ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)
z 27. novembra 2018 (*)
„Inštitucionálne právo – Európsky parlament – Rozhodnutie vyhlasujúce určité výdavky politickej strany za nespôsobilé na účely financovania z grantu za rozpočtový rok 2015 – Právo na riadnu správu vecí verejných – Právna istota – Nariadenie (ES) č. 2004/2003 – Zákaz nepriameho financovania vnútroštátnej politickej strany“
Vo veci T‑829/16,
Mouvement pour une Europe des nations et des libertés, so sídlom v Paríži (Francúzsko), v zastúpení: A. Varaut, advokát,
žalobkyňa,
proti
Európskemu parlamentu, v zastúpení: C. Burgos a S. Alves, splnomocnené zástupkyne,
žalovanému,
ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Európskeho parlamentu z 12. septembra 2016 vyhlasujúcemu určité výdavky za nespôsobilé na účely financovania z grantu za rozpočtový rok 2015,
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),
v zložení: predseda komory A. M. Collins (spravodajca), sudcovia R. Barents a J. Passer,
tajomník: M. Marescaux, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 26. júna 2018,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobkyňa, Mouvement pour une Europe des nations et des libertés, začala 10. júna 2015 kampaň, ktorá sa týkala imigrácie v rámci Schengenskej dohody (ďalej len „kampaň“). Na francúzskom znení letáku tejto kampane bolo umiestnené logo žalobkyne, ako aj logo plameňa sprevádzaného názvom „Front national“. Okrem toho bolo v holandskom jazykovom znení tohto letáku umiestnené logo žalobkyne spolu s logom Vlaams Belang.
2 Nezávislá audítorská spoločnosť vo svojej výročnej audítorskej správe k účtovnej závierke politických strán na európskej úrovni za rozpočtový rok 2015, ktorá bola schválená 25. apríla 2016, uviedla, že sa jej nepodarilo získať dostatočné dôkazné prostriedky a zistiť ciele, na základe ktorých by mohla vysloviť záver, že výdavky na kampaň boli oprávnené, čo by mohlo mať za následok zníženie grantu priznaného Európskym parlamentom.
3 Na žiadosť Parlamentu predložila žalobkyňa 10. júna 2016 poslednej uvedenej inštitúcii kópiu sporných letákov.
4 V liste z 22. júla 2016 Parlament žalobkyňu informoval o možnom riziku, že sporné výdavky budú posúdené ako nespôsobilé, pretože došlo k nepriamemu financovaniu dvoch vnútroštátnych politických strán, keďže sa tieto dve strany na kampani finančne nepodieľali. Podľa Parlamentu by takéto financovanie mohlo odporovať článku 7 ods. 1 nariadenia (ES) č. 2004/2003 Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o štatúte a financovaní politických strán na európskej úrovni (Ú. v. EÚ L 297, 2003, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 500). Žalobkyňu preto vyzval, aby najneskôr do 22. augusta 2016 predložila svoje pripomienky k namietanej nezrovnalosti.
5 Žalobkyňa požiadala 27. júla 2016 Parlament o určité doplňujúce informácie, a to najmä čo sa týka predchádzajúcich rozhodnutí v prípadoch tohto druhu nezrovnalostí.
6 Parlament žalobkyni odpovedal 10. augusta 2016 a zároveň ju informoval o predĺžení lehoty na predloženie jej pripomienok do 2. septembra 2016.
7 Žalobkyňa 2. septembra 2016 zaslala svoje pripomienky.
8 Generálny tajomník zaslal 5. septembra 2016 predsedníctvu Parlamentu oznámenie, v ktorom ho požiadal, aby s konečnou platnosťou rozhodol o účtovnej závierke niekoľkých politických strán na európskej úrovni, vrátane žalobkyne, za rozpočtový rok 2015. V tomto oznámení sa uvádzalo, že záverečné správy a všetky ostatné dokumenty týkajúce sa účtovnej závierky za tento rozpočtový rok sa členom Parlamentu sprístupnia na požiadanie.
9 Parlamentné útvary predložili predsedovi Parlamentu 7. septembra 2016 pripomienky žalobkyne a v tejto súvislosti spresnili, že nijako neovplyvňujú stanovisko Parlamentu.
10 Predsedníctvo Parlamentu na zasadnutí 12. septembra 2016 preskúmalo záverečnú správu, ktorú žalobkyňa predložila po dokončení svojej účtovnej závierky za rozpočtový rok 2015. Sumu 63 853 eur súvisiacu s kampaňou označilo za nespôsobilú a konečnú výšku grantu priznanej žalobkyni stanovil na 400 777,83 eura (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
11 Parlament 26. septembra 2016 oznámil žalobkyni napadnuté rozhodnutie.
Konanie a návrhy účastníkov konania
12 Podaním doručeným tajomníkovi Všeobecného súdu 25. novembra 2016 podala žalobkyňa túto žalobu.
13 Samostatným podaním predloženým tajomníkovi Všeobecného súdu 7. februára 2017 vzniesol Parlament námietku neprípustnosti v súlade s článkom 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
14 Žalobkyňa predložila svoje pripomienky k tejto námietke 17. a 27. marca 2017.
15 Všeobecný súd uznesením z 2. mája 2017 rozhodol o spojení konania o námietke neprípustnosti s konaním vo veci samej.
16 Žalobkyňa v zásade navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol námietku neprípustnosti žaloby,
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania.
17 Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
18 Na návrh sudcu spravodajcu Všeobecný súd (ôsma komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania, aby predložili určité dokumenty a odpovedali na niektoré písomne položené otázky pred pojednávaním vo veci, čo účastníci splnili v stanovenej lehote.
19 Účastníci konania sa vyjadrili a odpovedali na otázky položené Všeobecným súdom na pojednávaní 26. júna 2018.
Právny stav
O prípustnosti
20 Parlament vzniesol námietku neprípustnosti z dôvodu porušenia článku 263 ZFEÚ a článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku.
