UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)
z 2. septembra 2010 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Koncentrácie – Upustenie od zamýšľanej koncentrácie – Rozhodnutie o zastavení konania začatého podľa článku 21 ods. 4 nariadenia (ES) č. 139/2004 – Akt, ktorý nie je možné napadnúť žalobou – Neprípustnosť“
Vo veci T‑58/09,
Schemaventotto SpA, so sídlom v Miláne (Taliansko), v zastúpení: M. Siragusa, G. Scassellati Sforzolini, G. Rizza a M. Piergiovanni, advokáti,
žalobkyňa,
ktorú v konaní podporuje:
Abertis Infraestructuras, SA, so sídlom v Barcelone (Španielsko), v zastúpení: M. Roca Junyent a P. Callol García, advokáti,
vedľajší účastník konania,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: V. Di Bucci a É. Gippini Fournier, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia alebo rozhodnutí údajne obsiahnutých v liste Komisie z 13. augusta 2008 týkajúcich sa konania začatého podľa článku 21 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. EÚ L 24, s. 1; Mim. vyd. 08/003, s. 40) v rozsahu, v akom sa týka koncentrácie vedľajšieho účastníka konania a spoločnosti Autostrade SpA (vec COMP/M.4388 – Abertis/Autostrade),
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),
v zložení: predsedníčka komory M. E. Martins Ribeiro, sudcovia N. Wahl a A. Dittrich (spravodajca),
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Právny rámec
1 Nariadenie Rady (ES) č. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. EÚ L 24, s. 1; Mim. vyd. 08/003, s. 40) stanovuje systém kontroly Európskej komisie, ktorej predmetom sú koncentrácie s významom pre celé Spoločenstvo, tak ako sú vymedzené v článkoch 1 až 3 tohto nariadenia. Tieto koncentrácie musia byť Komisii oznámené pred ich uskutočnením (článok 4 nariadenia č. 139/2004). Komisia preskúma ich zlučiteľnosť so spoločným trhom (článok 2 nariadenia č. 139/2004).
2 Článok 21 nariadenia č. 139/2004 stanovuje:
„Uplatňovanie nariadenia a príslušnosť
1. Výlučne toto nariadenie sa uplatňuje na koncentrácie podľa článku 3 a nariadenia Rady (ES) č. 1/2003, (EHS) č. 1017/68, (EHS) č. 4056/86 a (EHS) č. 3975/87 sa neuplatňujú, okrem pokiaľ ide o spoločné podniky, ktoré nemajú význam pre celé Spoločenstvo a ktorých cieľom alebo účinkom je koordinácia súťažného správania nezávislých podnikov.
2. Komisia je výlučne príslušná prijímať rozhodnutia podľa tohto nariadenia, pričom tieto sú preskúmateľné Súdnym dvorom.
3. Žiaden členský štát neuplatňuje svoje vnútroštátne právne predpisy hospodárskej súťaže na koncentrácie s významom pre celé Spoločenstvo.
Prvým pododsekom nie je dotknutá právomoc členského štátu vykonávať akékoľvek dožiadania potrebné na uplatňovanie článku 4 ods. 4, článku 9 ods. 2 alebo po postúpení podľa článku 9 ods. 3 prvý pododsek zarážka b), alebo článku 9 ods. 5 na prijatie opatrení nevyhnutne potrebných na uplatňovanie článku 9 ods. 8.
4. Napriek odsekom 2 a 3 môžu členské štáty prijímať primerané opatrenia na ochranu iných oprávnených záujmov ako tých, ktoré sú zohľadnené v tomto nariadení a zlučiteľné so všeobecnými zásadami a ostatnými ustanoveniami práva Spoločenstva.
Za oprávnené záujmy v zmysle prvého pododseku sa považujú verejná bezpečnosť, pluralita masovokomunikačných prostriedkov a pravidlá obozretnosti.
Dotknutý členský štát musí informovať Komisiu o každom ďalšom verejnom záujme a Komisia ho uzná po vyhodnotení jeho zlučiteľnosti so všeobecnými zásadami a ďalšími ustanoveniami práva Spoločenstva pred prijatím uvedených opatrení. Komisia informuje dotknutý členský štát o svojom rozhodnutí v lehote 25 pracovných dní od takéhoto oznámenia.“
Okolnosti predchádzajúce sporu
3 Žalobkyňa Schemaventotto SpA je talianska spoločnosť, ktorá má kontrolu nad spoločnosťou Atlianta SpA, predtým Autostrade SpA, ktorá má kontrolu nad Autostrade per l’Italia SpA (ASPI), koncesionárskou spoločnosťou pre výstavbu a správu mýtnych diaľnic v Taliansku. Vedľajší účastník konania Abertis Infraestructuras SA je španielsky podnik, ktorého hlavou činnosťou je správa mýtnych diaľnic.
4 Dňa 23. apríla 2006 správna rada spoločnosti Autostrade a vedľajšieho účastníka konania schválila „koncentráciu Abertis/Autostrade“, návrh zjednotenia, ktorý mal zahŕňať splynutie spoločnosti Autostrade a vedľajšieho účastníka konania a založenie novej spoločnosti so sídlom v Španielsku. Táto koncentrácia bola ďalej schválená valnými zhromaždeniami spoločnosti Autostrade a vedľajšieho účastníka konania.
5 Talianske ministerstvo infraštruktúry a talianske ministerstvo hospodárstva a financií záväzným stanoviskom zo 4. augusta 2006 a rozhodnutím z 5. augusta 2006 Azienda nazionale autonoma delle Strade (ANAS, verejnoprávny subjekt zodpovedný za vydávanie diaľničných koncesií v Taliansku) zamietli žiadosť o povolenie koncentrácie vedľajšieho účastníka konania a spoločnosti Autostrade, ktorú predložila spoločnosť uvedená ako posledná. Podľa ANAS bola koncentrácia podmienená predchádzajúcim povolením vydaným administratívou, pretože ňou dochádzalo k zmene držiteľa koncesie.
6 Dňa 18. augusta 2006 spoločnosť Autostrade a vedľajší účastník konania oznámili zamýšľanú koncentráciu Komisii podľa nariadenia č. 139/2004. Rozhodnutím z 22. septembra 2006 Komisia skonštatovala, že koncentrácia má význam pre celé Spoločenstvo a že značným spôsobom nenarúša účinnú hospodársku súťaž na spoločnom trhu alebo jeho podstatnej časti, a rozhodla sa nepodať námietky proti oznámenej koncentrácii a vyhlásiť ju za zlučiteľnú so spoločným trhom.
7 Napriek tomu, že Komisia schválila koncentráciu, spoločnosť Autostrade a vedľajší účastník konania nepokračovali v jej vykonaní z dôvodu odmietnutia ANAS vydať povolenie. Tieto spoločnosti sa obávali, že im v prípade uskutočnenia operácie bez povolenia talianske orgány zrušia diaľničnú koncesiu, ktorá bola hlavným aktívom spoločnosti Autostrade.
8 Dňa 29. septembra 2006 talianska vláda vydala decreto-legge č. 262 (su) disposizioni urgenti in materia tributaria e finanziaria (zákonný dekrét č. 262 o naliehavých ustanoveniach v oblasti daní a financií, GURI č. 230 z 3. októbra 2006, ďalej len „zákonný dekrét č. 262“). Dňa 24. novembra 2006 bol zákonný dekrét č. 262 zmenený na zákon po novelizácii vykonanej legge č. 286 (zákon č. 286, riadna príloha GURI č. 277 z 28. novembra 2006).
9 Zákonným dekrétom č. 262 bol zavedený jednotný vzor dohody, ktorý stanovoval, že všetky dohody o diaľničných koncesiách uzavreté po nadobudnutí účinnosti tohto dekrétu musia byť vypracované podľa rovnakého vzoru a musia dodržiavať rovnaké zásady. Táto jednotná dohoda mala nahradiť všetky existujúce diaľničné dohody pri ich prvej pravidelnej revízii po nadobudnutí účinnosti zákonného dekrétu č. 262 a v prípade, že koncesionár neprijme nové podmienky, hrozila sankciou automatického zrušenia existujúcej dohody.
10 Listom z 18. októbra 2006 Komisia, ktorá vzala na vedomie vyššie uvedené zmeny, informovala talianske orgány o svojom predbežnom posúdení, podľa ktorého Talianska republika porušila článok 21 nariadenia č. 139/2004 tým, že koncentrácii bezdôvodne kládla prekážky.
11 Talianske orgány sa potom, čo im bolo doručené predbežné posúdenie Komisie, rozhodli pozastaviť účinok záväzného stanoviska zo 4. augusta 2006 vydaného spoločne talianskym ministerstvom infraštruktúry a talianskym ministerstvom hospodárstva a financií, ako aj rozhodnutím ANAS z 5. augusta 2006.
