NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PEDRO CRUZ VILLALÓN
prednesené 7. októbra 2010 (1)
Vec C‑235/09
DHL Express (France) SAS
proti
Chronopost SA
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Cour de cassation (Francúzsko)]
„Duševné vlastníctvo – Právo ochranných známok – Článok 98 nariadenia (ES) č. 40/94 – Územná pôsobnosť zákazu uloženého súdom pre ochranné známky Spoločenstva – Penále spojené so zákazom – Uplatniteľnosť penále na území iných členských štátov, než je členský štát súdu, ktorý ich uložil“
1. Cour de cassation (francúzsky kasačný súd) položil v tejto veci Súdnemu dvoru štyri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článku 98 nariadenia (ES) o ochrannej známke spoločenstva(2). Toto ustanovenie, ako je známe, sa týka zákazu uloženého súdom pre ochranné známky Spoločenstva pokračovať v úkonoch, ktoré ohrozujú alebo by mohli ohroziť ochrannú známku Spoločenstva, ako aj opatrení zameraných na zabezpečenie dodržiavania tohto zákazu.
2. Zo všeobecnejšieho hľadiska táto vec poukazuje na ťažkosti spojené s výkladom ustanovení nariadenia č. 40/94 týkajúcich sa právomoci súdov, najmä pokiaľ ide o právne účinky súdnych rozhodnutí konštatujúcich porušenie alebo hrozbu porušenia ochrannej známky Spoločenstva. Cour de cassation v podstate žiada Súdny dvor, aby objasnil, či rozhodnutia súdu pre ochranné známky Spoločenstva, vrátane doplňujúcich opatrení, ktoré sú s nimi spojené, majú právne účinky na celom území Únie, alebo či sa tieto účinky vzťahujú len na jeden členský štát alebo na niektoré z nich.
I – Právny rámec
3. Nariadenie č. 40/94 zaviedlo spoločný režim pre ochranné známky Spoločenstva s cieľom priznať na celom území Únie jednotné právo duševného vlastníctva. Na účely zabezpečenia tejto jednotnosti nariadenie upravuje právo, ktorého účinky sa vzťahujú na celé územie Únie, a zároveň zavádza osobitnú právomoc, ktorú zverilo súdom členských štátov.
4. V roku 2009 bolo prijaté nariadenie (ES) č. 207/2009 o ochrannej známke Spoločenstva(3), ktoré kodifikovalo dovtedy platné ustanovenia v danej oblasti. Vzhľadom na to, že skutočnosti týkajúce sa tohto sporu nastali pred nadobudnutím účinnosti nového nariadenia, v týchto návrhoch budem odkazovať výlučne na nariadenie č. 40/94.
5. Pätnáste a šestnáste odôvodnenie nariadenia č. 40/94 poukazujú nielen na význam jednotného charakteru ochrannej známky Spoločenstva ale aj na význam účinnosti rozhodnutí prijatých súdmi pre ochranné známky Spoločenstva:
„keďže rozhodnutia týkajúce sa platnosti a porušovania práv z ochranných známok spoločenstva musia mať účinnosť a musia sa vzťahovať na celé územie spoločenstva, keďže toto je jediný spôsob ako zabrániť protirečiacim rozhodnutiam zo strany súdov a úradu a ako zabezpečiť, aby nedošlo k narušeniu jednotného charakteru ochranných známok spoločenstva; keďže pravidlá obsiahnuté v bruselskom dohovore o právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach sa budú uplatňovať na všetky žaloby podľa zvykového práva týkajúce sa ochranných známok spoločenstva, až na prípady, kedy toto nariadenie tieto pravidlá deroguje;
keďže by sa malo zabrániť protichodným rozsudkom v žalobách, ktoré sa týkajú rovnakých aktov a rovnakých strán a ktoré sú vznesené na základe ochrannej známky spoločenstva a paralelných národných ochranných známok; keďže na tento účel, ak sú žaloby podávané v tom istom členskom štáte, spôsob, akým sa to dá dosiahnuť, je záležitosťou vnútroštátnych procedurálnych pravidiel, ktoré nie sú dotknuté týmto nariadením, zatiaľ čo v prípade, že žaloby sú podávané v rôznych členských štátoch, ako vhodné sa javia ustanovenia založené na pravidlách o lis pendens a príbuzných žalobách uvedeného bruselského dohovoru“.
6. Článok 1 ods. 2 nariadenia potvrdzuje jednotný charakter ochrany, ktorú zaručuje ochranná známka Spoločenstva jej majiteľovi:
„Ochranná známka spoločenstva má jednotný charakter. Je rovnako účinná v celom spoločenstve: nebude zapísaná, prevedená ani predmetom vzdania sa a nebude predmetom rozhodnutia o výmaze práv majiteľa alebo prehlásenia za neplatnú, nebude zakázané ani jej používanie, až na prípady, ktoré sa vzťahujú na celé spoločenstvo. Táto zásada sa bude uplatňovať, pokiaľ toto nariadenie neustanovuje inak“.
7. Článok 98 nariadenia č. 40/94, ktorý ukladá súdu pre ochrannú známku Spoločenstva, aby v prípade, že zistí, že došlo k úkonu porušenia alebo k úkonu predstavujúcemu hrozbu porušenia ochrannej známky, prijal opatrenie o zákaze spojené s ďalšími doplňujúcimi opatreniami znie takto:
„1. Ak súd pre ochrannú známku spoločenstva zistí, že odporca porušil alebo hrozí porušiť ochrannú známku spoločenstva, vydá, pokiaľ neexistujú osobitné dôvody tak neučiniť, príkaz zakazujúci odporcovi pokračovať v úkonoch, ktoré ohrozujú alebo by mohli ohroziť ochrannú známku spoločenstva. V súlade so svojim vnútroštátnym právom taktiež prijme také opatrenia, ktoré budú zamerané na zabezpečenie dodržiavania tohto zákazu.
2. Vo všetkých ostatných prípadoch bude súd pre ochranné známky spoločenstva uplatňovať právo toho členského štátu, voči [v ktorom – neoficiálny preklad] ktorému boli skutky porušenia alebo skutky hroziace porušením spáchané, vrátane súkromného medzinárodného práva“.
8. Nakoniec článok 11 smernice 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva(4) výslovne upravuje harmonizovaný systém opatrení, ktoré môžu byť prijaté súdmi konštatujúcimi porušenie:
„Súdne príkazy
Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, ak bolo prijaté súdne rozhodnutie vyslovujúce porušenia práva duševného vlastníctva, mohli súdne orgány vydať proti porušovateľovi súdny príkaz zakazujúci ďalšie porušovanie. Ak to umožňuje vnútroštátne právo, za nedodržanie príkazu možno v prípade v prípade potreby opakovane uložiť pokutu, aby sa zabezpečilo jeho dodržiavanie. Členské štáty tiež zabezpečia, aby vlastníci práv mali možnosť navrhnúť vydanie súdneho príkazu proti sprostredkovateľom, ktorých služby využíva tretia strana na porušovanie práva duševného vlastníctva; tým nie je dotknutý článok 8 ods. 3 smernice 2001/29/ES“.
