby posúdil špecifické znaky kompenzačného systému stanoveného vo švédskom práve, či už na legislatívnej úrovni alebo v rozhodovacej praxi švédskych súdov. Zastávam názor, že ak by existoval kompenzačný mechanizmus, ktorý by umožňoval zohľadniť prvú sankciu s cieľom odpočítať ju od výšky druhej sankcie, druhé konanie by neodporovalo článku 50 Charty. Ak by kritérium používané vo švédskom právnom poriadku takúto kompenzáciu naopak neumožňovalo, čo by znamenalo, že H. Å. Franssonovi by mohla byť uložená druhá sankcia, podľa môjho názoru by došlo k porušeniu uvedeného článku 50 Charty.
B – Prvá prejudiciálna otázka
102. Prostredníctvom prvej prejudiciálnej otázky Haparanda Tinsgrätt predkladá Súdnemu dvoru svoje pochybnosti o tom, či je s právom Únie zlučiteľné kritérium stanovené vo švédskom práve, konkrétne v judikatúre švédskeho Najvyššieho súdu, podľa ktorého je neuplatnenie švédskeho predpisu odporujúceho právam stanoveným v Charte a EDĽP podmienené existenciou „jednoznačnej opory“ v znení Charty, EDĽP a v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva.
103. Táto otázka – ako ju sformuloval vnútroštátny súd – sa týka dvoch rozdielnych situácií: po prvé zlučiteľnosti kritéria uplatňovania Európskeho dohovoru o ľudských právach ako medzinárodnej zmluvy stanovujúcej práva, ktoré predstavujú všeobecné zásady práva Únie (článok 6 ods. 3 ZEÚ), s právom Únie. Po druhé sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na zlučiteľnosť tohto kritéria pri jeho rozšírení na uplatňovanie Charty, a teda na právo Únie.
1. „Jednoznačná opora“ ako kritérium uplatňovania Európskeho dohovoru o ľudských právach vnútroštátnym súdom
104. Haparanda Tinsgrätt uviedol judikatúru švédskeho Najvyššieho súdu, podľa ktorej musí neuplatnenie švédskeho predpisu nezlučiteľného s Európskym dohovorom o ľudských právach vychádzať z „jednoznačnej opory“, či už v uvedenom dohovore alebo v judikatúre ESĽP. Švédsky Najvyšší súd uplatnil túto podmienku vo viacerých veciach, ktoré sa týkali problematiky prejednávaného prípadu, a vo všetkých dospel k záveru, že judikatúra ESĽP týkajúca sa článku 4 protokolu č. 7 k EDĽP neposkytuje „jednoznačnú oporu“. Ako som však uviedol v bodoch 75 až 79 týchto návrhov, najnovšia judikatúra ESĽP potvrdzuje, že nárok H. Å. Franssona má v súčasnosti „jednoznačnú oporu“ v jeho prospech.
105. Zmena vykonaná Lisabonskou zmluvou vysvetľuje dôvod tejto otázky, ktorú položil Haparanda Tinsgrätt. Ako je známe, znenie článku 6 ods. 3 ZEÚ sa nezhoduje so znením pôvodného článku 6 ods. 2 ZEÚ. Do 1. decembra 2009 uvedený článok stanovoval, že Únia „rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje [EDĽP]“, zatiaľ čo platné znenie zdôrazňuje, že základné práva, ktoré zaručuje EDĽP, „predstavujú všeobecné zásady práva Únie“(46). Základné práva zaručené EDĽP preto už nie sú len rešpektované Úniou, ale predstavujú všeobecné zásady jej právneho poriadku. Táto zmena nie je bezvýznamná a vnútroštátny súd sa zrejme domnieva, že EDĽP – bez ohľadu na budúce pristúpenie Únie k nemu – od roku 2009 získal nové postavenie v práve Únie.
106. Vzhľadom na vyššie uvedené a na skutočnosť, že práva zaručené EDĽP predstavujú všeobecné zásady práva Únie, je legitímne, že sa vnútroštátny súd pýta, či právo Únie bráni takému kritériu, aké sformuloval švédsky Najvyšší súd, podľa ktorého je možnosť neuplatniť vnútroštátny predpis odporujúci EDĽP podmienená existenciou „jednoznačnej opory“.