21 Parlament na jednej strane žalobkyni vytýka, že žalobu podala proti predsedníctvu Parlamentu, ktorý nie je inštitúciou a ani orgánom, resp. úradom, či agentúrou Únie v zmysle článku 263 ZFEÚ. Všeobecný súd preto nemá právomoc rozhodovať o uvedenej žalobe.
22 Na druhej strane Parlament tvrdí, že žaloba nespĺňa požiadavky upravené článkom 76 písm. d) rokovacieho poriadku, vykladaného v súlade s judikatúrou, pretože sa v nej neuvádzajú žalobné dôvody a neobsahuje stručné zhrnutie týchto dôvodov takým spôsobom, ktorý by mu umožnil pripraviť si svoju obranu. Osobitne zdôrazňuje, že v žalobe sa síce nachádza časť, nazvaná „porušenie práva na riadnu správu vecí verejných“, ktorá je venovaná údajnému porušeniu článku 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ale zároveň obsahuje aj časť s názvom „o veci samej“, ktorá je v rámci žaloby najdlhšia a v ktorej nie je uvedený nijaký žalobný dôvod.
23 Žalobkyňa spochybňuje výhrady uvádzané Parlamentom.
24 Čo sa týka prvej výhrady Parlamentu treba pripomenúť, že Všeobecný súd má právomoc rozhodovať o žalobách predložených podľa článku 263 ZFEÚ a namierených výlučne proti aktom inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie.
25 V tomto ohľade sa musí po prvé zdôrazniť, že táto žaloba je namierená proti napadnutému rozhodnutiu, ktoré 12. septembra 2016 vydal zodpovedný orgán v súlade s vnútornými predpismi Parlamentu, konkrétne jeho predsedníctvo, a ktoré bolo žalobkyni oznámené 26. septembra 2016. Z toho vyplýva, že návrh na zrušenie tohto rozhodnutia je nevyhnutne namierený proti Parlamentu ako autorovi aktu (pozri v tomto zmysle uznesenie z 5. septembra 2012, Farage/Parlament a Buzek, T‑564/11, neuverejnené, EU:T:2012:403, bod 18).
26 Po druhé, keď Parlament žalobkyni oznamoval napadnuté rozhodnutie, výslovne uviedol, že žalobkyňa môže Všeobecnému súdu predložiť návrh na zrušenie namierený proti „rozhodnutiu predsedníctva Parlamentu“.
27 Po tretie, v súlade s judikatúrou treba zdôrazniť, že žalobkyňa v rámci svojich pripomienok týkajúcich sa námietky neprípustnosti spresnila, že na žalobu treba nahliadať tak, ako keby bola podaná proti Parlamentu, pričom bezpodmienečne netrvá na tom, aby bolo predsedníctvo Parlamentu označené ako žalovaná strana (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. októbra 2006, Aisne a Nature/Komisia, T‑173/06, neuverejnené, EU:T:2006:320, body 17 a 20).
28 Po štvrté, označenie napadnutého rozhodnutia prijatého 12. septembra 2016 a oznámeného 26. septembra 2016 v texte žaloby vylučuje pochybnosti o tom, že žalobkyňa chcela svoju žalobu podať proti Parlamentu. Spresnenie uvedené v bode 27 vyššie totiž musí byť za týchto okolností považované za objasnenie, a nie za zmenu alebo odstránenie vád žaloby, pokiaľ ide o niektorú z náležitostí uvedených v článku 76 rokovacieho poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2004, Španielsko a Fínsko/Parlament a Rada, C‑184/02 a C‑223/02, EU:C:2004:497, bod 17).
29 Po piate, žalobkyňa na pojednávaní potvrdila, že jej žaloba sa týkala napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo prijaté 12. septembra 2016, t. j. aktu Parlamentu.
30 Na základe týchto skutočností možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že žaloba je podaná proti Parlamentu v zmysle článku 263 ZFEÚ.
31 Napokon treba zdôrazniť, že toto konanie sa líši od konaní, ktoré viedli k vyhláseniu uznesení z 18. septembra 2015, Petrov a. i./Parlament a predseda Parlamentu (T‑452/15, neuverejnené, EU:T:2015:709), a zo 4. februára 2016, Voigt/Parlament (T‑618/15, neuverejnené, EU:T:2016:72), citovaných Parlamentom, v ktorých boli žaloby namierené proti predsedovi Parlamentu a proti Parlamentu. V posledných uvedených konaniach sa totiž Všeobecný súd obmedzil len na zamietnutie žalôb ako čiastočne neprípustných v rozsahu, v akom boli namierené proti predsedovi Parlamentu a pokračoval vo svojom vecnom preskúmaní v rozsahu, v akom boli tieto žaloby namierené aj proti Parlamentu, pričom na rozdiel od prejednávanej veci osobitne neskúmal, proti komu bola v skutočnosti žaloba namierená.
32 Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa prvá výhrada Parlamentu založená na neprípustnosti musí zamietnuť.
33 Čo sa týka druhej výhrady Parlamentu, treba pripomenúť, že podľa článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku obsahuje žaloba namietané dôvody a tvrdenia, ako aj stručné zhrnutie uvedených dôvodov.
34 Podľa ustálenej judikatúry sa bez ohľadu na akúkoľvek terminologickú otázku vyžaduje, aby toto zhrnutie bolo dostatočne jasné a presné na to, aby si žalovaný mohol pripraviť svoju obranu a aby Všeobecný súd mohol rozhodnúť o žalobe prípadne bez toho, aby musel žiadať o ďalšie informácie. Na to, aby bola žaloba prípustná, je totiž potrebné, aby základné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je založená, vyplývali aspoň stručne, ale vnútorne súladne a zrozumiteľne, z textu samotnej žaloby, aby sa zaistila právna istota a riadny výkon spravodlivosti (pozri rozsudok zo 6. októbra 2015, Corporación Empresarial de Materiales de Construcción/Komisia, T‑250/12, EU:T:2015:749, bod 101 a citovaná judikatúra).
