ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
zo 6. decembra 2018 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Naliehavé prejudiciálne konanie – Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Európsky zatykač a postupy odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody – Obsah a forma – Článok 8 ods. 1 písm. f) – Chýbajúci údaj o doplňujúcom treste – Platnosť – Dôsledky – Vplyv na väzbu“
Vo veci C‑551/18 PPU,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Hof van Cassatie (Kasačný súd, Belgicko) z 29. augusta 2018 a doručený Súdnemu dvoru 29. augusta 2018, ktorý súvisí s konaním týkajúcim sa výkonu európskeho zatykača vydaného na
IK,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: podpredsedníčka Súdneho dvora R. Silva de Lapuerta, vykonávajúca funkciu predsedníčky prvej komory, sudcovia J.‑C. Bonichot, E. Regan (spravodajca), C. G. Fernlund a S. Rodin,
generálna advokátka: E. Sharpston,
tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,
so zreteľom na návrh vnútroštátneho súdu z 29. augusta 2018 doručený Súdnemu dvoru 29. augusta 2018, aby sa návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednal v naliehavom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 22. októbra 2018,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– IK, v zastúpení: P. Bekaert, advocaat,
– belgická vláda, v zastúpení: C. Van Lul, C. Pochet a J.‑C. Halleux, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci J. Maggio, znalkyňa,
– Írsko, v zastúpení: G. Hodge, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Mullan, BL,
– holandská vláda, v zastúpení: J. M. Hoogveld a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,
– poľská vláda, v zastúpení: J. Sawicka, splnomocnená zástupkyňa,
– Európska komisia, v zastúpení: R. Troosters, splnomocnený zástupca,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 8. novembra 2018,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 8 ods. 1 písm. f) rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci výkonu európskeho zatykača v Belgicku, ktorý vydal 27. augusta 2014 belgický súd na IK na účely výkonu trestu odňatia slobody spolu s doplňujúcim trestom dohľadu uskutočňovaným Strafuitvoeringsrechtbank (Súd pre výkon trestov, Belgicko).
Právny rámec
Právo Únie
Charta
3 Článok 47 prvý a druhý pododsek Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) stanovuje:
„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.“
4 Článok 48 ods. 2 Charty stanovuje:
„Každý, kto je obvinený, má zaručené právo na obhajobu.“
Rámcové rozhodnutie 2002/584
5 Odôvodnenia 5 až 7 a rámcového rozhodnutia 2002/584 uvádzajú:
„(5) … Zavedenie nového zjednodušeného systému vydávania odsúdených alebo podozrivých osôb pre účely výkonu rozsudku alebo trestného stíhania umožňuje odstrániť zložitosť a prípadné prieťahy pri existujúcich vydávacích postupoch. …
(6) Európsky zatykač zavedený týmto rámcovým rozhodnutím je prvým konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania, označovaná Európskou radou ako ‚základný kameň‘ spolupráce v oblasti súdnictva.
(7) Nakoľko zámer nahradiť systém viacstranného vydávania osôb, vychádzajúci z Európskeho dohovoru o vydávaní osôb [podpísaného v Paríži 13. decembra 1957] sa nemôže dostatočne dosiahnuť členskými štátmi, ktoré konajú jednostranne, a preto, vzhľadom na svoj rozsah a účinky, môže sa lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, Rada môže prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity, uvedené v článku 2 [ZEÚ] a článku 5 [ZES]. V súlade so zásadou proporcionality uvedenou v druhom z týchto článkov toto rámcové rozhodnutie nepresahuje rámec toho, čo je nevyhnutné pre dosiahnutie tohto cieľa.“
6 Článok 1 tohto rámcového rozhodnutia s názvom „Definícia európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho“ stanovuje:
„1. Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia.
2. Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.
3. Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“
7 Článok 2 ods. 1 uvedeného rámcového rozhodnutia stanovuje:
„Európsky zatykač sa môže vydať za činy, ktoré môžu byť potrestané podľa právneho predpisu vydávajúceho členského štátu výkonom trestu alebo ochranným opatrením, ktorých horná hranica je najmenej 12 mesiacov, alebo ak bol vynesený rozsudok alebo uložené ochranné opatrenie, pre tresty s minimálnou dĺžkou štyri mesiace.“
8 Články 3, 4 a 4a tohto rámcového rozhodnutia upravujú dôvody pre povinné a nepovinné nevykonanie európskeho zatykača.