107. Odpoveď na túto otázku vyplýva z rozsudku Kamberaj, ktorý nedávno vydal Súdny dvor.(47) Predmetom uvedenej veci bola otázka, či v prípade rozporu medzi predpisom vnútroštátneho práva a EDĽP článok 6 ods. 3 ZEÚ ukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť priamo uplatniť ustanovenia EDĽP a neuplatniť predpis vnútroštátneho práva, ktorý je v rozpore s EDĽP.
108. Po tom, ako Súdny dvor zdôraznil, že článok 6 ods. 3 ZEÚ v znení zmenenom a doplnenom Lisabonskou zmluvou iba preberá ustálenú judikatúru Súdneho dvora, konštatoval, že nové znenie tohto ustanovenia nemení postavenie EDĽP v práve Únie, a teda ani v právnych poriadkoch členských štátov.(48) Súdny dvor ďalej uviedol, že článok 6 ods. 3 ZEÚ ani neurčuje „dôsledky, ktoré má vnútroštátny súd vyvodiť v prípade rozporu medzi právami zaručenými týmto dohovorom a predpisom vnútroštátneho práva“.(49)
109. Hoci práva zaručené EDĽP tvoria všeobecné zásady práva Únie, EDĽP ako taký v konečnom dôsledku nepredstavuje právny nástroj, ktorý by formálne tvoril súčasť európskeho právneho poriadku. Situácia sa zmení, keď sa splní požiadavka stanovená v článku 6 ods. 2 ZEÚ, podľa ktorého Únia pristúpi k EDĽP. V súčasnom štádiu integračného procesu však kritériá uplatňovania práva Únie, konkrétne zásady priameho účinku a prednosti, nemožno rozšíriť na EDĽP, keď ho uplatňujú súdy členských štátov. V súlade s nedávnym rozsudkom Kamberaj teda kritérium „jednoznačnej opory“, tak ako ho uplatnil švédsky Najvyšší súd na prípady týkajúce sa výlučne výkladu a uplatňovania EDĽP, nemôže byť predmetom posúdenia Súdneho dvora.
2. „Jednoznačná opora“ ako kritérium uplatňovania Charty základných práv Európskej únie vnútroštátnym súdom
110. Haparanda Tinsgrätt tiež poukazuje na rozšírenie kritéria „jednoznačnej opory“ na práva chránené Chartou základných práv Európskej únie, a najmä na jej článok 50. V tomto prípade sa otázka už netýka vzťahov medzi EDĽP a právom Únie, ale len práva Únie.
111. Preto si treba položiť otázku – tak ako to robí vnútroštátny súd –, či taká požiadavka stanovená švédskym Najvyšším súdom, akou je požiadavka „jednoznačnej opory“ pri uplatňovaní práva Únie, podmieňuje výkon súdnictva nižších švédskych súdov, akým je Haparanda Tinsgrätt.
112. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú vnútroštátne súdy, ktoré sú v rámci svojej právomoci poverené uplatniť právne predpisy Únie, povinné zabezpečiť plný účinok týchto predpisov, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatnia akékoľvek odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva bez toho, aby museli požadovať alebo čakať na predchádzajúce zrušenie tohto ustanovenia vnútroštátneho práva zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom.(50) Táto argumentácia sa vzťahuje aj na vnútroštátnu judikatúru vyššieho súdu, ktorá bráni plnému účinku alebo obmedzuje plný účinok ustanovení práva Únie, akou je v prejednávanom prípade požiadavka existencie „jednoznačnej opory“ stanovená v judikatúre švédskeho Najvyššieho súdu na účely neuplatnenia vnútroštátneho predpisu nezlučiteľného s Chartou.
113. Podľa môjho názoru požiadavka „jednoznačnej opory“ nepredstavuje a priori prekážku, ktorá by bránila neuplatneniu vnútroštátneho predpisu nezlučiteľného s Chartou alebo ho neprimerane sťažovala. Ako stanovuje judikatúra švédskeho Najvyššieho súdu, vyhláseniu vnútroštátneho predpisu za nezlučiteľný musí predchádzať dostatočne presvedčivé základné právo, aby vnútroštátny súd mohol o tejto nezlučiteľnosti rozhodnúť. Požiadavka „jednoznačnej opory“ teda v konečnom dôsledku predstavuje požiadavku minimálnej rozpoznateľnosti normatívneho obsahu, keďže v opačnom prípade by súd nemal potrebné údaje na posúdenie sporného vnútroštátneho predpisu. Nie je polemické tvrdiť, že judikatúra ESĽP bola pred rozsudkom Zolotuchin v. Rusko poznačená značným nedostatkom „jednoznačnosti“, a to osobitne pri jej uplatnení na taký prípad, o aký ide vo Švédsku, ktorý ešte nebol predmetom analýzy ESĽP ani sa nevyznačoval podobnosťami s inými prípadmi, o ktorých rozhodol ESĽP.
