Language of document : ECLI:EU:T:2018:616

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (piata komora)

z 27. septembra 2018 (*)

„Ochrana spotrebiteľa – Vykonávacie nariadenie (EÚ) 2016/1056 – Vykonávacie nariadenie o predĺžení obdobia schválenia účinnej látky ‚glyfozát‘ – Nariadenie (ES) č. 1367/2006 – Žiadosť o vnútorné preskúmanie – Článok 2 ods. 1 písm. g) a článok 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 – Opatrenie individuálneho určenia – Aarhuský dohovor“

Vo veci T‑12/17,

Mellifera eV, Vereinigung für wesensgemäße Bienenhaltung, so sídlom v Rosenfelde (Nemecko), v zastúpení: A. Willand, advokát,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: G. Gattinara a C. Hermes, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie Ares(2016) 6306335 z 8. novembra 2016, ktorým sa zamieta žiadosť o vnútorné preskúmanie založená na článku 10 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 zo 6. septembra 2006 o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na inštitúcie a orgány Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 264, 2006, s. 13), vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2016/1056 z 29. júna 2016, ktorým sa mení vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 540/2011, pokiaľ ide o predĺženie obdobia schválenia účinnej látky glyfozát (Ú. v. EÚ L 173, 2016, s. 52),

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),

v zložení: predseda komory D. Gratsias, sudcovia A. Dittrich a P. G. Xuereb (spravodajca),

tajomník: E. Coulon,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyňa Mellifera eV, Vereinigung für wesensgemäße Bienenhaltung, je neziskové združenie zaregistrované v Nemecku, ktorého cieľom je zachovanie a podpora včiel.

 O schválení účinnej látky „glyfozát“ a predĺžení obdobia schválenia

2        Smernicou Komisie 2001/99/ES z 20. novembra 2001, ktorou sa mení a dopĺňa príloha I k smernici Rady 91/414/EHS o uvádzaní prípravkov na ochranu rastlín na trh, aby zahŕňala glyfozát a thifensulfuronmetyl ako účinné látky (Ú. v. ES L 304, 2001, s. 14; Mim. vyd. 03/034, s. 182), bola účinná látka „glyfozát“ zapísaná do prílohy I smernice Rady 91/414/EHS z 15. júla 1991 o uvádzaní prípravkov na ochranu rastlín na trh (Ú. v. ES L 230, 1991, s. 1; Mim. vyd. 03/011, s. 332), a teda bola schválená podľa tejto smernice s účinnosťou od 1. júla 2002.

3        Smernica 91/414 bola s výhradou určitých prechodných opatrení zrušená s účinnosťou od 14. júna 2011 nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1107/2009 z 21. októbra 2009 o uvádzaní prípravkov na ochranu rastlín na trh a o zrušení smerníc Rady 79/117/EHS a 91/414 (Ú. v. EÚ L 309, 2009, s. 1).

4        Článok 78 ods. 3 nariadenia č. 1107/2009 stanovil prijatie nariadenia, ktoré obsahuje zoznam účinných látok zahrnutých do prílohy I smernice 91/414, pričom tieto látky sa považujú za schválené podľa nariadenia č. 1107/2009.

5        Vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) č. 540/2011 z 25. mája 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 1107/2009, pokiaľ ide o zoznam schválených účinných látok (Ú. v. EÚ L 153, 2011, s. 1), bol prijatý zoznam podľa článku 78 ods. 3 nariadenia č. 1107/2009.

6        Na tomto zozname bol uvedený glyfozát s dátumom skončenia platnosti obdobia schválenia 31. decembra 2015.

7        V stanovenej lehote bola podaná žiadosť o obnovenie tohto schválenia.

8        Článok 17 nariadenia č. 1107/2009 s názvom „Predĺženie obdobia platnosti schválenia o dĺžku trvania postupu“ stanovuje v prvom odseku toto:

„Ak sa zdá, že z dôvodov, na ktoré žiadateľ nemá vplyv, sa platnosť schválenia pravdepodobne skončí pred prijatím rozhodnutia o obnovení, v súlade s regulačným postupom uvedeným v článku 79 ods. 3 sa prijme rozhodnutie, ktorým sa dátum skončenia obdobia platnosti schválenia pre dotknutého žiadateľa posúva o čas dostatočný na preskúmanie žiadosti.“

9        Vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) 2015/1885 z 20. októbra 2015, ktorým sa mení vykonávacie nariadenie č. 540/2011, pokiaľ ide o predĺženie období schválenia účinných látok… glyfozát… (Ú. v. EÚ L 276, 2015, s. 48), ktoré bolo prijaté na základe článku 17 prvého odseku nariadenia č. 1107/2009, Európska komisia predĺžila obdobie schválenia glyfozátu do 30. júna 2016, pretože hodnotenie látky sa oneskorilo z dôvodov, na ktoré žiadateľ nemá vplyv.

10      Počas rokovaní, ktoré sa uskutočnili 18. a 19. mája 2016 v rámci Stáleho výboru pre rastliny, zvieratá, potraviny a krmivá, viaceré členské štáty vyjadrili názor, že je vhodné požiadať o stanovisko výbor pre hodnotenie rizík Európskej chemickej agentúry (ECHA), pokiaľ ide o harmonizovanú klasifikáciu glyfozátu v súvislosti s jeho karcinogenitou, pred prijatím rozhodnutia o obnovení jeho schválenia, pretože takéto stanovisko by mohlo byť relevantné vzhľadom na kritériá uvedené v nariadení č. 1107/2009. Komisia tomuto návrhu vyhovela.

11      Vzhľadom na čas potrebný na preskúmanie spisu týkajúceho sa harmonizovanej klasifikácie ECHA Komisia zastávala názor, že platnosť aktuálneho schválenia glyfozátu uplynie predtým, ako bude možné prijať rozhodnutie o jeho obnovení. Preto považovala za nevyhnutné predĺžiť schválenie glyfozátu.