9 Konkrétne článok 4 body 4 a 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje:
„Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač:
…
4. ak trestné stíhanie alebo trest vyžiadanej osoby sú premlčané podľa práva vykonávajúceho členského štátu a príslušné činy spadajú do právomoci členského štátu podľa jeho vlastného trestného práva;
…
6. ak európsky zatykač bol vydaný pre účely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia, ak sa požadovaná osoba zdržiava alebo je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a tento štát sa zaviaže, že vykoná rozsudok alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi.“
10 V článku 8 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia s názvom „Obsah a forma európskeho zatykača“ sa stanovuje:
„Európsky zatykač obsahuje nasledujúce informácie stanovené v súlade s formou, obsiahnutou v prílohe:
a) totožnosť a štátnu príslušnosť vyžiadanej osoby;
b) názov, adresu, telefónne a faxové číslo a e‑mailovú adresu vydávajúceho súdneho orgánu;
c) dôkaz o vykonateľnom rozsudku, zatykači alebo inom vykonateľnom súdnom rozhodnutí s rovnakým účinkom, ktoré spadá do rozsahu článkov 1 a 2;
d) charakter a skutkovú podstatu trestného činu, najmä vo vzťahu k článku 2;
e) opis okolností, za ktorých bol trestný čin spáchaný, vrátane času, miesta a miery účasti vyžiadanej osoby na trestnom čine;
f) uložený trest, ak existuje konečný rozsudok, alebo určený rozsah trestov pre trestný čin podľa práva vydávajúceho členského štátu;
g) prípadne iné následky trestného činu.“
11 V článku 15 uvedeného rámcového rozhodnutia s názvom „Rozhodnutie o odovzdaní“ sa stanovuje:
„1. Vykonávajúci súdny orgán rozhodne v lehotách a za podmienok definovaných v tomto rámcovom rozhodnutí o tom, či osobu odovzdá.
2. Ak vykonávajúci súdny orgán považuje informácie oznámené vydávajúcim členským štátom za nedostatočné na rozhodnutie o vydaní, požiada o urýchlené doplnenie ďalších potrebných informácií, najmä s ohľadom na články 3 až 5 a článok 8, a môže stanoviť lehotu na ich prijatie, berúc do úvahy potrebu dodržania lehôt stanovených v článku 17.
3. Vydávajúci súdny orgán môže kedykoľvek zaslať vykonávajúcemu súdnemu orgánu ďalšie užitočné informácie.“
12 Článok 27 tohto rámcového rozhodnutia s názvom „Možnosť trestného stíhania za iné trestné činy“ znie:
„1. Každý členský štát môže oznámiť Generálnemu sekretariátu Rady, že vo svojich vzťahoch s inými členskými štátmi, ktoré urobia rovnaké oznámenie, bol daný súhlas k trestnému stíhaniu, odsúdeniu alebo zadržaniu s cieľom vykonania trestu alebo ochranného opatrenia pre trestný čin, ktorý bol spáchaný pred odovzdaním príslušnej osoby, s výnimkou trestného činu, pre ktorý bola táto osoba odovzdaná, ak v osobitnom prípade vykonávajúci súdny orgán neuvedie inak vo svojom rozhodnutí o odovzdaní.
2. S výnimkou prípadov uvedených v odsekoch 1 a 3 odovzdaná osoba sa nemôže trestne stíhať, odsúdiť alebo inak pozbaviť slobody pre iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola odovzdaná.
3. Odsek 2 sa neuplatní v nasledujúcich prípadoch:
…
4. Žiadosť o súhlas sa predloží vykonávajúcemu súdnemu orgánu doplnená o informáciu uvedenú v článku 8 ods. 1 a prekladom uvedeným v článku 8 ods. 2 Súhlas sa dá, ak trestný čin, pre ktorý je požadovaný, podlieha odovzdaniu v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia. Súhlas sa odmietne z dôvodov uvedených v článku 3 a inak môže sa odmietnuť iba z dôvodov uvedených v článku 4. Rozhodnutie sa prijme najneskôr do 30 dní po prijatí žiadosti.
Pre prípady uvedené v článku 5 vydávajúci členský štát musí poskytnúť záruky, ktoré sú tam uvedené.“
13 Vzor formuláru európskeho zatykača uvedeného v prílohe rámcového rozhodnutia 2002/584 obsahuje okrem iného kolónku c) s názvom „Označenie dĺžky odsúdenia“, ktorej bod 2 ukladá vydávajúcemu súdnemu orgánu povinnosť uviesť „dĺžku uloženého trestu alebo ochranného opatrenia“.
Belgické právo
14 Článok 95/2 wet betreffende de externe rechtspositie van de veroordeelden tot een vrijheidsstraf en de aan het slachtoffer toegekende rechten in het raam van de strafuitvoeringsmodaliteiten (zákon o vonkajšom právnom postavení osôb odsúdených na trest odňatia slobody a o právach obetí, ktoré sa im priznávajú v rámci pravidiel pre výkon trestu) zo 17. mája 2006 (Moniteur belge z 15. júna 2006, s. 30455), zmenený wet betreffende de terbeschikkingstelling van de strafuitvoeringsrechtbank (zákon o dohľade uskutočňovanom súdom pre výkon trestov) zo 6. apríla 2007 (Moniteur belge z 13. júla 2007, s. 38299), stanovuje:
„§ 1. Trest dohľadu uskutočňovaný súdom pre výkon trestov, ktorý je uložený odsúdenému…, začne plynúť po skončení hlavného trestu.
