NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

ELEANOR SHARPSTON

prednesené 25. júla 2018 (1)

Vec C‑377/16

Španielske kráľovstvo

proti

Európskemu parlamentu

„Výzva na vyjadrenie záujmu – Zmluvní zamestnanci – Šoféri – Charta základných práv Európskej únie – Články 21 a 22 – Nariadenie č. 1 – Články 1, 2 a 6 – Jazykový režim inštitúcií Európskej únie – Služobný poriadok úradníkov Európskej únie – Článok 1d – Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov – Článok 82 – Diskriminácia na základe jazyka“

1.        Touto žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa Španielsko domáha zrušenia výzvy Európskeho parlamentu na vyjadrenie záujmu pre uchádzačov, ktorí by mohli byť prijatí do zamestnania ako šoféri (ďalej len „výzva pre uchádzačov“). Španielsko najmä uvádza, že výzva pre uchádzačov porušila pravidlá pre používanie jazykov inštitúciami Únie stanovené v nariadení č. 1(2), pokiaľ ide o komunikáciu medzi uchádzačmi a Európskym úradom pre výber pracovníkov (ďalej len „EPSO“), a že jej ustanovenia upravujúce požiadavku ovládania anglického, francúzskeho alebo nemeckého jazyka ako druhého jazyka pre uchádzačov predstavovali diskrimináciu zakázanú tak Chartou základných práv Európskej únie(3), ako aj Služobným poriadkom úradníkov Európskej únie a Podmienkami zamestnávania ostatných zamestnancov(4).

2.        Parlament tieto tvrdenia odmieta a navrhuje, aby Súdny dvor žalobu zamietol.(5)

3.        V Európskej únii, ktorej mottom je in varietate concordia a v ktorej sloboda pohybu je základným právom, úloha jazykov môže mať osobitný význam.(6) Ak však má projekt Európy pretrvať, je potrebné, aby sa postavil zoči‑voči praxi reálneho sveta, tak ako funguje, a to platí najmä pre oblasť, v ktorej existuje 552 možných kombinácií hociktorej dvojice spomedzi 24 úradných jazykov.(7) Práve tejto otázky sa v podstate týkajú tieto návrhy.

 Právny rámec

 Zmluva o Európskej únii

4.        Článok 3 ods. 3 ZEÚ v rozsahu relevantnom pre tieto návrhy stanovuje:

„…

[Európska únia] rešpektuje svoju bohatú kultúrnu a jazykovú rozmanitosť a zabezpečuje zachovávanie a zveľaďovanie európskeho kultúrneho dedičstva.“

 Zmluva o fungovaní Európskej únie

5.        Článok 24 ZFEÚ stanovuje:

„…

Každý občan Únie sa môže písomne obrátiť na ktorúkoľvek inštitúciu, orgán, úrad alebo agentúru uvedenú v tomto článku alebo v článku 13 Zmluvy o Európskej únii^[(8)^] v niektorom z jazykov uvedených v článku 55 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii^[(9)^] a má právo na odpoveď v tom istom jazyku.“

6.        Podľa článku 342 ZFEÚ:

„Rada prostredníctvom nariadení jednomyseľne určí pravidlá používania jazykov orgánmi Únie, čím nie sú dotknuté ustanovenia uvedené v štatúte Súdneho dvora Európskej únie.“

 Charta

7.        Článok 21 ods. 1 Charty uvádza:

„Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.“

8.        Podľa článku 22 Charty:

„Únia rešpektuje kultúrnu, náboženskú a jazykovú rozmanitosť.“

 Nariadenie č. 1

9.        Nariadením č. 1 Rada vykonala právomoc, ktorá jej bola daná terajším článkom 342 ZFEÚ, stanoviť, okrem iného, pravidlá pre používanie jazykov inštitúciami Európskej únie a v rámci inštitúcií Európskej únie. V znení účinnom v súčasnosti toto nariadenie uvádza:

„1.      Úradnými jazykmi a pracovnými jazykmi inštitúcií Únie sú angličtina, bulharčina, čeština, dánčina, estónčina, fínčina, francúzština, gréčtina, holandčina, chorvátčina, írčina, litovčina, lotyština, maďarčina, maltčina, nemčina, poľština, portugalčina, rumunčina, slovenčina, slovinčina, španielčina, švédčina a taliančina.

2.      Dokumenty, ktoré členský štát alebo osoba podliehajúca jurisdikcii členského štátu odošle orgánom [Európskej únie], môžu byť vyhotovené v ktoromkoľvek úradnom jazyku podľa výberu odosielateľa. Odpoveď sa vyhotoví v tom istom jazyku.

3.      Dokumenty, ktoré orgány [Európskej únie] odosielajú členskému štátu alebo osobe podliehajúcej jurisdikcii členského štátu, sa vyhotovia v jazyku tohto štátu.

4.      Nariadenia a ostatné všeobecne uplatniteľné dokumenty budú vypracované v úradných jazykoch.

5.      Úradný vestník Európskej únie sa uverejňuje v úradných jazykoch.

6.      Orgány [Európskej únie] môžu vo svojom rokovacom poriadku stanoviť, ktorý z jazykov sa má použiť v osobitných prípadoch.

7.      Používanie jazykov v konaní pred Súdnym dvorom sa upraví v rokovacom poriadku Súdneho dvora.

8.      V prípade, že má členský štát viacero úradných jazykov, jazyk, ktorý sa bude používať, stanovia na žiadosť tohto štátu všeobecné pravidlá právnych predpisov tohto štátu.“

 Služobný poriadok úradníkov Európskej únie a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov

10.      Článok 1 služobného poriadku stanovuje:

„Tento Služobný poriadok sa vzťahuje na úradníkov Únie.“

11.      Podľa článku 1a ods. 1:

„Na účely tohto Služobného poriadku ‚úradník Únie‘ je každá osoba, ktorá bola vymenovaná podľa ustanovení tohto Služobného poriadku na existujúce miesto pre úradníkov jednej z inštitúcií Únie listinou, vydanou ustanovujúcim orgánom tejto inštitúcie.“

12.      Článok 1d stanovuje:

„1.      Pri uplatňovaní tohto Služobného poriadku je zakázaná akákoľvek diskriminácia na základe pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických znakov, jazyka, náboženského vyznania alebo viery, politického alebo iného názoru, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, pôvodu, pracovnej nespôsobilosti, veku, alebo sexuálnej orientácie.

…

6.      Pri rešpektovaní zásady nediskriminácie a zásady proporcionality každé obmedzenie ich uplatňovania musí byť zdôvodnené objektívnymi a dostatočnými dôvodmi a musí byť zamerané na legitímne ciele všeobecného záujmu v rámci personálnej politiky…“

13.      Článok 5 ods. 1 služobného poriadku uvádza, že pracovné miesta, na ktoré sa vzťahuje tento poriadok, sa zatriedia podľa charakteru a významu zodpovedajúcich povinností. Článok 5 ods. 4 stanovuje, že tabuľka, v ktorej sú uvedené typy pracovných miest, je uvedená v prílohe I.

14.      Kapitola 1 hlavy III služobného poriadku je nazvaná „Prijatie do služobného pomeru“ a obsahuje články 27 až 34. Článok 27 stanovuje:

„Cieľom prijímania do služobného pomeru je zabezpečiť pre inštitúciu služby úradníkov s najvyššou úrovňou spôsobilosti, výkonnosti a bezúhonnosti, prijatých na čo najširšom možnom geografickom základe spomedzi štátnych príslušníkov členských štátov Únie. Žiadne pracovné miesta sa nevyhradia pre štátnych príslušníkov určitého členského štátu.

…“

15.      Podľa článku 28:

„Úradník môže byť vymenovaný len pod podmienkou, že:

…

f)      predloží doklad o dôkladnej znalosti jedného z jazykov Únie a o uspokojivej znalosti ďalšieho jazyka Únie v rozsahu potrebnom na plnenie jeho povinností.“

16.      Príloha III služobného poriadku je nazvaná „Výberové konania“. Obsahuje viaceré podrobné ustanovenia týkajúce sa spôsobu vedenia výberových konaní na prijímanie úradníkov do služobného pomeru.

17.      K služobnému poriadku je pripojený dokument, nazvaný „Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie“ (ďalej len „PZOZ“). Článok 1 týchto podmienok stanovuje, že medzi zamestnancov zamestnaných Úniou na základe zmluvy patria „zmluvní zamestnanci“.

18.      Článok 3a ods. 1 PZOZ uvádza:

„Na účely týchto Podmienok zamestnávania ‚zmluvní úradníci‘ sú zamestnanci, ktorí nie sú zaradení na pracovné miesto uvedené v zozname pracovných miest, priloženom ku kapitole rozpočtu, týkajúceho sa príslušnej inštitúcie, a ktorí boli prijatí do zamestnania na plný alebo čiastočný úväzok: a) v inštitúcii, kde vykonávajú manuálne alebo podporné administratívne služobné povinnosti…“

19.      Podľa článku 3b PZOZ:

„Na účely týchto Podmienok zamestnávania ‚zmluvní zamestnanci pre pomocné úlohy‘ sú úradníci, ktorí boli prijatí do zamestnania v inštitúcii…:

…

b)      po preskúmaní možností dočasného preloženia úradníkov v rámci inštitúcie, niektoré osoby, ktoré dočasne nemôžu vykonávať svoje povinnosti…“

20.      Článok 80 PZOZ obsahuje viaceré všeobecné ustanovenia vzťahujúce sa na zmluvných zamestnancov. Najmä v prvom odseku sa stanovuje, že títo zamestnanci sa rozdeľujú do štyroch funkčných skupín, ktoré zodpovedajú povinnostiam, ktoré majú vykonávať. Podľa odseku 2 povinnosti vzťahujúce sa na funkčnú skupinu I sú opísané ako „manuálne a administratívne pomocné služobné úlohy, vykonávané pod dozorom úradníkov alebo dočasných zamestnancov“. Odsek 4 stanovuje, okrem iného, že článok 1d služobného poriadku sa uplatňuje analogicky.

21.      Kapitola 3 PZOZ je nazvaná „Podmienky prijatia do zamestnania“ a obsahuje články 82 až 84. V rozsahu relevantnom pre prejednávanú vec článok 82 stanovuje:

„1.      Zmluvní zamestnanci sa vyberajú na čo najširšom možnom zemepisnom základe spomedzi občanov členských štátov bez rozdielu, pokiaľ ide o rasový alebo etnický pôvod, politické, filozofické alebo náboženské presvedčenie, vek alebo zdravotné postihnutie, pohlavie alebo sexuálnu orientáciu, a bez ohľadu na ich rodinný stav alebo rodinné okolnosti.

…

3.      Zmluvný zamestnanec môže byť prijatý do zamestnania, ak:

…

e)      predloží doklad o dôkladnej znalosti jedného z jazykov Únie a o uspokojivej znalosti ďalšieho jazyka Únie v rozsahu potrebnom pre plnenie jeho povinností.

…

5.      [EPSO] poskytne jednotlivým inštitúciám na ich žiadosť pomoc pri výbere zmluvných zamestnancov, najmä vymedzením obsahu skúšok a organizovaním výberových konaní. [EPSO] zabezpečí transparentnosť výberových konaní na miesta zmluvných zamestnancov.

…“

22.      Článok 85 ods. 1 PZOZ stanovuje:

„Zmluvy zmluvných zamestnancov, uvedených v článku 3a, sa môžu uzatvárať na čas určitý v dĺžke najmenej tri mesiace a najviac päť rokov. Nemôžu byť predĺžené viac ako jedenkrát na čas určitý a najviac na päť rokov. Prvá zmluva a prvé predĺženie musia byť v celkovej dĺžke najmenej šesť mesiacov pre funkčnú skupinu I a najmenej deväť mesiacov pre ostatné funkčné skupiny. Každé ďalšie predĺženie je na dobu neurčitú.

…“

23.      Článok 88 stanovuje:

„V prípade zmluvných zamestnancov uvedených v článku 3b:

a)      zmluvy sa uzatvárajú na čas určitý; tieto zmluvy sa môžu predĺžiť;

b)      skutočný čas trvania pracovného pomeru v rámci inštitúcie, vrátane každého obdobia predĺženia, nemôže presiahnuť šesť rokov.“

 Skutkový stav, konanie a žalobné návrhy

24.      Predsedníctvo Parlamentu v súvislosti s nedávnymi teroristickými útokmi v Bruseli(10) 11. apríla 2016 rozhodlo, že prepravná služba pre poslancov má byť zabezpečená výlučne použitím vlastných zdrojov. Toto rozhodnutie viedlo Parlament 14. apríla 2016 k uverejneniu výzvy na vyjadrenie záujmu v Úradnom vestníku Európskej únie, nazvanej „Zmluvní zamestnanci – Funkčná skupina I – Šoféri (m/ž) – EP/CAST/S/16/2016“.(11) Cieľom výzvy pre uchádzačov bolo vytvoriť databázu uchádzačov vhodných na prijatie do funkcie zmluvného zamestnanca, funkčná skupina I. Hlava I výzvy pre uchádzačov (nazvaná „Úvod“) uvádzala, že voľných bolo približne 110 pracovných miest. Dodala, že pracovnou náplňou je náplň „šoféra“ a že pracovné miesta sa nachádzali najmä v Bruseli.

25.      Hlava II výzvy pre uchádzačov, nazvaná „Pracovná náplň“, uvádzala:

„Zmluvný zamestnanec bude pod dohľadom úradníka alebo dočasného zamestnanca plniť úlohy šoféra. Orientačne sa úlohy môžu zhrnúť takto:

–        prepravovať osobnosti, úradníkov a ostatných zamestnancov Európskeho parlamentu najmä v Bruseli, Luxemburgu a Štrasburgu,

–        prepravovať návštevníkov (diplomatický zbor a iné osobnosti),

–        prepravovať majetok a dokumenty,

–        prepravovať poštu,

–        zabezpečovať správne využívanie vozidla, najmä jeho technologických nástrojov,

–        dohliadať na bezpečnosť osôb a majetku počas prepravy a dodržiavať pravidlá cestnej premávky krajiny,

–        v prípade potreby nakladať a vykladať vozidlá,

–        v prípade potreby vykonávať administratívne práce a logistickú podporu.

…“

26.      Hlava IV výzvy pre uchádzačov bola nazvaná „Podmienky prijatia“. Časť C tejto hlavy sa týkala jazykových znalostí uchádzačov. Vyžadovala, aby uchádzači mali znalosť dvoch úradných jazykov Európskej únie. Pokiaľ ide o to, čo nazvala „hlavný jazyk“, uvádzala, že uchádzači by mali mať dôkladnú znalosť (minimálne úroveň C1) jedného z 24 úradných jazykov. V súvislosti s druhým jazykom vyžadovala „uspokojivú znalosť (úroveň B2)“ angličtiny, francúzštiny alebo nemčiny.(12)

27.      Pokiaľ ide o odôvodnenie obmedzenia výberu druhého jazyka, časť C hlavy IV uvádzala toto:

„Európsky parlament odôvodňuje obmedzenie výberu druhého jazyka na určitý počet úradných jazykov Únie v rámci tejto výzvy na vyjadrenie záujmu rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (veľkej komory) vo veci C‑566/10 P, Talianska republika/Komisia.

Uchádzači sú teda informovaní o tom, že tri jazyky 2, ktoré si vybrali na účel tejto výzvy na vyjadrenie záujmu, boli určené v súlade so záujmom služby, ktorý vyžaduje, aby noví zamestnanci boli schopní okamžite začať vykonávať svoje úlohy a efektívne komunikovať v každodennom pracovnom živote.

So zreteľom na dlhodobú prax inštitúcií Únie týkajúcu sa jazykov používaných pri vnútornej komunikácii a vzhľadom na potreby útvarov v oblasti vonkajšej komunikácie a spracovania spisov zostávajú najpoužívanejšími jazykmi angličtina, francúzština a nemčina. Okrem toho, podľa hodnotiacich správ z roku 2013 z celkového počtu pracovníkov ovláda 92 % pracovníkov angličtinu, 84 % francúzštinu a 56 % nemčinu. Počet pracovníkov, ktorí ovládajú ďalšie úradné jazyky a vyhlásili, že majú dostatočnú znalosť týchto jazykov, nepresahuje 50 %.

Pri zvažovaní služobného záujmu a potrieb a schopností uchádzačov, ako aj s prihliadnutím na osobitnú oblasť tohto výberového konania je preto odôvodnené vyžadovať znalosť jedného z týchto troch jazykov, aby sa zaručilo, že všetci uchádzači ovládajú aspoň jeden z týchto troch úradných jazykov na úrovni pracovného jazyka, a to bez ohľadu na to, aký je ich úradný jazyk 1.

Okrem toho musí mať v záujme rovnakého zaobchádzania každý uchádzač, aj keď si zvolil jeden z týchto troch jazykov ako úradný jazyk 1, dostatočnú znalosť jazyka 2, ktorý si zvolí spomedzi uvedených troch jazykov.

Na základe takéhoto posúdenia osobitných jazykových znalostí môže Európsky parlament vyhodnotiť schopnosť uchádzačov okamžite pracovať v prostredí, ktoré sa takmer zhoduje s prostredím daného pracovného miesta.“

28.      Výzva pre uchádzačov obsahovala viacero odkazov na EPSO(13). Najmä hlava III výzvy uvádzala, že výberové konanie „zabezpečí Európsky parlament v spolupráci s EPSO“ a hlava VI vyžadovala od uchádzačov, aby sa prihlásili elektronicky prostredníctvom internetovej stránky EPSO.

