ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA
z 8. apríla 1976 (*)
„Rovnosť odmeňovania medzi pracovníkmi mužského a ženského pohlavia“
Vo veci 43/75,
ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 177 Zmluvy EHS, ktorým Cour de travail de Bruxelles navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi
Gabrielle Defrenne, bývalou letuškou, bydliskom Brussels-Jette,
a
Société Anonyme Belge de Navigation Aerienne Sabena, so sídlom v Bruseli,
Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článku 119 Zmluvy EHS,
SÚDNY DVOR,
v zložení: predseda R. Lecourt, predsedovia komôr H. Kutscher a A. O’Keeffe, sudcovia A. M. Donner, J. Mertens de Wilmars, P. Pescatore a M. Sørensen,
generálny advokát: A. Trabucchi,
tajomník: A. Van Houtte,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Rozsudkom z 23. apríla 1975 doručeným do kancelárie Súdneho dvora 2. mája 1975 predložil Cour du travail de Bruxelles na základe článku 177 Zmluvy EHS dve prejudiciálne otázky týkajúce sa účinku a vykonania článku 119 Zmluvy týkajúceho sa zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy za rovnakú prácu.
2 Tieto otázky boli predložené v rámci sporu medzi letuškou a jej zamestnávateľom, SA SABENA, vo veci náhrady škody, na ktorú si uplatňuje odvolateľka vo veci samej nárok vzhľadom na to, že od 15. februára 1963 do 1. februára 1966 bola ako pracovníčka ženského pohlavia údajne diskriminovaná v oblasti odmeňovania v porovnaní s jej kolegami mužského pohlavia, ktorí vykonávali rovnakú prácu ako „palubní zamestnanci“.
3 Podľa rozsudku vnútroštátneho súdu účastníci konania súhlasia s tým, že práca letušky je rovnaká ako práca palubného zamestnanca a že za daných okolností nie je existencia diskriminácie v oblasti odmeňovania počas uvedeného obdobia v neprospech letušky spochybnená.
O prvej otázke (priamy účinok článku 119)
4 Prvá otázka spočíva v tom, či článok 119 Zmluvy „sám osebe priamo zavádza do vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu zásadu rovnakej odmeny pre mužov a ženy za rovnakú prácu“ a či „preto zakladá mimo rámca akéhokoľvek vnútroštátneho právneho predpisu právo pracovníkov domáhať sa na vnútroštátnych súdoch dodržiavania tejto zásady“.
5 V prípade kladnej odpovede otázka ďalej znie, od akého dátumu sa musí uznať tento účinok.
6 Odpoveď na túto poslednú časť prvej otázky sa poskytne spolu s odpoveďou na druhú otázku.
7 Otázku týkajúcu sa priameho účinku článku 119 treba posúdiť so zreteľom na povahu zásady rovnakej odmeny, na cieľ, ktorý toto ustanovenie sleduje a na jeho miesto v systéme Zmluvy.
8 Článok 119 sleduje dva ciele.
9 Na jednej strane je vzhľadom na rozdielne stupne vývoja právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia v rôznych členských štátoch cieľom článku 119 zabrániť tomu, aby boli podniky usadené v štátoch, ktoré skutočne vykonali zásadu rovnakej odmeny, konkurenčne znevýhodnené v rámci hospodárskej súťaže v Spoločenstve v porovnaní s podnikmi nachádzajúcimi sa v štátoch, ktoré ešte neodstránili mzdovú diskrimináciu v neprospech pracovníčok.
10 Na druhej strane toto ustanovenie patrí do rámca sociálnych cieľov Spoločenstva, ktoré sa neobmedzuje len na hospodársku úniu, ale ako to zdôrazňuje preambula Zmluvy, má zároveň spoločnou činnosťou zaistiť sociálny pokrok a smerovať k stálemu zlepšovaniu životných a pracovných podmienok európskych národov.
11 Tento cieľ je zdôraznený vložením článku 119 do kapitoly venovanej sociálnej politike, ktorej úvodné ustanovenie, teda článok 117, zdôrazňuje potrebu „podporovať zlepšovanie pracovných podmienok a zvyšovanie životnej úrovne pracovníkov tak, aby bolo možné tieto podmienky zosúladiť a zároveň udržať ich dosiahnutú úroveň“.