12      Vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) 2016/1056 z 29. júna 2016, ktorým sa mení vykonávacie nariadenie č. 540/2011, pokiaľ ide o predĺženie obdobia schválenia účinnej látky glyfozát (Ú. v. EÚ L 173, 2016, s. 52), Komisia predĺžila druhýkrát obdobie schválenia glyfozátu na základe článku 17 prvého odseku nariadenia č. 1107/2009 tak, že uviedla nový dátum uplynutia jeho platnosti, a to „[šesť] mesiacov od dátumu doručenia stanoviska výboru pre hodnotenie rizík Európskej chemickej agentúry Komisii alebo 31. decembra 2017, podľa toho, čo nastane skôr“.

 O žiadosti o vnútorné preskúmanie

13      Dňa 11. augusta 2016 žalobkyňa podala na Komisiu žiadosť o vnútorné preskúmanie vykonávacieho nariadenia 2016/1056 podľa článku 10 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 zo 6. septembra 2006 o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na inštitúcie a orgány Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 264, 2006, s. 13).

14      Rozhodnutím Ares(2016) 6306335 z 8. novembra 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Komisia zamietla túto žiadosť o vnútorné preskúmanie ako neprípustnú z dôvodu, že akt, ktorého sa uvedená žiadosť týka, nepredstavuje správny akt v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006, konkrétne opatrenie individuálneho určenia. V tomto ohľade Komisia najmä vysvetlila, že ustanovenia vykonávacieho nariadenia 2016/1056 sa uplatňujú na všetky subjekty, ktoré vyrábajú alebo uvádzajú na trh prípravky na ochranu rastlín obsahujúce glyfozát.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

15      Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. januára 2017 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

16      Vyjadrenie k žalobe bolo podané do kancelárie Všeobecného súdu 27. marca 2017.

17      Replika a duplika boli doručené do kancelárie Všeobecného súdu 10. mája a 26. júna 2017.

18      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        nariadil Komisii, aby prijala nové rozhodnutie vo veci samej o jej žiadosti o vnútorné preskúmanie vykonávacieho nariadenia 2016/1056,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

19      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú, pokiaľ ide o návrh na zrušenie, a ako zjavne neprípustnú, pokiaľ ide o návrh na vydanie príkazu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

20      Dňa 29. augusta 2017 žalobkyňa podala žiadosť o prednostné prejednanie veci podľa článku 67 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Rozhodnutím zo 6. septembra 2017 predseda piatej komory Všeobecného súdu zamietol žiadosť o prednostné prejednanie veci.

21      Listom kancelárie súdu z 19. decembra 2017 Všeobecný súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k dôsledkom obnovenia schválenia glyfozátu na obdobie piatich rokov vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) 2017/2324 z 12. decembra 2017, ktorým sa v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1107/2009 o uvádzaní prípravkov na ochranu rastlín na trh obnovuje schválenie účinnej látky glyfozát a ktorým sa mení príloha k vykonávaciemu nariadeniu Komisie (EÚ) č. 540/2011 (Ú. v. EÚ L 333, 2017, s. 10), na žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie, a najmä na záujem žalobkyne na konaní.

22      Žalobkyňa a Komisia doručili svoje odpovede na túto otázku do kancelárie Všeobecného súdu 17. januára 2018.

 Právny stav

23      Podľa článku 106 ods. 3 rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže v prípade, ak účastníci konania nepredložili žiadosť o nariadenie pojednávania v lehote troch týždňov od doručenia oznámenia o skončení písomnej časti konania, rozhodnúť, že sa o žalobe rozhodne bez ústnej časti konania. V prejednávanej veci sa Všeobecný súd domnieval, že má na základe písomností v spise dostatok informácií, a preto rozhodol, keďže takáto žiadosť nebola podaná, že o žalobe rozhodne bez ústnej časti konania.

 O záujme na konaní

24      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou je prípustná iba vtedy, ak má žalobca právny záujem na zrušení napadnutého aktu (rozsudok z 10. decembra 2010, Ryanair/Komisia, T‑494/08 až T‑500/08 a T‑509/08, EU:T:2010:511, bod 41; uznesenia z 9. novembra 2011, ClientEarth a i./Komisia, T‑120/10, neuverejnené, EU:T:2011:646, bod 46, a z 30. apríla 2015, EEB/Komisia, T‑250/14, neuverejnené, EU:T:2015:274, bod 14).

25      Právny záujem žalobcu na konaní musí vzhľadom na predmet žaloby existovať pod hrozbou neprípustnosti pri jej podaní a musí pretrvávať až do vyhlásenia súdneho rozhodnutia, inak musí byť konanie zastavené, čím sa predpokladá, že výsledok konania môže priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý žalobu podal (rozsudok z 10. decembra 2010, Ryanair/Komisia, T‑494/08 až T‑500/08 a T‑509/08, EU:T:2010:511, body 42 a 43; uznesenia z 9. novembra 2011, ClientEarth a i./Komisia, T‑120/10, neuverejnené, EU:T:2011:646, body 47 a 49, a z 30. apríla 2015, EEB/Komisia, T‑250/14, neuverejnené, EU:T:2015:274, body 15 a 17).

26      Komisia vo svojej odpovedi na otázku Všeobecného súdu v tejto súvislosti tvrdí, že nadobudnutím účinnosti vykonávacieho nariadenia 2017/2324 žalobkyňa stratila záujem na konaní, pokiaľ ide o jej návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia, pričom jej návrh na vydanie príkazu je samozrejme zjavne neprípustný. Podľa Komisie takéto zrušenie už nemôže priniesť žalobkyni prospech. Je pravda, že keby Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie, Komisia by musela znovu rozhodnúť o žiadosti o vnútorné preskúmanie vykonávacieho nariadenia 2016/1056 podanej žalobkyňou za súčasného rešpektovania právneho posúdenia zo strany Všeobecného súdu. Vnútorné preskúmanie obsahu vykonávacieho nariadenia 2016/1056 už nemôže priniesť žalobkyni prospech, keďže jediným cieľom tohto nariadenia bolo dostatočne predĺžiť obdobie schválenia glyfozátu na to, aby sa umožnilo preskúmanie žiadosti o obnovenie schválenia. Keďže vykonávacím nariadením 2017/2324 sa medzičasom obnovilo schválenie glyfozátu na obdobie od 16. decembra 2017 do 15. decembra 2022, vnútorné preskúmanie vykonávacieho nariadenia 2016/1056 sa stalo bezpredmetným.