29.      Hlava VIII výzvy pre uchádzačov stanovovala, že mená 300 uchádzačov, ktorí získali najviac bodov pri výbere a ktorí splnili všeobecné a osobitné podmienky uvedené vo výzve pre uchádzačov, sa mali zapísať do databázy uchádzačov vhodných na prijatie.

30.      Hlava IX výzvy pre uchádzačov stanovovala, že zmluva, ktorá sa mala uzatvoriť s úspešnými uchádzačmi, mala byť uzatvorená okrem iného v súlade s článkom 3a PZOZ. Zmluva mala byť uzatvorená na jeden rok s možnosťou predĺženia o jeden rok predtým, ako by mohla byť prípadne druhýkrát predĺžená na dobu neurčitú.

31.      Španielsko navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zrušil výzvu na vyjadrenie záujmu, nazvanú „Zmluvní zamestnanci – Funkčná skupina I – Šoféri (m/ž) – EP/CAST/S/16/2016“, spolu s databázou vytvorenou na základe hlavy VIII tejto výzvy na vyjadrenie záujmu a

–        uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania.

32.      Parlament navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        zamietol návrh na zrušenie databázy vzťahujúcej sa k výzve pre uchádzačov ako nedôvodný a

–        uložil žalobcovi povinnosť nahradiť všetky trovy konania vrátane trov konania Parlamentu.

33.      Písomné vyjadrenia predložili Španielsko a Parlament. Prednesy oboch týchto účastníkov konania a ich odpovede na otázky položené Súdnym dvorom boli vypočuté na pojednávaní 25. apríla 2018.

 Posúdenie

 Úvodné poznámky

 Prípustnosť

34.      Španielsko touto žalobou napáda výzvu na vyjadrenie záujmu vydanú Parlamentom. Robí tak na základe článku 263 ZFEÚ, ktorý udeľuje Súdnemu dvoru Európskej únie právomoc preskúmavať, okrem iného, akty inštitúcií Únie vrátane aktov Parlamentu, ktoré majú právne účinky vo vzťahu k tretím stranám. Výraz „Súdny dvor Európskej únie“ je vymedzený v článku 19 ZEÚ tak, že „sa skladá zo Súdneho dvora [a] Všeobecného súdu.“

35.      Pri normálnom priebehu článok 256 ods. 1 ZFEÚ stanovuje, aby proti aktom týchto inštitúcií boli v prvej inštancii podané námietky pred Všeobecným súdom Európskej únie, okrem tých, ktoré Štatút Súdneho dvora Európskej únie vyhradzuje Súdnemu dvoru.

36.      Čo sa týka predmetnej veci, článok 51 štatútu stanovuje: „Odchylne od pravidla obsiahnutého v článku 256 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je pre žaloby uvedené v článkoch 263 a 265 Zmluvy o fungovaní Európskej únie právomoc vyhradená Súdnemu dvoru, ak sú tieto žaloby podané členským štátom proti: a) aktu alebo nečinnosti Európskeho parlamentu alebo Rady, alebo obidvoch týchto orgánov pracujúcich spoločne…“. Toto ustanovenie následne vymenúva rad výnimiek, z ktorých žiadna sa na toto konanie neuplatní.

37.      Podľa môjho názoru z toho vyplýva, že Španielsko správne podalo túto žalobu na Súdny dvor.

38.      Pokiaľ ide o lehotu na podanie žaloby, posledný odsek článku 263 ZFEÚ v rozsahu relevantnom pre prejednávanú vec stanovuje, že súdne konanie podľa tohto článku sa má začať do dvoch mesiacov od zverejnenia daného opatrenia. Podľa článku 50 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora sa má táto lehota počítať od konca 14. dňa po uverejnení opatrenia v Úradnom vestníku Európskej únie a podľa článku 51 tohto poriadku sa má pripočítať dodatočná desaťdňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť. V prejednávanej veci bola výzva pre uchádzačov uverejnená 14. apríla 2016 a použitie práve spomenutých ustanovení stanovuje posledný termín na podanie žaloby na 8. júla 2016. Keďže žaloba bola podaná do kancelárie Súdneho dvora 7. júla 2016, považujem žalobu za podanú včas.

 Nariadenie č. 1 a jazykové politiky inštitúcií Európskej únie

39.      Nariadenie č. 1 bolo prvým nariadením prijatým (vtedajším) Európskym hospodárskym spoločenstvom. V čase jeho prijatia existovali štyri úradné jazyky Spoločenstva a rovnaký počet pracovných jazykov inštitúcií. Od tej doby bolo toto nariadenie opakovane zmenené, aby odrážalo pristúpenie nových členských štátov a s tým nových jazykov, ktoré ako dôsledok mali byť pridané do zoznamu. Inak nebolo podstatne zmenené. Európska únia v súčasnosti zahŕňa 28 členských štátov a má 24 úradných a pracovných jazykov.(14)

40.      Zatiaľ čo článok 6 nariadenia č. 1 predpokladá, že inštitúcie Únie môžu prijať rokovací poriadok stanovujúci, ktorý z jazykov sa má použiť v osobitných prípadoch, Súdny dvor poznamenal, že žiadna inštitúcia doteraz nevyužila príležitosť urobiť tak.(15) Z toho vyplýva, že pracovné jazyky inštitúcií sú, minimálne pre úradné účely, rovnaké ako úradné jazyky.

41.      To však neznamená, že určité inštitúcie nemohli prijať menej formalizované podmienky fungovania, pokiaľ ide o každodenné vykonávanie ich úloh. Takto napríklad Súdny dvor prijme od vnútroštátneho súdu podľa článku 267 ZFEÚ návrh na začatie prejudiciálneho konania v akomkoľvek z úradných jazykov Európskej únie. Toto rozhodnutie bude preložené do všetkých ďalších jazykov(16) tak, aby mohlo byť zas oznámené vládam členských štátov. Okrem toho článok 36 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora stanovuje, že jazykom konania môže byť každý z úradných jazykov. Keďže však členovia Súdneho dvora vedú porady vo francúzštine a v tomto jazyku vypracúvajú rozsudky, všetky ďalšie dokumenty vo forme písomných vyjadrení a písomných pripomienok (okrem tých, ktoré už boli vypracované vo francúzštine) sú preložené do tohto jazyka pri ich podaní. Nie sú spravidla prekladané do ďalších úradných jazykov. Bolo by nemožné vyžadovať takéto preklady do ďalších úradných jazykov tak z hľadiska vytvoreného zaťaženia prekladom, ako aj nákladmi, ktoré by to predstavovalo. Na jednej strane preto Súdny dvor možno opísať ako skutočne mnohojazyčnú inštitúciu z hľadiska spôsobu, akým nakladá s návrhmi vnútroštátnych súdov na začatie prejudiciálneho konania a akým určuje jazyky konaní vo veciach, o ktorých rozhoduje. Na druhej strane z jeho vnútorných pracovných postupov vyplýva, že francúzština zohráva obzvlášť dôležitú úlohu a môže byť preto pre uchádzačov užitočnejšia ako druhý jazyk, v porovnaní s inými úradnými jazykmi (vrátane angličtiny a nemčiny).

42.      Na ďalšie inštitúcie sa nevzťahujú rovnaké podmienky, a preto môžu byť pružnejšie z hľadiska ich vnútorných pracovných dojednaní a mať viac ako jeden jazyk, v ktorom pravidelne každodenne pracujú. V prejednávanej veci Parlament navrhuje, aby Súdny dvor uznal, že týmito jazykmi sú angličtina, francúzština a nemčina.(17)

43.      Bez ohľadu na to, aké dojednania týkajúce sa používania jazykov prevažujú v danej inštitúcii, je vhodné tiež poukázať na to, že najbežnejší denne používaný jazyk v rámci jej jednotlivej časti sa môže od týchto dojednaní odchýliť. Jedným z najzrejmejších príkladov je predpokladať, že pracovným jazykom v dánskom prekladateľskom oddelení inštitúcie bude dánčina. Ale taktiež môže ísť o prípad, že sa podobný záver vyvodí z historických dôvodov. Preto ak by v konkrétnom oddelení alebo pododdelení inštitúcie mala byť väčšina estónskych štátnych príslušníkov, bude pravdepodobné, že jazykom používaným najväčšou časťou členov tohto oddelenia alebo pododdelenia, aj keď možno nie všetkých, bude estónčina. Nemožno im zakázať používanie ich rodného jazyka nejakou prevažujúcou a pre nich bezvýznamnou zásadou týkajúcou sa používania pracovných jazykov v ich inštitúcii.(18)

 EPSO

44.      Odôvodnenie 1 rozhodnutia 2002/620 uvádza, že „v záujme efektívneho a hospodárneho využitia zdrojov by mali byť prostriedky určené na výber úradníkov a ostatných zamestnancov pre Európske spoločenstvá zverené spoločnému medziinštitucionálnemu orgánu“. Článok 2 ods. 1 tohto rozhodnutia stanovuje, že EPSO vykonáva právomoci výberu, ktoré boli v zmysle prvého odseku článku 30 služobného poriadku(19) delegované na menovací orgán inštitúcií, ktoré prijali toto rozhodnutie. Podľa článku 2 ods. 3 tohto rozhodnutia právomoc prijímať rozhodnutia o menovaní úspešných uchádzačov zostáva u príslušných menujúcich orgánov. Článok 3 ods. 2 stanovuje, že EPSO „môže“ pomáhať inštitúciám pri výbere ostatných zamestnancov (vrátane zmluvných zamestnancov).

 Spoločný európsky referenčný rámec pre jazyky

45.      Spoločný európsky referenčný rámec pre jazyky bol vypracovaný Radou Európy, aby poskytol transparentný, koherentný a komplexný základ okrem iného pre hodnotenie ovládania cudzieho jazyka.(20) Používateľov delí do troch širokých kategórií, z ktorých každá je ďalej rozdelená do dvoch úrovní. Kategória „B“ je opísaná ako „samostatný používateľ“ a úroveň B2 predstavuje, čo je opísané ako „zvýhodnená úroveň alebo stredne pokročilý“.(21)

46.      Hoci počet hodín absolvovaných na dosiahnutie tejto úrovne sa bude líšiť od jednej osoby k druhej, súhrnný počet hodín bežne navrhovaných na prípravu pre skúšky pre úroveň B2 sa pohybuje od 500 do 650.(22) Nemožno predpokladať, že všetci prípadní uchádzači pre výberové konanie v tejto veci budú mať druhý jazyk, pokiaľ ide o angličtinu, francúzštinu alebo nemčinu alebo iný jazyk,(23) a to ešte na úrovni B2.

47.      Naproti tomu sa javí, že počet hodín požadovaných na dosiahnutie pokročilej úrovne zručnosti profesionálneho šoféra, vrátane výcviku pre incidenty týkajúce sa bezpečnosti, je okolo 200.(24)

 Zmluvní zamestnanci

48.      Pred reformou služobného poriadku v roku 2004(25) boli pracovníci prijatí do zamestnania v inštitúciách buď ako úradníci (zahrňujúcich administrátorov a asistentov), alebo ako ostatní zamestnanci (zahrňujúcich dočasných a pomocných zamestnancov). Táto reforma zrušila kategóriu pomocných zamestnancov(26) a zaviedla novú kategóriu „zmluvných zamestnancov“. Takisto zmenila a doplnila ustanovenia uvedené v prílohe I služobného poriadku upravujúce povahu úloh, ktoré majú úradníci vykonávať.

49.      Pomerne rozsiahly zoznam úloh uvedených v prílohe I znamenal, že šoféri predtým mohli byť prijatí do zamestnania, a zväčša aj boli, ako úradníci.(27) Takýmto spôsobom im boli priznané výhody poskytované úradníkom na základe služobného poriadku, vrátane účinnej trvalosti pracovného pomeru, pod podmienkou uplynutia primeranej skúšobnej lehoty a nedopustenia sa žiadneho disciplinárneho previnenia odôvodňujúceho prepustenie zo služby.

50.      Reforma rozdelila zmluvných zamestnancov do dvoch kategórií. Prvá kategória upravená článkom 3a PZOZ zahŕňa zamestnancov prijatých do zamestnania okrem iného na plnenie úloh, pokiaľ ide o „manuálne alebo podporné administratívne služobné povinnosti“.(28) Druhá kategória patriaca do pôsobnosti článku 3b predstavuje prevažne zamestnancov prijatých do zamestnania na krátku dobu. Uvedené rozlíšenie je podstatné v kontexte prejednávanej veci. Článok 85 ods. 1 PZOZ uvádza, že zmluvy zamestnancov prijatých do zamestnania na základe článku 3a sú po ich prvom predĺžení predĺžené na dobu neurčitú. Naproti tomu, pokiaľ ide o zamestnancov prijatých do zamestnania na základe článku 3b, článok 88 písm. b) PZOZ stanovuje, že maximálna dĺžka trvania pracovného pomeru v rámci inštitúcie nemôže presiahnuť šesť rokov. Z hlavy IX výzvy pre uchádzačov vyplýva, že úspešní uchádzači mali byť prijatí podľa článku 3a PZOZ, a nie podľa článku 3b.

51.      Reforma tiež zúžila zoznam úloh uvedených v prílohe I služobného poriadku, pre vykonávanie ktorých mohli byť úradníci prijatí. Funkcia šoféra medzi nimi zahrnutá nebola. Túto funkciu od toho času zahŕňali povinnosti zverené zmluvným zamestnancom podľa funkčnej skupiny I, ako je to uvedené v článku 80 PZOZ.(29)

52.      Z reformy vyplývalo, že inštitúcia, ktorá mala po 1. máji 2004 záujem prijať do zamestnania šoférov na trvalý alebo kvázi trvalý pracovný pomer, musela ich zamestnať ako zmluvných zamestnancov patriacich do funkčnej skupiny I na základe článku 3a PZOZ, a nie ako úradníkov, ako tomu bolo predtým.

 Viacjazyčnosť v Európskej únii: judikatúra Súdneho dvora

53.      Súdny dvor rozhodol, že Európska únia „chráni jazykovú rozmanitosť“, ktorej dôležitosť je pripomenutá v článku 3 ods. 3 štvrtom pododseku ZEÚ.(30) Tento záväzok sa mi zdá byť východiskovým bodom pre akúkoľvek analýzu používania jazykov v rámci Únie a, ako v prejednávanej veci, v jej inštitúciách a v rámci ich komunikácie s ostatnými. Napriek tomu Súdny dvor pripustil, že môžu existovať výnimky vzťahujúce sa na túto smerodajnú zásadu.

54.      Súdny dvor mal posúdiť tieto výnimky v nedávnom rozsudku veľkej komory zo 6. septembra 2017 vo veci Slovensko a Maďarsko/Rada(31) týkajúcej sa žalôb o zrušenie rozhodnutia Rady (EÚ) 2015/1601 z 22. septembra 2015 o zavedení dočasných opatrení v oblasti medzinárodnej ochrany v prospech Talianska a Grécka(32). Toto rozhodnutie bolo prijaté v kontexte mimoriadnych migračných tokov utečencov v oblasti Stredozemia, ktoré vytvorili osobitný tlak na južné vonkajšie pozemné a námorné hranice EÚ, najmä pokiaľ ide o Taliansko a Grécko. Dňa 17. septembra 2015 prijal Parlament uznesenie, ktorým sa schválil návrh Komisie na prijatie rozhodnutia o zavedení dočasných opatrení v tejto súvislosti, so zreteľom na „výnimočnú naliehavú situáciu a na potrebu riešiť túto situáciu bez ďalšieho odkladu“. Samotné rozhodnutie poukazuje na „núdzovú situáciu v dôsledku náhleho prílevu štátnych príslušníkov tretích krajín v [Taliansku a Grécku]“ a stanovuje premiestnenie 120 000 žiadateľov o medzinárodnú ochranu do iných členských štátov.(33)

55.      V tomto kontexte osobitnej naliehavosti, zatiaľ čo pôvodný návrh rozhodnutia pripravený Európskou komisiou bol vypracovaný vo všetkých úradných jazykoch, znenia obsahujúce následné zmeny návrhu, a to vrátane znenia rozhodnutia schváleného Radou, boli členským štátom poskytnuté výlučne len v anglickom jazyku, hoci sa zdá, že predseda Rady nahlas prečítal všetky zmeny a doplnenia a že bolo zabezpečené simultánne tlmočenie do všetkých úradných jazykov. Maďarsko a Slovenská republika sa sťažovali, že táto posledná uvedená skutočnosť predstavuje porušenie článku 14 ods. 1 a 2 Rokovacieho poriadku Rady.(34) Rada sa odvolávala na článok 14 ods. 2 svojho poriadku a uviedla, že žiaden členský štát nenamietal proti neposkytnutiu písomných podrobností zmien a doplnení vo všetkých úradných jazykoch.(35)

56.      Súdny dvor vo svojom rozsudku konštatoval situáciu a to, čo nazval „katastrofick[ou] humanitárn[ou] situáci[ou] vyvolan[ou] [utečeneckou krízou] v členských štátoch“.(36) Rozhodol, že je potrebné stotožniť sa s výkladom Rady týkajúcim sa jej rokovacieho poriadku, pretože predstavuje „vyvážený a flexibilný prístup umožňujúci zabezpečiť efektívnosť a plynulosť práce Rady, ktoré sú mimoriadne významné v osobitnom núdzovom kontexte, ktorým sa vyznačuje postup prijímania dočasných opatrení na základe článku 78 ods. 3 ZFEÚ“.(37)

57.      Zdá sa mi, že tento prístup sumarizuje podstatný základ, z ktorého môžu vyplývať prijaté výnimky týkajúce sa jazykových pravidiel podporujúcich viacjazyčnosť v rámci Európskej únie. Ak sa žiada o stanovenie výnimky, je potrebné zvážiť záujmy. Musí existovať tak odôvodnenie (v tejto veci mimoriadne naliehavá situácia), ako aj záruky v najväčšej možnej miere (v tejto veci právo členského štátu vyžadovať preklad do jedného alebo viacerých úradných jazykov a zabezpečenie tlmočníckych služieb). Tieto hľadiská sa majú podľa môjho názoru zohľadniť pri každej analýze výnimiek, z ktorých chce Parlament v prejednávanej veci vychádzať.

