UZNESENIE SÚDNEHO DVORA (siedma komora)
z 19. marca 2019 (*)
„Odvolanie – Článok 181 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Žaloba o neplatnosť a žaloba o náhradu škody – Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa neprijateľnosti sťažnosti podanej proti Českej republike – Zjavný nedostatok právomoci“
Vo veci C‑768/18 P,
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 7. decembra 2018,
Michal Harvilik – HYDRA, so sídlom v Humennom (Slovensko), v zastúpení: A. Wagner, advokát,
odvolateľ,
ďalší účastníci konania:
Česká republika,
Európsky súd pre ľudské práva,
žalovaní v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (siedma komora),
v zložení: predseda siedmej komory T. von Danwitz, sudcovia M. Berger (spravodajkyňa) a C. Vajda,
generálny advokát: E. Tančev,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vo veci sa rozhodne odôvodneným uznesením v súlade s článkom 181 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,
vydal toto
Uznesenie
1 Michal Harvilik – HYDRA svojím odvolaním navrhuje zrušiť uznesenie Všeobecného súdu Európskej únie z 25. septembra 2018, Michal Harvilik – HYDRA/Česká republika a Európsky súd pre ľudské práva (T‑365/18, neuverejnené, ďalej len „napadnuté uznesenie“, EU:T:2018:636), ktorým Všeobecný súd zamietol jeho žalobu, ktorej predmetom bol jednak návrh na zrušenie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý ako neprijateľnú vyhlásil jeho sťažnosť podanú proti Českej republike, a jednak návrh na uloženie povinnosti Európskemu súdu pre ľudské práva a Českej republike nahradiť škodu, ktorá mu údajne vznikla v dôsledku tohto rozhodnutia.
Konanie pred Všeobecným súdom a napadnuté uznesenie
2 Michal Harvilik – HYDRA podal žalobu, ktorá bola doručená do kancelárie Všeobecného súdu 13. júna 2018.
3 Všeobecný súd napadnutým uznesením zamietol túto žalobu z dôvodu, že podľa článku 126 svojho rokovacieho poriadku zjavne nemá právomoc.
4 V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 6 až 9 napadnutého uznesenia konštatoval:
„6 Právomocami Všeobecného súdu sú právomoci vymenované v článku 256 ZFEÚ, ktorý je spresnený v článku 51 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Na základe týchto ustanovení má Všeobecný súd právomoc rozhodovať o žalobách podaných na základe článku 263 ZFEÚ iba proti aktom inštitúcií, orgánov a úradov alebo agentúr Únie.
7 V predmetnej veci je zjavné, že autorom napadnutého aktu nie je ani inštitúcia, ani orgán, ani úrad alebo agentúra Únie.
8 Pokiaľ ide o náhradu škody, ktorá žalobkyni údajne vznikla, je potrebné pripomenúť, že právomoc Všeobecného súdu v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti je upravená v článku 268 ZFEÚ a článku 340 druhom a treťom odseku ZFEÚ, ako aj článku 188 druhom odseku AE. Podľa týchto ustanovení má Všeobecný súd právomoc rozhodovať iba o žalobách o náhradu škody spôsobenej inštitúciami, orgánmi, úradmi alebo agentúrami Únie alebo ich zamestnancami pri výkone ich funkcií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. marca 2004, Ombudsman/Lamberts, C‑234/02 P, EU:C:2004:174, body 49 a 59).
9 V predmetnej veci je zjavné, že autorom aktu, ktorým bola údajne spôsobená žalobcovi škoda, nie je ani inštitúcia, ani orgán, ani úrad alebo agentúra Únie.“
5 Všeobecný súd vzhľadom na tieto konštatovania rozhodol, že zjavne nemá právomoc rozhodnúť o žalobe.
O odvolaní
6 Podľa článku 181 rokovacieho poriadku ak je odvolanie čiastočne alebo úplne zjavne neprípustné alebo zjavne nedôvodné, Súdny dvor ho môže odôvodneným uznesením na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek čiastočne alebo úplne zamietnuť.