12 Dňa 14. novembra 2006 Komisia začala konanie o nesplnení povinnosti proti Talianskej republike podľa článku 226 ES týkajúce sa možného porušenia článkov 43 ES a 56 ES v rámci reformy systému koncesií na prevádzkovanie diaľnic a zamýšľanej fúzie medzi spoločnosťou Autostrade a vedľajším účastníkom konania.
13 Dňa 13. decembra 2006 sa spoločnosť Autostrade a vedľajší účastník konania rozhodli upustiť od vykonania koncentrácie vzhľadom na nemožnosť jej dokončenia v lehote stanovenej k 31. decembru 2006, predpokladanej návrhom fúzie, ktorý schválili akcionári každého z podnikov. Ako dôvody tohto rozhodnutia obe spoločnosti vo svojom tlačovom oznámení z 13. decembra 2006 okrem nadobudnutia účinnosti zákonného dekrétu č. 262 uviedli ťažkosti so získaním povolenia od ANAS súvisiace s novou právnou úpravou.
14 Dňa 31. januára 2007 Komisia oznámila talianskym orgánom nové predbežné posúdenie podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004. Dospela k predbežnému záveru, že skutočnosť, že talianske orgány vopred a dostatočne jasne nestanovili kritériá verejného záujmu uplatňované v povoľovacom konaní a skutočnosť, že neprijali rozhodnutie o povolení požadované spoločnosťou Autostrade a ASPI, predstavujú opatrenia v zmysle článku 21 nariadenia č. 139/2004, ktoré prispeli k de facto zákazu alebo k značnému ohrozeniu uskutočnenia koncentrácie s významom pre celé Spoločenstvo. Vykonaním takýchto opatrení bez predchádzajúceho oznámenia a súhlasu Komisie sa talianske orgány dopustili porušenia oznamovacej povinnosti a povinnosti „nekonať“ stanovenej v článku 21 nariadenia č. 139/2004. Predmetné opatrenia boli nezlučiteľné so zásadou právnej istoty a na základe dostupných informácií zrejme bezdôvodne obmedzovali voľný pohyb kapitálu a slobodu usadiť sa (články 43 ES a 56 ES). Komisia dodala, že ak by bolo toto predbežné posúdenie potvrdené, mohla by prijať rozhodnutie určujúce, že Talianska republika porušila článok 21 nariadenia č. 139/2004.
15 Dňa 18. júla 2007 po diskusii s talianskymi orgánmi Komisia vydala tlačové komuniké, v ktorom sa vyjadrila v prospech návrhu medziministerskej smernice predloženej talianskymi orgánmi, ktorá mala objasniť právny rámec povolení prevodu diaľničných koncesií v Taliansku. Komisia uviedla, že pokiaľ by táto smernica a jej ustanovenia nadobudli účinnosť, mohla by zastaviť konanie, ktoré začala proti Talianskej republike podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004.
16 Dňa 30. júla 2007 talianske ministerstvo infraštruktúry a talianske ministerstvo hospodárstva a financií spoločne prijali Direttiva (su) criteri di autorizzazione alle modificazioni del concessionario autostradale derivanti da concentrazione comunitaria (smernica o kritériách povoľovania zmien diaľničných koncesionárov v dôsledku koncentrácií s významom pre celé Spoločenstvo, GURI č. 224 z 26. septembra 2007). Vykonávací dekrét bol prijatý 29. februára 2008 (GURI č. 52 z 3. marca 2008).
17 Listom z 19. marca 2008 žalobkyňa požiadala Komisiu, aby ukončila konanie začaté proti Talianskej republike týkajúce sa koncentrácie rozhodnutím, v ktorom určila, že Talianska republika porušila článok 21 nariadenia č. 139/2004.
18 Dňa 22. mája 2008 generálne riaditeľstvo Komisie „Hospodárska súťaž“ informovalo žalobkyňu o svojom zámere navrhnúť prijatie rozhodnutia o odložení konania začatého podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004 a vyzvalo ju, aby v tejto veci oznámila svoje pripomienky. Žalobkyňa odpovedala listom z 5. júna 2008.
19 Dňa 13. augusta 2008 Komisia poslala talianskym orgánom list, ktorý je predmetom tejto žaloby.
20 V tomto liste Komisia informovala talianske orgány, že priaznivo prijíma najnovšie zmeny, a uviedla, že sa domnieva, že uverejnenie smernice z 30. júla 2007, ako aj prijatie a uverejnenie vykonávacieho dekrétu z 29. februára 2008 zaručujú, že obavy vyjadrené v predbežných posúdeniach, ktoré prijala na základe článku 21 nariadenia č. 139/2004 v dňoch 18. októbra 2006 a 31. januára 2007, sa v budúcnosti nenaplnia. Vzhľadom na tieto úvahy Komisia uviedla, že sa rozhodla nepokračovať v konaní vo veci Abertis/Autostrade podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004 týkajúcom sa prípadných porušení povinnosti zistených počas predbežného preskúmania 31. januára 2007.
21 V tomto liste Komisia doplnila, že aj keď sa domnievala, že už nie je vhodné pokračovať v konaní podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004, právny rámec týkajúci sa konania o povolení prevodu koncesií by mal v každom prípade spĺňať všeobecné podmienky stanovené pravidlami vnútorného trhu. Spresnila, že si v tomto smere vyhradzuje zaujatie svojho stanoviska.
22 Komisia okrem toho uviedla, že v každom prípade bude pokračovať v kontrole každého osobitného opatrenia prijatého na základe nového právneho rámca, ktorý sa bude prípadne uplatňovať na budúce koncentrácie s významom pre celé Spoločenstvo.
23 Komisia nakoniec v tomto liste spresnila, že týmto nie sú dotknuté nijaké súčasné alebo budúce šetrenia, konkrétne osobitné konania vedené GR „Vnútorný trh“ a GR „Energia a doprava“.
24 Listami zo 4. septembra 2008 Komisia informovala žalobkyňu a vedľajšieho účastníka konania o svojom liste z 13. augusta 2008.
25 Listom z 15. októbra 2008 žalobkyňa požiadala Komisiu o kópiu listu z 13. augusta 2008.
26 Dňa 16. októbra 2008 Komisia takisto zastavila konanie o nesplnení povinnosti proti Talianskej republike, začaté 14. novembra 2006 podľa článku 226 ES, týkajúce sa obmedzení voľného pohybu kapitálu a slobody usadiť sa v rámci reformy systému koncesií na prevádzkovanie diaľnic Taliansku a v rámci návrhu splynutia spoločnosti Autostrade s vedľajším účastníkom konania.
27 Listom z 1. decembra 2008 Komisia poslala žalobkyni svoj list z 13. augusta 2008.
Konanie a návrhy účastníkov konania
28 Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 11. februára 2009 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
29 Samostatným podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 4. mája 2009 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti podľa článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.
30 Listom zapísaným do registra kancelárie Súdu prvého stupňa 25. mája 2009 podal vedľajší účastník konania návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov žalobkyne. Uznesením z 23. júla 2009 predseda štvrtej komory Súdu prvého stupňa vyhovel tomuto návrhu.
31 Žalobkyňa predložila svoje pripomienky k námietke neprípustnosti 15. júna 2009.
32 Vedľajší účastník konania predložil svoje vyjadrenie obmedzené na otázku prípustnosti žaloby 29. septembra 2009. Samostatným podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 23. novembra 2009 žalobkyňa podala svoje pripomienky k tomuto vyjadreniu. Komisia k tomuto vyjadreniu pripomienky nepredložila.
33 Vo svojej žalobe žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil rozhodnutie alebo rozhodnutia obsiahnuté v liste Komisie z 13. augusta 2008 týkajúcom sa konania začatého podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004 o koncentrácii vedľajšieho účastníka konania so spoločnosťou Autostrade,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania,
– nariadil akékoľvek ďalšie opatrenie vrátane dokazovania, ktoré považuje za vhodné.
34 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú pred prejednaním veci samej,
– subsidiárne zamietol žalobu ako neprípustnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
35 Vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti žalobkyňa tvrdí, že žaloba je prípustná a potvrdzuje návrhy podané v žalobe.
36 Vo svojom vyjadrení vedľajší účastník konania tvrdí, že žaloba je prípustná.
Právny stav
37 Podľa článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd, ak o to niektorý účastník konania požiada, rozhodnúť o neprípustnosti pred prejednaním veci samej. Podľa odseku 3 toho istého článku sa námietka neprípustnosti ďalej prejednáva v rámci ústnej časti konania, ak Všeobecný súd nerozhodne inak. V prejednávanej veci sa Všeobecný súd domnieva, že sa s touto vecou dostatočne oboznámil na základe spisového materiálu a nie je potrebné otvoriť ústnu časť konania.