27      Vo svojich pripomienkach v odpovedi na otázku Všeobecného súdu žalobkyňa uvádza, že jej záujem na konaní nezanikol. V tejto súvislosti tvrdí, že preskúmanie vykonávacieho nariadenia 2016/1056 je stále možné. Okrem toho tvrdí, že podmienkou preskúmania podľa článku 10 nariadenia č. 1367/2006 nie je skutočnosť, aby predmetný akt naďalej existoval a vyvolával právny účinok. Žalobkyňa napokon poukazuje na riziko, že nezákonnosť uvádzaná v žalobe, na základe ktorej sa začalo toto konanie, sa bude v budúcnosti opakovať.

28      V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, že z judikatúry vyplýva, že žalobca si zachováva záujem na tom, aby sa domáhal zrušenia aktu inštitúcie Európskej únie preto, aby sa predchádzalo tomu, že sa bude v budúcnosti opakovať nezákonnosť, ktorou je tento akt údajne poznačený. Takýto záujem na konaní vyplýva z článku 266 prvého odseku ZFEÚ, podľa ktorého je inštitúcia, ktorej akt bol vyhlásený za neplatný, povinná urobiť nevyhnutné opatrenia, aby vyhovela rozsudku Súdneho dvora. Tento záujem na konaní však môže existovať len za predpokladu, že údajná nezákonnosť sa môže v budúcnosti opakovať, a to nezávisle od okolností veci, ktoré boli dôvodom na podanie žaloby žalobcom (rozsudky zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, EU:C:2007:322, body 50 až 52, a z 22. marca 2018, De Capitani/Parlament, T‑540/15, EU:T:2018:167, bod 32).

29      Tak je to v prejednávanej veci, keďže nezákonnosť uvádzaná žalobkyňou vychádza z výkladu článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. g) uvedeného nariadenia, podľa ktorého Komisii hrozí v tomto prípade reálne riziko opakovanej žiadosti o vnútorné preskúmanie správneho aktu podľa práva životného prostredia.

30      V tomto ohľade je potrebné na jednej strane zdôrazniť, že žalobkyňa uviedla, že v súlade so svojím predmetom činnosti a svojimi cieľmi v budúcnosti podá žiadosti o vnútorné preskúmanie, ak Komisia prijme pochybné rozhodnutia týkajúce sa schválenia glyfozátu alebo iných účinných látok. Žalobkyňa tak vo svojej odpovedi na otázku Všeobecného súdu o následkoch obnovenia schválenia glyfozátu vykonávacím nariadením 2017/2324 vyhlásila, že požiada o vnútorné preskúmanie tohto nariadenia najneskôr do 26. januára 2018.

31      Z pripomienok Komisie na druhej strane vyplýva, že Komisia sa domnieva, že nariadenie o predĺžení platnosti schválenia účinnej látky podľa článku 17 prvého odseku nariadenia č. 1107/2009, rovnako ako nariadenie o pôvodnom schválení takejto látky podľa článku 13 ods. 2 uvedeného nariadenia a nariadenie o obnovení schválenia podľa článku 20 toho istého nariadenia vyvoláva právne účinky voči kategóriám osôb vymedzeným všeobecným a abstraktným spôsobom, a teda predstavuje všeobecne záväzné opatrenie, a nie správny akt v zmysle článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. g) uvedeného nariadenia. Z toho vyplýva, že je pravdepodobné, že Komisia bude tento výklad opakovať pri žiadosti o vnútorné preskúmanie vzťahujúcej sa na nariadenie o pôvodnom schválení účinnej látky alebo nariadenie o obnovení schválenia účinnej látky, ako je vykonávacie nariadenie 2017/2324.

32      Vzhľadom na uvedené je potrebné dospieť k záveru, že žalobkyňa si zachovala svoj záujem na konaní o zrušenie napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby bolo potrebné preskúmať iné tvrdenia uvádzané žalobkyňou v tomto ohľade.

 O prípustnosti

33      Svojím druhým žalobným návrhom žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd nariadil Komisii rozhodnúť vo veci jej žiadosti o vnútorné preskúmanie. Týmto návrhom žalobkyňa v podstate žiada, aby Všeobecný súd uložil Komisii príkaz. Podľa ustálenej judikatúry je však v rámci žaloby o neplatnosť právomoc súdu Únie obmedzená na preskúmanie zákonnosti napadnutého aktu a Všeobecný súd pri výkone svojich právomocí nemôže uložiť príkaz inštitúcii Únie. Prináleží totiž dotknutej inštitúcii, aby na základe článku 266 ZFEÚ prijala opatrenia, ktoré si vyžaduje vykonanie zrušujúceho rozsudku (pozri v tomto zmysle uznesenie z 12. marca 2014, PAN Europe/Komisia, T‑192/12, neuverejnené, EU:T:2014:152, bod 15 a citovanú judikatúru).

