Vec C‑46/08

Carmen Media Group Ltd

proti

spolkovej krajine Šlezvicko‑Holštajnsko

a

Innenminister des Landes Schleswig‑Holstein

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Schleswig‑Holsteinisches Verwaltungsgericht)

„Článok 49 ES – Slobodné poskytovanie služieb – Držiteľ licencie vydanej v Gibraltári povoľujúcej prijímanie stávok na športové podujatia výlučne v zahraničí – Usporadúvanie stávok na športové podujatia podliehajúce verejnému monopolu na úrovni spolkovej krajiny – Cieľ spočívajúci v prevencii podnecovania na neprimerané výdavky súvisiace s hrou a v boji proti závislosti od hry – Proporcionalita – Obmedzujúce opatrenie, ktoré musí skutočne viesť k zníženiu príležitostí na hru a koherentne a systematicky obmedzovať činnosti súvisiace s hazardnými hrami – Ďalšie hazardné hry, ktoré môžu ponúkať súkromné subjekty – Povoľovacie konanie – Diskrečná právomoc príslušného orgánu – Zákaz ponúkať hazardné hry prostredníctvom internetu – Prechodné opatrenia, ktoré dočasne povoľujú takúto ponuku určitých hospodárskych subjektov“

Abstrakt rozsudku

1.        Slobodné poskytovanie služieb – Ustanovenia Zmluvy – Pôsobnosť – Hazardné hry

(Článok 49 ES)

2.        Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Hazardné hry

(Článok 49 ES)

3.        Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Hazardné hry

(Článok 49 ES)

4.        Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Hazardné hry

(Článok 49 ES)

1.        Článok 49 ES sa má vykladať v tom zmysle, že hospodársky subjekt, ktorý chce ponúkať stávky na športové podujatia prostredníctvom internetu v inom členskom štáte než v členskom štáte svojho sídla, sa nevymyká z pôsobnosti uvedeného ustanovenia len na základe toho, že nemá povolenie, ktoré by mu umožňovalo ponúkať takéto stávky osobám nachádzajúcim sa na území členského štátu jeho sídla, ale len povolenie ponúkať takéto služby osobám nachádzajúcim sa mimo uvedeného územia.

Právo hospodárskeho subjektu so sídlom v jednom členskom štáte poskytovať služby v inom členskom štáte, ktoré potvrdzuje článok 49 ES, totiž nepodlieha podmienke, aby uvedený hospodársky subjekt poskytoval takéto služby aj v členskom štáte svojho sídla. V tomto ohľade toto ustanovenie vyžaduje len to, aby bol poskytovateľ usadený v inom členskom štáte než v členskom štáte adresáta služby.

(pozri body 43, 52, bod 1 výroku)

2.        Článok 49 ES sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ bol zavedený verejný regionálny monopol v oblasti stávok na športové podujatia a lotérie s cieľom prevencie podnecovania na neprimerané výdavky súvisiace s hrou a boja proti závislosti od hry a pokiaľ vnútroštátny súd súčasne konštatuje,

–        že ďalšie druhy hazardných hier môžu prevádzkovať súkromné subjekty s príslušným povolením,

–        a že vzhľadom na ďalšie druhy hazardných hier, ktoré nespadajú pod uvedený monopol a navyše majú vyšší potenciál rizika vzniku závislosti než hry podliehajúce monopolu, príslušné orgány vedú politiku rozširovania ponuky, ktorá rozvíja a stimuluje herné činnosti, a to najmä s cieľom maximalizácie príjmov z nich pochádzajúcich,

môže sa uvedený vnútroštátny súd legitímne domnievať, že takýto monopol nie je vhodný na zaručenie dosiahnutia cieľa, na ktorého účely bol zavedený, a to prispením k zníženiu možností na hru a koherentným a systematickým obmedzením činností v tejto oblasti.

Okolnosť, že hazardné hry, ktoré sú predmetom uvedeného monopolu, patria do právomoci regionálnych orgánov a tieto ďalšie druhy hazardných hier do právomoci spolkových orgánov, je v tomto ohľade irelevantná. Tieto rôzne orgány sú povinné spoločne splniť povinnosť dotknutého členského štátu neporušovať článok 49 ES.

