UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

z 10. septembra 2007

Vec F‑146/06

Michael Alexander Speiser

proti

Európskemu parlamentu

„Verejná služba – Dočasní zamestnanci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Oneskorene podaná sťažnosť – Zjavná neprípustnosť“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou M. A. Speiser navrhuje zrušenie rozhodnutia Generálneho sekretariátu Európskeho parlamentu z 11. septembra 2006, ktorým sa zamieta jeho sťažnosť smerujúca proti odmietnutiu priznať mu príspevok na expatriáciu

Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta ako zjavne neprípustná. Žalobca znáša jednu tretinu svojich vlastných trov konania. Parlament znáša okrem svojich vlastných trov konania a aj dve tretiny trov konania žalobcu.

Abstrakt

1.      Úradníci – Žaloba – Predchádzajúca administratívna sťažnosť – Lehoty

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91; podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, článok 46)

2.      Konanie – Trovy konania – Náhrada – Výnimočné dôvody

(Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa, článok 87 ods. 3 prvý pododsek; rozhodnutie Rady 2004/752, článok 3 ods. 4)

1.      Úradníkovi alebo dočasnému zamestnancovi nie je dovolené, aby obišiel lehoty na podanie sťažnosti alebo žaloby stanovené v článkoch 90 a 91 služobného poriadku tým, že prostredníctvom návrhu spochybní predchádzajúce rozhodnutie, ktoré nenapadol v stanovenej lehote, keďže predloženie návrhu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré sa stalo konečným, môže byť odôvodnené len existenciou nových podstatných skutočností.

Za novú skutočnosť umožňujúcu odchýliť sa od systému lehôt kogentne stanoveného v článkoch 90 a 91 služobného poriadku nie je možné považovať okolnosť, že na návrh dotknutého úradníka alebo dočasného zamestnanca administratíva neskôr preskúmala jeho prípad na to, aby mu poskytla dodatočné informácie. V tejto súvislosti je list administratívy, podľa ktorého ostáva skoršie zamietajúce rozhodnutie nezmenené iba potvrdením tohto skoršieho rozhodnutia a v dôsledku toho jeho účinkom nemôže byť začatie plynutia novej lehoty na podanie žaloby.

(pozri body 22 a 27)

Odkaz:

Súdny dvor: 15. mája 1985, Esly/Komisia, 127/84, Zb. s. 1437, bod 10; 10. jú1a 986, Trenti/CES, 153/85, Zb. s. 2427, bod 13

Súd prvého stupňa: 4. mája 2005, Schmit/Komisia, T‑144/03, Zb. VS s. I‑A‑101, II‑465, bod 147; 7. septembra 2005, Krahl/Komisia, T‑358/03, Zb. VS s. I‑A‑215, II‑993, bod 52, a citovaná judikatúra

Súd pre verejnú službu: 29. júna 2006, Chassagne/Komisia, F‑11/05, Zb. VS s. I‑A-1-65, II‑A-1-241, bod 24

2.      Podľa článku 87 ods. 3 prvého pododseku Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa môže Súd prvého stupňa rozdeliť náhradu trov konania vo výnimočných prípadoch.

V tejto súvislosti skutočnosť, že v rámci žaloby zamietnutej z dôvodu omeškania predchádzajúcej sťažnosti administratíva aspoň čiastočne spôsobila oneskorenie sťažnosti, keď vyzvala dotknutú osobu, aby podala sťažnosť smerujúcu proti potvrdzujúcemu aktu, ktorý jej nespôsobil ujmu, predstavuje výnimočný dôvod odôvodňujúci rozdelenie trov konania medzi predmetnú inštitúciu a úradníka požadujúceho náhradu trov konania, ktoré vynaložil v rámci tohto konania.

Okrem toho aj ak je nesporné, že účastník konania môže v akomkoľvek momente uplatniť kogentné pravidlo týkajúce sa prípustnosti žaloby, javí sa, že je nezlučiteľné s dobrou vierou, ktorou sa musia riadiť vzťahy medzi inštitúciami Spoločenstva a ich úradníkmi, aby sa inštitúcia na súde odvolávala na potvrdzujúcu povahu aktu po tom, ako u úradníka vyvolala nesprávny dojem, že tento akt môže byť predmetom sťažnosti.

(pozri body 30 až 33)