NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PEDRO CRUZ VILLALÓN
prednesené 14. apríla 2011 (1)
Vec C‑70/10
Scarlet Extended SA
proti
Société belge des auteurs compositeurs et éditeurs (Sabam)
za účasti:
Belgian Entertainement Association Video ASBL (BEA Video),
Belgian Entertainement Association Music ASBL (BEA Music),
Internet Service Provider Association ASBL (ISPA),
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Cour d’appel de Bruxelles (Belgicko)]
„Informačná spoločnosť – Práva duševného vlastníctva – Smernica 2004/48/ES – Autorské právo a s ním súvisiace práva – Smernica 2001/29/ES – Protiprávne sťahovanie na internete – Výmena súborov prostredníctvom ‚peer to peer‘ programov – Systém filtrovania elektronickej komunikácie – Mechanizmus blokovania súborov, ktorých výmena je v rozpore s právami duševného vlastníctva – Právo na rešpektovanie súkromného života – Ochrana osobných údajov – Články 7 a 8 Charty – Článok 8 EDĽP – Smernica 95/46/ES – Smernica 2002/58/ES – Dôvernosť komunikácie – Právo na slobodu prejavu – Článok 11 Charty – Článok 10 EDĽP – Zodpovednosť sprostredkovateľa poskytujúceho služby – Všeobecná povinnosť monitorovať informácie – Smernica 2000/31/ES – Právny štát – Obmedzenie práv a slobôd ‚stanovené zákonom‘ – Kvalita zákona – Právny štát“
Obsah
I – Úvod
II – Právny rámec
A – Právo Únie
1. Právna úprava týkajúca sa ochrany duševného vlastníctva
a) Smernica 2001/29 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti
b) Smernica 2004/48 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva
2. Právna úprava týkajúca sa ochrany osobných údajov
a) Smernica 95/46 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov
b) Smernica 2002/58 týkajúca sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií
3. Právna úprava týkajúca sa elektronického obchodu: smernica 2000/31
B – Vnútroštátna právna úprava
III – Skutkové okolnosti vo veci samej a prejudiciálne otázky
A – Skutkové okolnosti a konanie vo veci samej
B – Prejudiciálne otázky
C – Konanie pred Súdnym dvorom
IV – Posúdenie
A – Úvodné poznámky
1. Preformulovanie prvej otázky: EDĽP a Charta
2. Štruktúra odpovede
3. Prístup v štyroch etapách
B – Navrhované opatrenie (príkaz na ukončenie porušovania) a požadovaný „systém“ (filtrovania a blokovania)
1. Systém filtrovania a blokovania
a) Mechanizmus „filtrovania“
b) Mechanizmus „blokovania“
2. Vlastnosti súdneho príkazu
a) „bez časového obmedzenia“: pôsobnosť opatrenia ratione temporis
b) „celej prichádzajúcej aj odchádzajúcej elektronickej komunikácie“: pôsobnosť opatrenia ratione materiae
c) „vo vzťahu ku všetkým svojim zákazníkom“: pôsobnosť opatrenia ratione personae
d) „in abstracto a preventívne“: preventívna a odradzujúca funkcia navrhovaného opatrenia
e) „na svoje náklady“: znášanie nákladov spojených s vykonaním navrhovaného opatrenia
3. Predbežný záver
C – Posúdenie opatrenia vo vzťahu k smerniciam a článkom 7, 8 a 11 Charty: „obmedzenie“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty
1. „vykladané najmä vzhľadom na články 7 a 8 Charty“: o rešpektovaní súkromného života a práva na ochranu osobných údajov
a) Ochrana osobných údajov (článok 8 Charty)
b) Dôvernosť elektronických komunikácií (článok 7 Charty)
2. „vykladané najmä vzhľadom na článok 11 Charty“: o záruke slobody prejavu a práve na informácie
3. Predbežný záver
D – O podmienkach obmedzenia výkonu práv a slobôd uznaných Chartou a osobitne o podmienke vzťahujúcej sa na „kvalitu zákona“ (článok 52 ods. 1 Charty)
E – „na základe jediného zákonného ustanovenia“: preskúmanie vnútroštátnej právnej úpravy vo vzťahu k podmienke týkajúcej sa „kvality zákona“ (článok 52 ods. 1 Charty)
V – Návrh
I – Úvod
1. V prejednávanej veci má Súdny dvor možnosť vyjadriť sa k otázke zásahov do autorského práva a s ním súvisiacich práv na internete, k protiprávnemu sťahovaniu chránených diel, čo je fenomén všeobecne označovaný ako „pirátstvo“ hudobných, filmových, audiovizuálnych a literárnych diel, a bližšie sa pozrieť na boj, ktorý vedú majitelia alebo nositelia týchto práv proti tomu, čo sa prezentuje ako celosvetová pohroma(2). Presnejšie je vyzvaný, aby sa z pohľadu práva Únie vyjadril k celkom novej otázke týkajúcej sa životaschopnosti niektorých technických opatrení boja proti pirátstvu, ktoré hoci ich dôveryhodnosť nie je úplne preukázaná a sústavne podliehajú technickému pokroku a vývoju praktík, sú prezentované ako možná vhodná odpoveď na zásahy do práv duševného vlastníctva, ku ktorým každodenne dochádza „na sieti“.
2. Prejudiciálnymi otázkami položenými Súdnemu dvoru v prejednávanej veci sa žiada tak o výklad zložitého súboru ustanovení predpisov sekundárneho práva, ako aj primárneho práva, presnejšie Charty základných práv Európskej únie(3) vzhľadom na Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd(4). Treba však hneď na úvod uviesť, že sa v týchto návrhoch nemôžem zaoberať všetkými právnymi otázkami a technickými problémami(5), ktoré dotknuté opatrenia spôsobujú. Na základe samotného znenia otázok položených vnútroštátnym súdom, ako aj ustanovení, s ohľadom na ktoré tento súd zobrazil skutkové a právne okolnosti prípadu vo veci samej mu skúsim poskytnúť užitočnú odpoveď, pričom sa zameriam na tie najdôležitejšie aspekty.
3. V tejto súvislosti je Súdny dvor v zásade vyzvaný, aby vnútroštátneho súdu konkrétne odpovedal, či je z pohľadu práva Únie dovolené, aby vnútroštátny súd prijal opatrenie, ako je sporné opatrenie vo veci samej, ktorým sa poskytovateľovi internetového pripojenia(6) ukladá povinnosť zaviesť systém filtrovania a blokovania elektronickej komunikácie. Keďže takéto navrhované opatrenie má úplne odlišný dosah pre daného ISP na jednej strane, a užívateľov ním poskytovaných služieb, či všeobecnejšie užívateľov internetu na druhej strane, preskúmam problematiku z oboch uhlov, hoci sa položená otázka konkrétne týka len práv užívateľov.
4. Takisto je v úvode potrebné spresniť, že táto vec sa líši od veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Promusicae(7), a to aj napriek tomu, že právny rámec týchto dvoch vecí a ich všeobecný kontext sú si zjavne podobné. Hoci je v tejto veci potrebné, rovnako ako v už citovanej veci Promusicae, vyvážiť požiadavky spojené s ochranou rôznych základných práv, tieto dve veci sú navzájom do tej miery rozdielne, že, ako samotný vnútroštátny súd zdôrazňuje, závery uvedené v rozsudku Promusicae, najmä zásada spravodlivej rovnováhy práv, ktorú tento rozsudok stanovil, nie sú dostatočné na to, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Vo veci Promusicae sa totiž žiadalo od ISP, aby v súdnom konaní poskytol informácie o totožnosti a adrese bydliska osôb, ktoré boli identifikované IP adresou(8), presným dátumom a časom pripojenia. Sporné teda bolo prezradenie v rámci konania pred súdom známych a identifikovaných údajov. Vo veci samej sa naopak od poskytovateľa internetového pripojenia vyžaduje, aby zaviedol systém filtrovania elektronickej komunikácie a systém blokovania prenosu elektronických súborov, o ktorých sa predpokladá, že porušujú právo duševného vlastníctva. Nevyžaduje sa zásah a posteriori po zistení porušenia autorského práva alebo súvisiacich práv, ale zásah a priori, aby sa takému porušeniu zabránilo, a presnejšie aby sa zaviedol systém, ktorý môže preventívne brániť akémukoľvek budúcemu porušeniu práva duševného vlastníctva(9), v súlade s podmienkami, ktoré, ako uvidíme neskôr, sú sprevádzané značnou neistotou.
5. Po spresnení týchto skutočností je však prirodzene potrebné vykonať preskúmanie situácie, o ktorú ide veci samej, najmä z hľadiska základných práv.
II – Právny rámec
A – Právo Únie
6. Súdny dvor má podať najmä výklad smerníc 2001/29/ES(10) a 2004/48/ES(11), týkajúcich sa ochrany duševného vlastníctva, smerníc 95/46/ES(12) a 2002/58/ES(13) o ochrane osobných údajov a smernice 2000/31/ES(14) o elektronickom obchode, medzi ktorými sú zložité vzťahy. Vzhľadom na túto zložitosť budú v rámci prezentácie právneho rámca v dotknutej veci zohľadnené len ustanovenia nevyhnutné na pochopenie sporu vo veci samej.
1. Právna úprava týkajúca sa ochrany duševného vlastníctva
a) Smernica 2001/29 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti
7. Článok 8 smernice 2001/29, nazvaný „Sankcie a opravné prostriedky“, stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečia primerané sankcie a opravné prostriedky vo vzťahu k porušovaniu práv a povinností ustanovených v tejto smernici a prijme [prijmú – neoficiálny preklad] všetky nevyhnutné opatrenia, aby sa tieto sankcie a opravné prostriedky uplatňovali. Takto ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a musia mať odrádzajúci účinok.
2. Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, aby zabezpečil, že nositelia práv, ktorých záujmy sú dotknuté konaním porušujúcim právo, ku ktorému dochádza na jeho území, si môžu súdnou cestou vymáhať škody a/alebo žiadať súdny zákaz alebo v potrebných prípadoch zhabanie materiálu porušujúceho ich práva, ako aj zariadení, výrobkov alebo súčiastok, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 2.