35 V prejednávanej veci ako uznáva aj samotný Parlament, obsahuje žaloba časť, nazvanú „Porušenie práva na riadnu správu vecí verejných“. Okrem toho sa v texte tejto časti osobitne odkazuje na článok 41 Charty. Navyše z bodov 22 až 42 žaloby vyplýva, že žalobkyňa Parlamentu predovšetkým vytýka, že svojmu rozhodovaciemu orgánu, teda svojmu predsedníctvu, nepredložil pripomienky žalobkyne pred prijatím napadnutého rozhodnutia. Ide o prvý žalobný dôvod uvádzaný žalobkyňou.
36 Čo sa týka časti, nazvanej „O veci samej“, táto sa delí na tri oddiely. Prvý oddiel je nazvaný „Financovanie vnútroštátnej politickej strany: nejasný pojem, vektor právnej neistoty“. Aj z bodov 44 až 57 žaloby vzťahujúcich sa na tento oddiel vyplýva, že podľa žalobkyne odporuje zákaz nepriameho financovania vnútroštátnej politickej strany, ktorý vyplýva z článku 7 nariadenia č. 2004/2003, zásade právnej istoty. Ide teda o druhý žalobný dôvod uvádzaný žalobkyňou.
37 Parlament na pojednávaní predovšetkým tvrdil, že žalobou sa výslovne nenamietalo porušenie zásady právnej istoty a žalobný dôvod založený na porušení predmetnej zásady sa preto musí zamietnuť ako neprípustný. V tomto zmysle treba poznamenať, že porušenie tejto zásady sa výslovne uvádza už v názve prvého oddielu, ako vyplýva aj z bodu 36 vyššie a tiež z bodov 43 a 52 žaloby. Parlament navyše v bodoch 32 až 39 vyjadrenia k žalobe odpovedal na tvrdenia uvádzané žalobkyňou. Vzhľadom na uvedené sa tvrdenia prednesené na pojednávaní musia zamietnuť.
38 Napokon, v časti žaloby s názvom „O veci samej“ sa druhý a tretí oddiel označujú ako „Vyjadrenie európskej kampane v členských štátoch“ a „Logo v zákonnom formáte“. Aj z bodov 58 až 81 žaloby, ktoré odkazujú na tieto oddiely, vyplýva, že podľa tvrdení žalobkyne sa Parlament v zásade dopustil nesprávneho posúdenia, keď v napadnutom rozhodnutí dotknuté výdavky chybne vyhlásil za nespôsobilé, pretože predstavujú nepriame financovanie vnútroštátnej politickej strany v zmysle článku 7 nariadenia č. 2004/2003. Ide teda o tretí žalobný dôvod uvádzaný žalobkyňou.
39 Vzhľadom na uvedené žaloba spĺňa minimálne požiadavky prijaté judikatúrou s ohľadom na článok 76 písm. d) rokovacieho poriadku. Treba tiež konštatovať, že Parlament dokázal rozpoznať žalobné dôvody a tvrdenia uvádzané žalobkyňou, a teda mal možnosť ich vo svojich písomných podaniach spochybniť. Druhú námietku neprípustnosti preto treba zamietnuť.
40 Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa námietka neprípustnosti vznesená Parlamentom musí zamietnuť.
O veci samej
41 Na podporu svojho návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalobkyňa uvádza v zásade tri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, druhý na porušení zásady právnej istoty a tretí na porušení článku 7 nariadenia č. 2004/2003.
O porušení zásady riadnej správy vecí verejných
42 Prvým dôvodom žalobkyňa namieta porušenie zásady riadnej správy vecí verejných, najmä práva na nestranné a spravodlivé prejednanie jej záležitostí a práva na vypočutie zaručených článkom 41 Charty. V tejto súvislosti tvrdí, že orgán vydávajúci rozhodnutie, teda predsedníctvo Parlamentu, nepreskúmal sporný leták a nezohľadnil jej pripomienky, ktoré mu neboli predložené, pričom sa opieral len o oznámenie generálneho tajomníka, ktoré nie je nestranné. Tvrdí, že v konaní pred týmto predsedníctvom sa jej mala poskytnúť možnosť na obranu, a to aspoň v písomnej podobe. Okrem toho spochybňuje, že prácu servisných útvarov Parlamentu možno považovať len za činnosť, ktorá má výlučne prípravnú povahu, keďže sú to práve tieto servisné útvary, ktoré posudzujú relevantné dokumenty a predkladajú návrhy predsedníctvu, ktoré nie je s týmito dokumentmi ani tvrdeniami žalobkyne oboznámené, a preto môže len potvrdiť návrh, ktorý mu je predkladaný.
43 Žalobkyňa dodáva, že takýto postup odporuje zároveň aj článku 16 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe schváleného rozhodnutím Parlamentu zo 6. septembra 2001 (Ú. v. ES C 72 E, 2002, s. 331, ďalej len „Európsky kódex dobrej správnej praxe“), ktorý zaručuje právo na vypočutie a predloženie pripomienok.
44 Žalobkyňa sa napokon domnieva, že Parlament porušil článok 8 rozhodnutia predsedníctva Parlamentu z 29. marca 2004 upravujúceho pravidlá uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2004/2003 v znení zmien a doplnení (Ú. v. EÚ C 63, 2014, s. 1, ďalej len „rozhodnutie predsedníctva Parlamentu z 29. marca 2004“), podľa ktorého toto predsedníctvo pred prijatím rozhodnutia umožní príjemcovi grantu, aby sa vyjadril k zisteným nezrovnalostiam. Vo svojej replike spresňuje, že list Parlamentu z 22. júla 2006 odkazoval výslovne na toto ustanovenie.
45 Parlament nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne.
46 Podľa článku 41 ods. 1 Charty s názvom „Právo na dobrú správu vecí verejných“ má každý právo, aby inštitúcie a orgány Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.
