Language of document : ECLI:EU:F:2010:120

ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora)

z 30. septembra 2010

Vec F‑29/09

Giorgio Lebedef a Trevor Jones

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Úradníci – Odmena – Článok 64 služobného poriadku – Článok 3 ods. 5 prvý pododsek a článok 9 prílohy XI služobného poriadku – Opravný koeficient – Rovnosť zaobchádzania“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou G. Lebedef a T. Jones navrhujú zrušenie údajného rozhodnutia Komisie o zamietnutí stanovenia kúpnej sily úradníkov pracujúcich v Luxemburgu (Luxembursko) na úroveň zodpovedajúcu úrovni kúpnej sily úradníkov pracujúcich v Bruseli (Belgicko), a subsidiárne, zrušenie ich výplatných listín vydaných od júna 2008

Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Žalobcovia znášajú všetky trovy konania s výnimkou trov konania Rady Európskej únie, vedľajšieho účastníka konania na podporu návrhov Komisie. Rada znáša svoje vlastné trovy konania.

Abstrakt

1.      Námietka nezákonnosti – Akty, proti ktorým možno vzniesť námietku nezákonnosti

(Článok 230 druhý odsek ES, články 236 ES a 241 ES; článok 236 druhý odsek ZFEÚ, články 270 ZFEÚ a 277 ZFEÚ)

2.      Úradníci – Žaloba – Akt spôsobujúci ujmu – Pojem – Výplatná listina

(Článok 265 ZFEÚ; Služobný poriadok úradníkov, článok 90 a článok 91 ods. 1; príloha XI článok 3 ods. 5 prvý pododsek)

3.      Úradníci – Odmena – Opravné koeficienty – Stanovenie – Právomoci Rady – Miera voľnej úvahy – Hranice – Dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania – Súdne preskúmanie – Hranice

(Služobný poriadok úradníkov, články 64 a 65)

4.      Úradníci – Odmena – Opravné koeficienty – Neexistencia opravných koeficientov pre Belgicko a Luxembursko – Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania – Dôkazné bremeno

(Služobný poriadok úradníkov, príloha XI článok 3 ods. 5 prvý pododsek)

5.      Úradníci – Zásady – Ochrana legitímnej dôvery – Podmienky

1.      Článok 241 ES (zmenený, teraz článok 277 ZFEÚ) stanovuje, že každý účastník konania sa najmä na podporu žaloby proti vykonávaciemu opatreniu môže v konaní, ktorého predmetom je zákonnosť nariadenia uvádzaného týmto ustanovením, dovolávať dôvodov ustanovených v článku 230 druhom odseku ES (zmenený, teraz článok 263 druhý odsek ZFEÚ), aj po uplynutí lehoty pre podanie žaloby proti nariadeniu. Tento incidenčný právny prostriedok predstavuje vyjadrenie všeobecnej zásady, ktorá má zabezpečiť to, aby každá osoba mala v prítomnosti alebo v minulosti možnosť napadnúť akt Únie tvoriaci základ pre rozhodnutie namierené voči nej. Pravidlo stanovené článkom 241 ES určite platí v rámci sporu predloženého súdu Únie podľa článku 236 ES (zmenený, teraz článok 270 ZFEÚ).

Možnosť dovolávať sa neuplatniteľnosti nariadenia, ktorú dáva článok 241 ES, však nie je samostatným právom podať žalobu a môže sa vykonávať len incidenčne, takže absencia práva na podanie žaloby vo veci samej alebo neprípustnosť žaloby vo veci samej má za dôsledok neprípustnosť námietky nezákonnosti.