3. Členské štáty zabezpečia, aby nositelia práv mali možnosť žiadať o súdny zákaz [súdny príkaz – neoficiálny preklad] proti sprostredkovateľom, ktorých služby využívajú tretie strany [tretie osoby – neoficiálny preklad] na porušovanie autorského práva alebo s ním súvisiaceho práva.“
b) Smernica 2004/48 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva
8. Článok 9 ods. 1 písm. a) smernice 2004/48 stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby súdne orgány na návrh navrhovateľa mohli:
a) vydať proti údajnému porušovateľovi príkaz na vykonanie predbežného opatrenia s cieľom zabrániť akémukoľvek bezprostrednému porušeniu práva duševného vlastníctva, alebo zakázať a v prípade potreby s možnosťou uložiť opakovanú pokutu pri pokračovaní [alebo predbežne zakázať a, ak to vnútroštátne právo dovoľuje, prípadne zároveň uložiť opakovanú pokutu, pokračovanie – neoficiálny preklad] v údajnom porušovaní tohto práva alebo podmieniť také pokračovanie zložením záruk určených na zabezpečenie odškodnenia vlastníka práv; príkaz na vykonanie predbežného opatrenia tiež môže byť za tých istých podmienok vydan[ý] proti sprostredkovateľovi, ktorého služby využíva tretia osoba na porušovanie práv duševného vlastníctva; opatrenia vydané proti sprostredkovateľom, ktorých služby využíva tretia osoba na porušovanie autorského práva alebo jemu príbuzných práv upravuje smernica 2001/29/ES.“
9. Článok 11 smernice 2004/48 s názvom „Súdne príkazy“ stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, ak bolo prijaté súdne rozhodnutie vyslovujúce porušenia práva duševného vlastníctva, mohli súdne orgány vydať proti porušovateľovi súdny príkaz zakazujúci ďalšie porušovanie. Ak to umožňuje vnútroštátne právo, za nedodržanie príkazu možno v prípade potreby opakovane uložiť pokutu, aby sa zabezpečilo jeho dodržiavanie. Členské štáty tiež zabezpečia, aby vlastníci práv mali možnosť navrhnúť vydanie súdneho príkazu proti sprostredkovateľom, ktorých služby využíva tretia strana [tretia osoba – neoficiálny preklad] na porušovanie práva duševného vlastníctva; tým nie je dotknutý článok 8 ods. 3 smernice 2001/29/ES.“
2. Právna úprava týkajúca sa ochrany osobných údajov
a) Smernica 95/46 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov
10. Článok 13 ods. 1 smernice 95/46 stanovuje:
„Členské štáty môžu prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu povinností a práv uvedených v článk[u] 6 ods. 1, v článku 10, [článku]] 11 ods. 1, [a] v článkoch 12 a 21, keď takéto obmedzenie vytvára nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie údajov o:
…
g) ochrane osoby pracujúcej s údajmi [dotknutej osoby – neoficiálny preklad] alebo práv a slobôd ostatných [tretích osôb – neoficiálny preklad].“
b) Smernica 2002/58 týkajúca sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií
11. Článok 5 smernice 2002/58 týkajúci sa dôvernosti správy, v odseku 1 stanovuje:
„Členské štáty vnútroštátnymi právnymi predpismi zabezpečia dôvernosť správ a príslušných prevádzkových dát prenášaných pomocou verejnej komunikačnej siete a verejne dostupných elektronických komunikačných sietí. Zakážu najmä počúvanie, odpočúvanie, [Zakážu najmä počúvanie, odpočúvanie, uchovávanie – neoficiálny preklad] a iné druhy narušovania alebo dohľadu nad správami a príslušnými prevádzkovými dátami zo strany iných osôb než sú užívatelia bez súhlasu príslušných užívateľov, pokiaľ to nie je zákonne oprávnené v súlade s článkom 15 ods. 1. Tento odsek nebráni technickému uloženiu, ak je to potrebné s cieľom prenosu správy, bez vplyvu na princíp [zásadu – neoficiálny preklad] dôvernosti.“
12. Podľa článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, ktorý stanovuje uplatňovanie niektorých ustanovení smernice 95/46/ES:
„Členské štáty môžu prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu práv a povinností uvedených v článku 5, článku 6, článku 8 ods. 1, 2, 3 a 4 a článku 9 tejto smernice, ak také obmedzenie predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j. bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov alebo neoprávnené používanie elektronického komunikačného systému podľa článku 13 ods. 1 smernice 95/46/ES. Na tento účel členské štáty môžu, medzi iným, prijať legislatívne opatrenia umožňujúce zadržanie údajov na limitované obdobie, oprávnené z dôvodov stanovených v tomto odseku. Všetky opatrenia uvedené v tomto odseku musia byť v súlade so všeobecnými princípmi práva spoločenstva [všeobecnými zásadami práva Spoločenstva – neoficiálny preklad] vrátane tých, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 1 a 2 Zmluvy o Európskej únii.“
3. Právna úprava týkajúca sa elektronického obchodu: smernica 2000/31
13. Článok 15 smernice 2000/31, ktorý uzatvára oddiel 4 týkajúci sa zodpovednosti poskytovateľov sprostredkovateľských služieb, stanovuje zásadu, podľa ktorej neexistuje žiadna všeobecná povinnosť monitorovať, takto:
„1. Členské štáty neuložia poskytovateľom všeobecnú povinnosť pri poskytovaní služieb, na ktoré sa vzťahujú články 12, 13 a 14, aby monitorovali informácie, ktoré prenášajú alebo ktoré uložili, ani všeobecnú povinnosť aktívne zisťovať skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by naznačovali, že ide o nezákonnú činnosť.
2. Členské štáty môžu ustanoviť povinnosť, aby poskytovatelia služieb informačnej spoločnosti informovali [bezodkladne informovali – neoficiálny preklad] príslušné verejné orgány o údajných vykonávaných nezákonných činnostiach alebo o údajných nezákonných poskytovaných informáciách [o údajných nezákonných informáciách poskytovaných príjemcom ich služieb – neoficiálny preklad], alebo povinnosť oznamovať príslušným orgánom na ich žiadosť informácie, ktoré by im umožnili identifikáciu príjemcov ich služieb, s ktorými uzatvorili dohody o uložení informácií.“
B – Vnútroštátna právna úprava
14. Článok 87 ods. 1 zákona z 30. júna 1994 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom(15), v znení zákona z 10. mája 2007, ktorým sa preberá článok 8 ods. 3 smernice 2001/29 a článok 11 smernice 2004/48, stanovuje:
„Predseda Tribunal de première instance a predseda Tribunal de commerce… konštatujú porušenie autorského práva alebo práva súvisiaceho s autorským právom a uložia povinnosť ukončiť každé takéto porušenie.
Môžu tiež vydať súdny príkaz ukončiť konanie smerujúci proti sprostredkovateľom, ktorých služby sú využívané tretími osobami na porušovanie autorského práva alebo práva súvisiaceho s autorským právom.“
III – Skutkové okolnosti vo veci samej a prejudiciálne otázky
A – Skutkové okolnosti a konanie vo veci samej
15. Dňa 24. júna 2004 Société belge des auteurs compositeurs et éditeurs (Sabam) podala predsedovi Tribunal de première instance Bruxelles (súd prvého stupňa v Bruseli) podľa zákona z 30. júna 1994 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorskými právom návrh na nariadenie predbežného opatrenia proti spoločnosti Scarlet Extended SA, ktorá je ISP, s cieľom, aby táto spoločnosť ukončila porušovanie autorských práv.(16)
16. Spoločnosť Sabam tvrdí, že spoločnosť Scarlet má ako ISP ideálne postavenie na to, aby prijala opatrenia, ktorými sa dosiahne skončenie porušovania autorského práva jej zákazníkmi, užívateľmi internetu, ktorí protiprávne sťahujú diela uvedené v katalógu spoločnosti Sabam pomocou programov „peer-to-peer“ bez zaplatenia poplatkov, pričom spoločnosť Scarlet z týchto praktík profituje, pretože dané praktiky môžu zvýšiť jej objem prevádzky, a preto aj dopyt po jej službách.
17. Sabam najmä navrhuje, aby súd konštatoval existenciu porušení autorského práva k hudobným dielam patriacim do jej repertoáru, konkrétne práva na vyhotovenie rozmnoženiny diela a práva na sprístupňovanie diela verejnosti, pričom k týmto porušeniam došlo z dôvodu nepovolenej výmeny hudobných elektronických súborov vykonanej pomocou programov „peer-to‑peer“ pri využívaní služieb spoločnosti Scarlet.
18. Sabam sa ďalej domáha, aby bola spoločnosti Scarlet pod hrozbou pokuty uložená povinnosť zabezpečiť ukončenie týchto porušení tým, že znemožní alebo znefunkční akúkoľvek formu zasielania alebo prijímania súborov obsahujúcich hudobné dielo bez povolenia nositeľa práv prostredníctvom programu „peer‑to‑peer“ jej zákazníkmi.
19. Napokon Sabam žiadala, aby bola Scarlet povinná, pod hrozbou pokuty, oznámiť do ôsmich dní od doručenia rozsudku prijaté opatrenia, a tiež zverejniť určitý text na prvej strane svojej webovej stránky a zverejniť vydaný rozsudok v dvoch vybratých denníkoch a jednom týždenníku podľa jej vlastného výberu.
20. Rozsudkom z 26. novembra 2004 predseda tohto súdu konštatoval existenciu oznámeného porušenia autorského práva. Pred rozhodnutím o návrhu, ktorým sa daná spoločnosť domáhala skončenia konania, však ustanovil znalca, ktorého poveril preskúmaním, či technické riešenia navrhované spoločnosťou Sabam sú z technického pohľadu uskutočniteľné, či umožňujú filtrovať iba protiprávne výmeny elektronických súborov a či existujú aj iné opatrenia, ktorými by bolo možné kontrolovať používanie programov „peer-to-peer“, a stanovením výšky nákladov takýchto navrhovaných opatrení.
21. Znalec predložil 29. januára 2007 znalecký posudok, ktorého závery, ako vyplývajú z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, znejú:
„1. Sieť peer-to-peer je transparentným prostriedkom zdieľania obsahu, teda prostriedkom, ktorý je nezávislý, decentralizovaný a vybavený pokročilými funkciami vyhľadávania a sťahovania.
2. S výnimkou riešenia navrhovaného spoločnosťou Audible Magic sa všetky riešenia usilujú zabrániť používaniu sietí peer-to-peer, nezávisle od obsahu, ktorý nimi prechádza.
3. Okrem toho, zo strednodobého hľadiska (2 až 3 roky) nie je trvácnosť riešení filtrovania aplikácií peer-to-peer ani zďaleka zaručená z dôvodu rastúceho využívania ochrany šifrovaním v tomto type aplikácií.
4. Riešenie navrhované spoločnosťou Audible Magic je teda jediným, ktoré sa pokúša problém riešiť konkrétnym spôsobom. Toto riešenie, určené hlavne akademickej oblasti, však nemá vo svojej podstate kapacitu, aby reagovalo na objem prevádzky ISP. Využitie tejto techniky ISP spôsobuje z tohto dôvodu vysoké náklady na obstaranie a prevádzku na vyrovnanie tejto nedostatočnej kapacity.
5. Tieto náklady je potrebné porovnať s obdobím, počas ktorého bude toto riešenie efektívne, keďže vyššie uvedené šifrovanie spôsobuje, že toto riešenie je neúčinné aj v rámci priebežného filtrovania.
6. Zavedenie metód interných šetrení používaných v sieťach peer-to‑peer je síce ťažšie, poskytuje však lepšie výsledky. Tieto metódy sú totiž a priori zamerané iba na nezákonnú časť výmen súborov a dokážu rozlíšiť súvislosti, za akých k týmto výmenám dochádza.
