Odvolanie podané 15. apríla 2019: Associazione Nazionale GranoSalus – Liberi Cerealicoltori & Consumatori (Associazione GranoSalus) proti rozsudku Všeobecného súdu (prvá komora) zo 14. februára 2019 vo veci T-125/18, Associazione GranoSalus/Komisia
(vec C-313/19 P)
Jazyk konania: taliančina
Účastníci konania
Odvolateľka: Associazione Nazionale GranoSalus – Liberi Cerealicoltori & Consumatori (Associazione GranoSalus) (v zastúpení: G. Dalfino, advokát)
Ďalší účastník konania: Európska komisia
Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia
Odvolanie podané proti uzneseniu Všeobecného súdu je založené na porušení článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ a článku 47 Charty základných práv Európskej únie v spojení s článkami 6 a 13 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
Odvolateľka v prvom rade tvrdí, že došlo k porušeniu článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ tým, že Všeobecný súd nezohľadnil skutočnosť, že Associazione Nazionale GranoSalus má aktívnu legitimáciu z titulu samostatnej aktívnej legitimácie jeho členov a to v rozsahu, v akom sa ich napadnuté vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 2017/2324 „priamo týka… a nevyžaduj[e] vykonávacie opatrenia“.
V tejto súvislosti združenie tvrdilo, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia pri uplatnení predmetného ustanovenia tým, že sa domnieval, že podmienka osobnej dotknutosti nebola splnená, keďže „napadnutý akt sa údajne dotýka niektorých členov odvolateľky práve v ich všeobecnom postavení spotrebiteľov a občanov Únie (bod 57 uznesenia).
Takáto kvalifikácia členov odvolateľky GranoSalus je však nesprávna z hľadiska stanov združenia, ktoré uvádzajú, že jej členovia a prostredníctvom nich združenie, sú nositeľmi a podporovateľmi záujmu na ochrane spotrebiteľov a poľnohospodárskych výrobcov prostredníctvom vykonania okrem iného činností „ktorých cieľom je bojovať, predovšetkým na úrovni Únie, proti prípadnému zvýšeniu úrovne mykotoxínov a iných znečisťujúcich látok na účely ochrany zdravia spotrebiteľov a najmä detí“.
Keďže podmienka osobnej dotknutosti bola splnená a táto podmienka je kumulatívna vo vzťahu k podmienke priamej dotknutosti, Všeobecný súd nesprávne rozhodol o tejto otázke, tým, že ju nezohľadnil.
3. Združenie taktiež tvrdilo, že Všeobecný súd sa vo svojom uznesení nesprávne domnieval, že podmienka priamej dotknutosti potrebná na prípustnosť, v súlade s článkom 263 štvrtým odsekom poslednou časťou vety ZFEÚ nebola splnená z dôvodu, že existujú údajné vnútroštátne opatrenia napadnutého vykonávacieho nariadenia (EÚ) č. 2017/2324, pričom odôvodnil svoje rozhodnutie podľa tohto aspektu „obnovením povolenia na uvedenie prípravkov na ochranu rastlín obsahujúcich účinnú látku ‚glyfozát‘ na trh, udelených členskými štátmi“ takýchto aktov, ktoré boli považované za predstavujúce „vykonávacie opatrenia napadnutého aktu v zmysle článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ“ (body 84 a 85 napadnutého uznesenia).
Nesprávnosť tohto posúdenia vyplývajú zo skutočností, preukázaných v týchto aktoch, že členský štát, v ktorom má združenie a jeho členovia sídlo (Taliansko), vykonal nariadenie (EÚ) 2017/2324 prostredníctvom oznámenia Ministerstva zdravotníctva z 19. decembra 2017, na základe ktorého došlo k automatickému obnoveniu povolenia účinnej látky „glyfozát“ na obdobie nepresahujúce päť rokov, pričom sa zároveň predĺžili povolenia týkajúce sa prípravkov na ochranu rastlín obsahujúcich glyfozát do 15 decembra 2022, bez akéhokoľvek diskrečného posúdenia, aj pokiaľ ide o technické požiadavky uvedené v prílohách I a II nariadenia (EÚ) 2017/2324.
Združenie v tejto súvislosti tvrdilo, že aj keby sa považovalo oznámenie ministerstva z 19. decembra 2017 za vykonávacie opatrenie, Všeobecný súd nezohľadnil skutočnosť, že proti tomuto istému oznámeniu nemohla byť podaná žaloba na vnútroštátne súdy, pretože to vylučujú talianske právne predpisy a príslušná judikatúra [Consiglio di Stato (Štátna rada), rozsudok č. 6243 z 9. novembra 2005].