47 Okrem toho podľa článku 41 ods. 2 písm. a) Charty právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať.
48 Podľa judikatúry sa zásada riadnej správy vecí verejných spája najmä s povinnosťou zodpovednej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti v prejednávanej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júna 2017, Schniga/OCVV, C‑625/15 P, EU:C:2017:435, bod 47).
49 Táto požiadavka nestrannosti zahŕňa jednak subjektívnu nestrannosť v tom zmysle, že žiadny z členov inštitúcie, ktorá rozhoduje o veci, nesmie prejavovať osobnú zaujatosť a jednak objektívnu nestrannosť v tom zmysle, že inštitúcia musí poskytnúť dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností v tomto ohľade (pozri rozsudok z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia, C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 155). Z judikatúry vyplýva, že platí domnienka subjektívnej nestrannosti, až kým sa nepreukáže opak (pozri analogicky rozsudky z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a. i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, EU:C:2008:375, bod 54, a z 19. februára 2009, Gorostiaga Atxalandabaso/Parlament, C‑308/07 P, EU:C:2009:103, bod 46).
50 Z judikatúry tiež vyplýva, že dodržiavanie práva na obranu predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá sa uplatní vtedy, ak má správny orgán v úmysle prijať voči osobe rozhodnutie, ktoré nepriaznivo zasahuje do jej postavenia. Na základe tejto zásady sa musí osobám, ktorých záujmy toto rozhodnutie významnou mierou ovplyvňuje, umožniť, aby mohli účinne vyjadriť svoje stanovisko ku skutočnostiam, z ktorých správny orgán zamýšľa vychádzať pri svojom rozhodnutí (rozsudok z 18. decembra 2008, Sopropé, C‑349/07, EU:C:2008:746, body 36 a 37).
51 Prvý žalobný dôvod treba preskúmať so zreteľom na tieto zásady.
52 Čo sa týka výhrady založenej na porušení povinnosti nestranného a spravodlivého preskúmania všetkých relevantných skutočností v prejednávanej veci, treba pripomenúť, že Parlamentu bola 10. júna 2016 doručená kópia letákov kampane. Parlament navyše žalobkyňu vyzval, aby predložila svoje pripomienky k nespôsobilosti sporných výdavkov najneskôr do 22. augusta 2016, t. j. v lehote, ktorá bola následne predĺžená do 2. septembra 2016. Generálny tajomník Parlamentu zaslal 5. septembra 2016 predsedníctvu Parlamentu oznámenie, v ktorom mu navrhol, aby sporné výdavky vyhlásil za nespôsobilé a zároveň dodal, že záverečná správa, ako aj všetky ostatné dokumenty týkajúce sa účtovnej závierky za rozpočtový rok 2015, boli prístupné na požiadanie. Okrem toho ako vyplýva z listu servisných útvarov Parlamentu odoslaného predsedovi 7. septembra 2016 a ako uznala aj samotná žalobkyňa na pojednávaní, pripomienky žalobkyne z 2. septembra 2016 boli zohľadnené, hoci tvrdí, že ich neposudzoval príslušný orgán.
53 Treba spresniť, že v tomto liste zo 7. septembra 2016 servisné útvary Parlamentu predložili pripomienky žalobkyne predsedovi Parlamentu, ktorý je jedným z členov predsedníctva podľa článku 24 v tej dobe účinného Rokovacieho poriadku Parlamentu, a zároveň dodali, že tieto pripomienky neovplyvňujú návrh na prípadné vyhlásenie sporných výdavkov za nespôsobilé. Za týchto okolností vydalo predsedníctvo Parlamentu 12. septembra 2016 sporné rozhodnutie.
54 Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že Parlament si zadovážil potrebné informácie pre prijatie spravodlivého a nestranného rozhodnutia.
55 Navyše orgánu, ktorý je príslušný pre prijatie napadnutého rozhodnutia, teda predsedníctvu Parlamentu, nemožno vytýkať, že sa opieral o prípravnú prácu servisných útvarov inštitúcie. V tomto zmysle žalobkyňa na pojednávaní pripustila, že Parlament sa naozaj môže opierať o prípravné práce týchto servisných útvarov. Parlamentu preto nemožno vytýkať ani to, že postupoval na základe návrhu jeho generálneho tajomníka, čo navyše stanovuje článok 224 v tom čase účinného Rokovacieho poriadku Parlamentu. Okrem toho treba zdôrazniť, že oznámenie tohto generálneho tajomníka z 5. septembra 2016 informovalo členov predsedníctva o tom, že všetky relevantné dokumenty, a teda aj pripomienky žalobkyne, boli dostupné na požiadanie.
56 Treba tiež odmietnuť tvrdenie žalobkyne, ktoré uviedla na pojednávaní v tom zmysle, že list zo 7. septembra 2016 preukazuje, že napadnuté rozhodnutie v skutočnosti neprijal zodpovedný orgán, t. j. predsedníctvo Parlamentu, ale de facto servisné útvary Parlamentu. Tento list, ktorý uvedené servisné útvary adresovali predsedovi Parlamentu, totiž výslovne potvrdzuje, že uvedené servisné útvary preskúmali pripomienky žalobkyne, že tieto pripomienky neovplyvňujú návrh, ktorý predmetnému predsedníctvu predložil Generálny tajomník Parlamentu, a že boli riadne predložené predsedovi ako členovi tohto predsedníctva.
57 Treba dodať, že žalobkyňa neuvádza nijaký argument, ktorý by mohol spochybniť objektívnu alebo subjektívnu nestrannosť Parlamentu v zmysle judikatúry citovanej v bode 49 vyššie.