34      Z toho vyplýva, že druhý žalobný návrh je zjavne neprípustný.

35      Tento záver nie je spochybnený tvrdeniami, ktoré žalobkyňa uviedla v replike, v ktorej síce uznáva, že podľa aktuálnej judikatúry súdov Únie nie je jej druhý žalobný návrh prípustný, napriek tomu však tvrdí, že to má za následok, že účinný výkon jej práv na vnútorné preskúmanie a na účinnú súdnu ochranu by sa mohol neprimerane omeškať a v konečnom dôsledku by mohol byť znemožnený. Žalobkyňa teda uvádza, že v záujme efektívneho uplatňovania nariadenia č. 1367/2006 a na účely zachovania jej práv by vecné preskúmanie jej námietok proti vykonávaciemu nariadeniu 2016/1056 malo byť predmetom tohto konania pred Všeobecným súdom. Toto tvrdenie je potrebné odmietnuť. Hoci článok 12 nariadenia č. 1367/2006 poskytuje žiadateľovi právo obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie, vzťahuje sa len na rozhodnutie, ktoré Komisia prijala v reakcii na žiadosť o vnútorné preskúmanie. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, rozsudok z 15. decembra 2016, TestBioTech a i./Komisia (T‑177/13, neuverejnený, EU:T:2016:736), na ktorý sa v tomto ohľade odvoláva, potvrdzuje, že napriek tomu, že so žiadosťou o vnútorné preskúmanie správneho aktu je vnútorne späté, že žiadateľ spochybňuje zákonnosť alebo dôvodnosť predmetného aktu, neznamená to, že žalobca je oprávnený v rámci svojej žaloby o neplatnosť týkajúcej sa odmietnutia preskúmania uvádzať tvrdenia, ktoré spochybňujú priamo zákonnosť alebo dôvodnosť uvedeného aktu (rozsudok z 15. decembra 2016, TestBioTech a i./Komisia, T‑177/13, neuverejnený, EU:T:2016:736, bod 56).

36      Žalobkyňa v replike uviedla, že má v úmysle navrhnúť, aby Všeobecný súd nariadil predbežné opatrenia zodpovedajúce jej druhému žalobnému návrhu na základe článku 279 ZFEÚ. V tomto ohľade postačuje konštatovať, že Všeobecnému súdu nebol v tomto zmysle predložený žiadny návrh.

 O návrhu na nariadenie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania

37      V replike žalobkyňa navrhla, aby Všeobecný súd vyzval Komisiu v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania prijatého podľa článku 89 ods. 2 písm. b) a článku 89 ods. 3 písm. b) rokovacieho poriadku, aby rozhodla vo veci jej žiadosti o vnútorné preskúmanie, alebo prinajmenšom, aby sa k tejto otázke vyjadrila.

38      Tento návrh je potrebné zamietnuť ako neprípustný.

39      Ako totiž Komisia správne uviedla, žalobkyňa nemôže prostredníctvom návrhu na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania obchádzať právnu zásadu, podľa ktorej súdy Únie nemôžu dávať príkazy inštitúciám Únie.

 O veci samej

40      Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza jediný žalobný dôvod založený na porušení článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. g) toho istého nariadenia a Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, podpísaného v Aarhuse 25. júna 1998 (ďalej len „Aarhuský dohovor“).

41      Jediný žalobný dôvod v podstate pozostáva z dvoch častí, z ktorých prvá je založená na porušení článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. g) toho istého nariadenia a druhá na porušení Aarhuského dohovoru.

 O prvej časti založenej na porušení článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. g) toho istého nariadenia

42      Žalobkyňa tvrdí, že vykonávacie nariadenie 2016/1056 je opatrením individuálneho určenia v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006, ktoré teda môže byť predmetom žiadosti o vnútorné preskúmanie podľa článku 10 ods. 1 uvedeného nariadenia.

43      Žalobkyňa v tejto súvislosti pripomína, že je potrebné rozlišovať medzi opatreniami individuálneho určenia a všeobecne záväznými opatreniami, ktoré sú opatreniami, ktoré sa uplatňujú na objektívne určené situácie a ktoré majú právne účinky na kategórie osôb vymedzené všeobecným a abstraktným spôsobom.

44      Žalobkyňa tvrdí, že predĺženie obdobia schválenia účinnej látky podľa článku 17 nariadenia č. 1107/2009 patrí do rámca schvaľovacieho postupu, počas ktorého je prijaté rozhodnutie o žiadosti o obnovenie schválenia predmetnej látky. Toto predĺženie obdobia schválenia vyvoláva právny účinok voči žiadateľovi, ktorý je tak oprávnený pokračovať v predaji predmetnej látky. Podľa žalobkyne skutočnosť, že vykonávacie nariadenie 2016/1056 bolo prijaté v rámci postupu schvaľovania týkajúceho sa individuálnej žiadosti, svedčí v zmysle judikatúry v prospech záveru, podľa ktorého má uvedené vykonávacie nariadenie povahu opatrenia individuálneho určenia.

45      Podľa žalobkyne tieto charakteristiky odlišujú schvaľovanie účinnej látky na základe nariadenia č. 1107/2009 od nariadenia, ktorým sa stanovujú maximálne hladiny rezíduí niektorých výrobkov na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 396/2005 z 23. februára 2005 o maximálnych hladinách rezíduí pesticídov v alebo na potravinách a krmivách rastlinného a živočíšneho pôvodu a o zmene a doplnení smernice 91/414 (Ú. v. EÚ L 70, 2005, s. 1). Stanovenie takýchto maximálnych hodnôt je adresované každej osobe, ktorá takéto výrobky uvádza na trh alebo ich spracúva. Naproti tomu predĺženie obdobia schválenia účinnej látky podľa článku 17 nariadenia č. 1107/2009 je adresované len žiadateľovi a aktuálnemu držiteľovi schválenia.

46      Žalobkyňa uznáva, že schválenie účinnej látky má priaznivé účinky aj na potenciálnych výrobcov predmetných prípravkov na ochranu rastlín a na iné subjekty. Podľa nej však ide o typickú situáciu v oblasti povolenia uvádzania výrobku na trh, ktoré sa udeľuje podniku, ale z ktorého majú nepriamy prospech iní používatelia výrobku, ktorí ho môžu používať na účely, na ktoré je povolený. Skutočnosť, že zo schválenia výrobku, ktoré je adresované určitému držiteľovi schválenia, má následne prospech veľký počet hospodárskych subjektov, však nemení nič na skutočnosti, že samotné schválenie je opatrením individuálneho určenia.

