NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
VERICA TRSTENJAK
prednesené 21. októbra 2008 1(1)
Spojené veci C‑261/07 a C‑299/07
VTB-VAB NV
proti
Total Belgium NV
a
Galatea BVBA
proti
Sanoma Magazines Belgium NV
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Rechtbank van koophandel te Antwerpen (Belgicko)]
„Prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania – Prípustnosť predmetu výkladu – Relevantnosť na účely rozhodovania – Viazané ponuky – Smernica 2005/29/ES – Výklad v súlade so smernicou – Výklad práva Spoločenstva pred uplynutím lehoty na prebratie – Harmonizácia – Ochrana spotrebiteľa – Nekalé obchodné praktiky podnikov – Článok 28 ES – Voľný pohyb tovaru – Spôsoby predaja – Článok 49 ES – Slobodné poskytovanie služieb – Súbeh základných slobôd“
Obsah
I – Úvod
II – Právny rámec
A – Právo Spoločenstva
B – Vnútroštátne právo
III – Opis skutkového stavu, konania vo veci samej a prejudiciálne otázky
IV – Konanie na Súdnom dvore
V – Hlavné tvrdenia účastníkov konania
O smernici 2005/29
O článku 49 ES
VI – Právny stav
A – Úvodné pripomienky
B – O prípustnosti návrhov na začatie prejudiciálneho konania
1. Prípustnosť predmetu výkladu
2. Relevantnosť prejudiciálnych otázok na účely predmetného rozhodnutia
C – Zlučiteľnosť článku 54 belgického zákona so smernicou 2005/29
1. Pojem „obchodné praktiky“ v článku 2 písm. d) smernice 2005/29
2. Osobná pôsobnosť smernice 2005/29
3. Preskúmanie štruktúr oboch právnych úprav
a) Ustanovenia smernice 2005/29
i) Úplná a maximálna harmonizácia vnútroštátnych ustanovení ako cieľ úpravy
ii) Štruktúra smernice 2005/29
b) Ustanovenia belgického zákona
4. O stiahnutí návrhu nariadenia Komisie o podpore predaja na vnútornom trhu
5. Záver
D – Zlučiteľnosť článku 54 belgického zákona so základnými slobodami
1. Základné slobody ako kritériá pre analýzu
2. Rozsah pôsobnosti základných slobôd
a) Slobodné poskytovanie služieb
b) Voľný pohyb tovaru
c) Vzťah medzi slobodným poskytovaním služieb a voľným pohybom tovaru .
3. Obmedzenie základných slobôd
a) Voľný pohyb tovaru
i) Opatrenie s rovnocenným účinkom
– Formula Dassonville
– Spôsoby predaja
ii) Predbežný návrh
b) Slobodné poskytovanie služieb
4. Odôvodnenie
a) Ochrana spotrebiteľov ako naliehavý dôvod
b) Vhodnosť zásadného zákazu viazaných ponúk
c) Zásady nevyhnutnosti a proporcionality
5. Predbežný návrh
VII – Návrh
I – Úvod
1. Prejednávané veci sú založené na dvoch návrhoch na začatie prejudiciálneho konania, ktoré na základe článku 234 ES podala Rechtbank van koophandel te Antwerpen (Belgicko) a ktorými tento súd v podstate žiada Súdny dvor, aby odpovedal na otázku, či je potrebné vykladať smernicu 2005/29/ES (ďalej len „smernica 2005/29“)(2) a článok 49 ES v tom zmysle, že im odporujú vnútroštátne právne predpisy, ktoré stanovujú zásadný zákaz viazaných ponúk.
2. Podstatou dvoch prípadov, ktoré budem preskúmavať, sú hlavné aspekty harmonizácie v oblasti ochrany spotrebiteľa v práve Spoločenstva, ako aj hlavné aspekty cezhraničného voľného pohybu tovaru a slobodného poskytovania služieb na vnútornom trhu.
II – Právny rámec
A – Právo Spoločenstva
3. Odôvodnenia č. 11 a č. 17 smernice 2005/29 znejú nasledovne:
„(11) Vysoká úroveň konvergencie dosiahnutá aproximáciou vnútroštátnych právnych predpisov prostredníctvom tejto smernice vytvára vysokú spoločnú úroveň ochrany spotrebiteľa. Táto smernica zavádza jednotný všeobecný zákaz týchto nekalých obchodných praktík, ktoré narúšajú ekonomické správanie spotrebiteľov. Taktiež stanovuje pravidlá pre agresívne obchodné praktiky, ktoré nie sú v súčasnosti upravené na úrovni Spoločenstva.
…
(17) Je žiaduce, aby tie obchodné praktiky, ktoré sú za každých okolností nekalé, boli identifikované, aby sa poskytla väčšia právna istota. Príloha I preto obsahuje úplný výpočet všetkých týchto praktík. Toto sú jediné obchodné praktiky, ktoré môžu byť považované za nekalé bez toho, aby boli jednotlivo posudzované podľa ustanovení článkov 5 až 9. Tento výpočet môže byť upravený len novelizáciou tejto smernice.“
4. Článok 2 písm. d) smernice 2005/29 stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
…
d) ,obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom‘ (ďalej tiež ,obchodné praktiky‘) sú akékoľvek konanie, opomenutie, spôsob správania alebo vyjadrenie, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu obchodníka, priamo spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom;
…“
5. Článok 3 ods. 1 a 5 smernice 2005/29 stanovuje:
„1. Táto smernica sa uplatňuje na nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom tak, ako sú ustanovené v článku 5, pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie vo vzťahu k produktu.
…
5. Počas šiestich rokov od 12. 6. 2007 môžu členské štáty pokračovať v uplatňovaní v oblasti, ktorú aproximuje táto smernica, vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sú reštriktívnejšie alebo normatívnejšie ako táto smernica a ktoré vykonávajú smernice obsahujúce klauzuly o minimálnej harmonizácii. Tieto opatrenia musia byť zásadné pre zabezpečenie náležitej ochrany spotrebiteľov pred nekalými obchodnými praktikami a musia byť primerané k dosiahnutiu tohto cieľa. Preskúmanie uvedené v článku 18 môže v prípade potreby obsahovať návrh na predĺženie tejto odchýlky na ďalšie obmedzené obdobie.“
6. Podľa článku 4 smernice 2005/29 členské štáty neobmedzia slobodu poskytovať služby ani neobmedzia voľný pohyb tovarov z dôvodov, ktoré spadajú do oblasti, ktorú aproximuje táto smernica.
7. Článok 5 smernice 2005/29 nazvaný „Zákaz nekalých obchodných praktík“ je upravený nasledovne:
„1. Nekalé obchodné praktiky sú zakázané.
2. Obchodná praktika je nekalá, ak:
a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti,
a
b) podstatne narušuje alebo je spôsobilá podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.
3. Obchodné praktiky, ktoré sú spôsobilé podstatne narušiť ekonomické správanie iba jasne identifikovateľnej skupiny spotrebiteľov, ktorí sú obzvlášť zraniteľní touto praktikou alebo základným produktom z dôvodu ich duševnej poruchy alebo fyzickej vady, veku alebo dôverčivosti spôsobom, ktorý môže obchodník rozumne predpokladať, sa posudzujú z pohľadu priemerného člena tejto skupiny. Tým nie sú dotknuté bežné a oprávnené reklamné praktiky, akými sú zveličujúce vyhlásenia alebo vyhlásenia, ktoré nie sú mienené doslovne.
4. Za nekalé obchodné praktiky sa považujú najmä tie, ktoré:
a) sú klamlivé v zmysle článkov 6 a 7,
alebo
b) sú agresívne v zmysle článkov 8 a 9.
5. Príloha I obsahuje výpočet tých obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé. Ten istý jediný výpočet sa uplatňuje vo všetkých členských štátoch a môže byť upravený iba novelizáciou tejto smernice.“
8. Článok 6 smernice 2005/29 definuje pojem „klamlivé obchodné praktiky“ nasledovne:
„1. Obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom, vrátane celkového prevedenia, uvádza do omylu alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj keď je táto informácia vecne správna vo vzťahu k jednému alebo viacerým nasledujúcim prvkom, pričom v obidvoch prípadoch zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil…
2. Obchodná praktika sa taktiež považuje za klamlivú, ak v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti, zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil…“
9. Článok 8 smernice 2005/29 definuje, čo sa má rozumieť pod pojmom „agresívne obchodné praktiky“:
„Obchodná praktika sa považuje za agresívnu, ak v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti, obťažovaním, nátlakom vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraným vplyvom podstatne zhoršuje alebo je spôsobilá významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.“
10. Nakoniec, podľa článku 19 smernice 2005/29:
„Členské štáty prijmú a uverejnia zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 12. 6. 2007. …
Tieto opatrenia budú platiť do [od – neoficiálny preklad] 12. 12. 2007. …“
B – Vnútroštátne právo
11. Článok 54 belgického zákona o obchodných praktikách, informáciách a ochrane spotrebiteľa(3) (ďalej len „belgický zákon“) je upravený nasledovne:
„Viazanou ponukou sa v zmysle tohto článku rozumie, ak je odplatné alebo bezplatné nadobudnutie tovaru, služieb, iných výhod alebo poukážok, ktoré oprávňujú k ich získaniu, viazané na nadobudnutie iných, hoci aj totožných tovarov alebo služieb.