(pozri body 29 a 30)

Odkaz:

Súdny dvor: 6. marca 1979, Simmenthal/Komisia, 92/78, Zb. s. 777; 16. júla 1981, Albini/Rada a Komisia, 33/80, Zb. s. 2141, bod 17; 19. januára 1984, Andersen a i./Parlament, 262/80, Zb. s. 195; 10. júla 2003, Komisia/ECB, C‑11/00, Zb. s. 7147, body 74 až 78; 7. júla 1987, Étoile commerciale a CNTA/Komisia, 89/86 a 91/86, Zb. s. 3005, bod 22

2.      Výplatná listina svojou povahou a svojím cieľom nemá v zásade vlastnosti aktu spôsobujúceho ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 a článku 91 ods. 1 služobného poriadku, keďže je len peňažným vyjadrením dopadu skorších administratívnych rozhodnutí, týkajúcich sa osobnej a právnej situácie úradníka. V rozsahu, v akom jasne ukazuje existenciu a obsah administratívneho rozhodnutia s individuálnym dosahom, ktoré až doposiaľ zostávalo nepovšimnuté, keďže dotknutej osobe nebolo formálne oznámené, však výplatná listina obsahujúca výpočet peňažných nárokov môže byť považovaná za akt spôsobujúci ujmu, ktorý môže byť predmetom sťažnosti a prípadne žaloby, ktorá spôsobuje začatie plynutia lehôt.

V tejto súvislosti v rámci žaloby, ktorá v zásade smeruje k tomu, že sa inštitúcii vytýka, že neuplatnila politické iniciatívy potrebné na to, aby v budúcnosti bol stanovený opravný koeficient špecifický pre Luxemburg, čo predpokladá zrušenie článku 3 ods. 5 prvého pododseku prílohy XI služobného poriadku, a s cieľom ochrany práva na podanie žaloby, treba pripustiť, že úradníci môžu napádať svoju výplatnú listinu, vznášajúc voči normatívnemu ustanoveniu stanovujúcemu ich peňažné nároky námietku nezákonnosti založenú najmä na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.

Keďže článok 90 ods. 1 služobného poriadku umožňuje úradníkom iba žiadať, aby administratíva konajúca v postavení menovacieho orgánu prijala vo vzťahu k nim rozhodnutie, takáto požiadavka prekračuje pôsobnosť uvedeného ustanovenia, pretože politická iniciatíva nemôže byť kvalifikovaná ako „rozhodnutie prijaté vo vzťahu k úradníkovi“.

Predsa však vzhľadom na procesné ťažkosti, s ktorými sa stretáva osoba, ktorá zamýšľa začať konanie pre nečinnosť podľa článku 265 ZFEÚ proti inštitúcii s cieľom zrušiť ustanovenie nariadenia prijatého normotvorcom Únie vylúčiť pre úradníka možnosť, aby napadol svoju výplatnú listinu z dôvodu zmeny skutkových okolností, ako sú zmena ekonomických podmienok, uvádzajúc pri tejto príležitosti námietku nezákonnosti proti normatívnemu ustanoveniu, ktoré hoci sa v čase jeho prijatia zdalo platným, sa podľa dotknutého úradníka stalo nezákonným z dôvodu tejto zmeny okolností, by viedlo k tomu, že podanie žaloby smerujúcej k zabezpečeniu všeobecnej zásady rovnosti zaobchádzania uznávanej právom Únie, by sa stalo prakticky nemožným a neúmerne by sa tak poškodzovalo právo na účinnú súdnu ochranu.

(pozri body 33 a 40 až 42)

Odkaz:

Súdny dvor: 16. februára 1993, ENU/Komisia, C‑107/91, Zb. s. I‑599, body 16 a 17

Súd prvého stupňa: 24. marca 1998, Meyer a i./Súdny dvor, T‑181/97, Zb. VS s. I‑A‑151 a II‑481; 16. februára 2005, Reggimenti/Parlament, T‑354/03, Zb. VS s. I‑A‑33 a II‑147, body 38 a 39

Súd pre verejnú službu: 23. apríla 2008, Pickering/Komisia, F‑103/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑101 a II‑A‑1‑527, body 72 a 75; 23. apríla 2008, Bain a i./Komisia, F‑112/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑111 a II‑A‑1‑579, body 73 a 76

3.      Účelom opravných koeficientov ovplyvňujúcich plat úradníkov, uvádzaných v článkoch 64 a 65 služobného poriadku, je zabezpečiť rovnakú kúpnu silu pre všetkých úradníkov bez ohľadu na ich miesto zamestnania v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania.