§ 2. Súd pre výkon trestov rozhodne pred uplynutím hlavného trestu a v súlade s postupom podľa oddielu 2 buď o pozbavení osobnej slobody odsúdeného k trestu dohľadu, alebo o jeho prepustení s ochranným dohľadom.
…
§ 3. K pozbaveniu slobody odsúdeného k trestu dohľadu dôjde v prípade, ak u neho existuje riziko spáchania ďalších závažných trestných činov poškodzujúcich fyzickú a psychickú integritu tretích osôb, pričom toto riziko nie je možné zmierniť uložením osobitných podmienok pri prepustení s ochranným dohľadom.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
15 Kontradiktórnym rozsudkom Hof van beroep te Antwerpen (Odvolací súd Antverpy, Belgicko) z 1. februára 2013 bol IK, belgický štátny príslušník, odsúdený na hlavný trest odňatia slobody vo výške troch rokov za sexuálne zneužitie maloletej osoby mladšej ako 16 rokov bez násilia a hrozieb (ďalej len „hlavný trest“). Za tento trestný čin mu bol tým istým rozsudkom ďalej uložený doplňujúci trest dohľadu uskutočňovaný strafuitvoeringsrechtbank (súd pre výkon trestov) v trvaní desať rokov (ďalej len „doplňujúci trest“). Podľa belgického práva začína tento trest plynúť po skončení hlavného trestu a strafuitvoeringsrechtbank (súd pre výkon trestov) pred uplynutím tohto hlavného trestu rozhodne buď o pozbavení osobnej slobody odsúdeného k trestu dohľadu, alebo o jeho prepustení s ochranným dohľadom.
16 Keďže IK opustil Belgicko, vydal príslušný belgický vydávajúci súdny orgán na túto osobu 27. augusta 2014 európsky zatykač. Európsky zatykač uvádzal hlavný trest, povahu a právnu kvalifikáciu trestných činov, ako aj príslušné právne ustanovenia a popis skutkových okolností. Neuvádzal však doplňujúci trest, na ktorý bola dotknutá osoba tiež odsúdená.
17 Po zadržaní IK v Holandsku povolil Rechtbank Amsterdam, internationale rechtshulpkamer (komora pre medzinárodnú súdnu spoluprácu súdu v Amsterdame, Holandsko) rozhodnutím z 8. marca 2016 odovzdanie navrhovateľa do Belgického kráľovstva na účely výkonu trestu odňatia slobody na belgickom území za trestný čin, pre ktorý sa požadovalo jeho odovzdanie.
18 Dotknutá osoba bola následne odovzdaná belgickým orgánom a vzatá do väzby. Táto väzba vychádzala z jej odsúdenia na hlavný trest, ktorého koniec bol stanovený na 12. augusta 2018, ako aj na doplňujúci trest, ktorý spočíval v treste dohľadu v trvaní desať rokov.
19 Dňa 21. júna a 19. júla 2018 rozhodoval Strafuitvoeringsrechtbank Antwerpen (Súd pre výkon trestov Antverpy, Belgicko) o treste dohľadu pre IK. V priebehu tohto konania IK tvrdil, že odovzdanie zo strany holandských orgánov sa netýkalo doplňujúceho trestu a že tento súd nemôže na účely výkonu tohto trestu nariadiť odňatie slobody, keďže európsky zatykač vydaný belgickými orgánmi tento trest neuvádzal.
20 Práve v tejto súvislosti zaslal príslušný belgický vydávajúci súdny orgán 2. júla 2018 holandským orgánom žiadosť o dodatočný súhlas podľa článku 27 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý sa týkal doplňujúceho trestu. Holandské orgány tejto dodatočnej žiadosti nevyhoveli, pretože podľa nich tento súhlas možno udeliť len na účely odsúdenia alebo trestného stíhania osoby pre iný trestný čin, než je ten, pre ktorý bola odovzdaná, pričom usúdili, že v tomto prípade to tak nebolo.
21 Rozsudkom z 31. júla 2018 Strafuitvoeringsrechtbank te Antwerpen (Súd pre výkon trestov Antverpy) zamietol argumentáciu IK a rozhodol o pokračovaní jeho väzby. Dňa 3. augusta 2018 sa IK proti tomuto rozsudku odvolal na Hof van Cassatie (Kasačný súd, Belgicko), vnútroštátny súd, ktorý podal tento návrh na začatie prejudiciálneho konania.