S výnimkou prípadov taxatívne uvedených nižšie je zakázaná každá viazaná ponuka, ktorú ponúka predajca spotrebiteľovi. Taktiež je zakázaná každá viazaná ponuka spotrebiteľovi, ktorú ponúkajú viacerí predajcovia konajúci so spoločným zámerom.“
12. Články 55 až 57 belgického zákona obsahujú určité výnimky z tohto zákazu.
13. Článok 55 belgického zákona stanovuje:
„Za súhrnnú cenu je možné spoločne ponúkať
1. výrobky alebo služby tvoriace jeden celok;
…
2. totožné výrobky alebo služby za podmienky:
a) že každý výrobok alebo služba môžu byť nadobudnuté osobitne za svoju obvyklú cenu v tej istej prevádzkarni;
b) že kupujúci je jasne informovaný o tejto možnosti, ako aj o cene oddeleného predaja každého výrobku a každej služby;
c) že prípadná zľava poskytnutá kupujúcemu za súhrn tovaru alebo služieb nie je vyššia ako tretina súčtu cien.“
14. Podľa článku 56 belgického zákona:
„Zdarma môžu byť ponúkané a viazané na hlavný výrobok alebo hlavnú službu:
1. príslušenstvo hlavného výrobku, ktoré bolo tomuto výrobku špeciálne prispôsobené výrobcom tohto výrobku a dodané v rovnakom čase ako tento výrobok na účely rozšírenia alebo uľahčenia používania;
2. obal alebo nádoby používané na ochranu a úpravu výrobkov, pričom sa zohľadní povaha a hodnota výrobkov;
3. malé výrobky alebo služby uznávané obchodnými zvyklosťami, ako aj dodanie, umiestnenie, kontrola a údržba predávaných výrobkov;
4. vzorky zo sortimentu výrobcu alebo distribútora hlavného výrobku tak, aby boli ponúkané v množstve alebo v miere nevyhnutnej pre posúdenie kvality výrobku;
5. farbotlač, nálepky a iné obrázky s minimálnou obchodnou hodnotou;
6. poukážky umožňujúce účasť na povolených lotériách;
7. predmety s nezmazateľnými a jasne viditeľnými reklamnými nápismi, ktoré sú ako také nepredajné, za podmienky, že ich nadobúdacia cena zaplatená osobou, ktorá ich ponúka, nepresiahne 5 % z predajnej ceny hlavného tovaru alebo hlavnej služby, s ktorými sú dodávané.“
III – Opis skutkového stavu, konania vo veci samej a prejudiciálne otázky
15. Vo veci C‑261/07 predmetom sporu vo veci samej je žaloba podaná spoločnosťou VTB‑VAB NV (ďalej len „VTB“), ktorá poskytuje pomocné služby v prípade porúch vozidiel alebo nehôd proti Total Belgium NV (ďalej len „Total“), dcérskej spoločnosti skupiny Total, ktorá predáva predovšetkým pohonné hmoty na čerpacích staniciach.
16. Od 15. januára 2007 ponúka Total spotrebiteľom, ktorí vlastnia kartu TOTAL CLUB, za každé natankovanie najmenej 25 litrov pohonných hmôt pre vlastné motorové vozidlo alebo minimálne 10 litrov pre vlastný malý motocykel, bezplatnú pomoc v prípade poruchy vozidla počas obdobia troch týždňov (TOTAL ASSISTANCE).
17. VTB 5. februára 2007 podala žalobu na Rechtbank van koophandel te Antwerpen, ktorou sa domáhala nariadenia spoločnosti Total zdržať sa tejto obchodnej praktiky, pričom tvrdila, že ide o viazanú ponuku zakázanú článkom 54 belgického zákona.
18. Vo veci C‑299/07 spor vo veci samej je medzi spoločnosťou Galatea BVBA (ďalej len „Galatea”), ktorá prevádzkuje obchod so spodnou bielizňou v Schotene (Belgicko) a spoločnosťou Sanoma Magazines Belgium NV, dcérskou spoločnosťou fínskej skupiny Sanoma (ďalej len „Sanoma“), vydavateľkou viacerých periodík, medzi inými aj týždenníka Flair.
19. Vo svojom vydaní z 13. marca 2007 mal tento časopis pripojenú 47 stránkovú prílohu obsahujúcu poukážku, ktorá poskytovala medzi 13. marcom 2007 a 15. májom 2007 zľavu od 15 do 25 % na rôzne výrobky predávané vo viacerých obchodoch so spodnou bielizňou.
20. Galatea podala 22. marca 2007 na Rechtbank van koophandel te Antwerpen žalobu o zdržanie sa tejto obchodnej praktiky, pričom tvrdila, že táto praktika porušuje medzi iným aj článok 54 belgického zákona.
21. Rechtbank van koophandel te Antwerpen vo svojich návrhoch na začatie prejudiciálneho konania zdôrazňuje, že v uvedenom okamihu ešte neuplynula lehota na prebratie smernice 2005/29. Vnútroštátny súd vyjadruje preto určité pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť zákazu viazaných ponúk, uvedeného v článku 54 belgického zákona, so smernicou 2005/29, ako aj, prinajmenšom čo sa týka veci C‑299/07, s článkom 49 ES. Z tohto dôvodu sa vnútroštátny súd v oboch veciach rozhodol prerušiť konanie a požiadať Súdny dvor, aby rozhodol o týchto prejudiciálnych otázkach:
Vo veci C‑261/07
„Odporuje smernici Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách vnútroštátne ustanovenie, akým je článok 54 belgického zákona zo 14. júla 1991 o obchodných praktikách, informáciách a ochrane spotrebiteľa, ktorý s výnimkou prípadov taxatívne uvedených v zákone zakazuje každú viazanú ponuku predávajúceho spotrebiteľovi, vrátane ponuky, pri ktorej je tovar, ktorý si musí spotrebiteľ kúpiť, spojený s bezplatnou službou, ktorej získanie je viazané na kúpu tovaru, a síce bez ohľadu na okolnosti jednotlivého prípadu, predovšetkým bez ohľadu na možné ovplyvnenie priemerného spotrebiteľa konkrétnou ponukou a bez ohľadu na to, či sa táto ponuka za osobitných okolností prípadu má považovať za porušenie povinnosti odbornej starostlivosti alebo poctivých obchodných zvyklostí?“
Vo veci C‑299/07
„Odporuje článku 49 ES o slobodnom poskytovaní služieb ako aj smernici Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách vnútroštátne ustanovenie, akým je článok 54 belgického zákona zo 14. júla 1991 o obchodných praktikách, informáciách a ochrane spotrebiteľa, ktorý s výnimkou prípadov taxatívne uvedených v zákone zakazuje každú viazanú ponuku predávajúceho spotrebiteľovi, pri ktorej je odplatné alebo bezplatné nadobudnutie tovaru, služieb, iných výhod alebo poukážok, ktoré oprávňujú k ich získaniu, viazané na kúpu iných, hoci aj totožných tovarov alebo služieb, a to bez ohľadu na okolnosti prípadu, predovšetkým bez ohľadu na možné ovplyvnenie priemerného spotrebiteľa konkrétnou ponukou, a bez ohľadu na to, či sa táto ponuka za osobitných okolností prípadu má považovať za porušenie povinnosti odbornej starostlivosti alebo poctivých obchodných zvyklostí?“
IV – Konanie na Súdnom dvore
22. Uznesenia o návrhu na začatie prejudiciálneho konania vydané 24. mája 2007 (vec C‑261/07) a 21. júna 2007 (vec C‑299/07) boli do kancelárie Súdneho dvora doručené 1. júna 2007 a 27. júna 2007.
23. Predseda Súdneho dvora rozhodol 29. augusta 2007 o spojení týchto dvoch vecí.
24. VTB, Total a Sanoma, belgická, španielska, francúzska a portugalská vláda, ako aj Komisia Európskych spoločenstiev podali písomné pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora.
25. Súdny dvor v rámci procesného organizačného opatrenia položil účastníkom konania otázku, na ktorú odpovedali.
26. Na pojednávaní 18. júna 2008 zástupcovia VTB, Total a Sanoma, ako aj splnomocnení zástupcovia belgickej, španielskej a francúzskej vlády, ako aj splnomocnený zástupca Komisie, predložili svoje pripomienky.
V – Hlavné tvrdenia účastníkov konania
O smernici 2005/29
27. Vnútroštátny súd kladie Súdnemu dvoru v oboch preskúmavaných veciach predovšetkým otázku, či zákaz viazaných ponúk, ako je stanovený v článku 54 belgického zákona, je v súlade so smernicou 2005/29.
28. VTB najprv spochybňuje prípustnosť prejudiciálnej otázky z dôvodu, že sa týka výkladu smernice, ktorej lehota na prebratie ešte v čase, keď nastali skutkové okolnosti, neuplynula.
29. Z rovnakého dôvodu a bez formálneho dovolávania sa neprípustnosti, sa belgická a španielska vláda domnievajú, že smernica 2005/29 nie je uplatniteľná v situácii, aká je v prejednávanom prípade. Zvlášť, vnútroštátny právny predpis nemôže byť súdom vyhlásený za nepoužiteľný z dôvodu porušenia smernice 2005/29, pokiaľ lehota na prebratie neuplynula.