58 Vzhľadom na tieto skutočnosti sa výhrada založená na porušení článku 41 ods. 1 Charty musí zamietnuť.
59 Čo sa týka výhrady založenej na porušení práva byť vypočutý, treba konštatovať, že žalobkyňa mala možnosť predložiť svoje pripomienky k prípadnej nespôsobilosti sporných výdavkov, ako vyplýva z bodu 52 vyššie. Navyše, na rozdiel od tvrdení žalobkyne, v súlade s bodom 55 vyššie, nič nebráni tomu, aby sa predsedníctvo Parlamentu opieralo o prípravné práce servisných útvarov tejto inštitúcie, resp. tomu, aby postupovalo podľa návrhu generálneho tajomníka tejto inštitúcie. Na záver je potrebné opäť pripomenúť, že dotknuté servisné útvary predložili pripomienky žalobkyne predsedovi Parlamentu a že členovia tohto predsedníctva k nim mali na požiadanie prístup.
60 Z tohto dôvodu treba zamietnuť výhradu založenú na porušení článku 41 ods. 2 písm. a) Charty.
61 Čo sa týka porušenia článku 16 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe, treba zdôrazniť, že toto ustanovenie zaručuje právo na vypočutie a právo na predloženie pripomienok. To znamená, že bez ohľadu na právnu záväznosť tohto textu pre Európsky parlament, ktorý ho prijal rozhodnutím zo 6. septembra 2001, sa táto výhrada musí zamietnuť z dôvodov uvedených v bode 59 vyššie.
62 Napokon, čo sa týka porušenia rozhodnutia predsedníctva Parlamentu z 29. marca 2004, stačí nezávisle od otázky, či sa uplatní článok 7 alebo 8, konštatovať, že žalobkyňa vo svojej podstate namieta porušenie práva na vypočutie, ktoré upravujú tieto ustanovenia. Táto výhrada sa preto taktiež musí zamietnuť z dôvodov uvedených v bode 59 vyššie.
63 Vzhľadom na vyššie uvedené sa prvý žalobný dôvod musí zamietnuť ako nedôvodný.
O porušení zásady právnej istoty
64 Svojím druhým žalobným dôvodom žalobkyňa v zásade tvrdí, že zákaz nepriameho financovania vnútroštátnych politických strán stanovený článkom 7 nariadenia č. 2004/2003 odporuje zásade právnej istoty. Predovšetkým sa domnieva, že akákoľvek kampaň vedená pomocou finančných prostriedkov politickej strany na európskej úrovni môže nepriamo podporovať činnosť vnútroštátnej politickej strany. Preto namieta, že napadnuté rozhodnutie v súvislosti s vyhlásením sporných výdavkov za nespôsobilé vychádzalo z tohto vágneho pojmu.
65 Parlament nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne.
66 V prvom rade aj napriek tomu, že žalobkyňa formálne nevznáša námietku nezákonnosti podľa článku 277 ZFEÚ, treba poznamenať, že v zásade tvrdí, že článok 7 nariadenia č. 2004/2003, ktorý slúžil ako základ pre prijatie napadnutého rozhodnutia, odporuje všeobecnej zásade právnej istoty. V tejto súvislosti treba spresniť, že právo Únie nestanovuje požiadavku formálneho vznesenia námietky nezákonnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. septembra 2016, Janukovyč/Rada, T‑346/14, EU:T:2016:497, bod 56, a z 15. septembra 2016, Janukovyč/Rada, T‑348/14, EU:T:2016:508, bod 57). S ohľadom na judikatúru sa totiž možno domnievať, že námietka nezákonnosti bola vznesená implicitne v rozsahu, v akom zo žaloby relatívne jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa v skutočnosti formuluje takúto výhradu (rozsudok zo 6. júna 1996, Baiwir/Komisia, T‑262/94, EU:T:1996:75, bod 37). V prejednávanej veci z posúdenia bodu 44 a nasl. žaloby vyplýva, že žalobkyňa implicitne vznáša námietku nezákonnosti. Okrem toho z bodu 33 vyjadrenia k žalobe vyplýva, že Parlament sa mohol dokonale oboznámiť s rozsahom výhrady vznesenej žalobkyňou. Druhý žalobný dôvod preto treba preskúmať vo veci samej.
67 Podľa článku 7 nariadenia č. 2004/2003 finančné prostriedky politických strán na európskej úrovni zo všeobecného rozpočtu Európskej únie alebo z akéhokoľvek iného zdroja nemôžu byť použité na priame alebo nepriame financovanie iných politických strán, a najmä vnútroštátnych strán alebo kandidátov.
68 Podľa ustálenej judikatúry si zásada právnej istoty, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie, vyžaduje, aby právne pravidlá boli jasné, presné a mali predvídateľné účinky s cieľom umožniť dotknutým osobám orientáciu v situáciách a právnych vzťahoch v pôsobnosti právneho poriadku Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. februára 1996, Duff a i., C‑63/93, EU:C:1996:51, bod 20; zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, C‑76/06 P, EU:C:2007:326, bod 79, a z 18. novembra 2008, Förster, C‑158/07, EU:C:2008:630, bod 67).
69 V tomto ohľade treba zdôrazniť, že význam pojmu predvídateľnosť závisí z veľkej časti od obsahu textu, o ktorý ide, od oblasti, na ktorú sa vzťahuje, ako aj od počtu a charakteru osôb, ktorým je určený. Predvídateľnosť textu nebráni tomu, aby dotknutá osoba musela požiadať o objasnenie, ktoré by jej umožnilo na primeranej úrovni posúdiť v prípade skutkových okolností veci dôsledky, ktoré by mohli vyplynúť z určitého aktu (rozsudok z 21. septembra 2017, Eurofast/Komisia, T‑87/16, neuverejnený, EU:T:2017:641, bod 98).
70 Navyše ako tvrdí Parlament, zásada právnej istoty nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo zodpovednému orgánu právo na voľnú úvahu alebo aby tento orgán používal abstraktné právne pojmy, ktoré musí v konkrétnom prípade vykladať a uplatňovať uvedený orgán, pričom tým nie je dotknuté preskúmanie súdnymi orgánmi Únie (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 22. mája 2008, Evonik Degussa/Komisia, C‑266/06 P, neuverejnený, EU:C:2008:295, bod 45, a z 8. júla 2008, AC‑Treuhand/Komisia, T‑99/04, EU:T:2008:256, bod 163).