22 Uvedený súd zastáva názor, že podľa článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa európsky zatykač môže vydať na účely výkonu trestu, ak bol rozsudkom uložený trest alebo nariadené ochranné opatrenie s minimálnou dĺžkou štyri mesiace.
23 Podľa článku 8 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia musí byť európsky zatykač vyhotovený v súlade s formulárom obsiahnutým v jeho prílohe a musí obsahovať okrem iného tieto informácie: dôkaz o vykonateľnom rozsudku, charakter a skutkovú podstatu trestného činu, opis okolností, za ktorých bol trestný čin spáchaný, a uložený trest.
24 Tieto informácie by mali umožniť vykonávajúcemu súdnemu orgánu overiť, či boli splnené všetky formálne a materiálne podmienky pre odovzdanie osoby na základe európskeho zatykača, a či prípadne neexistujú dôvody na to, aby sa zvážilo jeho odmietnutie z dôvodov, ako je dodržiavanie základných práv a všeobecných zásad zakotvených v článku 6 ZEU, v súlade s článkom 1 ods. 3 uvedeného rámcového rozhodnutia.
25 Okrem toho článok 27 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje, že s výnimkou prípadov uvedených v odsekoch 1 a 3 tohto článku sa odovzdaná osoba nemôže trestne stíhať, odsúdiť alebo inak pozbaviť slobody pre iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola odovzdaná.
26 Za týchto okolností sa Hof van Cassatie (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 8 ods. 1 písm. f) [rámcového rozhodnutia 2002/584] vykladať v tom zmysle, že postačuje, ak súdny orgán, ktorý vydal európsky zatykač, v ňom uvedie len uložený vykonateľný trest odňatia slobody, bez toho, aby v ňom uviedol doplňujúci trest uložený za ten istý trestný čin tým istým súdnym rozhodnutím, akým je trest dohľadu, ktorý má za následok reálne pozbavenie slobody až po vykonaní hlavného trestu a až po formálnom rozhodnutí, ktoré vydá strafuitvoeringsrechtbank (súd pre výkon trestov)?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, má sa článok 8 ods. 1 písm. f) [rámcového rozhodnutia 2002/584] vykladať v tom zmysle, že vydanie osoby členským štátom vykonávajúceho súdneho orgánu na základe európskeho zatykača, v ktorom je uvedený len uložený vykonateľný trest odňatia slobody a nie aj doplňujúci trest dohľadu uložený za ten istý trestný čin tým istým súdnym rozhodnutím, má za následok, že pri výkone tohto doplňujúceho trestu, v členskom štáte súdneho orgánu, ktorý vydal európsky zatykač, môže dôjsť k reálnemu pozbaveniu slobody?
3. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, má sa článok 8 ods. 1 písm. f) [rámcového rozhodnutia 2002/584] vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že súdny orgán, ktorý vydal európsky zatykač, v ňom neuviedol doplňujúci trest dohľadu, má za následok, že tento doplňujúci trest, pri ktorom možno predpokladať, že vykonávajúci súdny orgán o ňom nemal vedomosť, nemôže viesť k reálnemu pozbaveniu slobody v členskom štáte súdneho orgánu, ktorý vydal európsky zatykač?“
O naliehavom konaní
27 Vnútroštátny súd požiadal, aby bol tento návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
28 Na podporu svojho návrhu tento súd uviedol, že IK je v súčasnosti pozbavený slobody v Belgicku v rámci svojho trestu dohľadu v nadväznosti na výkon európskeho zatykača vydaného 27. augusta 2014. Podľa uvedeného súdu bude odpoveď na položené otázky rozhodujúca pre zadržiavanie IK a ďalšie trvanie väzby.
29 V tomto ohľade je po prvé potrebné konštatovať, že predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu rámcového rozhodnutia 2002/584, ktoré patrí do oblastí upravených v hlave V tretej časti Zmluvy o FEÚ týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. V dôsledku toho je prípustné tento návrh prejednať v naliehavom prejudiciálnom konaní.
30 Po druhé, pokiaľ ide o kritérium naliehavosti, v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora treba zohľadniť okolnosť, že dotknutá osoba je v súčasnosti pozbavená slobody a že jej ďalšie ponechanie vo väzbe závisí od rozhodnutia sporu vo veci samej. Okrem toho je potrebné posúdiť situáciu tejto osoby v stave, v akom existovala ku dňu preskúmania návrhu, na základe ktorého sa požaduje, aby bol návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom konaní (rozsudok z 19. septembra 2018, RO, C‑327/18 PPU, EU:C:2018:733, bod 30 a citovaná judikatúra).