12 Z týchto dvoch cieľov, ekonomického a sociálneho, vyplýva, že zásada rovnakej odmeny je súčasťou základov Spoločenstva.
13 To vysvetľuje i to, prečo Zmluva stanovila plné uplatňovanie tejto zásady už od konca prvej etapy prechodného obdobia.
14 Preto pri výklade tohto ustanovenia nemožno argumentovať pomalosťou a zdržanlivosťou, ktoré spôsobili oneskorené účinné uplatňovanie tejto základnej zásady v určitých členských štátoch.
15 Konkrétnejšie, umiestnenie článku 119 do kontextu zrovnoprávnenia pracovných podmienok v zmysle pokroku umožňuje vyvrátiť námietku vychádzajúcu z toho, že tento článok možno dodržať aj inak ako zvýšením najnižších miezd.
16 Podľa prvého odseku článku 119 sú členské štáty povinné zabezpečiť a zachovať „uplatňovanie zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy za rovnakú prácu“.
17 Druhý a tretí odsek toho istého článku pridávajú určitý počet upresnení týkajúcich sa pojmov odmeny a práce použitých v prvom odseku.
18 Na účely uplatňovania týchto ustanovení treba v rámci celkového rozsahu pôsobnosti článku 119 rozlišovať na jednej strane medzi priamou a otvorenou diskrimináciou, ktorú možno zistiť s pomocou samotných kritérií rovnakej práce a rovnakej odmeny uvedených v citovanom článku, a na druhej strane nepriamou a skrytou diskrimináciou, ktorú možno zistiť len v závislosti od presnejších vykonávacích ustanovení prijatých na úrovni Spoločenstva alebo na vnútroštátnej úrovni.
19 Nemožno totiž prehliadať skutočnosť, že úplné vykonanie cieľa sledovaného článkom 119 spočívajúce v odstránení akejkoľvek priamej alebo nepriamej diskriminácie pracovníkov mužského a ženského pohlavia nielen v rámci jednotlivých podnikov, ale aj celých priemyselných odvetví a celého hospodárstva, si môže v určitých prípadoch vyžadovať vymedzenie kritérií, na ktorých uplatnenie je potrebné prijať primerané opatrenia na úrovni Spoločenstva a na vnútroštátnej úrovni.
20 Tento uhol pohľadu je potrebný o to viac, že právne akty Spoločenstva týkajúce sa tejto oblasti, ktoré budú predmetom odpovede na druhú otázku, vykonávajú článok 119 v tom zmysle, že prísne kritérium „rovnaká práca“ rozširujú najmä v súlade s ustanoveniami Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce z roku 1951 č. 100 o rovnakej odmene, ktorého článok 2 zakotvuje rovnakú odmenu za prácu „rovnakej hodnoty“.
21 Medzi priame diskriminácie, ktoré možno zistiť s pomocou samotných kritérií stanovených v článku 119, treba zaradiť najmä tie, ktoré majú svoj pôvod v ustanoveniach legislatívnej povahy alebo v kolektívnych pracovných dohodách, pričom tieto diskriminácie možno odhaliť na základe čisto právnych analýz.
22 To platí rovnako aj v prípade nerovnakej odmeny pre mužov a ženy za rovnakú prácu vykonávanú v rovnakom súkromnom alebo verejnom zariadení alebo v rovnakých súkromných alebo verejných službách.
23 Ak taká situácia nastane – ako to preukazujú aj samotné zistenia v rozsudku vnútroštátneho súdu – môže sudca zistiť všetky skutkové okolnosti, ktoré mu umožňujú posúdiť, či pracovníčka dostáva nižšiu odmenu ako pracovník, ktorý plní rovnaké pracovné úlohy.
24 Prinajmenšom za uvedených predpokladov je článok 119 priamo uplatniteľný, a môže teda priznávať osobám podliehajúcim súdnej právomoci práva, ktoré sú súdy povinné chrániť.
25 Navyše, vnútroštátne právne predpisy prijaté na uplatnenie zásady rovnakej odmeny vo všeobecnosti iba opakujú podstatu znenia článku 119, pokiaľ ide o priamu diskrimináciu v prípade rovnakej práce.