47      Žalobkyňa tiež tvrdí, že ďalšie priaznivé účinky schválenia, najmä pokiaľ ide o uvádzanie na trh a používanie prípravkov na ochranu rastlín, ktoré obsahujú túto účinnú látku, nie sú výsledkom schválenia účinnej látky, ale ustanovení upravujúcich predmetnú oblasť, najmä nariadenia č. 1107/2009.

48      Podľa žalobkyne je schválenie účinnej látky podľa nariadenia č. 1107/2009 porovnateľné s povolením na uvedenie na trh geneticky modifikovaných organizmov podľa nariadenia (ES) č. 1829/2003 Európskeho parlamentu a Rady z 22. septembra 2003 o geneticky modifikovaných potravinách a krmivách (Ú. v. EÚ L 268, 2003, s. 1; Mim. vyd. 13/032, s. 432), naposledy zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 298/2008 z 11. marca 2008 (Ú. v. EÚ L 97, 2008, s. 64), ktoré predstavuje opatrenie individuálneho určenia v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006.

49      V replike žalobkyňa tvrdí, že vykonávacie nariadenie 2016/1056 je len predbežné rozhodnutie vydané počas procesu obnovenia, ktorého cieľom je zachovať individuálne práva žiadateľa o obnovenie. Podľa samotného znenia článku 17 prvého odseku nariadenia č. 1107/2009 ide v tomto prípade o rozhodnutie v individuálnom prípade, ktoré má vyvolávať účinok vo vzťahu k žiadateľovi a týka sa preskúmania jeho žiadosti o obnovenie.

50      Žalobkyňa navyše tvrdí, že schválenie účinnej látky nie je abstraktnou a všeobecnou právnou úpravou, pretože nestanovuje požiadavky, ktoré má spĺňať predmetná látka, ale túto látku povoľuje. Ide naopak o typický vykonávací akt, konkrétne prípad uplatnenia požiadaviek stanovených v článku 4 a nasl. nariadenia č. 1107/2009 na konkrétny prípad.

51      Žalobkyňa napokon tvrdí, že schválenie účinnej látky je predbežnou etapou a súčasťou autorizácie prípravku na ochranu rastlín. Navyše neexistuje žiadny dôvod domnievať sa, že zatiaľ čo autorizácia prípravku na ochranu rastlín je správnym aktom, samotné schválenie účinnej látky obsiahnuté v tejto autorizácii predstavuje všeobecne záväzné opatrenie. Normotvorca Únie rozdelil postup autorizácie do viacerých etáp v nariadení č. 1107/2009 len z dôvodu rozdelenia právomocí z vecného hľadiska medzi Úniu a členské štáty.

52      Komisia tieto tvrdenia spochybňuje.

53      Na úvod je potrebné pripomenúť, že z článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. g) uvedeného nariadenia vyplýva, že akákoľvek mimovládna organizácia, ktorá spĺňa podmienky uvedené v článku 11 toho istého nariadenia, je oprávnená požiadať o vnútorné preskúmanie inštitúciu alebo orgán Únie, ktorý prijal správny akt podľa práva životného prostredia. Komisia nespochybňuje, že žalobkyňa je mimovládna organizácia, ktorá spĺňa kritériá stanovené v článku 11 nariadenia č. 1367/2006. Nespochybňuje ani to, že vykonávacie nariadenie 2016/1056, na ktoré sa vzťahovala žiadosť o vnútorné preskúmanie žalobkyne, predstavuje akt prijatý podľa práva životného prostredia.

54      Medzi oboma účastníkmi konania je naopak sporné, či sa má vykonávacie nariadenie 2016/1056 považovať za správny akt v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006. Podľa tohto ustanovenia je správny akt opatrením individuálneho určenia. Preto je potrebné preskúmať, či má vykonávacie nariadenie 2016/1056 individuálne určenie alebo či ide o všeobecne záväzné opatrenie.

55      V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry sa súd Únie nemôže na účely určenia dosahu aktu obmedziť na oficiálne označenie aktu, ale predovšetkým musí zohľadniť jeho predmet a obsah (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 1962, Confédération nationale des producteurs de fruits et légumes a i./Rada, 16/62 a 17/62, EU:C:1962:47, s. 901, 918). Opatrenie sa považuje za všeobecne záväzné, ak sa vzťahuje na objektívne určené situácie a vyvoláva právne účinky vo vzťahu ku kategórii osôb vymedzenej všeobecným a abstraktným spôsobom (rozsudky z 21. novembra 1989, Usines coopératives de déshydratation du Vexin a i./Komisia, C‑244/88, EU:C:1989:588, bod 13, a z 15. januára 2002, Libéros/Komisia, C‑171/00 P, EU:C:2002:17, bod 28).

56      V prejednávanej veci je potrebné pripomenúť, že vykonávacie nariadenie 2016/1056 bolo prijaté na základe článku 17 prvého odseku nariadenia č. 1107/2009. Z tohto ustanovenia vyplýva, že opatrenie podľa tohto ustanovenia sa prijíma v rámci konania týkajúceho sa obnovenia schválenia účinnej látky. Podľa článku 15 ods. 1 nariadenia č. 1107/2009 žiadosť o obnovenie podáva výrobca predmetnej účinnej látky. Navyše je potrebné zdôrazniť, že podľa článku 17 prvého odseku nariadenia č. 1107/2009 sa prijme opatrenie, ktorým sa posúva dátum skončenia platnosti schválenia „pre dotknutého žiadateľa“, ak sa z dôvodov, na ktoré „žiadateľ nemá vplyv“, zdá, že platnosť schválenia skončí pred prijatím rozhodnutia o obnovení. Zo samotného znenia článku 17 prvého odseku nariadenia č. 1107/2009 teda vyplýva, že cieľom opatrenia uvedeného v tomto ustanovení je chrániť záujmy žiadateľa o obnovenie schválenia účinnej látky, čo navyše Komisia priznala v duplike. Skutočnosť, že takéto opatrenie sa prijme bez toho, aby bolo potrebné, aby žiadateľ o obnovenie predložil v tomto zmysle žiadosť, nemá vplyv na tento záver.

