ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (druhá komora)

z 29. septembra 2009 (*)

„Verejná služba – Zmluvní zamestnanci – Článok 88 PZOZ – Stabilita zamestnania – Článok 100 PZOZ – Zdravotná výhrada – Článok 39 ES − Voľný pohyb pracovníkov“

V spojených veciach F‑69/07 a F‑60/08,

ktorých predmetom sú žaloby podané v zmysle článkov 236 ES a 152 AE,

O, zmluvný zamestnanec Komisie Európskych spoločenstiev, bydliskom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: S. Orlandi, A. Coolen, J.‑N. Louis a É. Marchal, advokáti,

žalobca,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: D. Martin a L. Lozano Palacios, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Rada Európskej únie, pôvodne vo veci F‑69/07 v zastúpení: I. Šulce a M. Simm, splnomocnené zástupkyne, a vo veci F‑60/08 v zastúpení: I. Šulce a K. Zieleśkiewicz, splnomocnené zástupkyne, neskôr v oboch vyššie uvedených veciach v zastúpení: K. Zieleśkiewicz a M. Bauer, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania,

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora),

v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia I. Boruta a S. Van Raepenbusch (spravodajca),

tajomník: R. Schiano, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 10. februára 2009,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Žalobca podal dve žaloby, ktoré boli do kancelárie Súdu pre verejnú službu doručené faxom 12. júla 2007 a 25. júna 2008 (podanie originálov sa uskutočnilo 13. júla 2007 a 1. júla 2008). Predmetom týchto žalôb je:

–        vo veci F‑69/07 zrušenie rozhodnutí Komisie Európskych spoločenstiev stanovujúcich podmienky zamestnávania zmluvných zamestnancov pre pomocné úlohy, pokiaľ ide o zdravotnú výhradu stanovenú v článku 100 prvom odseku Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (ďalej len „PZOZ“) a pokiaľ ide o obmedzenie doby trvania zmluvy žalobcu do 15. septembra 2009,

–        vo veci F‑60/08 zrušenie rozhodnutia Komisie zo 7. septembra 2007, ktorým sa na neho uplatňuje zdravotná výhrada stanovená vo vyššie uvedenom článku 100.

 Právny rámec

1.     Pokiaľ ide o dobu trvania zmluvy

2        Podľa článku 3a ods. 1 PZOZ:

„… ‚zmluvní zamestnanci‘ sú zamestnanci, ktorí nie sú zaradení na pracovné miesto uvedené v zozname pracovných miest, priloženom ku kapitole rozpočtu, týkajúceho sa príslušnej inštitúcie, a ktorí boli prijatí do zamestnania na plný alebo čiastočný úväzok:

a)      v inštitúcii, kde vykonávajú manuálne alebo podporné administratívne služobné povinnosti,

…“

3        Podľa článku 3b PZOZ:

„… ‚zmluvní zamestnanci pre pomocné úlohy‘ sú zamestnanci, ktorí boli prijatí do zamestnania v inštitúcii…:

a)      na plnenie povinností na plný alebo čiastočný úväzok, odlišných od tých, ktoré sú uvedené v článku 3a ods. 1 písm. a), bez toho, aby boli zaradení na pracovné miesto, uvedené na zozname pracovných miest priloženom ku kapitole rozpočtu príslušnej inštitúcie,

b)      [na účely náhrady – neoficiálny preklad], po preskúmaní možností dočasného preloženia zamestnancov v rámci inštitúcie, niektoré osoby [niektorých osôb – neoficiálny preklad], ktoré dočasne nemôžu vykonávať svoje povinnosti,

konkrétne:

i)      zamestnancov alebo dočasných zamestnancov vo funkčnej skupine AST;

ii)      vo výnimočných prípadoch zamestnancov alebo dočasných zamestnancov vo funkčnej skupine AD, ktorí zastávajú vysoko špecializované pracovné miesta, s výnimkou vedúcich útvarov, riaditeľov, generálnych riaditeľov a rovnocenných funkcií.

Použitie zmluvných zamestnancov pre pomocné úlohy je vylúčené v prípade uplatnenia článku 3a.“

4        Článok 88 PZOZ ďalej stanovuje:

„V prípade zmluvných zamestnancov uvedených v článku 3b:

a)      zmluvy sa uzatvárajú na čas určitý; tieto zmluvy sa môžu predĺžiť;

b)      skutočný čas trvania pracovného pomeru v rámci inštitúcie, vrátane každého obdobia predĺženia, nemôže presiahnuť tri roky.

Obdobia, na ktoré sa vzťahuje zmluva zmluvného zamestnanca uvedeného v článku 3a, sa neberú do úvahy na účely uzatvorenia alebo predĺženia zmlúv podľa tohto článku.“

5        Smernica Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368), uviedla do účinnosti rámcovú dohodu o pracovných zmluvách na dobu určitú, ktorú 18. marca 1999 uzavreli všeobecné medzirezortné organizácie (ďalej len „rámcová dohoda“). Podľa doložky 5 rámcovej dohody:

„1. V úsilí zabrániť nezákonnému konaniu, ku ktorému dochádza pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú, členské štáty po porade so sociálnymi partnermi a v súlade s vnútroštátnym právom, kolektívnymi dohodami alebo zaužívanými postupmi a/alebo sociálni partneri v prípade, že neexistujú ekvivalentné zákonné opatrenia na zamedzenie nezákonného konania, prijmú spôsobom, ktorý zohľadňuje potreby príslušných rezortov alebo kategórií pracovníkov, jedno alebo viacero z týchto opatrení:

a)      na základe objektívnych dôvodov predĺžiť platnosť takýchto pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov;

b)      určiť maximálne prípustné celkové obdobie platnosti opakovane uzatvorených pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú;

c)      určiť, koľkokrát možno platnosť takýchto pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov predĺžiť.

2. Členské štáty po porade so sociálnymi partnermi a/alebo sociálni partneri prípadne určia, za akých podmienok sú považované za pracovné zmluvy alebo pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú [za akých podmienok sú pracovné zmluvy alebo pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú považované za – neoficiálny preklad]:

a)      ‚opakovane uzatvorené‘;

b)      pracovné zmluvy alebo pracovnoprávne vzťahy na dobu neurčitú.“

2.     Pokiaľ ide o zdravotnú výhradu

6        Článok 100 PZOZ stanovuje:

„Ak lekárske vyšetrenie zmluvného zamestnanca, vykonané pred jeho prijatím do zamestnania, preukáže, že je chorý alebo invalid, orgán [oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy] môže rozhodnúť, pokiaľ ide o následky a riziká vyplývajúce z tejto choroby alebo invalidity, že zaručené dávky v súvislosti s invaliditou alebo smrťou mu budú priznané až po uplynutí piatich rokov odo dňa, keď vstúpil do služobného pomeru inštitúcie.

Zmluvný zamestnanec môže Výboru pre posudzovanie invalidity, ustanovenému podľa článku 9 ods. 1 písm. b) Služobného poriadku [úradníkov Európskych spoločenstiev], podať odvolanie proti tomuto rozhodnutiu.“

 Okolnosti predchádzajúce sporu

7        Žalobca bol zamestnaný v Komisii od 1. mája 2001 do 15. septembra 2003 ako miestny zamestnanec. Dňa 16. septembra 2003 bol vymenovaný za zamestnanca pre pomocné úlohy na základe zmluvy na dobu určitú, desaťkrát predĺženej do 15. septembra 2006.

8        V rámci nového pracovného pomeru ako zmluvný zamestnanec sa žalobca podrobil lekárskemu vyšetreniu. Na základe tohto vyšetrenia lekárska služba vydala 12. septembra 2006 zdravotnú výhradu.

9        Dňa 14. septembra 2006 žalobca podpísal zmluvu ako zmluvný zamestnanec pre pomocné úlohy v zmysle článku 3b PZOZ na obdobie do 15. septembra 2009.

10      V liste zo 14. septembra 2006 Komisia upriamila „pozornosť [žalobcu] na skutočnosť, že táto ponuka [je] podmienená uplatnením zdravotnej výhrady uvedenej v článku 100 [PZOZ]“.

11      Žalobca podal sťažnosť orgánu oprávnenému uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) listom z 11. decembra 2006. Žalobca v ňom po prvé spochybnil, že by jeho zmluva zo 14. septembra 2006 mohla byť na dobu určitú. Po druhé kritizoval, že sa voči nemu uplatnil článok 100 prvý odsek PZOZ. V dôsledku toho žiadal, aby OOUPZ „konštatoval, že jeho zmluva [bola] uzatvorená na dobu neurčitú a že sa [nemala] uplatňovať výhrada stanovená v článku“ uvedenom vyššie. V tom istom liste a „pre prípad potreby tiež [podal] odvolanie podľa článku 100 [druhého odseku] PZOZ proti rozhodnutiu [uplatniť na neho zdravotnú výhradu] na Výbor pre posudzovanie invalidity ustanovený podľa článku 9 [ods.] 1 [písm.] b) Služobného poriadku [úradníkov Európskych spoločenstiev]“. Dňa 14. decembra 2006 žalobca doplnil svoju sťažnosť doplňujúcou sťažnosťou (ďalej len „sťažnosti z 11. a zo 14. decembra 2006“).

12      Dňa 30. marca 2007 OOUPZ usúdil, že nemôže prijať tvrdenia žalobcu smerujúce proti dobe trvania jeho pracovnej zmluvy a proti rozhodnutiu uplatniť na neho zdravotnú výhradu. V dôsledku toho sa OOUPZ rozhodol nevyhovieť sťažnosti. So zreteľom na skutočnosť, že v súvislosti so svojou sťažnosťou podal žalobca odvolanie voči tomuto rozhodnutiu aj na Výbor pre posudzovanie invalidity, OOUPZ okrem toho postúpil toto odvolanie lekárskej službe.

13      Dňa 12. júla 2007 žalobca pod referenčným číslom F‑69/07 podal na Súd pre verejnú službu žalobu proti rozhodnutiam zamestnať ho iba na základe zmluvy na dobu určitú a uplatniť na neho zdravotnú výhradu.

14      So zreteľom na závery Výboru pre posudzovanie invalidity OOUPZ 7. septembra 2007 rozhodol priznať žalobcovi „zaručené dávky v súvislosti s invaliditou alebo smrťou až po uplynutí piatich rokov odo dňa, keď vstúpil do služobného pomeru Komisie ako zmluvný zamestnanec, pokiaľ ide o riziká vyplývajúce z choroby alebo invalidity, ktorá je predmetom zdravotnej výhrady vznesenej po lekárskom vyšetrení“.

15      Žalobca podal sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu 23. novembra 2007. OOUPZ ju zamietol 14. marca 2008.

16      Dňa 25. júna 2008 (podanie originálu sa uskutočnilo 1. júla 2008) podal žalobca Súdu pre verejnú službu pod referenčným číslom F‑60/08 žalobu proti rozhodnutiu zo 7. septembra 2007.

 Návrhy účastníkov konania a konanie

17      Vo veci F‑69/07 žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zrušil rozhodnutia Komisie stanovujúce podmienky jeho zamestnania ako zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy, jednak pokiaľ ide o uplatnenie zdravotnej výhrady stanovenej v článku 100 PZOZ a jednak pokiaľ ide o dobu trvania jeho zmluvy od 16. septembra 2005 do 15. septembra 2009,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania na tomto stupni.

18      Komisia navrhuje v tej istej veci, aby Súd pre verejnú službu:

–        zamietol žalobu ako čiastočne neprípustnú a v každom prípade ako nedôvodnú,

–        rozhodol o trovách konania v zmysle právnej úpravy.

19      Listom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu faxom 21. septembra 2007 (podanie originálu sa uskutočnilo 24. septembra 2007) Rada Európskej únie požiadala o vstup do konania vo veci F‑69/07 ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Komisie.

