NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA
prednesené 10. júla 2019 (1)
Vec C‑467/18
Rajonna prokuratura Lom
proti
EP,
za účasti:
HO
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rajonen săd Lukovit (Okresný súd Lukovit, Bulharsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernice 2012/13/EÚ, 2013/48/EÚ a (EÚ) 2016/343 – Rozsah pôsobnosti – Postup policajných orgánov – Trestné vyšetrovanie vedené prokuratúrou – Osobitné trestné konanie týkajúce sa nariadenia ochranného liečenia – Umiestnenie osoby do psychiatrického zariadenia na základe iného než trestného zákona – Účinné súdne preskúmanie dodržania práva podozrivej alebo obvinenej osoby na informácie a na prístup k obhajcovi – Prezumpcia neviny – Zraniteľné osoby“
1. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka uplatnenia smerníc 2012/13/EÚ(2), 2013/48/EÚ(3) a (EÚ) 2016/343(4) v trestnom konaní vedenom proti osobe, ktorá od okamihu, keď bola zadržaná pre podozrenie zo spáchania závažného trestného činu, vykazovala príznaky duševnej poruchy, a preto bola umiestnená do psychiatrického zariadenia.
2. Tieto smernice zavádzajú „spoločn[é] minimáln[e] pravidl[á] ochrany procesných práv podozrivých a obvinených osôb“ v trestnom konaní s cieľom „posilniť vzájomnú dôveru členských štátov v svoje systémy trestného súdnictva, a tým uľahčiť vzájomné uznávanie rozhodnutí v trestných veciach“.(5)
3. Vzhľadom na tento účel si možno položiť otázku, či sa tieto tri smernice majú uplatniť v trestných konaniach, ktoré v dohľadnej dobe zrejme nebudú predmetom vzájomného uznávania medzi členskými štátmi. Súdny dvor doteraz tejto námietke nevyhovel.(6) Možno v budúcnosti, so zreteľom na vývoj prejudiciálnych konaní v tejto konkrétnej oblasti, bude vhodné pozmeniť túto judikatúru.
I. Právny rámec
A. Právo Únie
1. Smernica 2012/13
4. Článok 1 („Predmet úpravy“) znie:
„Touto smernicou sa stanovujú pravidlá týkajúce sa práva na informácie podozrivých alebo obvinených osôb o ich právach v trestnom konaní a o obvinení vznesenom voči nim. …“
5. Článok 2 („Rozsah pôsobnosti“) smernice 2012/13 stanovuje:
„1. Táto smernica sa vzťahuje na akékoľvek osoby od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane prípadného vynesenia rozsudku a rozhodnutia o opravnom prostriedku.
…“
6. Článok 3 („Právo na informácie o právach“) smernice 2012/13 spresňuje:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivým alebo obvineným osobám poskytli bezodkladne informácie aspoň o uvedených procesných právach uplatniteľných podľa vnútroštátneho práva s cieľom umožniť ich účinné uplatňovanie:
a) právo na prístup k advokátovi;
…
c) právo na informácie o obvinení v súlade s článkom 6;
…
2. Členské štáty zabezpečia, aby sa informácie poskytnuté podľa odseku 1 podali v jednoduchej a prístupnej forme, ústne alebo písomne, pričom sa prihliada na akékoľvek konkrétne potreby podozrivých zraniteľných osôb alebo obvinených zraniteľných osôb.“
7. Podľa článku 4 („Písomné poučenie o právach v súvislosti so zatknutím“) smernice 2012/13:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivým alebo obvineným osobám, ktoré sú zatknuté alebo zadržané, bezodkladne poskytlo písomné poučenie o právach. Dotknutej osobe sa umožní prečítať si písomné poučenie o právach a ponechať si ho počas celého trvania pozbavenia slobody.
…“
8. V článku 6 („Právo na informácie o obvinení“) smernice 2012/13 sa uvádza:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivým alebo obvineným osobám boli poskytnuté informácie o trestnom čine, zo spáchania ktorého sú podozrivé alebo obvinené. Tieto informácie sa poskytnú bezodkladne v takom rozsahu, aký je potrebný na zaručenie spravodlivého konania a účinné uplatnenie práva na obhajobu.
2. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby, ktoré sú zatknuté alebo zadržané, boli informované o dôvodoch zatknutia alebo zadržania vrátane trestného činu, z ktorého spáchania sú podozrivé alebo obvinené.
3. Členské štáty zabezpečia, aby sa najneskôr pri podaní obžaloby súdu poskytli podrobné informácie o obvinení vrátane povahy a právnej kvalifikácie predmetného trestného činu, ako aj povahy predpokladanej účasti obvinenej osoby na spáchaní tohto činu.
4. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby boli bezodkladne informované o akýchkoľvek zmenách, ktoré sa týkajú informácií, ktoré im boli poskytnuté v súlade s týmto článkom, ak je to potrebné na zaručenie spravodlivého konania.“
2. Smernica 2013/48
9. Podľa článku 1 („Predmet úpravy“) smernice 2013/48:
„Touto smernicou sa ustanovujú minimálne pravidlá týkajúce sa práv podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní… na prístup k obhajcovi a na informovanie tretej osoby o pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody.“
10. V súlade s článkom 2 („Rozsah pôsobnosti“) smernice 2013/48:
„1. Táto smernica sa vzťahuje na podozrivé alebo obvinené osoby v trestnom konaní od chvíle, keď boli príslušnými orgánmi členského štátu prostredníctvom úradného oznámenia alebo inak upovedomené, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, a to bez ohľadu na to, či boli pozbavené osobnej slobody. Uplatňuje sa do ukončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o tom, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, a to vrátane uloženia trestu a rozhodnutia o prípadnom opravnom prostriedku.
…
3. Táto smernica sa použije za rovnakých podmienok ako v odseku 1 aj na iné ako podozrivé alebo obvinené osoby, ktoré sa počas výsluchu policajným alebo iným orgánom presadzovania práva stanú podozrivými alebo obvinenými osobami.
