NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MELCHIOR WATHELET
prednesené 12. apríla 2018 (1)
Vec C‑99/17 P
Infineon Technologies AG
proti
Európskej komisii
„Odvolanie – Kartely – Európsky trh s čipmi pre karty – Sieť bilaterálnych kontaktov na účely koordinácie odpovedí pre klientov požadujúcich zníženia ceny – Spochybnenie pravosti dôkazov – Rozsah súdneho preskúmania – Neobmedzená súdna právomoc“
1. Týmto odvolaním spoločnosť Infineon Technologies AG (ďalej len „odvolateľka“) navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 15. decembra 2016, Infineon Technologies/Komisia (T‑758/14, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2016:737), ktorým tento súd zamietol jej návrh týkajúci sa zrušenia rozhodnutia Komisie K(2014) 6250 final z 3. septembra 2014 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody [o Európskom hospodárskom priestore (EHP)] (vec AT.39574 – Čipy pre karty) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), a subsidiárne zníženia výšky pokuty uloženej odvolateľke.
2. V súlade so žiadosťou Súdneho dvora bude toto stanovisko zamerané na dve právne otázky vznesené odvolateľkou na podporu jej odvolania. Tieto dve otázky sa týkajú jednak podmienok výkonu neobmedzenej súdnej právomoci a jednak spochybnenia pravosti dôkazov Európskej komisie.
I. Právny rámec
A. Nariadenie č. 1/2003
3. Podľa článku 31 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ](2) „má Súdny dvor neobmedzenú súdnu právomoc na preskúmanie rozhodnutí, v ktorých Komisia stanovila pokutu alebo pravidelné penále. Môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo pravidelné penále“.
B. Usmernenia k metóde stanovenia pokút
4. Usmernenia k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003(3) (ďalej len „usmernenia k metóde stanovenia pokút“) v časti s názvom „Úpravy základnej výšky pokuty“ stanovujú:
„…
B. Poľahčujúce okolnosti
29. Komisia môže znížiť základnú výšku pokuty ak zistí existenciu poľahčujúcich okolností, napríklad:
– …
– …
– ak podnik dokáže, že jeho účasť na porušení je významne znížená a v dôsledku toho preukáže, že v dobe, keď bol stranou dohôd predstavujúcich porušenie, sa v skutočnosti vyhýbal ich uplatňovaniu a choval sa na trhu konkurenčným spôsobom. Samotná skutočnosť, že sa určitý podnik podieľal na porušení v kratšom časovom období ako ostatné podniky sa nebude považovať za poľahčujúcu okolnosť, pretože táto okolnosť je už zohľadnená vo výške pokuty;
…“
II. Okolnosti predchádzajúce sporu
5. Okolnosti predchádzajúce sporu a hlavné prvky sporného rozhodnutia sú opísané v bodoch 1 až 40 napadnutého rozsudku. Možno ich zhrnúť takto:
6. Dňa 22. novembra 2008 informovala spoločnosť Renesas Technology Corp. a jej dcérske spoločnosti (ďalej len „Renesas“), ktorá požiadala o oslobodenie od pokút podľa oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov(4) (ďalej len „oznámenie o spolupráci“) Komisiu o existencii kartelu v odvetví čipov pre karty. Po vykonaní neohlásených inšpekcií v priestoroch viacerých spoločností v tomto sektore a po zaslaní žiadostí o informácie Komisia 28. marca 2011 začala konanie podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 proti spoločnostiam Koninklijke Philips NV a Philips France (ďalej len „Philips“), Renesas, ako aj Samsung Electronics CO., Ltd a Samsung Semiconductor Europe GmbH (ďalej spoločne len „Samsung“).
7. V apríli 2011 Komisia začala so spoločnosťami Renesas, Samsung a Philips rozhovory o urovnaní v zmysle článku 10a nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ](5). Tieto rozhovory boli prerušené v októbri 2012.
8. Komisia 18. apríla 2013 zaslala oznámenie o výhradách spoločnostiam Renesas, Hitachi, Mitsubishi Electric Corp., Samsung, odvolateľke a spoločnosti Philips. Vypočutie sa uskutočnilo 20. novembra 2013.
9. Komisia 3. septembra 2014 prijala sporné rozhodnutie. Týmto rozhodnutím Komisia konštatovala, že štyri spoločnosti, teda odvolateľka, Philips, Renesas a Samsung, sa zúčastnili jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP v odvetví čipov pre karty v celom EHP (ďalej len „predmetné porušenie“). Toto porušenie, ktoré prebiehalo od 24. septembra 2003 do 8. septembra 2005, sa týkalo čipov pre karty, ktoré sú používané v SIM kartách mobilných telefónov, bankových kartách, preukazoch totožnosti a cestovných pasoch, kartách pre platenú televíziu a v rôznych ďalších aplikáciách.