 Prvý žalobný dôvod: porušenie článkov 1 a 2 nariadenia č. 1, článku 22 Charty a článku 1d služobného poriadku vyplývajúce z údajnej požiadavky pre uchádzačov, aby používali pri komunikácii s EPSO angličtinu, francúzštinu alebo nemčinu

58.      Týmto žalobným dôvodom Španielsko v podstate tvrdí, že výzva pre uchádzačov obsahovala viacero právnych vád, pretože vyžadovala od uchádzačov, aby komunikovali s EPSO v angličtine, francúzštine alebo nemčine, s vylúčením ďalších úradných jazykov, a aby podali ich prihlášky v jednom z týchto jazykov.

59.      Predtým, ako sa budem podrobne venovať tvrdeniam účastníkov konania, je vhodné preskúmať samotnú výzvu pre uchádzačov. Na začiatok uvádzam, že odôvodnenie obmedzenia výberu druhého jazyka uvedené v časti C hlavy IV(38) sa uviedlo podľa bežného vzoru, ktorý sa v oznámeniach o výberových konaniach a vo výzvach na vyjadrenie záujmu používa od vyhlásenia rozsudku z 27. novembra 2012 vo veci Taliansko/Komisia.(39)

60.      Nasledujúce ustanovenia sú zvlášť dôležité:

–        Hoci výzvu pre uchádzačov vydal Parlament, stanovilo sa, že EPSO poskytne „technickú podporu“ pri organizácii výberového konania (hlava I),

–        uchádzači mali podať elektronickú prihlášku na internetovej stránke EPSO a riadiť sa tam uvedenými pokynmi, presnejšie podľa príručky k elektronickej prihláške EPSO (ďalej len „príručka k elektronickej prihláške“) (hlava VI),(40)

–        výberové konanie sa malo uskutočniť výhradne(41) na základe odborných predpokladov, preskúmania podrobných odpovedí na otázky uvedené vo formulári prihlášky (hlava VII),

–        akékoľvek nepravdivé vyhlásenia poskytnuté uchádzačmi v priebehu výberového konania mali viesť k vylúčeniu (hlava XI).

61.      Výzva pre uchádzačov neobsahovala žiadne výslovné pokyny týkajúce sa jazyka, v ktorom mala byť prihláška vyplnená, a neposkytovala ani žiadne informácie týkajúce sa situácie, v ktorej by si uchádzač nebol istý, ako postupovať ďalej s prihláškou.

62.      Hlavným tvrdením Španielska v rámci tohto žalobného dôvodu je, že výzva pre uchádzačov porušila články 1 a 2 nariadenia č. 1. Oznámenia týkajúce sa tejto veci zahŕňajú vyžiadania správ a informácií pred podaním prihlášky a podanie samotnej prihlášky. Podanie samotnej prihlášky je osobitne dôležité vzhľadom na to, že výberové konanie bolo nastavené na jedno štádium a nenasledovalo po ňom žiadne hodnotiace centrum. Na základe tejto odpovede o uchádzačoch odpovedajúcich na výzvu na vyjadrenie záujmu o pracovné miesto v inštitúcii Únie nemožno usudzovať, že sú v situácii, ktorá je vlastná výlučne vnútornému fungovaniu tejto inštitúcie, s tým následkom, že sa na nich budú vzťahovať potenciálne obmedzujúcejšie jazykové ustanovenia služobného poriadku.(42)

63.      Španielsko tvrdí, že vzhľadom na spôsob formulovania výzvy pre uchádzačov by sa tí, ktorí zvažovali podať prihlášku, mohli domnievať, že nemali inú možnosť, ako použiť angličtinu, francúzštinu alebo nemčinu na to, aby mohli položiť otázku o výberovom konaní(43) a aby vyplnili prihláškový formulár, aj napriek tomu, že nejde o ich rodné jazyky. Aj keď nešlo o žiadne porušenie nariadenia č. 1 de iure, existovalo porušenie de facto.

64.      Subsidiárne, a v prípade, ak by Súdny dvor nesúhlasil s jeho tvrdeniami, pokiaľ ide o uplatniteľnosť nariadenia č. 1, Španielsko sa domnieva, že neexistuje odôvodnenie obmedzenia, a keby aj existovalo, bolo by neprimerané. Došlo preto k porušeniu článku 22 Charty a článku 1d ods. 1 a 6 služobného poriadku.

65.      Parlament člení svoju odpoveď do dvoch častí. Prvá sa zaoberá komunikáciou s uchádzačmi. Zdôrazňuje, že výzva pre uchádzačov neobsahovala žiadne obmedzenia s ohľadom na výber jazyka, ktorý mali uchádzači použiť pri komunikácii s Parlamentom alebo s EPSO. Aspoň pokiaľ ide o otázky predložené Parlamentu, niektorí uchádzači položili otázky v ich rodnom jazyku, v ktorom im Parlament aj odpovedal.

66.      Parlament ďalej odkazuje na zásadu prezumpcie zákonnosti aktov inštitúcií Únie a na judikatúru stanovujúcu, že v prípade, ak znenie sekundárneho práva Únie pripúšťa viac ako jeden výklad, je potrebné uprednostniť výklad, ktorý umožňuje jeho zlučiteľnosť s ustanoveniami Zmluvy, pred výkladom, ktorým by sa konštatovala nezlučiteľnosť s týmito ustanoveniami.(44)

67.      Druhá časť odpovede Parlamentu sa týka samotného formuláru prihlášky. Aj keď pripúšťa, že formulár prihlášky bol „z technických dôvodov“ dostupný len v angličtine, francúzštine alebo nemčine, tvrdí, že to neznamenalo, že existovala akákoľvek povinnosť, aby uchádzači použili tieto jazyky. V skutočnosti mnohí z nich vyplnili formulár v ich vlastnom jazyku a pokiaľ to bolo potrebné, prihlášky boli náležite spracované prostredníctvom jazykových hodnotiteľov.

68.      Keďže analýza ich prihlášky môže skresliť prístup, ktorý zaujmem k tvrdeniam Španielska, predtým, ako sa zameriam na tieto tvrdenia, sa budem venovať otázkam Parlamentu týkajúcim sa práva Únie uvedeným v bode 66 vyššie. Po prvé je pravda, že Súdny dvor rozhodol, že akty inštitúcií Únie sa vyznačujú prezumpciou zákonnosti a majú právne účinky, kým ich okrem iného Súdny dvor nezruší rozsudkom alebo vyhlási za neplatné v nadväznosti na námietku nezákonnosti. Účel tohto pravidla opísal ako vyjadrenie potreby zachovania stability právnych vzťahov.(45) Ale bez ohľadu to, ako dôrazne sa má toto pravidlo uplatňovať na čisto administratívne rozhodnutia prijaté týmito inštitúciami, treba uviesť, že ide o procesnú otázku. Inými slovami, nepripisuje týmto aktom nijakú podstatnú prioritu ani imprimatur. Iba stanovuje, že tieto akty zostávajú v platnosti, pokiaľ nie sú úspešne napadnuté pred súdmi Únie. Zo zásady, ktorej sa dovoláva Parlament, preto nevyvodzujem žiadne užitočné ponaučenie. Keďže v prejednávanej veci Španielsko vznieslo námietku, je nevyhnutné zaoberať sa jej dôvodnosťou.

69.      Po druhé, pokiaľ ide o otázky výkladu, judikatúra Súdneho dvora citovaná vyššie(46) dokonale vyjadruje odôvodnenú predstavu, že v súvislosti s inštitúciami by sa malo predpokladať, že konajú v súlade so Zmluvami. V prípade nezrozumiteľnosti alebo pochybnosti by mal byť preto uprednostnený taký výklad, ktorý vyjadruje toto pravidlo. Vyhlásenia Súdneho dvora však neznamenajú o nič viac. Nepredstavujú, ako sa Parlament zdá naznačiť, pravidlo výkladu, v súlade s ktorým výklad uvádzaný zo strany niektorej z inštitúcií v konaní pred Súdnym dvorom je nejakým spôsobom zvýhodňovaný oproti výkladu, ktorý navrhuje strana, ktorá sa snaží napadnúť akt.

70.      Za týchto okolností je potrebné preskúmať tvrdenia Španielska, k čomu teraz pristúpim. Najprv sa zameriam na jeho hlavné tvrdenie.(47)

71.      Španielsko sa v tejto súvislosti opiera najmä o rozsudok veľkej komory Súdneho dvora vo veci Taliansko/Komisia(48). Je vhodné sa týmto rozsudkom zaoberať podrobnejšie. Súdny dvor v ňom mal okrem iného posúdiť, či uverejnenie oznámenia o výberovom konaní v Úradnom vestníku Európskej únie v úplnom znení len v troch jazykoch (angličtine, francúzštine a nemčine), spojené so súhrnným uverejnením v zostávajúcich úradných jazykoch, vyhovovalo požiadavkám nariadenia č. 1 v spojení so služobným poriadkom. Komisia tvrdila, že služobný poriadok sa uplatňoval nielen na úradníkov EÚ, ale taktiež na tých, ktorí si uplatňovali nárok na také postavenie.(49)

72.      Súdny dvor nesúhlasil s tvrdením, že nariadenie č. 1 sa nevzťahovalo na úradníkov a ostatných zamestnancov inštitúcie, ani by sa a fortiori nemohlo povedať, že sa nevzťahovalo na uchádzačov pre externé výberové konanie.

73.      Súdny dvor však ďalej uviedol, že nebolo pre neho potrebné určiť, či sporné oznámenia o výberových konaniach spadali pod článok 4 ods. 1 nariadenia č. 1 (ako „všeobecne uplatniteľné dokumenty“). Bolo to tak z dôvodu, že z článku 1 ods. 2 prílohy III služobného poriadku bolo jasné, že oznámenie o výberovom konaní pre verejné výberové konanie musí byť uverejnené v Úradnom vestníku Európskej Únie v úplnom znení – a nevyhnutne vo všetkých úradných jazykoch. Z toho vyplynulo, že súhrnné uverejnenie v jazykoch iných ako angličtina, francúzština a nemčina bolo nedostatočné. Okrem toho, keďže uchádzači, ktorých materinským jazykom bol jeden z týchto ďalších jazykov, boli znevýhodnení, pokiaľ ide o správne pochopenie oznámenia a čas nevyhnutný na prípravu a podanie prihlášky na dotknuté výberové konania, došlo k rozporu s článkom 21 Charty a článkom 1d ods. 6 služobného poriadku z dôvodu rozdielneho zaobchádzania na základe jazyka.(50)

74.      Súdny dvor preto vo veci Taliansko/Komisia neprijal konečné rozhodnutie v prípade otázky, či sa nariadenie č. 1 alebo služobný poriadok uplatňovali na uchádzačov pre externé výberové konanie. Uplatnenie akejkoľvek právnej úpravy malo za následok to isté: sporné oznámenia o výberovom konaní museli byť zrušené. Aj keď okolnosti predchádzajúce tejto veci a okolnosti v prejednávanej veci nie sú totožné, existujú medzi nimi podľa môjho názoru dostatočné spoločné črty podnecujúce reflexiu Súdneho dvora, aby použil prístup v tejto veci aj na prejednávanú vec.(51) Predtým, ako sa budem zaoberať služobným poriadkom, začnem teda posúdením použitia nariadenia č. 1 na prvý žalobný dôvod Španielska.

75.      Španielsko v tejto súvislosti zakladá svoj prvý žalobný dôvod na údajnom porušení článkov 1 a 2 nariadenia č. 1. Druhé z týchto ustanovení vyžaduje, okrem iného, že dokumenty, ktoré osoba podliehajúca právomoci jedného členského štátu odošle inštitúciám Únie, môžu byť vyhotovené v ktoromkoľvek z úradných jazykov podľa výberu odosielateľa, a že odpoveď sa vyhotoví v tom istom jazyku.

76.      Bolo uchádzačom znemožnené v komunikácii s Parlamentom a EPSO a vo vyplnení formulára prihlášky v inom jazyku ako v angličtine, francúzštine alebo nemčine?

77.      V tejto súvislosti sa Parlament značne opiera o skutočnosť, že výzva pre uchádzačov nestanovila žiadne výslovné pravidlá používania jazykov komunikácie. Je to skutočne tak. Nedostatok akýchkoľvek výslovných pokynov však neznamená, že nič nebolo implicitné. Pripomínam, že otázkou je, čo by rozumná osoba v postavení prípadného uchádzača pre predmetné výberové konanie mala porozumieť z výzvy ako celku a z ďalších dokumentov a zdrojov informácií, na ktoré výzva odkazuje.

78.      Prirodzeným východiskovým bodom, ktorým začnem, je samotná výzva pre uchádzačov. Prípadný uchádzač si pri čítaní dokumentu v skutočnosti všimne, že neobsahuje žiadne pokyny týkajúce sa používania jazykov na účely komunikácie v priebehu výberového konania. Ak zvažuje položenie otázky alebo otázok týkajúcich sa konania, tiež si všimne hlavu X, ktorá stanovuje emailovú adresu Parlamentu, ktorá sa má použiť „v prípade komunikácie týkajúcej sa konania“.

79.      Ten istý uchádzač si však taktiež všimne oznámenie v druhom odseku hlavy I, že EPSO poskytne „technickú podporu“ pri organizácii výberového konania a v hlave VI, že prihlášku treba podať elektronicky na internetovej stránke EPSO a riadiť sa pokynmi tam uvedenými. Ak navštívi túto internetovú stránku, zistí, že formulár vyžadovaný na vytvorenie EPSO účtu (bez ktorého nemôže pokračovať ďalej) je dostupný len v angličtine, francúzštine alebo nemčine.(52)

80.      Výzva pre uchádzačov taktiež odkazuje na pokyny uvedené „najmä“ v príručke k elektronickej prihláške. Predpokladajme, že uchádzač prejde ďalej k tomuto dokumentu. Časť 3 je nazvaná „formulár elektronickej prihlášky“. Po tom, čo si všimol pokyn, že jeho prihlášku treba vyplniť v jazyku stanovenom vo výzve, nevyhnutne pôjde ďalej, pretože žiadny jazyk nebol stanovený v prejednávanej veci. Nasledujúci bod v dokumente uvádza, že keďže „prostredie prihlášky“ je dostupné iba v angličtine, francúzštine a nemčine,(53) uchádzači by sa mali oboznámiť s tým, čo sa v dokumente volá „prehľad“ pokynov vo všetkých úradných jazykoch. Tento dokument obsahuje glosár pojmov a výrazov používaných v EPSO formulári elektronickej prihlášky z angličtiny, francúzštiny a nemčiny. Nič nehovorí ani nenaznačuje, že formulár sa vyplní v akomkoľvek jazyku; vlastne nebolo by nerozumné mať za to, že jazyk, v ktorom je formulár napísaný, má byť použitý aj na jeho vyplnenie, keďže a fortiori vo výzve pre uchádzačov bolo skoršie uvedené (v časti C  hlavy IV), že treba preukázať „uspokojivú“ znalosť týchto jazykov. Za predpokladu, že dotknutý uchádzač je primerane ostražitý a pozorný, v položke č. 159 nájde toto: „tento formulár prihlášky musíte vyplniť v angličtine, francúzštine alebo nemčine“. Toto oznámenie v ňom zaiste vyvolá menšiu pochybnosť v súvislosti s tým, čo sa od neho očakáva pri vyplňovaní formulára prihlášky.(54) Parlament vo svojej odpovedi z 26. apríla 2016 zaslanej (v gréčtine) emailom prípadnému uchádzačovi pripojenej k jeho duplike v skutočnosti potvrdil, že išlo o takúto situáciu.

81.      Zameriam sa teraz na znenie príručky k elektronickej prihláške, ale ešte by som sa vrátila k otázke komunikácie všeobecne: v časti 5 príručky sa uvádza, že otázky, ktoré sa ešte nekonzultovali na internetovej stránke EPSO, môžu uchádzači položiť EPSO prostredníctvom sekcie „kontaktujte nás“ na internetovej stránke. Kliknutím na odkaz v príručke „kontaktujte nás“ sa uchádzači dostanú na internetovú stránku obsahujúcu celý rad často kladených otázok („frequently asked questions“, ďalej len „FAQs“). Potom prechádzajú cez niečo ako dva súbory FAQs a následne na konci druhého súboru majú uviesť, či našli odpoveď. Kliknutím na „nie“ sa presunú na ďalšiu obrazovku, ktorá uvádza, že uchádzači môžu niektoré otázky položiť priamo EPSO. Takto sa vytvorí formulár s pokynmi a uchádzači si majú okrem iného vybrať jazyky spomedzi všetkých úradných jazykov, v ktorých si želajú dostať odpoveď. Uchádzači si musia vybrať minimálne dva jazyky.