Rade podľa článku 65 ods. 2 služobného poriadku prislúcha, zistiť, či existuje značný rozdiel životných nákladov medzi rôznymi miestami zamestnania a aby v prípade potreby z toho vyvodila dôsledky, prispôsobiac opravné koeficienty. Zásada rovnosti zaobchádzania, ktorá má za cieľ zabezpečiť stanovenie uvedených opravných koeficientov, zaväzuje aj normotvorcu Únie.

Zásada rovnosti zaobchádzania však nemôže vyžadovať dokonalú rovnosť kúpnej sily úradníkov bez ohľadu na ich miesto zamestnania, ale môže ukladať zásadnú zhodu životných nákladov medzi porovnávanými miestami zamestnania. Keďže vzhľadom na zložitosť záležitosti normotvorca Únie v tejto súvislosti disponuje širokou mierou posúdenia, zásah súdu sa musí obmedziť na skúmanie, či inštitúcie zotrvali v hraniciach primeraných vo vzťahu k úvahám, ktorými sa inšpirovali, a nepoužili svoju právomoc zjavne nesprávnym spôsobom.

(pozri body 62, 63 a 67)

Odkaz:

Súdny dvor: 19. novembra 1981, Benassi/Komisia, 194/80, Zb. s. 2815, bod 5; 23. januára 1992, Komisia/Rada, C‑301/90, Zb. s. I‑221, body 19, 24 a 25; 29. apríla 2004, Drouvis/Komisia, C‑187/03 P, neuverejnený v Zbierke, bod 25 a tam citovaná judikatúra

Súd prvého stupňa: 7. decembra 1995, Abello a i./Komisia, T‑544/93 a T‑566/93, Zb. VS s. I‑A‑271 a II‑815, bod 76

4.      V rámci žaloby podanej úradníkmi pracujúcimi v Luxembursku uvádzajúcej údajné diskriminujúce zaobchádzanie voči nim z dôvodu neexistencie špecifického opravného koeficientu pre tento členský štát, podľa článku 3 ods. 5 prvého pododseku prílohy XI služobného poriadku, nemožno od žalobcov požadovať, aby pred súdom Únie právne dostatočne preukázali existenciu značného a dlhodobého nárastu životných nákladov v Luxemburgu v porovnaní s Bruselom, ktorý by mohol dokazovať existenciu nerovnosti zaobchádzania medzi úradníkmi podľa ich miesta zamestnania. Prislúcha im iba predložiť dostatočne významný zväzok indícií ukazujúcich možnú zmenu kúpnej sily, ktorá by mohla preložiť bremeno dôkazu na žalovanú inštitúciu a prípadne odôvodňovať začatie správneho konania zo strany Eurostatu.

Okrem toho v prípade, v ktorom sa žalovanej inštitúcii vytýka, že uplatnila článok 3 ods. 5 prvý pododsek prílohy XI služobného poriadku bez toho, aby vykonala štúdiu o prípadnej zmene kúpnej sily medzi Bruselom a Luxemburgom, preskúmanie súdom nie je obmedzené na overenie zjavne nesprávneho posúdenia, ale týka sa toho, či zainteresovaní predložili, alebo nepredložili dostatočné indície, ako sú číselné štúdie alebo iné, autorizované zdroje, dostatočne podložené, odôvodňujúce začatie prieskumu.

(pozri body 64, 66 a 68)

5.      Pokiaľ administratíva neposkytla konkrétne záruky úradníkovi, ten sa nemôže dovolávať zásady ochrany legitímnej dôvery na spochybnenie zákonnosti ustanovenia služobného poriadku a brániť jeho uplatneniu. Uistenia administratívy, ktoré nezohľadňujú ustanovenia služobného poriadku, tak nemôžu vytvárať legitímnu dôveru na strane toho, komu sú adresované.

(pozri bod 72)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 27. marca 1990, Chomel/Komisia, T‑123/89, Zb. s. II‑131, body 26 až 30; 7. júla 2004, Schmitt/AER, T‑175/03, Zb. VS s. I‑A‑211 a II‑939, body 46 a 47