…“
11. V zmysle článku 3 („Právo na prístup k obhajcovi v trestnom konaní“) smernice 2013/48:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo na prístup k obhajcovi v takom čase a takým spôsobom, ktorý im umožní reálne a účinne vykonávať ich právo na obhajobu.
2. Podozrivé alebo obvinené osoby majú prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu. Podozrivé alebo obvinené osoby majú v každom prípade prístup k obhajcovi najneskôr od ktorejkoľvek z týchto skutočností, ktorá nastane skôr:
a) pred ich výsluchom zo strany polície alebo iného orgánu na presadzovanie práva, alebo justičného orgánu;
b) pri vykonávaní vyšetrovacieho úkonu alebo obstarávaní dôkazov vyšetrovacími alebo inými príslušnými orgánmi v súlade s odsekom 3 písm. c);
c) bez zbytočného odkladu po pozbavení osobnej slobody;
d) ak boli predvolané na súd s právomocou v trestných veciach, v primeranej lehote pred tým, ako sa na tento súd dostavia.
…“
12. Článok 12 („Opravné prostriedky“) smernice 2013/48 znie:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby v trestnom konaní, ako aj vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači mali podľa vnútroštátneho práva účinné opravné prostriedky v prípadoch porušenia práv vyplývajúcich z tejto smernice.
…“
13. V článku 13 („Zraniteľné osoby“) smernice 2013/48 je uvedené:
„Členské štáty zabezpečia, že pri uplatňovaní tejto smernice sa zohľadnia osobitné potreby zraniteľných podozrivých a zraniteľných obvinených osôb.“
3. Smernica 2016/343
14. Podľa článku 1 („Predmet úpravy“) smernice 2016/343:
„Touto smernicou sa stanovujú spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa:
a) určitých aspektov prezumpcie neviny v trestnom konaní;
b) práva byť prítomný na súdnom konaní v trestnom konaní.“
15. Článok 2 („Rozsah pôsobnosti“) smernice 2016/343 stanovuje:
„Táto smernica sa vzťahuje na fyzické osoby, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní. Uplatňuje sa vo všetkých štádiách trestného konania, a to od momentu, keď je osoba podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu alebo údajného trestného činu, až po nadobudnutie právoplatnosti konečného rozhodnutia o tom, či táto osoba predmetný trestný čin spáchala.“
16. Podľa článku 3 („Prezumpcia neviny“) smernice 2016/343:
„Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivé a obvinené osoby považovali za nevinné, kým sa zákonným spôsobom nepreukáže ich vina.“
17. Článok 6 („Dôkazné bremeno“) smernice 2016/343 stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby dôkazné bremeno pri zisťovaní viny podozrivých a obvinených osôb spočívalo na prokuratúre. Tým nie je dotknutá povinnosť sudcu ani príslušného súdu hľadať usvedčujúce aj oslobodzujúce dôkazy ani právo obhajoby predkladať dôkazy v súlade s platným vnútroštátnym právom.
…“
18. V článku 10 („Opravné prostriedky“) smernice 2016/343 je uvedené:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali účinné opravné prostriedky v prípade porušenia ich práv vyplývajúcich z tejto smernice.
2. Bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne normy a systémy vzťahujúce sa na prípustnosť dôkazov, členské štáty zabezpečia, aby sa pri posudzovaní výpovedí podozrivých alebo obvinených osôb alebo dôkazov získaných v rozpore s právom odoprieť výpoveď alebo s právom nevypovedať vo vlastný neprospech dodržiavalo právo na obhajobu a právo na spravodlivé súdne konanie.“
B. Bulharské právo
1. Nakazatelen kodex (Trestný zákon)
19. § 33 Nakazatelen kodex stanovuje, že trestne zodpovedný nie je ten, kto konal v stave nepríčetnosti, ktorý mu znemožňuje rozpoznať povahu alebo význam svojich činov alebo ovládať svoje konanie.(7)
20. Podľa § 89 Trestného zákona tomu, kto sa dopustil činu nebezpečného pre spoločnosť v stave nepríčetnosti, možno uložiť nútené ochranné liečenie v špecializovanej psychiatrickej liečebni.
2. Nakazatelno procesualen kodex (Trestný poriadok)
21. § 24 ods. 1 Nakazatelno procesualen kodex (Trestný poriadok, ďalej len „NPK“) stanovuje, že trestné konanie sa nezačne alebo začaté trestné konanie sa zastaví, ak spáchané skutky nie sú trestným činom.
22. § 46 NPK upravuje úlohy prokuratúry v trestnom konaní. Podľa tohto ustanovenia je prokuratúra zodpovedá za stíhanie trestných činov a vedenie vyšetrovania.
23. § 70 NPK upravuje konanie o preventívnom nútenom umiestnení obvineného, ktorý trpí duševnou chorobou, v psychiatrickom zariadení na účely jeho vyšetrenia. O nútenom umiestnení rozhoduje súd na návrh prokuratúry po verejnom zasadnutí, na ktorom musí byť prítomný obhajca.
24. § 94 ods. 1 bod 2 a § 94 ods. 3 NPK stanovujú, že na trestnom konaní sa musí zúčastniť obhajca, ak obvinený trpí duševnou poruchou, pričom príslušný orgán musí ustanoviť za obhajcu advokáta.
25. § 242 ods. 2 NPK, ktorý je súčasťou kapitoly upravujúcej úkony prokuratúry po skočení vyšetrovania, stanovuje, že prokuratúra musí dohliadať na to, aby sa počas vyšetrovania dodržiavali procesné práva obvineného. Ak sa tieto práva nedodržiavajú, prokuratúra má požiadať o odstránenie chýb, alebo ich sama odstráni.
26. V § 243 ods. 1 bode 1 NPK sa uvádza, že prokuratúra zastaví trestné konanie v prípadoch uvedených v § 24 ods. 1 (t. j. ak skutok nie je trestným činom).
27. V súlade s § 247 NPK, ktorý sa týka prípravy hlavného pojednávania, sa hlavné pojednávanie začína na základe obžaloby podanej prokuratúrou.