20      Uznesením predsedu druhej komory Súdu pre verejnú službu z 22. októbra 2007 bolo Rade povolené vstúpiť do konania vo veci F‑69/07 ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Komisie.

21      Svojím vyjadrením vedľajšieho účastníka konania, doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu faxom 29. novembra 2007 (podanie originálu sa uskutočnilo 3. decembra 2007), Rada navrhuje, aby Súd pre verejnú službu zamietol námietku nezákonnosti vznesenú v žalobe proti článkom 88 a 100 PZOZ ako zjavne neprípustnú a v každom prípade ako nedôvodnú.

22      Pripomienky žalobcu k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania boli doručené do kancelárie Súdu pre verejnú službu 15. januára 2008 (podanie originálu sa uskutočnilo 22. januára 2008). Žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu vyhovel jeho návrhom v zmysle, v akom ich rozvinul vo svojej žalobe, a zaviazal Radu znášať svoje vlastné trovy konania. Komisia nepredložila pripomienky k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania.

23      Vo veci F‑60/08 žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zrušil rozhodnutie Komisie zo 7. septembra 2007 stanovujúce podmienky jeho zamestnania ako zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy v časti týkajúcej sa uplatnenia zdravotnej výhrady stanovenej v článku 100 PZOZ,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania na tomto stupni.

24      Komisia navrhuje vo veci F‑60/08, aby Súd pre verejnú službu:

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

25      Listom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu faxom 29. júla 2008 (podanie originálu sa uskutočnilo 31. júla 2008) Rada požiadala o vstup do konania vo veci F‑60/08 ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Komisie.

26      Uznesením predsedu druhej komory Súdu pre verejnú službu zo 4. septembra 2008 bolo Rade povolené vstúpiť do konania vo veci F‑60/08 ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Komisie.

27      Listom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu faxom 25. júna 2008 (podanie originálu sa uskutočnilo 1. júla 2008) žalobca požiadal o spojenie vecí F‑69/07 a F‑60/08 na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Listom zo 14. júla 2008 Súd pre verejnú službu vyzval Komisiu, aby zaujala stanovisko k tomuto spojeniu. Komisia v tejto súvislosti nevzniesla námietku. Uznesením predsedu druhej komory Súdu pre verejnú službu zo 4. septembra 2008 boli veci F‑69/07 a F‑60/08 spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

28      Svojím vyjadrením vedľajšieho účastníka konania, doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu faxom 14. novembra 2008 (podanie originálu sa uskutočnilo 19. novembra 2008), Rada navrhuje, aby Súd pre verejnú službu zamietol námietku nezákonnosti vznesenú v žalobe proti článku 100 PZOZ ako zjavne neprípustnú a v každom prípade ako nedôvodnú.

29      Žalobca a Komisia boli predovšetkým vyzvaní, aby počas pojednávania zaujali stanovisko k tomuto vyjadreniu a pri tej príležitosti predložili svoje pripomienky k dôsledkom vyplývajúcim z prípadnej prípustnosti žaloby F‑69/07 na prípustnosť žaloby F‑60/08.

30      Na pojednávaní 10. februára 2009 Súd pre verejnú službu požiadal účastníkov konania o preskúmanie možnosti zmieru v časti sporu týkajúcej sa uplatnenia zdravotnej výhrady. V dôsledku toho odložil ukončenie ústnej časti konania a predloženie vecí na poradu sudcom. Listom podaným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 25. februára 2009 Komisia uviedla, že nemôže vyhovieť tejto žiadosti. Dňa 11. marca 2009 predseda druhej komory Súdu pre verejnú službu ukončil ústnu časť konania a predložil veci na poradu sudcom.

 Právny stav

1.     O prípustnosti žaloby F‑69/07

 Tvrdenia účastníkov konania

31      Po prvé Komisia uvádza, že žalobcovi zaniklo právo spochybniť zákonnosť doby trvania starých zmlúv, na základe ktorých pracoval ako miestny zamestnanec alebo zamestnanec pre pomocné úlohy.

32      Po druhé Komisia pripomína, že OOUPZ vo svojom rozhodnutí z 30. marca 2007 oznámil, že odvolanie žalobcu proti zdravotnej výhrade sformulovanej pri uzatvorení jeho pracovnej zmluvy ako zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy postúpil lekárskej službe, aby táto služba vytvorila Výbor pre posudzovanie invalidity, ktorý bude poverený vyjadriť sa k tejto otázke. Komisia z toho vyvodzuje, že vyhovela žalobcovi a že žaloba je neprípustná, pokiaľ ide o túto výhradu, ak sa list žalobcu z 11. decembra 2006 má vykladať ako žiadosť založená na článku 90 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev (ďalej len „služobný poriadok“) postúpiť jeho prípad Výboru pre posudzovanie invalidity.

33      Po tretie sa Komisia domnieva, že žaloba by bola predčasná, ak by sa list žalobcu z 11. decembra 2006 vykladal ako sťažnosť proti rozhodnutiu uplatniť na neho zdravotnú výhradu. Komisia sa domnieva, že za tohto predpokladu bola táto sťažnosť podaná ešte pred využitím opravného prostriedku v rámci odvolacieho konania na Výbore pre posudzovanie invalidity stanovenom PZOZ. Rada s týmto stanoviskom súhlasí.

34      Žalobca vo svojich pripomienkach k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania namieta, že rozhodnutie OOUPZ zo 14. septembra 2006 stanoviť mu zdravotnú výhradu pri podpise pracovnej zmluvy zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy je konečným rozhodnutím. Navyše predmetom podania na Výbor pre posudzovanie invalidity zo strany OOUPZ nebolo preskúmať z právneho hľadiska, či je možné na žalobcu platne uplatňovať článok 100 PZOZ. Výbor pre posudzovanie invalidity sa totiž môže zaoberať len lekárskymi otázkami. Napokon rozhodnutie OOUPZ zo 7. septembra 2007, ktorým bola zdravotná výhrada ponechaná v platnosti so zreteľom na závery uvedeného výboru, malo výlučne potvrdzujúcu povahu.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

35      Z predmetu a návrhov žaloby F‑69/07 vyplýva, že žalobca nekritizuje dobu trvania svojich starých pracovných zmlúv, na základe ktorých pracoval ako miestny zamestnanec alebo ako zamestnanec pre pomocné úlohy. Nežiada ani zrušenie údajného zamietnutia podania na Výbor pre posudzovanie invalidity. Z uvedeného vyplýva, že prvé dve námietky neprípustnosti vznesené Komisiou treba zamietnuť.

36      Ostáva preskúmať otázku, či bod návrhu žaloby F‑69/07 smerujúci proti zdravotnej výhrade je predčasný, pretože sťažnosť v tejto súvislosti bola podaná pred využitím opravného prostriedku v rámci odvolacieho konania na Výbore pre posudzovanie invalidity.

37      Treba pripomenúť, že tak ako každá lekárska komisia (pozri rozsudok Súdneho dvora z 21. januára 1987, Rienzi/Komisia, 76/84, Zb. s. 315, body 9 až 12; rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 1997, S/Súdny dvor, T‑4/96, Zb. s. II‑1125, body 41 a 59), aj Výbor pre posudzovanie invalidity ustanovený podľa článku 9 ods. 1 písm. b) služobného poriadku je ako jediný oprávnený vydávať stanovisko k všetkým relevantným skutočnostiam spadajúcim do rámca lekárskeho posúdenia, s vylúčením akéhokoľvek právneho posúdenia. Okrem toho OOUPZ je z lekárskeho hľadiska viazaný návrhmi tohto výboru (uznesenie Súdneho dvora z 11. decembra 1986, Suss/Komisia, 25/86, Zb. s. 3929, bod 6, a rozsudok Súdneho dvora z 19. júna 1992, V./Parlament, C‑18/91 P, Zb. s. I‑3997, bod 26).

38      Predmetom odvolania podaného na Výbor pre posudzovanie invalidity, upraveného článkom 100 druhým odsekom PZOZ, môže byť teda iba námietka lekárskej povahy a zamestnanca nemožno nútiť využiť možnosť tohto konania, ak jeho námietka nie je takejto povahy.

39      Z listu žalobcu z 11. decembra 2006, uvedeného v bode 11 vyššie, však vyplýva, že žalobca sa jednak obrátil na OOUPZ so sťažnosťou podopretou právnymi tvrdeniami smerujúcimi proti trvaniu svojej zmluvy na dobu určitú a proti lekárskej výhrade, ktorú táto zmluva obsahuje, a jednak „podal odvolanie“ na Výbor pre posudzovanie invalidity, hoci to bolo len „pre prípad potreby“.

40      Vo svojom rozhodnutí z 30. marca 2007 OOUPZ zamietol bod sťažnosti smerujúci proti dobe trvania zmluvy žalobcu. Konštatoval tiež existenciu odvolania na Výbor pre posudzovanie invalidity a uviedol, že urobil všetko potrebné na postúpenie tohto odvolania na uvedený výbor. OOUPZ však rovnako rozhodol aj o bode sťažnosti smerujúcom proti právoplatnosti zdravotnej výhrady v tomto rozhodnutí. Na základe logickej právnej úvahy majúcej konečný charakter dospel k záveru, že „tvrdenia [žalobcu] [nemôžu] byť prijaté“.

41      Okrem toho rozhodnutie OOUPZ zo 7. septembra 2007, ktoré vyvodzuje závery z návrhov Výboru pre posudzovanie invalidity, sa zakladá na článku 100 PZOZ, a nie na článku 90 služobného poriadku, na ktorý by inak Komisia musela odkázať, ak by usúdila, že k tomuto rozhodnutiu došlo v nadväznosti na sťažnosť z 11. a zo 14. decembra 2006.

42      Z uvedeného vyplýva, že žalobca využil dva rozdielne právne prostriedky na odlišné ciele a že Komisia ich takto aj posudzovala.

43      V dôsledku toho sťažnosť z 11. a zo 14. decembra 2006 a následnú žalobu podanú na Súd pre verejnú službu nemožno posúdiť ako predčasné, lebo táto sťažnosť bola podaná pred využitím opravného prostriedku v rámci konania podľa článku 100 PZOZ.

44      Treba však ex offo preskúmať dôsledky vyplývajúce z prípustnosti žaloby F‑69/07 na prípustnosť žaloby F‑60/08.

2.     O prípustnosti žaloby F‑60/08

45      Je potrebné pripomenúť, že akt OOUPZ spôsobujúci ujmu môže byť predmetom len jednej sťažnosti podanej proti nemu dotknutým zamestnancom. Ak je predmetom dvoch sťažností jedna a tá istá vec, len jedna z nich, teda tá, ktorá bola podaná ako prvá, je sťažnosťou v zmysle článku 90 služobného poriadku, kým tá druhá, podaná neskôr, sa považuje iba za zopakovanie sťažnosti a nemôže viesť k predĺženiu konania (pozri v tomto zmysle uznesenia Súdu prvého stupňa zo 7. júna 1991, Weyrich/Komisia, T‑14/91, Zb. s. II‑235, bod 41, a z 25. februára 1992, Torre/Komisia, T‑67/91, Zb. s. II‑261, bod 32; rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. decembra 2007, Sack/Komisia, T‑66/05, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 37 a 41).

46      V údajnej sťažnosti z 22. novembra 2007 podanej proti rozhodnutiu OOUPZ zo 7. septembra 2007, ktorým bola so zreteľom na závery Výboru pre posudzovanie invalidity na žalobcu znova uplatnená sporná zdravotná výhrada, žalobca opätovne uviedol právne argumenty, ktoré sformuloval vo svojej sťažnosti z 11. a zo 14. decembra 2006.