57      Je však potrebné spresniť, že cieľ a obsah opatrenia upraveného v článku 17 prvom odseku nariadenia č. 1107/2009 sa neobmedzujú na to, aby sa žiadateľovi o obnovenie schválenia účinnej látky poskytla ochrana pred rizikom, že predmetný postup obnovenia sa oneskorí z dôvodov, na ktoré uvedený žiadateľ nemá vplyv.

58      Vykonávacie nariadenie prijaté na základe článku 17 prvého odseku nariadenia č. 1107/2009 totiž predlžuje platnosť schválenia predmetnej účinnej látky o určité obdobie. Toto opatrenie má teda rovnaké dôsledky ako vykonávacie nariadenie o pôvodnom schválení takej látky podľa článku 13 ods. 2 uvedeného nariadenia alebo ako nariadenie o obnovení schválenia podľa článku 20 tohto nariadenia.

59      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že nariadenie č. 1107/2009 rozlišuje na jednej strane postupy schvaľovania a obnovenia schválenia účinnej látky, ktoré sú predmetom ustanovení uvedených v jeho kapitole II (články 4 až 27), a na druhej strane postup autorizácie prípravkov na ochranu rastlín, ktoré obsahujú účinnú látku, ktorý sa riadi ustanoveniami uvedenými v jeho kapitole III (články 28 až 57). Z článku 28 ods. 1 nariadenia č. 1107/2009 vyplýva, že prípravok na ochranu rastlín možno v zásade uviesť na trh alebo používať len vtedy, ak bol autorizovaný v dotknutom členskom štáte v súlade s nariadením č. 1107/2009. Navyše z článku 29 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1107/2009 vyplýva, že prípravok na ochranu rastlín možno autorizovať len vtedy, ak bola účinná látka, ktorú obsahuje, schválená.

60      V dôsledku toho schválenie účinnej látky na základe nariadenia č. 1107/2009 nevyvoláva právne účinky len voči osobe, ktorá požiadala o toto schválenie, ale aj vo vzťahu k akémukoľvek subjektu, ktorého činnosti si vyžadujú toto schválenie, osobitne k výrobcom prípravkov na ochranu rastlín, ktoré obsahujú túto látku, a k akýmkoľvek príslušným orgánom verejnej moci, najmä verejným orgánom členských štátov, ktoré zodpovedajú za autorizovanie týchto výrobkov, čo žalobkyňa navyše uznala v replike.

61      Pokiaľ ide na jednej strane o výrobcov prípravkov na ochranu rastlín, tí môžu po schválení účinnej látky žiadať príslušné vnútroštátne orgány o autorizáciu prípravku na ochranu rastlín s obsahom uvedenej účinnej látky bez ohľadu na to, či sa zúčastnili postupu schvaľovania tejto účinnej látky.

62      Pokiaľ ide na druhej strane o príslušné orgány členských štátov, Všeobecný súd už konštatoval, že právnym dôsledkom schválenia účinnej látky je, že sa im za predpokladu splnenia súboru ďalších podmienok stanovených v článku 29 nariadenia č. 1107/2009 umožňuje povoliť uvedenie prípravkov na ochranu rastlín obsahujúcich uvedenú účinnú látku na trh, pokiaľ bola v tomto zmysle podaná žiadosť (uznesenie z 28. septembra 2016, PAN Europe a i./Komisia, T‑600/15, EU:T:2016:601, bod 25).

63      Preto je potrebné dospieť k záveru, že vykonávacie nariadenie 2016/1056 je všeobecne záväzné, pretože sa uplatňuje na objektívne určené situácie a má právne účinky na kategóriu osôb vymedzených všeobecným a abstraktným spôsobom [pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 25. októbra 2011, Microban International a Microban (Europe)/Komisia, T‑262/10, EU:T:2011:623, bod 23].

64      Je pravda, že vykonávacie nariadenie o schválení, predĺžení obdobia schválenia alebo obnovení schválenia účinnej látky na základe nariadenia č. 1107/2009 nestanovuje požiadavky, ktorým musí vyhovieť používanie tejto látky, a teda sa odlišuje od nariadenia stanovujúceho maximálne hladiny rezíduí určitých výrobkov na základe nariadenia č. 396/2005, ako to žalobkyňa správne poznamenala. Tento rozdiel však nemá vplyv na charakter všeobecnej záväznosti vykonávacieho nariadenia 2016/1056.

65      Z toho vyplýva, že vykonávacie nariadenie o predĺžení platnosti schválenia účinnej látky podľa článku 17 nariadenia č. 1107/2009, ako je vykonávacie nariadenie 2016/1056, o ktoré ide v tejto veci, sa musí považovať za všeobecne záväzné opatrenie, a v dôsledku toho nepredstavuje správny akt v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) a článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006.

66      Tento záver nespochybňujú ostatné tvrdenia žalobkyne.

67      Po prvé, ako to bolo pripomenuté v bode 55 vyššie, na účely určenia dosahu aktu sa nestačí obmedziť len na oficiálne označenie, ale v prvom rade je potrebné zohľadniť jeho predmet a obsah. V dôsledku toho skutočnosť, že článok 17 prvý odsek nariadenia č. 1107/2009 odkazuje na „rozhodnutie“, ktorým sa posúva dátum skončenia obdobia platnosti schválenia, nijako neumožňuje spochybniť skutočnosť, že takto označený akt predstavuje vzhľadom na svoj predmet a obsah všeobecne záväzný akt a nie akt individuálneho určenia.

68      Napokon zo znenia článku 17 prvého odseku nariadenia č. 1107/2009 a z jeho kontextu jasne vyplýva, že pojem „rozhodnutie“ sa v ňom používa v širšom zmysle ako akt vyvolávajúci právne účinky, ktorý zahŕňa také akty ako vykonávacie nariadenie 2016/1056.