7. Tieto metódy navyše nie sú citlivé alebo sú oveľa menej citlivé na šifrovanie a predstavujú podľa môjho názoru najlepšiu investičnú voľbu zo strednodobého a dlhodobého hľadiska na zaručenie dodržiavania autorských práv pri rešpektovaní práv všetkých osôb.“
22. Na základe tohto znaleckého posudku predseda Tribunal de première instance de Bruxelles vydal 29. júna 2007 druhý rozsudok, ktorým uložil spoločnosti Scarlet povinnosť zabezpečiť ukončenie porušovania autorských práv konštatovaného v rozsudku z 26. novembra 2004 tým, že svojim zákazníkom znemožní akúkoľvek formu odosielania alebo prijímania prostredníctvom programu „peer-to-peer“ elektronických súborov obsahujúcich hudobné diela nachádzajúce sa v repertoári spoločnosti Sabam, pod hrozbou pokuty 2 500 EUR za každý deň nedodržania rozsudku zo strany Scarlet po uplynutí lehoty šiestich mesiacov.
23. Spoločnosť Scarlet sa proti tomuto rozsudku odvolala 6. septembra 2007 na cour d’appel de Bruxelles.
24. Spoločnosť Scarlet podaním zo 7. decembra 2007 doručenému predsedovi Tribunal de première instance de Bruxelles navrhovala zrušiť alebo aspoň pozastaviť uplatniteľnosť pokuty, ktorá jej bolo uložená. Spoločnosť Scarlet tvrdila, že nie je schopná z vecného ani z časového hľadiska splniť príkaz na ukončenie porušovania, pokiaľ systém Audible Magic nefunguje a nepreukázalo sa, že účinné zablokovanie alebo filtrovanie prevádzky „peer-to-peer“ je pre poskytovateľa internetového pripojenia technicky realizovateľné.
25. Rozhodnutím z 22. októbra 2008 predseda Tribunal de première instance de Bruxelles tento návrh zamietol s tým, že odkladný účinok odvolania bráni tomu, aby mu účastníci opätovne vec predložili na rozhodnutie. Hoci uznal, že riešenie spoločnosti Audible Magic nebolo možné úspešne uskutočniť, konštatoval, že spoločnosť Scarlet nevyskúšala ďalšie blokovacie alebo filtrovacie riešenia, a teda nepreukázala, že príkaz na ukončenie porušovania nebolo možné splniť. Uvedený predseda súdu však pozastavil uplatniteľnosť pokuty až do 31. októbra 2008, aby spoločnosť Scarlet mohla preskúmať ďalšie technické riešenia.
B – Prejudiciálne otázky
26. Za týchto okolností sa Cour d’appel de Bruxelles rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu tieto prejudiciálne otázky:
„1. Umožňujú smernice 2001/29 a 2004/48 v spojení so smernicami 95/46, 2000/31 a 2002/58, vykladané najmä vzhľadom na články 8 a 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, členským štátom oprávniť vnútroštátny súd, ktorý má rozhodnúť v spore vo veci samej, aby na základe jediného zákonného ustanovenia, podľa ktorého: ‚[vnútroštátny súd] môže tiež vydať súdny príkaz ukončiť konanie smerujúci proti sprostredkovateľom, ktorých služby sú využívané tretími osobami na porušovanie autorského práva alebo práva súvisiaceho s autorským právom‘, uložil poskytovateľovi prístupu na internet (skrátene ISP) povinnosť zaviesť vo vzťahu ku všetkým svojim zákazníkom, in abstracto a preventívne, výlučne na svoje náklady a bez časového obmedzenia, systém filtrovania celej elektronickej komunikácie, tak vstupujúcej, ako aj vystupujúcej a prechádzajúcej jeho službami, najmä využitím programov peer‑to-peer, pričom tento systém by mal za cieľ jednak identifikovať na jeho sieti obeh elektronických súborov obsahujúcich hudobné, kinematografické alebo audiovizuálne dielo, o ktorom navrhovateľ tvrdí, že k nemu má práva, a jednak následne blokovať prenos týchto súborov, buď pri zaslaní požiadavky alebo pri ich odosielaní?
2. V prípade kladnej odpovede na otázku [č. 1], ukladajú tieto smernice vnútroštátnemu súdu – ktorý má rozhodnúť o návrhu na uloženie súdneho príkazu smerujúceho proti sprostredkovateľovi, ktorého služby sú využívané tretími osobami na porušovanie autorského práva – povinnosť uplatňovať zásadu proporcionality vtedy, keď má rozhodnúť o účinnosti a odradzujúcom účinku navrhovaného opatrenia?“
C – Konanie pred Súdnym dvorom
27. Spoločnosť Scarlet, spoločnosť Sabam spoločne s Belgian Entertainment Association Video (ďalej len „BEA Video“) a Belgian Entertainment Association Video (ďalej len „BEA Music“), ako aj Internet Service Provider Association (ďalej len „ISPA“) a Belgické kráľovstvo, Česká republika, Holandské kráľovstvo, Poľská republika, Fínska republika a Európska komisia predložili písomné pripomienky.
28. Súdny dvor vypočul zástupcov spoločnosti Scarlet, spoločnosti Sabam, združenia ISPA, ako aj splnomocnených zástupcov Belgického kráľovstva, Českej republiky, Talianskej republiky, Holandského kráľovstva, Poľskej republiky a splnomocneného zástupcu Európskej komisie na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 13. januára 2011.
IV – Posúdenie
A – Úvodné poznámky
1. Preformulovanie prvej otázky: EDĽP a Charta
29. Vnútroštátny súd uvádza, že jeho prvá prejudiciálna otázka sa týka výkladu viacerých ustanovení sekundárneho práva Únie „s ohľadom na články 8 a 10 EDĽP“. Pri tom sa celkom iste môže opierať o článok 6 odsek 3 Zmluvy o EÚ, podľa ktorého „základné práva tak, ako sú zaručené [EDĽP]… predstavujú všeobecné zásady práva Únie“. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť úvodné poznámky, ktoré povedú k presnému preformulovaniu otázky.
30. Predovšetkým ten istý článok 6 Zmluvy o EÚ vo svojom úvode v odseku 1 prvom pododseku stanovuje, že Charta „má rovnakú právnu silu ako zmluvy“, čo Súdny dvor zdôraznil vo svojej najnovšej judikatúre.(17) Keďže práva, slobody a zásady uvedené v Charte majú teda samé osebe právnu silu, ktorá má navyše najvyššiu záväznosť, odvolanie sa na tieto všeobecné zásady nie je nevyhnutné, pretože uvedené práva, slobody a zásady sa môžu stotožniť so všeobecnými zásadami. Táto skutočnosť svedčí skôr v prospech preskúmania otázky s ohľadom na ustanovenia Charty, než vo vzťahu k ustanoveniam EDĽP, ktoré sú si rovnocenné.(18)
31. Ďalej, článok 52 ods. 3 Charty stanovuje, že „v rozsahu, v akom… charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v [EDĽP], zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore“, pričom spresňuje, že „toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv“.(19) Vzhľadom na okolnosti vo veci samej pritom práva zaručené v článku 8 EDĽP „zodpovedajú“ v zmysle článku 52 ods. 3 Charty právam zaručeným v článku 7 („rešpektovanie súkromného a rodinného života“) a článku 8 („ochrana osobných údajov“) Charty, rovnako ako práva zaručené v článku 10 EDĽP „zodpovedajú“ právam zaručeným v článku 11 Charty („Sloboda prejavu a právo na informácie“) bez ohľadu na rozdiely v použitých formuláciách a pojmoch.(20)
32. Napokon treba uviesť, že ustanovenia EDĽP, ktoré za určitých podmienok umožňujú obmedzenie zaručených práv a slobôd, v prejednávanej veci ide o článok 8 ods. 2 a článok 10 ods. 2 EDĽP, tiež zodpovedajú príslušnému ustanoveniu Charty, konkrétne odseku 1 článku 52 Charty nazvanému „Rozsah a výklad práv a zásad“, ktorého znenie, hoci je mierne odlišné, je spoločné pre všetky práva a slobody, ktoré Charta zaručuje.
33. Toto ustanovenie článku 52 ods. 1 podriaďuje „akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd“ viacerým podmienkam. Samotný výraz „obmedzenie“ zodpovedá výrazu „zásah“ použitému v článku 8 EDĽP a výrazu „obmedzenia“ použitému v článku 10 EDĽP, čo sú ustanovenia, ktoré stanovujú rôzne podmienky, ktoré tiež vo veľkej miere zodpovedajú podmienkam stanoveným v článku 52 ods. 1 Charty a na ktorých výklad poskytnutý Európskym súdom pre ľudské práva musí Súdny dvor prihliadať.(21) V rozsahu, v akom sú tieto podmienky navzájom odlišné, je podľa môjho názoru zrejmé, že bude potrebné ustanovenia Charty vykladať autonómne.(22)
34. V dôsledku toho a vzhľadom na vyššie uvedené výhrady navrhujem zmeniť otázku vnútroštátneho súdu tak, že odkaz na články 8 a 10 EDĽP sa nahradí odkazom na „články 7, 8 a 11 Charty, v spojení s článkom 52 ods. 1 Charty, v prípade potreby vykladané vzhľadom na články 8 a 10 EDĽP“.
2. Štruktúra odpovede
35. Spoločnosť Scarlet a združenie ISPA, ako aj belgická, česká, talianska, holandská, poľská a fínska vláda sa na základe vecnej analýzy príslušných ustanovení všeobecne domnievajú, pričom majú odlišný prístup k problému, že právo Únie bráni prijatiu takého opatrenia, ako je navrhované v predmetnej veci. Komisia tvrdí, že hoci dotknuté smernice samé osebe nebránia zavedeniu takého systému filtrovania a blokovania, ako je požadovaný systém, konkrétne podmienky jeho zavedenia však nie sú v súlade so zásadou proporcionality. V podstate sa teda domnieva, že vnútroštátny prvostupňový súd v konečnom dôsledku porušil požiadavky, ktoré vyplývajú zo zásady proporcionality, pričom ustanovenia vnútroštátneho práva nie sú samé osebe protiprávne.
36. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že článok 52 ods. 1 Charty vyžaduje, aby akékoľvek obmedzenie práv a slobôd rešpektovalo okrem iných podmienok aj zásadu proporcionality. Zásadu proporcionality je nepochybne potrebné dodržiavať, pokiaľ sa otvára otázka, či nedochádza k obmedzeniu v zmysle tohto ustanovenia, čiže ju treba dodržiavať nielen vo fáze konkrétneho uplatnenia obmedzenia súdom, čo je práve predmetom druhej otázky, ale aj vopred, vo fáze všeobecného vymedzenia znenia tohto ustanovenia zákonodarcom. Podľa môjho názoru je práve v tomto aspekte argumentácia Komisie nesprávna.