10. V okamihu predmetného porušenia trh s čipmi pre karty, ktorý zahŕňal dva segmenty – a to čipy pre SIM karty (používané hlavne pre mobilné telefóny) a čipy pre karty, ktoré nie sú SIM kartami (používané pre banky, bezpečnosť a identifikáciu) – bol charakterizovaný konštantným poklesom cien, tlakom vyvolávaným na ceny hlavnými klientmi výrobcov čipových kariet, nerovnováhou ponuky vzhľadom na dopyt vyplývajúci zo zvýšenia dopytu a konštantným a rýchlym technologickým vývojom, ako aj štruktúrou zmluvných rokovaní s klientmi.
11. Predmetné porušenie sa opieralo o sieť bilaterálnych zmlúv medzi adresátmi sporného rozhodnutia buď na základe stretnutí, alebo na základe telefonických hovorov, ktoré sa v rokoch 2003 a 2004 konali každý týždeň. Podľa Komisie účastníci porušenia koordinovali svoju cenovú politiku v oblasti čipov pre karty prostredníctvom kontaktov týkajúcich sa stanovovania ceny, najmä špecifických cien navrhovaných hlavným klientom, minimálnych cien a indikatívnych cien, poskytovania stanovísk o vývoji cien pre nasledujúci polrok a zámerov v oblasti stanovovania ceny, ale tiež výrobnej kapacity a jej využívania, budúceho správania sa na trhu, ako aj vyjednávania zmlúv so spoločnými klientmi. Kalendár tajných kontaktov, ktorých zoznam je uvedený v tabuľke č. 4 sporného rozhodnutia, sledoval kalendár ekonomického cyklu. Vzhľadom na ich predmet a okamih, kedy nastali, Komisia zistila spojitosť medzi týmito bilaterálnymi kontaktmi. Okrem toho pri príležitosti týchto kontaktov podniky niekedy otvorene uviedli ďalšie bilaterálne kontakty s účastníkmi predmetného porušenia a získané informácie poskytli konkurentom.
12. Komisia kvalifikovala predmetné porušenie ako jediné a pokračujúce porušenie. Tajné kontakty totiž súvisia a dopĺňajú sa. Svojím vzájomným pôsobením prispeli k dosiahnutiu protisúťažných účinkov v rámci globálneho plánu, ktorý mal jediný cieľ.
13. Podľa Komisie mali spoločnosti Samsung, Renesas a Philips vedomosť o porušení v celom jeho rozsahu. Naopak, odvolateľke sa pripisuje zodpovednosť za toto porušenie len v rozsahu, v akom sa zúčastnila na tajných postupoch so spoločnosťami Samsung a Renesas, keďže neexistujú dôkazy, že mala tiež kontakt so spoločnosťou Philips alebo že by mala subjektívny pocit o tom, že sa zúčastňovala celkového predmetného porušenia.
14. Nakoniec sa Komisia domnievala, že správanie sa dotknutých podnikov malo za cieľ obmedziť súťaž v rámci Únie a malo značný účinok na obchod medzi členskými štátmi a medzi zmluvnými stranami Dohody o EHP.
15. Na účely výpočtu pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a usmernení k metóde stanovenia pokút Komisia spresnila, že predmetné porušenie bolo spáchané úmyselne. Pri výpočte základnej výšky pokuty Komisia zohľadnila ukazovateľ ročnej hodnoty predaja založenej na skutočnej hodnote predaja výrobkov dotknutých kartelom, ktorý dotknuté podniky dosiahli počas svojej aktívnej účasti na predmetnom porušení. Komisia uplatnila koeficient závažnosti predmetného porušenia 16 %. Zohľadnila trvanie 11 mesiacov a 17 dní v prípade spoločnosti Philips, 18 mesiacov a 7 dní v prípade odvolateľky, 23 mesiacov a 2 dní v prípade spoločnosti Renesas a 23 mesiacov a 15 dní v prípade spoločnosti Samsung. Komisia uplatnila koeficient 16 % z hodnoty predajov v rámci dodatočného množstva.
16. Z dôvodu poľahčujúcich okolností Komisia poskytla odvolateľke zníženie výšky pokuty o 20 % z dôvodu skutočnosti, že táto bola zodpovedná za predmetné porušenie v rozsahu, v akom sa zúčastňovala na tajných dohodách so spoločnosťami Samsung a Renesas, a nie so spoločnosťou Philips. Na základe oznámenia o spolupráci priznala oslobodenie od pokút spoločnosti Renesas a 30 % zníženie výšky pokuty spoločnosti Samsung.