28. Podľa § 248 NPK je úlohou sudcu spravodajcu okrem iného overiť, či počas vyšetrovacej fázy boli dodržané procesné práva obvineného (odsek 2 bod 3). V prípade nedodržania týchto práv určí, aké porušenia boli zistené, a vráti vec prokuratúre, aby ich napravila v súlade s § 242 ods. 2.
29. § 427 NPK je úvodným ustanovením oddielu, ktorý upravuje uloženie ochranného liečenia v zmysle § 89 Trestného zákona. Ochranné liečenie navrhuje prokuratúra a rozhoduje o ňom okresný súd, pričom je prípustné odvolanie na vyššom súde.
30. § 428 až 431 NPK upravujú konanie o uložení ochranného liečenia, ktorého súčasťou je verejné zasadnutie za účasti prokuratúry a obhajcu dotknutej osoby.
3. Zakon za zdraveto (zákon o ochrane zdravia)
31. Podľa § 155 Zakon za zdraveto (zákon o ochrane zdravia) osobám s duševnými poruchami, ktoré potrebujú osobitnú zdravotnú starostlivosť (vymedzené v § 146 tohto zákona), sa nariadi ochranné liečenie, ak sa vzhľadom na svoje ochorenie môžu dopustiť trestného činu a predstavujú nebezpečenstvo pre svojich rodinných príslušníkov, blízke osoby alebo spoločnosť, alebo vážne ohrozujú svoje zdravie.
32. § 156 a nasl. zákona o ochrane zdravia upravujú konanie o ochrannom liečení, o ktorom rozhoduje okresný súd, v obvode ktorého má bydlisko dotknutá osoba. Vyžaduje sa návrh prokuratúry, predloženie psychiatrického znaleckého posudku a verejné zasadnutie, na ktorom sa zúčastní dotknutá osoba (ak to dovoľuje jej zdravotný stav), jej obhajca a psychiater.
33. § 165 ods. 1 zákona o ochrane zdravia stanovuje, že sa podporne uplatní NPK.
II. Skutkové okolnosti sporu a prejudiciálne otázky
34. Dňa 26. augusta 2015 sa na verejnej komunikácii v obci Medkovec (Lom, Bulharsko) našlo telo bez známok života, na ktorom boli viditeľné stopy násilia.
35. Okolo 6. hod. policajti po príchode do domu poškodenej našli jej syna, EP, na ktorého nohách boli viditeľné krvavé stopy. Z jeho odpovedí pri prvom výsluchu, počas ktorého sa priznal k spáchaniu trestného činu(8), vyplynulo, že trpel duševnou poruchou, a preto bol zatknutý a odvedený na psychiatrické oddelenie nemocnice v Lome.
36. Dňa 26. augusta 2015 bola vykonaná obhliadka miesta činu a uskutočnil sa výsluch svedkov. Svedkovia uviedli, že EP trpel duševnou chorobou a viackrát bol umiestnený v psychiatrickom zariadení. Z psychiatrického znaleckého posudku vyplynulo, že trpel paranoidnou schizofréniou a že od 25. do 26. augusta 2015 sa nachádzal v stave trvalej poruchy vedomia, a preto nemohol rozpoznať povahu a význam svojich činov.
37. Rajonen săd Lom (Okresný súd Lom, Bulharsko) 12. septembra 2015 rozhodol o umiestnení EP do psychiatrického zariadenia na základe postupu upraveného v zákone o ochrane zdravia. Tento stav trval aspoň do dňa podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
38. Okražna prokuratura Montana (Obvodná prokuratúra Montana, Bulharsko) prerušila 7. júla 2016 trestné konanie začaté proti EP s odôvodnením, že „údajnému páchateľovi bolo nariadené ochranné liečenie, v dôsledku ktorého stále nemôže byť riadnym účastníkom konania“.
39. Apelativna prokuratura Sofia (Prokuratúra pri Odvolacom súde Sofia, Bulharsko) ako orgán nadriadený Obvodnej prokuratúre Montana nariadil tejto prokuratúre, aby pokračovala v trestnom konaní, lebo jeho prerušenie je nedôvodné, k čomu došlo 29. decembra 2017.
40. Dňa 1. marca 2018 Obvodná prokuratúra Montana rozhodla o zastavení trestného konania, lebo išlo o „skutok, ktorý EP spáchal v stave, ktorý vylučuje trestnú zodpovednosť za úmyselný trestný čin“, a preto sa malo nariadiť ochranné liečenie.
41. Rozhodnutie obvodnej prokuratúry bolo doručené len dcére poškodenej a nadobudlo právoplatnosť 10. marca 2018.
42. Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší súd, Bulharsko) v konaní o negatívnom kompetenčnom spore medzi okresnými súdmi v mestách Lom a Lukovit rozhodol, že na trestné konanie o ochrannom liečení EP v súlade s NPK je príslušný okresný súd v meste Lukovit.
43. Za týchto okolností Rajonen săd Lukovit (Okresný súd Lukovit) položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Patrí predmetné konanie o nariadení ochranného liečenia, ktoré predstavuje druh štátneho donútenia voči osobám, ktoré podľa zistení prokuratúry spáchali čin nebezpečný pre spoločnosť, do pôsobnosti smernice 2012/13/EÚ o práve na informácie v trestnom konaní a smernice 2013/48/EÚ o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní?
2. Predstavujú bulharské procesné predpisy, ktoré upravujú osobitné konanie o nariadení ochranného liečenia podľa § 427 a nasl. Trestného poriadku a podľa ktorých súd nie je oprávnený vrátiť vec prokuratúre a uložiť jej, aby odstránila podstatné procesné chyby, ku ktorým došlo v rámci predsúdneho konania, ale môže len buď vyhovieť návrhu na nariadenie ochranného liečenia, alebo ho zamietnuť, účinný opravný prostriedok v zmysle článku 12 smernice 2013/48/EÚ a článku 8 smernice 2012/13/EÚ v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie, ktorý poskytuje osobe právo napadnúť pred súdom možné porušenia jej práv, ku ktorým došlo v rámci predsúdneho konania?