30. Total, Sanoma, portugalská vláda a Komisia sa domnievajú, že smernici 2005/29 odporuje zákaz viazaných ponúk, ako je stanovený v článku 54 belgického zákona.
31. Sanoma, Total a Komisia tvrdia, že viazané ponuky spadajú pod pojem „obchodné praktiky“ v zmysle smernice 2005/29. Vzhľadom na skutočnosť, že táto smernica stanovuje plnú harmonizáciu v oblasti nekalých obchodných praktík, môžu byť členskými štátmi „za každých okolností“ zakázané iba praktiky, ktoré sú v súlade s článkom 5 ods. 5 smernice 2005/29 uvedené v prílohe I tejto smernice. Vzhľadom na to, že viazané ponuky nie sú ako také uvedené v tejto prílohe, môžu byť samy o sebe zakázané len pokiaľ vnútroštátny súd konštatuje, že so zreteľom na osobitné okolnosti v danom prípade sú splnené podmienky článku 5 tejto smernice. V dôsledku toho zásadný zákaz, aký stanovuje článok 54 belgického zákona je v rozpore so smernicou. K tomuto bodu Komisia dopĺňa, že v každom prípade tento zásadný zákaz nie je nevyhnutný pre primeranú ochranu spotrebiteľov proti nekalým obchodným praktikám a tiež nie je primeraný tomuto cieľu.
32. Portugalská vláda sa obmedzuje na tvrdenie, že článok 54 belgického zákona je v rozpore so smernicou 2005/29 v rozsahu, v ktorom stanovuje všeobecný zákaz viazaných ponúk, aj keď v článkoch 55 a 56 stanovuje belgický zákon určitý počet výnimiek.
33. VTB, ako aj belgická a francúzska vláda zastávajú opačný výklad.
34. VTB tvrdí, že viazané ponuky nespadajú pod pojem „obchodné praktiky“ v zmysle smernice 2005/29, a preto v nej nie sú uvedené. V každom prípade článok 5 tejto smernice nevylučuje pre členské štáty možnosť stanoviť aj iné nekalé obchodné praktiky než tie, ktoré sú uvedené v prílohe I tejto smernice.
35. Belgická vláda tvrdí, že viazané ponuky nespadajú pod pojem „obchodné praktiky“ v zmysle smernice 2005/29. Naopak spresňuje, že viazané ponuky boli predmetom návrhu nariadenia o podpore predaja na vnútornom trhu(4). Keďže tento návrh bol stiahnutý v roku 2006, belgické orgány správne vychádzali zo zásady, že viazané ponuky nie sú „obchodnými praktikami“. Preto sa pri preberaní smernice 2005/29 belgická vláda nedomnievala, že bude musieť zmeniť článok 54 belgického zákona alebo ho vykladať vo svetle článku 5 tejto smernice.
36. Francúzska vláda v podstate predkladá rovnaké tvrdenia ako belgická vláda a dopĺňa, že ak smernica 2005/29 zaväzuje členské štáty, aby zakázali nekalé obchodné praktiky, nemôže byť vykladaná tak, že neumožňuje týmto členským štátom, aby na účely ochrany spotrebiteľa zakázali určité praktiky, ktoré nie sú nevyhnutne nekalé v zmysle tejto smernice. Pre francúzsku vládu do tejto skupiny patria viazané ponuky, ktoré nespadajú do pôsobnosti smernice 2005/29.
O článku 49 ES
37. Vo veci C‑299/07 kladie vnútroštátny súd okrem iného otázku, či článok 49 ES bráni zákazu viazaných ponúk, ako je stanovený v článku 54 belgického zákona.
38. VTB, ako aj belgická, španielska a francúzska vláda navrhujú odpovedať na túto otázku záporne.
39. Podľa VTB, predmetný zákaz, ktorý sa uplatní bez rozdielu na subjekty usadené v Belgicku, ako aj na subjekty v iných členských štátoch, nepredstavuje pre tieto subjekty hospodárske náklady ani dodatočné správne poplatky, ktoré by mohli brániť slobodnému poskytovaniu služieb. V každom prípade by však takýto zákaz bol odôvodnený dôvodmi verejného záujmu a zvlášť ochranou spotrebiteľov.
40. Belgická a francúzska vláda tvrdia, že článok 49 ES nie je relevantný na účely odpovede na prejudiciálnu otázku. V tejto súvislosti francúzske orgány uvádzajú, že predmetné ponuky sa hlavne týkali predaja tovaru (pohonných hmôt vo veci C‑261/07 a spodnej bielizne vo veci C‑299/07) a nie poskytovania služieb. Za predpokladu, že smernica 2005/29 má byť vykladaná tak, že jej neodporuje belgická právna úprava, je potrebné skôr vykladať zákaz viazaných ponúk vo svetle článku 28 ES, ktorý sa týka voľného pohybu tovaru, na ktorý vnútroštátny súd odkazuje vo svojom rozhodnutí.
41. Zákaz viazaných ponúk, stanovený belgickým zákonom, predstavuje spôsob predaja v zmysle rozsudku z 24. novembra 1993 Keck a Mithouard (C‑267/91 a C‑268/91, Zb. s. I‑6097) a v dôsledku toho, tento zákaz nemôže brániť voľnému pohybu tovaru, keďže obe podmienky stanovené touto judikatúrou sú splnené. Zákaz sa teda uplatňuje na všetky subjekty vykonávajúce svoju činnosť na belgickom území a týka sa rovnako z právneho a skutkového hľadiska uvádzania tuzemských výrobkov na trh, ako aj výrobkov z iných členských štátov. Nakoniec francúzska vláda tvrdí, že predmetný zákaz je jednak odôvodnený dôvodmi naliehavého verejného záujmu, obzvlášť dôvodmi ochrany spotrebiteľa a zdravej hospodárskej súťaže a je tiež primeraný vo vzťahu k týmto cieľom, keďže stanovuje viaceré výnimky z tohto zákazu.
42. Španielska vláda vylučuje uplatniteľnosť článku 49 ES na vnútroštátnu situáciu v členskom štáte, akou je situácia v prejednávanom prípade, ktorej všetky skutočnosti sa obmedzujú len na jeden členský štát. V prejednávanom prípade ide výlučne o podniky usadené v Belgicku, ktoré poskytujú služby na belgickom území.
43. Naopak Sanoma, portugalská vláda a do určitej miery Komisia sa domnievajú, že zákaz viazaných ponúk, stanovený v článku 54 belgického zákona, bráni slobodnému poskytovaniu služieb zaručenému článkom 49 ES.
44. Sanoma predovšetkým tvrdí, že jej právo na slobodné poskytovanie služieb je porušené v rozsahu, v akom nemohla propagovať svoj predaj v Belgicku, ako to robila v iných členských štátoch, ktoré umožňujú viazané ponuky (a zvlášť Holandské kráľovstvo a Luxemburské veľkovojvodstvo). Sanoma okrem toho tvrdí, že z dôvodu zákazu nemohli jej belgickí klienti využívať poukážky na zľavy, ktoré boli uverejnené v holandských časopisoch vo Flámsku a v Holandsku, ale ktoré boli taktiež distribuované v celom Belgicku. Nakoniec Sanoma tvrdí, že predmetný zákaz nemôže byť odôvodnený ani z dôvodu úplnej harmonizácie vyžadovanej smernicou 2005/29. V každom prípade takýto zákaz nie je ani nevyhnutný, ani primeraný vo vzťahu k cieľom ochrany spotrebiteľov a zaručeniu zdravej hospodárskej súťaže.
45. Komisia podáva odpoveď, ktorá môže byť v určitej miere vykladaná viacerými spôsobmi.
46. Aj keď Komisia predkladá podobné tvrdenia ako francúzska vláda, domnieva sa, že článok 28 ES je relevantným ustanovením v prejednávanom prípade. Komisia ďalej jasne uvádza, že na základe judikatúry Keck a Mithouard nespadá zákaz viazaných ponúk v prejednávanom prípade do pôsobnosti tohto ustanovenia. Komisia okrem toho tvrdí, že nie je nevyhnutné, aby sa uskutočnila analýza z hľadiska slobodného poskytovania služieb, keďže sa za okolností v prejednávanom prípade ukazuje, že táto sloboda môže byť podľa judikatúry Súdneho dvora vo vzťahu k voľnému pohybu tovaru sekundárna a môže byť v ňom zahrnutá (pozri najmä rozsudok z 22. januára 2002, Canal Satélite Digital, C‑390/99, Zb. s. I‑607, bod 31). Okrem toho, Komisia uvádza, že analýza uskutočnená vnútroštátnym súdom v jeho uznesení nebola rozšírená na prípadné obmedzenia slobodného poskytovania služieb.
47. Avšak Komisia skúma túto otázku s veľkou obozretnosťou, pričom dospieva k záveru, že zákaz viazaných ponúk je jasným obmedzením slobodného poskytovania služieb a ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné pre dosiahnutie cieľov ochrany spotrebiteľov a korektnej hospodárskej súťaže.
VI – Právny stav
A – Úvodné pripomienky
48. Cieľom smernice 2005/29 je vytvoriť jednotný právny rámec týkajúci sa nekalých obchodných praktík. Podľa odôvodnenia č. 5 tejto smernice musí byť tento cieľ dosiahnutý harmonizáciou právnych predpisov týkajúcich sa nekalých obchodných praktík s cieľom odstrániť prekážky voľného cezhraničného pohybu na vnútornom trhu(5). Cieľ smernice spočíva v harmonizácii tejto oblasti života na úrovni Európskeho spoločenstva(6).