37. V každom prípade je nepochybné, že ak samotný „zákon“ musí podliehať preskúmaniu proporcionality, k tomuto preskúmaniu môže dôjsť až po prípadnom zistení samotnej „existencie“ uvedeného zákona. V tomto ohľade nie je náhoda, že prvou podmienkou akéhokoľvek obmedzenia výkonu práv a slobôd uznaných v Charte, zakotvenou v jej článku 52 ods. 1 je, že toto obmedzenie musí byť „ustanovené zákonom“. Znamená to, že ak sa teda vnútroštátny súd pýta, či dotknuté opatrenie môže byť prijaté „na základe jediného zákonného ustanovenia“, ktoré cituje, v prvom rade nás vyzýva o preskúmanie, či bola dodržaná táto prvá podmienka. Uvedený aspekt otázky je podľa môjho názoru neprehliadnuteľný a má prednosť pred všetkými ostatnými.(23) V prípade neexistencie „zákona“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty totiž nie je potrebné skúmať postupne podmienky, ktorými je podmienené akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v Charte, a najmä podmienku proporcionality. Hoci Súdny dvor mal len zriedka možnosť zaoberať sa touto podmienkou,(24) táto podmienka je obsiahnutá v článkoch 8 a 10 EDĽP a už dlhú dobu sa k nej viaže bohatá judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, čo je dôvod, pre ktorý bude potrebné túto judikatúru preskúmať na poskytnutie úplnej a najmä užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu.
3. Prístup v štyroch etapách
38. Cour d’appel de Bruxelles predkladá svoj návrh na začatie prejudiciálneho konania formou dvoch otázok, z ktorých druhá, ktorá sa týka rešpektovania zásady proporcionality vnútroštátnymi súdmi, je položená v prejednávanej veci len subsidiárne pre prípad, že Súdny dvor odpovie kladne na prvú otázku. Rád by som uviedol, že vzhľadom na to, že ďalej dospejem k záveru o potrebe odpovedať na prvú otázku záporne, nebude potrebné skúmať druhú otázku.(25)
39. Znamená to, že už samotné znenie prvej prejudiciálnej otázky, ktorá je mimoriadne rozsiahla a presná, mi umožní rozvinúť argumentáciu, pričom sa budem opierať priamo o jednotlivé prvky, ktoré obsahuje. Preto navrhujem predložiť moju argumentáciu v štyroch etapách.
40. Po prvé bude potrebné sa podrobne zaoberať povahou a charakteristickými vlastnosťami opatrenia, ktoré má vnútroštátny súd vydať, alebo presnejšie či má byť zavedenie systému filtrovania a blokovania v prejednávanej veci potvrdené alebo zrušené v odvolacom konaní, pričom treba rozlíšiť povahu navrhovaného opatrenia, t. j. samotného príkazu na ukončenie porušovania a povahu jeho obsahu. Už z preskúmania tohto opatrenia by malo byť možné poskytnúť základnú odpoveď na položenú otázku prinajmenšom z hľadiska práv a záujmov spoločnosti Scarlet. Keďže sa však primárne žiada o odpoveď na položenú otázku s ohľadom na základné práva užívateľov služieb spoločnosti Scarlet a všeobecne užívateľov internetu, bude potrebné, aby som ju preskúmal podrobnejšie z tohto hľadiska.
41. Na základe tohto preskúmania bude teda následne možné preskúmať navrhované opatrenie vo vzťahu k jednotlivým uvedeným smerniciam a konkrétne príslušným ustanoveniam Charty, ako sú prípadne vykladané s ohľadom na znenia príslušných ustanovení EDĽP uvedených vnútroštátnym súdom. Dôkladná analýza predmetného opatrenia mi totiž musí umožniť posúdiť opatrenia z hľadiska obmedzenia práv a slobôd ustanovených v článku 52 ods. 1 Charty.
42. Keďže sa toto opatrenie, ako uvediem neskôr, zdá byť „obmedzením“ výkonu práv a slobôd uznaných Chartou v zmysle jej článku 52 ods. 1, po tretie bude potrebné preskúmať, za akých podmienok by toto obmedzenie bolo prípustné, pričom pozornosť sa bude venovať predovšetkým požiadavke, aby obmedzenie bolo „ustanovené zákonom“. Vzhľadom na znenie prejudiciálnej otázky a s cieľom poskytnúť na ňu užitočnú odpoveď nie je totiž potrebné preskúmať opatrenie aj s ohľadom na ostatné podmienky uvedené v danom ustanovení.
43. Vzhľadom na tieto úvahy bude po štvrté a v poslednom rade preskúmaná otázka, či z pohľadu užívateľov služieb spoločnosti Scarlet a všeobecnejšie užívateľov internetu je možné také opatrenie, ako je navrhované, prijať len na základe ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré uviedol vnútroštátny súd.
B – Navrhované opatrenie (príkaz na ukončenie porušovania) a požadovaný „systém“ (filtrovania a blokovania)
44. Čo sa týka tejto otázky, vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či môže súd niektorého členského štátu „uložiť [ISP] povinnosť zaviesť vo vzťahu ku všetkým svojim zákazníkom, in abstracto a preventívne, výlučne na svoje náklady a bez časového obmedzenia, systém filtrovania celej elektronickej komunikácie, tak vstupujúcej, ako aj vystupujúcej a prechádzajúcej jeho službami, najmä využitím programov [‚peer-to-peer‘], pričom tento systém by mal za cieľ jednak identifikovať na jeho sieti obeh elektronických súborov obsahujúcich hudobné, kinematografické alebo audiovizuálne dielo, o ktorom navrhovateľ tvrdí, že k nemu má práva, a jednak následne blokovať prenos týchto súborov, buď pri zaslaní požiadavky alebo pri ich odosielaní“, a to všetko vo forme príkazu na ukončenie konania.
45. Práve s ohľadom na pojmy a výrazy použité v tejto časti otázky preskúmam vlastnosti samotného systému filtrovania a blokovania, ako aj súdny príkaz, ktorého vydanie sa žiada.
1. Systém filtrovania a blokovania
46. „Systém“, ktorý sa má zaviesť, má mať dve funkcie. Po prvé musí zabezpečiť filtrovanie celej komunikácie prechádzajúcej sieťou spoločnosti Scarlet s cieľom zistiť, alebo prípadne izolovať tú komunikáciu, ktorá sa týka porušenia autorského práva.(26) Na základe daného filtrovania musí systém po druhé zaistiť zablokovanie tej komunikácie, ktorá sa skutočne týka porušenia autorského práva, buď „pri zaslaní požiadavky“, alebo „pri odosielaní [súborov]“.(27) Hoci účinnosť systému filtrovania je podmienkou účinnosti mechanizmu blokovania, zdá sa, že hoci obe tieto činnosti sú úzko spojené, sú veľmi odlišné, a teda majú odlišný dopad.
a) Mechanizmus „filtrovania“
47. Vnútroštátny súd uvádza, že podľa navrhovaného opatrenia by spoločnosť Scarlet bola povinná najprv zaviesť pre všetkých svojich zákazníkov systém filtrovania celej prichádzajúcej aj odchádzajúcej elektronickej komunikácie prechádzajúcej jej službami, a najmä komunikácie „peer-to-peer“. Uvádza, že cieľ sledovaný týmto filtrovaním je „identifikovať… obeh elektronických súborov obsahujúcich hudobné, kinematografické alebo audiovizuálne dielo, o ktorom [spoločnosť Sabam] tvrdí, že k nemu má práva“.
48. Predmet kontroly je presne definovaný tak, že musí umožniť filtrovanie prichádzajúcej a odchádzajúcej elektronickej komunikácie prechádzajúcej službami spoločnosti Scarlet. Toto filtrovanie musí samo osebe umožniť identifikovanie „elektronických súborov“ odoslaných a prijatých zákazníkmi služieb spoločnosti Scarlet, o ktorých sa predpokladá, že porušujú autorské právo alebo práva súvisiace s autorským právom. Kontrola, ktorá má byť zavedená a ktorá sa skladá z fázy filtrovania a fázy identifikácie, je teda hlavne definovaná pomocou výsledkov, ku ktorým má smerovať vo vzťahu k cieľu blokovania súborov odhalených ako súbory porušujúce práva duševného vlastníctva. Musí ju byť možné prispôsobiť aj technologickému vývoju. Aby bola účinná, musí byť systematická a zároveň univerzálna a progresívna.(28)
49. Treba uviesť, že vnútroštátny súd ani spoločnosť Sabam nepredložili nijakú informáciu o konkrétnych podmienkach, za ktorých táto kontrola môže alebo musí byť vykonaná, ani o spôsoboch filtrovania, ani o postupoch, akými sa zisťujú súbory, o ktorých sa predpokladá, že boli pirátsky stiahnuté.(29) Súdny dvor tak nemá k dispozícii žiadnu informáciu o rozsahu ani o hĺbke kontroly, ktorá sa má vykonať.
50. Hoci treba v tejto súvislosti pripomenúť, že nie Súdnemu dvoru, ale vnútroštátnemu súdu prináleží prípadne skúmať technické aspekty tejto otázky,(30) treba spresniť, že spôsob filtrovania, ktoré sa má vykonať, má celkom zjavne význam z právneho hľadiska.(31)
b) Mechanizmus „blokovania“
51. Vnútroštátny súd uvádza, že mechanizmus blokovania sa musí zapojiť buď pri „odosielaní“, alebo pri „zaslaní požiadavky“, neposkytol však žiadne ďalšie spresnenie týkajúce sa spôsobu fungovania daného mechanizmu. Spoločnosť Sabam trvá na tom, že mechanizmus, ktorý sa má použiť musí byť v zásade definovaný svojim účelom, ktorým je „znemožniť akúkoľvek formu odosielania alebo prijímania elektronických súborov obsahujúcich hudobné diela prostredníctvom programu ‚peer to peer‘ nachádzajúcich sa v repertoári spoločnosti Sabam“. Spresňuje, že ide o to, aby sa zabránilo oznámeniu určitých informácií doručením tzv. odkazov „time out“, ktoré informujú o nemožnosti realizácie prenosu.
52. V skutočnosti(32) je nemožné presne opísať spôsob konkrétneho fungovania, tzv. modus operandi, systému filtrovania a mechanizmu blokovania, ktoré sa majú navrhovaným opatrením zaviesť. Rozsah požadovaného filtrovania, t. j. osoby dotknuté kontrolami, spolu s komunikáciou dotknutou kontrolami a rozsahom vykonávanej kontroly, je veľmi všeobecný a zároveň čiastočne neurčitý. Preto nemožno vopred určiť jeho konkrétny dopad na výmenu údajov, ani celkové finančné náklady, najmä náklady na jeho zavedenie a na údržbu.
2. Vlastnosti súdneho príkazu
53. Povaha a základné vlastnosti požadovaného systému filtrovania a blokovania, ako sú opísané, majú priamy vplyv na samotnú povahu opatrenia, o ktorého vydanie je súd požiadaný. Veľmi všeobecný rozsah systému, ktorý má byť zavedený, spôsobuje, že pôsobnosť ratione personae a ratione materiae navrhovaného opatrenia formou súdneho príkazu musí byť tiež všeobecnej povahy, rovnako ako jeho pôsobnosť ratione temporis, ako to spresňuje vnútroštátny súd.