38 Na podporu týchto návrhov Komisia namieta prekážku konania založenú na povahe napadnutého aktu.
Tvrdenia účastníkov konania
39 Komisia uvádza, že jej list z 13. augusta 2008 nemá obsah, ktorý mu pripisuje žalobkyňa.
40 Uvedený list totiž neobsahuje výslovné schválenie právnych opatrení prijatých talianskymi orgánmi v júli 2007 a vo februári 2008 ani implicitné posúdenie zlučiteľnosti vnútroštátnych opatrení, ktoré boli predmetom konania podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004, s právom Spoločenstva. Tento list len potvrdzuje rozhodnutie nepokračovať v už začatom konaní podľa článku 21 uvedeného nariadenia.
41 Pokiaľ ide o povahu a účel rozhodnutí prijatých podľa článku 21 ods. 4 tretieho pododseku nariadenia č. 139/2004, Komisia je oprávnená prijať rozhodnutie o zlučiteľnosti iných verejných záujmov chránených členským štátom, ako sú tie, ktoré sú výslovne uznané za oprávnené druhým pododsekom tohto istého odseku, so všeobecnými zásadami a inými ustanoveniami práva Spoločenstva, a to aj v prípade, že tieto záujmy neboli dotknutým členským štátom oznámené.
42 Podľa Komisie sa článok 21 nariadenia č. 139/2004 snaží zachovať rozdelenie právomocí medzi vnútroštátnymi orgánmi a orgánmi Spoločenstva. Zákonodarca chcel Komisii zveriť výlučnú právomoc na kontrolu koncentrácií s významom pre celé Spoločenstvo a zaručiť, aby sa táto kontrola mohla uskutočniť bez zbytočného odkladu.
43 To má dva následky. Po prvé, ak členský štát prijme opatrenia, ktoré nie sú odôvodnené v zmysle článku 21 ods. 4 druhého pododseku nariadenia č. 139/2004, rozhodnutie, ktoré je Komisia oprávnená prijať v zmysle tretieho pododseku tohto ustanovenia, by plnilo obdobnú funkciu ako konanie podľa článku 226 ES. Po druhé, toto rozhodnutie je zvlášť vhodným nástrojom na plnenie osobitných požiadaviek rýchlosti, ktoré sú súčasťou kontroly koncentrácií, pretože sa snaží dosiahnuť rozhodnutie Spoločenstva v rámci krátkych lehôt stanovených v nariadení č. 139/2004 a zabrániť riziku, aby rozhodnutie tohto typu bolo prijaté až potom, ako vnútroštátne opatrenia definitívne zabránili koncentrácii s významom pre celé Spoločenstvo.
44 Komisia tvrdí, že rozhodnutie Komisie nepokračovať v konaní podľa článku 21 ods. 4 tretieho pododseku nariadenia č. 139/2004 nie je napadnuteľným aktom.
45 V tejto súvislosti Komisia pripomína, že podľa ustálenej judikatúry je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie nezačať konanie o nesplnení povinnosti proti členskému štátu neprípustný. Zo štruktúry článku 226 ES vyplýva, že Komisia nie je povinná začať konanie v zmysle tohto ustanovenia, ale má v tomto ohľade diskrečnú právomoc pri posúdení, ktorá vylučuje právo jednotlivcov žiadať od inštitúcie, aby zaujala stanovisko v určitom zmysle, a právo podať žalobu o neplatnosť proti jej odmietnutiu konať.
46 Táto zásada už bola potvrdená vo vzťahu k žalobám namiereným proti odmietnutiu Komisie prijať rozhodnutie určené členskému štátu podľa článku 86 ods. 3 ES.
47 Podľa Komisie, práve tak ako v prípade odmietnutia začať alebo pokračovať v konaní o nesplnení povinnosti podľa článku 226 ES či prijať rozhodnutie podľa článku 86 ods. 3 ES, odmietnutie prijať rozhodnutie podľa článku 21 ods. 4 tretieho pododseku nariadenia č. 139/2004 alebo v každom prípade začať alebo pokračovať v konaní nevyvoláva záväzné právne účinky a nemôže byť predmetom žaloby o neplatnosť podanej jednotlivcom.
48 Rozhodnutie Komisie podľa článku 21 ods. 4 tretieho pododseku nariadenia č. 139/2004 je výkonom rozsiahlej diskrečnej právomoci. Komisii prináleží stanoviť, či, ako a kedy je potrebné začať alebo pokračovať v predmetnom konaní, rovnako ako v obdobných situáciách, keď došlo k údajnému porušeniu práva Spoločenstva zo strany členského štátu, ktoré by mohlo byť predmetom konania o nesplnení povinnosti podľa článku 226 ES alebo rozhodnutia podľa článku 86 ods. 3 ES. Toto odôvodnenie platí a fortiori v prípade nesplnenia oznamovacej povinnosti členským štátom.
49 Komisia zdôrazňuje, že situácia v prejednávanej veci nie je porovnateľná so situáciou sťažností vo veci štátnej pomoci. Judikatúra, ktorá zakotvuje povinnosť Komisie prijať rozhodnutie určené členskému štátu v nadväznosti na takúto sťažnosť a ktorá uznáva prípustnosť žalôb o neplatnosť podaných sťažovateľmi proti týmto rozhodnutiam, sa totiž zakladá na rozhodujúcim zistení, že Komisia má výlučnú právomoc, pokiaľ ide o určenie prípadnej nezlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom.
50 Komisia nedisponuje žiadnou výlučnou právomocou na posúdenie zlučiteľnosti opatrení prijatých členským štátom s článkom 21 nariadenia č. 139/2004 alebo s inými normami práva Spoločenstva. Článok 21 nariadenia č. 139/2004 je ustanovením nariadenia, ktoré je podľa článku 249 druhého odseku ES v celom rozsahu záväzné a priamo uplatniteľné v každom členskom štáte. Toto ustanovenie by mohol uplatňovať každý vnútroštátny súd.
51 Komisia dodáva, že ustanovenia, ktoré môžu byť porušené vnútroštátnymi opatreniami, ktorých zlučiteľnosť by mala Komisia overiť na základe rozhodnutia podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004, majú priamy účinok. Ide o ustanovenia Zmluvy ES týkajúce sa základných slobôd, najmä články 43 ES a 56 ES.
52 Ak by Komisia neprijala rozhodnutie podľa článku 21 ods. 4 tretieho pododseku nariadenia č. 139/2004, osoby podliehajúce súdnej právomoci by mohli podať na vnútroštátny súd žalobu o určenie porušenia článku 21 alebo ustanovení Zmluvy ES týkajúcich sa voľného pohybu kapitálu a slobody usadiť sa. Komisia spresňuje, že práve v tomto hľadisku spočíva základný rozdiel medzi mechanizmom dotknutým v prejednávanej veci a mechanizmom uplatňovaným na štátnu pomoc. V poslednom prípade zohráva vnútroštátny súd len vedľajšiu úlohu pri skúmaní zlučiteľnosti, ktoré je vyhradené Komisii.
53 Z toho vyplýva, že súdna ochrana je zaručená aj bez toho, aby bolo nutné dožadovať sa rozhodnutia zo strany Komisie alebo podať žalobu na súd Spoločenstva.
54 Komisia nakoniec pripomína, že žaloba je tým skôr neprípustná, že dotknuté podniky upustili od koncentrácie. Komisia prijala svoje rozhodnutie nepokračovať v konaní podľa článku 21 ods. 4 tretieho pododseku nariadenia č. 139/2004 potom, čo účastníci koncentrácie upustili od jej vykonania.
55 Komisia nie je povinná prijať rozhodnutie potom, ako sa od koncentrácie, ktorá mala byť jeho predmetom, upustilo, a ak by už po prijatí rozhodnutia nebolo možné, aby mu členský štát vyhovel. Bolo by potrebné priznať Komisii diskrečnú právomoc upustiť od pokračovania v konaní tým skôr, že vnútroštátny právny rámec – tak ako je to v prejednávanej veci – bol medzičasom priaznivým spôsobom zmenený.
56 Žalobkyňa odpovedá, že list Komisie z 13. augusta 2008 obsahuje „zložité rozhodnutie“, ba dokonca dve odlišné rozhodnutia.
57 Prvé rozhodnutie, ktoré je výslovne formulované, totiž obsahuje schválenie právnych opatrení týkajúcich sa konaní o povolení prevodu diaľničných koncesií zavedených do talianskeho právneho poriadku v júli 2007 a vo februári 2008 Komisiou. Druhé rozhodnutie, ktoré je formulované implicitne, sa týka posúdenia zlučiteľnosti vnútroštátnych opatrení, ktoré boli predmetom konania začatého podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004, s právom Spoločenstva.