II – Skutkové okolnosti a konanie pred vnútroštátnym súdom
9. Spoločnosť Chronopost je majiteľkou národnej francúzskej ochrannej známky a ochrannej známky Spoločenstva „WEBSHIPPING“ prihlásených 27. apríla a 28. októbra 2000 na účely označenia rôznych služieb týkajúcich sa logistiky a prenosu informácií a najmä preberania a doručovania zásielok.
10. Spoločnosť DHL International, do ktorej práv vstúpila spoločnosť DHL Express France v období po zápise uvedenej ochrannej známky použila na označenie služby správy expresných zásielok dostupných najmä na internete termíny „web shipping“ a „webshipping“.
11. Tribunal de grande instance v Paríži konajúci ako súd pre ochrannú známku Spoločenstva vyhlásil 9. novembra 2007 v spore začatom na návrh spoločnosti Chronopost proti DHL Express France pre porušenie práv z ochrannej známky Spoločenstva rozsudok, v ktorom rozhodol v prospech žalobkyne a uznal porušenie práva z ochrannej známky. V tomto rozsudku uložil spoločnosti DHL Express France zákaz pokračovať v úkonoch porušujúcich práva z ochrannej známky a spojil ho s pokutou.
12. Cour d’appel (odvolací súd) v Paríži, ktorý rozhodoval o odvolaní proti rozsudku Tribunal de grande instance ako druhostupňový súd pre ochrannú známku Spoločenstva potvrdil sporný rozsudok. Odvolací súd však zamietol návrh spoločnosti Chronopost rozšíriť zákaz uložený spoločnosti DHL Express France na celé územie Spoločenstva. Odvolací súd teda rozhodol, že účinky zákazu sa vzťahujú výlučne na územie Francúzska.
13. DHL Express France podala proti rozsudku Cour d’appel v Paríži na Cour de cassation (kasačný súd) kasačný opravný prostriedok, ktorý tento súd zamietol. Spoločnosť Chronopost podala vzájomný kasačný opravný prostriedok, pokiaľ ide o obmedzenie územného dosahu zákazu a príslušnej sankcie.
14. Cour de cassation sa domnieva, že so zreteľom na vyššie uvedené tvrdenia spoločnosti Chronopost je na účely odpovede na položenú otázku potrebný výklad Súdneho dvora, a preto mu musí predložiť návrh na začatie prejudiciálneho konania.
III – Prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom
15. Návrh na začatie prejudiciálneho konania doručený do kancelárie Súdneho dvora 29. júna 2009 obsahuje tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 98 nariadenia (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 vykladať v tom zmysle, že zákaz uložený súdom pre ochrannú známku Spoločenstva má právne účinky na celom území Spoločenstva?
2. V prípade zápornej odpovede, je súd oprávnený tento zákaz osobitne rozšíriť na územie iných štátov, v ktorých došlo k úkonom porušenia alebo hrozí, že k nim dôjde?
3. Sú v niektorom z uvedených prípadov donucovacie opatrenia, ktoré súd pri uplatnení svojho vnútroštátneho práva spojil so zákazom, ktorý uložil, uplatniteľné na území členských štátov, v ktorých má tento zákaz právne účinky?
4. Môže súd v opačnom prípade uložiť takéto donucovacie opatrenie, podobné alebo rozdielne od opatrenia, ktoré prijíma podľa svojho vnútroštátneho práva, na základe vnútroštátneho práva štátov, v ktorých má mať tento zákaz právne účinky?“
16. Písomné pripomienky v rámci lehoty stanovenej v článku 23 Štatútu Súdneho dvora predložili okrem spoločnosti Chronopost vlády Francúzska, Nemecka, Spojeného kráľovstva a Holandska, ako aj Komisia.
17. Na pojednávanie, ktoré sa konalo 30. júna 2010, sa dostavili právni zástupcovia spoločnosti Chronopost, zástupcovia francúzskej a nemeckej vlády, ako aj zástupca Komisie.
IV – Úvod: súdy pre ochranné známky Spoločenstva ako osobitné súdy Únie, ktoré sú súčasťou súdnej moci členských štátov
18. Na účely odpovede na otázky položené v tejto veci je najskôr potrebné stručne opísať model súdnictva zavedený nariadením č. 40/94, ako aj ciele, ktoré sleduje toto nariadenie prostredníctvom vytvorenia práva duševného vlastníctva nadnárodného charakteru.
19. Ako bolo uvedené, nariadenie č. 40/1994 stanovuje osobitný právny režim pre ochrannú známku Spoločenstva, ktorý zahŕňa vytvorenie osobitného súdneho systému, aj keď rozdeleného, takpovediac na dve úrovne. Na prvej úrovni rozhoduje Úrad pre harmonizáciu vnútorného trhu (ÚHVT), ktorý nie je orgánom súdnej moci, pričom jeho rozhodnutia sú preskúmateľné súdom a prípadne Súdnym dvorom(5). Tieto súdy plnia osobitnú úlohu, ktorá v zásade spočíva v preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí ÚHVT týkajúcich sa zápisu ochranných známok Spoločenstva. Druhú úroveň predstavujú súdy členských štátov, ktorých úlohou je rozhodovať o žalobách pre porušenie práv z ochrannej známky Spoločenstva, ktoré podávajú ich majitelia(6). Stručne povedané, zatiaľ čo ÚHVT a súdy Únie rozhodujú vo veciach vertikálnych sporov začatých na návrh jednotlivca proti správnemu orgánu príslušnému pre zápis ochrannej známky Spoločenstva, vnútroštátne súdy majú právomoc rozhodovať len v horizontálnych sporoch medzi jednotlivcami(7).
20. Treba zdôrazniť skutočnosť, že vnútroštátne súdy majú postavenie osobitných súdov pre ochrannú známku Spoločenstva. Vnútroštátne súdy neplnia v týchto prípadoch úlohy všeobecných súdov Únie, ako je tomu obvykle pri uplatňovaní európskeho práva v rámci bežných sporov, ktoré sú im predložené. Poslanie vnútroštátneho súdu konajúceho ako súd pre ochrannú známku Spoločenstva sa líši od jeho poslania ako súdu Únie, hoci v obidvoch prípadoch tieto poslania zjavne majú niektoré spoločné črty. Na rozdiel od prípadov, v ktorých vnútroštátne súdy bežne uplatňujú právo Únie, v prípade sporu vo veci ochrannej známky Spoločenstva sa vnútroštátny súd stáva osobitným súdom Únie vytvoreným na ochranu práv vyplývajúcich z osobitného práva duševného vlastníctva Únie v rámci systému súdnej právomoci Únie, na ktorého správne fungovanie musia členské štáty dohliadať(8).