82.      Po prvé na základe vyššie uvedeného by som zhrnula, že uchádzač si mohol dôvodne utvoriť názor, že s EPSO je možné komunikovať v úradnom jazyku podľa jeho výberu, ale nebolo mu zaručené, že dostane odpoveď v tomto jazyku. Po druhé v nadväznosti na znenie výzvy pre uchádzačov a dokumenty, na ktoré sa odvoláva, by mal za to, že formulár prihlášky bolo potrebné vyplniť v angličtine, francúzštine alebo nemčine, a nie v akomkoľvek inom z úradných jazykov Európskej únie. Tvrdenie Parlamentu v tejto súvislosti, že niektorí uchádzači v skutočnosti podali prihlášku v inom jazyku ako jeden z týchto troch jazykov, nie je podľa môjho názoru podstatné. Ako Španielsko správne poznamenáva, ďalší prípadní uchádzači mohli byť buď úplne odradení od podania prihlášky, alebo tak mohli urobiť v menšej miere, pretože predmetný jazyk nebol jedným z jazykov, v ktorých sa sami mohli vyjadriť rovnako prirodzene ako v ich materinskom jazyku.

83.      Preto usudzujem, že výzva pre uchádzačov bola v rozpore s článkami 1 a 2 nariadenia č. 1, pokiaľ ide o jazyky, v ktorých mohli uchádzači komunikovať s EPSO, a jazyk, v ktorom sa mal vyplniť formulár prihlášky.

84.      Možno zároveň usúdiť, že došlo k porušeniu služobného poriadku?

85.      Španielsko v podstate tvrdí, že neexistuje žiadne odôvodnenie pre obmedzenie a že tí, ktorých materinským jazykom je angličtina, francúzština alebo nemčina boli zvýhodnení. Boli najmä schopní lepšie opísať ich kladné stránky a je menej pravdepodobné, že uviedli nepresné informácie. Navyše obmedzenie je neprimerané, pretože i) jediné štádium výberového konania bolo založené na písomných informáciách poskytnutých vo formulári prihlášky a ii) ak bola poskytnutá nesprávna informácia, mohlo to viesť k vylúčeniu.

86.      Keďže Parlament sa domnieva, že obmedzenie naznačené Španielskom v skutočnosti neexistovalo, Parlament podrobne nezodpovedal na tvrdenia tohto členského štátu.

87.      Z rozsudku Taliansko/Komisia(55) možno znova vyvodiť niekoľko užitočných ponaučení. Okrem skutočností, na ktoré poukázali body 71 a 72 vyššie, Súdny dvor sa v ňom zaoberal tým, či neexistencia uverejnenia oznámenia o verejnom výberovom konaní vo všetkých úradných jazykoch predstavovala diskrimináciu. Rozhodol, že uchádzači, ktorých materinský jazyk nebol jedným z jazykov uverejnenia oznámenia v úplnom znení,(56) boli znevýhodnení oproti uchádzačom, ktorých materinským jazykom bol jeden z týchto jazykov, a že toto znevýhodnenie bolo dôsledkom rozdielneho zaobchádzania na základe jazyka, ktoré zakazuje článok 21 Charty a článok 1d ods. 1 služobného poriadku.(57) Z toho vyplývalo, že každé obmedzenie vyžadovalo, aby bolo zdôvodnené objektívnymi a dostatočnými dôvodmi a aby bolo zamerané na legitímne ciele všeobecného záujmu v rámci personálnej politiky. Keďže odôvodnenie uvádzané Komisiou v tejto veci sa nezdalo byť v skutočnosti podporené, nebolo ho možné považovať za primerané, a preto došlo k diskriminácii na základe jazyka, ktorú zakazuje článok 1d služobného poriadku.(58)

88.      Nedostatok akéhokoľvek legitímneho cieľa alebo odôvodnenia uvádzaný Parlamentom v prejednávanej veci znamená, že Súdny dvor nedisponuje žiadnymi údajmi, s ktorými môže pracovať. Podľa môjho názoru je však jasné, že pre dôvody uvádzané Španielskom uchádzač, ktorého materinským jazykom nebola angličtina, francúzština alebo nemčina, by bol znevýhodnený oproti uchádzačom, ktorí sa sami vedia vyjadriť bez ťažkostí v jednom z týchto jazykov. Toto je osobitne dôležité v kontexte, v ktorom sa malo výberové konanie na základe výzvy pre uchádzačov konať výhradne na základe podrobných odpovedí uvedených uchádzačmi k otázkam vo formulári prihlášky a v ktorom každé nepravdivé vyhlásenie v tomto formulári mohlo viesť k vylúčeniu.(59) Takýmto spôsobom došlo k diskriminácii na základe jazyka – a tým k porušeniu článku 1d ods. 1 služobného poriadku – vo vzťahu k tým uchádzačom alebo prípadným uchádzačom, ktorých materinský jazyk nepatril do niektorej z troch „uprednostnených“ kategórií.

89.      Keďže sa domnievam, že prvému žalobnému dôvodu Španielska je z vyššie uvedených dôvodov potrebné vyhovieť, netreba ďalej posudzovať širšiu otázku vzájomného vzťahu medzi nariadením č. 1 a služobným poriadkom. Ako bolo uvedené vyššie, veľká komora Súdneho dvora rozhodujúca vo veci Taliansko/Komisia(60) výslovne odmietla rozhodnúť o tejto otázke.(61) Napriek tomu sa pre úplnosť zastavím pri tejto skutočnosti.

90.      Na úvod poznamenávam, že v tejto veci Súdny dvor rozhodol, že „hoci sa neprijali osobitné právne predpisy vzťahujúce sa na úradníkov a zamestnancov a aj keď v tejto súvislosti inštitúcie dotknuté spornými oznámeniami o výberových konaniach neprijali v tejto súvislosti ustanovenia rokovacích poriadkov, zo žiadneho právneho aktu nemožno vyvodiť, že by vzťahy medzi týmito inštitúciami a ich úradníkmi a zamestnancami boli úplne vylúčené z pôsobnosti nariadenia č. 1“. Hneď potom rozhodol, že „a fortiori platí uvedené v prípade vzťahov medzi inštitúciami a uchádzačmi externého výberového konania, ktorí v zásade nie sú ani úradníkmi, ani zamestnancami“.(62)

91.      Ďalej by som poznamenala, že doslovná analýza služobného poriadku, ktorý v článku 1 stanovuje, že sa vzťahuje na „úradníkov Únie“, a v článku 1a, že tento výraz sa má vysvetľovať v tom zmysle, že je to „každá osoba, ktorá bola vymenovaná… na existujúce miesto“, naznačuje na prvý pohľad, že sa nevzťahuje na uchádzačov o pracovné miesto úradníka. Takisto článok 1 PZOZ stanovuje, že tieto podmienky sa okrem iného vzťahujú na „zmluvn[ých] zamestnanc[ov]“, pričom tento výraz je definovaný v článku 3a ako „zamestnanci, …ktorí boli prijatí do zamestnania [príslušnou inštitúciou] na plný alebo čiastočný úväzok“.

92.      Napokon uvádzam, že článok 2 nariadenia č. 1 konkretizuje článok 24 ZFEÚ. Ustanovenie článku 24 ZFEÚ je vyjadrené v širokých a neobmedzených výrazoch. Z toho vyplýva, že článok 2 by podľa môjho názoru nemal byť vykladaný zúženým či obmedzujúcim spôsobom.

93.      Zdá sa mi, že všetky tieto skutočnosti idú proti výkladu nariadenia č. 1, ktorý by ho rýchlo zamenil v prospech uplatnenia služobného poriadku v každom danom prípade. Umožňujú skôr domnievať sa, že hlavným účelom služobného poriadku nie je upravovať vzťahy medzi inštitúciami a uchádzačmi o pracovné miesto úradníka.

94.      Napriek tomu je tiež jasné, že služobný poriadok sa v určitých ohľadoch vzťahuje na takýchto uchádzačov. Preto je napríklad kapitola 1 hlavy III, ktorá obsahuje články 27 a 28, nazvaná „Prijatie do služobného pomeru“, a príloha III je nazvaná „Výberové konania“. Obe stanovujú podrobné pravidlá s ohľadom na skutočnosti, na ktoré sa vzťahujú. Niektoré vo veľmi veľkej miere rovnocenné, aj keď všeobecnejšie vyjadrené, ustanovenia týkajúce sa spôsobu, akým sú zmluvní zamestnanci prijatí do zamestnania, sú uvedené v kapitole 3 PZOZ, nazvanej „Podmienky prijatia do zamestnania“. Aj keď sa žiadny z týchto súborov ustanovení nevzťahuje na jazykové požiadavky, platí, že nariadenie č. 1 a služobný poriadok sa môžu takto niekedy prekrývať.

95.      Je vhodné preskúmať toto prekrývanie trochu podrobnejšie. V prvom rade sa podľa môjho názoru nariadenie č. 1 neprestane uplatňovať na toho, kto sa stane úradníkom alebo zamestnancom Európskej únie vo všetkých ohľadoch vzťahujúcich sa na jeho osobu menovanú na toto pracovné miesto. Domnievam sa preto, že články 2 a 3 sa budú následne naďalej vzťahovať na komunikáciu odoslanú a prijatú touto osobou ako súkromnou osobou. Rokovací poriadok prijatý inštitúciou Únie na základe článku 6 tohto nariadenia môže mať takisto vplyv na túto osobu po jej menovaní.

96.      Je však zrejmé, že článok 2 nariadenia č. 1 sa nebude vzťahovať na komunikáciu prebiehajúcu medzi jednotlivcom konajúcim v rámci výkonu svojho povolania a inštitúciou, hneď ako jednotlivec vstúpil do svojej funkcie ako úradník alebo zamestnanec inštitúcie. Táto komunikácia bude podliehať služobnému poriadku v náležitej a uplatniteľnej miere.

97.      Možno povedať, ako bolo navrhované na pojednávaní, že v skutočnosti sa môže uplatniť služobný poriadok s vylúčením nariadenia č. 1 už skôr, a to ku dňu, keď príslušná osoba podá prihlášku, aby sa stala úradníkom alebo zamestnancom?

98.      Nemyslím si, že je tomu tak.

99.      Je potrebné vziať do úvahy cieľ článku 2 nariadenia č. 1. Toto ustanovenie sa vzťahuje na dokumenty, konkrétne na písomnú komunikáciu, a nie napríklad na telefonické hovory alebo iné formy ústnej komunikácie. Z dôvodu ich povahy samej je potrebné vychádzať z predpokladu, že komunikácia v písomnej forme sa má považovať za obzvlášť dôležitú pre osobu, ktorá ju iniciuje. Presnosť významu je preto podstatná. Z tohto hľadiska je schopnosť komunikovať vo vlastnom jazyku mimoriadne dôležitá. Keďže uchádzač môže prísť s témami, ktoré chce prediskutovať, alebo s otázkami, na ktoré sa bude chcieť spýtať v písomnej podobe, dokonca aj po tom, čo podal prihlášku, nevidím dôvod, prečo by sa výhoda článku 2 nemala vzťahovať na neho po tomto okamihu a dovtedy, kým nevstúpi do služby.

100. Podľa môjho názoru je tento bod a fortiori platný, ak Súdny dvor prijme môj záver, že primeraným stupňom, na ktorom sa má určiť „uspokojivá“ úroveň znalosti druhého jazyka pre šoférov, je A2, a nie B2, ako je stanovená vo výzve pre uchádzačov.(63) Mala by som však spresniť, že túto otázku nepovažujem v prejednávanej veci za určujúcu.

101. Poznamenávam všeobecnejšie, že v niektorých prípadoch nemusí mať otázka prekrývania medzi nariadením č. 1 a služobným poriadkom žiaden, alebo len minimálny význam. Buď neexistuje žiadne prekrývanie, alebo je znenie príslušných ustanovení v obidvoch regulačných nástrojoch rovnaké. V ďalších prípadoch môže viesť použitie obidvoch súborov pravidiel k rovnakému výsledku, hoci rozdielnou cestou. Tak tomu bolo vo veci Taliansko/Komisia(64) a z vyššie uvedených dôvodov navrhujem aj tento prípad posudzovať rovnakým spôsobom.(65)

102. Čo v prípade, ak medzi nimi nastane rozpor? V tomto prípade sa domnievam, že vzhľadom na jasné vyjadrenie zo strany Súdneho dvora v tejto veci, že nariadenie č. 1 sa bude ako všeobecný predpis vzťahovať na uchádzačov výberových konaní, a teda aj na výberové konania,(66) bude potrebná po prvé snaha, pokiaľ je to možné, vykladať príslušné ustanovenie(‑a) služobného poriadku s prihliadnutím na znenie a účel nariadenia č. 1 s cieľom dosiahnuť výsledok, o ktorý sa usiluje tento akt. Ak by sa to nedalo, domnievam sa, že ustanovenie, ktoré má najbližšiu a najreálnejšiu spojitosť s predmetnou situáciou, by sa malo uprednostniť. Ak služobný poriadok stanovuje určitý režim, ktorého cieľom je upraviť konkrétnu stránku vzťahu medzi dotknutou inštitúciou a osobou, ktorá je uchádzačom o pracovné miesto úradníka, uplatnia sa podmienky tohto režimu.(67)

103. Pre všetky vyššie uvedené dôvody zastávam názor, že prvému žalobnému dôvodu Španielska je potrebné vyhovieť.

 Druhý žalobný dôvod: porušenie článku 82 PZOZ ako dôsledok požiadavky na uchádzačov mať „uspokojivú“ znalosť ďalšieho úradného jazyka Európskej únie bez toho, aby to bolo potrebné na plnenie ich povinností, alebo subsidiárne, bez toho, aby to bolo potrebné na stanovenie požiadavky na úroveň B2

104. Tento žalobný dôvod sa v prvom rade týka výkladu, ktorý sa má dať článku 82 ods. 3 písm. e) PZOZ, ktorý stanovuje, že zmluvný zamestnanec môže byť prijatý do zamestnania, ak predloží doklad o dôkladnej znalosti jedného z úradných jazykov a o „uspokojivej znalosti“ ďalšieho jazyka „v rozsahu potrebnom pre plnenie jeho povinností“.

105. Žalobný dôvod môže byť najvhodnejším spôsobom rozdelený do dvoch častí. Prostredníctvom prvej časti Španielsko tvrdí, že článok 82 ods. 3 písm. e) by sa nemal vykladať v tom zmysle, že druhý jazyk sa vyžaduje v každom prípade. V druhej časti sa zdá, že Španielsko tvrdí, že pokiaľ sa toto ustanovenie má vykladať v tom zmysle, že druhý jazyk sa vyžaduje v každom prípade, alebo ak sa má vykladať v tom zmysle, že druhý jazyk sa vyžaduje v prípade dotknutého výberového konania, nie je potrebné stanoviť úroveň na B2. Vhodnejšia by bola nižšia úroveň.

106. Pokiaľ ide o prvú časť žalobného dôvodu, postoj Španielska si vyžaduje, aby bol článok 82 ods. 3 písm. e) vykladaný tak, že slová „v rozsahu potrebnom pre plnenie jeho povinností“ znamenajú, že potreba druhého jazyka vzniká len v tom rozsahu, keď si predmetné pracovné miesto vyžaduje znalosť takého jazyka. Španielsko uvádza, že o takýto prípad v prejednávanej veci nejde, pretože medzi kľúčové úlohy úspešných uchádzačov patrí riadenie auta. Španielsko taktiež upozorňuje na odkaz vo výzve pre uchádzačov(68) na úroveň A2 schopnosti v jazyku, inom, ako sú prvý a druhý jazyk uvedené uchádzačmi v ich prihláške, ktorý podľa jeho názoru spôsobuje, že schopnosť B2 v angličtine, francúzštine alebo nemčine je nadbytočná.

107. Parlament vo svojom vyjadrení tvrdí, že Španielsko si nesprávne vykladá článok 82 ods. 3 a že znalosť druhého jazyka sa skutočne vyžaduje.

108. V tejto súvislosti by sa malo poznamenať, že znenie článku 28 písm. f) služobného poriadku (ktoré sa vzťahuje na prijímanie úradníkov do zamestnania), článku 12 ods. 2 písm. e) PZOZ (ktoré sa vzťahuje na dočasných zamestnancov) a článku 82 ods. 3 písm. e) PZOZ (ktoré sa vzťahuje na zmluvných zamestnancov) je rovnaké. Aj keď Parlament a Rada mali možnosť prijať menší alebo iný štandard vo vzťahu k obom z posledných uvedených kategórií, je jasné, že sa rozhodli neurobiť tak.

109. Je pravda, že existujú rozdiely medzi jazykovými požiadavkami vzťahujúcimi sa na prvú kategóriu a na posledné dve uvedené kategórie, pretože článok 45 ods. 2 služobného poriadku, ktorý sa vzťahuje iba na úradníkov, stanovuje, že „úradníci sú po prijatí do zamestnania povinní pred svojím prvým povýšením preukázať schopnosť pracovať v treťom jazyku spomedzi tých, ktoré sú uvedené v článku 55 ods. 1 [ZEÚ]“.