69      Po druhé v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, opatrenie prijaté na predĺženie obdobia schválenia účinnej látky podľa článku 17 prvého odseku nariadenia č. 1107/2009 nie je adresované len žiadateľovi a aktuálnemu držiteľovi schválenia. Vykonávacie nariadenie 2016/1056 totiž neuvádza adresáta, ale vo svojom článku 2 len uvádza, že je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch, čo žalobkyňa uznala v replike. Tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého schválenie účinnej látky nepotrebuje adresáta, pretože na uvedenie na trh, pokiaľ ide o účinné látky, nie je potrebné žiadne povolenie, svojou povahou nespochybňuje skutočnosť, že toto schválenie nie je adresované jednému alebo viacerým adresátom uvedeným jednotlivo, ale kategóriám adresátov vymedzeným všeobecným a abstraktným spôsobom, ako sú najmä výrobcovia prípravkov na ochranu rastlín obsahujúcich túto látku a príslušné vnútroštátne orgány.

70      Po tretie vzhľadom na to, že nariadenie č. 1107/2009 jasne rozlišuje na jednej strane postupy schvaľovania, predĺženia obdobia schválenia a obnovenia schválenia účinnej látky a na druhej strane postup autorizácie prípravkov na ochranu rastlín obsahujúcich takú účinnú látku (pozri bod 59 vyššie), schválenie účinnej látky nemožno na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, považovať za súčasť autorizácie prípravku na ochranu rastlín.

71      Po štvrté, aj keď rozlišovanie upravené v nariadení č. 1107/2009 medzi postupmi uvedenými v bode 70 vyššie je tak, ako to tvrdí žalobkyňa, výsledkom rozdelenia právomocí z vecného hľadiska medzi Úniou a členskými štátmi, nič to nemení na skutočnosti, že opatrenia o schválení, predĺžení schválenia alebo obnovení schválenia účinných látok, ktoré boli prijaté na základe nariadenia č. 1107/2009, sú všeobecne záväzné.

72      Po piate v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, v prejednávanej veci nejde o typickú situáciu v oblasti autorizácie na uvedenie výrobku na trh, ktoré sa udeľuje podniku, z ktorého majú nepriamy prospech iní používatelia výrobku, ktorí ho môžu používať na účely, na ktoré bol povolený. Ako už totiž bolo vysvetlené v bode 59 vyššie, schválenie účinnej látky neznamená, že prípravok na ochranu rastlín, ktorý túto účinnú látku obsahuje, možno len na základe tejto skutočnosti uvádzať na trh.

73      Po šieste účinky schválenia účinnej látky na základe nariadenia č. 1107/2009 nie sú porovnateľné s účinkami povolenia na uvedenie na trh geneticky modifikovaných organizmov podľa nariadenia č. 1829/2003. Takéto povolenie umožňuje v súlade s článkom 4 ods. 2 a článkom 16 ods. 2 nariadenia č. 1829/2003 uvádzať predmetný výrobok na trh, zatiaľ čo schválenie účinnej látky na základe nariadenia č. 1107/2009 neznamená autorizáciu prípravkov na ochranu rastlín obsahujúcich túto látku, keďže autorizácia je predmetom osobitného konania.

74      Po siedme tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého účinky schválenia účinnej látky vo vzťahu k iným osobám ako žiadateľ o predmetné schválenie vyplývajú z ustanovení nariadenia č. 1107/2009, a nie zo schválenia účinnej látky ako takej, vychádza z nesprávneho výkladu obsahu tohto schválenia. Práve schválenie účinnej látky alebo predĺženie schválenia, alebo obnovenie takého schválenia totiž vyvoláva účinky vo vzťahu k výrobcom prípravkov na ochranu rastlín a členským štátom. Skutočnosť, že tieto účinky upravuje nariadenie č. 1107/2009, nemá vplyv na tento záver.

75      Po ôsme samotná skutočnosť, že opatrenie prijaté na základe článku 17 prvého odseku nariadenia č. 1107/2009 patrí do rámca postupu obnovenia schválenia účinnej látky, ktorý sa vyznačuje účasťou žiadateľa o obnovenie, neznamená, že sa musí považovať za opatrenie individuálneho určenia.

76      Napokon na rozdiel od toho, čo v tomto ohľade tvrdí žalobkyňa, skutočnosť, že schválenie účinnej látky môže podľa článku 6 nariadenia č. 1107/2009 podliehať podmienkam a obmedzeniam, nepreukazuje, že ide o opatrenie individuálneho určenia, pokiaľ ide o právne účinky vyvolané týmto schválením vo vzťahu k iným osobám ako žiadateľ. Článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1107/2009, ktorého sa žalobkyňa v tomto kontexte tiež dovoláva, sa obmedzuje na ustanovenie, že požiadavky stanovené v odsekoch 1, 2 a 3 uvedeného článku, a ktoré musí účinná látka spĺňať, aby ju bolo možné schváliť, sa považujú za splnené, ak sa to stanovilo pre jedno alebo viaceré reprezentatívne použitia aspoň jedného prípravku na ochranu rastlín, ktorý obsahuje túto látku. Toto ustanovenie teda nie je relevantné, pokiaľ ide o otázku, či opatrenie týkajúce sa schválenia účinnej látky je všeobecne záväzné, alebo má individuálne určenie.