21. Nie je teda náhoda, že nariadenie č. 40/94, najmä v štrnástom a v pätnástom odôvodnení spresňuje, že členské štáty musia určiť „čo možno najobmedzenejší počet národných súdov prvej a druhej inštancie, ktoré budú mať právomoc v záležitostiach porušovania práv a platnosti ochranných známok spoločenstva“ a že ich rozhodnutia „musia mať účinnosť a musia sa vzťahovať na celé územie spoločenstva, keďže toto je jediný spôsob ako zabrániť protirečiacim rozhodnutiam zo strany súdov …“.
22. Možno povedať, že vnútroštátne súdy pre ochrannú známku Spoločenstva ako osobitné súdy Únie zabezpečujú pri výkone tejto právomoci dosiahnutie nižšie uvedených cieľov.
23. Po prvé súdy pre ochrannú známku Spoločenstva zabezpečujú jednotnosť hmotnoprávneho systému ochrannej známky Spoločenstva, ako spoločného a nezávislého právneho systému, ktorého ustanovenia umožňujú vznik, priznanie a prípadne zánik práva duševného vlastníctva Únie, ktoré existuje popri ďalšom práve, a to práve z národnej ochrannej známky, ktorého účinky sa obmedzujú len na územie jednotlivých členských štátov(9). Túto koncepciu má na mysli nariadenie č. 40/94, keď odkazuje na „zásadu jednotného charakteru ochrannej známky Spoločenstva“(10).
24. Po druhé súdy pre ochrannú známku Spoločenstva zabezpečujú jednotnosť súdnej ochrany ochrannej známky Spoločenstva. Nariadenie č. 40/94 tým, že vnútroštátnym súdom priznáva postavenie osobitných súdov Únie, ktoré sa riadia prednostne uplatňovanými procesnými pravidlami s priamym účinkom, ako aj osobitnými pravidlami upravujúcimi ich právomoc pre jednotlivé spory, priznáva osobitný význam súdnej ochrany práv majiteľa ochrannej známky. Nariadenie č. 40/94 chce v každom prípade zabrániť existencii veľkého počtu súdov, v dôsledku čoho by bolo ťažké dospieť k jednotnému rozhodnutiu, čo by tiež prispelo k vytvoreniu právnej neistoty.(11)
25. Napokon je tu okolnosť, ktorá je v prejednávanej veci veľmi dôležitá, a to že vnútroštátne súdy pre ochrannú známku Spoločenstva sú povinné zabezpečiť efektívnosť a účinnosť hmotnoprávneho a procesného systému. Ochranná známka sa totiž nemá chápať ako abstraktné právo. Naopak jej praktické použitie má svojim spôsobom v podstate za cieľ chrániť jednotlivcov a podniky, ktorí v súlade s právom vytvoria a používajú označenia v rámci vykonávania svojej hospodárskej činnosti. Ochranná známka Spoločenstva, ktorá podlieha rozličným právnym úpravám rôznych členských štátov a ktorá môže byť predmetom sporov pred viacerými vnútroštátnymi súdmi by bola príliš neatraktívnym právom duševného vlastníctva, ktoré by v konečnom dôsledku mohlo pre jeho majiteľa predstavovať vyššie náklady než zápis viacerých národných ochranných známok. Nariadenie č. 40/94 má teda za cieľ, aby ochranná známka Spoločenstva priznávala jeho majiteľovi účinné právo, ktorého použitie, ako aj jeho ochrana nebude preňho predstavovať neprimeranú finančnú záťaž.
26. Stručne povedané, pravidlá upravujúce právomoc súdov obsiahnuté v článkoch 92 až 96 nariadenia č. 40/94 sú súčasťou systému, v rámci ktorého vnútroštátne súdy konajú ako osobitné súdy Únie, ktoré majú tieto pravidlá uplatňovať tak, aby bola zabezpečená jednotnosť ochrannej známky, ako aj jej ochrana bez toho, aby jednotlivcovi, ktorý sa na tieto súdy obráti, vznikli neprimerané náklady.
27. Vyššie uvedené úvahy už umožňujú vymedziť odpoveď, ktorú treba podľa mňa poskytnúť na prejudiciálne otázky položené Cour de cassation. Predtým je však ešte potrebné uskutočniť úvahu týkajúcu sa článku 98 nariadenia č. 40/94, ktorý umožňuje súdom pre ochranné známky Spoločenstva uložiť zákazy a doplňujúce opatrenia, ktorých sa napokon týkajú aj otázky položené vnútroštátnym súdom.
V – Obsah, funkcie a pôsobnosť článku 98 nariadenia č. 40/94
28. Článok 98 nariadenia 40/94 stanovuje, že ak súd pre ochrannú známku Spoločenstva zistí, že došlo k porušeniam uvedeným v článku 9 tohto nariadenia, je povinný vydať „príkaz … zakazujúci [odporcovi] pokračovať v úkonoch, ktoré ohrozujú alebo by mohli ohroziť ochrannú známku spoločenstva“. Ak súd pre ochrannú známku Spoločenstva zistí porušenie ochrannej známky príjme teda toto rozhodnutie. Neplatí to jedine v prípade, ak existujú „osobitné dôvody tak neučiniť“(12). Ustanovenie tohto článku oprávňuje súd pre ochranné známky Spoločenstva aj na to, aby k tomuto zákazu pripojil „opatrenia, ktoré budú zamerané na zabezpečenie dodržiavania tohto zákazu“(13). V súvislosti s týmto ustanovením sa vynára, ako už bolo uvedené, viacero otázok a väčšina z nich sú otázkami, pre ktoré bol podaný návrh na začatie tohto prejudiciálneho konania.
29. Predovšetkým treba spresniť, že hoci má článok 98 nariadenia č. 40/94 názov „Sankcie“ tieto nie sú jediným a skutočným cieľom tohto ustanovenia a predovšetkým ani jeho odseku 1. Jeho hlavným cieľom je upraviť opatrenia, ktoré príjme súd pre ochrannú známku Spoločenstva, aby bolo zabezpečené účinné dodržiavanie rozhodnutia o uložení zákazu. Na rozdiel od väčšiny bežných občianskoprávnych konaní, v prípade ktorých sa po vydaní deklaratórneho rozsudku môže pristúpiť, ak je to potrebné, k nútenému výkonu rozhodnutia ukladajúceho sankciu, článok 98 ods. 1 stanovuje, aby súd pre ochranné známky Spoločenstva prijal všetky potrebné opatrenia na to, aby sa zabránilo a predišlo porušeniam v budúcnosti. Na tento účel rozlišuje dve skupiny opatrení: na jednej strane zákaz a na strane druhej opatrenia zamerané na zabezpečenie dodržiavania tohto zákazu.