110. Nemyslím si však, že toto dodatočné ustanovenie by znamenalo, že ustanovenia týkajúce sa znalosti jazyka pri prijatí do zamestnania treba vykladať odlišným spôsobom ako pre úradníkov a ďalších zamestnancov. Chápem ho skôr ako posilnenie pravidla, že všetci tí, ktorí boli prijatí do zamestnania v inštitúciách, musia mať v zásade znalosť minimálne dvoch úradných jazykov. Vo svojej podstate sa článok 45 ods. 2 služobného poriadku nemôže vzťahovať na ďalších zamestnancov, pretože sa na nich nevzťahujú pravidlá o povýšení.

111. Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 82 ods. 3 písm. e) PZOZ by podľa môjho názoru mal byť vykladaný v tom zmysle, že u všetkých uchádzačov o prijatie do zamestnania v inštitúciách ako ďalších zamestnancov sa vyžaduje, aby poskytli doklad o znalosti minimálne dvoch úradných jazykoch. Toto ustanovenie nemôže byť vykladané takým spôsobom, že požiadavka na druhý jazyk sa použije, len ak môže byť preukázané, že táto znalosť je potrebná pre plnenie povinností uchádzača. Tvrdenie Španielska v tejto súvislosti treba preto odmietnuť.

112. Pokiaľ ide o tvrdenia Španielska týkajúce sa odkazu vo výzve pre uchádzačov na úroveň A2 znalosti ďalšieho úradného jazyka, je ťažké pochopiť, čo presne mal členský štát na mysli. Predsa sa však prikláňam k názoru Parlamentu, že sú založené na nesprávnom výklade výzvy, ktorá len uvádza, že u uchádzačov, ktorí majú úroveň A2 jedného alebo viacerých ďalších úradných jazykov, môže byť táto ich znalosť preskúšaná. Nejde tu o pokus zaviesť ďalší prvok z hľadiska jazykových požiadaviek, ktorému musí každý uchádzač vyhovieť.

113. Na základe všetkých týchto dôvodov zastávam názor, že prvá časť tohto žalobného dôvodu nemôže obstáť.

114. Pokiaľ ide o druhú časť tohto žalobného dôvodu, Španielsko tvrdí, že aj za predpokladu, že sa môže vyžadovať znalosť druhého úradného jazyka, stanovenie úrovne B2 je svojvoľné a nemôže byť odôvodnené. So zreteľom na povinnosti, ktorých vykonávanie sa bude od šoférov vyžadovať po ich prijatí do zamestnania, o čom svedčí zoznam uvedený v hlave II výzvy pre uchádzačov, každé odôvodnenie z hľadiska záujmu služby musí byť objektívne podložené. Na tomto mieste uvádzam, že povinnosti uvedené v článku 80 ods. 2 PZOZ vo vzťahu k zamestnancom prijatým do zamestnania vo funkčnej skupine I sú veľmi rozdielne od povinností, ktoré sa vzťahujú na ostatné funkčné skupiny.

115. Parlament tvrdí, že úroveň B2 sa tradične považovala za úroveň, ktorá predstavuje „uspokojivú znalosť“, a je ako taká používaná vo výberových konaniach a iných formách výberového konania. Navyše takáto úroveň je primeraná k potrebám služby, keďže povinnosti úspešných uchádzačov by sa nemali obmedzovať len na povinnosti uvedené vo výzve pre uchádzačov,(69) pričom ide len o orientačný, a nie vyčerpávajúci zoznam.

116. Východiskovým bodom pre analýzu tejto časti žalobného dôvodu musí byť správny výklad slovného spojenia „uspokojivej znalosti ďalšieho jazyka Únie v rozsahu potrebnom pre plnenie jeho povinností“ použitého v článku 82 ods. 3 písm. e) PZOZ.

117. V rozsahu, v akom sa Parlament snaží tvrdiť, že úroveň B2 by mala byť (v skutočnosti) bez ďalšieho prijatá, keďže predstavuje, čo nazýva „tradičným“ výkladom, ktorý má byť daný slovu „uspokojivý“, sa mi zdá, že toto tvrdenie nemôže obstáť.

118. Po prvé kladením dôrazu na jedno slovo („uspokojivý“) Parlament nezohľadňuje zvyšok ustanovenia, podľa ktorého uchádzač musí preukázať túto znalosť „v rozsahu potrebnom pre plnenie jeho povinností“. Povinnosti, ktoré úspešní uchádzači budú musieť splniť pre jedno výberové konanie, môžu byť ich povahou podstatne odlišné od tých, ktoré sú stanovené v ďalšom konaní. Požiadavka preto logicky nemôže byť v každom prípade rovnaká.

119. Po druhé tvrdenie Parlamentu by bolo presvedčivejšie, keby slovo „uspokojivý“ súviselo nejakým spôsobom s kategóriami použitými v Spoločnom európskom referenčnom rámci pre jazyky.(70) Ale nie je tomu tak. Tento systém triedi úrovne znalosti do troch hlavných skupín, a to „používateľ základného jazyka“ (úroveň A), „samostatný používateľ“ (úroveň B) a „skúsený používateľ“ (úroveň C). Ide o objektívne hodnotenia. Naopak, prívlastok „uspokojivý“ je subjektívne hodnotenie. Svoj význam môže čerpať len v definícii miery, ktorú možno ohodnotiť. Podľa môjho názoru toto meradlo predstavujú požiadavky predmetného pracovného miesta. „Univerzálny“ test v tomto kontexte nie je najvhodnejší.

120. Vzhľadom na tvrdenie Parlamentu, že stanovenie požiadavky na úroveň B2 sa v každom prípade môže odôvodniť záujmom služby, je samozrejme správne, aby Súdny dvor pripustil, že tento záujem môže odôvodniť to, čo by inak predstavovalo diskrimináciu na základe jazyka. Zároveň však Súdny dvor rozhodol, že je dôležité, aby predmetný záujem bol objektívne odôvodnený a aby úroveň požadovaných jazykových znalostí bola primeraná skutočným potrebám služby.(71) V poslednom uvedenom ohľade rozhodol, že každé rozdielne zaobchádzanie nesmie prekračovať rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa a že je povinnosťou inštitúcií vyvážiť legitímny cieľ odôvodňujúci predmetné obmedzenie s cieľom vybrať uchádzačov s najvyššou úrovňou spôsobilosti.(72)

121. Pokiaľ ide o otázku, či existuje legitímny cieľ, už som zhrnula, že od uchádzačov sa vyžaduje, aby poskytli doklad o ich znalosti druhého úradného jazyka.(73) Snažiť sa ohodnotiť túto znalosť odkazom na uznávané meradlo sa mi nezdá byť neprimerané. To však neznamená, že požadovaná úroveň vedomostí je sama osebe primeraná, a domnievam sa, že je úlohou Parlamentu, aby poskytol dôkaz na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého úroveň B2 môže byť odôvodnená. V tejto súvislosti, ako Španielsko správne poznamenáva, hlavné povinnosti úspešných uchádzačov zahŕňajú riadenie auta, čo teda znamená, že sa vyžaduje, aby boli zruční, profesionálni vodiči. V tejto súvislosti možno dôvodne poznamenať, že vyžadovať od týchto uchádzačov, aby podstúpili množstvo hodín na získanie jazykovej kvalifikácie na úrovni B2, čo by mohlo prekročiť dobu odborného výcviku vodičov o viac ako trikrát,(74) sa môže zdať, mierne povedané, nezmyselné. Okrem toho možno povedať, že požiadavka, aby osoba, ktorá po prijatí do zamestnania inštitúciou bude odmeňovaná na úrovni funkčnej skupiny I,(75) vynaložila výdavky na jazykové kurzy potrebné na získanie jazykovej schopnosti úrovne B2, si vyžaduje osobitné odôvodnenie.

122. Aké povinnosti sa potom očakávajú od šoférov prijatých do zamestnania, že budú plniť? Zoznam uvedený v hlave II výzvy pre uchádzačov celkom rozumne zdôrazňuje stránky práce, ktoré spočívajú v riadení vozidla alebo úlohy späté s riadením vozidla. Niektoré, ako napríklad prepravovanie tovaru, dokumentov či pošty a nakladanie a vykladanie, budú zahŕňať nepatrný, ak aj nejaký, kontakt s ľuďmi.(76) V súvislosti s ďalšími, ako napríklad prepravovanie osobností a úradníkov a ostatných zamestnancov a prepravovanie návštevníkov, sa môže očakávať, že budú vyžadovať istú komunikačnú schopnosť. Malo by sa uviesť, že prv uvedené úlohy majú byť splnené „najmä v Bruseli, Luxemburgu a Štrasburgu [ako aj v ostatných členských štátoch a tretích krajinách – neoficiálny preklad]“.

123. Parlament však tvrdí, že na oboznámenie sa s príslušnými úlohami nepostačuje spoliehať sa na zoznam povinností uvedený vo výzve pre uchádzačov. Tento zoznam je len orientačný. Od šoférov sa najmä môže vyžadovať, aby privítali cestujúcich či odpovedali na ich otázky. Musia byť tiež schopní porozumieť pokynom od ich priameho nadriadeného a komunikovať s rôznymi externými útvarmi, ako napríklad s policajnými a colnými úradníkmi.

124. V tejto súvislosti by som uviedla dve poznámky. Po prvé, ak sa Parlament domnieva, že konkrétna úloha je podstatná z hľadiska povinností, ktoré majú byť splnené, možno dôvodne očakávať, že zostaví zoznam ako v hlave II výzvy pre uchádzačov. Parlament nemôže len uviesť, že keďže zoznam nie je vyčerpávajúci, od uchádzačov sa môže automaticky očakávať, že budú plniť ďalšie povinnosti. Uchádzači sú zákonite oprávnení domnievať sa, že pri rozhodovaní o podaní prihlášky na zúčastnenie sa na predmetnom výberovom konaní sa môžu spoliehať na informácie poskytnuté vo výzve na vyjadrenie záujmu.(77)

125. Rovnako však nemožno vyžadovať, aby zoznam – ktorému predchádzal prívlastok „orientačný“ – špecifikoval každú stránku tam uvedených úloh. Od uchádzačov sa malo očakávať, že pochopia, že môžu existovať ďalšie doplnkové povinnosti k povinnostiam uvedeným v zozname. V tejto súvislosti by bolo normálne predpokladať, že napríklad pri preprave cestujúcich by mal byť šofér schopný s nimi komunikovať a vedieť jednať s príslušníkom polície, ktorý môže zastaviť auto počas cesty. Vzniká potom otázka, aká úroveň jazykovej znalosti môže byť dôvodne vyžadovaná na tieto účely.

126. S ohľadom na vnútornú komunikáciu, povinnosti zodpovedajúce funkčnej skupine I, ako sú uvedené v článku 80 PZOZ, dávajú usmernenie týkajúce sa spôsobu, akým sa od členov tejto funkčnej skupiny očakáva vykonávanie ich funkcie z hľadiska administratívy. Tieto povinnosti zahŕňajú „manuálne a administratívne pomocné služobné úlohy, vykonávané pod dozorom úradníkov alebo dočasných zamestnancov“. Za týchto podmienok je nesmierne ťažké si predstaviť, že úroveň B2 – „rozumie hlavným myšlienkam zložitého textu na konkrétne aj abstraktné témy…“ – je objektívne potrebná na tieto činnosti. Úroveň A2 – „rozumie vetám a často používaným výrazom vzťahujúcim sa na oblasti, ktoré sa ho bezprostredne týkajú…“ – by s väčšou pravdepodobnosťou predstavovala vhodnejšie meradlo.

127. Pokiaľ ide o komunikáciu s vonkajšími činiteľmi, ako napríklad s cestujúcimi opísanými v bode 122 vyššie či policajnými a colnými úradníkmi, je vhodné pripomenúť, že otázkou, o ktorej sa má rozhodovať vo vzťahu k proporcionalite, je, či je predmetná požiadavka primeraná, a zároveň aj potrebná. Hoci v práci šoféra môžu nastať okamihy, v ktorých sa úroveň B2 – alebo v skutočnosti dokonca vyššia úroveň, ak to, o čom sa má hovoriť, je skutočne zložité –, môže v praxi ukázať užitočnou, to neznamená, že táto úroveň je „potrebná“. Za týchto podmienok sa mi zdá, že A2 akiste predstavuje úroveň, ktorá je v tejto súvislosti tiež primeraná a potrebná.

128. Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, zastávam názor, že druhej časti druhého žalobného dôvodu Španielska by sa malo vyhovieť.

 Tretí a štvrtý žalobný dôvod: porušenie článkov 1 a 6 nariadenia č. 1, článku 22 Charty, článku 1d ods. 1 a 6 služobného poriadku a článku 82 PZOZ z dôvodu obmedzenia výberu druhého jazyka vo výberovom konaní na tri jazyky (tretí žalobný dôvod) a z dôvodu obmedzenia výberu druhého jazyka len na angličtinu, francúzštinu a nemčinu (štvrtý žalobný dôvod)

129. Týmito dvoma žalobnými dôvodmi, ktoré je vhodné posúdiť spoločne, Španielsko v podstate tvrdí, že neexistuje právny základ pre obmedzovanie výberu druhého jazyka vo výzve pre uchádzačov na tri jazyky a že predpísanie angličtiny, francúzštiny a nemčiny je v každom prípade svojvoľné. Tvrdí najmä, že neexistuje legitímny cieľ, ktorý by obmedzenie odôvodnil: dokonca aj keď sa predpokladá, že takýto cieľ existuje, požiadavka nebola primeraná a nebola zohľadnená požiadavka výberu uchádzačov preukazujúcich najvyššiu úroveň schopnosti.

130. Hoci Parlament pripustil, že akékoľvek tvrdenie založené na záujme služby musí byť objektívne odôvodnené a primerané, tvrdí, že takým odôvodnením je požiadavka, aby uchádzači boli schopní okamžite pracovať. Keďže, ako výslovne pripomína výzva pre uchádzačov, najpoužívanejšími jazykmi v Parlamente tak pre vnútornú, ako aj pre vonkajšiu komunikáciu a pri vybavovaní vecí sú angličtina, francúzština a nemčina, požiadavka je odôvodnená na základe štatistiky, na ktorú odkazuje časť C hlavy IV. Zvažovanie záujmov bolo uskutočnené medzi záujmom služby a požiadavkami a schopnosťami uchádzačov, pretože bolo potrebné zabezpečiť, aby uchádzači boli znalí v aspoň jednom z týchto jazykov. Požiadavka pre uchádzačov byť schopný okamžite pracovať je osobitne dôležitá v prípade zmluvných zamestnancov, keďže majú byť prijatí do zamestnania len na obmedzenú dobu.

131. Španielsko zakladá svoj tretí a štvrtý žalobný dôvod na i) nariadení č. 1, ii) Charte a iii) služobnom poriadku a PZOZ. Hlavný uhol pohľadu, z ktorého vychádzajú tvrdenia Španielska, sa týka údajného diskriminačného zaobchádzania na základe jazyka. Ak by sa konštatovala existencia takejto diskriminácie, pramenila by z požiadaviek založených na postavení uchádzačov ako zmluvných zamestnancov po ich prijatí do zamestnania. Zdá sa mi preto, že hlavným sporným bodom podľa týchto žalobných dôvodov sú pravidlá upravujúce diskrimináciu stanovené Chartou, a zásadnejším spôsobom ich konkrétne vyjadrenie, ako je uvedené v článku 80 ods. 4 PZOZ. V mojej analýze nižšie sa preto sústredím na tento aspekt.

–       Neexistencia legitímneho cieľa

132. Na požiadavku podľa služobného poriadku a PZOZ, že úradníci a ostatní zamestnanci by mali mať znalosť dvoch úradných jazykov, ktorá predstavuje politické rozhodnutie, som poukázala vyššie.(78) Neexistujú žiadne prípravné práce, ktoré by objasnili podstatu tvoriacu základ tejto politiky. Podľa môjho názoru ju však možno najlepšie pochopiť odkazom na kontext, v ktorom bol v roku 1962 prijatý služobný poriadok. Je potrebné pripomenúť, že úradné jazyky boli v tom čase obmedzené na štyri, zahŕňajúc francúzštinu, ktorá sa používala v troch zo šiestich pôvodných členských štátoch buď výhradným, alebo zaužívaným spôsobom. V tejto súvislosti sa dá ľahšie pochopiť, že autori návrhu poriadku sa chceli vyhnúť tomu, že sa inštitúcie stanú prevažne frankofónnymi do tej miery, že by mnoho ich úradníkov alebo zamestnancov hovorilo len po francúzsky. Preto sa vyžadoval ďalší jazyk.(79) Takýto prístup sa dá kvalifikovať skôr ako otvorený než uzavretý.