49. Podľa článku 20 nadobúda smernica 2005/29 účinnosť dňom nasledujúcim po dni jej uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie, t. j. 12. júna 2005. Podľa článku 19 prvého odseku boli členské štáty povinné prispôsobiť ich vnútroštátne právo tým, že najneskôr do 12. júna 2007 prijmú zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia, a v ďalšej prechodnej šesťročnej lehote vnútroštátne predpisy stanovujúce prísnejšie ustanovenia. Tieto zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia sa však mohli uplatňovať až od 12. decembra 2007.
50. Belgické kráľovstvo formálne dodržalo lehotu na prebratie tým, že prijalo zákon z 5. júna 2007(7), ktorý sa stal účinným 1. decembra 2007. Avšak vnútroštátny súd vo svojom rozhodnutí odkazuje na staršie vnútroštátne ustanovenie, a to článok 54 belgického zákona, ktorý existoval pred účinnosťou smernice 2005/29, pričom vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť tohto ustanovenia s právom Spoločenstva.
B – O prípustnosti návrhov na začatie prejudiciálneho konania
1. Prípustnosť predmetu výkladu
51. Predmetom požadovaného výkladu môže byť podľa článku 234 ES výlučne právny predpis Spoločenstva. Medzi ne patrí primárne a sekundárne právo. V tejto súvislosti sa prejudiciálne otázky položené Rechtbank van koophandel te Antwerpen týkajú predmetu, ktorý je prípustný, takže Súdny dvor bol požiadaný, aby vyložil článok 49 ES a smernicu 2005/29.
52. Podľa môjho názoru nie je pre otázku prípustnosti prejudiciálnych otázok dôležitá okolnosť, že v okamihu, keď vnútroštátny súd vydal svoje uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania na účely výkladu právneho predpisu Spoločenstva, neuplynula ešte lehota na prebratie smernice 2005/29. V každom prípade bola smernica 2005/29 účinná od 12. júna 2005, a teda bola záväzným právnym aktom pre členské štáty(8).
53. Súdny dvor má v rámci prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES právomoc pre rozhodovanie o platnosti a výklade aktov, ktoré boli prijaté inštitúciami Spoločenstva bez ohľadu na skutočnosť, či sú alebo nie sú priamo uplatniteľné(9). Smernica, ktorej lehota na prebratie ešte neuplynula, je teda takýmto aktom a Súdny dvor môže platne rozhodovať o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pokiaľ toto rozhodnutie spĺňa podmienky prípustnosti stanovené judikatúrou Súdneho dvora(10).
2. Relevantnosť prejudiciálnych otázok na účely predmetného rozhodnutia
54. Pokiaľ ide o relevantnosť prejudiciálnych otázok na účely predmetného rozhodnutia, je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že konanie zavedené článkom 234 ES je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Spoločenstva, ktorý je pre nich nevyhnutný pri riešení sporov, o ktorých majú rozhodovať(11).
55. V rámci tejto spolupráce len vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje spor a musí niesť zodpovednosť za prijaté súdne rozhodnutie, prislúcha posúdiť s ohľadom na osobitosti prerokovávanej veci nevyhnutnosť rozhodnutia o prejudiciálnej otázke pre vydanie vlastného rozsudku, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, ak sa položené otázky týkajú výkladu práva Spoločenstva, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť(12).
56. Súdny dvor však rovnako rozhodol, že mu za výnimočných okolností náleží skúmať podmienky, za akých vnútroštátny súd podal návrh s cieľom preveriť svoju vlastnú právomoc. Odmietnutie rozhodovať o položenej prejudiciálnej otázke je možné len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Spoločenstva nemá žiaden vzťah k realite alebo predmetu sporu vo veci samej, ak ide o problém hypotetickej povahy, alebo aj vtedy, ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové alebo právne podklady nevyhnutné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené(13).
57. VTB, belgická a španielska vláda nemohli predložiť žiadne tvrdenie na podporu tézy, podľa ktorej výklad smernice 2005/29 nie je nevyhnutný na účely rozhodnutia v konaní vo veci samej. Mnoho skutočností skôr hovorí pre uznanie relevantnosti prejudiciálnych otázok na účely rozhodnutia v tejto veci.
58. Je potrebné tiež konštatovať, že udalosti, ktoré viedli k sporu vo veci samej, nastali len niekoľko mesiacov pred uplynutím lehoty na prebratie, 12. júnom 2007. K tomuto dňu nebolo vnútroštátne právo prispôsobené a zdá sa, že Belgické kráľovstvo ani neplánovalo zrušiť zásadný zákaz viazaných ponúk, čoho si bol vnútroštátny súd vedomý, ako to jasne vyplýva z vnútroštátneho rozhodnutia(14).
59. Ak by sa nedala vylúčiť nezlučiteľnosť belgického zákona so smernicou 2005/29, bol by vnútroštátny súd, ako súd fungujúci v právnom poriadku Spoločenstva, povinný neuplatňovať dotknuté vnútroštátne ustanovenia. To vyplýva z prednosti uplatnenia práva Spoločenstva vo vzťahu k vnútroštátnemu právu(15), ale tiež predovšetkým z povinnosti, ktorú majú členské štáty podľa článkov 10 druhého odseku ES a 249 tretieho odseku ES, prijať všetky nevyhnutné opatrenia pre dosiahnutie cieľa stanoveného dotknutou smernicou.
60. S tým tiež súvisí povinnosť vylúčiť to, čo by mohlo zabrániť dosiahnutiu cieľa smernice. Podľa judikatúry Súdneho dvora však vyplýva zo spoločného uplatnenia ako vyššie uvedených ustanovení Zmluvy o ES, tak aj samotnej dotknutej smernice, že členské štáty, ktorým je určená, sa musia počas lehoty na prebratie smernice zdržať prijímania opatrení, ktoré by mohli vážne ohroziť uskutočnenie cieľa stanoveného danou smernicou(16). Táto povinnosť sa vzťahuje na všetky verejnoprávne orgány členských štátov, vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomoci(17). Vnútroštátny súd posúdi, či je to tak v prípade vnútroštátnych ustanovení, ktorých zákonnosť má preskúmať(18).
61. V rovnakom zmysle Súdny dvor v rozsudku Adelener a i.(19) uviedol, že odo dňa, keď smernica nadobudne účinnosť, sa vnútroštátne súdy členských štátov musia v čo najväčšej možnej miere zdržať takého výkladu vnútroštátneho práva, ktorý by po uplynutí lehoty na prebratie hrozil, že vystaví vážnemu nebezpečenstvu dosiahnutie výsledku, ktorý sleduje táto smernica. Okrem toho, podľa judikatúry Súdneho dvora, do pôsobnosti smernice spadajú nielen vnútroštátne predpisy, ktorých predmetom je prebratie uvedenej smernice, ale tiež od okamihu účinnosti tejto smernice aj predtým existujúce vnútroštátne predpisy, ktoré sú spôsobilé zabezpečiť súlad vnútroštátneho práva so smernicou(20).
62. Ak vnútroštátny súd tak, ako v preskúmaných prípadoch, predpokladá, že vnútroštátne právne predpisy môžu po uplynutí lehoty na prebratie(21) ohroziť dosiahnutie cieľa smernice, ktorá má byť prebratá, je povinný počas fázy preberania prijať nevyhnutné opatrenia. Okrem toho, toto v zásade zahrňuje taktiež možnosť neuplatňovať vnútroštátne právo, ktoré je v rozpore so smernicou, pokiaľ výklad uplatňovaného práva v súlade so smernicou neprichádza do úvahy(22).
63. Avšak neuplatnenie článku 54 belgického zákona by pravdepodobne znamenalo, že vnútroštátny súd by mal čiastočne zamietnuť žaloby na zdržanie sa konania podané zo strany VTB proti Total a Galatea proti Sanoma.
64. So zreteľom na tieto skutočnosti nie je možné spochybniť relevantnosť prejudiciálnych otázok na účely rozhodnutia v konaní vo veci samej.
65. Z toho vyplýva, že prejudiciálne otázky sú prípustné.
C – Zlučiteľnosť článku 54 belgického zákona so smernicou 2005/29
66. Najprv je potrebné pripomenúť, že v rámci konania začatého na základe článku 234 ES nemá Súdny dvor právomoc rozhodovať o zlučiteľnosti vnútroštátneho opatrenia s právom Spoločenstva. Môže však poskytnúť vnútroštátnemu súdu taký výklad práva Spoločenstva, ktorý by mu mohol pomôcť pri posúdení tejto zlučiteľnosti pre rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva(23).
67. Obe prejudiciálne otázky smerujú k tomu, aby Súdny dvor určil, či smernica 2005/29 bráni vnútroštátnym ustanoveniam, akým je článok 54 belgického zákona. Je potrebné na tento účel najprv preskúmať otázku, či takéto ustanovenie svojím predmetom úpravy spadá do vecnej pôsobnosti smernice 2005/29.