58 Implicitné rozhodnutie vyplýva zo zastavenia predmetného konania, ktoré bolo Talianskej republike oznámené listom z 13. augusta 2008. Toto zastavenie konania logicky vylučuje určenie existencie porušenia práva Spoločenstva, ktoré bolo pôvodne predpokladané v predbežnom posúdení Komisie z 31. januára 2007 podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004. Ak sa Komisia naopak domnievala, že došlo k porušeniu, namiesto zastavenia konania mala náležite skonštatovať toto porušenie formálnym rozhodnutím. Žalobkyňa dodáva, že pokiaľ by list z 13. augusta 2008 neobsahoval implicitné rozhodnutie, znamenalo by to, že Komisia ešte nezaujala stanovisko k existencii porušenia práva Spoločenstva, ktoré bolo pôvodne predpokladané v predbežnom posúdení, z čoho by vyplývalo, že výslovné rozhodnutie by bolo svojvoľné a nelogické.
59 Podľa žalobkyne toto posúdenie listu z 13. augusta 2008 vyplýva najmä z jeho porovnania s predbežnými posúdeniami z 18. októbra 2006 a z 31. januára 2007. V tomto čase totiž Komisia považovala opatrenia prijaté Talianskou republikou za protiprávne. V dôsledku zmeny talianskeho právneho poriadku v júli 2007 a vo februári 2008 tieto opatrenia už nevytvárali prekážku zastaveniu konania. List z 13. augusta 2008 je preto výsledkom nového a rozdielneho posúdenia týchto opatrení.
60 Žalobkyňa dodáva, že jej výklad listu z 13. augusta 2008 potvrdzujú vysvetlenia Komisie v jej liste zo 16. marca 2009 adresovanom vedľajšiemu účastníkovi konania (pozri tiež body 74 a 75 nižšie).
61 Žalobkyňa pripomína, že konanie o nesplnení povinnosti začaté 14. novembra 2006 podľa článku 226 ES a týkajúce sa možného porušenia článkov 43 ES a 56 ES bolo zastavené 16. októbra 2008. Toto zastavenie konania pozbavilo výhradu, obsiahnutú v liste z 13. augusta 2008, týkajúcu sa zlučiteľnosti talianskeho právneho rámca upravujúceho konanie o povolení prevodu diaľničných koncesií s pravidlami vnútorného trhu, akéhokoľvek právneho účinku.
62 Podľa žalobkyne konanie podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 nie je možné plne prirovnať ku konaniu podľa článku 226 ES. Právomoci Komisie sa totiž v rámci preskúmania podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 prísne viažu na kontext osobitného posúdenia koncentrácie a významu pre celé Spoločenstvo, na ktoré sa vzťahujú sporné vnútroštátne opatrenia. Z toho vyplýva nevyhnutnosť prijatia rozhodnutia v čo najkratších lehotách, ktoré sú zlučiteľné s obchodnými záujmami účastníkov operácie. Konanie o nesplnení povinnosti podľa článku 226 ES nie je schopné naplniť túto požiadavku. Okrem toho konanie podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004 vedie k tomu, že Komisia prijme rozhodnutie, ktoré je voči členskému štátu právne záväzné a môže byť napadnuté žalobou o neplatnosť podanou týmto štátom, čo by sa nemohlo stať v rámci konania podľa článku 226 ES.
63 Podľa žalobkyne Komisia nemá právomoc posúdiť, či je alebo nie je potrebné pristúpiť k preskúmaniu vnútroštátnych opatrení blokujúcich operáciu založených na iných záujmoch, ako sú záujmy uvedené v článku 21 ods. 4 druhom pododseku nariadenia č. 139/2004, a vôbec nemôže rozhodovať o vhodnom okamihu na podanie prípadnej žaloby. Komisia musí konať okamžite, a to skôr, než sa dostane do omeškania a jej konanie sa stane nepotrené v dôsledku upustenia od koncentrácie, ku ktorému boli jej účastníci – napriek účinnému povoleniu operácie Komisiou – donútení zablokovaním zo strany dotknutého členského štátu. Je logické, že keď sa začalo konanie podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004, Komisia už nemá právomoc nepokračovať v preskúmaní veci.
64 Žalobkyňa zdôrazňuje aj rozdiely medzi konaním podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 a konaním podľa článku 86 ods. 3 ES. Účelom prvého konania je totiž na rozdiel od druhého konania zaručiť zásadu výlučnej právomoci Komisie v oblasti kontroly koncentrácií s významom pre celé Spoločenstvo. Okrem toho významná právomoc voľnej úvahy, ktorou disponuje Komisia podľa článku 86 ods. 3 ES, sa musí viazať na povinnosť Komisie podľa odseku 2 tohto článku prihliadať na požiadavky súvisiace s konkrétnou úlohou dotknutých podnikov, a na skutočnosť, že orgány členských štátov disponujú v niektorých prípadoch tiež rozsiahlou mierou voľnej úvahy právne upravovať niektoré veci, ktoré by mohli byť súčasťou odvetvia uvedených podnikov. Táto zásada nie je uplatniteľná na právomoci, ktorými Komisia disponuje podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004.
65 V rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, rozhodnutie o zastavení preskúmania podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 má pre účastníkov koncentrácie záväzné právne účinky, a tým skôr, ak je táto koncentrácia povolená. S ohľadom na výlučnú právomoc Komisie na uplatňovanie článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 je totiž takéto rozhodnutie právne záväzné a „konečným a neodvolateľným spôsobom“, okrem súdneho konania, bráni realizácii operácie, ktorá dala podnet na vnútroštátne blokujúce opatrenie. Rozhodnutie Komisie zastaviť konanie o preskúmaní podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 by mohlo byť porovnané s rozhodnutím nepovoliť koncentráciu, ktorá je na základe preskúmania považovaná za nezlučiteľnú so spoločným trhom podľa článku 8 ods. 3 uvedeného nariadenia, keďže toto posledne menované rozhodnutie sa zjavne považuje za právne záväzné.
66 Žalobkyňa okrem toho uvádza, že na posúdenie oprávnenosti iných záujmov, ako sú tie, ktoré sú výslovne označené za oprávnené druhým pododsekom článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004, ako aj zlučiteľnosti opatrení, ktoré členský štát zamýšľa prijať, s právom Spoločenstva, má Komisia výlučnú právomoc podľa odseku 2 tohto článku. Ak by teda bola žaloba vyhlásená za neprípustnú, žalobkyňa by bola zbavená práva na účinnú súdnu ochranu. Navyše, vzhľadom na oznamovaciu povinnosť a povinnosť „nekonať“ stanovené v článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 voči dotknutému členskému štátu sa predmetné konanie úzko viaže na konanie o kontrole štátnej pomoci.
67 V rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, vnútroštátne súdy nemajú pri uplatňovaní článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 súbežnú právomoc s právomocou Komisie. Toto nariadenie spočíva na zásade presného rozdelenia právomocí medzi vnútroštátne kontrolné orgány a kontrolné orgány Spoločenstva. Komisia má výlučnú právomoc pri prijímaní všetkých rozhodnutí týkajúcich sa koncentrácií s významom pre celé Spoločenstvo. Ako vyplýva z jeho odôvodnenia č. 17, nariadenie č. 139/2004 priznáva Komisii výlučnú právomoc pri jeho uplatňovaní s výnimkou preskúmania jej rozhodnutí Súdnym dvorom.
68 V tejto súvislosti žalobkyňa dodáva, že v tomto prípade nie je možné uplatňovať predpoklad súbežnej právomoci vnútroštátneho súdu, keďže neexistuje nijaké jasné a uplatniteľné koordinačné kritérium.
69 Vnútroštátny súd, na ktorý by sa účastníci obrátili, by musel vyhlásiť nedostatok právomoci v rozsahu, v akom je posúdenie zlučiteľnosti záujmov uvedených v článku 21 ods. 4 tretieho pododseku nariadenia č. 139/2004, ako aj ich vhodná, primeraná a nediskriminačná povaha, vyhradené Komisii podľa odseku 2 tohto článku. Možnosť žalobkyne zabezpečiť si na vnútroštátnom súde ochranu svojich práv založených na práve Spoločenstva a porušených vnútroštátnymi blokujúcimi opatreniami, by bola tým skôr vylúčená, že rozhodnutie o zastavení konania v prejednávanej veci bolo implicitne založené na posúdení zlučiteľnosti vnútroštátnych opatrení, ktoré boli predmetom konania začatého podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004. Práve z tohto dôvodu vzniká otázka, prečo by mal vnútroštátny súd prijať odlišný prístup od prístupu prijatého Komisiou.
70 Aby nedošlo k odopretiu súdnej ochrany, bude potrebné uplatňovať na prejednávanú vec judikatúru, podľa ktorej jednotlivec priamo a osobne dotknutý rozhodnutím a majúci záujem na dosiahnutí jeho zrušenia môže podať návrh na začatie konania v tomto zmysle na súd, ak ide o rozhodnutie Komisie nezačať konanie podľa článku 88 ES voči členskému štátu. Rozhodnutie Komisie nepokračovať v konaní podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 je teda napadnuteľným aktom.