54. Navrhované opatrenie má aj ďalšie vlastnosti, ktoré treba zdôrazniť. Jednak ukladá spoločnosti Scarlet preventívne povinnosť dosiahnuť určitý výsledok pod hrozbou pokuty, a jednak ukladá tejto spoločnosti povinnosť znášať náklady zavedenia systému filtrovania a blokovania. Toto opatrenie teda definuje aj jeho primárny cieľom, ktorým je preniesť na ISP právnu zodpovednosť a finančnú záťaž spojenú s bojom proti protiprávnemu sťahovanie pirátskych diel na internete. Týmito vlastnosťami sa budem zaoberať podrobnejšie.
a) „bez časového obmedzenia“: pôsobnosť opatrenia ratione temporis
55. Vnútroštátny súd spresňuje, že opatrenie sa navrhuje „bez časového obmedzenia“. Pokiaľ ide o spoločnosť Sabam, tá vo svojich písomných vyjadreniach potvrdila, že navrhovaný súdny príkaz nemôže byť časovo obmedzený inak, než je obmedzená doba ochrany samotného autorského práva. Trvá tiež na progresívnej povahe opatrenia, ktoré musí byť prispôsobené technologickému vývoju, a musí byť teda možné upravovať ho.
56. Navrhovaným opatrením sa ukladá spoločnosti Scarlet a, ako uvediem neskôr, ISP vo všeobecnosti, stála a trvalá povinnosť hľadať, testovať, zavádzať a aktualizovať systém filtrovania a blokovania definovaný len účinnosťou svojich výsledkov vo vzťahu k sledovanému cieľu, ktorým je ochrana práv duševného vlastníctva.
b) „celej prichádzajúcej aj odchádzajúcej elektronickej komunikácie“: pôsobnosť opatrenia ratione materiae
57. Ako som už uviedol, komunikácia podliehajúca filtrovaniu a prípadne blokovaniu nie je nijako špecifikovaná. Nie je možné určiť, či sa kontrola musí vzťahovať na celú komunikáciu, alebo len na tú, ktorá sa uskutočňuje prostredníctvom programov „peer-to-peer“, pričom je však zrejmé, že na to aby kontrola, ktorá má byť zavedená, viedla k účinným výsledkom, musí byť súčasne systematická a univerzálna.
58. Preto navrhované opatrenie, ktoré je síce označené len ako návrh na vydanie obyčajného súdneho príkazu určeného ISP v občianskoprávnom konaní, ktorým sa má konštatovať a potrestať zásah do práv duševného vlastníctva, ako aj nahradiť z toho vyplývajúca škoda, v skutočnosti smeruje k zavedeniu stáleho a trvalého systematického a univerzálneho systému filtrovania celej elektronickej komunikácie prechádzajúcej službami uvedeného ISP.
c) „vo vzťahu ku všetkým svojim zákazníkom“: pôsobnosť opatrenia ratione personae
59. Cieľom systému, ktorý má byť zavedený, čo priamo vyplýva z kontroly univerzálnosti filtrovania komunikácie, je dohliadať na komunikáciu všetkých užívateľov služieb príslušného ISP, teda nielen jeho zákazníkov. Ako spoločnosť Sabam spresnila vo svojich písomných vyjadreniach, nie je relevantné, či ide o komunikáciu od zákazníka daného ISP alebo smerom k nemu. Aby bol systém účinný, musí, ako vyplýva zo samotného znenia prejudiciálnej otázky, fungovať bez toho, aby osoby, ktoré sa údajne dopustili porušenia autorského práva, boli vopred individualizované, a bez ohľadu na zmluvný vzťah medzi uvedenými osobami a ISP.
60. Systém, ktorý má byť zavedený, musí umožniť zablokovať odoslanie užívateľom internetu, ktorému spoločnosť Scarlet poskytuje služby, každého súboru údajne porušujúceho právo, ktoré spravuje a zhromažďuje, a jeho ochranu zabezpečuje spoločnosť Sabam, akémukoľvek inému používateľovi internetu bez ohľadu na to, či danému používateľovi poskytuje alebo neposkytuje služby spoločnosť Scarlet. Musí však tiež umožniť zablokovať prijatie každým užívateľom internetu, ktorému poskytuje služby spoločnosť Scarlet, akéhokoľvek súboru porušujúceho autorské právo, ktorý pochádza od akéhokoľvek iného užívateľa internetu bez ohľadu na to, či danému používateľovi poskytuje alebo neposkytuje služby spoločnosť Scarlet. Systém musí umožniť zablokovať akýkoľvek súbor, ktorého obsah sa nachádza v repertoári spoločnosti Sabam bez toho, aby bolo porušenie autorského práva vopred a špecificky individualizované.
61. Okrem toho treba zdôrazniť aj ďalší rozmer veľkého dopadu, ktorý má navrhované opatrenie. Hoci je zrejmé, že v spore vo veci samej proti sebe stoja len spoločnosti Sabam a Scarlet, z uznesenia vnútroštátneho súdu, ako aj z písomných vyjadrení jednotlivých vedľajších účastníkov konania vyplýva, že rozsah sporu nevyhnutne presahuje záujmy účastníkov konania vo veci samej. Je nepochybné, že riešenie sporu vo veci samej, ktoré bude prijaté, bude rozšírené a zovšeobecnené nielen na všetkých ISP, ale aj všeobecne na ďalšie významné internetové subjekty,(33) a to nielen v členskom štáte, z ktorého pochádzajú prejudiciálnej otázky, ale aj vo všetkých členských štátoch, či dokonca mimo nich.(34) Otázka, ktorú sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora spočíva, ako som už zdôraznil v tom, aby Súdny dvor rozhodol, či právo Únie bráni tomu, aby daný vnútroštátny súd mal právomoc prijať také opatrenie, ako je navrhované opatrenie, a všeobecne, či bráni tomu, aby majitelia práv mohli zintenzívniť svoj boj proti protiprávnemu sťahovaniu tým, že podajú viacero návrhov takejto povahy vo všetkých členských štátoch i mimo nich.(35)
62. V dôsledku toho navrhované opatrenie, označené ako súdny príkaz adresovaný určitej právnickej osobe, ktorý jej ukladá zavedenie systému filtrovania a blokovania, sa v skutočnosti trvalo dotkne bližšie neurčeného počtu právnických alebo fyzických osôb, ISP alebo používateľov internetu, poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti a používateľov uvedených služieb.
d) „in abstracto a preventívne“: preventívna a odradzujúca funkcia navrhovaného opatrenia
63. Vnútroštátny súd spresnil, že spoločnosti Scarlet má uložiť navrhované opatrenia „in abstracto“ a „preventívne“, pričom však neuviedol, čo sa tým presne myslí. Možno však predpokladať, že cieľom navrhovaného opatrenia nie je uložiť ISP povinnosť konať založenú na zistení porušenia alebo nebezpečenstva bezprostredného porušenia autorského práva alebo práv súvisiacich s autorským právom in concreto súdom v rámci občianskoprávneho konania. Toto opatrenie je teda chápané ako opatrenie, ktoré je súčasne preventívne a odradzujúce.(36)
e) „na svoje náklady“: znášanie nákladov spojených s vykonaním navrhovaného opatrenia
64. Vnútroštátny súd napokon spresňuje, že náklady na zavedenie požadovaného systému filtrovania a blokovania musí znášať poskytovateľ. Z tohto hľadiska bude mať predmetné opatrenie za následok prenesenie na spoločnosť Scarlet určite nezanedbateľných nákladov, ktoré sú spojené so začatím občianskoprávnych konaní, ktoré musia bežne začínať majitelia autorských práv alebo práv súvisiacich s autorským právom alebo ich držitelia, aby sa domohli rozhodnutia o porušení, potrestania a prípadne náhrady za porušenie uvedených práv.
65. Priamy ekonomický dopad dotknutého opatrenia,(37) ktorý nebol vyčíslený a ktorý ani v skutočnosti(38) nemožno vyčísliť, je okrem toho zvýšený v podobe pokuty, ktorá môže byť uložená s navrhovaným opatrením, a najmä pokuty ktorá bude uložená v prípade omeškania so zavedením systému filtrovania a blokovania.
3. Predbežný záver
66. Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že navrhované opatrenie, ktoré ukladá ISP zavedenie takého systému filtrovania a blokovania, ako je vyššie opísaný systém, predstavuje v skutočnosti novú všeobecnú „povinnosť“, ktorá môže byť v konečnom dôsledku trvale rozšírená na všetkých ISP. Samotné opatrenie nie je konkretizované ani individualizované, čo sú vlastnosti, ktoré možno obvykle očakávať v prípade odvety alebo reakcie na konanie, ktoré sa považuje za konkrétne a určité. V reakcii na viac-menej individualizované porušenia práv duševného vlastníctva má vnútroštátny súd prijať opatrenie, ktoré, opakujem, môže byť vo svojej povahe len všeobecné, a to tak z osobného, ako aj z priestorového a časového hľadiska.
67. Za týchto okolností by som rád uviedol, že z tohto hľadiska, a ak by sa mala otázka vnútroštátneho súdu posudzovať len z pohľadu práv a záujmov spoločnosti Scarlet, treba na ňu v súlade so zásadou zákonnosti v jej najširšom zmysle odpovedať záporne. Ako totiž Súdny dvor rozhodol v už citovanom rozsudku Hoechst/Komisia(39), „zásahy verejnej moci do sféry súkromnej činnosti každej osoby či už fyzickej, alebo právnickej, [musia mať] právny základ a musia byť podložené dôvodmi ustanovenými zákonom“. Táto požiadavka ochrany, ktorá je považovaná za všeobecnú zásadu práva Únie, predstavuje vyjadrenie zásad zákonnosti a právnej istoty, ktoré zase vyplývajú z konceptu právneho štátu.(40) Súdny dvor už opakovane rozhodol, že zásada právnej istoty vyžaduje, aby právna úprava, ktorá ukladá zaťaženie daňových poplatníkov,(41) ktorá má nepriaznivé dôsledky pre jednotlivcov,(42) ktorá ukladá reštriktívne opatrenia majúce vážny dosah na práva a slobody dotknutých osôb,(43) bola jasná a presná, aby dotknuté osoby mohli jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti a na základe nich prijať zodpovedajúce opatrenia.(44) Ako uvediem nižšie v časti,(45) v ktorej sa budem zaoberať hľadiskom, ktoré zastávajú užívatelia služieb spoločnosti Scarlet a všeobecnejšie používatelia internetu, vnútroštátne zákonné ustanovenie, podľa ktorého môže byť daná povinnosť spoločnosti Scarlet uložená, navyše nespĺňa tieto požiadavky.
68. Okrem toho a najmä podľa prístupu, ktorý správne zastáva Komisia, je pomerne zrejmé, že medzi udávaným porušením práv duševného vlastníctva a navrhovaným opatrením neexistuje vzťah primeranosti. Ale to podľa mňa nie je predmetom otázky položenej vo veci samej. V tejto veci vzniká otázka, či táto nová „povinnosť“ zaviesť systém filtrovania a blokovania s vyššie uvedenými vlastnosťami, môže byť s ohľadom na jej vplyv na základné práva užívateľov služieb príslušných ISP, t. j. užívateľov internetu, uložená vo forme súdneho príkazu adresovaného ISP, a na právnom základe, ktorý musí byť ešte preskúmaný.