30. Deklaratórne rozhodnutie, v ktorom sa konštatuje porušenie alebo hrozba porušenia ochrannej známky Spoločenstva je teda predpokladom, po ktorom nevyhnutne nasleduje uloženie zákazu. Ako už bolo uvedené, zákaz je prirodzeným dôsledkom od okamihu, keď súd vyhlási, že došlo k porušeniu. Navyše je pravdepodobné, že súd uloží zákaz súčasne s citovaným vyhlásením, pretože len takto sa zabezpečí plná účinnosť deklaratórneho rozhodnutia. Súdny dvor v citovanom rozsudku Nokia uviedol, že „ak by to tak nebolo, nedosiahol by sa cieľ článku 98 ods. 1 nariadenia, ktorým je jednotným spôsobom chrániť na celom území Spoločenstva právo vyplývajúce z ochrannej známky Spoločenstva proti nebezpečenstvu jeho porušenia“(14). Okolnosť, že „príkaz“ je v tomto ustanovení uvedený samostatne, ako keby išlo o samostatné rozhodnutie, nevyhnutne neznamená, že zákaz musí byť uložený pomocou samostatného aktu, ani to, že by mal byť uložený v inom okamihu. Možno sa domnievať, že tento odkaz vyjadruje určitým spôsobom samostatnosť zákazu vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej s tým, že zákaz sa chápe ako individuálny príkaz smerujúci voči žalovanému, prijatý popri rozhodnutí týkajúcom sa subjektívneho práva.
31. Tie isté úvahy možno z väčšej časti použiť aj pokiaľ ide o opatrenia zamerané na zabezpečenie dodržiavania zákazu upravené v citovanom článku 98. Po vyhlásení rozhodnutia, v ktorom sa konštatuje porušenie alebo hrozba porušenia ochrannej známky Spoločenstva, bude súd možno musieť prijať okrem vyššie uvedeného zákazu aj opatrenia na zabezpečenie jeho dodržiavania. Ide síce o fakultatívne opatrenie, ktoré môže súd prijať, ak to uzná za vhodné, isté však je, že okamih jeho prijatia bude veľmi často zodpovedať okamihu vydania deklaratórneho rozhodnutia spojeného so zákazom.
32. Zákaz a opatrenia zamerané na zabezpečenie jeho dodržiavania sú teda úzko spojené. Dalo by sa povedať, že zákaz je nevyhnutným prirodzeným dôsledkom deklaratórneho rozsudku, ktorý vo svojom výroku ukladá porušovateľovi ochrannej známky Spoločenstva dodatočnú povinnosť zdržať sa určitého konania. V prípade nedodržania tohto zákazu sa uplatní doplňujúce opatrenie ako sankcia za nezákonné správanie porušovateľa. Preto tieto opatrenia plnia jednak úlohu prevencie, ako aj represie v tom zmysle, že na jednej strane predstavujú mechanizmus, ktorý odrádza žalovaného, aby porušil zákaz uložený súdnym rozhodnutím, a zároveň prípadne slúžia ako sankcia.
33. Po týchto vyššie uvedených úvahách môžeme pristúpiť s väčšou istotou k preskúmaniu otázok položených Cour de cassation. Na jednej strane sa prvá a druhá otázka, ktoré položil vnútroštátny súd, týkajú predovšetkým zákazu, kým ďalšie dve otázky súvisia s doplňujúcimi opatreniami. Domnievam sa, že hoci vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru štyri rôzne otázky možno na ne odpovedať v dvoch častiach s tým, že prvá časť sa bude týkať zákazu a potom sa v rámci druhej časti posúdi povaha a režim uplatňovania opatrení na zabezpečenie jeho dodržiavania.
VI – O prvých dvoch otázkach: teritoriálne účinky zákazov uložených súdom pre ochranné známky Spoločenstva
34. Nariadenie č. 40/94 zaviedlo jednotný systém, ktorého cieľom je, ako bolo uvedené vyššie, vytvoriť spoločný rámec hmotnoprávnych a procesných pravidiel doplnených opatreniami na zabezpečenie jeho účinnosti. Okolnosť, že vnútroštátnym súdom sa priznáva postavenie osobitných súdov Únie rozšírením ich právomoci na zabezpečenie jednotnosti ochrannej známky by teda mohlo odôvodnene viesť k presvedčeniu, že rozhodnutia týchto súdov sú ope legis automaticky a bezpodmienečne účinné na celom území Únie.
35. Výklad, podľa ktorého sa všetky vnútroštátne rozhodnutia v danej oblasti stávajú rozhodnutiami, ktoré majú účinnosť na celom území Únie, by mohol byť zrejme výkladom, ktorý najviac zodpovedá zmyslu a účelu nariadenia č. 40/94. Toto však nie je jediný možný výklad. V skutočnosti existuje ďalší výklad, o niečo pružnejší, ktorý je v každom prípade vo väčšom súlade s cieľmi sledovanými týmto právnym predpisom a teda podľa mňa správnejší.
36. Na úvod treba uviesť, že súdu pre ochranné známky Spoločenstva bola výslovne priznaná právomoc, ktorá ho na základe článkov 93 a 94 nariadenia č. 40/94 oprávňuje rozhodovať o skutkoch spáchaných na území iných členských štátov Únie(15). Toto pravidlo upravujúce právomoc sa vysvetľuje pomocou cieľov, z ktorých vychádza vyššie uvedená právna úprava ochranných známok Spoločenstva, a jeho účelom je umožniť majiteľovi ochrannej známky Spoločenstva, aby sa so svojim návrhom, ktorým sa domáha upustenia od úkonov porušovania, ku ktorým došlo v rôznych členských štátoch, nemusel obrátiť na viacero súdov, ale len na jeden súd. Preto, ak je na základe článku 93 nariadenia č. 40/94 daná právomoc súdu pre ochranné známky Spoločenstva, jeho rozhodnutie konštatujúce porušenie bude bez ohľadu na to, v ktorom členskom štáte k nemu došlo, spojené so zákazom, ako aj s opatreniami zabezpečujúcimi jeho dodržiavanie(16).
37. Vzhľadom na vyššie uvedené zdieľam názor Komisie, ktorá tvrdí, že na účely odpovede na túto otázku je potrebné rozlišovať medzi účinkami deklaratórneho rozhodnutia vo veci subjektívneho práva a účinkami samotného rozhodnutia ako takého. Nariadenie 40/94 totiž umožňuje súdu pre ochranné známky Spoločenstva rozhodovať vo veci subjektívneho práva priznaného na základe aktu sekundárneho práva Únie, ktoré bolo porušené v jednom alebo vo viacerých členských štátoch. Rozhodnutie súdu pre ochranné známky Spoločenstva sa teda týka subjektívneho práva priznaného Európskou úniou, ktorého súdna ochrana sa zveruje osobitným vnútroštátnym súdom Únie. Preto sa účinky súdneho rozhodnutia týkajúceho sa subjektívneho práva vzťahujú spravidla na celé územie Únie.