3. Uplatňuje sa smernica 2012/13/EÚ a smernica 2013/48/EÚ na trestnoprávne (predsúdne) konania, ak vnútroštátne právo, konkrétne Trestný poriadok, nepozná právny inštitút ‚podozrivého‘ a prokuratúra osobu v rámci predsúdneho konania formálne nepovažuje za obvineného, pretože vychádza z toho, že zabitie, ktoré je predmetom vyšetrovania, bolo spáchané osobou v stave nepríčetnosti, a preto zastavila trestné stíhanie bez toho, aby o tom upovedomila danú osobu, a súdu navrhla, aby tejto osobe uložil ochranné liečenie?
4. Považuje sa osoba, v súvislosti s ktorou bol podaný návrh na uloženie ochranného liečenia, za ‚podozrivú‘ v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2012/13/EÚ a článku 2 ods. 3 smernice 2013/48/EÚ, ak pri prvej obhliadke miesta činu a počiatočných vyšetrovacích úkonoch v byte poškodenej a jej syna policajt po tom, ako zistil krvavé stopy na tele syna poškodenej, sa ho spýtal na dôvody zabitia jeho matky a premiestnenie jej mŕtveho tela na ulicu a po zodpovedaní týchto otázok mu nasadil putá? Ak sa na túto otázku odpovie kladne, má sa osoba už v tomto okamihu podľa článku 3 ods. 1 v spojení s článkom 3 ods. 2 smernice 2012/13/EÚ poučiť a ako sa majú zohľadniť osobitné potreby osoby podľa odseku 2 pri poučení v takomto prípade, ak bolo policajtovi známe, že osoba trpí duševnou chorobou?
5. Sú vnútroštátne predpisy, o aké ide vo veci samej, ktoré fakticky pripúšťajú pozbavenie osobnej slobody ochranným liečením v podobe núteného umiestnenia v psychiatrickej liečebni v konaní podľa zákona o ochrane zdravia (preventívne ochranné opatrenia, ktoré sú nariadené, ak je dokázané, že osoba trpí duševnou chorobou a existuje nebezpečenstvo spáchania trestného činu osobou, avšak nie z dôvodu už spáchaného činu), zlučiteľné s článkom 3 smernice (EÚ) 2016/343 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny, ak skutočným dôvodom pre začatie konania je čin, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie voči osobe umiestnenej v zdravotníckom zariadení na účely liečenia, a týmto spôsobom sa obíde právo na spravodlivý proces pri zatknutí, ktorý musí spĺňať predpoklady článku 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tzn. konanie, v ktorom je súd oprávnený preskúmať dodržanie procesných pravidiel, ako aj podozrenie odôvodňujúce zatknutie, ako aj zákonnosť cieľa sledovaného týmto opatrením, čo je súd povinný vykonať, ak osoba bola zatknutá podľa postupu upraveného v Trestnom poriadku?
6. Zahŕňa pojem prezumpcia neviny podľa článku 3 smernice (EÚ) 2016/343 aj domnienku, že nepríčetné osoby nespáchali čin, ktorý predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť a ktorý im je prokuratúrou pripisovaný, pokiaľ nie je podľa procesných pravidiel (v trestnom konaní pri zachovaní práva na obhajobu) preukázaný opak?
7. Zaručujú vnútroštátne predpisy, ktoré stanovujú rôzne oprávnenia súdu rozhodujúceho o prípade v súvislosti s preskúmaním zákonnosti predsúdneho konania z úradnej moci v závislosti od toho, či:
a) súd preskúma obžalobu prokuratúry, v ktorej sa tvrdí, že určitá duševne zdravá osoba spáchala trestný čin zabitia (§ 249 ods. 1 v spojení s § 249 ods. 4 Trestného poriadku), alebo
b) súd preskúmava návrh prokuratúry, v ktorom sa tvrdí, že osoba spáchala trestný čin zabitia, ale pre duševnú chorobu páchateľa tento čin nie je trestným činom, a teda prokuratúra sa domáha súdneho nariadenia ochranného liečenia,
zraniteľným osobám účinný opravný prostriedok, ako je stanovené v článku 13 v spojení s článkom 12 smernice 2013/48/EÚ a v článku 8 ods. 2 v spojení s článkom 3 ods. 2 smernice 2012/13/EÚ, a sú rôzne oprávnenia súdu, ktoré sú závislé od druhu konania – určeného podľa toho, či je osoba označená za páchateľa duševne zdravá, aby bola trestne zodpovedná – zlučiteľné so zásadou nediskriminácie podľa článku 21 ods. 1 Charty?“
III. Konanie na Súdnom dvore
44. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 17. júla 2018 spolu so žiadosťou o jeho prejednanie v naliehavom konaní, ktorej Súdny dvor nevyhovel.
45. Písomné pripomienky predložili EP, česká a holandská vláda, ako aj Komisia. Nariadenie pojednávania sa nepovažovalo za potrebné.
IV. Posúdenie
A. Úvodné poznámky
46. Úloha Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní spočíva v tom, že vnútroštátnemu súdu poskytne výklad právnych predpisov Únie, ktorý môže byť užitočný pre tento súd pri rozhodovaní sporu. Neprináleží mu však posudzovať skutkové okolnosti ani postup príslušných vnútroštátnych orgánov počas trestného alebo iného konania, ktoré predchádzalo podaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
47. Súdny dvor v rámci svojich právomocí týkajúcich sa výkladu práva Únie tiež nemá rozhodovať o tom, či boli v konkrétnom prípade dodržané ustanovenia niektorej zo smerníc uplatniteľných na trestné konania(9) a či v praxi došlo k porušeniu príslušných práv(10).