71 Napokon požiadavky zásady právnej istoty nemožno chápať v tom zmysle, že nariaďujú, aby norma, ktorá používa abstraktný právny pojem, uviedla rôzne konkrétne prípady, v ktorých sa tento pojem uplatní, keďže všetky tieto príklady nemôže normotvorca vopred určiť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. júla 2017, Marco Tronchetti Provera a i., C‑206/16, EU:C:2017:572, bod 42).
72 V prejednávanej veci treba konštatovať, že zákaz priameho alebo nepriameho financovania vnútroštátnych politických strán upravený v článku 7 nariadenia č. 2004/2003 je jasný. Okrem toho zákaz nepriameho financovania je vo svojej podstate dôsledkom zákazu priameho financovania, pretože v opačnom prípade by tento zákaz bolo možné jednoducho obísť. Čo sa týka zákazu nepriameho financovania, treba konštatovať, že ide o abstraktný právny pojem a že dotknuté ustanovenie neobsahuje vyčerpávajúcu definíciu tohto pojmu, ani zoznam druhov správania, ktoré by patrili do pôsobnosti tohto zákazu. Aj napriek tomu však treba vychádzať z domnienky, že podnikateľ, ktorý koná s náležitou starostlivosťou, musí byť schopný predpokladať, ako tvrdí Parlament, že v prípade, ak vnútroštátna politická strana získa finančnú výhodu najmä preto, že jej nevzniknú náklady, ktoré by inak musela znášať, hoci nedošlo k priamemu prevodu finančných prostriedkov, ide o nepriame financovanie. Inými slovami nemožno prijať tvrdenie, že obozretná politická strana na európskej úrovni by nedokázala predvídať, že poskytnutie akejkoľvek výhody vnútroštátnej politickej strane bez toho, aby táto strana znášala príslušné výdavky, predstavuje nepriame financovanie činností tejto strany.
73 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné druhý žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
O porušení článku 7 nariadenia č. 2004/2003
74 Svojím tretím žalobným dôvodom žalobkyňa tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí sa nesprávne konštatovalo, že výdavky na sporné letáky predstavovali nepriame financovanie vnútroštátnych politických strán v zmysle článku 7 nariadenia č. 2004/2003 predovšetkým z dvoch dôvodov.
75 Na jednej strane bol sporný leták podľa žalobkyne vyjadrením kampane európskeho významu, ktorá sa začala v sídle Parlamentu v Štrasburgu (Francúzsko) 10. júna 2015 a ktorej cieľom bolo informovať občanov Únie o negatívnych vplyvoch Schengenskej dohody na migračné vlny. Tvrdí, že v rámci kampane, ktorá bola určená všetkým členským štátom Únie, sa rozhodla zverejniť na svojej internetovej stránke a sociálnych sieťach viacero letákov s vlajkou Únie, kým vo Francúzsku a v Belgicku, ktoré sú obzvlášť postihnuté migračnými vlnami, sa viedla samostatná letáková kampaň. Zdôrazňuje, že strana Front national sa nezapojila do tejto kampane vo Francúzsku a neuskutočnila žiadnu tlačovú konferenciu na túto tému. Navyše regionálne voľby vo Francúzsku boli v tom čase ešte ďaleko a zamerali by sa na otázky, ktoré by priamo nesúviseli s migračnými vlnami.
76 Podľa žalobkyne by v prípade prijatia tvrdenia Parlamentu bola povinná viesť svoje letákové kampane výlučne o otázkach, ktoré by žiadnym spôsobom nesúviseli s politickými záujmami strany Front national, čo by nebolo možné, pretože vnútroštátna politická strana sa zaoberá všetkými otázkami, ktoré by mohli občanov zaujímať. Dodáva, že problematika migračných vĺn a Schengenskej zmluvy je európskou problematikou.
77 Na druhej strane žalobkyňa tvrdí, že údajné logá sporných vnútroštátnych politických strán, konkrétne logo strany Front national a strany Vlaams Belang, boli päťnásobne menšie ako logo žalobkyne. Táto situácia sa preto líši od predchádzajúcich rozhodnutí, na ktoré poukázal Parlament vo svojich listoch z 22. júla a 10. augusta 2016, kde boli sporné logá porovnateľne veľké. Ďalej zdôrazňuje, že podľa bodu 6 ods. 7 príručky o grantoch na prevádzku poskytovaných Parlamentom pre strany a politické združenia na európskej úrovni v súvislosti s financovaním kampaní v rámci volieb do Parlamentu platí, že na to, aby sa pomoc nepovažovala za nepriamu finančnú pomoc, je potrebné, aby názvy a logá politickej strany na európskej úrovni použité v publikáciách neboli menej viditeľné ako názvy vnútroštátnych strán alebo kandidátov.
78 Žalobkyňa tvrdí, že umiestnenie údajného loga strany Front national na letákoch nemalo za cieľ nepriamo zvýhodniť túto vnútroštátnu politickú stranu, ale zabezpečiť zrozumiteľnosť kampane pre francúzskych občanov. Vyššie uvedené platí aj pre údajné logo Vlaams Belang, čo sa týka letákov určených pre Belgicko.
79 Žalobkyňa vo svojich písomných podaniach taktiež tvrdí, že logo umiestnené na letákoch určených pre Francúzsko, nebolo logom strany Front national, pretože jej logo tvorí trojfarebný plameň (modrý, biely a červený), kým sporné logo bolo iba dvojfarebné. Ide teda o logo zastúpenia strany Front National na úrovni žalobkyne a nie o logo strany Front national ako také. Ďalej dodáva, že Parlament nepredkladá dôkaz o tom, že francúzska verejnosť by sa domnievala, že leták pochádza od strany Front national. V skutočnosti sa na letáku jasne uvádzalo, že žalobkyňa „je jediná zodpovedná za obsah“.