71 Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, podľa ktorého je žaloba neprípustná z dôvodu upustenia od koncentrácie, o ktorom rozhodli spoločnosť Autostrade a vedľajší účastník konania 13. decembra 2006, žalobkyňa tvrdí, že ak by bolo toto tvrdenie relevantné, potom by bolo nutné označiť postup Komisie, ktorá svoje druhé predbežné posúdenie talianskym orgánom oznámila 31. januára 2007, za postup, ktorý sa prieči zásade riadnej správy vecí verejných.
72 Konkrétny a skutočný záujem žalobkyne takisto súvisí s jej úmyslom dovolávať sa zodpovednosti Talianskej republiky za porušenie práva Spoločenstva v občianskom súdnom konaní na vnútroštátnych súdoch na účely dosiahnutia náhrady škody, ktorá jej vznikla v dôsledku núteného upustenia od koncentrácie.
73 Judikatúra uvádzaná Komisiou, podľa ktorej žaloba o nesplnenie povinnosti musí byť považovaná za bezpredmetnú, ak k upusteniu od koncentrácie jej účastníkmi došlo pred uplynutím lehoty určenej „na nápravu porušenia“, ktorú stanovila Komisia v odôvodnenom stanovisku prijatom podľa článku 226 ES, nie je v prejednávanej veci relevantná. Komisia totiž nevykonala právomoci, ktoré jej priznáva článok 226 ES.
74 Vedľajší účastník konania podporuje argumentáciu žalobkyne. Pokiaľ ide o obsah listu z 13. augusta 2008, dodáva, že Komisia ho o tomto liste informovala listom zo 4. septembra 2008. Z dôvodu nejasnosti listu zo 4. septembra 2008 vedľajší účastník konania listom z 9. marca 2009 požiadal Komisiu o vysvetlenia, ktoré dostal 16. marca 2009.
75 List Komisie zo 16. marca 2009 potvrdzuje výklad žalobkyne, podľa ktorého Komisia prijala výslovné rozhodnutie o schválení právnej úpravy prijatej talianskymi orgánmi v júli 2007 a vo februári 2008. V tomto liste totiž Komisia uvádza, že sa rozhodla nepokračovať v konaní o porušení podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004, pretože sa domnievala, že právny rámec prijatý talianskymi orgánmi objasňuje konanie o prevode diaľničných koncesií v Taliansku a tým odstraňuje pochybnosti vyjadrené Komisiou v jej predbežnom posúdení zaslanom Talianskej republike 31. januára 2007.
76 Okrem toho podľa vedľajšieho účastníka konania výklad listu z 13. augusta 2008 podaný Komisiou nie je v súlade s formuláciou článku 21 ods. 4 tretieho pododseku nariadenia č. 139/2004, keďže podľa tohto článku musí Komisia skúmať zlučiteľnosť vnútroštátnych opatrení so všeobecnými zásadami a inými ustanoveniami práva Spoločenstva pred uznaním predmetného verejného záujmu.
77 Pokiaľ ide o údajnú podobnosť medzi konaním podľa článku 226 ES a konaním podľa článku 86 ods. 3 ES na jednej strane a konaním podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004 na druhej strane, vedľajší účastník konania tvrdí, že predmet a účel článku 21 tohto nariadenia sa odlišujú od predmetu a účelu článku 226 ES a článku 86 ods. 3 ES.
78 V tejto súvislosti vedľajší účastník konania zdôrazňuje, že článok 21 nariadenia č. 139/2004, ktorého cieľom je chrániť výlučnú právomoc Komisie, musí byť vykladaný vo svojom kontexte a v rámci cieľov sledovaných týmto nariadením. Keďže nariadenie č. 139/2004 upravuje transakcie medzi súkromnými osobami, konanie podľa článku 21 uvedeného nariadenia nie je možné oddeľovať od práv a očakávaní účastníkov dotknutých predmetnou koncentráciou, predovšetkým vtedy, ak boli tieto práva a očakávania porušené konaním štátu, ktoré má článok 21 nariadenia č. 139/2004 napraviť. Tieto úvahy sa priečia tak „zovšeobecňujúcemu cieľu“ článku 226 ES, v rámci ktorého nehrajú žiadnu úlohu transakcie medzi súkromnými osobami, ako aj požiadavke chrániť výlučnú právomoc.
79 Navyše, podľa vedľajšieho účastníka konania má článok 21 nariadenia č. 139/2004 vo vzťahu k článku 226 ES povahu lex specialis.
80 Vedľajší účastník konania uvádza, že úvahy, ktoré vylučujú podobnosť medzi článkom 226 ES a článkom 21 nariadenia č. 139/2004, umožňujú mutatis mutandis odmietnuť podobnosť medzi týmto posledným ustanovením a článkom 86 ods. 3 ES.
81 Okrem toho v dôsledku výlučnej právomoci Komisie prijímať všetky rozhodnutia o koncentráciách s významom pre celé Spoločenstvo by bola žalobkyňa v prípade uznania neprípustnosti žaloby pozbavená práva na účinnú súdnu ochranu.
82 Pokiaľ ide o podobnosť medzi konaním podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004 a konaním podľa článku 88 ES, vedľajší účastník konania dodáva, že Komisia má právomoc vyhlásiť zlučiteľnosť koncentrácie s významom pre celé Spoločenstvo so spoločným trhom a zároveň posúdiť zlučiteľnosť štátnej pomoci s pravidlami spoločného trhu. Okrem toho obe konania stanovujú povinnosť predchádzajúceho oznámenia a povinnosť „nekonať“ a napĺňajú požiadavky rýchlosti konania. Navyše, tak ako je to v prípade článku 88 ods. 3 ES, ktorého posledná veta má priamy účinok, vnútroštátny súd môže podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004 zabrániť prijatiu štátnych ustanovení, ktoré zasahujú do výlučnej právomoci Komisie.
83 V každom prípade vnútroštátny súd nemôže vyhovieť návrhu na náhradu škodu založenému na porušení povinnosti „nekonať“ uvedenej v článku 21 nariadenia č. 139/2004, ak je tento návrh založený na zablokovaní zamýšľanej koncentrácie. Vnútroštátny súd totiž nemôže určiť existenciu príčinnej súvislosti medzi spôsobenou škodou a porušením povinnosť „nekonať“. Je povinnosťou Komisie vyhlásiť, že povinnosti stanovené v článku 21 nariadenia č. 139/2004 boli porušené. Komisia preto musí rozhodnúť o tomto porušení, aby mohol vnútroštátny súd rozhodnúť o náhrade škody. Rozhodnutie Komisie nepokračovať v konaní podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004 zbavilo žalobkyňu a vedľajšieho účastníka konania práva na náhradu škody zo strany štátu, vyplývajúceho z rozhodnutia, ktoré by mohlo byť prijaté jedine Komisiou podľa toho istého ustanovenia.
84 Okrem toho podľa vedľajšieho účastníka konania na rozdiel od konania podľa článku 88 ods. 3 ES, ktoré umožňuje dotknutému členskému štátu vymáhať zaplatenú pomoc, konanie podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004 nezakotvuje možnosť účastníkov koncentrácie obnoviť stav pôvodne schválený Komisiou, ak museli upustiť od zamýšľanej operácie. Preto je nevyhnutné, aby Komisia prijala rozhodnutie o zlučiteľnosti podľa článku 21 uvedeného nariadenia.
85 Pokiaľ ide o argumentáciu Komisie týkajúcu sa upustenia od predmetnej koncentrácie, vedľajší účastník konania pripomína, že záujmy účastníkov koncentrácie môžu byť chránené jedine vtedy, ak Komisia prijme rozhodnutie podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004. Komisia je jedinou inštitúciou, ktorá má právomoc prijať takéto rozhodnutie. Okrem toho výklad Komisie by konanie podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004 zbavil obsahu, takže v prípade, že by Komisia nebola povinná prijať rozhodnutie po začatí tohto konania, potom by každý štát, ktorý by chcel zablokovať koncentráciu, mohol tak urobiť prostredníctvom prijatia ustanovení, ktoré sa snažia zabrániť vykonaniu koncentrácie schválenej Komisiou.
Posúdenie Všeobecným súdom
86 Podľa ustálenej judikatúry sú aktmi a rozhodnutiami, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť, opatrenia, ktoré vyvolávajú záväzné právne účinky spôsobilé zasiahnuť záujmy žalobcu tým, že podstatným spôsobom menia jeho právnu situáciu. Pri posudzovaní, či napadnutý akt má takéto účinky, sa treba zamerať na jeho podstatu. Forma, v akej sú akty alebo rozhodnutia prijaté, v zásade nemá vplyv na možnosť napadnúť ich žalobou o neplatnosť (pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 9, a uznesenie Súdu prvého stupňa z 22. februára 2008, Base/Komisia, T‑295/06, neuverejnené v Zbierke, bod 56 a tam citovanú judikatúru).
87 Predmetom tejto žaloby je rozhodnutie alebo rozhodnutia obsiahnuté v liste z 13. augusta 2008, v ktorom Komisia informuje Taliansku republiku o svojom rozhodnutí nepokračovať v konaní začatom vo veci Abertis/Autostrade podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004 týkajúcom sa možných porušení zistených počas predbežného preskúmania 31. januára 2007.