48. Smernice, o výklad ktorých žiada vnútroštátny súd, obsahujú ustanovenia o postupe príslušných orgánov pri zabezpečovaní práv podozrivých osôb alebo obvinených osôb v trestnom konaní z troch hľadísk: i) týmto osobám sa musia poskytnúť informácie o ich procesných právach a o obvinení, ktoré bolo voči nim vznesené (smernica 2012/13); ii) majú právo na prístup k obhajcovi a o pozbavení ich osobnej slobody má byť informovaná tretia osoba, s ktorou môžu komunikovať (smernica 2013/48), a iii) majú právo na prezumpciu neviny (smernica 2016/343).
49. Vzhľadom na to, že tieto tri smernice sa týkajú len trestných konaní, neuplatnia sa na ochranné psychiatrické liečenie nariadené výlučne zo zdravotných dôvodov v súlade so zákonmi, ktoré upravujú ochranu verejného zdravia. Toto ochranné liečenie musí, samozrejme, podliehať súdnemu preskúmaniu, lebo ide o osobnú slobodu dotknutých osôb, ale to neznamená, že konanie o nariadení ochranného liečenia má trestnoprávnu povahu.
50. Podľa informácií obsiahnutých v spise sa v prejednávanej veci viedli súčasne dve konania:
– konanie vedené podľa zákona o ochrane verejného zdravia (§ 155 a nasl.), v ktorom sa Rajonen săd Lom (Okresný súd Lom) už na začiatku priklonil k záveru, že EP má byť umiestnený do psychiatrického zariadenia,
– trestné konanie začaté prokuratúrou, po zastavení ktorého má vnútroštátny súd [Rajonen săd Lukovit (Okresný súd Lukovit)] s konečnou platnosťou rozhodnúť o ochrannom liečení v súlade s NPK. Tri vyššie citované smernice sa uplatnia len v tomto konaní.
51. Z odpovede Súdneho dvora preto treba vylúčiť otázky týkajúce sa uplatňovania smerníc na konanie podľa zákona o ochrane zdravia. Tento zákon dovoľuje nútené ochranné liečenie osôb s duševnými poruchami, ktoré z dôvodu týchto porúch môžu spáchať trestný čin a predstavujú nebezpečenstvo pre svojich rodinných príslušníkov, iné osoby alebo spoločnosť alebo vážne ohrozujú svoje zdravie.
52. Ide o konanie, na ktoré je príslušný súd, ktorý po dokazovaní rozhodne, ak to považuje za vhodné, o umiestnení osoby v psychiatrickom zariadení na obdobia, ktoré možno predĺžiť. Nemá teda povahu trestného konania, a preto nepatrí do pôsobnosti žiadnej zo spomenutých smerníc (podľa článku 1 všetkých týchto smerníc, ktorý vymedzuje predmet ich úpravy, je tento predmet obmedzený na trestné konanie).
53. Vnútroštátny súd uvádza, že vnútroštátna prax pripúšťa, aby osoba, ktorá sa dopustila trestného činu v stave nepríčetnosti, bola umiestnená do psychiatrickej liečebne na základe zákona o ochrane zdravia, pričom nie je potrebné dodržať obvyklé postupy v trestnom konaní.(11) Aj keby to bolo tak, v prejednávanej veci je rozhodujúce, že konanie podľa zákona o ochrane zdravia nemá trestnoprávnu povahu. Ak sa v niektorom prípade tento zákon uplatní nesprávne, toto faktické nesprávne uplatnenie treba napraviť prostriedkami, ktoré upravuje samotné vnútroštátne právo.(12)
54. Vo svojom rozbore sa nebudem pridržiavať znenia deviatich prejudiciálnych otázok, ktorých obsah sa navyše prekrýva. Namiesto toho samostatne preskúmam každú zo smerníc a z ich výkladu vyvodím hodnotiace prvky, ktoré môžu pomôcť vnútroštátnemu súdu.
B. Vplyv smernice 2012/13
1. O právach, ktoré sa musia dodržiavať
55. Smernica 2012/13 obsahuje ustanovenia, ktorých cieľom je zabezpečiť v trestných konaniach určité práva podozrivých alebo obvinených osôb. Konkrétne im priznáva právo, aby bezodkladne dostali informácie o určitých procesných právach, a právo na informácie o obvinení, ktoré bolo voči nim vznesené.
56. Za podozrivú osobu sa považuje osoba, ktorej príslušný orgán oznámi (ktorá sa od príslušného orgánu „dozv[ie]“), že existujú skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že sa podieľala na spáchaní trestného činu (článok 2 ods. 1 smernice 2012/13).
57. K postaveniu podozrivej osoby možno pripojiť postavenie zatknutej osoby alebo zadržanej osoby. Článok 4 a článok 6 ods. 2 smernice 2012/13 sa týkajú práve tejto situácie, pričom ukladajú členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby sa takým osobám „bezodkladne poskytlo písomné poučenie o právach“ (článok 4) a aby boli informované o dôvodoch zatknutia alebo zadržania (článok 6).
58. Pojem obvinená osoba sa nachádza na kvalitatívne vyššej úrovni, keďže znamená, že príslušný orgán (spravidla prokuratúra) už vzniesol konkrétne obvinenie a obvinil túto osobu zo spáchania trestného činu.
59. Je logické, že tieto práva má zabezpečiť orgán, ktorý koná v konkrétnom štádiu konania. Tak to musí byť najmä vtedy, keď – v súvislosti s trestným konaním(13) – policajné orgány zatknú určitú osobu(14) alebo keď prokuratúra vznesie obvinenie.
60. Smernica 2012/13 sa v súlade s článkom 2 ods. 1 tejto smernice uplatňuje až do ukončenia konania. Ukončením konania sa rozumie „právoplatné rozhodnutie o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane prípadného vynesenia rozsudku a rozhodnutia o opravnom prostriedku“.
61. Uvedené znenie umožňuje zaradiť do pôsobnosti tohto ustanovenia prípad, keď trestné konanie nie je zavŕšené odsudzujúcim rozsudkom v užšom zmysle, ale ochranným opatrením, ktoré spočíva v umiestnení osoby, ktorá bola z dôvodu svojej duševnej poruchy vyhlásená za nepríčetnú, do psychiatrického alebo podobného zariadenia.