47      Z uvedeného vyplýva, že údajná sťažnosť z 22. novembra 2007 mala rovnaký predmet ako sťažnosť z 11. a zo 14. decembra 2006 a že smerovala proti rozhodnutiu, ktoré len vyvodzovalo závery z lekárskych návrhov Výboru pre posudzovanie invalidity bez toho, aby sa vracalo k právnym otázkam prejednávaným od 30. marca 2007, pričom podľa OOUPZ tieto návrhy samy osebe boli takej povahy, že odôvodňovali uplatnenie zdravotnej výhrady žalobcovi.

48      V dôsledku toho treba dospieť k záveru, že jednak údajná sťažnosť z 22. novembra 2007 bola len zopakovaním sťažnosti, a nie sťažnosťou v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku a jednak rozhodnutie zamietnuť túto údajnú sťažnosť je len potvrdzujúce, a teda nie je možné podať proti nemu odvolanie.

49      Tento záver nemožno vyvrátiť skutočnosťou, že 14. marca 2008 OOUPZ zamietol údajnú druhú sťažnosť na základe rozvinutejších tvrdení, než boli tvrdenia týkajúce sa zdravotnej výhrady uvedené v jeho rozhodnutí z 30. marca 2007, ktorým bola zamietnutá sťažnosť z 11. a zo 14. decembra 2006. Ak aj OOUPZ prijal rozhodnutie zo 14. marca 2008 až po záveroch Výboru pre posudzovanie invalidity, ktorý opätovne preskúmal zdravotný stav žalobcu, v ňom uvedené úvahy týkajúce sa uplatnenia zdravotnej výhrady na dotknutú osobu nepredstavujú skutočné opätovné preskúmanie jej platnosti. Tieto úvahy sú len doplnením dôvodov uvedených v rozhodnutí z 30. marca 2007, ktorým bola zamietnutá prvá sťažnosť. OOUPZ vo svojom rozhodnutí zo 14. marca 2008 uvádza, že v ňom preberá tvrdenia uvedené v jeho vyjadrení k žalobe vo veci F‑69/07 podanej po zamietnutí prvej sťažnosti. Rozhodnutie obsahujúce len doplňujúce spresnenia sa teda obmedzuje na uvedenie dôvodov vedúcich k potvrdeniu predchádzajúceho rozhodnutia a nie je aktom spôsobujúcim ujmu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 7. júna 2005, Cavallaro/Komisia, T‑375/02, Zb. VS s. I‑A‑151 a II‑673, bod 65).

50      Vyššie uvedený záver nemožno spochybniť ani judikatúrou, podľa ktorej žaloba o neplatnosť smerujúca proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu je neprípustná iba v prípade, ak sa potvrdené rozhodnutie stalo právoplatným vo vzťahu k dotknutej osobe, pretože nebolo v lehote na podanie žaloby napadnuté, pričom v opačnom prípade je dotknutá osoba oprávnená napadnúť potvrdené rozhodnutie, potvrdzujúce rozhodnutie alebo obe tieto rozhodnutia. Toto riešenie nemožno uplatniť, keď sú potvrdené rozhodnutie a potvrdzujúce rozhodnutie tak ako v prejednávanej veci napadnuté dvomi rôznymi žalobami a žalobca môže brániť svoje stanovisko a uplatňovať svoje tvrdenia v rámci prvej z týchto žalôb (uznesenie Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2001, Métropole télévision‑M6/Komisia, T‑354/00, Zb. s. II‑3177, bod 35).

51      V dôsledku toho treba žalobu vo veci F‑60/08 zamietnuť ako neprípustnú.

3.     O veci samej v konaní F‑69/07

52      Žalobca napáda jednak obmedzenie doby trvania jeho zmluvy na obdobie od 16. septembra 2005 do 15. septembra 2009 a jednak uplatnenie zdravotnej výhrady stanovenej v článku 100 PZOZ.

 O časti žaloby smerujúcej proti dobe trvania zmluvy

 Tvrdenia účastníkov konania

53      Žalobca na podporu časti svojej žaloby smerujúcej proti dobe trvania jeho zmluvy v podstate uvádza dva žalobné dôvody. V prvom žalobnom dôvode, ktorý uvádza ako hlavný, žalobca tvrdí, že rozhodnutie obmedzujúce dobu trvania jeho zmluvy nerešpektuje jeho právo na stabilitu zamestnania a že zamietnutie jeho sťažnosti je nedostatočne odôvodnené. Pre prípad potreby v druhom dôvode vznáša námietku nezákonnosti proti článku 88 PZOZ.

54      Po prvé s ohľadom na rozsudok Súdu pre verejnú službu z 26. októbra 2006, Landgren/ETF (F‑1/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑123 a II‑A‑1‑459, ktorý bol predmetom odvolania na Súd prvého stupňa, vec T‑404/06 P), žalobca tvrdí, že z dôvodu vývoja v oblasti ochrany pracovníkov predstavujú zmluvy na dobu neurčitú všeobecnú formu pracovnoprávnych vzťahov. Naopak, zmluvy na dobu určitú zodpovedajú potrebám zamestnávateľov a zamestnancov len za určitých podmienok.

55      Žalobca zo skutočnosti, že je v službách Komisie na základe pätnástich zmlúv na dobu určitú uzatvorených v bezprostrednom slede od 1. mája 2001, vyvodzuje, že Komisia zneužila túto formu zmluvy a nerešpektovala jeho právo na stabilitu zamestnania.

56      Žalobca dodáva, že jeho sťažnosť z 11. a zo 14. decembra 2006 sa zakladala na práve na stabilitu zamestnania, ako aj na ustanoveniach Európskej sociálnej charty, podpísanej v Turíne 18. októbra 1961, a Charty základných práv Európskej únie, vyhlásenej v Nice 7. decembra 2000 (Ú. v. ES C 364, s. 1, ďalej len „Charta základných práv“). Žalobca tvrdí, že Komisia v zamietnutí jeho sťažnosti neodpovedala na jeho argumentáciu. Komisia neposkytla žiadne vysvetlenie k okolnostiam odôvodňujúcim uzatvorenie pätnástich zmlúv na dobu určitú v bezprostrednom slede a neuviedla, v čom toto uzatváranie zmlúv v bezprostrednom slede zodpovedalo potrebám oboch strán.

57      Po druhé žalobca uvádza, že rozhodnutie stanoviť koniec jeho zamestnania na 15. september 2009 sa zakladá na článku 88 PZOZ a že tento článok je sám osebe protiprávny, lebo „nerešpektuje zásady práva týkajúce sa ochrany pracovníkov“.

58      Vo svojich pripomienkach k vyjadreniu Rady ako vedľajšieho účastníka konania žalobca spresňuje, že všeobecná zásada stability pracovnoprávnych vzťahov vychádza zo smernice 1999/70. Táto smernica a k nej pripojená rámcová dohoda by sa mali uplatňovať na pracovné zmluvy uzavreté so subjektom medzinárodného práva verejného. Okrem toho príslušník Spoločenstva by nestratil postavenie pracovníka z dôvodu, že vykonáva zamestnanie v takejto organizácii.

59      Žalobca tvrdí, že PZOZ a smernica 1999/70 sú rovnocenné právne normy, z ktorých ani jedna nemá prednosť pred druhou. Dodáva však, že keďže tieto normy môžu vyvolávať opačné účinky, je potrebné uplatniť tú normu, ktorá zodpovedá požiadavkám odôvodnenia stanoveným v článku 253 ES.

60      PZOZ nevysvetľujú, prečo je zamestnávanie zamestnancov uvedených v článku 3b obmedzené na tri roky. Rovnako neodôvodňujú rozdiely v zaobchádzaní s týmito zamestnancami a so zamestnancami zamestnanými na základe článku 3a, ktorí môžu získať obnovenie zmluvy na dobu neurčitú. PZOZ ďalej neobsahujú ani nijaké odôvodnenie rozdielneho zaobchádzania so zmluvnými zamestnancami, ktorí sú tak ako žalobca zamestnaní podľa článku 3b po tom, ako boli prijatí do inštitúcie, ktorá ich zamestnáva na základe zmlúv na dobu určitú uzatváraných v bezprostrednom slede na výkon údajne trvalých úloh. Okrem toho PZOZ ani rozhodnutie obmedzujúce dobu trvania zmluvy žalobcu neodôvodňujú rozdielnosť zaobchádzania s vyššie uvedenými zamestnancami a pracovníkmi, ktorí vykonávajú takéto úlohy v členskom štáte. V nadväznosti na vyššie uvedené žalobca pripomína, že PZOZ neodôvodňujú možnosť odchýliť sa od doložky 5 rámcovej dohody a zamestnať na dobu určitú zmluvných zamestnancov pre pomocné úlohy na výkon trvalých úloh súvisiacich s bežnou činnosťou inštitúcie.

61      Rada spochybňuje prípustnosť námietky nezákonnosti smerujúcej proti článku 88 PZOZ v tom rozsahu, že v žalobe nie je nijako rozvinutá. Námietka nezákonnosti sa predovšetkým zakladá na všeobecných zásadách práva týkajúcich sa ochrany pracovníkov, bez akéhokoľvek doplňujúceho spresnenia v tejto súvislosti.

62      V každom prípade Komisia a Rada sa domnievajú, že na zamestnancov podliehajúcich PZOZ sa neuplatňuje nijaká všeobecná zásada stability zamestnania. Vzťahuje sa iba na úradníkov. Judikatúra naopak uznáva, že za určitých podmienok môžu zmluvy na dobu určitú zodpovedať tak potrebám zamestnávateľov, ako aj zamestnancov. Využívanie úradníkov podliehajúcich služobnému poriadku alebo zamestnancov podliehajúcich rôznym kategóriám zmlúv teda zodpovedá legitímnym potrebám administratívy Spoločenstva a povahe úloh, trvalých alebo dočasných, ktoré má plniť.

63      Rada v tejto súvislosti zdôrazňuje, že článok 3b PZOZ spresňuje, že zmluvní zamestnanci pre pomocné úlohy môžu byť prijatí do zamestnania iba na plnenie iných povinností, ako sú manuálne alebo podporné administratívne služobné povinnosti uvedené v článku 3a, alebo s cieľom dočasného nahradenia osôb, ktoré dočasne nemôžu vykonávať svoje povinnosti.

64      Nakoniec Rada pripomína, že obmedzením dĺžky zamestnania zmluvných zamestnancov pre pomocné úlohy na tri roky článok 88 PZOZ zabraňuje zneužívaniu zmlúv na dobu určitú uzatvorených v bezprostrednom slede.

65      Komisia a Rada dospeli k záveru, že námietku nezákonnosti smerujúcu proti článku 88 PZOZ treba zamietnuť, keďže v prejednávanej veci sa zásada stability zamestnania uvedená proti tomuto článku neuplatňuje.

66      Komisia pokračuje konštatovaním, že obmedzenie doby trvania zmluvy žalobcu na tri roky je v súlade s článkom 88 PZOZ.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

67      Hoci bola námietka nezákonnosti článku 88 PZOZ vznesená len subsidiárne, je potrebné preskúmať v prvom rade práve ju.

–       O námietke nezákonnosti smerujúcej proti článku 88 PZOZ

68      Žalobca vo svojej žalobe tvrdí, že článok 88 PZOZ nerešpektuje právne zásady týkajúce sa ochrany pracovníkov. Vo svojich pripomienkach k vyjadreniu Rady ako vedľajšieho účastníka konania tiež tvrdí, že uvedený článok nie je odôvodnený v súlade s článkom 253 ES.

69      Po prvé treba zamietnuť tvrdenie Rady, podľa ktorého je námietka nezákonnosti smerujúca proti článku 88 PZOZ v tom rozsahu, že tento článok nerešpektuje „právne zásady týkajúce sa ochrany pracovníkov“, neprípustná, keďže nie je v žalobe viac rozvinutá.