1. Pojem „obchodné praktiky“ v článku 2 písm. d) smernice 2005/29
68. V prejednávanom prípade je relevantná odpoveď na otázku, či v každom prípade majú byť viazané ponuky považované za „obchodné praktiky“ v zmysle článku 2 písm. d) smernice 2005/29. Toto ustanovenie obsahuje širokú právnu definíciu „obchodných praktík“, ktorá z môjho pohľadu bez problémov umožňuje zaradiť do nej pojem „viazané ponuky“.
69. Viazané ponuky sú založené na spojení aspoň dvoch rozdielnych ponúk výrobkov alebo služieb. O viazanú ponuku sa bude jednať, pokiaľ základnými spojenými prvkami sú dva alebo viac rôznych tovarov. Charakteristický prvok pre rozlíšenie rôznych foriem, v ktorých sa ukazujú tieto väzby, spočíva v povahe a spôsobe spojenia, teda vo vzájomných podmienkach, za ktorých predajcovia predkladajú ich viazané ponuky a uvádzajú ich na trh(24). Z hospodárskeho hľadiska podniku predstavujú viazané ponuky opatrenie cenovej a komunikačnej politiky, teda dvoch najdôležitejších politík v hospodárskej stratégii. Keďže existencia nekonkurenčných trhov je skôr výnimočná a predajcovia sa musia takmer vždy postaviť voči inými predajcom, sú subjekty nútené odlišovať sa od konkurenčného prostredia tak, že vytvoria ponuky, ktoré sú nielen zaujímavé, ale ktoré sú okrem toho pre rôznych spotrebiteľov veľmi atraktívne. Viazané ponuky by mali z dôvodu špeciálneho spojenia rôznych výrobkov alebo služieb do jednej ponuky a z dôvodu výhodnej faktickej alebo zdanlivej ceny vyplývajúcej z ich spojenia, navádzať klientov ku kúpe. Inak povedané, slúžia k pritiahnutiu klientov a ku zvýšeniu potenciálu rozvoja podnikov(25).
70. Na základe vyššie popísanej funkcie viazaných ponúk, ako aj spôsobu, akým ich spotrebiteľ vníma v každodennom živote, je logické definovať ich ako obchodné konanie, resp. komerčné oznámenia, ktoré patria do oblasti reklamy a obchodnej stratégie subjektu priamo súvisiacej s podporou odbytu alebo s predajom. Zodpovedajú tiež dokonale pojmu „obchodné praktiky“ v zmysle článku 2 písm. d) smernice 2005/29. Z toho vyplýva, že viazané ponuky, ktoré sú predmetom právnej úpravy stanovenej v článku 54 belgického zákona, spadajú do vecnej pôsobnosti smernice 2005/29.
2. Osobná pôsobnosť smernice 2005/29
71. Pokiaľ ide o osobnú pôsobnosť smernice 2005/29, tá sa týka priamo ochrany spotrebiteľov. Nie je to však dôvod pre opomenutie hospodárskych záujmov riadnych účastníkov hospodárskej súťaže ktoré by nemali byť menej chránené.
72. Najprv to vyplýva zo odôvodnenia č. 6 smernice 2005/29, ale najmä z odôvodnenia č. 8 tejto smernice, z ktorého vyplýva, že smernica nepriamo chráni tiež oprávnené podniky pred účastníkmi hospodárskej súťaže, ktorí neplnia pravidlá stanovené touto smernicou zaručujúce poctivú hospodársku súťaž v oblasti činnosti, ktorú upravuje(26).
3. Preskúmanie štruktúr oboch právnych úprav
73. Aby bolo možné určiť, či smernica 2005/29 bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je článok 54 belgického zákona, je potrebné preskúmať a následne porovnať obe právne úpravy z hľadiska ich normatívneho cieľa a ich štruktúry.
a) Ustanovenia smernice 2005/29
i) Úplná a maximálna harmonizácia vnútroštátnych ustanovení ako cieľ úpravy
74. Ako som uviedla vyššie(27), smernica 2005/29 vedie k úplnej harmonizácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa nekalých obchodných praktík. Okrem toho, na rozdiel od doterajších špecifických sektorových právnych nástrojov harmonizácie práva v oblasti ochrany spotrebiteľov, smernica 2005/29 smeruje nielen k minimálnej harmonizácii, ale tiež k maximálnej aproximácii vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré až na niektoré výnimky, neumožňuje členským štátom zachovať alebo zaviesť prísnejšie pravidlá(28). Oba závery vyplývajú z výkladu preambuly, ako aj zo všeobecných ustanovení tejto smernice.
75. Vyplýva to jednak z odôvodnenia č. 11 smernice 2005/29, podľa ktorého aproximácia vnútroštátnych právnych predpisov prostredníctvom tejto smernice má vytvoriť vysokú spoločnú úroveň ochrany spotrebiteľa. Tiež z odôvodnenia č. 12 vyplýva, že spotrebitelia a podnikatelia sa budú môcť spoľahnúť na jednotný právny rámec založený na jasne definovaných právnych pojmoch upravujúcich všetky aspekty nekalých obchodných praktík v celej Európskej únii. Na metódu aproximácie právnych predpisov znovu odkazuje článok 1 smernice 2005/29, z ktorého vyplýva, že cieľ tejto smernice je prispieť k zlepšeniu ochrany spotrebiteľov a k dobrému fungovaniu vnútorného trhu.
76. Cieľ rozsiahlej a maximálnej právnej úpravy na úrovni Spoločenstva v oblasti spadajúcej do pôsobnosti smernice 2005/29 sa jasne objavuje v odôvodnení č. 14 a 15 tejto smernice, ktoré uvádzajú úplnú harmonizáciu. To okrem toho vyplýva z ustanovenia o vnútornom trhu v článku 4 smernice 2005/29, ktorý stanovuje, že členské štáty neobmedzia slobodu poskytovať služby ani neobmedzia voľný pohyb tovarov z dôvodov, ktoré spadajú do oblasti, ktorú aproximuje táto smernica.
77. Ako výnimku článok 3 ods. 5 smernice 2005/29 stanovuje, že počas doby šiestich rokov od 12.6.2007 môžu členské štáty pokračovať v uplatňovaní reštriktívnejších alebo normatívnejších vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti, ktorú aproximuje táto smernica. Je pravdou, že táto výnimka sa obmedzuje na vnútroštátne predpisy, ktorými sa vykonávajú smernice obsahujúce klauzuly o minimálnej harmonizácii(29). Článok 3 ods. 9 smernice 2005/29 obsahuje dodatočnú výnimku vo vzťahu k finančným službám definovaným v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2002/65/ES z 23. septembra 2002 o poskytovaní finančných služieb spotrebiteľom na diaľku a o zmene a doplnení smernice Rady 90/619/EHS a smerníc 97/7/ES a 98/27/ES (Ú. v. ES L 271, s. 16; Mim. vyd. 04/06, s. 321) a vo vzťahu k nehnuteľnostiam.
ii) Štruktúra smernice 2005/29
78. Ústredným motívom smernice 2005/29 je všeobecné ustanovenie v článku 5 ods. 1 tejto smernice, ktoré stanovuje všeobecný zákaz nekalých obchodných praktík. Tento článok 5 ods. 2 spresňuje, čo sa má rozumieť pod pojmom „nekalé“ obchodné praktiky. Podľa tohto ustanovenia je obchodná praktika nekalá, ak je v rozpore s požiadavkami „odbornej starostlivosti“ a ak je spôsobilá „podstatne narušiť“ ekonomické správanie spotrebiteľa. Podľa článku 5 ods. 4 sa za nekalé obchodné praktiky považujú najmä tie, ktoré sú klamlivé (články 6 a 7 smernice 2005/29) alebo agresívne (články 8 a 9 tejto smernice). Odsek 5 toho istého článku odkazuje na prílohu I smernice 2005/29 a na obchodné praktiky v nej uvedené, ktoré „sa za každých okolností považujú za nekalé“. Tento zoznam sa uplatňuje vo všetkých členských štátoch a môže byť upravený iba novelizáciou smernice 2005/29.
79. Na účely uplatnenia práva vnútroštátnymi súdmi a správnymi orgánmi je potrebné najprv odkázať na zoznam 31 prípadov nekalých obchodných praktík uvedený v prílohe I. Pokiaľ je možné zaradiť nekalú praktiku pod jeden z uvedených prípadov, musí byť táto zakázaná. Nie je teda potrebné pristúpiť k širšej analýze týkajúcej sa účinkov dotknutej praktiky. Ak daný prípad nespadá do tohto zoznamu, je potrebné preskúmať, či zodpovedá jednému z prípadov upravených generálnou klauzulou – klamlivých a agresívnych praktík. Iba pokiaľ to tak nie je, uplatní sa článok 5 ods. 1 smernice 2005/29(30).
b) Ustanovenia belgického zákona
80. Podľa ustálenej judikatúry má každý z členských štátov, ktorým je určená smernica, povinnosť prijať do svojho vnútroštátneho právneho poriadku všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie úplnej účinnosti smernice v súlade s cieľom sledovaným smernicou(31). S tým je spojená povinnosť vnútroštátneho zákonodarcu riadne prebrať dotknutú smernicu(32).