17. Komisia v článku 1 sporného rozhodnutia konštatovala, že nasledujúce podniky sa zúčastňovali jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP v odvetví čipov pre karty pokrývajúcom EHP:
– odvolateľka od 24. septembra 2003 do 31. marca 2005, „z dôvodu jej koordinácie so spoločnosťami Samsung a Renesas“ [článok 1 písm. a)],
– Philips od 26. septembra 2003 do 9. septembra 2004 [článok 1 písm. b)],
– Renesas od 7. októbra 2003 do 8. septembra 2005 [článok 1 písm. c)] a
– Samsung od 24. septembra 2003 do 8. septembra 2005 [článok 1 písm. d)].
18. V článku 2 sporného rozhodnutia Komisia uložila pokuty vo výške 82 784 000 eur odvolateľke [článok 2 písm. a)], 20 148 000 eur spoločnosti Philips [článok 2 písm. b)], 0 eur spoločnosti Renesas [článok 2 písm. c)] a 35 116 000 eur spoločnosti Samsung [článok 2 písm. d)].
III. Konanie pred Všeobecným súdom a napadnutý rozsudok
19. Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 13. novembra 2014 (ďalej len („žaloba o neplatnosť“) podala odvolateľka žalobu smerujúcu k zrušeniu sporného rozhodnutia a subsidiárne k zníženiu pokuty, ktorá jej bola uložená.
20. Na podporu svojej žaloby odvolateľka uvádzala šesť žalobných dôvodov. Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol tieto žalobné dôvody, a teda i žalobu v celom jej rozsahu.
21. Svojimi prvými dvomi žalobnými dôvodmi vznesenými pred Všeobecným súdom, ktoré sa týkali dodržiavania jej práv na obranu a riadnej správy vecí verejných, odvolateľka najmä kritizovala procesné zaobchádzanie s dôkazom predloženým spoločnosťou Samsung v roku 2012, teda s vnútornou elektronickou komunikáciou tejto spoločnosti z 3. novembra 2003, ktorej pravosť okrem iného spochybnila.
22. V tomto kontexte z dôvodu posúdenia druhej výhrady vznesenej na podporu prvého žalobného dôvodu Všeobecný súd v bodoch 76 až 80 napadnutého rozsudku v podstate konštatoval, že Komisia mala odvolateľke počas správneho konania oznámiť svoje vlastné „vedecké posúdenia“ o pravosti tejto elektronickej pošty. Tieto posúdenia totiž predstavovali skutočnosti svedčiace v neprospech, keďže viedli Komisiu k záveru, že táto elektronická pošta predstavovala spoľahlivý dôkaz o účasti odvolateľky na predmetnom porušení. Všeobecný súd však v bode 85 tohto rozsudku rozhodol, že opomenutie oznámiť tieto posúdenia odvolateľke nemalo vplyv na výsledok, ku ktorému Komisia dospela v spornom rozhodnutí, takže v bode 86 tohto rozsudku zamietol výhradu odvolateľky.
23. Keďže odvolateľka spochybnila dôkaznú hodnotu vyhlásenia zamestnanca spoločnosti Samsung v tom, že nepravdivé vyhlásenie nebolo v Kórejskej republike trestným činom a že po neúspešnom zmieri mala Samsung špecifický záujem „prikrášliť skutkový stav“, Všeobecný súd v bode 93 napadnutého rozsudku v zásade uviedol, že Samsung, ako žiadateľka v zmysle oznámenia o spolupráci, stratila v prípade nepravdivého vyhlásenia výhody plynúce z tejto spolupráce.
24. Všeobecný súd tiež vylúčil tvrdenie vznesené odvolateľkou v rámci druhého žalobného dôvodu založené na tom, že Komisia mala v prípade neexistencie platného dôkazu o jeho pravosti požadovať nezávislý znalecký posudok elektronickej pošty z 3. novembra 2003. V bode 118 napadnutého rozsudku Všeobecný súd oprel svoju odpoveď na toto tvrdenie o dôvod, že Komisia disponuje určitou mierou voľnej úvahy vo veci rozhodnutia o dodatočných opatreniach, ktoré je potrebné prijať, a že v prejednávanom prípade odvolateľka vzhľadom na znalecké posudky, ktoré jej boli poskytnuté, a vlastné vedecké posúdenia, nepreukázala, že takáto žiadosť vyžaduje ďalšie posúdenie.