77      Vzhľadom na uvedené je potrebné prvú časť jediného žalobného dôvodu zamietnuť.

 O druhej časti založenej na porušení Aarhuského dohovoru

78      V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že široké chápanie aktov, ktoré môžu byť predmetom preskúmania podľa článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006, platí aj s ohľadom na medzinárodné právo verejné. Aarhuský dohovor, ktorým je Únia priamo viazaná, nestanovuje, že sa týka len rozhodnutí individuálneho určenia. Z článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva, že bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2 tohto článku, každá zmluvná strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Nariadenie č. 1367/2006 má práve za cieľ vykonať Aarhuský dohovor. Postup vnútorného preskúmania by sa preto mal uplatňovať na všetky opatrenia v zmysle Aarhuského dohovoru. Vzhľadom na návrh záverov a odporúčaní Výboru pre dodržiavanie Aarhuského dohovoru týkajúcich sa jeho dodržiavania Úniou, ktorý bol prijatý na 53. zasadnutí tohto výboru od 21. do 24. júna 2016 (ďalej len „odporúčania Výboru pre dodržiavanie Aarhuského dohovoru“), nemôže odlišný prístup súdov Únie obstáť.

79      V každom prípade podľa žalobkyne neexistencia priameho účinku článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemení nič na skutočnosti, že článok 10 ods. 1 a článok 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006 sa majú vykladať v súlade s článkom 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Článok 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 preto nemožno vykladať tak reštriktívne, pokiaľ ide o pojem „opatrenie individuálneho určenia“, že bráni možnosti spochybniť akty patriace do práva životného prostredia, ako napríklad opatrenia týkajúce sa predĺženia obdobia platnosti schválenia účinnej látky prijaté na základe článku 17 nariadenia č. 1107/2009.

80      Komisia tieto tvrdenia spochybňuje.

81      Z tvrdení žalobkyne v podstate vyplýva, že žalobkyňa chce tvrdiť, že žiadosť o vnútorné preskúmanie v zmysle článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 by mala byť tiež možná na základe článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, keďže predmetný akt nie je opatrením individuálneho určenia, ale všeobecne záväzným aktom.

82      Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru každá zmluvná strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

83      Rovnako je potrebné pripomenúť, že podľa odôvodnenia 4 nariadenia č. 1367/2006 bolo toto nariadenie prijaté s cieľom uplatňovania požiadaviek Aarhuského dohovoru na inštitúcie a orgány Únie. Z odôvodnení 18 a 19 toho istého nariadenia konkrétne vyplýva, že začatie konania o vnútornom preskúmaní má za cieľ umožniť účinné vykonávanie článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Ako už bolo navyše uvedené, podľa článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. g) toho istého nariadenia môžu mimovládne organizácie podať žiadosť o takéto preskúmanie, len pokiaľ ide o akty individuálneho určenia.

84      Článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nekonkretizuje, že možnosť, ktorú stanovuje, a to podať podnet na začatie správneho konania, sa týka len prípadov, keď sú predmetné akty aktmi individuálneho určenia.

85      Z judikatúry však vyplýva, že článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nie je priamo uplatniteľný v právnom poriadku Únie a nemožno sa ho dovolávať ako kritéria zákonnosti aktov Únie. Z tejto judikatúry navyše vyplýva, že z článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva, že zmluvné strany tohto dohovoru majú širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o definíciu spôsobov vykonania „správn[ych] a[lebo] súdn[ych] konan[í]“ uvedených v tomto ustanovení (rozsudok z 13. januára 2015, Rada a Komisia/Stichting Natuur en Milieu a Pesticide Action Network Europe, C‑404/12 P a C‑405/12 P, EU:C:2015:5, body 47 až 53).

86      Tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého táto judikatúra nemôže obstáť vzhľadom na odporúčania Výboru pre dodržiavanie Aarhuského dohovoru, je potrebné odmietnuť. V každom prípade aj za predpokladu, že tieto odporúčania sú záväzné pre zmluvné strany Aarhuského dohovoru, v tomto prípade ide iba o návrh, ako to Komisia správne poznamenala, ktorý uvedený výbor prijal len 17. marca 2017, ako to žalobkyňa uznala v replike, teda po prijatí napadnutého rozhodnutia. Preto nie je potrebné odpovedať na otázku, či s odkazom na príručku na uplatňovanie Aarhuského dohovoru mali byť odporúčania Výboru pre dodržiavanie Aarhuského dohovoru prijaté v rámci stretnutia strán stanoveného v článku 10 Aarhuského dohovoru, ako to tvrdí Komisia, alebo či to nebolo potrebné, ako to tvrdí žalobkyňa.

87      Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého by bolo potrebné uskutočniť výklad článku 10 ods. 1 a článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006 v súlade s medzinárodným právom, čo by muselo mať za následok, že také akty, akými sú opatrenia týkajúce sa predĺženia obdobia platnosti schválenia účinnej látky, ktoré boli prijaté na základe článku 17 nariadenia č. 1107/2009, by sa mali považovať za akty spadajúce do pôsobnosti týchto ustanovení, je potrebné pripomenúť, že výklad ustanovenia sekundárneho práva Únie v súlade s medzinárodným právom je možný len vtedy, ak uvedené ustanovenie umožňuje taký výklad a nemôže slúžiť ako základ na výklad contra legem tohto ustanovenia. Vzhľadom na to, že podľa článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 iba „správn[e] akt[y]“, ktoré sú definované v článku 2 ods. 1 písm. g) toho istého nariadenia ako „opatreni[a] individuálneho určenia“, môžu byť predmetom žiadosti o vnútorné preskúmanie, nie je možné tieto ustanovenia vykladať v tom zmysle, že správne akty, na ktoré sa vzťahujú tieto ustanovenia, zahŕňajú všeobecne záväzné akty, keďže takýto výklad by bol contra legem (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 17. júla 2015, EEB/Komisia, T‑565/14, neuverejnené, EU:T:2015:559, body 31 až 33).

88      Vzhľadom na uvedené je potrebné druhú časť jediného žalobného dôvodu a v dôsledku toho žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

 O trovách

89      Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je potrebné zaviazať ju na náhradu trov konania Komisie v súlade s jej návrhmi.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Mellifera eV, Vereinigung für wesensgemäße Bienenhaltung, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

Gratsias

Dittrich

Xuereb

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 27. septembra 2018.

Podpisy


* Jazyk konania: nemčina.