31 V prejednávanej veci je nesporné, že k tomuto dňu bol IK pozbavený slobody. Ďalej z vysvetlení vnútroštátneho súdu vyplýva, že ponechanie tejto osoby vo väzbe závisí od výsledku sporu vo veci samej, keďže opatrenie spočívajúce v jej zadržaní bolo nariadené v rámci výkonu európskeho zatykača vydaného na túto osobu a že ponechanie IK vo väzbe pri výkone doplňujúceho trestu závisí od odpovedí, ktoré Súdny dvor poskytne na tieto predbežné otázky.
32 Za týchto podmienok prvá komora Súdneho dvora 10. septembra 2018 na základe návrhu sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta vyhovela návrhu vnútroštátneho súdu, aby bol tento návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom prejudiciálnom konaní.
O prejudiciálnych otázkach
33 Svojimi tromi otázkami, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 8 ods. 1 písm. f) rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že v európskom zatykači, na základe ktorého došlo k odovzdaniu dotknutej osoby, nebol uvedený doplňujúci trest dohľadu uložený tejto osobe za ten istý trestný čin tým istým súdnym rozhodnutím, ktorým bolo rozhodnuté o hlavnom treste odňatia slobody, bráni tomu, aby výkon tohto doplňujúceho trestu viedol po skončení hlavného trestu a po formálnom rozhodnutí prijatom na tento účel zo strany vnútroštátneho súdu príslušného vo veciach výkonu trestov k pozbaveniu osobnej slobody.
34 Na úvod je potrebné pripomenúť, že právo Únie spočíva na základnom predpoklade, podľa ktorého každý členský štát zdieľa so všetkými ostatnými členskými štátmi určitý súbor spoločných hodnôt, na ktorých je Únia založená, ako je to spresnené v článku 2 ZEÚ, a uznáva, že ostatné členské štáty s ním tieto hodnoty zdieľajú. Tento predpoklad znamená a odôvodňuje existenciu vzájomnej dôvery členských štátov v uznanie týchto hodnôt, a tým aj v dodržiavanie práva Únie, ktoré tieto hodnoty uplatňuje [rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 35 a citovaná judikatúra].
35 Tak zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ako aj zásada vzájomného uznávania, ktorá sa samotná opiera o vzájomnú dôveru medzi členskými štátmi, majú v práve Únie zásadný význam vzhľadom na to, že umožňujú vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc. Konkrétne zásada vzájomnej dôvery najmä v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti ukladá každému z týchto štátov, aby vychádzal z toho, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie a najmä základné práva uznané týmto právom [rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 36 a citovaná judikatúra].
36 Z odôvodnenia 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že európsky zatykač zavedený týmto rámcovým rozhodnutím je prvým konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania.
37 Ako vyplýva najmä z jeho článku 1 ods. 1 a 2, ako aj z jeho odôvodnení 5 a 7, cieľom uvedeného rámcového rozhodnutia je nahradiť systém viacstranného vydávania osôb vychádzajúci z Európskeho dohovoru o vydávaní osôb podpísaného v Paríži 13. decembra 1957 systémom vydávania odsúdených alebo podozrivých osôb na účely výkonu rozsudkov alebo trestných stíhaní medzi súdnymi orgánmi, ktorý je založený na zásade vzájomného uznávania [rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 39 a citovaná judikatúra].
38 Rámcové rozhodnutie 2002/584 tak zavedením nového zjednodušeného a efektívnejšieho systému vydávania osôb odsúdených za porušenie alebo podozrivých z porušenia trestného zákona smeruje k zjednodušeniu a zrýchleniu súdnej spolupráce s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného Úniou, a to stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi [rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 40 a citovaná judikatúra].
39 V súlade s článkom 1 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia je tak účelom mechanizmu európskeho zatykača umožniť zadržanie a vydanie požadovanej osoby tak, aby vzhľadom na cieľ sledovaný týmto rámcovým rozhodnutím spáchaný trestný čin nezostal nepotrestaný a táto osoba bola stíhaná alebo vykonala trest odňatia slobody, ktorý jej bol uložený.
40 V tejto súvislosti sa zásada vzájomného uznávania, ktorá, ako to vyplýva najmä z odôvodnenia 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, predstavuje „základný kameň“ súdnej spolupráce v trestných veciach, uplatní v článku 1 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia, ktorý zakotvuje pravidlo, podľa ktorého sú členské štáty povinné vykonať každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami uvedeného rámcového rozhodnutia [rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 41 a citovaná judikatúra].
41 Vykonávajúce súdne orgány teda môžu v zásade odmietnuť vykonať takýto zatykač len z dôvodov nevykonania, ktoré sú vyčerpávajúcim spôsobom upravené v rámcovom rozhodnutí 2002/584, pričom výkon európskeho zatykača možno podriadiť iba podmienkam, ktoré sú taxatívne stanovené v článku 5 tohto rámcového rozhodnutia. V dôsledku toho platí, že vzhľadom na to, že vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, odmietnutie vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne [rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 41 a citovaná judikatúra].