C – Posúdenie opatrenia vo vzťahu k smerniciam a článkom 7, 8 a 11 Charty: „obmedzenie“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty
69. Prejudiciálna otázka sa týka výkladu Súdnym dvorom „smerníc 2001/29 a 2004/48, v spojení so smernicami 95/46, 2001/31 a 2002/58, vykladaných najmä vzhľadom na články [7, 8, 11 a článok 52 ods. 1 Charty]“. Treba v podstate určiť, či vzhľadom na existujúce vnútroštátne právne predpisy umožňuje tento súbor predpisov zložený z primárneho a sekundárneho práva Únie súdom členských štátov prijať prostredníctvom súdneho príkazu také opatrenia, ako je vyššie opísané. Keďže sporným opatrením, ako uvidíme neskôr, sú bezprostredne dotknuté práva a slobody zaručené článkami 7, 8 a 11 Charty, spor vo veci samej treba preskúmať najmä vzhľadom na primárne právo a musí byť vyložené sekundárne právo. V súvislosti s týmto tvrdením treba uviesť niekoľko úvodných pripomienok.
70. Tu treba pripomenúť, že smernice uvedené v otázke predstavujú právny rámec, do ktorého by malo spadať prijatie navrhovaného opatrenia,(46) pričom niektorí sa domnievajú, že tieto smernice umožňujú prijatie daného opatrenia alebo aspoň neodporujú jeho prijatiu, a iní sa zase domnievajú, že dané smernice takéto prijatie neumožňujú, či mu dokonca bránia.(47) Tieto smernice viac-menej výslovne odkazujú na základné práva zaručené EDĽP a teraz Chartou.(48) Vo svojom rozsudku Promusicae Súdny dvor rozhodol, že je na členských štátoch, aby pri prebraní a uplatňovaní týchto smerníc zabezpečili spravodlivú rovnováhu medzi základnými právami, ku ktorých zaručeniu majú prispievať.
71. Je známe, že články 7, 8 a 11 Charty zaručujú právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, právo na ochranu osobných údajov a slobodu prejavu a právo na informácie. Takisto netreba zdôrazňovať, že v prejednávanej veci ide o ďalšie základné práva, a najmä právo vlastniť majetok, zaručené článkom 17 ods. 1 Charty, a presnejšie právo na ochranu duševného vlastníctva zaručené článkom 17 ods. 2 Charty, ktoré je vo veľkej miere porušované protiprávnym sťahovaním na internete, pričom tieto práva sú zjavne centrom sporu vo veci samej. Vzhľadom na navrhované opatrenie a požadovaný systém filtrovania a blokovania, ako aj znenie položenej otázky, ide predovšetkým o práva zaručené článkami 7, 8 a 11 Charty, pričom právo vlastniť majetok je dotknuté iba sekundárne, a to tým, že k zavedeniu systému musí dôjsť výlučne na náklady ISP.(49)
72. Za týchto okolností sa teraz treba zaoberať otázkou, či je navrhované opatrenie možné považovať za „obmedzenie“ výkonu práv a slobôd v zmysle článku 52 ods. 1 Charty, vykladaného so zreteľom na článok 8 ods. 2 a článok 10 ods. 2 EDĽP. Ak sa má uvedené opatrenie považovať ako také za obmedzenie,(50) treba overiť, či spĺňa jednotlivé podmienky stanovené danými ustanoveniami.
1. „vykladané najmä vzhľadom na články 7 a 8 Charty“: o rešpektovaní súkromného života a práva na ochranu osobných údajov
73. Navrhované opatrenie treba postupne skúmať ako možné obmedzenie jednak práva na ochranu osobných údajov a jednak práva na rešpektovanie dôvernosti komunikácie. Všeobecne, ako Komisia už niekoľkokrát uviedla,(51) možnosť zostať anonymný je zásadná, ak chceme chrániť základné práva na súkromie v kybernetickom priestore. Je síce evidentné, že smernice 95/46 a 2002/58 treba vykladať so zreteľom na články 7 a 8 Charty,(52) prípadne s prihliadnutím na článok 8 EDĽP,(53) prepojenie medzi právom na ochranu osobných údajov (článok 8 Charty) a zavedením navrhovaného systému filtrovania a blokovania je oveľa menej zrejmé.(54)
a) Ochrana osobných údajov (článok 8 Charty)
74. Je obtiažne posúdiť konkrétny dopad systému filtrovania a blokovania na právo na ochranu osobných údajov. Prvý problém spočíva v identifikácii dotknutých osobných údajov, pretože tieto údaje s výnimkou údaju o „IP adresách“(55) nie sú jednoznačne identifikované. Technologická neutralita, ktorej sa spoločnosť Sabam domáha totiž znamená, že nie je možné vopred určiť, či sa zavedený systém vzťahuje aj na spracovanie osobných údajov. A fortiori nie je možné určiť, či sa vzťahuje aj na zhromažďovanie a priraďovanie IP adries.
75. Druhým problémom je určiť, či IP adresy predstavujú osobné údaje. Súdny dvor doposiaľ rozhodoval iba vo veciach, v ktorých boli s IP adresami spojené údaje týkajúce sa mena alebo názvu.(56) Zatiaľ však nemal príležitosť posúdiť, či možno IP adresu ako takú považovať za osobný údaj.(57)
76. Európsky dozorný úradník pre ochranu údajov už uviedol,(58) že „monitorovanie správania používateľ[ov] internetu a ďalšie získavanie ich IP adries znamená zasahovanie do práv užívateľov na rešpektovanie ich súkromného života a ich korešpondencie“(59). Pracovná skupina pre ochranu jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov, zriadená smernicou 95/46,(60) sa tiež domnieva, že IP adresy nepochybne predstavujú osobné údaje v zmysle článku 2 písm. a) uvedenej smernice.(61)
77. Tieto stanoviská zodpovedajú právnej realite, ktorá vyplýva z článku 5 smernice 2006/24/ES,(62) ktorý ukladá poskytovateľom internetového pripojenia povinnosť uchovávať určité údaje najmä na účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania závažných trestných činov. Presnejšie ide o „údaje potrebné na zistenie a identifikáciu zdroja komunikácie“, medzi ktoré patrí meno a adresa účastníka alebo registrovaného užívateľa, ktorému bola pridelená IP adresa, ako aj údaje potrebné na zistenie „dátum[u] a čas[u] prihlásenia a odhlásenia z internetového spojenia v určitých hodinách spolu s dynamickou alebo statickou IP adresou, ktorú komunikácii pridelil poskytovateľ internetového prístupu“.
78. Z tohto hľadiska možno IP adresu považovať za osobný údaj, pretože je pomocou nej možné identifikovať osobu odkazom na identifikačné číslo alebo akýkoľvek iný prvok, ktorý túto osobu charakterizuje.(63)
79. Nevzniká teda otázka, aký je právny štatút IP adries, ale skôr treba určiť, za akých podmienok a na aké účely je možné IP adresy zhromažďovať, za akých podmienok je možné priraďovať a spracovávať osobné údaje, ktoré z nich vyplývajú, alebo ďalej za akých podmienok možno žiadať, aby došlo k ich zhromažďovaniu a priraďovaniu.(64)
80. Treba uviesť, že systém filtrovania a blokovania, ako je požadovaný systém, môže bez ohľadu na vyššie uvedené neistoty technologickej povahy predstavovať zásah do práva na ochranu osobných údajov(65) do tej miery, ktorá stačí na označenie za obmedzenie v zmysle článku 52 ods. 1 Charty.
b) Dôvernosť elektronických komunikácií (článok 7 Charty)
81. Zavedenie systému filtrovania elektronických komunikácií, ako je požadovaný systém, má dopad na právo na ochranu korešpondencie a všeobecne právo na ochranu komunikácie zaručené článkom 7 Charty,(66) ako je vykladaný s prihliadnutím na článok 8 EDĽP a príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.
82. Európsky súd pre ľudské práva doteraz ešte nemal príležitosť rozhodnúť o zlučiteľnosti osobitných opatrení spočívajúcich v kontrole elektronických komunikácií s EDĽP, a teda už vôbec nie o zlučiteľnosti takého systému filtrovania a blokovania, ako je požadovaný systém. Možno sa však domnievať, že vzhľadom na judikatúru týkajúcu sa telefonického odpočúvania,(67) také opatrenia predstavujú zásahy v zmysle článku 8 EDĽP. Tento súd mal napokon príležitosť rozhodnúť, že zhromažďovanie a uchovávanie bez vedomia osoby osobných údajov vzťahujúcich sa na používanie telefónu, elektronickej pošty a a internetu touto osobou predstavuje „zásah“ do výkonu práva dotknutej osoby na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie v zmysle článku 8 EDĽP.(68)
83. Článok 5 smernice 2002/58(69) definuje a zaručuje dôvernosť správ a príslušných prevádzkových dát prenášaných pomocou verejnej komunikačnej siete a verejne dostupných elektronických komunikačných sietí. Toto ustanovenie ukladá členským štátom najmä povinnosť zakázať akékoľvek narušovanie alebo dohľad nad správami, pokiaľ to nie je zákonne oprávnené v súlade s článkom 15 uvedenej smernice. Uvedené ustanovenie článku 15 umožňuje členským štátom prijať legislatívne opatrenia, ktorými obmedzí rozsah práva na ochranu komunikácií, pokiaľ takéto obmedzenie predstavuje nevyhnutné opatrenia na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov. Opatrenia, ktoré môžu byť v tejto súvislosti prijaté, musia byť v každom prípade „v súlade so všeobecnými zásadami práva Spoločenstva vrátane tých, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 1 a 2 Zmluvy o Európskej únii“.
2. „vykladané najmä vzhľadom na článok 11 Charty“: o záruke slobody prejavu a práve na informácie
84. Článok 11 Charty, ktorý zaručuje nielen právo rozširovať informácie, ale aj právo informácie prijímať,(70) sa zjavne vzťahuje na internet.(71) Ako zdôraznil Európsky súd pre ľudské práva, „vďaka dostupnosti internetových stránok, ako aj ich schopnosti uchovávať a šíriť veľké množstvo údajov, tieto stránky vo veľkej miere prispievajú k zlepšovaniu prístupu verejnosti k aktuálnym informáciám a všeobecne k zjednodušeniu poskytovania informácií“.(72)
85. Je nepochybné, ako zdôraznila spoločnosť Scarlet, že zavedenie takého systému filtrovania a blokovania, ako je požadovaný systém, a predovšetkým systému blokovania, ktorý môže zahŕňať kontrolu všetkých elektronických komunikácií prechádzajúcich jej službami, predstavuje už svojou povahou „obmedzenie“ v zmysle článku 10 EDĽP slobody komunikácie zakotvenej v článku 11 ods. 1 Charty(73) bez ohľadu na technické podmienky, v súlade s ktorými je kontrola komunikácií konkrétne vykonávaná, a bez ohľadu na rozsah a hĺbku vykonávanej kontroly, ako aj na účinnosť a dôveryhodnosť skutočne vykonanej kontroly, čo sú otázky, ktoré môžu byť predmetom ďalšej diskusie, ako som zdôraznil vyššie.