7 Súdny dvor sa v predmetnej veci domnieva, že toto ustanovenie treba uplatniť.
8 Michal Harvilik – HYDRA na podporu svojho odvolania smerujúceho proti bodom 6 až 10 napadnutého uznesenia v podstate tvrdí, že z článku 19 ods. 1 a 3, článku 1, ako aj článku 6 ods. 1 ZEÚ vyplýva, že Súdny dvor Európskej únie rozhoduje v súlade so Zmluvami o žalobách podaných najmä fyzickou alebo právnickou osobou, že dohliada na dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv a že Únia uznáva práva uvedené v Charte základných práv Európskej únie, ktorá má rovnakú právnu silu ako Zmluvy. Podľa názoru odvolateľa mal teda Všeobecný súd preskúmať výhrady uvedené v tejto súvislosti, keďže boli porušené jeho základné práva. Podľa neho tento posledný uvedený súd nekonal správne, keď konštatoval, že v prejednávanej veci sa zdá, že autorom napadnutého aktu nie je ani inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra Únie, pretože žaloba bola podaná jednak proti Českej republike, ako aj proti Európskemu súdu pre ľudské práva.
9 Pokiaľ ide o náhradu údajne vzniknutej škody, odvolateľ v podstate dodáva, že Všeobecný súd mal právomoc rozhodnúť, pretože táto škoda je pripísateľná členskému štátu, konkrétne Českej republike, ako aj Európskemu súdu pre ľudské práva z dôvodu porušenia jeho základných práv, keďže článok 6 ods. 3 ZEÚ stanovuje, že základné práva tak, ako sú zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaným v Ríme 4. novembra 1950, sú súčasťou práva Únie ako všeobecné zásady, čo potvrdzuje aj protokol (č. 8) k článku 6 ods. 2 [ZEÚ] o pristúpení Únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Ú. v. EÚ C 202, 2016, s. 273), podľa ktorého Európska únia pristúpila k tomuto dohovoru, a tým sa jeho ustanovenia stali neoddeliteľnou súčasťou práva Únie.
10 V prejednávanej veci stačí uviesť, že Všeobecný súd v bodoch 6 a 8 napadnutého uznesenia správne uviedol ustanovenia, ktoré upravujú jeho právomoc. Vzhľadom na to, že Európsky súd pre ľudské práva ani Česká republika nie sú inštitúciami, orgánmi, úradmi alebo agentúrami Únie, Všeobecný súd správne konštatoval, že zjavne nemá právomoc rozhodnúť o žalobe, ktorej predmetom je zrušenie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a zaviazanie uvedeného súdu a Českej republiky na náhradu škody, ktorá žalobcovi údajne vznikla v dôsledku tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle uznesenia z 9. októbra 2014, Calvi/Európsky súd pre ľudské práva, C‑171/14 P, neuverejnené, EU:C:2014:2281, bod 11, a zo 17. decembra 2015, Guja/Poľsko, C‑352/15 P, neuverejnené, EU:C:2015:837, bod 10, ako aj citovanú judikatúru).
11 Z toho vyplýva, že podľa článku 181 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora treba odvolanie zamietnuť ako zjavne nedôvodné.
O trovách
12 Podľa článku 137 rokovacieho poriadku, ktorý je uplatniteľný na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní, Súdny dvor rozhoduje o trovách konania uznesením, ktorým sa konanie končí. Vzhľadom na to, že toto uznesenie bolo prijaté bez toho, aby bolo odvolanie oznámené žalovaným v prvostupňovom konaní, treba rozhodnúť, že Michal Harvilik – HYDRA znáša vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) nariadil:
1. Odvolanie sa zamieta ako zjavne nedôvodné.
2. Michal Harvilik – HYDRA znáša vlastné trovy konania.
V Luxemburgu 19. marca 2019
Tajomník | | Predseda siedmej komory |
A. Calot Escobar | | T. von Danwitz |