133. Taktiež by som pripomenula, ako už bolo uvedené,(80) poznámku Súdneho dvora, že žiadna z inštitúcií neuplatnila možnosť, ako to upravuje článok 6 nariadenia č. 1, prijať rokovacie poriadky, ktoré by uviedli, ktoré z úradných jazykov sa majú použiť v osobitných prípadoch. Služobný poriadok a PZOZ mlčia: inými slovami neodkazujú na žiadne skutočnosti, ktoré sa majú brať do úvahy pri obmedzení výberu jazykov. Neexistujú teda žiadne výslovné kritériá, ktoré by umožňovali obmedziť výber druhého jazyka, či už na tri jazyky uvedené vo výzve, alebo na ďalšie úradné jazyky.(81)

134. Súdny dvor napriek tomu explicitne pripustil, že obmedzenia takého charakteru, ako je uvedený vo výzve pre uchádzačov, môžu byť v určitých prípadoch odôvodnené. Rozhodol najmä, že záujem služby môže predstavovať legitímny cieľ na účely článku 1d ods. 6 služobného poriadku, ktorý umožňuje uložiť obmedzenia na absolútny zákaz na základe, okrem iného, jazyka, stanovený odsekom 1 tohto článku. Je však potrebné, aby bolo poskytnuté objektívne odôvodnenie a aby obmedzenie bolo primerané.(82) Otázkou teda je, či v prejednávanej veci možno použiť tieto obmedzenia.

135. Otázkam týkajúcim sa proporcionality sa budem bližšie venovať nižšie.(83) Na bezprostredné účely by som jednoducho pripomenula, že tak pokiaľ ide o tento bod, ako aj o otázku, či bolo uvedené objektívne odôvodnenie, Parlamentu prináleží overiť, či ide o takýto prípad, keďže je účastníkom usilujúcim sa odôvodniť výnimku zo všeobecnej zásady zákazu diskriminácie. Je preto potrebné určiť, či dôvody uvádzané Parlamentom v časti C  hlavy IV výzvy pre uchádzačov môžu byť opodstatnené.

136. Parlament v tejto súvislosti kladie veľký dôraz na požiadavku, aby boli uchádzači schopní pracovať, hneď ako budú prijatí do zamestnania. Vo svojom vyjadrení uvádza, že vzhľadom na obmedzenú dobu, počas ktorej majú byť zmluvní zamestnanci, ako napríklad šoféri, prijatí do zamestnania, je táto požiadavka o to naliehavejšia.

137. Takéto tvrdenie sa mi zdá byť založené na zásadnej chybe v uvažovaní. Skoršie som uviedla, že zamestnanci, ako napríklad šoféri, nemôžu byť prijatí do zamestnania ako úradníci, pretože to vylučuje služobný poriadok. Namiesto toho musia byť prijatí do zamestnania ako zmluvní zamestnanci – za normálnych okolností na základe článku 3a PZOZ.(84) Z článku 85 ods. 1 PZOZ vyplýva, že po prvom predĺžení ich zmluvy majú byť títo zamestnanci zamestnaní na dobu neurčitú. V tomto ohľade ich možno považovať za úradníkov, ktorých služba môže byť ukončená len z dôvodov uvedených v článku 47 služobného poriadku, predovšetkým odstúpenie alebo prepustenie. Nie sú v postavení zmluvných zamestnancov prijatých do zamestnania podľa článku 3b PZOZ, ktorých pracovný pomer je obmedzený podľa článku 88 na maximálnu dobu šiestich rokov a môže byť, alebo v mnohých prípadoch bude, uzavretý na kratšie trvanie. Je preto celkom nesprávne hovoriť o dotknutých zamestnancoch ako prijatých do zamestnania z nutnosti len na kratšiu dobu.(85) Tvrdenie Parlamentu preto vychádza z rámca reality.

138. Ak by sa aj malo predpokladať, že požiadavka byť schopný okamžite pracovať sa vzťahuje na všetkých zamestnancov akéhokoľvek druhu prijatých do zamestnania inštitúciami, je vhodné zastaviť sa tu a posúdiť, čo tento výraz skutočne znamená. Zdá sa mi, že je prirodzené, či už ide o inštitúciu Únie alebo iného zamestnávateľa, že je žiaduce prijať zamestnancov, ktorí sú schopní začať pracovať okamžite. Táto požiadavka však neznamená, osobitne v súvislosti s osobami, ktoré môžu byť prijaté do zamestnania na dobu neurčitú, že musia byť schopní plniť každú stránku povinností v plnom rozsahu od prvého dňa. Novým zamestnancom sa môže poskytnúť, a väčšinou sa aj poskytuje, školenie umožňujúce vykonávať prácu na požadovanej úrovni po všetkých stránkach pracovného miesta.

139. Pokiaľ ide o tri jazyky uvedené v časti C hlavy IV výzvy pre uchádzačov, Parlament predkladá štatistiku založenú na jazykových znalostiach uvedených zamestnancami v ich výročných hodnotiacich správach, ktorá ukazuje „uspokojivú“ znalosť angličtiny u 92 %, francúzštiny u 84 % a nemčiny u 56 % zamestnancov. Aj keď sa to výslovne neuvádza v sprievodnom texte, o týchto číselných údajoch možno predpokladať, že sú dôležité v podstate na účely vnútornej komunikácie. Pokiaľ ide o povinnosti charakteristické pre dané pracovné miesto, Parlament tvrdí, že „hlavnou povinnosťou“ šoférov po ich prijatí do zamestnania je prepravovanie poslancov Európskeho parlamentu. Podľa vyhlásení poslancov v roku 2014 97 % rozumelo angličtine, 61 % francúzštine a 37 % nemčine. Na základe tohto Parlament tvrdí, že výber troch jazykov možno vysvetliť „požiadavkou pre šoférov komunikovať v najväčšej možnej miere s poslancami Európskeho parlamentu v jazyku, ktorému budú poslední uvedení rozumieť“. Pokiaľ ide o členov diplomatického zboru a iné osobnosti, Parlament uvádza, že angličtina je najpoužívanejším jazykom. Dodáva, že jazykom, ktorým sa najbežnejšie hovorí v Bruseli, Luxemburgu a v Štrasburgu, je francúzština, pričom nemčina zohráva taktiež dôležitú úlohu v Luxemburgu.

140. V súvislosti s tvrdeniami Parlamentu mám za to, že im chýba celková súdržnosť. Pokiaľ ide o používanie angličtiny vo vzťahu k vnútornej komunikácii, možno poznamenať, že 92 % je tak blízko k 100 %, že v praxi nejde o žiadny podstatný rozdiel. Hoci v menšej miere sa dá to isté povedať aj o francúzštine, ktorú ovláda 84 % zamestnancov. Nedá sa to však tvrdiť o nemčine, ktorú ovláda 56 % zamestnancov. Ak by mal byť prijatý do zamestnania uchádzač, ktorý má nemčinu ako druhý jazyk, nastalo by riziko, že takmer polovica jeho kolegov by bola neschopná s ním komunikovať.(86) Nemožno preto povedať, že schopnosť jedného z troch predmetných jazykov mu zaručí, že dokáže komunikovať so svojimi spolupracovníkmi.

141. Pokiaľ ide o skutočné povinnosti, ktoré mali príslušní šoféri plniť, Parlament na pojednávaní jasne uviedol, že v skutočnosti, nehľadiac na zoznam povinností uvedený v hlave II výzvy pre uchádzačov, by sa od nich nevyžadovalo prepravovať poštové zásielky, pretože ide o náplň iných častí služieb Parlamentu.(87) Na otázku, či údaj týkajúci sa „administratívn[ych] prá[c] a logistick[ej] podpor[y]“ znamenal, že by museli vykonávať administratívne úlohy, Parlament odpovedal záporne, no ak aj by k tomu boli vyzvaní, bolo by to len nesmierne zriedkavo.(88) V odpovedi na otázku, prečo by holandčina nemala byť taktiež vyžadovaná ako jeden z predmetných jazykov, keďže by bola jednoznačne dôležitá pre plnenie povinností hlavne v Bruseli,(89) Parlament nebol schopný dať žiadnu vhodnú odpoveď.

142. Pokiaľ ide ďalej o vonkajšiu komunikáciu, zdá sa, že čo sa týka toho, čo Parlament nazýva „hlavná povinnosť“ šoférov, konkrétne prepravovanie poslancov Európskeho parlamentu, počet poslancov Európskeho parlamentu, ktorí ovládajú angličtinu – o ktorej možno tiež povedať, že je najvhodnejším jazykom pre komunikáciu s návštevníkmi –, je nesmierne vysoký, a to 97 %. O francúzštine so 61 % by sa mohlo povedať, že je „užitočná“, ale v žiadnom zmysle nezaručuje komunikáciu, zatiaľ čo nemčina s 37 % by bola zodpovedná za to, že 63 % cestujúcim nebude možné rozumieť. Uložená jazyková požiadavka je teda bezvýznamná.

143. Z vyššie uvedeného vyplýva, že aj keď mohol byť cieľ legitímny, podľa môjho názoru z hľadiska záujmu služby nemal žiadne objektívne odôvodnenie. Čo mi doposiaľ chýbalo, je, že treba nájsť nejaké opodstatnenie tohto obmedzenia v reálnom živote.

–       Proporcionalita

144. V súvislosti s druhým žalobným dôvodom som už uviedla, že pri určení, či je požiadavka primeraná, je potrebné zohľadniť požiadavky predmetného pracovného miesta.(90) Podľa môjho názoru sa rovnaká zásada uplatňuje vo vzťahu k tretiemu žalobnému dôvodu. Keďže som dospela k záveru, že neexistovalo objektívne odôvodnenie pre jazykové obmedzenia zavedené výzvou pre uchádzačov, nie je prísne nevyhnutné venovať sa otázke proporcionality. Napriek tomu sa ňou budem pre úplnosť stručne zaoberať nižšie.

145. Urobím tak odkazom na dva body rozsudku Súdneho dvora vo veci Taliansko/Komisia(91).

146. Po prvé v bode 94 tohto rozsudku Súdny dvor po tom, čo uviedol požiadavku stanovenú v článku 27 služobného poriadku, že inštitúcie by mali zabezpečiť služby úradníkov „s najvyššou úrovňou spôsobilosti, výkonnosti a bezúhonnosti“, ďalej rozhodol, že bolo povinnosťou inštitúcií vyvážiť legitímny cieľ odôvodňujúci obmedzenie počtu jazykov výberových konaní a cieľ vybrať uchádzačov s najvyššou úrovňou spôsobilosti.

147. V tejto súvislosti sa Parlament snaží presadiť, že keďže povinnosť vybrať osoby s najvyššou spôsobilosťou sa vzťahuje len na úradníkov a dočasných zamestnancov,(92) výber vysoko kvalitných uchádzačov ako zmluvných zamestnancov nie je podstatnou otázkou.

148. Podľa môjho názoru toto nemôže byť správne. Ak v PZOZ neexistuje právna úprava, pokiaľ ide o zmluvných zamestnancov, je tomu tak preto, lebo sa musí pripustiť, že môže dôjsť k situáciám, v ktorých títo zamestnanci začnú okamžite plniť pracovné zmluvy krátkodobého charakteru a v ktorých sa hľadá odpoveď na otázku, či „je táto osoba schopná vykonať prácu“, a nie „je spomedzi všetkých toto tá najschopnejšia osoba na vykonávanie práce?“. Je preto potrebné zakomponovať určitý stupeň flexibility. To nemôže znamenať, že v prípade tohto druhu zamestnancov má byť požiadavka vysokej úrovne kvality nejako odsunutá nabok. S výnimkou prípadov, keď okolnosti určujú inak, inštitúcie by sa mali (presne rovnakým spôsobom ako hociktorý iný zamestnávateľ) snažiť prijímať zamestnancov s najvyššou úrovňou spôsobilosti vykonávať prácu úplne rovnakým spôsobom, ako by mali hľadať zamestnancov s najvyššou úrovňou výkonnosti a bezúhonnosti. Zdá sa mi to zrejmé.

149. Po druhé v bodoch 96 a 97 toho istého rozsudku Súdny dvor najskôr uviedol skutočnosť, že jazyky sú pre úradníkov inštitúcií tým, čo nazval „základným prvkom ich kariéry“, a že znalosť tretieho jazyka je dôležitá pre ich povýšenie. Rozhodol, že bolo povinnosťou inštitúcií zachovať rovnováhu medzi legitímnym cieľom uvedeným v bode 146 vyššie a možnosťami úradníkov, len čo boli prijatí, naučiť sa v inštitúciách jazyky, ktoré sú potrebné pre potreby služby.

150. Toto zdôvodnenie nemožno preniesť na prejednávanú vec v jeho celistvosti, keďže zmluvní zamestnanci nemôžu byť povýšení. Neodvracia to však pozornosť od základného bodu, ktorým je, že pri skúmaní, či je nevyhnutné zaviesť jazykovú požiadavku, akou je tá v prejednávanej veci, inštitúcie by mali mať neustále na pamäti, že je možné poskytnúť zamestnancom, ktorých prijímajú, jazykovú prípravu na účely pribratia nového jazyka alebo rozvíjania znalosti jazyka, ktorý už poznajú. V prejednávanej veci neexistuje žiadny náznak toho, že by sa Parlament venoval tejto otázke z tohto hľadiska.

–       Predbežný záver, pokiaľ ide o tretí a štvrtý žalobný dôvod

151. Podstatou tretieho žalobného dôvodu je tvrdenie Španielska, že obmedzením výberu druhého jazyka vo výzve pre uchádzačov Parlament porušil právo Únie a najmä porušil pravidlo, ktoré zakazuje diskrimináciu na základe jazyka. Ak by bolo obmedzenie menej obmedzujúce, bolo by možné – napríklad – zahrnúť španielčinu do zoznamu povolených druhých jazykov.

152. Ako som uviedla vyššie, vzhľadom na to je jasné, že inštitúcia ako Parlament môže v tejto súvislosti zaviesť obmedzenia za predpokladu, že existuje objektívne odôvodnenie a že je rešpektovaná zásada proporcionality.(93) Požiadavky, ktoré tieto obmedzenia predstavovali v prejednávanej veci – alebo, presnejšie povedané, tvrdenia Španielska, že neboli splnené v prípade výzvy pre uchádzačov – sú predmetom štvrtého žalobného dôvodu.

153. Hoci v rozsahu, v akom sa svojím tretím žalobným dôvodom Španielsko snaží vniesť do rovnice ďalšie prvky, podľa môjho názoru prekračuje rámec právomoci Súdneho dvora. Žaloba bola podaná podľa článku 263 ZFEÚ. Toto ustanovenie udeľuje Súdnemu dvoru právomoc „preskúmava[t] zákonnosť aktov“ okrem iného Parlamentu, keď takéto akty majú právne účinky vo vzťahu k tretím stranám. Hoci je možné, že výzva pre uchádzačov by bola platná, ak by bol býval výber druhého jazyka širší (alebo v skutočnosti užší), nie je to vec, o ktorej môže Súdny dvor uvažovať, a teda ani vec, o ktorej môže rozhodnúť.(94)

154. Z tohto dôvodu zastávam názor, že tretí žalobný dôvod je potrebné zamietnuť.

155. Naopak, a pre všetky dôvody uvedené v bodoch 132 až 150 vyššie sa domnievam, že štvrtému žalobnému dôvodu by sa malo vyhovieť.

 Rozsah žalobných návrhov

156. Španielsko sa domáha nielen zrušenia samotnej výzvy pre uchádzačov, ale taktiež databázy úspešných uchádzačov vytvorenej na základe hlavy VIII. Poznamenáva, že zahrnutie do databázy nie je zárukou prijatia, a že by teda nedošlo k porušeniu zásady legitímnej dôvery, ak by bola zrušená. Ak by sa databáza zachovala, protiprávnosť, ktorá tvorí základ výzvy pre uchádzačov, by tiež bola zachovaná, a to asi na dobu neurčitú.

157. Parlament tvrdí, že práva uchádzačov, ktorých mená boli zapísané do databázy, sú v skutočnosti chránené touto zásadou, pričom toto stanovisko je vyjadrené v judikatúre tak Súdneho dvora, ako aj Všeobecného súdu.

158. Je pravda, že Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci Taliansko/Komisia rozhodol, že legitímna dôvera uchádzačov v predmetné výberové konania v tejto veci znamenala, že nie je možné spochybňovať výsledky výberových konaní.(95) Zrušil preto samotné oznámenia o výberových konaniach a súčasne ponechal výsledky v platnosti.

159. Všeobecný súd urobil to isté v rade neskorších rozsudkov.(96)

160. V jednom z jeho skorších rozsudkov(97) sa Všeobecný súd pozastavil pri analýze postavenia uchádzačov v predmetnom výberovom konaní. Poznamenal najmä skutočnosť, že uchádzači vložili určitý stupeň úsilia do prípravy na výberové konanie uskutočnené na základe oznámenia, ktoré považovali za platné. Skutočnosť, že dlho po skončení výberového konania sa zdalo, že po rozsudku vynesenom v inej, hoci podobnej, veci sa uvedené oznámenie vyznačovalo protiprávnosťou, nemohla podkopať ich legitímnu dôveru.(98)

161. Mám isté pochopenie so stanoviskom prijatým v tejto veci Všeobecným súdom. Predsa len považujem za podstatné, že tento prístup bolo prijatý menej ako rok po rozsudku Súdneho dvora vo veci Taliansko/Komisia(99). V čase písania týchto návrhov odvtedy uplynulo viac ako päť rokov. Táto legitímna dôvera teda nemôže pokračovať donekonečna. Súhlasím preto so stanoviskom, ktoré uviedlo Španielsko. Databáza by preto mala byť zrušená spoločne so samotnou výzvou pre uchádzačov.