42 Rámcové rozhodnutie 2002/584 tak výslovne uvádza v článku 3 dôvody pre povinné nevykonanie európskeho zatykača, v článkoch 4 a 4a dôvody pre jeho nepovinné nevykonanie a v článku 5 záruky, ktoré musí vydávajúci členský štát poskytnúť v zvláštnych prípadoch.
43 Súdny dvor okrem toho rozhodol, že tieto ustanovenia vychádzajú z predpokladu, že predmetný európsky zatykač spĺňa požiadavky zákonnosti stanovené v článku 8 ods. 1 uvedeného rámcového rozhodnutia a že nesplnenie jednej z týchto požiadaviek, ktorej dodržanie predstavuje podmienku platnosti európskeho zatykača, musí v zásade viesť k tomu, že vykonávajúci súdny orgán tento zatykač nevykoná (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júna 2016, Bob‑Dogi, C‑241/15, EU:C:2016:385, body 63 a 64).
44 Nemožno od počiatku vylúčiť, že odsúdenie na doplňujúci trest, ktorý nebol uvedený v európskom zatykači, môže za určitých okolností predstavovať jeden z dôvodov, na základe ktorých by bolo možné výkon takého zatykača odmietnuť.
45 Vo svetle týchto úvah je potrebné určiť, či za takých okolností, akými sú okolnosti vo veci samej, mala skutočnosť, že v európskom zatykači nebol uvedený doplňujúci trest, za následok narušenie výkonu právomocí, ktoré vykonávajúci súdny orgán odvodzuje z článkov 3 až 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, alebo nesplnenie požiadavky zákonnosti stanovenej v článku 8 ods. 1 písm. f) tohto rámcového rozhodnutia.
46 V prvom rade treba uviesť, že vo veci samej nebol vykonávajúci súdny orgán zbavený možnosti uplatniť ustanovenia článkov 3 až 5 tohto rámcového rozhodnutia.
47 Po druhé je potrebné určiť, za takých okolností, akými sú okolnosti vo veci samej, či skutočnosť, že v európskom zatykači nebol uvedený doplňujúci trest, nie je v rozpore s požiadavkou zákonnosti stanovenou v článku 8 ods. 1 písm. f) tohto rámcového rozhodnutia.
48 Toto ustanovenie vyžaduje uvádzať „uložený trest, ak existuje konečný rozsudok“.
49 Okrem toho na účely zjednodušenia a urýchlenia odovzdávacieho postupu pri dodržaní lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584 toto rozhodnutie obsahuje v prílohe osobitný formulár, ktorý vydávajúce súdne orgány musia vyplniť uvedením osobitne požadovaných informácií (rozsudok z 23. januára 2018, Piotrowski, C‑367/16, EU:C:2018:27, bod 57). Bod 2 kolónky c) tohto formulára odkazuje na „dĺžku uloženého trestu alebo ochranného opatrenia“.
50 Účelom požiadavky zákonnosti stanovenej v článku 8 ods. 1 písm. f) rámcového rozhodnutia 2002/584 je informovať vykonávajúce súdne orgány o dĺžke uloženého trestu odňatia slobody, pre ktorý sa požaduje odovzdanie vyžiadanej osoby, a to prostredníctvom údajov, ktoré majú týmto orgánom poskytnúť minimálne formálne informácie potrebné na to, aby mohli bezodkladne vykonať európsky zatykač urýchleným prijatím ich rozhodnutia o odovzdaní (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. januára 2018, Piotrowski, C‑367/16, EU:C:2018:27, body 58 a 59).
51 Táto požiadavka, ako uviedla generálna advokátka v bode 66 svojich návrhov, má umožniť vykonávajúcemu súdnemu orgánu uistiť sa, že európsky zatykač spadá do pôsobnosti tohto rámcového rozhodnutia, a najmä overiť, či bol vydaný pre účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, ktorých dĺžka presahuje požadovanú dĺžku 4 mesiacov stanovenú v článku 2 ods. 1 uvedeného rámcového rozhodnutia.
52 V prejednávanej veci hlavný trest odňatia slobody na tri roky, ktorý bol uložený IK, túto hranicu prekračuje. Preto údaj o tomto treste postačoval na zabezpečenie toho, aby európsky zatykač spĺňal požiadavku zákonnosti uvedenú v článku 8 ods. 1 písm. f) tohto rámcového rozhodnutia.