38. Každý spor však musí byť posúdený so zreteľom na skutkové a právne okolnosti konkrétneho prípadu. Ak sa žaloba týka porušenia, ku ktorému došlo iba v jednom členskom štáte, účinky rozhodnutia budú obmedzené len na toto územie(17). Rovnaký prípad nastane, ak k porušeniu došlo v určitej skupine členských štátov, čo je zrejme prípad prejednávanej veci, keď pravdepodobnosť zámeny súvisí s jazykom používaným na území týchto štátov(18). Z týchto úvah vyplýva, že ak žalobca nespresní územný rozsah napadnutého porušenia, žalovaný bude musieť preukázať, že sa toto porušenie týka len určitého konkrétneho geografického priestoru. V opačnom prípade je prirodzené, aby rozhodnutie súdu pre ochranné známky Spoločenstva, v ktorom sa konštatuje porušenie, malo rovnaké účinky na celom území Únie.
39. S vyššie uvedenými tvrdeniami je v súlade jedine výklad, podľa ktorého sa územná pôsobnosť zákazu podľa článku 98 ods. 1 zhoduje s pôsobnosťou pripisovanou porušeniu subjektívneho práva. Ak teda súd pre ochranné známky Spoločenstva rozhodne, že porušenie sa obmedzuje na určité územie, na ktorom sa používa rovnaký jazyk, tak aj uložený zákaz sa vzťahuje len na tento geografický priestor. V opačnom prípade, ak sa v rozhodnutí konštatujúcom porušenie neuvádza nič o jeho územnom obmedzení, účinky zákazu sa vzťahujú na celé územie Únie.
40. Ako bolo uvedené vyššie, účinky, ktoré priznáva nariadenie subjektívnemu právu, sa odlišujú od účinkov súdneho rozhodnutia. Súdne rozhodnutie, ktoré je rozhodnutím orgánu štátnej moci, sa totiž nevzťahuje automaticky na celé územie Únie, ale je v zásade účinné na území štátu, na ktorom bolo prijaté bez toho, aby tým bol dotknutý systém rýchleho a účinného uznávania súdnych rozhodnutí, ktorý možno využiť v súlade s nariadením č. 44/2001(19). Deklaratórne rozhodnutie súdu sa preto môže vzťahovať na priestor presahujúci hranice členského štátu súdu, na ktorý bola podaná žaloba, zatiaľ čo účinky súdneho rozhodnutia ako aktu vydaného vnútroštátnym orgánom verejnej moci sú obmedzené len na tento štát a podliehajú zvýhodnenému režimu uznávania.
41. Z toho dôvodu navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prvú otázku položenú Cour de cassation odpovedal tak, že článok 98 nariadenia č. 40/94 sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ nie je výslovne uvedené inak, zákaz uložený súdom pre ochrannú známku Spoločenstva je v zásade v plnom rozsahu účinný na celom území Únie. Na druhú otázku položenú vnútroštátnym súdom nie je preto potrebné odpovedať.
VII – O tretej a štvrtej otázke: uplatniteľný režim a pôsobnosť doplňujúcich opatrení prijatých súdom pre ochrannú známku Spoločenstva na zabezpečenie dodržiavania zákazu
42. V súvislosti s prijatím a pôsobnosťou opatrení, ktoré článok 98 ods. 1 definuje ako „opatrenia, ktoré budú zamerané na zabezpečenie dodržiavania tohto zákazu“ vznikajú, ako bude uvedené nižšie, dodatočné ťažkosti. V tomto prípade vyvstáva konkrétne otázka, či tieto opatrenia musia byť predmetom jednotného zaobchádzania, alebo či ustanovenie článku 98 odkazuje v tejto súvislosti na procesné právo jednotlivých členských štátov. Od odpovede na túto otázku závisí aj odpoveď na otázku týkajúcu sa účinkov doplňujúcich opatrení a tieto dve otázky, ktoré položil Súdnemu dvoru Cour de cassation, nie sú neodôvodnené.
43. Podrobné preskúmanie článku 98 nariadenia č 40/94, a to jednak jeho prvého, ako aj druhého odseku ukazuje, že normotvorca Únie predpokladá rôzne druhy opatrení. Zatiaľ čo odsek 1 sa týka „opatrení, ktoré budú zamerané na zabezpečenie dodržiavania tohto zákazu“, odsek 2 neurčitým spôsobom odkazuje na ostatné opatrenia, ktoré môžu byť vo všeobecnosti prijaté. Čo sa týka prvých opatrení, toto ustanovenie stanovuje, že súd pre ochranné známky Spoločenstva uplatní svoje „vnútroštátne právo“, zatiaľ čo v prípade ostatných opatrení uvedených v odseku 2 má uplatniť „právo toho členského štátu, voči ktorému [v ktorom – neoficiálny preklad] boli skutky porušenia alebo skutky hroziace porušením spáchané“.
44. Táto nerovnosť zaobchádzania viedla Cour de cassation k položeniu tretej a štvrtej otázky, hoci obidve sa v skutočnosti týkajú rovnakého problému: či sa penále ako donucovacie opatrenie spojené s porušením zákazu riadi vo všetkých ohľadoch lex fori (právnymi predpismi štátu súdu, na ktorý bola podaná žaloba), alebo aj lex loci delicti commissi (právnymi predpismi štátu, na ktorého území došlo k porušeniu). Inými slovami, či penále predstavuje „opatrenie… zamerané na zabezpečenie dodržiavania… zákazu“, a v prípade, že odpoveď je kladná, či je „vnútroštátne právo“, na ktoré odkazuje článok 98 ods. 1, právom štátu súdu, na ktorý bola doručená žaloba, a či sa toto právo uplatňuje vo všetkých štádiách konania o uložení penále.
45. Odpoveď na tieto otázky treba hľadať nielen v nariadení a v cieľoch, z ktorých toto nariadenie vychádza, ale je potrebné zohľadniť aj osobitnú štruktúru a povahu penále.
A – Penále a ich povaha so zreteľom na článok 98 ods. 1 nariadenia č. 40/94
46. Penále sú opatrenia, ktoré väčšina členských štátov uplatňuje najmä v oblasti ochranných známok. Je známe, že ich funkciou je zabezpečovať dodržiavanie zákazu, ktorý v tejto veci predstavuje zákaz podľa článku 98 ods. 1 nariadenia 40/94, ktorým som sa podrobne zaoberal vyššie. Aj keď sa penále môže v rámci právnych poriadkov jednotlivých štátov vyznačovať osobitnými črtami, vo všeobecnosti ide o opatrenie predstavujúce peňažnú sankciu, ktorej výška závisí od počtu dní trvania porušenia. Penále uložené podľa článku 98 ods. 1 zaťažuje porušovateľa, ktorý nedodržal zákaz uložený odsudzujúcim rozsudkom.