 Záverečné poznámky

162. Pred prijatím záveru by som uviedla nasledujúce poznámky.

163. Po prvé bez ohľadu na dlhý rad rozsudkov opísaných v poznámkach pod čiarou 95 a 96 vyššie sa zdá, že niektoré inštitúcie(100) v úzkej spolupráci s EPSO pokračovali v organizovaní verejných výberových konaní a výberových konaní takým spôsobom, že zavádzali v podstate podobné požiadavky týkajúce sa druhého jazyka uchádzačov a pokiaľ ide o tieto požiadavky, používali v podstate podobné formulácie v zodpovedajúcich oznámeniach alebo výzvach na vyjadrenie záujmu.(101) Robili tak na základe toho, že dokonca aj keď oznámenie alebo výzva pre uchádzačov je zrušená v neskoršom konaní na súdoch Únie, výsledky v podobe zoznamov úspešných uchádzačov zrušené nebudú.

164. V Európskej únii uplatňujúcej zásadu právneho štátu sa mi takýto spôsob správania zo strany určitých jej inštitúcií nezdá byť nič iné než hanebnosť. Malo by sa s tým okamžite prestať.

165. Po druhé, a pokiaľ ide o druhé jazyky, ktoré vybral Parlament do výzvy pre uchádzačov, výber angličtiny, francúzštiny a nemčiny nebol niečím novým. V skutočnosti táto istá kombinácia bola predmetom úspešných námietok v mnohých veciach pred Súdnym dvorom a Všeobecným súdom.(102) Ako sa však zdá, aspoň v niekoľkých novších výberových konaniach EPSO upustil od tohto prístupu a nahradil ho úpravou, podľa ktorej si uchádzači môžu slobodne zvoliť druhý jazyk spomedzi všetkých úradných jazykov (a v skutočnosti môžu uviesť viac ako jeden). Hneď ako príslušný konečný termín uplynul, päť uchádzačmi najčastejšie uvedených jazykov, ktoré podliehajú preskúmaniu uskutočnenému podľa potrieb služby, bude vyhlásených za druhé jazyky pre výberové konanie. Uchádzač, ktorý neuviedol žiadny z týchto jazykov, sa vylúči.(103) Zdá sa mi, že takýto systém podľa dopytu môže mať dve výhody. Po prvé môže lepšie odrážať skutočné znalosti uchádzačov. Po druhé umožňuje vyhnúť sa (podľa môjho názoru dosť vážnej) nástrahe ako v prejednávanej veci, a to, že zahrnutím požiadavky na angličtinu, francúzštinu a nemčinu ako druhých jazykov sa ich používanie v rámci inštitúcií ustáli na dosť dlhú dobu, ak nie nastálo. Tiež by som mimochodom poznamenala, že pre jedno z týchto výberových konaní(104) boli odpovede takéto: angličtina 97,86 %, francúzština 51,30 %, španielčina 27,98 %, taliančina 26,73 % a nemčina 19,33 %.(105) Podľa môjho názoru tento výsledok naznačuje, že môže byť nerozumné automaticky prisudzovať nemčine významné postavenie, ktoré mala v minulosti. Taktiež upozorním aspoň na jednu prípadnú nevýhodu v úprave v rozsahu, v akom neposkytuje žiadnu istotu uchádzačom pripravujúcim sa na výberové konanie, ktorých druhý(‑é) jazyk(‑y) nemusí byť v konečnom dôsledku medzi tými, ktoré sú vybraté pre ďalší postup. Tento bod však nie je sporným v prejednávanej veci a úmyselne ho nevezmem ďalej do úvahy.

166. Všeobecnejšie v bode 119 vyššie som uviedla, že celkový „univerzálny“ prístup bol nevhodný na účely stanovenia úrovne jazykovej znalosti vyžadovanej od šoférov v prejednávanej veci. Podľa môjho názoru to isté platí o spôsobe, v akom sú jazykové požiadavky ako celok stanovené vo verejných výberových konaniach a vo výzvach na vyjadrenie záujmu.

167. Platí to najmä, keď uchádzači, až raz budú prijatí do zamestnania, budú musieť splniť určitú úlohu alebo rad úloh. Ak sú preto prihlášky vyžadované pre dočasných zamestnancov na prácu v novom pododdelení, kde budú zodpovední za miestny rozvoj v hornatých oblastiach Grécka, odôvodniť podmienku, že prihlásení uchádzači by mali mať gréčtinu ako jeden z jazykov, by bolo problémom. To isté bude platiť, pokiaľ ide napríklad o výberové konania pre prekladateľov alebo právnikov lingvistov, od ktorých sa vyžaduje prekladanie do konkrétneho jazyka.

168. Uznávam, že úloha sa stáva ťažšou v prípade všeobecných výberových konaní. Napriek tomu to nič nemení na tom, že každé obmedzenie musí sledovať legitímny cieľ a musí byť primerané. V tejto súvislosti by som uviedla dve poznámky. Po prvé základným účelom každého výberového konania alebo postupu je – s výhradou akýchkoľvek špecifických požiadaviek vzťahujúcich sa na jazyk uvedených v určitom jednotlivom prípade – vybrať najlepších uchádzačov pre pracovné miesto, konkrétne tých, ktorí majú najvyššiu úroveň spôsobilosti.(106) Z tohto hľadiska budú jazykové požiadavky inštitúcie, ktorá chce prijať zamestnancov, alebo EPSO v postavení zástupcu inštitúcií, ktoré zastupuje, druhotné. A preto ich treba upraviť tak, aby splnili tento základný cieľ.

169. Po druhé každý rozhodovací proces vyžaduje isté vymedzenie rámca a výzvu pre uchádzačov nepovažujem za hodnú kritiky len preto, lebo vymedzila rámec tým, že vyžadovala od uchádzačov, aby ovládali jeden z troch druhých jazykov. Náročnejšou otázkou je, kde by mala byť stanovená stopka. Ak by bolo žiaduce stanoviť len dva jazyky, odôvodnenie takejto voľby by nebolo vždy nemožné, ale činnosť by v každom prípade vyžadovala určitú analýzu a explicitné odôvodnenie. Naopak, nebude realistické stanoviť latku na číslo, ktoré je nenáležite vysoké – napríklad tým, že prikazuje, aby bol výber uskutočnený z aspoň 10 jazykov. Vhodné bude v každom prípade vyžadovať starostlivú úvahu a ak je číslo primerané, malo by byť dôvodné. Ako príklad uvediem, že keby štatistika, na ktorej sa požiadavka zakladá, ukázala, že znalosť jazyka „A“ je 26,3 % a znalosť jazyka „B“ 25,7 %, bude náročné a pravdepodobne nemožné odôvodniť začlenenie jazyka „A“ a vylúčenie jazyka „B“.

 O trovách

170. Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže sa domnievam, že Súdny dvor by mal vyhovieť žalobným návrhom Španielska na základe všetkých jeho žalobných dôvodov, okrem tretieho žalobného dôvodu, Parlamentu by mala byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania.

 Návrh

171. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy zastávam názor, že Súdny dvor by mal:

–        zrušiť výzvu na vyjadrenie záujmu – Zmluvní zamestnanci – Funkčná skupina I – Šoféri (m/ž) – EP/CAST/S/16/2016EP spolu s databázou vytvorenou na základe jej hlavy VIII a

–        uložiť Európskemu parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania.

PRÍLOHA

Spoločný európsky referenčný rámec pre jazyky

Spoločné referenčné úrovne

SKÚSENÝ POUŽÍVATEĽ	C2	Ľahko rozumie doslova všetkému, čo si vypočuje alebo prečíta. Dokáže zhrnúť informácie z rozličných hovorených či písaných zdrojov, pričom dokáže viesť polemiku a predniesť vysvetlenia v logicky usporiadanej prezentácii. Dokáže sa vyjadriť spontánne, veľmi plynulo a precízne a rozlišovať medzi rozličnými odtienkami významu, dokonca aj v zložitých situáciách.
	C1	Dokáže porozumieť širokému rozsahu náročných, dlhších textov a rozoznať ich implicitné významy. Dokáže sa vyjadriť plynulo a spontánne bez priveľmi zjavného hľadania výrazov. Dokáže využívať jazyk pružne a účinne pre spoločenské, akademické, či profesijné účely. Dokáže vytvoriť zrozumiteľný, dobre usporiadaný a podrobný text na zložité témy, prejavujúc ovládanie kompozičných postupov, spojovacích výrazov a prostriedkov kohézie.
SAMOSTATNÝ POUŽÍVATEĽ	B2	Rozumie hlavným myšlienkam zložitého textu na konkrétne aj abstraktné témy, vrátane odborných diskusií vo svojej špecializácii. Komunikuje na takom stupni plynulosti a spontánnosti, ktorý mu umožňuje viesť bežnú konverzáciu s rod[en]ými hovoriacimi bez toho, aby to pre ktoréhokoľvek účastníka interakcie predstavovalo zvýšené úsilie. Dokáže vytvoriť jasný podrobný text na rozličné témy a vysvetliť svoje stanovisko k aktuálnym témam s uvedením výhod aj nevýhod rozličných možností.
	B1	Rozumie hlavným bodom zrozumiteľnej spisovnej vstupnej informácie o známych veciach, s ktorými sa pravidelne stretáva v práci, škole, voľnom čase atď. Dokáže sa zorientovať vo väčšine situácií, ktoré môžu nastať počas cestovania v oblasti, kde sa hovorí týmto jazykom. Dokáže vytvoriť jednoduchý spojený text na témy, ktoré sú mu známe alebo o ktoré sa osobne zaujíma. Dokáže opísať svoje skúsenosti a udalosti, sny, nádeje a ambície a stručne odôvodniť a vysvetliť svoje názory a plány.
POUŽÍVATEĽ ZÁKLADNÉHO JAZYKA	A2	Rozumie vetám a často používaným výrazom vzťahujúcim sa na oblasti, ktoré sa ho bezprostredne týkajú (napríklad najzákladnejšie informácie o sebe, o rodine, nakupovaní, miestnom zemepise a o zamestnaní). Dokáže komunikovať v jednoduchých a rutinných úlohách vyžadujúcich sijednoduchú a priamu výmenu informácií o známych a bežných záležitostiach. Dokáže jednoduchými termínmi opísať svoje rodinné zázemie, bezprostredné okolie a záležitosti v oblastiach nevyhnutných potrieb.
	A1	Rozumie známym každodenným výrazom a veľmi základným frázam, ktorých účelom je uspokojenie konkrétnych potrieb a tieto výrazy a frázy dokáže používať. Dokáže predstaviť seba aj iných a dokáže klásť a odpovedať na otázky o osobných údajoch, ako napríklad kde žije, o ľuďoch, ktorých pozná a o veciach, ktoré má. Dokáže sa dohovoriť jednoduchým spôsobom za predpokladu, že partner v komunikácii rozpráva pomaly a jasne a je pripravený mu pomôcť.

1      Jazyk prednesu: angličtina.

2      Nariadenie Rady č. 1 z 15. apríla 1958 o používaní jazykov v Európskom hospodárskom spoločenstve (Ú. v. ES 17, 1958, s. 358; Mim. vyd. 01/001, s. 3) v znení zmien.

3      Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 389 (ďalej len „Charta“).

4      Nariadenie č. 31 (EHS), 11 (ESAE), ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok úradníkov a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Ú. v. ES 45, 1962, s. 135; Mim. vyd. 01/002, s. 5) v znení zmien (ďalej len „služobný poriadok“).

5      Pokiaľ ide o podobné tvrdenia, pozri aj vec C‑621/16 P, Komisia/Taliansko, v súčasnosti prejednávaná pred Súdnym dvorom. Viaceré otázky nastolené v tejto veci sú totožné alebo podobné tým, ktoré sa objavujú v prejednávanej veci. Môj kolega, generálny advokát Michal Bobek, prednesie svoje návrhy v tejto veci 25. júla 2018.

6      Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 11. júla 1985, Mutsch, 137/84, EU:C:1985:335, bod 11. Čo sa týka učenej a zábavnej analýzy jazykového a kultúrneho pozadia jazykov v rámci Európskej únie, pozri DORREN, G.: Lingo – A language spotter’s guide to Europe. London: Profile Books, 2014.

7      Tieto v súčasnosti zahŕňajú bulharčinu, chorvátčinu, češtinu, dánčinu, holandčinu, angličtinu, estónčinu, fínčinu, francúzštinu, nemčinu, gréčtinu, maďarčinu, írčinu, taliančinu, litovčinu, lotyštinu, maltčinu, poľštinu, portugalčinu, rumunčinu, slovenčinu, slovinčinu, španielčinu a švédčinu. Pozri článok 1 nariadenia č. 1, naposledy zmeneného nariadením Rady (EÚ) č. 517/2013 z 13. mája 2013, ktorým sa z dôvodu pristúpenia Chorvátskej republiky upravujú určité nariadenia a rozhodnutia v oblasti voľného pohybu tovaru, slobody pohybu osôb, práva obchodných spoločností, politiky hospodárskej súťaže, poľnohospodárstva, bezpečnosti potravín, veterinárnej a fytosanitárnej politiky, dopravnej politiky, energetiky, daní, štatistiky, transeurópskych sietí, súdnictva a základných práv, spravodlivosti, slobody a bezpečnosti, životného prostredia, colnej únie, vonkajších vzťahov, zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej politiky a inštitúcií (Ú. v. EÚ L 158, 2013, s. 1).

8      Tieto zahŕňajú Parlament.

9      Predmetné jazyky sú totožné s jazykmi uvedenými v poznámke pod čiarou 7 vyššie.

10      Dňa 22. marca 2016 došlo v ranných hodinách v Belgicku k trom koordinovaným samovražedným bombovým útokom. Dva z nich sa uskutočnili na letisku Zaventem a jeden na stanici metra Maalbeek v centre Bruselu. Bolo zabitých 32 civilistov a 3 páchatelia a viac ako 300 ľudí bolo zranených.

11      Ú. v. EÚ C 131 A, 2016, s. 1. Výzva pre uchádzačov bola uverejnená vo všetkých úradných jazykoch.

12      Uvedené úrovne jazykov sú založené na Spoločnom európskom referenčnom rámci pre jazyky. Pozri body 45 až 47 nižšie.

13      EPSO bol založený rozhodnutím Európskeho parlamentu, Rady, Komisie, Súdneho dvora, Dvora audítorov, Hospodárskeho a sociálneho výboru, Výboru regiónov a Európskeho ombudsmana z 25. júla 2002 o založení Úradu pre výber pracovníkov Európskych spoločenstiev (2002/620/ES) (Ú. v. ES L 197, 2002, s. 53; Mim. vyd. 01/004, s. 46).

14      Uvedené v poznámke pod čiarou 7 vyššie.

15      Rozsudok z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752, bod 67). Nič nenasvedčuje tomu, že by sa situácia od vynesenia tohto rozsudku zmenila. Napriek tomu pozri rozsudok zo 6. septembra 2017, Slovensko a Maďarsko/Rada (C‑643/15 a C‑647/15, EU:C:2017:631, body 199 až 205), kde sa Súdny dvor zaoberal uplatnením článku 14 Rokovacieho poriadku Rady, a pozri okrem toho body 53 až 57 vyššie.

16      Iných ako maltčina.

17      Uvádzam, že toto tak trochu na moje prekvapenie nie je celkom v súlade s dokumentom Parlamentu, nazvaným „Viacjazyčnosť v Európskom parlamente“, ktorý okrem iného uvádza: „všetky úradné jazyky sú v Európskom parlamente rovnako dôležité. Európsky parlament sa od iných inštitúcií EÚ líši svojou povinnosťou zabezpečiť čo najvyššiu úroveň viacjazyčnosti. …“ Pozri http://www.europarl.europa.eu/aboutparliament/en/20150201PVL00013/Multilingualism.

18      Niektorí komentátori uviedli, že jazykový režim sa môže líšiť v rámci inštitúcie; napríklad určité generálne riaditeľstvá Komisie môžu mať ako prevládajúci jazyk angličtinu, kým iné používajú francúzštinu. Pozri GREVIER, R., LUNDQUIST, L.: Getting ready for a new Tower of Babel. In: Linguistic Diversity and European Democracy. Ashgate, 2011, s. 80.

19      Článok 30 služobného poriadku stanovuje: „menovací orgán vymenuje výberovú komisiu pre každé výberové konanie. Táto komisia vypracuje zoznam vhodných uchádzačov“.

20      Pozri https://www.coe.int/en/web/common‑european‑framework‑reference‑languages/.

21      Úplný opis úrovne a stupňa znalosti, ktoré predpokladajú, je uvedený v prílohe. Pozri https://www.coe.int/en/web/common‑european‑framework‑reference‑languages/table‑1‑cefr‑3.3‑common‑reference‑levels‑global‑scale. Konkrétny popis úrovne B2 je takýto: „Rozumie hlavným myšlienkam zložitého textu na konkrétne aj abstraktné témy, vrátane odborných diskusií vo svojej špecializácii. Komunikuje na takom stupni plynulosti a spontánnosti, ktorý mu umožňuje viesť bežnú konverzáciu s rod[en]ými hovoriacimi bez toho, aby to pre ktoréhokoľvek účastníka interakcie predstavovalo zvýšené úsilie. Dokáže vytvoriť jasný podrobný text na rozličné témy a vysvetliť svoje stanovisko k aktuálnym témam s uvedením výhod aj nevýhod rozličných možností“. Pozri https://www.coe.int/en/web/common‑european‑framework‑reference‑languages/.