53 Za týchto podmienok bol vykonávajúci súdny orgán povinný odovzdať osobu, na ktorú sa vzťahoval európsky zatykač, aby spáchaný trestný čin nezostal nepotrestaný a aby trest, ktorý bol tejto osobe uložený, bol vykonaný.
54 Za takých okolností, o aké ide vo veci samej, teda skutočnosť, že európsky zatykač neuvádzal doplňujúci trest, nemôže mať žiadny vplyv na výkon tohto trestu po odovzdaní v členskom štáte, ktorý vydal tento zatykač.
55 Tento záver nemôže po prvé spochybniť argument predložený IK a holandskou vládou, podľa ktorého rozhodnutie vykonávajúceho súdneho orgánu v podstate predstavuje titul, ktorý je základom pre pozbavenie slobody v členskom štáte vydania európskeho zatykača, takže trest, ktorý nebol predmetom rozhodnutia vykonávajúceho súdneho orgánu a pre ktorý nebolo odovzdanie povolené, sa nemôže vykonať.
56 Účelom rozhodnutia vykonávajúceho orgánu v prejednávanej veci totiž nie je povoliť výkon trestu odňatia slobody v členskom štáte vydania európskeho zatykača. Ako uviedla generálna advokátka v bode 81 svojich návrhov a ako bolo pripomenuté v bode 39 vyššie, toto rozhodnutie sa obmedzuje na povolenie odovzdania dotknutej osoby v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584, aby spáchaný trestný čin nezostal nepotrestaný. Základom pre výkon trestu odňatia slobody je právoplatný rozsudok vydaný v členskom štáte vydania európskeho zatykača, ktorého uvedenie vyžaduje článok 8 ods. 1 písm. c) tohto rámcového rozhodnutia.
57 Po druhé, hoci holandská vláda na pojednávaní pred Súdnym dvorom spresnila, že nespochybňuje platnosť európskeho zatykača dotknutého vo veci samej, tvrdí však, že výkon trestu, ktorý sa vykonávajúcemu súdnemu orgánu neoznámil, je v rozpore so zásadou špeciality. Takýto výklad nemožno prijať.
58 Je nutné poznamenať, že na jednej strane článok 27 rámcového rozhodnutia 2002/584 s názvom „Možnosť trestného stíhania za iné trestné činy“ v odseku 2 stanovuje, že odovzdaná osoba sa nemôže trestne stíhať, odsúdiť alebo inak pozbaviť slobody pre iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola odovzdaná. Na druhej strane odsek 3 písm. g) tohto článku stanovuje možnosť po odovzdaní požiadať na tento účel o súhlas vykonávajúceho súdneho orgánu. Samotná holandská vláda však vo svojich písomných pripomienkach uznala, že dodatočný súhlas sa môže týkať iba iného trestného činu, než je trestný čin, ktorý viedol k odovzdaniu, a nie trestu vzťahujúceho sa k tomu istému trestnému činu.
59 Z toho vyplýva, že pravidlo špeciality uvedené v článku 27 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako pripomenula generálna advokátka v bodoch 53 a 54 svojich návrhov, sa týka len iných trestných činov, než sú tie, ktoré viedli k odovzdaniu.
60 V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, ako vyplýva z vnútroštátneho rozhodnutia, že v prejednávanej veci nebol doplňujúci trest pridaný po odovzdaní dotknutej osoby. Tento trest bol uložený za ten istý trestný čin a tým istým súdnym rozhodnutím, ktorým bol uložený hlavný trest odňatia slobody na tri roky.
61 Preto ak bol IK uložený tento doplňujúci trest za trestný čin, na ktorého základe bol európsky zatykač vydaný a vykonaný, otázka, či možno tento trest vykonať pozbavením osobnej slobody, hoci vykonávací súdny orgán o ňom nebol informovaný, nepatrí do pôsobnosti pravidla špeciality.
62 Po tretie nie je dôvod domnievať sa, na rozdiel od toho, čo tvrdí Európska komisia, že keďže doplňujúci trest nebol uvedený v európskom zatykači, jeho výkon môže vzhľadom na zásadu vzájomnej dôvery viest k opatreniu zahŕňajúcemu pozbavenie osobnej slobody len za predpokladu, že vykonávajúci súdny orgán bol o ňom vopred informovaný podľa článku 15 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 a pokiaľ sa tento orgán vzhľadom na tento doplňujúci trest nerozhodne na základe článkov 3 až 5 tohto rámcového rozhodnutia dovolávať jedného z dôvodov pre nevykonanie európskeho zatykača alebo podmieniť jeho výkon určitými zárukami, ktoré musí poskytnúť členský štát vydania zatykača.