86. Ako uviedla spoločnosť Scarlet, kombinovaný systém filtrovania a blokovania sa nevyhnutne dotkne legálnych výmen obsahov, čiže bude mať dopad na obsah práv zaručených článkom 11 Charty, a to už len z toho dôvodu, že zákonnosť či nezákonnosť určitej komunikácie, ktorá závisí od rozsahu príslušného autorského práva, sa v jednotlivých krajinách líši, a nie je teda technologickou otázkou. Na základe toho je možné dospieť k záveru, že nijaký systém filtrovania a blokovania sa nezdá byť schopný zaručiť spôsobom zlučiteľným s požiadavkami článku 11 a článku 52 ods. 1 Charty blokovanie len tých komunikácií, ktoré sú konkrétne identifikovateľné ako protiprávne.
3. Predbežný záver
87. Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že navrhované opatrenie sa tým, že ukladá zavedenie takého systému filtrovania a blokovania elektronických komunikácií, ako je vyššie opísaný systém, môže negatívne dotknúť výkonu práv a slobôd chránených Chartou, ako boli preskúmané vyššie, a musí byť teda vo vzťahu k užívateľom služieb spoločnosti Scarlet a všeobecne voči užívateľom internetu kvalifikované ako „obmedzenie“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty.(74) Obmedzenia výkonu základných práv užívateľov, ktoré by bolo spojené so zavedením tohto systému filtrovania a blokovania, sú pritom prípustné iba ak spĺňajú určité podmienky, ktoré treba teraz preskúmať.
D – O podmienkach obmedzenia výkonu práv a slobôd uznaných Chartou a osobitne o podmienke vzťahujúcej sa na „kvalitu zákona“ (článok 52 ods. 1 Charty)
88. V známych ustanoveniach Charta stanovuje podmienky, ktorým podlieha akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd stanovené Chartou, rovnako ako EDĽP definuje podmienky, za ktorých možno považovať akýkoľvek zásah do práva na rešpektovanie súkromného života alebo akékoľvek obmedzenie slobody prejavu za legitímne.
89. Článok 52 Charty teda odkazuje na „potrebu ochrany práv a slobôd iných“, ako aj na nutnosť, aby akékoľvek opatrenie takejto povahy zodpovedalo „cieľom všeobecného záujmu“ a bolo v súlade so zásadou proporcionality. Hoci ochrana práv duševného vlastníctva celkom iste predstavuje cieľ všeobecného záujmu, o čom svedčia aj smernice 2001/29 a 2004/48, požadovaný systém filtrovania a blokovania je vzhľadom na okolnosti vo veci samej odôvodnený predovšetkým nevyhnutnosťou chrániť „práva a slobody iných“. „Potreba ochrany práv“ majiteľov autorského práva alebo práv súvisiacich s autorským právom je centrom sporu tejto veci a je základnou príčinou začatia občianskoprávneho konania spoločnosťou Sabam proti spoločnosti Scarlet.
90. Tu treba prízvukovať, že vlastnícke právo je teraz zakotvené článkom 17 Charty, pričom ods. 2 tohto článku, ktorý vôbec nemožno opomenúť, výslovne stanovuje, že „duševné vlastníctvo je chránené“. Pripomínam tiež, že Súdny dvor už zakotvil vlastnícke právo ako základné právo, ktoré je súčasťou všeobecných právnych zásad(75), a uznal, že autorské právo je súčasťou vlastníckeho práva(76). Cieľom samotných smerníc 2001/29 a 2004/48(77) je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany duševného vlastníctva. Okrem toho podľa ustálenej judikatúry Európskej komisie pre ľudské práva a Európskeho súdu pre ľudské práva sa na duševné vlastníctvo ako také nepochybne vzťahuje ochrana podľa článku 1 Protokolu č. 1 k EDĽP(78).
91. Súdny dvor napokon uviedol, že základným dôvodom existencie autorského práva je udeliť tvorcom dômyselných a originálnych diel výhradné právo tieto diela použiť.(79) Autorské právo a práva súvisiace s autorským právom teda majú hospodársku povahu, pretože s nimi súvisí najmä možnosť komerčne využiť rozširovanie chráneného diela, najmä na základe licencií udelených za úhradu poplatkov.(80)
92. Takže celkom iste ide o „potrebu ochrany práva“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty, ktorá môže predstavovať normatívny dôvod „obmedzenia“ iných práv a slobôd v zmysle toho istého ustanovenia.
93. Po spresnení týchto skutočností treba uviesť, že s cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď na jeho otázku, nebude nevyhnutné podrobne preskúmať všetky podmienky prípustnosti obmedzení práv a slobôd uznaných Chartou. Tento súd sa totiž veľmi konkrétne pýta, či obmedzenie výkonu práv a slobôd, ktoré, ako som uviedol, predstavuje zavedenie požadovaného systému filtrovania a blokovania, môže existovať „na základe jediného [vnútroštátneho] zákonného ustanovenia“, ktoré predstavuje článok 87 ods. 1 zákona z 30. júna 1994 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, a ktoré aj napokon v celom rozsahu cituje. Tento aspekt prejudiciálnej otázky prednostne vyžaduje preskúmanie prvej podmienky stanovenej v článku 52 ods. 1 Charty, t. j. podmienky aby obmedzenie bolo „ustanovené zákonom“, ktorá je doslovne stanovená tak v tomto ustanovení Charty, ako aj v článku 8 ods. 2 a článku 10 ods. 2 EDĽP, pričom toto preskúmanie vykonám s prihliadnutím na príslušné rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa výkladu oboch uvedených článkov EDĽP, ktoré, ako som už zdôraznil, postupne vytvorili mimoriadne rozsiahlu judikatúru umožňujúcu poskytnúť hlavné črty tejto podmienky.
94. Európsky súd pre ľudské práva opakovane rozhodol, že ustanovenia EDĽP, ktoré podriaďujú zásah do výkonu práva alebo obmedzenie výkonu slobody zaručených dohovorom podmienke, aby boli „stanovené zákonom“,(81) znamenajú nielen to, že opatrenie musí spočívať na právnom základe ako takom, teda musí mať „základ vo vnútroštátnom práve“, ale tieto ustanovenia navyše stanovujú požiadavky, ktoré spočívajú, ak mám citovať výraz použitý daným súdom „v kvalite predmetného zákona“.(82) Daný „zákon“ musí byť totiž „dostatočne dostupný a predvídateľný, t. j. formulovaný dostatočne presne, aby jednotlivcovi umožňoval – pri zabezpečení odbornej rady v prípade potreby – náležite sa správať“, „posúdiť dôsledky, ktoré môžu pre neho vyplývať“,(83) „posúdiť do tej miery, ktorá je primeraná vzhľadom na okolnosti prípadu dôsledky, ktoré môžu vyplývať z určitého aktu“.(84)
95. „Zákon“ teda musí byť dostatočne jasný,(85) a predvídateľný, pokiaľ ide o zmysel a povahu uplatniteľných opatrení,(86) a takisto musí dostatočne jasne definovať rozsah a pravidlá výkonu právomoci zasahovať do výkonu práv zaručených EDĽP.(87) Zákon, ktorý udeľuje diskrečnú právomoc, sám osebe neodporuje tejto požiadavke pod podmienkou, že rozsah a spôsoby výkonu takej právomoci sú definované so zreteľom na dotknutý legitímny cieľ dostatočne jasne, aby jednotlivcovi poskytovali primeranú ochranu proti svojvôli.(88) Zákon, ktorý priznáva právomoc voľnej úvahy teda musí stanoviť jej rozsah.(89)
96. Obmedzenie je teda prípustné len vtedy, ak má právny základ vo vnútroštátnom práve, a to právny základ, ktorý musí byť dostupný, jasný a predvídateľný,(90) pričom všetky tieto podmienky vyplývajú z konceptu dodržiavania pravidiel právneho štátu.(91) Z tejto požiadavky dodržiavania pravidiel právneho štátu vyplýva(92) potreba dostupnosti a predvídateľnosti zákona pre dotknutú osobu.(93)
97. Podmienka, že akékoľvek obmedzenie musí byť „ustanovené zákonom“, podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva teda znamená, že konanie osôb vykonávajúcich verejnú moc má vopred stanovené limity, ktoré sú definované právnymi normami, čo „ukladá určité požiadavky, ktoré musia spĺňať tak samotné právne normy, ako aj postupy, ktoré majú zabezpečiť ich účinné dodržiavanie“.(94)
98. Európsky súd pre ľudské práva tiež už rozhodol, že rozsah pojmu predvídateľnosť a dostupnosť zákona závisí vo veľkom rozsahu od znenia dotknutého predpisu, od oblasti, ktorú upravuje, ako aj od počtu a postavenia osôb, ktorým je určený.(95) Predvídateľnosť zákona tak nebráni tomu, aby dotknutá osoba bola nútená požiadať o odbornú radu s cieľom posúdiť spôsobom primeraným okolnostiam prípadu dôsledky, ktoré môžu z daného aktu vyplývať.(96) Ide najmä o profesionálov, ktorí sú zvyknutí na veľkú obozretnosť pri výkone svojej profesie.
99. Napokon Európsky súd pre ľudské práva už spresnil, že výraz „zákon“ treba chápať v jeho „materiálnom“ zmysle, a nie len v jeho formálnom zmysle, a to tak, že môže zahŕňať „písané právo“, ako aj „nepísané právo“ alebo aj „právo vytvorené“ súdmi.(97) V tejto súvislosti môže byť najmä nevyhnutné prípadne zohľadniť judikatúru. „Ustálená judikatúra“, ktorá je zverejnená, a teda dostupná, a ktorou sa riadia súdy nižšieho stupňa, môže za určitých okolností dopĺňať zákonné ustanovenie a objasňovať ho do tej miery, že sa stáva predvídateľným.(98)
100. Napokon, Charta aj EDĽP pripúšťajú možnosť obmedziť výkon práv a slobôd a zásah do výkonu práv, ktoré zaručujú, najmä pod podmienkou, že sú „stanovené zákonom“. Predovšetkým na základe zásady dodržiavania pravidiel právneho štátu zakotvenej v preambule EDĽP Európsky súd pre ľudské práva vytvoril na základe tohto výrazu a najmä prostredníctvom pojmu „kvalita zákona“(99) skutočnú doktrínu, podľa ktorej akékoľvek obmedzenie alebo zásah musia byť vopred stanovené zákonom, prinajmenšom vo svojom materiálnom zmysle, ktorý je dostatočne presný vo vzťahu k sledovanému cieľu, t. j. musí spĺňať minimálne požiadavky. Súdny dvor musí zohľadniť túto judikatúru pri výklade rámca pôsobnosti príslušných ustanovení Charty.
E – „na základe jediného zákonného ustanovenia“: preskúmanie vnútroštátnej právnej úpravy vo vzťahu k podmienke týkajúcej sa „kvality zákona“ (článok 52 ods. 1 Charty)
101. V tomto štádiu mojej analýzy treba odpovedať už len na otázku, či právny základ, ktorý vnútroštátny súd identifikoval v právnom poriadku členského štátu, môže z hľadiska užívateľov služieb ISP a všeobecne užívateľov internetu skutočne predstavovať „zákon“ požadovaný Chartou v zmysle vyššie preskúmanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, prispôsobenej prípadne špecifikám právneho poriadku Únie.