81. Najprv je potrebné konštatovať, že belgický zákon má inú štruktúru než smernica 2005/29 v tom, že jeho článok 54 stanovuje zásadný zákaz, ktorý nie je upravený v samotnej smernici. Na rozdiel od belgického zákona, táto smernica vychádza zo zásady poctivosti obchodných praktík, pokiaľ nie sú splnené stanovené podmienky zákazu(33). Riadi sa teda opačnou koncepciou ako belgický zákon, ktorá podporuje slobodu podnikania subjektov a ktorá v podstate zodpovedá právnej zásade indubio pro libertate(34).
82. Keďže viazané ponuky nie sú uvedené medzi obchodnými praktikami vymenovanými v prílohe I, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, môžu byť v podstate zakázané len vtedy, ak sú nekalými obchodnými praktikami napríklad preto, lebo sú klamlivé alebo agresívne v zmysle smernice 2005/29. Bez ohľadu na to, prichádza zákaz podľa smernice 2005/29 do úvahy vtedy, ak obchodná praktika má byť považovaná za nekalú preto, lebo je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, alebo podstatne narušuje alebo je spôsobilá podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa.
83. Všeobecne platná odpoveď na otázku, či je to tak v prípade viazaných ponúk, nie je možná. Ako to tiež pripúšťa belgická vláda(35), je skôr potrebné pristupovať k posúdeniu obchodnej praktiky v jednotlivých prípadoch. Okrem toho, podľa odôvodnenia č. 17 smernice 2005/29 vychádza zákonodarca Spoločenstva tiež zo zásady(36) nevyhnutnosti posúdenia jednotlivých prípadov podľa ustanovení článkov 5 až 9 tejto smernice, ak obchodná praktika nespadá medzi obchodné praktiky uvedené v prílohe I smernice.
84. Belgická vláda však tvrdí, že zavedením výnimiek v článkoch 55 až 57 belgického zákona, určil vnútroštátny zákonodarca toto posúdenie sám. Je ale možné namietať, že aj keby vyššie uvedené výnimky účinne obmedzovali zásadný zákaz, nič to nemení na skutočnosti, že sa v prejednávanom prípade jedná o taxatívny výpočet povolených obchodných praktík, ktorý neumožňuje rozšírenie v prospech slobody podnikania. Belgická právna úprava je vo svojom koncepte statická a iba zmenou zákona môže dosiahnuť súlad s požiadavkami smernice 2005/29.
85. Tento zásadný zákaz v dôsledku vedie k zmene uváženého liberálneho hospodárstva v oblasti nekalej súťaže, ako je formulovaná smernicou 2005/29 na jej opak tak, že zákaz je povýšený na zásadu a sloboda podnikania je výnimkou. Z právneho hľadiska, bez ohľadu na stanovené výnimky, obsahuje článok 54 belgického zákona nezanedbateľné rozšírenie zoznamu zakázaných obchodných praktík uvedených v prílohe I smernice 2005/29, ktoré členské štáty so zreteľom na úplnú a maximálnu harmonizáciu smernice 2005/29 nie sú oprávnené stanoviť(37).
86. Článok 54 belgického zákona je napriek výnimkám stanoveným v článkoch 55 až 57 svojou štruktúrou výrazne represívnejší a menej flexibilný ako smernica 2005/29, ktorá vyžaduje posúdenie existencie nekalosti v jednotlivom prípade(38).
87. Ako to Komisia správne tvrdí, zákonodarca Spoločenstva zveril úlohu posudzovania poctivosti obchodnej praktiky, so zreteľom na okolnosti v jednotlivom prípade a zvlášť z hľadiska jej vplyvu na ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa, vnútroštátnym súdom a správnym orgánom. Výslovne to uvádza odôvodnenie č. 18 smernice 2005/29(39). Týmto súdom a orgánom prislúcha podľa článku 11 a 12 smernice zabezpečiť dodržiavanie ustanovení smernice v rámci sankčných systémov na vnútroštátnej úrovni(40). Pokiaľ však belgický zákonodarca legislatívnym postupom a výlučným spôsobom stanoví povolené obchodné praktiky a neponechá mieru voľnej úvahy orgánom vykladajúcim a vykonávajúcim zákony, ohrozí to cieľ účinného prebratia tejto smernice na úrovni štátu(41).
88. V súhrne je potrebné konštatovať, že vnútroštátne ustanovenie, akým je článok 54 belgického zákona, ktoré stanovuje zásadný zákaz viazaných ponúk bez možnosti prihliadnuť k okolnostiam v jednotlivých prípadoch, je v podstate reštriktívnejšie a prísnejšie než ustanovenia smernice 2005/29(42).
89. V tomto kontexte je potrebné konštatovať, že článok 54 belgického zákona sa týka oblasti, na ktorú sa vzťahuje úplná harmonizácia a na ktorú sa neuplatnia prechodné ustanovenia článku 3 ods. 5 smernice 2005/29. V každom prípade nie je možné určiť, v akom rozsahu článok 54 belgického zákona má preberať uvedené smernice(43). Belgická vláda to ani neuviedla. Výnimka stanovená v článku 3 ods. 9 smernice 2005/29 sa v prejednávanom prípade taktiež neuplatní.
4. O stiahnutí návrhu nariadenia Komisie o podpore predaja na vnútornom trhu
90. Vzniká otázka, aké dôsledky má pre tento výklad stiahnutie návrhu nariadenia Komisie o podpore predaja na vnútornom trhu. Belgická vláda, podporovaná francúzskou vládou v podstate tvrdí, že vychádzala zo zásady, že predmet právnej úpravy stanovený týmto nariadením zahŕňa najmä viazané ponuky. Podľa týchto vlád nemožno zo stiahnutia návrhu nariadenia dospieť k záveru, že vecná pôsobnosť smernice 2005/29 môže teraz zahŕňať túto oblasť.
91. Podľa môjho názoru sa nemôže belgická vláda dovolávať ochrany legitímnej dôvery, keďže dôvera, ktorej sa dovoláva, vychádza iba z návrhu právnej normy Spoločenstva, ktorá v konečnom dôsledku nikdy nebola účinná. Ako vyhlasuje belgická vláda, postupy vypracovania nariadenia a smernice prebiehali sčasti súčasne. Ako ústavný zástupca členského štátu zastúpeného v Rade mala belgická vláda vedomosť o oboch legislatívnych konaniach a bola teda informovaná o ich priebehu. Nemôže sa teda platne dovolávať neznalosti priebehu oboch legislatívnych postupov(44).
92. Súdny dvor zdôraznil zvláštnu zodpovednosť vlád zastúpených v Rade v rámci preberania smerníc. Vlády členských štátov, ktoré sa zúčastňujú prípravných prác, musia byť schopné vypracovať legislatívne ustanovenia nevyhnutné pre vykonanie smernice v stanovenej lehote(45).
93. Najneskôr v okamihu stiahnutia návrhu Komisie(46) mala belgická vláda prípadne overiť, v akom rozsahu sa pôsobnosť smernice 2005/29 rozširuje na oblasti, ktoré boli doposiaľ upravené plánovaným nariadením. Nevyhnutnosť takéhoto kroku sa objavila, obzvlášť keď smernica 2005/29 vo svojej pôvodnej koncepcii bola určená jednak k stanoveniu všeobecných pravidiel, subsidiárnych v oblasti práva ochrany spotrebiteľov Spoločenstva, a jednak na vykonanie úplnej harmonizácie právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa obchodných praktík(47). Na základe skutočnosti, že stiahnutie nastalo v okamihu, kedy lehota na prebratie smernice 2005/29 ešte bežala, mal vnútroštátny zákonodarca na účely úpravy vnútroštátneho práva prihliadnuť na tieto skutočnosti.
94. Toto tvrdenie musí byť teda zamietnuté.
5. Záver
95. So zreteľom na predchádzajúce úvahy som dospela k záveru, že smernici 2005/29 odporuje vnútroštátne ustanovenie, akým je článok 54 belgického zákona.
D – Zlučiteľnosť článku 54 belgického zákona so základnými slobodami
96. Podstatou návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑229/07 je určenie, či článku 49 ES odporuje vnútroštátne ustanovenie, akým je článok 54 belgického zákona.
97. Síce návrh na začatie prejudiciálneho konania predložený vo veci C‑261/07 neobsahuje výslovne formulovanú žiadosť o výklad článku 49 ES, avšak vnútroštátny súd zmieňuje túto problematiku v odôvodnení svojho rozhodnutia. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že prináleží Súdnemu dvoru podať vnútroštátnemu súdu všetky prvky výkladu práva Spoločenstva, ktoré môžu byť užitočné pre rozhodnutie v prejednávanej veci, bez ohľadu na to, či ich uviedol alebo neuviedol v znení svojich otázok(48). Vzhľadom na dôsledky, ktoré môže mať prejudiciálne rozhodnutie na právny poriadok Belgického kráľovstva, sa mi zdá nevyhnutné zaoberať sa článkom 49 ES tiež v rámci preskúmania vo veci C‑261/07.
98. Je však najprv potrebné vyriešiť otázku, či ustanovenia Zmluvy o ES sa majú vziať do úvahy pre posúdenie a určiť základné slobody, ktoré by sa v prejednávanom prípade mohli uplatniť.