88 Podľa žalobkyne tento list obsahuje výslovné rozhodnutie obsahujúce schválenie právnej úpravy, ktorá sa týka konaní o povolení prevodu diaľničných koncesií, prijatej talianskymi orgánmi, Komisiou, a to smernice z 30. júla 2007 a vykonávacieho dekrétu z 29. februára 2008 (pozri bod 16 vyššie). Ďalej tento list obsahuje implicitné rozhodnutie o posúdení zlučiteľnosti opatrení talianskych orgánov, ktoré boli predmetom konania podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004, s právom Spoločenstva, a to opomenutie vopred a dostatočne jasne určiť kritériá verejného záujmu uplatňované v povoľovacom konaní a opomenutie prijať rozhodnutie o povolení požadované spoločnosťou Autostrade a ASPI (pozri bod 14 vyššie).
89 Pokiaľ ide, po prvé, o údajné výslovné rozhodnutie týkajúce sa talianskej právnej úpravy, je potrebné poukázať na to, že znenie listu z 13. augusta 2008 nepotvrdzuje výklad žalobkyne. Pokiaľ ide o smernicu z 30. júla 2007 a o vykonávací dekrét z 29. februára 2008, Komisia totiž uviedla, že priaznivo prijíma tieto zmeny a domnieva sa, že tieto normatívne opatrenia zaručia, že sa obavy vyjadrené v jej predbežných posúdeniach z 18. októbra 2006 a z 31. januára 2007 v budúcnosti nezopakujú. Komisia v tomto liste spresnila, že vzhľadom na tieto úvahy sa rozhodla nepokračovať v konaní vo veci Abertis/Autostrade podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004 týkajúcom sa prípadných porušení povinnosti zistených počas predbežného preskúmania 31. januára 2007 (pozri bod 20 vyššie). V tejto súvislosti má teda list prísne procesnú povahu. Okrem toho v tomto liste je jasne stanovený rozdiel medzi posúdením Komisie týkajúcim sa predmetnej právnej úpravy a jej rozhodnutím o pokračovaní v konaní podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004.
90 Zo štruktúry listu teda vyplýva, že úvahy týkajúce sa predmetnej právnej úpravy majú za cieľ len vysvetliť a odôvodniť rozhodnutie prijaté Komisiou nepokračovať v konaní vo veci Abertis/Autostrade podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004.
91 Tento výklad potvrdzuje vyhlásenie Komisie v tomto liste, že aj keď sa domnieva, že už nie je vhodné pokračovať v konaní podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004, právny rámec týkajúci sa konania o povolení prevodu koncesií musí v každom prípade spĺňať všeobecné podmienky stanovené pravidlami vnútorného trhu. Komisia takisto spresňuje, že si v tomto smere vyhradzuje zaujatie svojho stanoviska (pozri bod 21 vyššie).
92 Ďalej je potrebné pripomenúť, že Komisia začala samostatným úkonom 14. novembra 2006 konanie o nesplnení povinnosti podľa článku 226 ES týkajúce sa možného porušenia článku 43 ES a článku 56 ES v rámci reformy systému koncesií na prevádzkovanie diaľnic Taliansku a návrhu splynutia spoločnosti Autostrade s vedľajším účastníkom konania (pozri body 12 a 26 vyššie). V čase zastavenia konania podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004 teda preskúmanie právneho rámca uplatniteľného na prevod diaľničných koncesií nebolo ešte ukončené.
93 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne a vedľajšieho účastníka konania týkajúce sa znenia listu Komisie zo 16. marca 2008, je potrebné poukázať na to, že Komisia k tomuto listu pripojila svoj list z 13. augusta 2008, ktorý mal obsahovať údajné výslovné rozhodnutie. V tejto súvislosti je nutné skonštatovať, že vzhľadom na jednoznačný obsah listu z 13. augusta 2008 týkajúceho sa otázky, či Komisia prijala údajné výslovné rozhodnutie (pozri body 89 až 91 vyššie), nie je možné prijať toto tvrdenie.
94 Z toho vyplýva, že v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, list z 13. augusta 2008 neobsahuje výslovné rozhodnutie Komisie schvaľujúce smernicu z 30. júla 2007 a vykonávací dekrét z 29. februára 2008.
95 Po druhé, pokiaľ ide o údajné implicitné rozhodnutie o opatreniach talianskych orgánov súvisiacich s predmetnou zamýšľanou koncentráciou, žalobkyňa svoju argumentáciu v podstate zakladá na porovnaní listu z 13. augusta 2008 s predbežnými posúdeniami z 18. októbra 2006 a z 31. januára 2007. Tvrdí, že vzhľadom na to, že opatrenia talianskych orgánov, ktoré boli predmetom týchto predbežných posúdení, už nebránia zastaveniu predmetného konania, predmetný list implicitne obsahuje nové a odlišné posúdenie týchto opatrení.
96 V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že znenie listu z 13. augusta 2008 takýto výklad vôbec nepodporuje.
97 Je pravdou, že podľa predbežných posúdení z 18. októbra 2006 a z 31. januára 2007 sa Komisia domnievala, pokiaľ ide o zamýšľanú koncentráciu spoločnosti Autostrade s vedľajším účastníkom konania, že Talianska republika porušila článok 21 nariadenia č. 139/2004 a že opatrenia prijaté talianskymi orgánmi sú nezlučiteľné so zásadou právnej istoty a zrejme bezdôvodne obmedzujú voľný pohyb kapitálu a slobodu usadiť sa (pozri body 10 a 14 vyššie).
98 Z listu z 13. augusta 2008 však vyplýva, že rozhodnutie o zastavení konania začatého podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 bolo prijaté s ohľadom na zmeny právnej úpravy, ku ktorým v Taliansku došlo potom, čo Komisia prijala predbežné posúdenie z 31. januára 2007. Tento dôvod zastavenia predmetného konania takisto vyplýva z tlačového komuniké Komisie z 18. júla 2007, v ktorom Komisia vyjadruje svoju priazeň voči návrhu talianskych orgánov týkajúceho sa medziministerskej smernice, ktorá má objasniť právny rámec pre povoľovanie prevodu diaľničných koncesií v Taliansku. Komisia v tomto oznámení totiž uviedla, že hneď, ako táto smernica a jej ustanovenia nadobudnú účinnosť, bude môcť zastaviť konanie, ktoré začala proti Talianskej republike podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004 (pozri bod 15 vyššie). K zastaveniu konania začatého podľa článku 21 ods. 4 uvedeného nariadenia teda došlo bez ohľadu na to, ako Komisia posúdila zlučiteľnosť opatrení talianskych orgánov, ktoré boli predmetom tohto konania, s právom Spoločenstva.
99 Okrem toho z predbežného posúdenia Komisie z 31. januára 2007 vyplýva, že Komisia sa domnievala, že disponuje diskrečnou právomocou týkajúcou sa pokračovania konania podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004. Totiž potom, čo v tomto posúdení Komisia skonštatovala, že Talianska republika porušila článok 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 a že opatrenia talianskych orgánov sú nezlučiteľné s právom Spoločenstva, Komisia uviedla, že ak by sa toto posúdenie potvrdilo, mohla by prijať rozhodnutie určujúce, že Talianska republika porušila článok 21 tohto nariadenia (pozri bod 14 vyššie). Komisia sa teda domnievala, že má možnosť, ale nie povinnosť, prijať takéto rozhodnutie. Talianska republika si teda ako príjemca listu z 13. augusta 2008 mala uvedomiť, že Komisia chcela len uplatniť svoju údajnú diskrečnú právomoc nepokračovať v konaní začatom podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004.
100 Žalobkyňa bola tiež informovaná o skutočnosti, že Komisia predpokladala, že má takúto diskrečnú právomoc. V liste z 22. mája 2008 zaslanom žalobkyni (pozri bod 18 vyššie) ju totiž Komisia informovala o svojom zámere zastaviť konanie začaté podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004. V tejto súvislosti Komisia spresnila, že disponuje diskrečnou právomocou začať a pokračovať v konaní podľa tohto ustanovenia a že môže rozhodnúť o tom, že tak neurobí, pokiaľ by podľa jej názoru výhoda vyplývajúca z kooperatívneho konania talianskych orgánov vyvážila potrebu udeliť sankciu za porušenia povinností, ktorých sa tieto orgány v minulosti dopustili.
101 Rozhodnutie Komisie o zastavení konania podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004 teda neznamená prijatie nového posúdenia predmetných vnútroštátnych opatrení.