62. V príbuznej oblasti totiž článok 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2008/909/SVV(15) vymedzuje „trest“ ako „akýkoľvek trest odňatia slobody alebo akékoľvek opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody uložené na určitý alebo neurčitý čas za trestný čin na základe trestného konania“. V článku 9 ods. 1 písm. k) tohto rámcového rozhodnutia sa konkrétnejšie uvádza, že „uložený trest zahŕňa opatrenie týkajúce sa psychiatrickej alebo zdravotnej starostlivosti“.
63. Vzhľadom na vyššie uvedené východiská možno na základe rozboru vnútroštátnych procesných predpisov v súvislosti so smernicou 2012/13 poskytnúť odpoveď vnútroštátnemu súdu.
64. Podľa NPK sa trestné konanie môže skončiť oslobodením, ale tiež buď uložením trestu (vo všeobecnom konaní), alebo uložením ochranného liečenia (v osobitnom konaní upravenom v § 427 a nasl. NPK). Reakcia na spáchanie trestného činu, teda trest, sa zmení na psychiatrické ochranné liečenie, ak páchateľ trestného činu spáchal tento čin v stave nepríčetnosti.
65. Podľa vnútroštátneho zákona sa tak trest, ako aj ochranné liečenie ako následok spáchania trestného činu(16) ukladá v skutočnom trestnom konaní, čo znamená, že počas tohto konania sa musia dodržiavať práva, ktoré chráni smernica 2012/13. Domnievam sa, že v žiadnom z týchto dvoch prípadov nemožno vylúčiť záruky, ktoré stanovuje uvedená smernica.
66. Inou otázkou je, že práve z dôvodu duševného stavu podozrivej osoby alebo obvinenej osoby možno povinné informácie o jej právach, ktoré sa jej majú poskytnúť, do určitej miery upraviť. V niektorých prípadoch špecifickej duševnej poruchy bude zbytočné odovzdať dotknutej osobe tlačivo, na ktorom sú uvedené jej práva, lebo nebude schopná porozumieť im, a tak tento úkon, ako aj oznámenie skutočností, ktoré sa jej kladú za vinu, bude možné vykonať s jej obhajcom, lebo – ako vysvetlím ďalej – pomoc obhajcu je úplne nenahraditeľná.
67. Článok 3 ods. 2 smernice 2012/13 totiž vyžaduje, aby sa informácie o právach podozrivých alebo obvinených osôb poskytovali s prihliadnutím na ich situáciu, ak ide o „zraniteľné osoby“. Pod toto slovné spojenie možno zaradiť osoby trpiace vážnymi duševnými poruchami, ktoré takmer vôbec nemusia byť schopné pochopiť predmetné informácie.
68. Účelom tejto požiadavky je, aby adresát mohol prijať a pochopiť tieto informácie. Svedčí o tom „plán na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní“(17) v rámci vysvetliviek týkajúcich sa „opatrenia E“ („osobitné záruky podozrivých alebo obvinených osôb, ktoré sú ohrozené“), v ktorom sa uvádza, že „s cieľom zabezpečiť spravodlivosť konania je dôležité, aby sa osobitná pozornosť venovala podozrivým alebo obvineným osobám, ktor[é] nechápu obsah alebo zmysel konania, napr. vzhľadom na ich vek, duševný alebo fyzický stav“(18).
69. Pokiaľ ide o osoby trpiace vážnymi duševnými chorobami (ako je to zrejme v prejednávanej veci), môže byť vhodné poskytnúť tieto informácie za účasti tretej osoby, ktorá koná v mene dotknutej osoby.(19) V každom prípade je úlohou vnútroštátneho práva nájsť riešenia, ktoré umožnia kompenzovať nedostatočnú spôsobilosť osôb, ktoré nie sú schopné konať vo svojom mene.(20)
2. Opravné prostriedky na ochranu uvedených práv
70. Podľa článku 8 ods. 2 smernice 2012/13 sa musí zabezpečiť, aby podozrivé alebo obvinené osoby, ktorým neboli poskytnuté požadované informácie (v zmysle uvedenej smernice), mohli namietať voči neposkytnutiu týchto informácií „v súlade s postupmi ustanovenými vo vnútroštátnom práve“.
71. Vnútroštátny súd uvádza, že v osobitnom konaní o nariadení ochranného liečenia nepríčetných osôb (§ 427 a nasl. NPK) – na rozdiel od všeobecných konaní – nemôže overiť, či došlo k porušeniu práv počas vyšetrovania vykonaného prokuratúrou.
72. Uvedený súd sa domnieva, že ak sa vyšetrovanie prokuratúry skončí rozhodnutím o zastavení konania, lebo obvinený nie je trestne zodpovedný, vznikne možnosť, aby ochranné liečenie nariadil samotný súd. V tomto okamihu môžu vyjsť najavo prípadné predchádzajúce porušenia práv, ku ktorým došlo počas vyšetrovania, pričom súd nie je oprávnený zvážiť vhodnosť odstránenia zistených chýb (napríklad tým, že vráti vec do predsúdneho konania). Vnútroštátny súd tvrdí, že tento súd môže len vyhovieť návrhu na nariadenie ochranného liečenia alebo ho zamietnuť.
73. Vnútroštátny súd pochybuje o tom, či je za týchto okolností dodržané právo na prístup k účinným opravným prostriedkom v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2012/13, aby bolo možné namietať voči neposkytnutiu potrebných informácií podozrivej osobe alebo obvinenej osobe príslušným orgánom alebo voči odmietnutiu poskytnúť tieto informácie.
74. Hoci prináleží vnútroštátnemu súdu podať výklad vnútroštátneho práva, zdá sa, že nemožno vylúčiť opravný prostriedok (založený na § 243 ods. 3 NPK) proti rozhodnutiu prokuratúry o zastavení konania, ak sa následne začne (osobitné) konanie upravené v § 427 a nasl. NPK. Tento opravný prostriedok by mohol byť založený na porušení práv podozrivej osoby alebo obvinenej osoby počas štádia konania pred vydaním rozhodnutia súdu, ktorý má na návrh prokuratúry rozhodnúť, či takej osobe treba nariadiť ochranné liečenie. Existovala by teda možnosť namietať v zmysle článku 8 smernice 2012/13.