26 Z tohto hľadiska je belgický právny predpis zvlášť názorný, pretože článok 14 kráľovského nariadenie č. 40 o práci žien z 24. októbra 1967 iba potvrdzuje právo každej pracovníčky domáhať sa na príslušnom súde uplatnenia zásady rovnakej odmeny zakotvenej v článku 119, na ktorý sa len odkazuje.
27 Proti tomuto záveru nemožno namietať pojmami použitými v článku 119.
28 Predovšetkým, proti priamemu účinku nemožno argumentovať tým, že tento článok používa výraz „zásada“, pretože v znení Zmluvy sa tento výraz používa práve na zdôraznenie základnej povahy určitých ustanovení, ako to vyplýva napríklad z názvu prvej časti Zmluvy venovanej „zásadám“ a z článku 113, podľa ktorého spoločná obchodná politika vychádza z „jednotných zásad“.
29 Ak by sa oslabil tento pojem tak, že by predstavoval len neurčitý náznak, boli by tým nepriamo dotknuté samotné základy Spoločenstva a súdržnosť jeho vonkajších vzťahov.
30 Nemožno sa tiež opierať o argument, že článok 119 sa výslovne týka iba „členských štátov“.
31 Tak ako už Súdny dvor konštatoval v iných súvislostiach, skutočnosť, že určité ustanovenia Zmluvy sú formálne určené členským štátom, nevylučuje, že zároveň môžu priznávať práva každému jednotlivcovi, ktorý má záujem na dodržaní takto stanovených povinností.
32 Zo samotného znenia článku 119 vyplýva, že tento článok ukladá štátom povinnosť dosiahnuť určitý výsledok, a to nevyhnutne v stanovenej lehote.
33 Účinnosť tohto ustanovenia nemôže ovplyvniť okolnosť, že niektoré členské štáty nesplnili svoju povinnosť uloženú Zmluvou a že spoločné inštitúcie nedostatočne reagovali na túto nečinnosť.
34 Pripustenie opaku by znamenalo riziko povýšenia porušenia práva na výkladové pravidlo, čo je postoj, ktorého zaujatie by nebolo zlučiteľné s poslaním, ktoré Súdnemu dvoru pripisuje článok 164 Zmluvy.
35 Napokon, odkazom na „členské štáty“ článok 119 poukazuje na tieto štáty v súvislosti s výkonom všetkých ich funkcií, ktoré môžu účinne napomôcť vykonávaniu zásady rovnakej odmeny.
36 Na rozdiel od vyjadrení v priebehu konania sa toto ustanovenie teda ani zďaleka neobmedzuje na odkaz na právomoc vnútroštátnych zákonodarných orgánov.
37 Odkaz na „členské štáty“ v článku 119 nemožno teda vykladať tak, že by vylučoval zásah súdneho orgánu pri priamom uplatňovaní Zmluvy.
38 Ďalej nemožno súhlasiť ani s námietkou vychádzajúcou zo skutočnosti, že uplatňovanie zásady rovnakej odmeny vnútroštátnymi súdmi by malo za následok zmenu toho, čo si zmluvné strany dohodli aktmi, na ktoré sa vzťahuje súkromná alebo profesijná autonómia, akými sú individuálne a kolektívne pracovné zmluvy.
39 Keďže článok 119 má záväzný charakter, zákaz diskriminácie medzi pracovníkmi mužského a ženského pohlavia sa nevzťahuje len na činnosť orgánov verejnej správy, ale aj na všetky zmluvy, ktoré kolektívnym spôsobom upravujú zárobkovú činnosť, ako aj na zmluvy medzi jednotlivcami.
40 Na prvú otázku treba preto odpovedať tak, že zásady rovnakej odmeny podľa článku 119 sa možno domáhať na vnútroštátnych súdoch a že vnútroštátne súdy sú povinné zabezpečiť ochranu práv, ktoré toto ustanovenie priznáva osobám podliehajúcim súdnej právomoci, a to najmä v prípade diskriminácie, ktorá má svoj zdroj priamo v právnych predpisoch alebo v kolektívnych pracovných zmluvách, ako aj v prípade nerovnakej odmeny pre ženy a mužov za rovnakú prácu vykonávanú v rovnakom súkromnom alebo verejnom zariadení alebo v rovnakých súkromných alebo verejných službách.