102 Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne a vedľajšieho účastníka konania, podľa ktorej by mal list z 13. augusta 2008 obsahovať údajné implicitné rozhodnutie z dôvodu znenia článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004, je potrebné poukázať na to, že táto argumentácia neprihliada na diskrečnú právomoc Komisie (pozri body 99 a 100 vyššie). Namiesto prijatia rozhodnutia o zlučiteľnosti predmetných vnútroštátnych opatrení so všeobecnými zásadami a právom Spoločenstva Komisia vo svojom liste z 13. augusta 2008 výslovne uviedla, že sa rozhodla nepokračovať v konaní podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004. Toto rozhodnutie bolo založené na diskrečnej právomoci, o ktorej Komisie tvrdila, že ňou v tomto smere disponuje. V rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyňa a vedľajší účastník konania, sa takéto rozhodnutie nerovná rozhodnutiu o zlučiteľnosti opatrení talianskych orgánov súvisiacich s predmetnou zamýšľanou koncentráciou.
103 List z 13. augusta 2008 teda neobsahuje implicitné rozhodnutie udávané žalobkyňou.
104 V tomto liste Komisia teda oznamuje len svoje rozhodnutie nepokračovať v konaní vo veci Abertis/Autostrade podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004 týkajúcom sa prípadných porušení zistených počas predbežného preskúmania z 31. januára 2007.
105 Preto je potrebné preskúmať, či je v zmysle judikatúry citovanej v bode 86 vyššie toto opatrenie napadnuteľným aktom.
106 Predmetné opatrenie sa týka konania začatého podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004.
107 V tejto súvislosti treba, po prvé, pripomenúť, že článok 21 nariadenia č. 139/2004 upravuje uplatňovanie tohto nariadenia a rozdelenie právomocí medzi Komisiou a členskými štátmi. Koncentrácie, na ktoré sa toto nariadenie nevzťahuje, v zásade patria do právomoci členských štátov. Naopak, Komisia má výlučnú právomoc prijímať všetky rozhodnutia týkajúce sa koncentrácií s významom pre celé Spoločenstvo (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky Súdneho dvora z 25. septembra 2003, Schlüsselverlag J.S. Moser a i./Komisia, C‑170/02 P, Zb. s. I‑9889, bod 32, a z 22. júna 2004, Portugalsko/Komisia, C‑42/01, Zb. s. I‑6079, bod 50).
108 Z článku 21 ods. 4 prvého pododseku nariadenia č. 139/2004 vyplýva, že výlučná právomoc Komisie zakotvená v odseku 2 tohto článku sa vzťahuje len na ochranu záujmov, ktoré zohľadňuje toto nariadenie, a to záujmov týkajúcich sa ochrany hospodárskej súťaže. V súvislosti s týmito záujmami je Komisia oprávnená prijať rozhodnutie o zlučiteľnosti alebo nezlučiteľnosti koncentrácie so spoločným trhom podľa článku 8 ods. 1 až 3 nariadenia č. 139/2004.
109 Naproti tomu táto výlučná právomoc Komisie nebráni členským štátom prijímať vhodné opatrenia na ochranu iných oprávnených záujmov, ako sú tie záujmy, ktoré sú predmetom nariadenia č. 139/2004, ako zdôrazňuje odôvodnenie č. 19 tohto nariadenia. V tejto súvislosti však Komisia podľa článku 21 ods. 4 tretieho pododseku nariadenia č. 139/2004 disponuje právomocou kontroly dodržiavania všeobecných zásad a iných ustanovení práva Spoločenstva členským štátom, aby sa zabezpečila účinnosť jej rozhodnutia prijatého podľa článku 8 tohto nariadenia.
110 Po druhé je potrebné skonštatovať, že nariadenie č. 139/2004 sa vzťahuje len na kontrolu konkrétnych koncentrácií medzi podnikmi. Podľa článku 4 ods. 1 prvého pododseku uvedeného nariadenia totiž koncentrácie s významom pre celé Spoločenstvo uvedené v tomto nariadení musia byť oznámené Komisii pred ich uskutočnením a po uzavretí dohody, uverejnení verejnej ponuky alebo po nadobudnutí kontrolného podielu. Okrem toho podľa článku 8 ods. 1 až 3 nariadenia č. 139/2004 je Komisia oprávnená prijať rozhodnutie týkajúce sa oznámenej koncentrácie, ktorým ju vyhlasuje za zlučiteľnú alebo nezlučiteľnú so spoločným trhom.
111 Z vyššie uvedeného vyplýva, že konanie stanovené v článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 sa vzťahuje na kontrolu konkrétnych koncentrácií Komisiou podľa tohto nariadenia. Pokiaľ ide o záujmy týkajúce sa ochrany hospodárskej súťaže, na ktoré odkazuje nariadenie č. 139/2004, Komisia disponuje výlučnou právomocou prijať rozhodnutie, ktorým vyhlasuje koncentráciu za zlučiteľnú alebo nezlučiteľnú so spoločným trhom podľa článku 8 uvedeného nariadenia. Pokiaľ ide o iné oprávnené záujmy, ako sú tie záujmy, ktoré sú predmetom nariadenia č. 139/2004, ich kontrola Komisiou podľa článku 21 ods. 4 tretieho pododseku uvedeného nariadenia zaručuje účinnosť rozhodnutia Komisie prijatého podľa článku 8 toho istého nariadenia.
112 Pokiaľ členský štát oznámi iný verejný záujem, ako sú tie záujmy, ktoré sú predmetom nariadenia č. 139/2004, ktorého ochranu chce zabezpečiť, Komisia začne konanie o kontrole podľa článku 21 ods. 4 tretieho pododseku tohto nariadenia. Komisia je ďalej povinná preskúmať zlučiteľnosť tohto záujmu so všeobecnými zásadami a inými ustanoveniami práva Spoločenstva ešte predtým, než oznámi svoje rozhodnutie dotknutému členskému štátu v lehote 25 pracovných dní od uvedeného oznámenia, aby v čo najvyššej miere zabránila prijatiu svojho rozhodnutia až po tom, ako vnútroštátne opatrenia definitívne zabránia zamýšľanej koncentrácii (pozri analogicky rozsudok Portugalsko/Komisia, už citovaný v bode 107 vyššie, bod 55). Aby Komisia zaručila účinnosť svojho rozhodnutia prijatého podľa článku 8 nariadenia č. 139/2004, je v takomto prípade povinná prijať voči dotknutému členskému štátu rozhodnutie, ktorým buď uznáva predmetný záujem z dôvodu jeho zlučiteľnosti so všeobecnými zásadami a inými ustanoveniami práva Spoločenstva, alebo tento záujem neuznáva z dôvodu jeho nezlučiteľnosti s týmito zásadami a ustanoveniami.
113 Rovnaké úvahy sa uplatnia aj v prípade, že konanie podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 – tak ako je to v prejednávanej veci – nebolo začaté oznámením členského štátu, ale Komisiou z úradnej moci, ako uznal Súdny dvor v rozsudku Portugalsko/Komisia, už citovanom v bode 107 vyššie, bod 60, keďže povaha predmetného konania zostala vo všetkých ostatných častiach nezmenená.
114 Treba však poukázať na to, že v prejednávanej veci bolo od zamýšľanej koncentrácie spoločnosti Autostrade s vedľajším účastníkom konania 13. decembra 2006 upustené (pozri bod 13 vyššie). Svoje rozhodnutie upustiť od vykonania tohto návrhu obe spoločnosti uverejnili v tlačovom komuniké v ten istý deň (pozri bod 13 vyššie).
115 V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, ako už bolo vysvetlené v bodoch 107 až 111 vyššie, že konanie podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 sa vzťahuje na kontrolu konkrétnych koncentrácií Komisiou, ktorú predpokladá nariadenie. Kontrola záujmov uvedených v článku 21 ods. 4 treťom pododseku uvedeného nariadenia Komisiou má za cieľ zabezpečiť účinnosť rozhodnutí Komisie prijatých podľa článku 8 toho istého nariadenia.
116 Po druhé, právomoc Komisie prijať rozhodnutie podľa článku 8 nariadenia č. 139/2004 závisí, ako to špecifikuje článok 4 ods. 1 prvý pododsek uvedeného nariadenia, od „uzavretia dohody“ o koncentrácii. Práve tak, ako Komisia nie je oprávnená prijať rozhodnutie podľa nariadenia č. 139/2004 pred uzavretím takejto dohody, stráca svoje oprávnenie v okamihu, keď sa táto dohoda uskutočnila, a to aj v prípade, že dotknuté podniky pokračujú v rokovaniach o uzavretí dohody „inou formou“ (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. septembra 2004, MCI/Komisia, T‑310/00, Zb. s. II‑3253, bod 89).
117 Vzhľadom na to, že spoločnosť Autostrade a vedľajší účastník konania 13. decembra 2006 upustili od predmetnej zamýšľanej koncentrácie, a že kontrola záujmov uvedených v článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 má za cieľ zaistiť účinnosť rozhodnutí prijatých Komisiou podľa článku 8 nariadenia č. 139/2004, Komisia už nebola oprávnená ukončiť konanie podľa článku 21 ods. 4 uvedeného nariadenia vydaním rozhodnutia o uznaní verejného záujmu chráneného predmetnými vnútroštátnymi opatreniami.