70      Žalobca sa totiž svojím tvrdením, že článok 88 PZOZ je z tohto dôvodu nezákonný, odvoláva na údajné právo na stabilitu zamestnania, z ktorého porušenia priamo vyvodzuje nezákonnosť rozhodnutia o obmedzení doby trvania jeho zmluvy. Uvádza tak tú istú argumentáciu na podporu svojej námietky nezákonnosti. Okrem toho Komisia a Rada ju týmto spôsobom vykladali a odpovedali na ňu.

71      Ďalej treba pripomenúť, že námietka nezákonnosti smerujúca proti článku 88 PZOZ v tom rozsahu, že tento článok nie je odôvodnený, je prípustná, aj keď ju žalobca vzniesol v priebehu konania, keďže je založená na výhrade verejného poriadku, ktorú možno vzniesť v každom štádiu konania a v každom prípade ex offo preskúmať súdom Spoločenstva.

72      Po druhé treba teda preskúmať, či článok 88 PZOZ porušuje zásadu stability zamestnania.

73      V prejednávanej veci žalobca netvrdí, že by článok 88 PZOZ bol v rozpore so smernicou 1999/70 a s rámcovou dohodou ako takými. Tvrdí, že prijatím tejto smernice Rada zaviedla vo všetkých členských štátoch povinnosť dodržiavať ustanovenia uvedenej rámcovej dohody a že tieto ustanovenia sú všeobecnými zásadami práva záväznými pre inštitúcie, v rámci ktorých na prvom mieste figuruje právo na stabilitu zamestnania.

74      Hoci podľa bodu 10 všeobecných hľadísk rámcovej dohody táto dohoda obsahuje „všeobecné zásady, minimálne požiadavky a ustanovenia“, z odôvodnenia č. 14 smernice 1999/70, ako aj z tretieho odseku preambuly rámcovej dohody, z bodu 9 všeobecných hľadísk a z jeho doložiek 1 a 4 vyplýva, že predmetnými zásadami sú zásada zákazu diskriminácie, ku ktorej patrí zásada rovnosti zaobchádzania s mužmi a so ženami, a zásadu zákazu zneužitia práva. Čo sa týka doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody, z ktorej žalobca vychádza, táto doložka formuluje minimálne požiadavky určené na úpravu opätovného využívania pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú a na predchádzanie zneužívania takýchto zmlúv, ako aj na predchádzanie nestálosti situácie tých, na ktorých sa tieto zmluvy vzťahujú (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 4. júla 2006, Adeneler a i., C‑212/04, Zb. s. I‑6057, bod 63; z 23. apríla 2009, Angelidaki a i., C‑378/07 až C‑380/07, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 73, a uznesenie Súdneho dvora z 24. apríla 2009, Koukou, C‑519/08, zatiaľ neuverejnené v Zbierke, bod 53). Takéto minimálne ochranné ustanovenia bezpochyby predstavujú právne normy sociálneho práva Spoločenstva osobitného významu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 13. septembra 2007, Del Cerro Alonso, C‑307/05, Zb. s. I‑7109, bod 27) bez toho, aby ustanovili stabilitu zamestnania ako všeobecnú zásadu práva, v ktorej duchu by bolo možné posudzovať zákonnosť aktu inštitúcie.

75      Aj keď sa totiž stabilita zamestnania chápe ako prvoradý prvok ochrany pracovníkov (pozri rozsudky Súdneho dvora z 22. novembra 2005, Mangold, C‑144/04, Zb. s. I‑9981, bod 64; z 15. apríla 2008, Impact, C‑268/06, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 87, a Angelidaki a i., už citovaný, bod 105), z rámcovej dohody vôbec nevyplýva, že bola vytvorená ako záväzné právne pravidlo. Napokon odôvodnenia č. 6 a 7 smernice 1999/70, ako aj prvý odsek preambuly a bod 5 všeobecných hľadísk rámcovej dohody zdôrazňujú potrebu dosiahnutia lepšej rovnováhy medzi „flexibilitou pracovného času a istotou pracovníkov“. Je potrebné dodať, že rámcová dohoda, ako už rozhodol Súdny dvor, neobsahuje všeobecnú povinnosť zakotviť po určitom počte obnovení zmlúv na dobu určitú alebo po uplynutí určitého odpracovaného obdobia premenu pracovných zmlúv na dobu určitú na zmluvy na dobu neurčitú (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Adeneler a i., už citovaný, bod 91; Angelidaki a i., už citovaný, bod 183, a zo 7. septembra 2006, Marrosu a Sardino, C‑53/04, Zb. s. I‑7213, bod 47, ako aj uznesenie Koukou, už citované, bod 85).

76      Hoci teda stabilitu zamestnania nemožno považovať za všeobecnú zásadu, predstavuje naopak účel sledovaný stranami rámcovej dohody, ktorej doložka 1 písm. b) stanovuje, že jej cieľom je „vytvoriť rámec na zamedzovanie nezákonného počínania prameniaceho z využívania opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv a pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú“ (rozsudok Súdu pre verejnú službu z 30. apríla 2009, Aayhan a i./Parlament, F‑65/07, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 114 a 115).

77      V každom prípade z rozsudku Súdu pre verejnú službu zo 4. júna 2009, Adjemian a i./Komisia (F‑134/07 a F‑8/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 119 až 136), vyplýva, že s ohľadom na charakteristické vlastnosti spojené s činnosťami, ktorými sa zaoberá článok 3b PZOZ, článok 88 spomínaných PZOZ nemá negatívny dopad na ciele rámcovej dohody a minimálne požiadavky jej doložky 5. Doložka 5 bod 1 rámcovej dohody totiž v skutočnosti len ukladá členským štátom povinnosť prijať do svojho právneho poriadku jedno alebo viacero opatrení vymenovaných v bodoch a) až c), medzi ktorými je v bode a) uvedené opatrenie „na základe objektívnych dôvodov predĺžiť platnosť takýchto pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov“. Každé zamestnanie zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy musí teda v súlade s vyššie uvedeným článkom 3b konkrétne zodpovedať dočasným alebo príležitostným potrebám. Navyše v správnom orgáne s takým významným počtom zamestnancov, ako má Komisia, sa takéto potreby nevyhnutne vyskytujú opakovane, najmä z dôvodu nedostatočného počtu úradníkov, nárastov práce v dôsledku okolností alebo z dôvodu potreby obrátiť sa príležitostne v rámci každého generálneho riaditeľstva na osoby kvalifikované alebo špecializované v určitých sektoroch, pričom súhrn týchto okolností predstavuje objektívne dôvody, ktoré odôvodňujú tak skutočnosť, že zmluvy zamestnancov pre pomocné úlohy sa uzatvárajú na dobu určitú, ako aj ich obnovovanie podľa výskytu predmetných potrieb.

78      Z uvedeného vyplýva, že žiadna všeobecná zásada stability zamestnania nemôže byť základom na námietku nezákonnosti proti článku 88 PZOZ, z ktorého navyše nevyplýva, že by mal negatívny dopad na ciele a minimálne požiadavky rámcovej dohody pripojenej k smernici 1999/70.

79      Po tretie zostáva preskúmať tvrdenie, podľa ktorého článok 88 PZOZ nie je odôvodnený v súlade s článkom 253 ES.

80      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry odôvodnenie vyžadované podľa článku 253 ES má byť prispôsobené povahe predmetného aktu. Keď ide tak ako v prejednávanej veci o všeobecne platný akt, odôvodnenie sa môže obmedziť na uvedenie na jednej strane celkovej situácie, ktorá viedla k jeho prijatiu, a na druhej strane všeobecných cieľov, ktorých dosiahnutie sa navrhuje. V tejto súvislosti Súdny dvor okrem iného opakovane rozhodol, že je neprimerané vyžadovať osobitné odôvodnenie pre rôznu voľbu použitých techník, keď je zo všeobecne platného aktu zrejmý základný cieľ sledovaný inštitúciou (rozsudok Súdu pre verejnú službu z 23. januára 2007, Chassagne/Komisia, F‑43/05, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 105 a 106, ako aj citovaná judikatúra).

81      V tomto prípade Súd pre verejnú službu už rozhodol, že odôvodnenie č. 36 nariadenia (ES, Euratom) č. 723/2004 Rady z 22. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa služobný poriadok, ako aj PZOZ (Ú. v. EÚ L 124, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 130), dostatočne odôvodňuje cieľ sledovaný vytvorením nových kategórií zmluvných zamestnancov uvedených v článkoch 3a a 3b PZOZ. Súd pre verejnú službu tiež usúdil, že Rade nemožno vytýkať, že neodôvodnila svoju voľbu s ohľadom na doložku 5 rámcovej dohody, keďže z článku 249 tretieho odseku ES vyplýva, že smernice sú určené len členským štátom (rozsudok Adjemian a i./Komisia, už citovaný v bode 77 vyššie, body 139 až 142). Napokon osobitné odôvodnenie bolo o to menej nutné, že z bodu 77 vyššie vyplýva, že článok 88 PZOZ nemá negatívny dopad na ciele a minimálne požiadavky rámcovej dohody.

82      Za týchto podmienok nemožno Rade vytýkať, že neodôvodnila svoju údajnú voľbu odchýliť sa od doložky 5 rámcovej dohody. Bolo by tiež neprimerané vytýkať jej, že osobitne neodôvodnila svoju voľbu techník s ohľadom na rôzne kategórie národných zamestnancov a pracovníkov, ktoré žalobca určil a vymenoval v bode 60 vyššie.

83      Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že námietka nezákonnosti, ktorú žalobca vzniesol proti článku 88 PZOZ, musí byť zamietnutá.

–       O výhradách smerujúcich priamo proti rozhodnutiu o obmedzení doby trvania zmluvy žalobcu

84      Po prvé žalobca uvádza, že Komisia ho zamestnáva od 1. mája 2001 na základe pätnástich pracovných zmlúv na dobu určitú uzatvorených v bezprostrednom slede na výkon trvalých úloh súvisiacich s bežnou činnosťou inštitúcie. Komisii teda vytýka, že ho na základe zmluvy zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy zo 14. septembra 2006 nezamestnala na dobu neurčitú.

85      Treba však konštatovať, že žalobca vo svojich podaniach neuviedol nijaké konkrétne a relevantné skutočnosti na podporu svojho tvrdenia, že mu boli skutočne zverené trvalé úlohy súvisiace s bežnou činnosťou Komisie, mimo predpokladu uvedeného v článku 3b písm. b) PZOZ. V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu pripomína, že mu neprináleží vyhľadávať v prílohách k žalobe, či sa tam nachádzajú skutočnosti, ktoré môžu vyplniť túto medzeru, keďže prílohy majú výlučne dôkaznú a pomocnú funkciu (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 18. októbra 2001, X/BCE, T‑333/99, Zb. s. II‑3021, bod 190, a z 15. októbra 2008, Mote/Parlament, T‑345/05, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 75).

86      Treba tiež pripomenúť, že z vyššie uvedených bodov 73 až 76 vyplýva, že doložka 5 rámcovej dohody neobsahuje žiadnu všeobecnú zásadu práva a že ani stabilita zamestnania takouto zásadou nie je. Okrem toho žalobca nepreukázal, že nadväznosť jeho zmlúv nezodpovedala osobitným potrebám Komisie s ohľadom na úvahy uvedené v bode 77 vyššie a že mala za cieľ pokryť trvalé a dlhodobé potreby inštitúcie.

87      Z uvedeného vyplýva, že prvá výhrada vznesená žalobcom proti zmluve zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy zo 14. septembra 2006 v rozsahu, v akom sa týka doby trvania uvedenej zmluvy, musí byť zamietnutá.