47. Pritom je nespochybniteľné, že penále je opatrenie, ktorého uplatňovanie je dosť zložité a stáva sa ešte zložitejším, ak má byť toto opatrenie prijaté v cezhraničnom kontexte. Presnejšie povedané, konanie o uložení penále môže byť totiž rozdelené na tri vzájomne prepojené štádiá, no každé z nich môže podliehať rozdielnym režimom. V prvom štádiu sa rozhodne o penále pre prípad, že nastane skutková okolnosť (porušenie zákazu, ktoré možno predpokladať), s ktorou sa spája právny následok represívneho charakteru (sankcia určená v závislosti od dĺžky trvania porušenia, ktorá je bežne vyjadrená počtom dní). V druhom štádiu, ktoré nastupuje po tom, ako skutočne došlo v porušeniu zákazu, sa určí výška peňažnej sankcie vypočítanej podľa pravidla stanoveného na tento účel. Tretie a zároveň posledné možné štádium je spojené s výkonom rozhodnutia, v rámci ktorého je penále uhradené buď dobrovoľne, alebo sa pristúpi k nútenému výkonu rozhodnutia s tým, že osoba, ktorá porušila zákaz zodpovedá za jeho úhradu svojim majetkom.
48. Z vyššie uvedeného vyplýva, že každé z týchto štádií konania o uložení penále môže podliehať odlišným pravidlám a postupom. Uplatňovanie penále je teda oveľa zložitejšie, ak porušenie predstavuje cezhraničný prvok, pretože v takom prípade sa na penále v rámci jedného, alebo viacerých vyššie uvedených štádií uplatňujú rôzne právne poriadky. Dve posledné položené otázky sa týkajú presne tohto problému a preto Súdny dvor musí objasniť, v akom rozsahu je zákaz uložený podľa citovaného článku 98 nariadenia č. 40/94 určujúci, pokiaľ ide o teritoriálne účinky penále uloženého na základe tohto ustanovenia, ako aj o právne predpisy, ktoré sa majú naň uplatniť. Predtým, než prejdem k ďalšej analýze, je však potrebné uviesť ďalšie dva aspekty.
49. Po prvé nesmieme zabúdať, že aj keď právna úprava jednotlivých členských štátov, pokiaľ ide o donucovacie opatrenia, nie je síce jednotná, normotvorca Únie prijal v danej oblasti opatrenia na harmonizáciu, ktoré prispievajú k aproximácii vnútroštátnych právnych úprav. Článok 11 smernice 2004/48/ES s názvom „Súdne príkazy“ stanovuje, pokiaľ ide o národné ochranné známky, ktoré sú predmetom harmonizácie podľa tohto právneho predpisu, že „[a]k to umožňuje vnútroštátne právo, za nedodržanie príkazu možno v prípade potreby opakovane uložiť pokutu [penále – neoficiálny preklad], aby sa zabezpečilo jeho dodržiavanie“(20). Toto ustanovenie uvádza, že v členských štátoch za súčasného stavu implementácie už existuje zákonná úprava umožňujúca súdom ukladať peňažné sankcie, no nič nebráni tomu, aby si členské štáty upravili (iné) alternatívne alebo doplňujúce opatrenia.
50. Citovaný článok 98 ods. 1 neuvádza osobitne konkrétne opatrenia ale odkazuje všeobecne na „opatrenia, ktoré budú zabezpečovať dodržiavanie tohto zákazu“ práve preto, aby si členské štáty mohli vo svojich právnych poriadkoch upraviť iné opatrenia než penále alebo opatrenia, ktoré ho doplňujú. To je prípad Spojeného kráľovstva, ako uviedol vo svojich písomných pripomienkach zástupca jeho vlády, v ktorého právnom poriadku neexistuje penále, ale je v ňom pevne zakotvené opatrenie „contempt of court“, ktoré, ako je známe, má povahu penále.
51. Po druhé z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 98 ods. 1 nariadenia č. 40/94 sa týka osobitných opatrení, ku ktorým patria len opatrenia, ktorých cieľom je zabezpečiť dodržiavanie zákazu. Súd pre ochrannú známku Spoločenstva vydá v súlade s týmto ustanovením rozhodnutie o zákaze a prípadne príjme vhodné opatrenia, ktorých jediným cieľom je zabezpečiť dodržiavanie tohto rozhodnutia. Ide teda o opatrenia, ktoré príjme súd podľa citovaného odseku 1 v súlade s „vnútroštátnym právom“ a nie o akékoľvek iné opatrenia, ktoré je oprávnený prijať. Relevantným ustanovením v prípade, že je potrebné prijať opatrenia, ktorých cieľom nie je zabezpečiť dodržiavanie zákazu, je viackrát citované ustanovenie článku 98 ods. 2.
52. Keďže v právnych úpravách členských štátov neexistuje v tejto oblasti jednotnosť, je správne, že nariadenie č. 40/94 rozlišuje medzi opatreniami zameranými na dodržiavanie zákazu a ostatnými opatreniami, ktoré môžu byť prípadne prijaté v rámci jednotlivých vnútroštátnych právnych poriadkov. Komisia, ktorá zdôraznila tento aspekt, použila argument týkajúci sa významu výrazov, ktorý je vhodné uviesť; totiž ustanovenie článku 98 ods. 2 na začiatku uvádza výraz „vo všetkých ostatných prípadoch“, ktorý s prihliadnutím na ďalšie jazykové verzie stavia jasne oddeľuje opatrenia upravené v odseku 1 od opatrení podľa odseku 2(21). Keďže článok 98 ods. 2 odkazuje na iné opatrenia, treba z toho vyvodiť záver, že predmetom úpravy tohto ustanovenia sú po stanovení zákazu a opatrení zameraných na zabezpečenie jeho dodržiavania v odseku 1 iné všeobecné sankčné opatrenia(22).
53. So zreteľom na vyššie uvedené úvahy je nesporné, že také penále, aké v prejednávanej veci uložil Tribunal de grande instance v Paríži, je opatrením zameraným na zabezpečenie dodržiavania zákazu uloženého v odsudzujúcom rozsudku podľa článku 98 ods. 1 nariadenia č. 40/94. Tribunal de grande instance v Paríži bol preto povinný prijať toto opatrenie „v súlade so svojím vnútroštátnym právom“.
54. Preto teraz pristúpim k preskúmaniu otázky, čo sa má vlastne chápať pod odkazom v citovanom článku 98 ods. 1 na „vnútroštátne právo“ a aké praktické dôsledky vyplývajú z odpovede, ktorú navrhujem Súdnemu dvoru.