O druhej otázke (vykonanie článku 119 a príslušné právomoci Spoločenstva a členských štátov)
41 Druhá otázka spočíva v tom, či sa článok 119 stal „uplatniteľný vo vnútroštátnom práve členských štátov na základe aktov prijatých orgánmi Spoločenstva“ alebo či je potrebné „v tejto oblasti pripustiť výlučnú právomoc vnútroštátneho zákonodarcu“.
42 V súlade s tým, čo je uvedené vyššie, je k tejto otázke potrebné pripojiť aj otázku, od akého dátumu sa musí uznať priamy účinok článku 119.
43 Z hľadiska všetkých týchto problémov treba najprv určiť chronológiu aktov prijatých v rámci Spoločenstva na zabezpečenie vykonania ustanovenia, o ktorého výklad ide.
44 Podľa znenia samotného článku 119 sa má uplatňovanie zásady rovnakej odmeny zabezpečiť jednotne najneskôr do konca prvej etapy prechodného obdobia.
45 Z informácií poskytnutých Komisiou však vyplýva, že medzi rôznymi štátmi existujú značné rozpory a rozdiely pri vykonávaní tejto zásady.
46 Hoci v niektorých členských štátoch sa zásada v podstate už realizovala ešte pred nadobudnutím platnosti Zmluvy buď na základe výslovných ústavných alebo zákonných ustanovení, alebo na základe sociálnych zvyklostí zakotvených v kolektívnych pracovných zmluvách, v iných štátoch sa jej plné vykonávanie výrazne oneskorilo.
47 V tejto situácii členské štáty 30. decembra 1961, deň pred uplynutím lehoty stanovenej v článku 119, prijali rezolúciu o zrovnoprávnení miezd mužov a žien, ktorej predmetom bolo upresnenie vecnej podstaty zásady rovnakej odmeny z niektorých hľadísk, pričom sa odložilo jej vykonanie podľa plánu odstupňovaného v čase.
48 Podľa tejto rezolúcie sa musí každá priama aj nepriama diskriminácia úplne odstrániť do 31. decembra l964.
49 Z informácií poskytnutých Komisiou vyplýva, že viaceré z pôvodných členských štátov nedodržali podmienky tejto rezolúcie, a preto bola Komisia nútená v rámci úloh, ktoré sú jej zverené článkom 155 Zmluvy, zvolať stretnutie zástupcov vlád a sociálnych partnerov s cieľom zhodnotiť situáciu a dohodnúť opatrenia určené na podporu pokroku smerujúceho k úplnému uskutočneniu cieľa stanoveného v článku 119.
50 Tieto práce viedli k vypracovaniu postupných správ o situácii v pôvodných členských štátoch, z ktorých najnovšia, rekapitulujúca všetky údaje, bola vypracovaná 18. júla 1973.
51 V závere tejto správy Komisia oznámila svoj zámer začať na základe článku 169 Zmluvy konania pre porušenie Zmluvy proti tým členským štátom, ktoré k tomuto dňu nesplnili povinnosti, ktoré im ukladá článok 119, hoci toto varovanie nemalo žiadne dôsledky.
52 Po obdobných rokovaniach s príslušnými orgánmi nových členských štátov Komisia vyhlásila vo svojej správe zo 17. júla 1974, že pokiaľ ide o tieto štáty, od 1. januára 1973 je článok 119 plne uplatniteľný a že tieto štáty sa od uvedeného dátumu nachádzajú v rovnakej situácii ako pôvodné členské štáty.
53 S úmyslom urýchliť plné vykonanie článku 119 vydala Rada 10. februára l975 smernicu 75/117 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa uplatňovania zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy (Ú. v. ES L 45, s. 19; Mim. vyd. 05/001, s. 179).
54 Táto smernica upresňuje z niektorých hľadísk vecný dosah článku 119 a navyše obsahuje rôzne ustanovenia, ktorých hlavným cieľom je zvýšenie súdnej ochrany pracovníkov, ktorí môžu byť prípadne poškodení neuplatnením zásady rovnakej odmeny stanovenej v článku 119.