102. Najprv treba pripomenúť doslovné znenie dotknutého vnútroštátneho zákonného ustanovenia, ktorým je v prejednávanej veci článok 87 ods. 1 druhý pododsek zákona z 30. júna 1994 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, ktoré vnútroštátny súd citoval in extenso v samotnej prejudiciálnej otázke: „[predseda Tribunal de première instance a predseda Tribunal de commerce] môžu tiež vydať súdny príkaz ukončiť konanie, smerujúci proti sprostredkovateľom, ktorých služby sú využívané tretími osobami na porušovanie autorského práva alebo práva súvisiaceho s autorským právom“.
103. Po spresnení tejto okolnosti je nepochybné, že belgická právna úprava obsahuje „nejaký“ právny základ pre vydanie, v rámci občianskoprávneho konania začatého s cieľom, aby bolo rozhodnuté o porušení autorského práva alebo práva súvisiaceho s autorským právom, toto porušenie potrestané a poskytnuté náležité zadosťučinenie, príkazu na ukončenie porušovania smerujúceho, ako vo veci samej proti ISP, akým je spoločnosť Scarlet, s cieľom dosiahnuť účinné ukončenie uvedeného porušenia. Problém predložený v otázke vnútroštátneho súdu však nespočíva v tom, či príslušný belgický súd môže všeobecne vydať príkaz ukončiť porušenie za takých súvislostí a s takým cieľom, ale či môže na základe tejto svojej právomoci ukladať súdne príkazy nariadiť vzhľadom na požiadavky vyplývajúce z „kvality zákona“ v zmysle EDĽP, a teraz aj Charty, opatrenie takej povahy, ako je opatrenie požadované v prejednávanej veci.
104. Z tohto hľadiska musím najprv opäť poukázať na svoje pôvodné úvahy týkajúce sa vlastností, a v konečnom dôsledku „povahy“ navrhovaného opatrenia.
105. Ako som uviedol vyššie, z pohľadu spoločnosti Scarlet a iných ISP je povinnosť výlučne na svoje náklady zaviesť taký systém filtrovania a blokovania ako je dotknutý systém, na jednej strane tak zvláštna, či dokonca neobvyklá, a na druhej strane „nová“, či dokonca neočakávaná, že ju možno pripustiť len pod podmienkou, že je výslovne, vopred, jasne a presne stanovená v „zákone“ v zmysle Charty. Len ťažko sa však dá predpokladať, že príslušný vnútroštátny súd sa bude prijatím navrhovaného opatrenia na základe dotknutého vnútroštátneho právneho ustanovenia pohybovať v medziach výslovne, vopred, jasne a presne definovaných „zákonom“, najmä ak vezmeme do úvahy ustanovenia článku 15 smernice 2000/31.(100) Podľa názoru spoločnosti Scarlet by sa prijatie opatrenia takejto povahy belgickým súdom dalo len ťažko predvídať(101) a vzhľadom na jeho prípadné hospodárske dôsledky by sa dalo dokonca považovať za svojvoľné.
106. Z pohľadu užívateľov služieb spoločnosti Scarlet a všeobecnejšie používateľov internetu má požadovaný systém filtrovania, bez ohľadu na pravidlá jeho konkrétneho fungovania, pôsobiť systematicky, univerzálne, stále a trvalo, ale jeho zavedenie nie je spojené s nijakou osobitnou zárukou vzťahujúcou sa najmä na ochranu osobných údajov a na dôvernosť komunikácie. Okrem toho, systém blokovania má tiež bez ohľadu na pravidlá jeho konkrétneho fungovania pôsobiť bez toho, aby bola výslovne stanovená možnosť dotknutých osôb, t. j. používateľov internetu, brániť sa proti blokovaniu určitého súboru alebo napadnúť dôvodnosť takého blokovania.
107. Len ťažko to môže platiť inak, pretože cieľom dotknutého vnútroštátneho zákona nie je umožniť príslušným vnútroštátnym súdom prijať opatrenie spočívajúce vo filtrovaní celej elektronickej komunikácie užívateľov služieb ISP, ktorí vykonávajú svoju činnosť na území príslušného členského štátu.
108. Treba preto dospieť k záveru, že dotknuté ustanovenie vnútroštátneho práva nemožno so zreteľom na články 7, 8 a 11 Charty a predovšetkým požiadavky vzťahujúce sa na „kvalitu zákona“, či všeobecnejšie požiadavky vyplývajúce z konceptu právneho štátu, považovať za dostatočný právny základ na vydanie súdneho príkazu zaviesť taký systém filtrovania a blokovania, ako je systém požadovaný vo veci samej.
109. Napokon z hľadiska „materiálneho“ významu pojmu „zákon“ treba tiež konštatovať, že nebola nijako preukázaná existencia rozsiahlej judikatúry belgických súdov, ktorá by opakovala a objasnila výklad a uplatňovanie dotknutého ustanovenia vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie a právom EDĽP v zmysle navrhovaného opatrenia, a umožnila tak dospieť k záveru, že požiadavka predvídateľnosti zákona bola splnená.(102)
110. Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovanie nie je potrebné skúmať dopad práva Únie na „kvalitu“(103) vnútroštátneho právneho základu. Generálna advokátka J. Kokott v tejto súvislosti vo svojich návrhoch v už citovanej veci Promusicae(104) zdôraznila, že „dosiahnutie rovnováhy medzi dotknutými situáciami v oblasti základných práv prináleží v prvom rade zákonodarcovi Spoločenstva“ a že „členské štáty sú však tiež povinné to zohľadniť pri výkone ich zákonodarnej právomoci, ktorá im zostáva v rámci preberania smerníc“.
111. Kladie sa teda obzvlášť citlivá otázka „zodpovednosti“ Únie a členských štátov s ohľadom na dodržiavanie požiadaviek vyplývajúcich z právneho štátu, ktoré boli vyššie preskúmané, v situácii, v ktorej sú smernice spolu s vnútroštátnymi opatreniami na ich prebratie uplatňované tak, že dochádza k „obmedzeniu“ Chartou zaručeného práva alebo slobody ňou priznanej. Znenie otázky položenej vnútroštátnym súdom, ktorá sa výslovne týka ustanovení vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou boli prebraté smernice 2001/29 a 2004/48 o ochrane duševného vlastníctva, však umožňuje po predchádzajúcom zistení, že žiadna z dotknutých smerníc neukladá zavedenie takého systému filtrovania a blokovania, ako je systém požadovaný vo veci samej, zatiaľ sa touto otázkou nezaoberať.
112. Napokon myšlienka, že dotknuté smernice a predovšetkým smernica 2000/31 musia byť predmetom aktualizovaného výkladu prihliadajúceho na vývoj technológií a používanie internetu, musí byť v tejto súvislosti odmietnutá. Hoci požiadavka predvídateľnosti zjavne neznamená absolútnu istotu, ako Európsky súd pre ľudské práva opakovane rozhodol,(105) prístup svedčiaci v prospech „živého“ výkladu predpisov nemôže nahradiť neexistenciu akéhokoľvek vnútroštátneho právneho základu, ktorý by výslovne zmieňoval systém filtrovania a blokovania elektronických komunikácií. Výklad práva Únie a konkrétne článku 15 smernice 2000/31 v tom zmysle, že uvedený článok umožňuje alebo nebráni prijatiu navrhovaného opatrenia, by bol v rozpore s požiadavkami týkajúcimi sa „kvality zákona“ a porušoval by zásady právnej istoty(106) a ochrany legitímnej dôvery.
113. Musím ešte doplniť niekoľko záverečných úvah. Charta, rovnako ako EDĽP tým, že vyžaduje, aby akékoľvek „obmedzenie“ (alebo „zásah“ do) práv a slobôd bolo „ustanovené zákonom“, úplne konkrétne odkazuje na funkciu zákona, práva vo vlastnom slova zmysle, ako na zdroj tranquillitas publica, a to vo veľmi citlivej oblasti, ktorá nás zaujíma. Podľa Charty sa pritom vyžaduje nielen to, aby zákon „predchádzal“ akémukoľvek obmedzeniu práv a slobôd, ale aj to, aby dané obmedzenie rešpektovalo ich „podstatu“, čo prakticky nevyhnutne vyžaduje zásah zákonodarcu pri definovaní hranice medzi obmedzením práva a v zásade nedotknuteľnou sférou uvedenej podstaty. Charta tiež vyžaduje, aby akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd v nej uznaných dodržiavalo zásadu proporcionality, zodpovedalo zásade nevyhnutnosti a skutočne sledovalo ciele všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo zodpovedalo potrebe ochrany práv a slobôd iných. So zreteľom na všetky tieto podmienky podľa môjho názoru opäť chýba samotná existencia „zákona“ chápaného ako „odhlasované“ právo, čiže demokraticky legitimizované. Len v prípade zákona v parlamentnom zmysle slova by totiž bolo možné pristúpiť k preskúmaniu ostatných podmienok, ktoré stanovuje článok 52 ods. 1 Charty. V tejto súvislosti by sa dalo tvrdiť, že článok 52 ods. 1 Charty obsahuje implicitnú požiadavku „odhlasovaného“ zákona, ktorý by zodpovedal intenzite verejnej diskusie. V tejto veci však ide o výslovnú požiadavku zákona ako „predtým prijatého práva“. Keďže, ako som už uviedol, takýto zákon v prejednávanej veci neexistuje, je možné odpovedať na prvú otázku položenú vnútroštátnym súdom.
114. Navrhujem preto, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku, ktorú položil Cour d’appel de Bruxelles, záporne, a v dôsledku toho aby rozhodol, že nie je potrebné odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku položenú subsidiárne.
V – Návrh
115. Navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Cour d’appel de Bruxelles takto:
Smernicu 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva v spojení so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov, smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002, týkajúcou sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií, a smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ES z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode), vykladané s ohľadom na články 7, 8, 11 a článok 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie so zreteľom na články 8 a 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby vnútroštátny súd na základe jediného zákonného ustanovenia, podľa ktorého: „[príslušné vnútroštátne súdy] môžu tiež vydať súdny príkaz ukončiť konanie, smerujúci proti sprostredkovateľom, ktorých služby sú využívané tretími osobami na porušovanie autorského práva alebo práva súvisiaceho s autorským právom“, prijal opatrenie ukladajúce „[poskytovateľovi prístupu na internet] povinnosť zaviesť vo vzťahu ku všetkým svojim zákazníkom, in abstracto a preventívne, výlučne na svoje náklady a bez časového obmedzenia, systém filtrovania celej elektronickej komunikácie, tak vstupujúcej, ako aj vystupujúcej a prechádzajúcej jeho službami, najmä využitím programov peer‑to-peer, pričom tento systém by mal za cieľ jednak identifikovať na jeho sieti obeh elektronických súborov obsahujúcich hudobné, kinematografické alebo audiovizuálne dielo, o ktorom navrhovateľ tvrdí, že k nemu má práva, a jednak následne blokovať prenos týchto súborov, buď pri zaslaní požiadavky alebo pri ich odosielaní“.