B – Uplatniteľné právo a účinky „opatrení… zameraných na dodržiavanie zákazu“
55. Uvedený článok 98 ods. 1 po tom, ako uznal právomoc súdu pre ochrannú známku Spoločenstva prijať opatrenia zamerané na dodržiavanie zákazu, uvádza pravidlo týkajúce sa uplatniteľného práva, ktoré je trochu nejednoznačné, pretože odkazuje na „vnútroštátne právo“, pričom nespresňuje jeho účinky a neuvádza, na ktoré štádium konania o uložení penále sa má vzťahovať a ani to, o vnútroštátne právo ktorého štátu presne ide.
56. Na základe prvého prístupu by sa pomocou výkladu dalo dospieť k takej odpovedi, že uplatniteľným právom je lex loci delicti commissi, pretože v bezprostredne predchádzajúcej vete tohto ustanovenia sa hovorí o „úkonoch, ktoré ohrozujú alebo by mohli ohroziť [ochrannú známku]“. Keďže súdy pre ochrannú známku Spoločenstva môžu na základe článkov 93 a 94 nariadenia č. 40/94 rozhodovať o porušeniach, ku ktorým došlo na ich území, ako aj na území iných členských štátov, možno vyvodiť záver, že článok 98 ods. 1 so zreteľom na poslednú vetu v spojení s vetou, ktorá jej bezprostredne predchádza, odkazuje na právny poriadok členského štátu, v ktorom došlo k tomuto porušeniu. Takýto výklad by umožnil prispôsobiť odpoveď osobitostiam jednotlivých dotknutých vnútroštátnych právnych systémov a prípadne uľahčiť uznávanie rozhodnutia v štáte, ktorého právo bolo použité. V neprospech tohto výkladu existuje viacero námietok vyplývajúcich nielen z judikatúry, ale aj z doslovného výkladu a z výkladu skutkových okolností.
57. Súdny dvor totiž v citovanom rozsudku Nokia, hoci ide o obiter dictum, upresnil, že „povahu opatrení uvedených v článku 98 ods. 1 druhej vete nariadenia určuje vnútroštátny zákon členského štátu súdu pre ochranné známky Spoločenstva, na ktorý bola podaná žaloba, čo vyplýva z výslovného odkazu na tento zákon uvedeného v tomto ustanovení“(23). Z toho vyplýva, že lex fori je v zásade relevantným právom, ktoré treba uplatniť na účely prijatia penále. Napriek tomu treba zdôrazniť aj to, že tento rozsudok Súdneho dvora sa odoláva na právo uplatniteľné na „povahu“ opatrení a zdá sa, že túto otázku ponecháva čiastočne otvorenú.
58. Akékoľvek pochybnosti týkajúce sa dosahu tohto vyhlásenia je však možné objasniť pomocou metodického argumentu. Ak by teda normotvorca Únie chcel, aby právo uplatniteľné na opatrenia uložené na zabezpečenie dodržiavania zákazu bolo tým istým právom, ktoré sa má uplatniť pri prijímaní ostatných opatrení, článok 98 ods. 2 by bol zbytočný, pretože jeho funkcia je odôvodnená len v prípade, že ustanovenie, ktoré mu predchádza upravuje niečo iné. Citovaný odsek 2 nielen, že definuje opatrenia odlišné od opatrení na zabezpečenie dodržiavania zákazu, ale tiež jasne uvádza, že uplatniteľným právom je „právo toho členského štátu, voči ktorému [v ktorom – neoficiálny preklad] boli skutky porušenia alebo skutky hroziace porušením spáchané, vrátane súkromného medzinárodného práva“. Stručný odkaz na „vnútroštátne právo“ obsiahnutý v odseku 1 sa zjavne odlišuje od odkazu na lex loci delicti commissi obsiahnutého v odseku 2, a preto je potrebné vyvodiť záver, že každý z uvedených odsekov odkazuje na iné kolízne normy.
59. Túto analýzu by bolo napokon možné doplniť o ďalšie úvahy, a to o úvahy praktickej a teleologickej povahy.
60. Pri uplatňovaní systému dépeçage, ktorého cieľom je osobitne určiť právo uplatniteľné na opatrenie zamerané na zabezpečenie dodržiavania zákazu, však môžu vzniknúť ťažkosti, najmä ak toto opatrenie predstavuje penále. Ako bolo uvedené vyššie, penále je nástrojom, ktorý má preventívnu a zároveň represívnu funkciu a táto posledná uvedená funkcia vyžaduje na účely jeho vykonania prijať ďalšie opatrenia na stanovenie výšky peňažnej sankcie. Kritérium lex loci delicti commissi (právnych predpisov štátu, na ktorého území došlo k porušeniu) komplikuje situáciu, pretože súd pre ochrannú známku Spoločenstva by mohol byť konfrontovaný s územiami viacerých štátov: po prvé s územím štátu, kde bol spáchaný skutok porušenia, pre ktorý bola podaná pôvodná žaloba o určenie porušenia, a po druhé s územím štátu, na ktorom bol porušený zákaz pokračovať v úkonoch porušujúcich ochrannú známku, ktoré sa nemusí zhodovať s územím uvedeným na prvom mieste. Okrem toho treba vziať do úvahy, že súd pre ochrannú známku Spoločenstva nemôže vopred vedieť, či a kde dôjde k porušeniu zákazu, inak by musel stanoviť toľko peňažných sankcií, koľko je v danom prípade dotknutých členských štátov. V obvyklom prípade, keď má rozhodnutie vo veci samej účinky na celom území Únie, by súd pre ochrannú známku Spoločenstva musel v súlade s právnymi poriadkami dvadsiatich siedmych štátov prijať dvadsaťsedem rôznych opatrení.
61. Zo všetkých vyššie uvedených tvrdení napokon vyplýva, že k najsprávnejšej odpovedi možno dospieť tak, že sa spojí „vnútroštátne právo“, na ktoré odkazuje článok 98 ods. 1, a právo štátu súdu pre ochrannú známku Spoločenstva, ktorý rozhoduje vo veci samej. Inými slovami tak, že „vnútroštátne právo“ sa bude považovať za lex fori.
62. Na tretiu a štvrtú otázku by sa v tomto štádiu analýzy dalo odpovedať tak, že súd pre ochrannú známku Spoločenstva môže vydať rozhodnutie v rôznych okamihoch alebo štádiách konania o uložení penále, ktoré bude účinné na území štátu, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie o porušení a následný zákaz.