88      Po druhé žalobca tvrdí, že OOUPZ vo svojom rozhodnutí z 30. marca 2007 neodpovedal na tvrdenia uvedené v jeho sťažnosti z 11. a zo 14. decembra 2006, vychádzajúce z Charty základných práv, Európskej sociálnej charty a z práva na stabilitu zamestnania. Podľa žalobcu OOUPZ navyše ani nevysvetlil, v čom uzatvorenie pätnástich zmlúv na dobu určitú v bezprostrednom slede zodpovedalo potrebám oboch zmluvných strán a čím bolo odôvodnené rozdielne zaobchádzanie, ktorého obeťou sa žalobca stal, v porovnaní s pracovníkmi pracujúcimi pre zamestnávateľov vo verejnom alebo v súkromnom sektore členského štátu.

89      Je však potrebné predovšetkým konštatovať, že žalobca vo svojej sťažnosti z 11. decembra 2006 pri opise právneho rámca len citoval články 34 a 35 Charty základných práv a články 12 a 13 Európskej sociálnej charty bez toho, aby z nich vyvodil nejaké tvrdenie a prevzal ich pri výpočte textov a zásad uvedených „na podporu svojej žaloby“.

90      Odôvodnenie bez toho, aby bolo vyčerpávajúce, musí súdu Spoločenstva umožniť vykonať kontrolu zákonnosti napadnutého rozhodnutia a poskytnúť dotknutej osobe dostatočné podklady na to, aby zistila, či je toto rozhodnutie dôvodné alebo či má vady, ktoré by umožnili napadnúť jeho zákonnosť (rozsudky Súdu prvého stupňa z 23. apríla 2002, Campolargo/Komisia, T‑372/00, Zb. VS s. I‑A‑49 a II‑223, bod 49, a zo 17. októbra 2006, Bonnet/Súdny dvor, T‑406/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑213 a II‑A‑2‑1097, bod 67). Od inštitúcií sa však nevyžaduje, aby sa v priebehu správneho konania vyjadrili k všetkým skutkovým alebo právnym okolnostiam, obzvlášť k tým, ktoré sú povrchne uvedené v priebehu správneho konania. V dôsledku toho OOUPZ neporušil svoju povinnosť odôvodniť zamietnutie bodu sťažnosti smerujúceho proti dobe trvania zmluvy zmluvného zamestnanca na dobu určitú, ktorá bola žalobcovi ponúknutá, tým, že neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa vyššie uvedených článkov Charty základných práv a Európskej sociálnej charty. Okrem toho sa OOUPZ mohol legitímne domnievať, že tieto články boli citované len v súvislosti s druhým bodom sťažnosti, ktorý smeroval proti zdravotnej výhrade uplatnenej na žalobcu.

91      Okrem toho žalobca sa vo svojej sťažnosti z 11. a zo 14. decembra 2006 vyslovene neodvolával na prípadné rozdielne zaobchádzanie s ním a s pracovníkmi verejného alebo súkromného sektora členského štátu.

92      Z úvah uvedených v doplňujúcej sťažnosti zo 14. decembra 2006 tiež vyplýva, že táto sťažnosť je doplnením pôvodnej argumentácie žalobcu, čo sa týka zdravotnej výhrady, a nie bodu sťažnosti smerujúceho proti dobe trvania zmluvy.

93      Napokon OOUPZ odpovedal na tvrdenia žalobcu založené na práve na stabilitu zamestnania najmä svojím vyjadrením, že je nesporné, že zmluvy na dobu neurčitú poskytujú väčšiu stabilitu, z čoho však nevyplýva, že by zmluvy na dobu určitú boli nezákonné. OOUPZ tiež pripomenul voľnú úvahu, ktorou vo veci disponuje, a zdôraznil, že zmluvy zamestnancov pre pomocné úlohy uzatvorené na dobu určitú smerujú ku konkrétnemu uspokojeniu dočasných, neodkladných alebo jednoznačne definovaných potrieb, čím odpovedal na výhradu, ktorú žalobca vyvodil z opakovane uzatváraných pracovných zmlúv.

94      Z uvedeného vyplýva, že druhá výhrada vznesená žalobcom proti zmluve zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy zo 14. septembra 2006 v rozsahu, v akom sa týka doby trvania uvedenej zmluvy, je nedôvodná.

95      Vzhľadom na vyššie uvedené treba žalobu v časti, v ktorej smeruje proti dobe trvania zmluvy, zamietnuť.

 O časti žaloby smerujúcej proti zdravotnej výhrade

 Tvrdenia účastníkov konania

–       Tvrdenia žalobcu

96      Na podporu svojej žaloby v časti smerujúcej proti zdravotnej výhrade žalobca uvádza dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod, uvedený ako hlavný, je založený na porušení článku 100 PZOZ; druhý žalobný dôvod, uvedený subsidiárne, je založený na námietke nezákonnosti vznesenej proti tomu istému článku.

97      Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod, žalobca predovšetkým pripomína, že podľa článku 100 PZOZ môže OOUPZ rozhodnúť, pokiaľ ide o následky a riziká vyplývajúce z choroby zistenej v rámci lekárskej prehliadky predchádzajúcej prijatiu do zamestnania, že zaručené dávky v súvislosti s invaliditou alebo so smrťou mu budú priznané až po uplynutí piatich rokov odo dňa, keď vstúpil do služobného pomeru inštitúcie.

98      Žalobca tvrdí, že vstup do služobného pomeru, upravený článkom 100 PZOZ, nezávisí od povahy zmluvných vzťahov alebo vzťahov medzi inštitúciou a zamestnancom vyplývajúcich zo služobného poriadku. Navyše opakované uzatváranie zmlúv na dobu určitú bolo v skutočnosti jediným pracovnoprávnym vzťahom. V dôsledku toho sa v prejednávanej veci mohla naňho uplatňovať zdravotná výhrada len v súvislosti s obdobím od 1. mája 2001, teda odo dňa, keď po prvýkrát vstúpil do služby, do 30. apríla 2006.

99      Žalobca ďalej tvrdí, že v dôsledku zdravotnej výhrady mu bola odopretá primeraná úroveň sociálnej ochrany, čím došlo k porušeniu všeobecných zásad založených jednak na článkoch 12 a 13 Európskej sociálnej charty, ktoré sa týkajú práva na sociálne zabezpečenie a práva na sociálnu a lekársku pomoc, a jednak na článkoch 34 a 35 Charty základných práv, ktoré sa týkajú práva na prístup k dávkam sociálneho zabezpečenia, najmä v prípade choroby a ochrany zdravia.

100    Napokon žalobca opakovaným tvrdením, že pojem vstup do služobného pomeru, použitý v článku 100 PZOZ, je nezávislý od poistenia v systéme sociálneho zabezpečenia, uvádza, že rozhodnutím uplatňovať naňho zdravotnú výhradu sa znížila úroveň jeho ochrany proti rizikám smrti a invalidity, ktorá mu bola priznaná v zmysle maďarských právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, neskôr v zmysle belgických právnych predpisov, keď pracoval pre Komisiu ako miestny zamestnanec, a neskôr ako zamestnancovi pre pomocné úlohy. Žalobca v tejto súvislosti pripomína, že v službách Komisie pracuje nepretržite od 1. mája 2001, a domnieva sa, že inštitúcie Spoločenstva, tak ako každý iný zamestnávateľ, nemôžu podriadiť svojich zamestnancov neistému systému sociálneho zabezpečenia neustálym opakovaným preskúmavaním zdravotného stavu dotknutých zamestnancov.

101    Pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod, žalobca uvádza, že ak sa má rozhodnutie uplatňovať naňho zdravotnú výhradu považovať za rozhodnutie v súlade s článkom 100 PZOZ, je potrebné vyhlásiť, že toto rozhodnutie „porušuje všeobecné právne zásady týkajúce sa ochrany pracovníkov“.

102    Vo svojich pripomienkach k vyjadreniu Rady ako vedľajšieho účastníka konania žalobca spresňuje, že uplatňovanie článku 100 PZOZ za okolností prejednávanej veci by bolo založené na právnej fikcii, ak by sa opakovane uzatvárané zmluvy na dobu určitú považovali za pracovnoprávne vzťahy nezávislé jeden od druhého. Ochrana zamestnancov si však vyžaduje, aby prevážila existencia jedného nepretržitého pracovnoprávneho vzťahu, čím by sa inštitúciám Spoločenstva zabránilo, aby mohli podriaďovať svojich zamestnancov neistému systému sociálneho zabezpečenia, charakterizovaného neustálym opakovaným preskúmavaním ich zdravotného stavu.

–       Tvrdenia Komisie a Rady

103    Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod, Komisia namieta, že keďže sa článok 100 PZOZ nachádza v hlave IV „Zmluvní zamestnanci“ kapitole 8 „Sociálne zabezpečenie“ oddiele B „Poistenie proti riziku pracovnej neschopnosti a smrti“, môže sa uplatňovať iba na zmluvných zamestnancov počnúc od ich prijatia do zamestnania ako zmluvných zamestnancov. Navyše článok 100 PZOZ odkazuje na lekárske vyšetrenie predchádzajúce v tejto súvislosti prijatiu do zamestnania s tým, že päťročné obdobie nepriznania zaručených dávok v súvislosti s invaliditou alebo so smrťou, ktoré tento článok uvádza, môže nasledovať len po tomto prijatí. Okrem toho by presunutie začiatku tohto obdobia do okamihu, keď predmetné práva neexistovali, nemalo žiaden význam. Komisia v tejto súvislosti konštatuje, že žalobca najskôr pracoval ako miestny zamestnanec, poistený v systéme sociálneho zabezpečenia svojej krajiny, neskôr ako zamestnanec pre pomocné úlohy patriaci do belgického systému sociálneho zabezpečenia. Do systému sociálneho zabezpečenia Spoločenstva spadal až vtedy, keď sa stal zmluvným zamestnancom.

104    Okrem toho Komisia poznamenáva, že článok 100 PZOZ je podobný článku 1 prílohy VII služobného poriadku a článku 32 PZOZ, ktoré sa uplatňujú na úradníkov, resp. dočasných zamestnancov. Naproti tomu zdôrazňuje, že ustanovenia týkajúce sa miestnych zamestnancov a zamestnancov pre pomocné úlohy neobsahujú nijaký porovnateľný článok. Tento rozdiel je možné vysvetliť na základe skutočnosti, že Spoločenstvo môže stanoviť zdravotnú výhradu len zamestnancom patriacim do pôsobnosti sociálneho zabezpečenia Spoločenstva.

105    Pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod, Komisia a Rada usudzujú, že námietka nezákonnosti vznesená proti článku 100 PZOZ je neprípustná, pokiaľ ju žaloba ďalej nerozvíja. Ak by sa aj námietka nezákonnosti mala chápať ako námietka založená rovnako na údajnom porušení práva na prístup k dávkam sociálneho zabezpečenia Spoločenstva, na porušení článkov 12 a 13 Európskej sociálnej charty, ako aj článkov 34 a 35 Charty základných práv, táto námietka by musela byť zamietnutá ako neprípustná z dôvodu výlučne abstraktnej povahy uvedenej argumentácie, keďže neuvádza dostatočne jasné a presné podklady, ktoré by umožnili protistranám odpovedať na ne a Súdu pre verejnú službu vykonať preskúmanie, čím je porušený článok 44 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev.

106    Komisia dodáva, že Charta základných práv nemá záväznú právnu povahu a že Európska sociálna charta sa neuplatňuje na Spoločenstvo, keďže Spoločenstvo ju nepodpísalo ani k nej nepristúpilo.