118 Tento záver nespochybňuje ani skutočnosť, že konanie podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 nemá len objektívnu, ale aj subjektívnu funkciu, a to chrániť záujmy dotknutých podnikov týkajúce sa zamýšľanej koncentrácie z hľadiska zabezpečenia právnej istoty a rýchlosti konania stanoveného uvedeným nariadením. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že z dôvodu upustenia od zamýšľanej koncentrácie dotknutými podnikmi prestala byť subjektívna funkcia relevantnou. Keďže bolo od predmetnej zamýšľanej koncentrácie upustené, už nebolo namieste chrániť záujmy podnikov týkajúce sa tejto koncentrácie.
119 Aj z dôvodu upustenia od zamýšľanej koncentrácie nemôže byť zastavenie predmetného konania Komisiou rovnocenné rozhodnutiu Komisie o vyhlásení koncentrácie za nezlučiteľnú so spoločným trhom podľa článku 8 ods. 3 nariadenia č. 139/2004. Toto posledné uvedené ustanovenie sa totiž týka výlučne prípadov, keď dotknuté podniky od zamýšľanej koncentrácie neupustili (pozri bod 116 vyššie).
120 Z tohto dôvodu je teda potrebné vyvodiť záver, že Komisia nebola oprávnená zastaviť konanie začaté podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 rozhodnutím o uznaní verejného záujmu chráneného predmetnými vnútroštátnymi opatreniami. V tejto súvislosti je opodstatnené poukázať na to, že v prejednávanej veci nič nesvedčí o tom, že Komisia prijatím rozhodnutia prekročila svoje právomoci. Rozhodnutie z 13. augusta 208 teda nevyvoláva záväzné právne účinky, ktoré by mohli zasiahnuť záujmy žalobkyne tým, že podstatným spôsobom menia jej právnu situáciu. Rozhodnutie z 13. augusta 2008 nepokračovať v uvedenom konaní nemalo žiadny iný účinok, a preto nemôže byť napadnuteľným aktom.
121 Argumentácia žalobkyne, podľa ktorej žaloba o neplatnosť prinajmenšom zachovala záujem, ako aj dôvod prípadnej žaloby domáhajúcej sa zodpovednosti proti Talianskej republike, nemôže vynahradiť skutočnosť, že z dôvodu upustenia od zamýšľanej koncentrácie 13. decembra 2006 rozhodnutie z 13. augusta 2008 nevyvoláva voči žalobkyni žiadne záväzné právne účinky.
122 Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že po upustení od predmetnej zamýšľanej koncentrácie nadobudlo konanie skutočne vedené Komisiou podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 povahu konania o porušení povinnosti proti Talianskej republike.
123 Vo svojich záveroch z predbežného posúdenia z 31. januára 2007 Komisia definovala najprv opatrenia prijaté talianskymi orgánmi v zmysle článku 21 nariadenia č. 139/2004 predtým, než skonštatovala, že vykonaním týchto opatrení Talianska republika porušila článok 21 odsek 4 uvedeného nariadenia a že tieto opatrenia sú nezlučiteľné s právom Spoločenstva. Komisia ďalej uviedla, že pokiaľ by bolo toto predbežné posúdenie potvrdené, mohla by prijať rozhodnutie určujúce, že Talianska republika porušila článok 21 nariadenia č. 139/2004.
124 Pokračovaním konania začatého podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 po upustení od zamýšľanej koncentrácie preto už Komisia nemala v úmysle prijať rozhodnutie o uznaní verejného záujmu chráneného predmetnými vnútroštátnymi opatreniami, ale skôr rozhodnutie určujúce, že Talianska republika porušila článok 21 uvedeného nariadenia. Týmto Komisia v skutočnosti opustila rámec konania začatého podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004, pričom v ňom pokračovala ako v konaní o nesplnení povinnosti, ktoré je upravené v článku 226 ES alebo článku 86 ods. 3 ES.
125 Komisia však disponuje diskrečnou právomocou na začatie konania o nesplnení povinnosti podľa článku 226 ES (rozsudky Súdneho dvora zo 14. februára 1989, Star Fruit/Komisia, 247/87, Zb. s. 291, bod 11, a zo 17. mája 1990, Sonito a i./Komisia, C‑87/89, Zb. s. I‑1981, bod 6; uznesenie Súdneho dvora z 10. júla 2007, AEPI/Komisia, C‑461/06 P, neuverejnené v Zbierke, bod 24) a podľa článku 86 ods. 3 ES (rozsudok Súdneho dvora z 22. februára 2005, Komisia/max.mobil, C‑141/02 P, Zb. s. I‑1283, bod 69).
126 V dôsledku toho teda rozhodnutie obsiahnuté v liste z 13. augusta 2008 nie je napadnuteľným aktom, a to aj z dôvodu, že po upustení od zamýšľanej koncentrácie nadobudlo konanie skutočne vedené Komisiou podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 povahu konania o nesplnení povinnosti.
127 Záver, podľa ktorého rozhodnutie Komisie z 13. augusta 2008 nepokračovať v preskúmavaní veci Abertis/Autostrade podľa článku 21 nariadenia č. 139/2004 nie je napadnuteľným aktom, nevyvracajú ani ďalšie tvrdenia žalobkyne a vedľajšieho účastníka konania.
128 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého Komisia porušila zásadu riadnej správy vecí verejných tým, že po upustení od zamýšľanej koncentrácie 13. decembra 2006 prijala svoje predbežné posúdenie z 31. januára 2007, je potrebné poukázať na to, že aj keby sa týmto prijatím predbežného posúdenia porušila zásada riadnej správy vecí verejných, nemôže to mať za následok, že sa Komisii prizná právomoc prijať rozhodnutie o uznaní verejného záujmu chráneného predmetnými vnútroštátnymi opatreniami ani uznanie, že rozhodnutie nepokračovať v konaní podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 má povahu napadnuteľného aktu.
129 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne a vedľajšieho účastníka konania, podľa ktorého by v prípade neprípustnosti žaloby bola žalobkyňa zbavená práva na účinnú súdnu ochranu, je potrebné poukázať na to, že ustanovenia, ktoré môžu byť predmetnými vnútroštátnymi opatreniami porušené, a to článok 43 ES a článok 56 ES, majú priamy účinok, a teda osoby podliehajúce súdnej právomoci môžu na vnútroštátny súd podať návrh na určenie ich porušenia.
130 V poslednom rade sa žalobkyňa a vedľajší účastník konania dovolávajú judikatúry, ktorá uznáva prípustnosť žaloby podanej konkurentom príjemcu štátnej pomoci, ktorou sa domáha určenia opomenutia Komisie prijať rozhodnutie v rámci predbežného preskúmania štátnej pomoci podľa článku 88 ods. 3 ES (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. septembra 1998, Gestevisión Telecinco/Komisia, T‑95/96, Zb. s. II‑3407, body 49 až 70).
131 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj keď v prejednávanej veci dotknuté podniky upustili od zamýšľanej koncentrácie, dotácie, o ktoré išlo v rozsudku Gestevisión Telecinco/Komisia, už citovaný v bode 130 vyššie, neboli vrátené.
132 Okrem toho, aj keď má Komisia výlučnú právomoc pri určení prípadnej nezlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom (pozri rozsudok Gestevisión Telecinco/Komisia, už citovaný v bode 130 vyššie, bod 54 a tam citovanú judikatúru), v prejednávanej veci môže o zlučiteľnosti predmetných vnútroštátnych opatrení s článkom 43 ES a článkom 56 ES rozhodnúť aj vnútroštátny súd, takže žalobkyňa nie je zbavená práva na účinnú súdnu ochranu (pozri bod 129 vyššie).
133 S prihliadnutím na tieto rozdiely nie je teda možné judikatúru citovanú v bode 130 vyššie uplatňovať v prejednávanej veci.
134 Vzhľadom na vyššie uvedené je teda potrebné určiť, že rozhodnutie Komisie nepokračovať v konaní začatom vo veci Abertis/Autostrade podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 nepredstavuje akt, ktorý môže byť predmetom žaloby o neplatnosť.
135 Žaloba musí byť teda zamietnutá ako neprípustná.
O trovách
136 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.
137 Podľa článku 87 ods. 4 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd nariadiť, že vedľajší účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania. V tomto prípade vedľajší účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)
nariadil:
1. Žaloba sa zamieta ako neprípustná.
2. Schemaventotto SpA znáša svoje vlastné trovy konania, ako aj trovy konania vynaložené Európskou komisiou.
3. Abertis Infraestructuras SA znáša svoje vlastné trovy konania.
V Luxemburgu 2. septembra 2010
Tajomník | | Predsedníčka komory |
E. Coulon | | M. E. Martins Ribeiro |