80 Na pojednávaní však žalobkyňa pripustila, že dotknutá verejnosť si vzhľadom na sporné logo pravdepodobne spojí leták so stranou Front national, keďže by zrejme nepostrehla rozdiel. Tvrdí však, že v skutočnosti je potrebné, aby si verejnosť mohla spojiť toto logo s vnútroštátnou politickou stranou, v prejednávanej veci so stranou Front national, aby vedela určiť, od koho táto správa pochádza, keďže politické strany na európskej úrovni nie sú známe.
81 Európsky parlament nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne.
82 Treba pripomenúť, že v zmysle článku 7 nariadenia č. 2004/2003 nemôžu byť finančné prostriedky politických strán na európskej úrovni zo všeobecného rozpočtu Európskej únie alebo z akéhokoľvek iného zdroja použité na priame alebo nepriame financovanie iných politických strán, a najmä vnútroštátnych strán alebo kandidátov. Navyše, ako už bolo uvedené v bode 72 vyššie, možno vysloviť záver, že v prípade, ak vnútroštátna politická strana získa finančnú výhodu, a to najmä preto, že jej nevzniknú výdavky, ktoré by inak musela znášať, aj keď nedošlo k priamemu prevodu finančných prostriedkov, dochádza k nepriamemu financovaniu.
83 V rámci preskúmania tretieho žalobného dôvodu preto treba určiť, či sa v napadnutom rozhodnutí nesprávne konštatuje, že dve vnútroštátne politické strany, konkrétne Front national a Vlaams Belang, získali nepriamu peňažnú výhodu, ktorá vyplynula z priebehu kampane. Na účely takéhoto preskúmania je vhodné prihliadať na sériu skutočností týkajúcich sa obsahu uvedenej kampane, vnímania verejnosti, ako aj na geografické a časové faktory.
84 Po prvé, čo sa týka obsahu kampane, treba poznamenať, že Parlament nepovažuje za problematickú tému tejto kampane, teda údajný vplyv Schengenskej dohody na migračné vlny. V skutočnosti z listu Parlamentu z 22. júla 2016, z oznámenia Generálneho tajomníka Parlamentu adresovaného predsedníctvu tejto inštitúcie z 5. septembra 2016 a z listu Parlamentu z 26. septembra 2016, ktorým bolo oznámené napadnuté rozhodnutie, vyplýva, že rozhodujúcou skutočnosťou pre prijatie tohto rozhodnutia je predpoklad, že verejnosť by takúto kampaň mohla vnímať tak, že pochádza aspoň čiastočne od strany Front national a strany Vlaams Belang. Na rozdiel od tvrdení žalobkyne, z výkladu, ku ktorému sa prikláňa Parlament, nevyplýva, že by s cieľom dodržať ustanovenie článku 7 nariadenia č. 2004/2003 bola povinná viesť kampaň o témach, ktoré nijako nesúvisia so záujmami akejkoľvek vnútroštátnej politickej strany.
85 Po druhé, ako už bolo uvedené v bode 84 vyššie, ústredným prvkom napadnutého rozhodnutia je vnímanie časti verejnosti v tom zmysle, že kampaň pochádza, aspoň sčasti, od strán Front national a Vlaams Belang, aj keď sa na nej primerane finančne nepodieľali. V tejto súvislosti treba konštatovať, že uskutočnenie kampane, ktorú verejnosť vníma tak, že bola prinajmenšom sčasti zorganizovaná v spolupráci s vnútroštátnou politickou stranou, aj keď sa táto strana na jej financovaní primerane nepodieľa, môže vnútroštátnej politickej strane poskytnúť nepriamu finančnú výhodu. V takomto prípade má totiž vnútroštátna politická strana prospech zo zviditeľnenia v povedomí verejnosti a zo šírenia správy, ku ktorej sa hlási, aj keď nijako neprispela na úhradu nákladov súvisiacich s uskutočnením tejto kampane.
86 V prejednávanej veci aj napriek tomu, že sa žalobkyňa snažila vo svojich písomných podaniach argumentovať tým, že logo umiestnené na jej letákoch určených pre Francúzsko nebolo v skutočnosti logom strany Front national a že Parlament nepreukázal, že francúzska verejnosť sa domnievala, že leták pochádzal od strany Front national, treba konštatovať, že na pojednávaní žalobkyňa upustila od tejto argumentácie, keď uznala, že verejnosť by si na základe tohto loga pravdepodobne spájala leták so stranou Front national.
87 Ďalej treba konštatovať, že žalobkyňa vo svojich písomných podaniach neuviedla nijaké tvrdenie, ktorým by vyvrátila konštatovanie, podľa ktorého bolo logo umiestnené na holandskom jazykovom znení letáku logom strany Vlaams Belang. V odpovedi na otázky Všeobecného súdu na pojednávaní žalobkyňa navyše uznala, že skutočne išlo o logo Vlaams Belang.
88 V napadnutom rozhodnutí preto Parlament mohol vysloviť správny záver, že v prejednávanej veci by verejnosť vnímala kampaň prinajmenšom sčasti tak, že pochádzala od strán Front national a Vlaams Belang.
89 Okrem toho sa musí zamietnuť aj tvrdenie žalobkyne uvedené v bode 68, ktoré zdôraznila aj na pojednávaní, že umiestnenie loga strany Front national a loga strany Vlaams Belang bolo potrebné, aby sa občanom umožnilo identifikovať pôvodcu kampane. Aj keď je politická strana na európskej úrovni v zásade oprávnená zorganizovať kampaň v spolupráci s vnútroštátnou politickou stranou, nič to nemení na tom, že vnútroštátna politická strana je povinná sa primerane podieľať na financovaní uvedenej kampane, aby nedošlo k porušeniu zákazu nepriameho financovania upraveného v článku 7 nariadenia č. 2004/2003. V tomto zmysle treba konštatovať, že žalobkyňa netvrdí, že by sa dotknuté vnútroštátne politické strany, konkrétne Front national a Vlaams Belang, akýmkoľvek spôsobom podieľali na financovaní kampane.