107    V každom prípade Komisia tvrdí, že právo na zvýšenú úroveň ochrany zdravia uvedené v týchto dvoch textoch je dodržané. Žalobca je poistený v rámci zdravotného poistenia ako každý iný úradník alebo zamestnanec a tak isto je mu priznané poistenie v súvislosti s invaliditou alebo so smrťou, pokiaľ ide o následky alebo riziká vyplývajúce zo všetkých ostatných chorôb okrem tej, ktorá viedla k zdravotnej výhrade.

108    Rada v každom prípade tvrdí, že prístup k dávkam sociálneho zabezpečenia závisí podľa článku 34 ods. 1 Charty základných práv od postupov stanovených právom Spoločenstva a vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo podľa článku 12 ods. 4 Európskej sociálnej charty od opatrení prijatých zmluvnými stranami. Služobný poriadok a PZOZ teda môžu definovať systém sociálneho zabezpečenia uplatňovaný na európsku verejnú službu. Okrem toho článok 34 Charty základných práv sa nezameriava na ochranu v súvislosti s invaliditou alebo so smrťou. Rovnaká pripomienka platí pre článok 35 uvedenej charty, ktorý len uvádza, že každý má právo na prístup k preventívnej zdravotnej starostlivosti a právo využívať lekársku starostlivosť za podmienok stanovených vnútroštátnymi právnymi predpismi. Článok 100 nezbavuje žalobcu týchto záruk. Okrem toho sa článok 12 Európskej sociálnej charty zaoberá vytvorením systému sociálneho zabezpečenia zmluvnými stranami, zachovaním tohto systému na uspokojivej úrovni a prijatím opatrení zaručujúcich výhody pri cestovaní osôb medzi zmluvnými stranami. Článok 13 tej istej charty zaručuje právo na sociálnu a zdravotnú pomoc. Pôsobnosť týchto dvoch článkov sa teda nevzťahuje na článok 100 PZOZ.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

109    Je potrebné pripomenúť, že podľa článkov 70 a 121 PZOZ sa miestni zamestnanci a pomocní zamestnanci zúčastňujú na povinnom systéme sociálneho zabezpečenia podľa možnosti v krajine, v ktorej systéme boli zaregistrovaní naposledy, alebo na systéme ich krajiny pôvodu, pokiaľ ide o pomocných zamestnancov, alebo na systéme krajiny, na ktorej území bude zamestnanec plniť svoje povinnosti, pokiaľ ide o miestneho zamestnanca. V prejednávanej veci bol teda žalobca ako miestny zamestnanec a neskôr ako pomocný zamestnanec poistený od 1. mája 2001 do 15. septembra 2006 postupne na základe maďarských a neskôr belgických právnych predpisov o sociálnom zabezpečení.

110    Naopak, zmluvný zamestnanec je poistený proti rôznym sociálnym rizikám na základe ustanovení kapitoly 8 „Sociálne zabezpečenie“ hlavy IV „Zmluvní zamestnanci“ PZOZ a najmä jeho článkov 99 až 108, pokiaľ ide o riziká invalidity a smrti. To znamená, že od jeho prijatia do zamestnania ako zmluvného zamestnanca, čiže od 16. septembra 2006, prestal žalobca podliehať belgickým právnym predpisom o sociálnom zabezpečení a začal podliehať systému sociálneho zabezpečenia organizovaného PZOZ.

111    V súvislosti s invaliditou a so smrťou článok 100 PZOZ stanovuje, že „ak lekárske vyšetrenie zmluvného zamestnanca, vykonané pred jeho prijatím do zamestnania, preukáže, že je chorý alebo invalid, [OOUPZ] môže rozhodnúť, pokiaľ ide o následky a riziká vyplývajúce z tejto choroby alebo invalidity, že zaručené dávky v súvislosti s invaliditou alebo smrťou mu budú priznané až po uplynutí piatich rokov odo dňa, keď vstúpil do služobného pomeru inštitúcie“. Podobné ustanovenie sa nachádza v článku 1 ods. 1 prílohy VIII služobného poriadku uplatňovaného na úradníkov a v článku 32 PZOZ uplatňovaného na dočasných zamestnancov.

112    Zo znenia článku 100 PZOZ jasne vyplýva, že stanovuje len možnosť OOUPZ využívať zdravotnú výhradu pri poisťovaní zamestnanca v rámci systému sociálneho zabezpečenia Spoločenstva v prípade, ak sa v priebehu lekárskeho vyšetrenia vykonávaného pri prijatí do zamestnania zistí u tohto zamestnanca existencia ochorenia alebo invalidity. Navyše obdobie vylúčenia z poistenia v súvislosti s invaliditou alebo so smrťou, týkajúce sa tohto ochorenia alebo invalidity, trvá po dobu piatich rokov „odo dňa, keď [zamestnanec] vstúpil do služobného pomeru inštitúcie“.

113    Je potrebné spresniť, čo treba chápať pod pojmom „vstup do služobného pomeru inštitúcie“, keďže účastníci konania sa nezhodujú v tom, aký zmysel sa má tomuto pojmu pripisovať. Podľa žalobcu treba zohľadniť začiatok obdobia činnosti dotknutej osoby v inštitúcii nezávisle od typu zmluvy, na základe ktorej je zamestnaná, čo v predmetnej veci zodpovedá dňu prijatia žalobcu do zamestnania ako miestneho zamestnanca, ktorým je 1. máj 2001. Komisia sa naopak domnieva, že treba zohľadniť dátum začiatku poistenia zmluvného zamestnanca v systéme sociálneho zabezpečenia Spoločenstva, ktorým je v prejednávanej veci 16. september 2006.

114    V tejto súvislosti je podľa ustálenej judikatúry potrebné pri výklade ustanovenia práva Spoločenstva zohľadniť nielen znenie tohto ustanovenia, ale rovnako jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou, ako aj všetky ustanovenia práva Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 6. októbra 1982, Cilfit a i., 283/81, Zb. s. 3415, bod 20, a zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82, Zb. s. 3781, bod 12; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. októbra 2005, Sumitomo Chemical a Sumika Fine Chemicals/Komisia, T‑22/02 a T‑23/02, Zb. s. II‑4065, bod 47).

115    Zvyčajný význam pojmov použitých v článku 100 PZOZ by mal predovšetkým viesť k dosiahnutiu súladu medzi vstupom do služobného pomeru inštitúcie a dátumom, od ktorého dotknutý zamestnanec začal s výkonom svojej funkcie v inštitúcii, nezávisle od povahy zmluvy, na základe ktorej pre ňu pracuje, čím by sa v prejednávanej veci obdobie nepriznania zaručených dávok v súvislosti s invaliditou a so smrťou začínalo 1. mája 2001. Ako však zdôraznila Komisia, nemalo by žiaden význam stanoviť začiatok takéhoto obdobia nepriznania dávok pred začiatkom poistenia dotknutého zamestnanca v systéme sociálneho zabezpečenia Spoločenstva.

116    Keďže obdobie vylúčenia z poistenia sociálneho rizika môže už na základe svojej povahy začať plynúť len v rámci systému vzťahujúceho sa na takéto riziko, nemožno retroaktívne presunúť toto obdobie vylúčenia zaručených dávok v súvislosti s invaliditou a so smrťou do okamihu, keď žalobca nastúpil do funkcie v Komisii, čiže na 1. máj 2001.

117    Na účely výkladu článku 100 PZOZ však s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci treba tiež zohľadniť kontext tohto článku, účel právnej úpravy, ktorej je súčasťou, ako aj ostatné ustanovenia práva Spoločenstva.

118    Po prvé, pokiaľ ide o kontext článku 100 PZOZ a účel právnej úpravy, do ktorej je tento článok zaradený, treba pripomenúť, že dotknutý článok je súčasťou súboru ustanovení PZOZ, ktoré majú zmluvným zamestnancom zaručovať zvýšenú úroveň ochrany proti tradičným rizikám sociálneho zabezpečenia vrátane rizika invalidity. Navyše Komisia vo svojich podaniach jasne poukázala na túto povahu právnej úpravy Spoločenstva s tým, že táto právna úprava zodpovedá účelom Charty základných práv a Európskej sociálnej charty v oblastiach ochrany zdravia a sociálneho zabezpečenia. Počas pojednávania tiež pripustila, že článok 100 PZOZ sa neuplatňuje automaticky, keďže tento článok stanovuje len možnosť OOUPZ uplatňovať zdravotnú výhradu.

119    Je tiež dôležité zdôrazniť, že pokiaľ ide o zmluvných zamestnancov, ako aj pokiaľ ide o úradníkov a dočasných zamestnancov, sociálnu ochranu a osobitne poistenie rizika invalidity vykonáva samotná inštitúcia v súlade s PZOZ. Zákonodarca Spoločenstva prijatím nariadenia č. 723/2004 vložil do článku 52 PZOZ ustanovenie programujúce zánik zmlúv pomocných zamestnancov k 31. decembru 2007 s úmyslom, ako to vyplýva z odôvodnenia č. 36 uvedeného nariadenia, nahradiť uvedené zmluvy zmluvami zmluvných zamestnancov. Je nepochybné, že túto reformu nesprevádzali koordinačné opatrenia medzi vnútroštátnymi systémami poistenia invalidity, v rámci ktorých boli poistení pomocní zamestnanci, a systémom poistenia invalidity Spoločenstva, do ktorého patria zmluvní zamestnanci, ako je to vo všeobecnom kontexte voľného pohybu pracovníkov v rámci Spoločenstva podľa článku 42 ES alebo konkrétnejšie, ako to stanovuje článok 11 prílohy VIII služobného poriadku v súvislosti so starobným poistením.

120    Za týchto podmienok administratíva pri uplatňovaní článku 100 PZOZ v súvislosti s bývalými pomocnými zamestnancami, ktorí boli na žiadosť Komisie vyzvaní k uzavretiu novej zmluvy zmluvného zamestnanca, nemôže pri určovaní dĺžky obdobia vylúčenia z poistenia stanoveného v článku 100 PZOZ neprihliadať na skutočnosť, že dotknutí zamestnanci boli predtým v službe inštitúcie a museli sa poistiť v inom systéme sociálneho zabezpečenia z dôvodu zmeny zmluvného režimu, ktorý im bol nariadený v dôsledku reformy služobného poriadku.

121    Z týchto dôvodov je v súlade tak s osobitným kontextom článku 100PZOZ, so všeobecnejším kontextom reformy služobného poriadku, ako aj s účelom právnej úpravy, ktorej je článok 100 súčasťou, vykladať tento článok doslovne, pričom treba pripomenúť, že v dôsledku zdravotnej výhrady je dotknutej osobe odopretý invalidný dôchodok, a to v zásade aj podľa predtým uplatňovanej vnútroštátnej právnej úpravy, ako Komisia uznala v prejednávanej veci počas pojednávania, ak by práceneschopnosť počas obdobia vylúčenia z poistenia bola dôsledkom choroby zistenej počas lekárskeho vyšetrenia vykonávaného pri prijatí do zamestnania.

122    Po druhé pri výklade článku 100 PZOZ je potrebné zohľadniť požiadavky vyplývajúce osobitne v oblasti sociálneho zabezpečenia zo zásady voľného pohybu pracovníkov zaručenej článkom 39 ES, ktorá je jedným zo základov, na ktorých stojí Spoločenstvo (pozri napríklad rozsudky Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Orfanopoulos a Oliveri, C‑482/01 a C‑493/01, Zb. s. I‑5257, bod 64, a zo 17. februára 2005, Oulane, C‑215/03, Zb. s. I‑1215, bod 16), a ktorú Komisia musí zohľadňovať v rámci výkladu pravidiel služobného poriadku alebo PZOZ.