1. Základné slobody ako kritériá pre analýzu
99. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je potrebné vnútroštátne opatrenie v oblasti, ktorá je predmetom úplnej harmonizácie na úrovni Spoločenstva, posúdiť vo vzťahu k ustanoveniam tejto smernice a nie vo vzťahu k ustanoveniam Zmluvy o ES(49). Je však potrebné, ako to správne uvádza Komisia, pripomenúť, že členské štáty boli povinné prebrať smernicu 2005/29 najneskôr do 12. decembra 2007(50). Ako som už uviedla vyššie, prináleží vnútroštátnemu súdu preskúmať otázku, či výklad v súlade s touto smernicou bol pred uplynutím lehoty na prebratie naozaj nevyhnutný k tomu, aby bolo zabezpečené uskutočnenie jej cieľov. Tento problém sa však netýkal ustanovení Zmluvy o ES o základných slobodách, ktoré sú priamo uplatniteľné, a teda ich uplatniteľnosť nebola predmetom skúmania. Z tohto dôvodu sa domnievam, že ustanovenia Zmluvy o ES, aspoň čo sa týka prejudiciálnych konaní v prejednávanom prípade, prichádzajú do úvahy vedľa smernice 2005/29 ako kritéria pre posúdenie.
2. Rozsah pôsobnosti základných slobôd
100. Vo svojom vnútroštátnom rozhodnutí vydanom vo veci C‑299/07, Rechtbank van Koophandel te Antwerpen preskúmal súlad sporných vnútroštátnych ustanovení s právom Spoločenstva vo svetle ustanovení primárneho práva týkajúcich sa slobodného poskytovania služieb a voľného pohybu tovaru. Dôraz sa v rámci tohto preskúmania kladie na článok 28 ES. Belgická a francúzska vláda, ako aj Komisia uvádzajú v tejto súvislosti na podporu ich téz, že stredom záujmu je v oboch veciach základná sloboda pohybu tovaru a nie slobodné poskytovanie služieb.
a) Slobodné poskytovanie služieb
101. Podľa článku 50 ES, sa za služby považujú plnenia, ktoré sa bežne poskytujú za odplatu. Podľa údajov predložených spoločnosťou Sanoma, táto spoločnosť poskytla marketingové a reklamné služby za odmenu pri vydávaní viacerých periodík, medzi nimi aj týždenníka Flair vo viacerých členských štátoch Spoločenstva, napríklad v Belgickom kráľovstve a v Holandskom kráľovstve, ako aj v Luxemburskom veľkovojvodstve. Tieto služby zahrňovali zverejnenie ponuky zliav, ktorá je predmetom sporu vo veci samej. V tejto činnosti je možné vidieť službu v zmysle článku 50 ES.
102. Taktiež vo veci C‑261/07 je možné z vnútroštátneho rozhodnutia vyvodiť, že Total ponúkal svojim klientom bezplatnú službu v prípade poruchy vozidla alebo nehody, ktorá je poskytovaná treťou osobou, podnikom Touring. Nie sú známe detaily zmluvného vzťahu medzi oboma podnikmi. Môžem sa však domnievať, že Touring poskytuje spoločnosti Total služby za odplatu.
b) Voľný pohyb tovaru
103. Z pohľadu spotrebiteľa, ktorý je podstatný, predstavuje nákup časopisu s ponukou zľavy, ako to je vo veci C‑299/07, v konečnom dôsledku nákup tovaru a nie služby. Z toho vyplýva, že v prejednávanom prípade môže spadať do pôsobnosti voľného pohybu tovaru.
104. To isté platí pre skutkový stav vo veci C‑261/07, v ktorej v prvom rade ide o nákup pohonných hmôt, a teda o tovar. Služby v prípade poruchy vozidla alebo nehody od podniku Touring, pridruženého k spoločnosti Total, dostane spotrebiteľ bezplatne. Avšak spotrebiteľ nekupuje výrobky výlučne preto, lebo chce, aby mu boli poskytnuté služby, ktoré sú s kúpou spojené. So zreteľom na ich funkciu sú viazané ponuky skôr určené ako navádzanie na kúpu(51).
105. Ide teda o pôsobnosť jednej zo základných slobôd.
c) Vzťah medzi slobodným poskytovaním služieb a voľným pohybom tovaru
106. Vzniká otázka o určení vzťahu existujúceho medzi týmito základnými slobodami. Je potrebné chápať úvahy belgickej a francúzskej vlády tak, že z ich hľadiska je sloboda poskytovania služieb až za voľným pohybom tovaru.
107. Pokiaľ vnútroštátne opatrenie obmedzuje voľný pohyb tovaru a slobodné poskytovanie služieb, Súdny dvor ho v zásade preskúma iba vo vzťahu k jednej z týchto dvoch základných slobôd, pokiaľ sa ukáže, že v prejednávanom prípade je jedna z týchto slobôd druhotná vo vzťahu k druhej a môže byť do nej zahrnutá(52). Okrem toho je potrebné zohľadniť, že slobodné poskytovanie služieb má podľa článku 50 ES voči voľnému pohybu tovaru subsidiárnu povahu.
108. Avšak v prejednávaných veciach nemôže byť slobodné poskytovanie služieb jednoducho považované za subsidiárne voči voľnému pohybu tovaru. Pre belgickú a francúzsku vládu prichádza rozdiel medzi voľným pohybom tovaru a slobodným poskytovaním služieb do úvahy len v prípade „zmiešaných plnení“ v rámci toho istého plnenia(53).
109. Ako to správne uznala Komisia(54), dve základné slobody sa týkajú rozdielnych právnych vzťahov – vzťahu medzi podnikmi a vzťahu medzi podnikom a spotrebiteľom – takže žiaden z týchto vzťahov nemôže byť voči druhému považovaný za druhotný. Je preto potrebné preskúmať zlučiteľnosť článku 54 belgického zákona s právom Spoločenstva vo svetle oboch základných slobôd.
3. Obmedzenie základných slobôd
a) Voľný pohyb tovaru
i) Opatrenie s rovnocenným účinkom
– Formula Dassonville
110. Voľný pohyb tovaru je zaručený zákazom množstevných obmedzení dovozu, ako aj opatrení s rovnocenným účinkom medzi členskými štátmi Európskeho spoločenstva podľa článku 28 ES.
111. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora každá právna úprava členských štátov, ktorá môže priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne, brániť obchodu v rámci Spoločenstva, má byť považovaná za opatrenie s rovnocenným účinkom množstevnému obmedzeniu, ktoré je zakázané článkom 28 ES(55). Preto aj keď vnútroštátne opatrenie nemá za cieľ úpravu obchodu s tovarom medzi členskými štátmi, rozhodujúci je jeho účinok na obchod v rámci Spoločenstva, bez ohľadu na to, či je skutočný, alebo potenciálny(56). Okrem toho podľa judikatúry, potenciálne účinky na obchod v rámci Spoločenstva sú dostačujúce, aby sa v danom prípade jednalo o cezhraničnú situáciu(57).
112. V rozsudku Oosthœk’s Uitgeversmaatschappij(58), Súdny dvor v súvislosti so zákazom prémií v Holandsku rozhodol, že sa jedná o obmedzenie voľného pohybu tovaru. Súdny dvor sa domnieval, že právna úprava, ktorá obmedzuje alebo zakazuje určité formy podpory predaja, aj keď priamo neupravuje dovozy, môže obmedziť objem dovozov preto, lebo sa týka uvádzania dovezených výrobkov na trh. Nemožno však vylúčiť, že povinnosť dotknutého subjektu, ktorá ho núti buď prijať odlišné systémy reklamy alebo podpory predaja v rôznych členských štátoch alebo sa vzdať systému, ktorý považuje za efektívny, môže predstavovať prekážku dovozu, aj v prípade, keď sa takáto právna úprava uplatní na tuzemské a dovezené výrobky.
113. Vidím v tom určitú paralelu so situáciou vo veci C‑299/07. Zákaz viazaných ponúk, ako je stanovený belgickým zákonom, aj keď sám o sebe priamo neupravuje dovoz, môže potenciálne sťažiť predaj určitých výrobkov v Belgicku viac ako v iných členských štátoch, v ktorých sú viazané ponuky povolené. To isté prakticky platí aj pre spoločnosť Sanoma, podnik, ktorého hlavné sídlo je vo Fínsku, ktorý podľa vlastných údajov prostredníctvom svojich časopisov sprostredkováva viazané ponuky od rôznych inzerentov, najmä v Luxembursku, Holandsku a vo Fínsku, teda v krajinách, v ktorých neexistuje analogické obmedzenie. V každom prípade, takýto zákaz znamená, že Sanoma môže predávať tieto časopisy v Belgicku len, ak zabezpečí dodržiavanie ustanovení belgického zákona.
114. Prinajmenšom sa podľa širokej definície opatrenia s rovnocenným účinkom v zmysle článku 28 ES jedná o obmedzenie voľného pohybu tovaru.
– Spôsoby predaja
115. Avšak v rozsudku Keck et Mithouard(59) Súdny dvor jasne uviedol, že vnútroštátne ustanovenia obmedzujúce alebo zakazujúce určité spôsoby predaja nie sú takej povahy, že môžu narušiť obchod medzi členskými štátmi, ak sa tieto ustanovenia týkajú všetkých dotknutých subjektov vykonávajúcich svoju činnosť na vnútroštátnom území a na druhej strane sa rovnakým spôsobom týkajú z právneho aj zo skutkového hľadiska predaja domácich výrobkov, aj výrobkov pochádzajúcich z iných členských štátov.