22      Čo sa týka angličtiny, pozri https://support.cambridgeenglish.org/hc/en‑gb/articles/202838506‑Guided‑learning‑hours, ktorý navrhuje 500 až 600 hodín. Čo sa týka francúzštiny, pozri http://www.alliancefr.ph/en/general‑information, ktorý navrhuje 560 až 650 hodín. Čo sa týka nemčiny, pozri http://www.deutschkurse‑leipzig.de/schule‑team/niveaustufen‑des‑ger/, ktorý navrhuje 640 hodín.

23      Podľa osobitného prieskumu Eurobarometra 386, Európania a ich jazyky, vydaného Komisiou v júni 2012, len o niečo viac ako polovica Európanov tvrdí, že hovoria aspoň jedným ďalším jazykom okrem ich rodného jazyka. Pre vekovú skupinu od 16 do 19 rokov, ktorá si dokončuje vzdelanie, bol vo všetkých členských štátoch priemerný počet tých, ktorí majú aspoň jeden jazyk, 48 %, a tých, ktorí si dokončujú vzdelanie vo veku 15 rokov, 22 %. Ako sa mohlo očakávať, percento tých, ktorí majú univerzitné vzdelanie a ktorí ho ďalej rozvíjajú, bolo zjavne vyššie (viac ako 75 %). Pozri ec.europa.eu/commfrontoffice/publicopinion/archives/ebs/ebs_386_en.pdf. Časť B hlavy IV výzvy pre uchádzačov vyžadovala iba to, aby mali uchádzači ukončenú povinnú školskú dochádzku.

24      Pozri https://www.cefs‑formation.com/.

25      Na základe nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok zamestnancov Európskych spoločenstiev a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 124, 2004, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 130).

26      Po 31. decembri 2006 nemohli byť prijatí do zamestnania žiadni noví pomocní zamestnanci.

27      Ako asistenti (kategória D).

28      Pozri článok 3a ods. 1 písm. a) a článok 80 PZOZ.

29      Pozri bod 50 vyššie.

30      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. mája 2015, Španielsko/Rada (C‑147/13, EU:C:2015:299, bod 42), a zo 6. septembra 2017, Slovensko a Maďarsko/Rada (C‑643/15 a C‑647/15, EU:C:2017:631, bod 203).

31      C‑643/15 a C‑647/15, EU:C:2017:631.

32      Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 80.

33      Pozri článok 1 ods. 1 a článok 4 ods. 1.

34      Článok 14 Rokovacieho poriadku Rady z 1. decembra 2009 stanovuje: „1. Ak Rada jednomyseľne nerozhodne inak z dôvodu naliehavosti, rokuje a rozhoduje len na základe dokumentov a návrhov, ktoré boli vypracované v jazykoch ustanovených platnými pravidlami o používaní jazykov. 2. Každý člen Rady môže podať námietku proti rokovaniu, ak nie sú znenia navrhovaných zmien a doplnení vypracované v ním požadovanom jazyku spomedzi jazykov uvedených v odseku 1“.

35      Pozri body 3, 196, 201 a 204 rozsudku.

36      Pozri body 114 a 115 rozsudku.

37      Pozri bod 203 rozsudku.

38      Pozri bod 27 vyššie.

39      C‑566/10 P, EU:C:2012:752. Pozri okrem iného rozsudky z 24. septembra 2015, Taliansko a Španielsko/Komisia (T‑124/13 a T‑191/13, EU:T:2015:690, bod 6); zo 17. decembra 2015, Taliansko/Komisia (T‑295/13, neuverejnený, EU:T:2015:997, bod 32), a z 15. septembra 2016, Taliansko/Komisia (T‑353/14 a T‑17/15, EU:T:2016:495, bod 11).

40      EPSO príručku k elektronickej prihláške si možno pozrieť na https://epso.europa.eu/manuals/online‑application‑manual_en. V čase písania je dostupná verzia označená ako „posledná aktualizácia: apríl 2016“. Ide teda o verziu, ktorá bola v platnosti v čase výzvy pre uchádzačov. Dokument je dostupný vo všetkých úradných jazykoch.

41      Kurzívou zvýraznené v pôvodnom znení.

42      Pozri napríklad bod 96 nižšie.

43      Španielsko pri vymedzení tohto žalobného dôvodu vo svojej žalobe mätúco uvádza, že sa vzťahuje len na komunikáciu medzi uchádzačmi a EPSO. Potom do svojich tvrdení zahŕňa otázku komunikácie medzi uchádzačmi a Parlamentom. Keďže to však nie je uvedené v žalobnom dôvode, ktorý Španielsko sformulovalo, a keďže Španielsko podľa môjho názoru v každom prípade nepreukázalo, že komunikácia s Parlamentom bola obmedzená naznačeným spôsobom, nebudem sa ďalej zaoberať týmto hľadiskom.

44      Parlament v tejto súvislosti cituje rozsudok z 13. decembra 1983, Komisia/Rada (218/82, EU:C:1983:369, bod 15).

45      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. októbra 2004, Komisia/Grécko (C‑475/01, EU:C:2004:585, body 18 a 19 a citovanú judikatúru).

46      Pozri bod 66 a poznámku pod čiarou 44 vyššie.

47      Pozri body 62 a 63 vyššie.

48      Rozsudok z 27. novembra 2012 (C‑566/10 P, EU:C:2012:752).

49      Pozri v tomto zmysle bod 32 rozsudku.

50      Pozri v tomto zmysle body 70 až 75 rozsudku.

51      Vec Taliansko/Komisia sa týkala najmä otázky, ako mali byť oznámenia o externých výberových konaniach pre administrátorov a asistentov (a teda úradníkov) uverejňované v Úradnom vestníku Európskej únie, zatiaľ čo konkrétny sporný bod v prejednávanej veci sa týka jazykov komunikácie medzi uchádzačmi o pracovné miesta zmluvných zamestnancov na základe výzvy na vyjadrenie záujmu. Napriek tomu, základnou otázkou v oboch veciach je použitie nariadenia č. 1 a služobného poriadku na tých, ktorí nie sú v príslušnom čase zamestnaní niektorou z inštitúcií Únie. V tejto súvislosti by som poznamenala, že uverejnenie oznámenia je taktiež len komunikácia uskutočňujúca sa v kontexte Úradného vestníka Európskej únie.

52      Pozri https://europa.eu/epso/application/passport/index.cfm?action=create_profile.

53      Nerozumiem, aký presný význam by sa mal pripísať výrazu „application environment“ (prostredie prihlášky) použitému v anglickej verzii príručky k elektronickej prihláške. Ako osobe, ktorej materinským jazykom je angličtina, sa mi zdá, že je úplne zbavený akéhokoľvek jasného významu a pri najväčšej slušnosti nejde o nič viac ako o žargón. Domnievam sa, že uchádzač, ktorého materinským jazykom nebola angličtina, by ho pravdepodobne čítal vo význame „všetko, čo sa týka prihlášky“.

54      Mimochodom je vhodné pripomenúť, že Súdny dvor zdôraznil dôležitosť právnej istoty tým, že rozhodol, že pravidlá upravujúce výber jazykov vo výberových konaniach „musia stanovovať jasné, objektívne a predvídateľné kritériá, ktoré zaručia, aby sa uchádzači v dostatočnom predstihu mohli oboznámiť s požadovanými jazykovými podmienkami a mohli sa pripraviť na výberové konania za čo najlepších podmienok“ (pozri rozsudok z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia, C‑566/10 P, EU:C:2012:752, bod 90).

55      Rozsudok z 27. novembra 2012, C‑566/10 P, EU:C:2012:752.

56      Konkrétne angličtina, francúzština a nemčina.

57      Nie je úplne jasné, prečo sa Španielsko rozhodlo zamerať na článok 22 Charty s vylúčením článku 21. Tieto dve ustanovenia však boli opísané ako majúce „potenciálne významné prekrývanie“ (pozri CRAUFURD SMITH, R.: Article 22 – Cultural, Religious and Linguistic Diversity. In: The EU Charter of Fundamental Rights. Hart Publishing, 2014, s. 611). Keďže o článku 22 Charty možno na účely týchto návrhov povedať, že predstavuje pozitívny záväzok (rešpektovať jazykovú rozmanitosť) a článok 21 Charty negatívny záväzok (nediskriminovať okrem iného na základe jazyka), nemienim sa venovať tomuto rozlíšeniu.

58      Pozri body 73 až 77 rozsudku.

59      Pozri bod 60 vyššie.

60      Rozsudok z 27. novembra 2012, C‑566/10 P, EU:C:2012:752.

61      Pozri bod 74 vyššie.

62      Pozri body 68 a 69 rozsudku (kurzívou zvýraznila generálna advokátka).

63      Pozri bod 127 nižšie.

64      Rozsudok z 27. novembra 2012, C‑566/10 P, EU:C:2012:752. Pozri bod 74 vyššie.

65      Pozri body 75 až 83 vyššie.

66      Pozri bod 90 vyššie.

67      Pre úplnosť by som mala dodať, že toto vidím ako uplatnenie všeobecných pravidiel výkladu, a nie pravidla lex specialis. Rozsah použitia nariadenia č. 1 je podstatne odlišný od rozsahu použitia služobného poriadku. Nariadenie č. 1 stanovuje pravidlá týkajúce sa používania úradných jazykov inštitúciami a v rámci inštitúcií a vo vzťahu k spôsobu, ktorým komunikujú s občanmi Európskej únie. Služobný poriadok obsahuje rad ustanovení, ktorých cieľom je upraviť vzťah medzi týmito inštitúciami a ich úradníkmi a zamestnancami. Nezdá sa mi byť vhodné opísať služobný poriadok ako lex specialis vo vzťahu k nariadeniu č. 1 ako lex generalis. Pre iný názor pozri návrhy, ktoré predniesol môj kolega, generálny advokát Michal Bobek, vo veci Komisia/Taliansko, C‑621/16 P, body 144 až 151.

68      V hlave VII bode 10.

69      Pozri bod 25 vyššie.

70      Pozri bod 45 a nasl. vyššie.

71      Rozsudok z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752, bod 88).

72      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752, body 93 a 94).

73      Pozri bod 110 vyššie.

74      Pozri body 46 a 47 vyššie.

75      Súčasné úrovne odmeňovania pre zmluvných zamestnancov sú podrobne opísané na https://epso.europa.eu/help/faq/2228_en.

76      Do tej miery, že tieto povinnosti majú v skutočnosti plniť dotknutí šoféri. Pozri bod 141 nižšie.

77      Pozri analogicky rozsudok z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752, bod 92).

78      Pozri bod 110 vyššie.

79      Mohlo by sa povedať, že z podobných úvah vychádza základ podmienky v článku 27 služobného poriadku, že „žiadne pracovné miesta sa nevyhradia pre štátnych príslušníkov určitého členského štátu“.

80      Pozri bod 40 vyššie.

81      Pozri rozsudok z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752, body 83 a 85).

82      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752, body 87 a 88).

83      Pozri body 144 až 150 nižšie.

84      Pozri bod 52 vyššie. Hlava IX výzvy pre uchádzačov potvrdzuje, že dotknutí zamestnanci mali byť prijatí do zamestnania podľa tohto ustanovenia.

85      V skutočnosti je táto otázka vyjadrená v hlave IX výzvy pre uchádzačov, ktorá poukazuje na to, že druhé predĺženie zmluvy je na dobu neurčitú.

86      Samozrejme iba ak s ním môžu komunikovať jeho prvým jazykom.

87      Parlament na pojednávaní pripustil, že vypracovanie zoznamu povinností pre šoférov bolo, ako to nazval, „všeobecné“.

88      Vzhľadom na to, čo Parlament vo svojom vyjadrení nazýva „vybavovanie vecí“, situácia je pozoruhodná v súvislosti s jazykmi. Zdá sa, že uvedený výraz bol použitý v štandardnom formulári EPSO ako vysvetlenie požiadavky pre druhý jazyk v určitých oznámeniach o výberových konaniach. Mohlo by sa povedať, že to dáva určitý zmysel napríklad vo vzťahu k prijímaniu administrátorov. V anglickom znení výzvy pre uchádzačov však tieto slová boli odstránené a nahradené – treba predpokladať, že zámerne – slovami „day‑to‑day work“ („každodenná práca“). Toto bolo uskutočnené pravdepodobne na základe toho, že úlohy, ktorých vykonanie sa od šoférov očakávalo, by bežne (alebo vôbec) nezahŕňali vybavovanie vecí. To isté sa ale neuskutočnilo buď vo francúzskych, alebo v nemeckých ekvivalentoch textu: každý z týchto odkazoval na „vybavovanie vecí“ (a to „traitement des dossiers“ a „Bearbeitung von Akten“). Nie je preto zďaleka jasné, čo mal Parlament na mysli. Zdá sa mi však, že i) musí byť v skutočnosti veľmi nepravdepodobné, aby vybavovanie vecí predstavovalo normálnu súčasť povinností šoféra a ii) použitie odkazu v angličtine na „day‑to‑day work“ v skutočnosti nepridáva v reálnych výrazoch nič nové, keďže otázky sa týkajú jazykov, ktoré môžu byť vyžadované od úspešných uchádzačov pri plnení ich povinností, a tieto hľadiská sú už primerane pokryté odkazmi v texte na vnútornú a vonkajšiu komunikáciu.

89      Pozri hlavu I výzvy pre uchádzačov.

90      Pozri bod 119 vyššie.

91      Rozsudok z 27. novembra 2012, C‑566/10 P, EU:C:2012:752.

92      Pozri článok 27 služobného poriadku a článok 12 ods. 1 PZOZ v uvedenom poradí.

93      Pozri bod 134 vyššie.

94      Pozri tiež bod 169 nižšie.

95      Rozsudok z 27. novembra 2012, C‑566/10 P, EU:C:2012:752, bod 103.

96      Pozri rozsudky z 12. septembra 2013, Taliansko/Komisia (T‑142/08, neuverejnený, EU:T:2013:422, bod 51); z 12. septembra 2013, Taliansko/Komisia (T‑164/08, neuverejnený, EU:T:2013:417, bod 51); z 12. septembra 2013, Taliansko/Komisia (T‑126/09, neuverejnený, EU:T:2013:415, bod 49); z 12. septembra 2013, Taliansko/Komisia (T‑218/09, neuverejnený, EU:T:2013:416, bod 37); zo 16. októbra 2013, Taliansko/Komisia (T‑248/10, neuverejnený, EU:T:2013:534, body 45 až 51); z 24. septembra 2015, Taliansko a Španielsko/Komisia, T‑124/13 a T‑191/13 (EU:T:2015:690, bod 151); zo 17. decembra 2015, Taliansko/Komisia (T‑275/13, neuverejnený, EU:T:2015:1000, bod 133); zo 17. decembra 2015, Taliansko/Komisia (T‑295/13, neuverejnený, EU:T:2015:997, bod 191); zo 17. decembra 2015, Taliansko/Komisia (T‑510/13, neuverejnený, EU:T:2015:1001, bod 162), a z 15. septembra 2016, Taliansko/Komisia (T‑353/14 a T‑17/15, EU:T:2016:495, bod 213).

97      Rozsudok zo 16. októbra 2013, Taliansko/Komisia (T‑248/10, neuverejnený, EU:T:2013:534, body 45 až 51).

98      Pozri bod 48 rozsudku.

99      Rozsudok z 27. novembra 2012, C‑566/10 P, EU:C:2012:752.

100      Zdôraznila by som, že s výnimkou Súdneho dvora.

101      Pozri bod 58 vyššie.

102      Pozri rozsudok z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia (C‑566/10 P, EU:C:2012:752) a judikatúru citovanú v poznámke pod čiarou 96 vyššie.

103      Pozri Oznámenie o verejnom výberovom konaní – EPSO/AD/338/17 – Administrátori (AD 5) (Ú. v. EÚ C 99 A, 2017, s. 1); Oznámenie o verejnom výberovom konaní – EPSO/AST‑SC/06/17 – Sekretári/Administratívni pracovníci (SC 1 a SC 2) (Ú. v. EÚ C 377 A, 2017, s. 1), a Oznámenie o verejnom výberovom konaní – EPSO/AD/356/18 – Administrátori (AD 5) (Ú. v. EÚ C 88 A, 2018, s. 1).

104      EPSO/AD/356/18 – Administrátori (AD 5). Pozri https://epso.europa.eu/apply/job‑offers/news/3189_languages‑candidates‑2018‑graduate‑administrators‑competition_en.

105      Pre ďalšie dve výberové konania zodpovedajúce číselné údaje boli: [pre EPSO/AD/338/17 – Administrátori (AD 5)] angličtina 97,31 %, francúzština 52,07 %, španielčina 27,29 %, taliančina 26,83 % a nemčina 18,69 % (pozri https://epso.europa.eu/apply/job‑offers/news/2533_languages‑candidates‑graduate‑administrators‑2017‑competition_en) a [pre EPSO/AST‑SC/06/17 – Sekretári/Administratívni pracovníci (SC 1 a SC 2)] angličtina 91,16 %, francúzština 56,82 %, taliančina 31,27 %, španielčina 26,22 % a nemčina 9,99 % (pozri https://epso.europa.eu/apply/job‑offers/news/2893_languages‑candidates‑secretaries‑clerks‑2017‑competition_en).

106      Pokiaľ ide o prijímanie úradníkov, pozri článok 27 služobného poriadku a vo všeobecnosti pozri bod 148 vyššie.