123    V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že štátny príslušník členského štátu Spoločenstva, ktorý pracuje v inom členskom štáte, ako je štát jeho pôvodu, nestráca postavenie pracovníka v zmysle článku 39 ods. 1 ES z dôvodu, že je zamestnaný v Spoločenstvách (rozsudky Súdneho dvora z 3. októbra 2000, Ferlini, C‑411/98, Zb. s. I‑8081, bod 42, a zo 16. decembra 2004, My, C‑293/03, Zb. s. I‑12013, bod 37). Preto by mu nemalo byť odmietnuté požívanie práv a sociálnych výhod, ktoré mu priznáva tento článok (rozsudky Ferlini, už citovaný, bod 43, a My, už citovaný, bod 38; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdu pre verejnú službu z 19. júna 2007, Davis a i./Rada, F‑54/06, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 96).

124    Na pojednávaní však Komisia tvrdila, vychádzajúc predovšetkým z rozsudku My (už citovaný, body 38 a 40), že článok 39 ES sa neuplatňuje na okolnosti prejednávanej veci, keďže tieto okolnosti sa týkajú prístupu k zamestnaniu v okamihu, keď žalobca už bol prijatý na belgické územie a už tam pracoval. Podľa Komisie sa situácia žalobcu musí považovať za rovnocennú vnútroštátnej situácii v rámci členského štátu.

125    Takéto stanovisko je neprípustné. Predovšetkým treba totiž pripomenúť, že článok 39 ES v zásade znamená, že štátni príslušníci členských štátov majú predovšetkým právo opustiť svoj štát pôvodu na účely odchodu na územie iného členského štátu a zdržiavať sa na jeho území na účely výkonu hospodárskej činnosti (rozsudky Súdneho dvora z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, Zb. s. I‑4921, bod 95; z 27. januára 2000, Graf, C‑190/98, Zb. s. I‑493, bod 22, a z 1. apríla 2008, Vláda Francúzskeho spoločenstva a valónska vláda, C‑212/06, Zb. s. I‑1683, bod 44).

126    V prejednávanej veci žalobca, ktorý je maďarským štátnym príslušníkom, odišiel z krajiny svojho pôvodu v septembri 2003, pred pristúpením Maďarskej republiky k Európskej únii, na účely výkonu zamestnania ako pomocný zamestnanec v Komisii. V tom období bezpochyby nebolo možné považovať jeho premiestnenie sa do Belgicka za výkon práva na voľný pohyb pracovníkov v zmysle článku 39 ES.

127    Od pristúpenia Maďarskej republiky k Európskej únii 1. mája 2004 sa však článok 39 v zásade plne uplatňuje na maďarských štátnych príslušníkov v súlade s článkom 24 aktu o podmienkach pristúpenia, pripojeného k zmluve uzavretej medzi pätnástimi starými členskými štátmi a desiatimi novými členskými štátmi, ktorá sa týkala pristúpenia týchto štátov k Európskej únii a bola podpísaná 16. apríla 2003 (Ú. v. EÚ L 236, s. 33) a s odsekom 1.1 jej prílohy X, pokiaľ v prechodných ustanoveniach v odsekoch 1.2 až 1.14 uvedenej prílohy nie je uvedené inak. Z toho vyplýva, že od pristúpenia Maďarskej republiky sa maďarský štátny príslušník, ktorý vykonáva zárobkovú činnosť v inom členskom štáte, než je členský štát jeho pôvodu, od dátumu predchádzajúceho pristúpeniu krajiny jeho pôvodu, môže dovolávať týchto ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 27. septembra 1989, Lopes da Veiga, 9/88, Zb. s. 2989, body 9 a 10, ako aj z 26. mája 1993, Tsiotras, C‑171/91, Zb. s. I‑2925, bod 12).

128    Vyššie uvedené prechodné ustanovenia prílohy X aktu o podmienkach pristúpenia Maďarskej republiky teda neodporujú tomu, aby pracovník, ktorý je maďarským štátnym príslušníkom a v čase pristúpenia je legálne zamestnaný v členskom štáte inom, než je štát jeho pôvodu, osobitne v inštitúcii Spoločenstva, mohol v súvislosti s nastúpením do iného zamestnania u toho istého zamestnávateľa požadovať na území hostiteľského štátu práva a výhody, ktoré mu priznáva článok 39 ES, osobitne v oblasti sociálneho zabezpečenia.

129    Rozsudok My (už citovaný v bode 123 vyššie) nemôže vyvrátiť uplatniteľnosť článku 39 ES v prejednávanej veci. Ako bolo práve zdôraznené, žalobca, ktorý je maďarským štátnym príslušníkom, vykonával časť svojej profesionálnej kariéry v krajine svojho pôvodu predtým, než sa usadil v Belgicku, aby tu pracoval ako pomocný zamestnanec Komisie a neskôr prijal zamestnanie ako zmluvný zamestnanec v tej istej inštitúcii. Tieto okolnosti odlišujú predmetný prípad od okolností vyššie uvedenej veci My, v ktorej žalobca vo veci samej, taliansky štátny príslušník, ktorý prišiel do Belgicka vo veku deväť rokov, vykonával celú svoju profesionálnu kariéru v Belgicku. V predmetnej veci žalobca tým, že prijal nové zamestnanie v Komisii v septembri 2006, pričom sa naňho neuplatnili predpoklady uvedené v prechodných ustanoveniach aktu o podmienkach pristúpenia Maďarskej republiky obmedzujúce úplné uplatnenie článku 39 ES, využil práve jedno zo svojich práv, ktoré mu priznáva tento článok, a to právo prijať zamestnanie skutočne mu ponúknuté na území hostiteľského členského štátu, iného, než je štát jeho pôvodu.

130    Keďže tým bola v prejednávanej veci preukázaná uplatniteľnosť článku 39 ES, je potrebné pripomenúť, že spôsoby výkonu činnosti môžu ovplyvniť prístup k tejto činnosti a právna úprava, ktorá upravuje podmienky výkonu hospodárskej činnosti, môže predstavovať prekážku voľného pohybu pracovníkov (rozsudok Súdneho dvora z 15. septembra 2005, Komisia/Dánsko, C‑464/02, Zb. s. I‑7929, bod 37). Podľa ustálenej judikatúry osobitne cieľ článkov 39 až 42 ES by nebol dosiahnutý, ak by mal pracovník v dôsledku uplatnenia svojho práva na voľný pohyb stratiť výhody sociálneho zabezpečenia, ktoré mu zaisťuje právna úprava členského štátu; taký dôsledok by totiž mohol odradiť pracovníka v Spoločenstve od výkonu jeho práva na voľný pohyb a predstavovať tak prekážku tejto slobody (rozsudky Súdneho dvora z 20. septembra 1994, Drake, C‑12/93, Zb. s. I‑4337, bod 22, a z 22. novembra 1995, Vougioukas, C‑443/93, Zb. s. I‑4033, bod 39).

131    Uplatňovanie článku 100 PZOZ za okolností prejednávanej veci poškodzuje žalobcu a môže tak vyvolať takýto odradzujúci účinok, keďže žalobca tým, že súhlasil so zotrvaním v služobnom pomere žalovanej na základe novej zmluvy zmluvného zamestnanca, stráca po dobu piatich rokov z dôvodu uplatňovania zdravotnej výhrady nárok na priznanie dávok v invalidite, ktoré mu zaisťovala predtým uplatňovaná belgická právna úprava, pričom však nenadobúda nárok na dávky Spoločenstva pre prípad invalidity a smrti, pokiaľ ide o prípadné následky choroby zistenej počas jeho lekárskej prehliadky vykonávanej pri prijatí do zamestnania.

132    Práve na účely zaručenia toho, aby právo na voľný pohyb vyplývajúce zo Zmluvy nemalo za následok odopretie výhod sociálneho zabezpečenia pracovníkovi, ktoré by tento pracovník mohol požadovať, ak by svoju kariéru vykonával v jedinom členskom štáte, zákonodarca Spoločenstva vykonal článok 42 ES, ktorý uvádza najmä pravidlo úhrnu dôb poistenia, bydliska alebo zamestnania v oblasti sociálneho zabezpečenia, tým, že prijal nariadenie (EHS) č. 1408/71 Rady zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci Spoločenstva (Ú. v. ES L 149, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 35), v znení viacerých zmien a doplnení. Súdny dvor rozhodol, pokiaľ ide o vnútroštátnu právnu úpravu, podľa ktorej poskytovanie dávok v invalidite záviselo od toho, aby v čase začiatku poistenia zdravotný stav poistenca neumožňoval predpokladať v krátkom čase práceneschopnosť s následnou invaliditou, že článok 38 ods. 1 nariadenia č. 1408/71, ktorý obsahuje pravidlo úhrnu v oblasti invalidity, bráni tomu, aby vnútroštátna inštitúcia považovala začiatok poistenia podľa právnej úpravy, ktorú uplatňuje, za začiatok plynutia období poistenia, ktoré treba zohľadniť na účely vyplácania dávok v invalidite (rozsudok Súdneho dvora z 26. októbra 1995, Moscato, C‑481/93, Zb. s. I‑3525, bod 30; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 26. októbra 1995, Klaus, C‑482/93, Zb. s. I‑3560, bod 23).

133    Nariadenie č. 1408/71 uplatňované na pomocných zamestnancov však nie je uplatniteľné na zmluvných zamestnancov ani na úradníkov a dočasných zamestnancov Európskych spoločenstiev (pozri rozsudky Ferlini, už citovaný, bod 41, a My, už citovaný, bod 35). Nič to však nemení na skutočnosti, že všetci vyššie uvedení majú postavenie pracovníka v zmysle článku 39 ES a že Súdny dvor v rozsudku Moscato (už citovaný, bod 28) poukázal na prekážku voľného pohybu, ktorú predstavovalo to, že vnútroštátny orgán v rámci uplatňovania vnútroštátneho ustanovenia porovnateľného s ustanovením obsiahnutým v článku 100 PZOZ odmietol považovať za jediný začiatok plynutia doby poistenia začiatok zdaňovania na základe vnútroštátnej právnej úpravy, ktorú uplatňoval, pričom nezohľadnil doby poistenia dosiahnuté dotknutou osobou podľa právnej úpravy iného členského štátu.

134    Je potrebné dodať, že „na zabezpečenie účinného výkonu práva na sociálne zabezpečenie“ článok 12 ods. 4 písm. b) Európskej sociálnej charty zaručuje „zachovanie… práv zo sociálneho zabezpečenia takými prostriedkami, ako je sčítavanie dôb poistenia alebo zamestnania, dovŕšených podľa legislatívy každej zo zmluvných strán“. Hoci Spoločenstvo k tejto charte nepristúpilo, je spomenutá vo štvrtom odôvodnení preambuly Zmluvy o Európskej únii, ako aj v článku 136 ES a je súčasťou medzinárodných nástrojov, ktorými sa inštitúcie musia riadiť pri uplatňovaní a výklade ustanovení služobného poriadku a PZOZ, osobitne tých ustanovení, ktoré smerujú k odopretiu základnej sociálnej ochrany pracovníkovi prostredníctvom stanovenia jednoduchej možnosti ponechanej na posúdenie správnym orgánom.

135    Je tiež pravda, že judikatúra uvedená v bode 132 vyššie sa týka predpokladov, za ktorých došlo k strate výhod sociálneho zabezpečenia pri výkone práva voľného pohybu po zmene krajiny, v ktorej je poistenec poistený, kým v prejednávanej veci správny orgán uplatnil článok 100 PZOZ pri zmene typu pracovnej zmluvy a systému sociálneho zabezpečenia, ktorý sa naň uplatňoval, a k tejto zmene došlo tri roky po tom, ako žalobca prišiel na belgické územie, aby tam vykonával hospodársku činnosť.