75. Vnútroštátny súd zrejme súhlasí s týmto riešením, keďže v bode 62 návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že ak by § 427 a nasl. NPK nezaručoval účinný opravný prostriedok, „analogicky by mohol uplatniť procesné záruky stanovené pre veci prejednávané vo všeobecnom konaní“.(21)
76. Ak by uvedený výklad nebol možný, bulharské procesné predpisy, ako ich opísal vnútroštátny súd(22), by nemuseli zaručovať právo na účinný opravný prostriedok zakotvené v článku 8 smernice 2012/13, keďže nijaký súd by nemal právomoc posúdiť, či v štádiu konania predchádzajúcom štádiu konania upravenému v § 427 a nasl. NPK boli dodržané práva chránené touto smernicou. V takom prípade by bolo potrebné vyvodiť podľa vnútroštátneho právneho poriadku dôsledky z uvedených porušení (prípadne aj vrátiť vec prokuratúre na účely odstránenia chýb, ku ktorým došlo), pokiaľ sa vážne dotýkajú procesných práv dotknutej osoby.
77. Napokon netreba zabúdať na to, že v konaní upravenom v § 427 a nasl. NPK sa vyžaduje, aby sa obhajca dotknutej osoby zúčastnil na verejnom zasadnutí, ktoré sa má konať pred tým, ako súd rozhodne o jej ochrannom liečení.(23) Je logické, že na tomto verejnom zasadnutí môže advokát na obhajobu svojho klienta uviesť všetky námietky voči ochrannému liečeniu, vrátane tých, ktoré sú založené na prípadných pochybeniach, ktorých sa dopustili príslušné orgány počas predsúdnej fázy trestného konania.
C. Vplyv smernice 2013/48
1. O právach, ktoré sa musia dodržiavať
78. Smernica 2013/48 zaručuje, aby podozrivé osoby alebo obvinené osoby mali v trestnom konaní právo na prístup k obhajcovi a aby o pozbavení ich osobnej slobody bola informovaná tretia osoba, s ktorou môžu komunikovať.
79. Pokiaľ ide o pojmy „podozrivá osoba“ alebo „obvinená osoba“, ako aj pojem „príslušné orgány“ v rámci smernice 2013/48, odkazujem na úvahy, ktoré som uviedol v súvislosti so smernicou 2012/13. Článok 2 ods. 3 smernice 2013/48, podľa ktorého sa podmienky uplatňovania práva na prístup k obhajcovi vzťahujú aj na osoby, ktoré na začiatku neboli podozrivé alebo obvinené, ale počas výsluchu policajným alebo iným orgánom presadzovania práva sa „stanú podozrivými alebo obvinenými osobami“, konkrétne výslovne odkazuje na „policajn[ý] alebo in[ý] orgá[n] presadzovania práva“.(24)
80. Vzhľadom na to, že – ako už bolo uvedené – NPK upravuje skutočné trestné konanie, ktoré sa môže skončiť nariadením ochranného liečenia (podľa osobitného postupu upraveného v § 427 a nasl. NPK), osobe, voči ktorej sa vedie toto konanie, sa musí zaručiť právo na prístup k obhajcovi a ostatné práva, ktoré stanovuje smernica 2013/48.
81. Na rozdiel od smernice 2012/13 duševný stav podozrivej osoby alebo obvinenej osoby nedovoľuje zmeniť jej právo na prístup k obhajcovi, pokiaľ ide o závažné trestné činy.(25) Toto právo je skôr posilnené, lebo taká osoba napríklad nie je schopná platne sa vzdať práva na prítomnosť svojho obhajcu (článok 9 smernice 2013/48).
82. Ak – ako som tiež uviedol – osoby s duševnou poruchou možno považovať za zraniteľné, a to v zmysle článku 13 smernice 2013/48, členské štáty musia pri zohľadňovaní ich osobitných potrieb zabezpečiť toto právo na prístup k obhajcovi.
83. Podľa informácií obsiahnutých v spise NPK plní tento cieľ, keďže v prípade, ak je osoba nepríčetná do takej miery, že vôbec nevie rozpoznať povahu a význam svojich činov, bezodkladne jej treba ustanoviť advokáta, ktorý popri príprave obhajoby bude tiež dozerať na náležité dodržiavanie ostatných práv. § 94 ods. 1 bod 2 NPK navyše stanovuje, že na trestnom konaní sa musí zúčastniť obhajca, ak obvinený trpí telesným alebo duševným postihnutím, ktoré mu bráni obhajovať sa. § 94 ods. 3 NPK stanovuje, že v takom prípade príslušný orgán ustanoví za obhajcu advokáta.
84. Nezdá sa teda, že bulharské právne predpisy, ktorých nezlučiteľnosť so smernicou 2013/48 je predmetom otázok vnútroštátneho súdu, odporujú tejto smernici, pokiaľ ide o zabezpečenie práv, ktoré má táto smernica chrániť. Inou otázkou je, že v konkrétnej veci neboli dodržané zákonné ustanovenia.
2. O opravných prostriedkoch
85. Ak by napriek tomu došlo k porušeniu týchto práv, úvahy, ktoré som uviedol v súvislosti s opravnými prostriedkami, ktorými možno namietať voči porušeniam smernice 2012/13, sa mutatis mutandis uplatnia aj na smernicu 2013/48.
D. Vplyv smernice 2016/343
86. Smernica 2016/343 posilňuje určité aspekty prezumpcie neviny a právo podozrivých alebo obvinených fyzických osôb byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní.
87. Členské štáty boli povinné prebrať smernicu 2016/343 až 1. apríla 2018.(26) Na túto smernicu sa teda nemožno odvolávať ako na predpis Únie, ktorý sa má uplatniť na trestné konania ukončené pred uvedeným dátumom.