90 Rovnako treba zamietnuť aj argument žalobkyne, ktorý sa týka veľkosti loga. Skutočnosť, že na letákoch bolo logo žalobkyne väčšie ako logo strán Front national a Vlaams Belang, čo nemožno poprieť, totiž nestačí na to, aby sa vylúčilo prinajmenšom čiastočné spájanie kampane s dotknutými vnútroštátnymi politickými stranami. Na rozdiel od úvah žalobkyne možno k záveru o nepriamom zvýhodnení vnútroštátnej strany dospieť nielen vtedy, ak je veľkosť loga politickej strany na európskej úrovni porovnateľná s veľkosťou loga dotknutej vnútroštátnej politickej strany. Ak je logo vnútroštátnej politickej strany menšie než logo politickej strany na európskej úrovni, ako v prejednávanej veci, môže Parlament z tejto skutočnosti dôvodne vyvodiť záver, že verejnosť bude spornú kampaň vnímať tak, že pochádza prinajmenšom sčasti od vnútroštátnej strany v rozsahu, v akom je logo vnútroštátnej politickej strany ešte stále rozpoznateľné.
91 Treba zamietnuť aj tvrdenie uvádzané žalobkyňou, ktoré sa zakladá na bode 6 ods. 7 príručky o grantoch na prevádzku poskytovaných Parlamentom pre strany a politické združenia na európskej úrovni. Ako totiž správne tvrdí Parlament, toto ustanovenie sa vzťahuje na kampane pre voľby do Európskeho parlamentu, na ktorých sa nevyhnutne musia zúčastňovať vnútroštátne politické strany, pretože sú to práve ony a nie politické strany na európskej úrovni, ktoré sa zúčastňujú volieb do Parlamentu. Kampaň sa však netýkala volieb do Parlamentu. Toto tvrdenie preto nemožno prijať.
92 Napokon čo sa týka poznámky uvedenej v spodnej časti letáku, podľa ktorej je žalobkyňa „výlučne zodpovedná za tento obsah“, treba zdôrazniť, že takáto poznámka je vzhľadom na malé písmo zle viditeľná. Navyše je táto poznámka aj nečitateľná, a to prinajmenšom na znení letáku uverejnenom na sociálnych sieťach na internete.
93 Vzhľadom na vyššie uvedené treba poznamenať, že nepriamy dôkaz o vnímaní verejnosti v súvislosti s prítomnosťou loga vnútroštátnych politických strán potvrdzuje, že tieto strany mohli získať nepriamu výhodu vyplývajúcu z kampane, ktorá bola v celom rozsahu financovaná žalobkyňou.
94 Po tretie, čo sa týka geografického hľadiska, Parlament správne považoval za relevantný nepriamy dôkaz tú skutočnosť, že kampaň bola zameraná najmä na dve krajiny Únie, a to Francúzsko a Belgicko, čo vyplýva predovšetkým z použitia francúzskej vlajky a vlajky flámskeho regiónu, ako aj z použitia loga strán Front national a Vlaams Belang. Treba dodať, že aj keď žalobkyňa tvrdí, že táto kampaň bola vedená na úrovni Únie, nepredkladá o tom nijaký dôkaz. Okrem toho len samotné zverejnenie jedného znenia letáku s vlajkou Únie na internetovej stránke žalobkyne a na jej stránkach nachádzajúcich sa na sociálnych sieťach, ak by aj bolo preukázané, nemožno z hľadiska rozsahu porovnávať s letákovou kampaňou vedenou vo Francúzsku a v Belgicku.
95 Čo sa týka tvrdenia žalobkyne o otvorení kampane v sídle Parlamentu v Štrasburgu, stačí poznamenať, že táto skutočnosť sama osebe nestačí ako dôkaz o tom, že nejde o nepriame financovanie vnútroštátnych politických strán, a to nielen s ohľadom na iné nepriame dôkazy, ale aj na úvahy vyslovené v súvislosti s geografickým hľadiskom v bode 94 vyššie.
96 Po štvrté, čo sa týka časového hľadiska, treba odmietnuť tvrdenie uvádzané žalobkyňou v tom zmysle, že regionálne voľby vo Francúzsku boli ešte ďaleko. V prvom rade bez ohľadu na otázku o možnom skutočnom použití francúzskeho znenia letáku stranou Front national, jej členmi alebo sympatizantmi počas týchto volieb nemožno na rozdiel od tvrdení žalobkyne považovať dobu piatich mesiacov od začiatku kampane do uvedených volieb za dostatočný čas na to, aby sa vylúčila možnosť, že táto kampaň bude použitá na účely predmetných volieb. V druhom rade treba v každom prípade zdôrazniť, že časový faktor je jedným z nepriamych dôkazov, na ktoré možno prihliadať, ako vyplýva z bodu 83 vyššie. Nejde však o nevyhnutnú podmienku alebo dokonca o rozhodujúci nepriamy dôkaz. V prejednávanej veci so zreteľom na list Parlamentu z 22. júla 2016, na oznámenie Generálneho tajomníka Parlamentu adresované predsedníctvu tejto inštitúcie z 5. septembra 2016 a na list Parlamentu z 26. septembra 2016, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie oznámené, treba konštatovať, že Parlament prípadnú časovú blízkosť so spornými voľbami nepovažoval za skutočnosť odôvodňujúcu jeho záver o existencii nepriameho financovania vnútroštátnych politických strán. Tento postup nemožno kritizovať, pretože výhoda v podobe zobrazenia a zviditeľnenia vnútroštátnej politickej strany sa nemusí bezpodmienečne vzťahovať na konkrétne volebné obdobie.
97 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba tretí žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
98 Z tohto dôvodu sa žaloba musí zamietnuť v celom rozsahu.
O trovách
99 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania Parlamentu v súlade s jeho návrhmi.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Mouvement pour une Europe des nations et des libertés znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Európskym parlamentom.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 27. novembra 2018.
Podpisy