63. Prvým z týchto okamihov je zjavne určenie alebo uloženie penále. Ako bolo uvedené vyššie v bode 47 týchto návrhov, v tomto prvom štádiu súd pre ochrannú známku Spoločenstva rozhodne o uložení penále v súlade so svojim vnútroštátnym právom. To znamená, že majiteľ ochrannej známky získa právny titul, ktorým je súdne rozhodnutie konštatujúce existenciu porušenia alebo hrozby porušenia, ktoré zároveň stanovuje príkaz alebo pravidlo, ktoré má prípadne účinky na celom území Únie. K príkazu spočívajúcemu v zákaze je pripojený normatívny prvok, ktorý predstavuje stanovenie penále, ako represívneho opatrenia zameraného na zabezpečenie dodržiavania tohto zákazu.
64. Pritom okolnosť, že súd pre ochrannú známku Spoločenstva rozhoduje o uložení penále, nevyhnutne neznamená, že ten istý súd musí rozhodnúť o prípadnom stanovení jeho výšky alebo o výkone tejto sankcie. Je jasné, že vo všetkých štádiách konania o uložení penále rozhoduje ten istý súd, ak k porušeniu zákazu dôjde v štáte súdu. Iný prípad nastáva, keď sa porušenie zákazu zistí v jednom alebo vo viacerých členských štátoch, ktoré nie sú štátmi súdu. V tomto prípade je totiž právomoc súdu pre ochranné známky Spoločenstva obmedzená, pretože ide o sankčnú právomoc, čo si vyžaduje určitú úpravu jednotnej odpovedi, čo zrejme nariadenie č. 40/94 vo všeobecnosti požaduje.
65. Z tohto výkladu vyplýva, že v prípade, keď k porušeniu zákazu dôjde v inom členskom štáte, než je členský štát konajúceho súdu, o stanovení výšky penále a o výkone sankcie musí rozhodnúť súd štátu, v ktorom došlo k porušeniu. Kým teda súd pre ochranné známky Spoločenstva, ktorý rozhodol vo veci samej musí v prípade odsúdenia rozhodnúť o uložení penále, tak o výške penále a o následnom výkone tejto sankcie musí rozhodnúť súd štátu, v ktorom došlo k porušeniu, v súlade s pravidlami o uznávaní rozhodnutí zakotvenými v nariadení č. 44/2001.
66. Domnievam sa, že toto je záver, ktorý je najväčšom súlade so znením viackrát citovaného článku 98 ods. 1, ako aj so sankčnou povahou penále. Súd pre ochranné známky Spoločenstva má síce širokú právomoc, pretože článok 93 nariadenia č. 40/94 mu umožňuje, aby rozhodol o skutku porušenia alebo o hrozbe porušenia, ktoré boli spáchané na území iných členských štátov. Táto právomoc sa však týka len rozhodnutia, v ktorom sa konštatuje porušenie alebo hrozba porušenia, pretože v nariadení č. 40/94 sa neuvádza nič, pokiaľ ide o právomoc stanoviť výšku penále, keď k skutkovej okolnosti (k porušeniu zákazu) došlo v inom členskom štáte, než je členský štát konajúceho súdu. Navyše sa zdá, že tento záver je aj v súlade s povahou penále, ktoré plní skôr úlohu represie než úlohu ochrany ochrannej známky. Opatrenia takejto povahy musia byť, prinajmenšom čo sa týka formulácie ich obsahu a spôsobov ich uplatňovania, prispôsobené osobitostiam jednotlivých právnych poriadkov, takže súd, ktorý je príslušný rozhodovať o výške penále a o jeho výkone, bude musieť, ak je to vhodné, vykonať pôvodné súdne rozhodnutie pomocou rovnocenných opatrení upravených v právnom poriadku štátu tohto súdu, ktoré v plnej miere zaručia účinné vykonanie pôvodne uloženého zákazu.
67. Príslušný súd štátu, v ktorom došlo k porušeniu zákazu, sa tak obmedzí len na uznanie pôvodného rozhodnutia súdu pre ochranné známky Spoločenstva, a pokiaľ to dovoľuje jeho vnútroštátny právny poriadok, tak v konkrétnom prípade uplatní penále. V opačnom prípade, pokiaľ vnútroštátny právny poriadok neupravuje opatrenie takejto povahy, uvedený súd bude musieť represívny cieľ uskutočniť v súlade s ustanoveniami vnútroštátneho práva, ktoré zabezpečia účinnosť tohto zákazu. V tejto súvislosti je dôležité uviesť, že tieto opatrenia boli harmonizované smernicou 2004/48, takže v súčasnosti všetky štáty prijali alebo musia prijať na tento účel ustanovenia, ktoré prípadne aj pomocou rovnocenných opatrení zabezpečia účinné vykonanie takejto peňažnej sankcie.
68. Z toho dôvodu sa domnievam, že odpoveď na tretiu a štvrtú otázku položenú Cour de cassation má byť taká, že článok 98 ods. 1 nariadenia č. 40/94 treba vykladať v tom zmysle, že donucovacie opatrenia, ktoré uložil súd pre ochrannú známku Spoločenstva na účely zabezpečenia dodržiavania zákazu majú účinky na území toho istého štátu, v ktorom bol konštatovaný úkon porušenia a následne rozhodnuté o zákaze. Súd štátu, v ktorom došlo k porušeniu zákazu, je povinný uznať účinky penále uloženého súdom pre ochrannú známku Spoločenstva na účely stanovenia jeho výšky a prípadne jeho vykonania v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 44/2001, ako aj s ustanoveniami svojho vnútroštátneho právneho poriadku. V prípade, že vnútroštátne právo neupravuje opatrenie tohto typu, uvedený súd bude musieť represívny cieľ uskutočniť v súlade s ustanoveniami svojho vnútroštátneho práva, ktoré zaručia účinnosť tohto zákazu.
VIII – Návrh
69. So zreteľom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré predložil Cour de cassation, odpovedal takto:
1. Na prvú otázku treba odpovedať tak, že článok 98 nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ nie je výslovne uvedené inak, zákaz uložený súdom pre ochrannú známku Spoločenstva je v zásade v plnom rozsahu účinný na celom území Únie.
2. Na tretiu otázku treba odpovedať tak, že článok 98 ods. 1 nariadenia č. 40/94 sa má vykladať v tom zmysle, že
– donucovacie opatrenia, ktoré uložil súd pre ochrannú známku Spoločenstva na účely zabezpečenia dodržiavania zákazu, majú účinky na území toho istého štátu, v ktorom bol konštatovaný úkon porušenia a následne rozhodnuté o zákaze,
– súd štátu, v ktorom došlo k porušeniu zákazu, je povinný uznať účinky penále uloženého súdom pre ochrannú známku Spoločenstva na účely stanovenia jeho výšky a prípadne jeho vykonania v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 44/2001, ako aj s ustanoveniami svojho vnútroštátneho právneho poriadku,
– v prípade, že vnútroštátne právo neupravuje opatrenie tohto typu, uvedený súd bude musieť represívny cieľ uskutočniť v súlade s ustanoveniami svojho vnútroštátneho práva, ktoré zaručia účinnosť tohto zákazu.