55 Článok 8 tejto smernice poskytuje členským štátom lehotu jedného roka na uvedenie zákonov, iných právnych predpisov a administratívnych opatrení do platnosti.
56 Z výslovného znenia článku 119 vyplýva, že uplatňovanie zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy musí byť plne zabezpečené a nezvratné uplynutím prvej etapy prechodného obdobia, teda k l. januáru 1962.
57 Rezolúcia členských štátov z 30. decembra l961 nemohla platne zmeniť lehotu stanovenú v Zmluve, čo nemá vplyv na jej účinky, ktoré mohla mať s cieľom podpory a urýchlenia plného vykonania článku 119.
58 K zmene Zmluvy totiž môže dôjsť iba na základe konania v súlade s článkom 236, čím nie sú dotknuté osobitné ustanovenia.
59 Z uvedeného navyše vyplýva, že ak chýbajú prechodné ustanovenia, zásada uvedená v článku 119 má všetky svoje účinky na nové členské štáty od okamihu nadobudnutia platnosti prístupovej zmluvy, teda od l. januára l973.
60 Túto právnu situáciu nemôže zmeniť smernica 75/117 prijatá na základe článku 100 o aproximácii právnych predpisov, ktorej cieľom je prostredníctvom celého radu opatrení, ktoré sa majú prijať na vnútroštátnej úrovni, podporiť správne uplatňovanie článku 119, osobitne so zreteľom na odstránenie nepriamej diskriminácie, ale bez toho, aby mohla oslabiť účinnosť tohto článku alebo zmeniť jeho časovú platnosť.
61 Hoci je článok 119 výslovne adresovaný členským štátom tým, že im ukladá povinnosť v danej lehote zabezpečiť a ďalej zachovať uplatňovanie zásady rovnakej odmeny, táto povinnosť štátov nevylučuje právomoc Spoločenstva v danej oblasti.
62 Práve naopak, existencia právomoci Spoločenstva vyplýva z toho, že článok 119 tvorí súčasť cieľov Zmluvy v rámci „sociálnej politiky“, ktorá je obsiahnutá v hlave III, ktorá sa nachádza v tretej časti venovanej „politike Spoločenstva“.
63 Keďže článok 119 výslovne neodkazuje na prípadné úlohy, ktoré má vykonať Spoločenstvo s cieľom uskutočnenia sociálnej politiky, je vhodné odvolať sa na všeobecný systém Zmluvy a na prostriedky, ktoré zaviedla, akými sú prostriedky upravené v článkoch 100, 155 a prípadne v článku 235.
64 Žiadne vykonávacie ustanovenie, ktoré by vydali orgány Spoločenstva alebo vnútroštátne orgány, nemôže ovplyvniť priamy účinok článku 119 tak, ako bol uvedený v odpovedi na prvú otázku.
65 Na druhú otázku treba teda odpovedať tak, že uplatňovanie článku 119 malo byť plne zabezpečené pôvodnými členskými štátmi od 1. januára 1962, teda od začiatku druhej etapy prechodného obdobia, a novými členskými štátmi od 1. januára 1973, teda odo dňa nadobudnutia platnosti prístupovej zmluvy.
66 Prvá z týchto lehôt nebola zmenená rezolúciou členských štátov z 30. decembra 1961.
67 Smernica Rady 75/117 nemá vplyv na priamy účinok článku 119 tak, ako bol uvedený v odpovedi na prvú otázku, a lehota stanovená touto smernicou nemá vplyv na lehoty stanovené článkom 119 Zmluvy EHS a prístupovou zmluvou.
68 Ani v oblastiach, kde článok 119 nemá priamy účinok, nemožno toto ustanovenie vykladať tak, že vnútroštátnemu zákonodarnému orgánu udeľuje výlučnú právomoc na vykonanie zásady rovnakej odmeny, keďže v prípade potreby možno túto zásadu vykonať zároveň predpismi Spoločenstva aj vnútroštátnymi predpismi.
O časovom účinku tohto rozsudku
69 Vláda Írska a vláda Spojeného kráľovstva upozornili na hospodárske dôsledky, ktoré by mohlo mať uznanie priameho účinku ustanovení článku 119 Súdnym dvorom vzhľadom na to, že takýto postoj by mohol spôsobiť v mnohých hospodárskych odvetviach požiadavky spätne ku dňu, keď by bol tento účinok priznaný.