88. V prejednávanej veci podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania a neskorších vysvetlení vnútroštátneho súdu došlo ku konečnému zastaveniu trestného konania 1. marca 2018 po tom, čo prokuratúra navrhla nariadiť ochranné liečenie. V tomto rozhodnutí sa mal vymedziť preukázaný skutkový stav, účasť obvinenej osoby a jej stav nepríčetnosti.
89. Chyby takého konania teda nemožno ratione temporis skúmať z hľadiska smernice 2016/343. V tomto smere sa nemožno odvolávať ani na článok 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), lebo nie je preukázané, že pred 1. aprílom 2018 existovala nejaká skutočnosť, ktorá by umožnila vykonávať právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty.
90. Je pravda, že vzhľadom na to, že vnútroštátny súd zatiaľ nerozhodol v osobitnom konaní o ochrannom liečení EP, smernica 2016/343 sa uplatní na toto konanie od 1. apríla 2018. Prejudiciálne otázky položené uvedeným súdom sa však v skutočnosti netýkajú jeho vlastného postupu v rámci tohto konania, ale postupu príslušných orgánov (najmä prokuratúry) počas trestného konania, ktoré sa skončilo 1. marca 2018.
91. Preto sa domnievam, že odpoveď na tieto prejudiciálne otázky treba obmedziť na konštatovanie, že smernica 2016/343 sa neuplatní na trestné konania ukončené pred 1. aprílom 2018. Pre prípad, že Súdny dvor by sa nestotožnil s týmto názorom, sa však vyjadrím aj k týmto otázkam.
92. Prezumpcia neviny chránená smernicou 2016/343 sa podľa článku 2 tejto smernice uplatňuje „vo všetkých štádiách trestného konania… až po nadobudnutie právoplatnosti konečného rozhodnutia o tom, či táto osoba predmetný trestný čin spáchala“.
93. Nepochybujem o tom, že ak by smernica 2016/343 bola uplatniteľná ratione temporis, jej ustanovenia by sa museli dodržiavať v trestnom konaní vedenom proti ktorejkoľvek podozrivej osobe alebo obvinenej osobe, a to aj v prípade, ak má príznaky duševnej poruchy. Skutočnosť, že trestné konanie vedie prokuratúra, vôbec nebráni povinnému uplatneniu smernice 2016/343 v tomto štádiu trestného konania, ktoré predchádza súdnemu konaniu.
94. Zdôrazňujem, že prezumpcia neviny chránená smernicou 2016/343 sa uplatňuje vo všetkých štádiách všetkých trestných konaní vedených pre závažné trestné činy.(27) Na tento účel je nepodstatné, či osoba, ktorá údajne spáchala trestný čin, ktorý je predmetom konania, trpí duševnou chorobou, ktorá spôsobí, že táto osoba bude na konci uvedeného konania vyhlásená za nepríčetnú.
95. V každom prípade musím poukázať na to, že prezumpcia neviny – tak ako nevyhnutne nebráni väzbe – nebráni umiestneniu osoby podozrivej zo spáchania trestného činu v stave nepríčetnosti do psychiatrického zariadenia. Ako stanovuje článok 4 smernice 2016/343, prezumpcia neviny nebráni ani „predbežn[ým] rozhodnuti[am] procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch“.
V. Zhrnutie podľa prejudiciálnych otázok
96. Domnievam sa, že na základe vyššie uvedených úvah možno odpovedať na otázky položené vnútroštátnym súdom:
– pokiaľ ide o smernice 2012/13 a 2013/48, uvedené úvahy sa týkajú obsahu prvej až štvrtej otázky a siedmej otázky (prvej časti),
– pokiaľ ide o smernicu 2016/343, týkajú sa obsahu piatej a šiestej otázky.
97. Súčasťou siedmej otázky je podotázka, v ktorej vnútroštátny súd poukazuje na článok 21 Charty, pričom sa pýta, či zásada nediskriminácie bráni tomu, aby právomoci súdu záviseli od toho, či osoba, proti ktorej sa vedie konanie, je duševne zdravá. Keďže podľa môjho názoru situácia, v ktorej sa nachádza taká osoba trpiaca duševnou poruchou, nie je porovnateľná so situáciou osoby, ktorej trestná zodpovednosť nie je vôbec obmedzená, nemožno hovoriť o diskriminácii z dôvodu, že pre osoby s duševnou poruchou sú stanovené osobitné procesné predpisy. Ako som už vysvetlil, to nebráni povinnému uplatňovaniu záruk, ktoré sa musia dodržiavať podľa už citovaných smerníc, na obe kategórie osôb.
VI. Návrh
98. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré mu položil Rajonen săd Lukovit (Okresný súd Lukovit, Bulharsko), takto:
1. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na všetky štádiá trestného konania od okamihu, keď sa určitá osoba od orgánov dozvie, že je podozrivá zo spáchania trestného činu, a to aj v prípade, ak táto osoba trpí duševnou poruchou.
2. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody sa uplatní v okamihoch uvedených v jej ustanoveniach na podozrivé osoby alebo obvinené osoby, ktoré trpia duševnou poruchou.
3. Práva chránené smernicami 2012/23 a 2013/48 sa musia v príslušných okamihoch dodržiavať za podmienok vymedzených v týchto smerniciach pri vykonávaní úkonov trestného vyšetrovania policajtmi, pri vedení trestných konaní prokuratúrou a v osobitnom konaní o nariadení ochranného liečenia v prípadoch trestných činov, ktorých sa dopustili osoby v stave nepríčetnosti, aké je upravené v § 427 a nasl. Nakazatelno procesualen kodex (Trestný poriadok).
4. Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní sa neuplatní na trestné konania právoplatne ukončené pred 1. aprílom 2018.
5. Konanie o nútenom umiestnení osôb, ktoré trpia duševnou chorobou, v psychiatrickom zariadení zo zdravotných dôvodov, aké je upravené v § 155 a nasl. Zakon za zdraveto (zákon o ochrane zdravia), nepatrí do pôsobnosti smerníc 2012/13, 2013/48 a 2016/343.