(pozri body 70, 71, bod 2 výroku)

3.        Článok 49 ES sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ je v členskom štáte zavedený režim predchádzajúceho správneho povolenia v súvislosti s ponukou určitých hazardných hier, takýto režim, ktorý je odchýlkou od slobodného poskytovania služieb zaručeného uvedený ustanovením, môže spĺňať požiadavky z neho vyplývajúce len pod podmienkou, že sa zakladá na objektívnych, nediskriminačných a vopred známych kritériách, takže výkon voľnej úvahy vnútroštátnych orgánov rámcovo vymedzí takým spôsobom, aby nemohla byť vykonávaná svojvoľne. Okrem toho každá osoba, na ktorú sa vzťahuje obmedzujúce opatrenie založené na takejto výnimke, musí mať možnosť podať účinný opravný prostriedok na súdny orgán.

Každému členskému štátu totiž prináleží, aby posúdil, či je v kontexte legitímnych cieľov, ktoré sleduje, nevyhnutné úplne alebo čiastočne zakázať činnosti v oblasti hazardných hier, alebo ich stačí len obmedziť a stanoviť na tento účel prísnejšie či menej prísne spôsoby kontroly. Z toho vyplýva, že pokiaľ členský štát sleduje cieľ zníženia príležitostí na hru, má tiež v zásade možnosť zaviesť povoľovací režim a stanoviť v tomto ohľade obmedzenia na počet povolených organizátorov hier. Voľná úvaha, ktorou teda členské štáty disponujú na účely obmedzenia ponuky hazardných hier, ich však nezbavuje povinnosti zaručiť, aby obmedzenia, ktoré zaviedli, spĺňali podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, najmä pokiaľ ide o ich proporcionalitu. V prípade, že je v členskom štáte zavedený povoľovací režim sledujúci legitímne ciele, podobný povoľovací režim nemôže odôvodňovať svojvoľné konanie vnútroštátnych orgánov, ktoré by mohlo zbaviť potrebného účinku ustanovenia práva Únie, a to najmä tie, ktoré sa týkajú takej základnej slobody, ako je základná sloboda zaručená článkom 49 ES.

(pozri body 83 – 86, 90, bod 3 výroku)

4.        Článok 49 ES sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátna právna úprava zakazujúca organizovanie a sprostredkúvanie hazardných hier na internete s cieľom prevencie vzniku neprimeraných výdavkov súvisiacich s hrou a boja proti závislosti od hry, ako aj ochrany mládeže môže byť v zásade uznaná za vhodnú na účely sledovania týchto legitímnych cieľov, a to napriek tomu, že ponuka takýchto hier prostredníctvom tradičných kanálov ostáva naďalej povolená. Samotné vlastnosti ponuky hazardných hier prostredníctvom internetu sa totiž v porovnaní s bežným trhom s takýmito hrami môžu rovnako javiť ako zdroj rôznych väčších rizík v oblasti ochrany spotrebiteľov a predovšetkým mládeže a osôb s osobitnou náklonnosťou k hre alebo schopných vypestovať si takúto náklonnosť. Okrem neexistencie priameho kontaktu medzi spotrebiteľom a poskytovateľom osobitná jednoduchosť a nepretržitosť prístupu k hrám ponúkaným na internete, ako aj objem a možná vysoká frekvencia takejto ponuky medzinárodnej povahy, a to v prostredí, pre ktoré je charakteristická izolácia hráča, anonymita a neexistencia spoločenskej kontroly, predstavujú toľko faktorov, ktoré by mohli dopomôcť k rozvoju závislosti od hry a k neprimeraným výdavkom s tým súvisiacim, a následne aj k zvýšeniu takých súvisiacich negatívnych sociálnych a morálnych dôsledkov.

Okolnosť, že takýto zákaz je sprevádzaný prechodným opatrením, ktorého trvanie sa prísne obmedzuje na obdobie jedného roka, a slúži výlučne na to, aby sa určitým hospodárskym subjektom, ktoré až do súčasnosti legálne ponúkali lotérie prostredníctvom internetu, umožnilo zmeniť svoju činnosť v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákazu, ktorý sa vzťahuje na ich pôvodnú činnosť, nemožno považovať za neprimeraný. Za týchto podmienok sa totiž nezdá, že by takéto opatrenie mohlo mať vplyv na koherentnosť opatrenia zákazu ponuky hazardných hier na internete a na jeho schopnosť dosiahnuť legitímne ciele, ktoré sleduje.

(pozri body 103, 108, 110, 111, bod 4 výroku)