63 Je pravda, že Súdny dvor už rozhodol, že v duchu efektívnej súdnej spolupráce v trestných veciach musia vydávajúce a vykonávajúce súdne orgány plne využívať nástroje upravené najmä v článku 8 ods. 1 a v článku 15 uvedeného rámcového rozhodnutia tak, aby podporili vzájomnú dôveru, ktorá je základom tejto spolupráce (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2017, Ardic, C‑571/17 PPU, EU:C:2017:1026, body 90 a 91).
64 V prejednávanej veci, ako uznala belgická vláda na pojednávaní pred Súdnym dvorom, mal byť doplňujúci trest uvedený v európskom zatykači. Nič to však nemení na tom, ako vyplýva z bodu 46 vyššie, že skutočnosť, že v európskom zatykači nebol uvedený doplňujúci trest, predovšetkým nemá za následok narušenie výkonu právomocí, ktoré vykonávajúci súdny orgán odvodzuje z článkov 3 až 5 rámcového rozhodnutia 2002/584.
65 Ďalej, ako uviedla generálna advokátka v bode 109 svojich návrhov, zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že hoci IK vedel o existencii a dĺžke svojho trestu, nenamietal pred vykonávajúcim súdnym orgánom skutočnosť, že v európskom zatykači sa neuvádza doplňujúci trest.
66 Napokon, ako už Súdny dvor rozhodol, pokiaľ ide o konanie o európskom zatykači, záruka rešpektovania práv požadovanej osoby patrí predovšetkým do zodpovednosti vydávajúceho členského štátu, od ktorého sa dá očakávať, že dodržiava právo Únie a konkrétne základné práva, ktoré toto právo uznáva (rozsudok z 23. januára 2018, Piotrowski, C‑367/16, EU:C:2018:27, bod 50).
67 Rozhodnutím vykonávajúceho súdneho orgánu teda nie je dotknutá možnosť, aby príslušná osoba využila po svojom odovzdaní opravné prostriedky podľa právneho poriadku členského štátu vydania európskeho zatykača, ktoré jej umožnia prípadne napadnúť zákonnosť podmienok jej väzby v ústave na výkon väzby v tomto členskom štáte, ako vyplýva okrem iného zo sporu vo veci samej, v súvislosti s európskym zatykačom, na základe ktorého bolo povolené jej odovzdanie. Táto osoba sa pri tejto príležitosti môže dovolávať najmä dodržiavania práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces, ako aj práva na obhajobu, ktoré odvodzuje z článku 47 a článku 48 ods. 2 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2018, RO, C‑327/18 PPU, EU:C:2018:733, bod 50).
68 Za takých okolností, o aké ide vo veci samej, nemožno teda článok 15 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby vydávajúci súdny orgán informoval vykonávací súdny orgán po tom, čo tento orgán prijal žiadosť o odovzdanie, o existencii doplňujúceho trestu, aby mohol uvedený orgán prijať rozhodnutie o možnosti vykonať tento trest v členskom štáte vydania európskeho zatykača.
69 Ako poznamenala generálna advokátka v bode 116 svojich návrhov, podriadiť výkon doplňujúceho trestu takejto povinnosti, hoci vykonávajúci súdny orgán nemohol odmietnuť vykonať európsky zatykač, by bolo nezlučiteľné s cieľom zjednodušiť a urýchliť súdnu spoluprácu, ktorý sleduje toto rámcové rozhodnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. januára 2018, Piotrowski, C‑367/16, EU:C:2018:27, bod 53 a citovanú judikatúru).
70 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné odpovedať na položené otázky tak, že článok 8 ods. 1 písm. f) rámcového rozhodnutia 2002/584 sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že v európskom zatykači, na základe ktorého došlo k odovzdaniu dotknutej osoby, nebol uvedený doplňujúci trest dohľadu uložený tejto osobe za ten istý trestný čin tým istým súdnym rozhodnutím, ktorým bolo rozhodnuté o hlavnom treste odňatia slobody, nebráni tomu, aby za okolností vo veci samej výkon tohto doplňujúceho trestu viedol po skončení hlavného trestu a po formálnom rozhodnutí prijatom na tento účel zo strany vnútroštátneho súdu príslušného vo veciach výkonu trestov k pozbaveniu osobnej slobody.
O trovách
71 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
Článok 8 ods. 1 písm. f) rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že v európskom zatykači, na základe ktorého došlo k odovzdaniu dotknutej osoby, nebol uvedený doplňujúci trest dohľadu uložený tejto osobe za ten istý trestný čin tým istým súdnym rozhodnutím, ktorým bolo rozhodnuté o hlavnom treste odňatia slobody, nebráni tomu, aby za okolností vo veci samej výkon tohto doplňujúceho trestu viedol po skončení hlavného trestu a po formálnom rozhodnutí prijatom na tento účel zo strany vnútroštátneho súdu príslušného vo veciach výkonu trestov k pozbaveniu osobnej slobody.
Podpisy