114. V žiadnom prípade však nemožno pripustiť, aby sa požiadavka „jednoznačnej opory“ zmenila na podmienku, ktorá ovplyvní intenzitu kontroly, ktorú vnútroštátne súdy obvykle vykonávajú pri uplatňovaní práva Únie. Požiadavka, aby norma, ktorá slúži ako kritérium posudzovania, bola „jednoznačná“, sa nesmie zmeniť na požiadavku, podľa ktorej nezákonnosť vnútroštátneho predpisu musí byť „zjavná“. Inak povedané, požiadavka jednoznačnosti obsahu normy práva Únie nesmie slúžiť ako ospravedlnenie zníženia intenzity súdnej kontroly, ktorú vykonávajú vnútroštátne súdy, keď uplatňujú uvedený právny poriadok. V opačnom prípade by sa stanovilo neprimerané dôkazné bremeno pre osoby, ktoré sa dovolávajú nezlučiteľnosti vnútroštátnej normy s normou Únie, čo by predstavovalo prekážku plného účinku priamo uplatniteľných noriem práva Únie. Tento záver platí ešte dôraznejšie v prípade, keď požiadavka „jednoznačnosti“ znižuje intenzitu súdnej kontroly iba vo vzťahu k právu Únie, no nie vo vzťahu k výlučne vnútroštátnym prípadom. V takom prípade by nedošlo len k strate účinnosti práva Únie, ale aj k porušeniu zásady ekvivalencie, ako bola sformulovaná v rozsiahlej judikatúre Súdneho dvora.(51)
115. V konečnom dôsledku sa domnievam, že právo Únie sa má vykladať v tom v zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátny súd pred neuplatnením vnútroštátneho predpisu posúdil, či je ustanovenie Charty základných práv Európskej únie „jednoznačné“, pokiaľ táto požiadavka nesťažuje výkon právomoci výkladu a neuplatňovania, ktorú právo Únie zveruje vnútroštátnym orgánom.
VII – Návrh
116. Vzhľadom na argumenty uvedené v bodoch 48 až 64 týchto návrhov navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil, že nemá právomoc na zodpovedanie otázok, ktoré položil Haparanda tingsrätt.
117. Subsidiárne, pre prípad, že Súdny dvor konštatuje, že má právomoc rozhodnúť o vecnej stránke prípadu, navrhujem na položené prejudiciálne otázky odpovedať v tomto zmysle:
1. Za súčasného stavu procesu európskej integrácie sa článok 50 Charty základných práv Európskej únie má vykladať v tom zmysle, že členským štátom nebráni viesť konanie pred trestným súdom za ten istý skutkový stav, ktorý už bol právoplatne sankcionovaný v správnom konaní, pokiaľ môže trestný súd vziať do úvahy predchádzajúcu existenciu administratívnej sankcie na účely zmiernenia trestu, ktorý má tento trestný súd uložiť.
Vnútroštátnemu súdu prináleží posúdiť, či v prejednávanej veci vzhľadom na vnútroštátne predpisy, ktoré upravujú danú oblasť, možno vziať do úvahy predchádzajúcu administratívnu sankciu, ktorá zmierni rozhodnutie vydané trestným súdom.
2. Súdny dvor nemá právomoc rozhodnúť o zlučiteľnosti požiadavky švédskeho práva, ktorá podmieňuje neuplatnenie vnútroštátneho predpisu vnútroštátnymi súdmi existenciou „jednoznačnej opory“, s Európskym dohovorom o ľudských právach.
Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátny súd pred neuplatnením vnútroštátneho predpisu posúdil, či je ustanovenie Charty základných práv Európskej únie „jednoznačné“, pokiaľ táto požiadavka nesťažuje výkon právomoci výkladu a neuplatňovania, ktorú právo Únie zveruje vnútroštátnym orgánom.