70 Vzhľadom na vysoký počet dotknutých osôb by tieto požiadavky – pre podniky nepredvídateľné – mohli mať závažné dôsledky na ich finančnú situáciu a dokonca by mohli priviesť niektoré z nich do úpadku.
71 Aj keď treba starostlivo brať do úvahy praktické dôsledky každého súdneho rozhodnutia, nesmie to ísť tak ďaleko, aby došlo k obmedzeniu objektivity práva a znemožneniu jeho budúceho uplatnenia kvôli dosahu, ktorý môže mať súdne rozhodnutie na minulosť.
72 Vzhľadom na správanie niektorých členských štátov a postoje Komisie opakovane oznamované dotknutým kruhom treba vziať výnimočne do úvahy, že dotknuté subjekty boli po dlhé obdobie vedené k zachovávaniu praktík odporujúcich článku 119, hoci ešte neboli ich vnútroštátnym právom zakázané.
73 Skutočnosť, že Komisia nepodala proti dotknutým členským štátom žaloby o nesplnenie povinnosti podľa článku 169 napriek upozorneniam, ktoré im adresovala, bola spôsobilá upevniť chybný dojem o účinkoch článku 119.
74 Za týchto okolností je vhodné konštatovať, že keďže nie je známa celková úroveň, na akej by boli stanovené odmeny, naliehavé zohľadnenia právnej istoty týkajúcej sa všetkých záujmov, o ktoré ide, verejných aj súkromných, v zásade znemožňujú spochybniť odmeny za uplynulé obdobia.
75 Priameho účinku článku 119 sa preto nemožno dovolávať na podporu požiadaviek týkajúcich sa období odmien predchádzajúcich dátumu tohto rozsudku s výnimkou pracovníkov, ktorí sa už predtým obrátili na súd alebo podali zodpovedajúcu sťažnosť.
O trovách
76 Komisia nemá právo na náhradu trov konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podala Súdnemu dvoru.
77 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred Cour du travail de Bruxelles, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.
Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol o otázkach položených rozsudkom Cour du travail de Bruxelles z 23. apríla l975 takto:
1. Zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy stanovenej článkom 119 sa možno domáhať na vnútroštátnych súdoch. Tieto súdy sú povinné zabezpečiť ochranu práv, ktoré toto ustanovenie priznáva osobám podliehajúcim súdnej právomoci, a to najmä v prípade diskriminácie, ktorá má svoj zdroj priamo v právnych predpisoch alebo v kolektívnych pracovných zmluvách, ako aj v prípade nerovnakej odmeny pre ženy a mužov za rovnakú prácu vykonávanú v rovnakom súkromnom alebo verejnom zariadení alebo v rovnakých súkromných alebo verejných službách.
2. Uplatňovanie článku 119 musí byť plne zabezpečené pôvodnými členskými štátmi od l. januára l962, teda od začiatku druhej etapy prechodného obdobia, a novými členskými štátmi od l. januára l973, teda odo dňa nadobudnutia platnosti prístupovej zmluvy. Prvá z týchto lehôt nebola zmenená rezolúciou členských štátov z 30. decembra 1961.
3. Smernica Rady 75/117 nemá vplyv na priamy účinok článku 119 a lehota stanovená touto smernicou nemá vplyv na lehoty stanovené článkom 119 Zmluvy EHS a prístupovou zmluvou.
4. Ani v oblastiach, kde článok 119 nemá priamy účinok, nemožno toto ustanovenie vykladať tak, že vnútroštátnemu zákonodarnému orgánu udeľuje výlučnú právomoc na vykonanie zásady rovnakej odmeny, keďže v prípade potreby možno túto zásadu vykonať zároveň predpismi Spoločenstva aj vnútroštátnymi predpismi.
5. S výnimkou pracovníkov, ktorí sa už predtým obrátili na súd alebo podali zodpovedajúcu sťažnosť, sa priameho účinku článku 119 nemožno dovolávať na podporu požiadaviek týkajúcich sa období odmien predchádzajúcich dátumu tohto rozsudku.
Donner | Mertens de Wilmars Pescatore | Sørensen |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 8. apríla 1976.