4. Združenie preto namieta uznesenie z dôvodu porušenia článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ z dôvodu, že Všeobecný súd nezohľadnil predmet sporu, ako bol vymedzený v návrhu na začatie konania. Združenie v tejto súvislosti uvádza, že Všeobecný súd nezohľadnil skutočnosť, že priame účinky, ktoré malo napadnuté nariadenie na združenie a prostredníctvom tohto združenia na jeho členov, vyplývajú z potenciálne karcinogénnej povahy účinnej látky „glyfozát“ [pozri štúdiu Medzinárodnej agentúry pre výskum rakoviny uverejnenú 20. marca 2015, ktorú napadnuté nariadenie (EÚ) 2017/2324 nezohľadnilo], ktorého posúdenie patrí do výlučnej právomoci Európskej únie a nemôže byť predmetom povolenia, ktoré patrí do právomoci členských štátov, a to z dôvodu, že vnútroštátne povolenie prípravku na ochranu rastlín nezahŕňa žiadne posúdenie, pokiaľ ide o účinnú látku „glyfozát“, ktorá už bola „na vstupe“ povolená Európskou úniou, čo v dôsledku toho vylučuje, aby malo Taliansko právomoc povoliť alebo zamietnuť uvedenie prípravkov na liečenie rastlín na trh odkazom na účinnú látku „glyfozát“. V prejednávanej veci Všeobecný súd skúmal podmienky stanovené v článku 296 štvrtom odseku poslednej časti vety ZFEÚ, pričom nezohľadnil tvrdenia predložené v rámci sporu, konkrétne, že rezíduá glyfozátu sa nachádzajú v podzemných vodách, v potravinách (cestoviny) a v pôde, čím vzniká ujma, ktorú uvedenie takejto látky na trh spôsobuje územiu, občanom členských štátov a záujmom, ktoré zastáva združenie a prostredníctvom neho jeho členovia.
Všeobecný súd teda mal skúmať vplyv v zmysle vyššie uvedeného článku 263 vo vzťahu k tejto okolnosti a ustanoveniam stanov združenia, ako aj vo vzťahu k postaveniu jeho členov, čo vo svojom uznesení nevykonal.
5. Na základe vyššie uvedených úvah združenie spochybňuje výklad článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ prvostupňového súdu, ktorý zbavuje toto ustanovenie účinku a je v rozpore s úmyslom normotvorcu Únie. V tejto súvislosti odvolateľka odkazuje na úvahy generálnych advokátov v rôznych veciach (pozri najmä návrhy vo veci C-456/13 P; vo veci C-583/11 P; a v spojených veciach C-622/16 P až C-624/16 P), podľa ktorých takýto reštriktívny výklad zbavuje článok 263 zmyslu a konkrétneho účinku.
Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy združenie tvrdí, že výklad článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ, ktorý poskytol Všeobecný súd v napadnutom uznesení je zjavne v rozpore s článkom 47 Charty základných práv („Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo… prejednaná…“) a s článkom 6 (Právo na spravodlivé súdne konanie) a článkom 13 (Právo na účinný opravný prostriedok) Európskeho dohovoru o ľudských právach, čo bráni predpokladanej možnosti obrátiť sa na Všeobecný súd z dôvodu priamej dotknutosti v takomto prípade a neodôvodňuje poškodzuje systém ochrany práv zavedený právom Únie.
Návrhy
Associazione GranoSalus navrhuje, aby Súdny dvor zrušil uznesenie Všeobecného súdu z 15. februára 2019 vo veci T-125/18 – v ktorom vyhlásil žalobu za neprípustnú a odmietol aktívnu legitimáciu členov združenia jednak z dôvodu údajnej neexistencie osobného dotknutia týchto členov napadnutým nariadením, a jednak z dôvodu neexistencie vnútroštátnych vykonávacích opatrení, ktoré taktiež vylučovali priame dotknutie – a v dôsledku toho vyhlásil žalobu na neplatnosť vykonávacieho nariadenia (EÚ) 207/2324, ako aj v nej uvedené návrhy, vrátane vyšetrovacích opatrení, za prípustné a vrátil vec Všeobecnému súdu, aby rozhodol vo veci samej.
____________