136    Ani posledná zmienená okolnosť však nemôže spochybniť konštatovanie, podľa ktorého sa žalobca, ktorý v roku 2003 odišiel z krajiny svojho pôvodu, aby vykonával zamestnanie v Komisii, ocitol v dôsledku transformácie svojej zmluvy pomocného zamestnanca na zmluvu zmluvného zamestnanca, ktorá bola povinnou v dôsledku reformy služobného poriadku a v dôsledku následnej zmeny uplatniteľného systému sociálneho zabezpečenia:

–        buď v situácii, v ktorej musel znášať stratu nároku na dávky v invalidite, ktoré mu zaisťovala predtým uplatňovaná belgická právna úprava, pričom nezískal nárok na dávky Spoločenstva pre prípad invalidity a smrti, pokiaľ ide o prípadné následky choroby zistenej počas jeho lekárskej prehliadky vykonávanej pri prijatí do zamestnania, teda dávky, ktoré si mohol nárokovať, ak by sa zohľadňovali žalobcom predtým dosiahnuté doby poistenia na základe belgickej právnej úpravy a u toho istého zamestnávateľa,

–        alebo v situácii, v ktorej sa musel po skončení svojej zmluvy pomocného zamestnanca v Belgicku vzdať pokračovania svojej profesionálnej kariéry v Komisii, práve kvôli ktorej výkonu odišiel z krajiny svojho pôvodu.

137    Pokiaľ ide o posledný bod, treba ešte pripomenúť, že podľa článku 100 PZOZ je možné stanoviť zdravotnú výhradu každému zmluvnému zamestnancovi pre pomocné úlohy „odo dňa, keď vstúpil do služobného pomeru inštitúcie“, v dôsledku „lekárskeho vyšetrenia vykonaného pred [jeho] prijatím do zamestnania“. Presne povedané, zmluva žalobcu ako pomocného zamestnanca sa právoplatne skončila uplynutím jej trvania 15. septembra 2006 a Komisia, ktorá ho považovala za nového zamestnanca, mu stanovila spornú zdravotnú výhradu za vyššie uvedených podmienok článku 100 PZOZ. Článok 100 PZOZ tak v prejednávanej veci podmienil prístup pracovníka na trh práce.

138    Z uvedeného vyplýva, že uplatňovanie článku 100 PZOZ za okolností prejednávanej veci poškodzuje žalobcu a môže byť prekážkou výkonu práv priznaných článkom 39 ES, ktorý je základným ustanovením pre Spoločenstvo.

139    Komisia teda nepreukázala, ani sa nesnažila preukázať, že takáto prekážka výkonu práv priznaných článkom 39 ES bola nevyhnutná pri sledovaní cieľa vo všeobecnom záujme, že bola schopná zaručiť uskutočnenie tohto cieľa a že nepresahovala rámec nevyhnutný na dosiahnutie sledovaného cieľa (pozri v tomto zmysle rozsudok Vláda Francúzskeho spoločenstva a valónska vláda, už citovaný v bode 125 vyššie, body 48, 52 a 55). V tejto súvislosti treba pripomenúť, že výlučne hospodárske ciele nemôžu odôvodniť obmedzenie základnej slobody zaručenej Zmluvou (rozsudky Súdneho dvora z 5. júna 1997, SETTG, C‑398/95, Zb. s. I‑3091, bod 23, a z 28. apríla 1998, Kohll, C‑158/96, Zb. s. I‑1931, bod 41).

140    Navyše skutočnosť, že uplatňovanie článku 100 PZOZ mohlo tiež spôsobiť nepoistenie rizík invalidity pre belgických štátnych príslušníkov, ktorí taktiež uzatvorili zmluvu zmluvného zamestnanca s Komisiou po tom, čo pracovali v Belgicku ako pomocní zamestnanci, avšak nikdy nevykonávali svoju slobodu pohybu v rámci Spoločenstva, nemôže zabrániť štátnemu príslušníkovi iného členského štátu, ktorý využil svoje právo voľného pohybu, aby v podobnej situácii požíval práva a sociálne výhody, ktoré mu priznáva článok 39 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Vláda Francúzskeho spoločenstva a valónska vláda, už citovaný v bode 125 vyššie, body 36 až 42).

141    Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy mal OOUPZ za konkrétnych okolností tejto veci povinnosť nevyužiť možnosť stanovenú v článku 100 PZOZ, aby žalobcovi neboli odopreté výhody sociálneho zabezpečenia, ktoré mohol požadovať, ak by zostal poistený na základe maďarskej alebo belgickej právnej úpravy.

142    Napokon je potrebné odpovedať na tvrdenie Komisie, podľa ktorého Súd pre verejnú službu, opierajúc sa najmä o článok 39 ES, na ktorý sa žalobca vo svojich podaniach v súvislosti so zdravotnou výhradou neodvolával, ex offo pristúpi k skúmaniu zákonnosti správneho aktu OOUPZ na základe dôvodu založeného na porušení ustanovenia Zmluvy.

143    Na úvod a vo všeobecnosti je dôležité zdôrazniť, že obmedzenie právomoci súdu nastoliť ex offo určitý dôvod vyplýva z povinnosti tohto súdu pridŕžať sa predmetu sporu a oprieť svoje rozhodnutie o skutkové okolnosti, ktoré mu boli predložené. Toto obmedzenie je odôvodnené zásadou, podľa ktorej procesná iniciatíva prináleží účastníkom konania, takže súd môže konať ex offo iba vo výnimočných prípadoch vo verejnom záujme (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 2007, van der Weerd a i., C‑222/05 až C‑225/05, Zb. s. I‑4233, body 34 až 36).

144    Nie je potrebné vymedziť tu prípady, v ktorých by Súd pre verejnú službu mohol nastoliť ex offo dôvod, stačí len pripomenúť, že pri spresnení právneho rámca, v ktorom sa má vykladať ustanovenie sekundárneho práva, súd Spoločenstva nerozhoduje o zákonnosti tohto ustanovenia vzhľadom na vyššie právne normy, vrátane právnych noriem Zmluvy, ale hľadá taký výklad sporného ustanovenia, ktorý zabezpečí jeho uplatňovanie čo možno najviac v súlade s primárnym právom a čo možno najkoherentnejšie s právnym rámcom, v ktorom sa nachádza. V prejednávanej veci Súd pre verejnú službu pri výklade článku 100 PZOZ, najmä so zreteľom na požiadavky vyplývajúce z voľného pohybu pracovníkov stanoveného článkom 39 ES, neprekročil rámec sporu vymedzený žalobcom a nevychádzal z iných skutočností a okolností než z tých, na ktorých žalobca založil svoju žalobu. Argumentácia žalobcu na Súde pre verejnú službu, hoci je pravda, že neobsahovala výslovnú zmienku o článku 39 ES, a argumentácia uvedená v tomto rozsudku v súvislosti s výkladom článku 100 PZOZ s ohľadom na článok 39 ES sa v podstate značne zhodujú.

145    Okrem toho právo na obranu bolo dodržané, keďže všetci účastníci boli v prípravnej správe pre pojednávanie vyzvaní, aby sa počas pojednávania vyjadrili k prípadným dôsledkom vyplývajúcim v prejednávanej veci z rozsudkov Moscato (už citovaný v bode 132 vyššie), Vougioukas (už citovaný v bode 130 vyššie) a My (už citovaný v bode 123 vyššie), pokiaľ ide o ochranu proti invalidite a pravidlo úhrnu dôb poistenia, ako ho uvádza článok 42 písm. a) ES.

146    Treba teda zamietnuť tvrdenie Komisie, podľa ktorého sa Súd pre verejnú službu pri posudzovaní tohto sporu najmä z hľadiska článku 39 ES odchýlil od pasívneho prístupu, ktorý mu prináleží.

147    Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, a to bez toho, aby bolo potrebné preskúmať dôsledky voľného pohybu pracovníkov v rámci Spoločenstva pre výklad článku 100 PZOZ za iných okolností, než sú tie v prejednávanej veci, že OOUPZ mala povinnosť nevyužiť voči žalobcovi možnosť stanovenú v článku 100 PZOZ.

148    V dôsledku toho Komisia nemala žalobcovi stanoviť zdravotnú výhradu na základe článku 100 PZOZ.

149    Treba teda prijať prvý žalobný dôvod smerujúci proti zdravotnej výhrade ako dôvodný a v dôsledku toho zrušiť rozhodnutie stanovujúce zdravotnú výhradu žalobcovi bez toho, aby bolo potrebné preskúmať druhý žalobný dôvod týkajúci sa tohto predmetu žaloby, ktorý by nemohol viesť k jej zrušeniu v širšom rozsahu.

 O trovách

150    Na základe článku 122 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu sa ustanovenia ôsmej kapitoly hlavy II uvedeného rokovacieho poriadku, týkajúce sa trov konania, uplatňujú len na veci podané na Súd pre verejnú službu odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto rokovacieho poriadku, teda od 1. novembra 2007. Naďalej sa uplatňujú ustanovenia Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa relevantné v danej oblasti mutatis mutandis na veci, v ktorých konal Súd pre verejnú službu pred týmto dátumom.

151    V dôsledku toho sa na žalobu F‑69/07 uplatňujú ustanovenia o trovách uvedené v Rokovacom poriadku Súdu prvého stupňa.

152    Podľa článku 87 ods. 2 a 3 prvého pododseku Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Súd pre verejnú službu však môže rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania. Okrem toho podľa článku 88 toho istého rokovacieho poriadku v sporoch medzi Spoločenstvami a ich zamestnancami znášajú inštitúcie svoje vlastné trovy konania.

153    Okrem toho článok 87 ods. 4 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa stanovuje, že inštitúcie, ktoré vstúpili do konania, znášajú svoje vlastné trovy konania.

154    Navyše podľa článku 87 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý sa uplatňuje na žalobu F‑60/08, ak ďalšie ustanovenia ôsmej kapitoly druhej hlavy uvedeného poriadku neurčujú inak, účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

155    Napokon článok 89 ods. 4 rokovacieho poriadku stanovuje, že vedľajší účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

156    Z vyššie uvedeného odôvodnenia vyplýva, že žalobca mal úspech vo veci v jednom z dvoch predmetov žaloby F‑69/07. Súd pre verejnú službu preto usudzuje, pokiaľ ide o trovy tejto veci, že je opodstatnené zaviazať Komisiu znášať svoje vlastné trovy a nahradiť polovicu trov konania žalobcu, ktorý bude znášať druhú polovicu svojich vlastných trov konania.

157    Keďže žalobca nemal úspech vo svojej žalobe vo veci F‑60/08, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania Komisie týkajúce sa tejto veci.

158    Okrem toho Rada ako vedľajší účastník konania znáša vlastné trovy konania v oboch žalobách F‑69/07 a F‑60/08.

Z týchto dôvodov

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Rozhodnutie Komisie Európskych spoločenstiev zo 14. septembra 2006 sa zrušuje v časti, v ktorej stanovuje zdravotnú výhradu žalobcovi.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba F‑69/07, O/Komisia, zamieta ako nedôvodná.

3.      Žaloba F‑60/08, O/Komisia, sa zamieta ako neprípustná.

4.      Vo veci F‑69/07 je Komisia Európskych spoločenstiev povinná znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť polovicu trov konania žalobcu.

5.      Žalobca je povinný znášať polovicu svojich vlastných trov konania vo veci F‑69/07 a vo veci F‑60/08 je povinný znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania Komisie Európskych spoločenstiev.

6.      Rada Európskej únie znáša svoje vlastné trovy konania v oboch veciach.

Kanninen Boruta Van Raepenbusch

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 29. septembra 2009.

Tajomník       Predseda komory

W. Hakenberg       H. Kanninen

Znenie tohto rozhodnutia, ako aj znenia v ňom citovaných rozhodnutí súdnych orgánov Spoločenstva zatiaľ neuverejnených v Zbierke sú k dispozícii na internetovej stránke Súdneho dvora www.curia.europa.eu.

* Jazyk konania: francúzština.