116. Zákaz viazaných ponúk členským štátom nepredstavuje právnu úpravu týkajúcu sa výrobkov preto, lebo jej predmetom nie je názov, tvar, rozmery, hmotnosť, zloženie, vzhľad, označenie alebo balenie výrobku(60). V prejednávanom prípade sa jedná skôr o právnu úpravu uvádzania na trh, ktorá zakazuje určité spôsoby podpory predaja(61), a teda v konečnom dôsledku sa jedná o spôsob predaja v zmysle judikatúry.
117. Z vnútroštátneho rozhodnutia o návrhu na začatie prejudiciálneho konania(62) nakoniec vyplýva, že zákaz sa v Belgicku uplatňuje rovnako na vnútroštátne ako aj zahraničné subjekty.
ii) Predbežný návrh
118. Na základe uvedených skutočností som dospela k záveru, že viazané ponuky obsiahnuté v belgickom zákone nemôžu byť považované za opatrenie s rovnocenným účinkom v zmysle článku 28 ES.
119. V dôsledku toho, článku 28 ES neodporuje takýto právny predpis vydaný členským štátom.
b) Slobodné poskytovanie služieb
120. Článok 49 ES vyžaduje nielen odstránenie všetkých foriem diskriminácie voči poskytovateľovi služieb usadenému v inom členskom štáte z dôvodu jeho štátnej príslušnosti, ale takisto odstránenie všetkých obmedzení, aj keď sa uplatňujú rovnako na vnútroštátnych poskytovateľov ako na poskytovateľov z iných členských štátov, ak sú takej povahy, že môžu zakázať činnosti poskytovateľa usadeného v inom členskom štáte, kde legálne poskytuje podobné služby, zabrániť im alebo ich spraviť menej atraktívnymi(63).
121. Zákaz v článku 54 belgického zákona, ktorý je predmetom sporu, sťažuje podnikom, akým je Sanoma, poskytovanie reklamných služieb, ktoré musia byť podľa zákonnej definície kvalifikované ako viazané ponuky, iným podnikom. Ako som uviedla vyššie(64), Sanoma je v praxi povinná overiť, či každé reklamné opatrenie je v súlade s belgickou právnou úpravou, zatiaľ čo takáto požiadavka neexistuje v iných krajinách, v ktorých uvádza výrobky na trh a ktoré nemajú rovnakú právnu úpravu. Táto požiadavka môže určite urobiť menej atraktívnym inzerovanie spoločných ponúk spoločnosti Sanoma a jej obchodných partnerov, ktorí sa medzi iným zameriavajú taktiež na belgických čitateľov. V dôsledku toho teda v prejednávanom prípade existuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb.
122. Podľa ustálenej judikatúry sa článok 49 ES neuplatňuje na činnosti, ktorých relevantné prvky celkovo nepresahujú hranice jedného členského štátu(65). Je nutné konštatovať, že na rozdiel od veci C‑299/07, nie je úplne zrejmé, že vec C‑261/07 má cezhraničnú spojitosť, obzvlášť keď dva podniky, Total, ako aj Touring, majú svoje sídlo v Belgicku. Avšak podľa môjho názoru táto okolnosť nevylučuje uplatniteľnosť článku 49 ES, keďže judikatúra Súdneho dvora uznáva, že ustanovenie článku 49 ES sa musí uplatniť na všetky prípady, v ktorých poskytovateľ služby ponúka služby na území iného členského štátu, než v ktorom je usadený bez ohľadu na miesto, kde sú usadení adresáti týchto služieb(66). Ako to uvádza Total vo svojom vyjadrení, ponuka Total Assistance sa uplatňuje vo viac ako 35 európskych krajinách. Tým, že Touring poskytuje zákazníkom spoločnosti Total službu v prípade poruchy vozidla alebo nehody aj mimo územia Belgicka, poskytuje Touring, ako zmluvný partner službu, ktorú je potrebné kvalifikovať ako cezhraničnú v zmysle článku 49 ES.
123. Všeobecný zákaz viazaných ponúk, ktorý znemožňuje poskytovanie služby v prípade poruchy vozidla spojenej s kúpou pohonných hmôt, bez možnosti preskúmať okolnosti v jednotlivom prípade, môže nepochybne trvalo zabrániť poskytovaniu služieb tohto typu. Je preto potrebné v tom vidieť obmedzenie slobodného poskytovania služieb(67).
4. Odôvodnenie
124. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že slobodné poskytovanie služieb je jednou zo základných zásad Spoločenstva(68), obmedzenie tejto slobody možno pripustiť len vtedy, ak sa ním sleduje legitímny cieľ zlučiteľný so Zmluvou, a možno ho zdôvodniť naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, pokiaľ je spôsobilý zaručiť uskutočnenie cieľa, ktorý sleduje, a nepresahuje rámec toho, čo je potrebné na jeho dosiahnutie(69).
a) Ochrana spotrebiteľov ako naliehavý dôvod
125. Ako to vyplýva z názvu zákona, cieľom vnútroštátnych ustanovení v prejednávanom prípade je ochrana spotrebiteľov. Ochrana spotrebiteľov je uznaná judikatúrou ako naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý môže odôvodniť zákaz slobodného poskytovania služieb(70).
b) Vhodnosť zásadného zákazu viazaných ponúk
126. V už citovanom rozsudku Oosthœk’s Uitgeversmaatschappij(71) Súdny dvor konštatoval, že ponuka prémie ako prostriedku podpory predaja môže uviesť spotrebiteľov do omylu o reálnych cenách výrobkov a skresliť podmienky hospodárskej súťaže založenej na konkurencieschopnosti. Právne predpisy, ktoré z tohto dôvodu obmedzujú alebo dokonca zakazujú takéto obchodné praktiky, môžu prispieť k ochrane spotrebiteľov a k poctivosti obchodných vzťahov.
127. Istotne, pojmovo nemôže byť viazaná ponuka považovaná za prémiu(72). Avšak netransparentná viazaná ponuka môže uviesť spotrebiteľa do omylu, pokiaľ ide o skutočný obsah a reálne charakteristiky spojenia výrobkov a služieb, ktoré sú predmetom reklamy. Obzvlášť existuje zvýšená možnosť uvedenia spotrebiteľa do omylu, pokiaľ inzerent skrýva podstatné informácie, alebo ich poskytuje nejasným, nezrozumiteľným alebo dvojzmyselným spôsobom. Ak na základe uvedeného teda spotrebiteľ bude uvedený do omylu, čo sa týka hodnoty viazaných plnení, bude zároveň zbavený možnosti porovnať ponuky na základe ceny, kvality tejto ponuky a zodpovedajúcich plnení od rôznych subjektov(73). Preto môže zásadný zákaz viazaných ponúk prispieť k predchádzaniu tohto rizika pre spotrebiteľov.
c) Zásady nevyhnutnosti a proporcionality
128. Avšak podľa môjho názoru zásadný zákaz viazaných ponúk presahuje to, čo je nevyhnutné pre dosiahnutie cieľa ochrany spotrebiteľov.
129. Súhlasím s Komisiou v tom, že ochrana spotrebiteľov môže byť tiež zaručená viac selektívnym a rozlišujúcim zákazom, ktorý zakáže viazané ponuky iba, ak sú buď konkrétne za okolností v danom prípade považované za klamlivé alebo agresívne, alebo podstatne narušujú alebo sú spôsobilé podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa. Smernica 2005/29 poskytuje koncepciu tohto prístupu.
130. Diferencovaná analýza je nevyhnutná tým viac, že ako som uviedla vyššie, každá viazaná ponuka nemôže byť považovaná za nekalú obchodnú praktiku(74). So zásadou proporcionality môže byť v súlade iba právny predpis, ktorý v čo najširšej miere rozvíja slobodné poskytovanie služieb a zakáže iba pre spotrebiteľov škodlivé praktiky. S týmto liberálnym prístupom je však v rozpore ustanovenie, akým je článok 54 belgického zákona v tom, že toto ustanovenie stanovuje zásadný zákaz viazaných ponúk a umožňuje iba taxatívne vymenované druhy ponúk tejto povahy(75).
131. V prejednávanom prípade teda existuje neprimerané obmedzenie slobodného poskytovania služieb.
5. Predbežný návrh
132. Z toho vyplýva, že článku 49 ES odporuje vnútroštátne právne ustanovenie, akým je článok 54 belgického zákona.
VII – Návrh
133. So zreteľom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky takto:
Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“), ako aj článku 49 ES týkajúcemu sa slobodného poskytovania služieb odporuje vnútroštátne ustanovenie, akým je článok 54 belgického zákona z 14. júla 1991 o obchodných praktikách, informáciách a ochrane spotrebiteľa, ktorý s výnimkou prípadov taxatívne uvedených v zákone zakazuje každú viazanú ponuku, ktorú ponúka predávajúci spotrebiteľovi pri ktorej je odplatné alebo bezplatné nadobudnutie tovaru, služieb, iných výhod alebo poukážok, ktoré oprávňujú k ich získaniu, viazané na kúpu iných, hoci aj totožných tovarov alebo služieb, a to bez ohľadu na okolnosti prípadu, predovšetkým bez ohľadu na možné ovplyvnenie priemerného spotrebiteľa konkrétnou ponukou, a bez ohľadu na to, či sa táto ponuka môže za konkrétnych okolností považovať za porušenie povinnosti odbornej starostlivosti alebo poctivých obchodných zvyklostí.