25. V rámci preskúmania tretieho žalobného dôvodu založeného na porušení článku 101 ods. 1 ZFEÚ a rozdeleného na štyri časti Všeobecný súd preskúmal najmä tvrdenia odvolateľky týkajúce sa neexistencie vierohodnosti dôkazov predložených spoločnosťou Samsung a dôkazu existencie porušenia spáchaného odvolateľkou.
26. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 143 až 158 napadnutého rozsudku preskúmal v rámci druhej časti vznesenej na podporu tretieho žalobného dôvodu tvrdenia odvolateľky vedúce k spochybneniu vierohodnosti dôkazov predložených spoločnosťou Samsung.
27. Po prvé Všeobecný súd odmietol tieto tvrdenia v bodoch 143 a 144 tohto rozsudku ako nedôvodné z dôvodu, že za predpokladu, že je potrebné sa domnievať, že Samsung nie je vierohodným svedkom a že je potrebné vylúčiť všetky svedectvá a listinné dôkazy, ktoré poskytla, nespochybňuje to posúdenia Komisie, ktoré spočívajú na svedectvách a listinných dôkazoch poskytnutých spoločnosťou Renesas, preukazujúcich, že odvolateľka mala protisúťažné kontakty so spoločnosťou Renesas, akým bol kontakt z 31. marca 2005. Všeobecný súd v tejto súvislosti odkázal na body 193 až 201 svojho rozsudku, pričom spresnil, že v bodoch 197 až 206 tohto rozsudku Všeobecný súd preskúmal a vylúčil tvrdenia odvolateľky vedúce k spochybneniu tohto posledného kontaktu.
28. Po druhé Všeobecný súd „okrem toho“ preskúmal a odmietol v bodoch 145 až 157 napadnutého rozsudku výhrady odvolateľky vedúce k spochybneniu vierohodnosti spoločnosti Samsung ako svedka a vierohodnosti jej vyhlásení a dôkazov.
29. V tomto kontexte na jednej strane Všeobecný súd najmä uviedol, že odvolateľka nespochybnila posúdenia Komisie, podľa ktorých vyhlásenia a dôkazy spoločnosti Samsung boli podporené ďalšími členmi kartelu, predovšetkým spoločnosťami Renesas a NXP,(6) všetky tvrdenia vedúce k diskreditácii spoločnosti Samsung ako spoľahlivého svedka museli byť zamietnuté ako neúčinné (body 146 až 149 napadnutého rozsudku). Na druhej strane Všeobecný súd odpovedal na výhrady odvolateľky týkajúce sa vierohodnosti dôkazov, z ktorých vychádzala Komisia pri preukazovaní kontaktov z 3. a zo 7. novembra 2003 (body 152 až 157 napadnutého rozsudku).
30. V bodoch 159 až 208 napadnutého rozsudku Všeobecný súd preskúmal tretiu časť vznesenú na podporu tohto dôvodu a týkajúcu sa dôkazu existencie porušenia článku 101 ZFEÚ. Odvolateľka tvrdila, že nijaký z jedenástich kontaktov, ktoré mala so svojimi konkurentmi, neporušil toto ustanovenie. V tomto kontexte Všeobecný súd v bode 160 napadnutého rozsudku spresnil, že „[odvolateľka] nespochybňuje posúdenie Komisie, podľa ktorého boli ceny stanovené v zásade na ročnom základe, čo okrem iného vyplýva z rozhovorov, na ktorých sa [odvolateľka] zúčastnila. Za týchto podmienok na vyvodenie záveru o existencii alebo neexistencii porušenia článku 101 ZFEÚ stačí vzhľadom na roky 2003 až 2005 preskúmať, či sa [odvolateľka] počas každého z týchto troch rokov podieľala na jednom alebo prípadne na dvoch protisúťažných rozhovoroch so spoločnosťami Samsung alebo Renesas“.
31. Za týchto podmienok Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať najskôr päť kontaktov medzi odvolateľkou a spoločnosťami Samsung a Renesas, a to kontakty z 24. septembra 2003 (prvý kontakt), z 3. novembra 2003 (druhý kontakt), z 18. marca 2004 (šiesty kontakt), z 1. až 8. júna 2004 (siedmy kontakt) a z 31. marca 2005 (jedenásty kontakt), tieto prvé a posledné kontakty vyznačujú podľa Komisie začiatok a koniec účasti odvolateľky na predmetnom porušení.
32. Podľa Všeobecného súdu len v prípade, ak by týchto päť kontaktov neumožňovalo preukázať existenciu predmetného porušenia, muselo by sa zvážiť, či by iné kontakty, napríklad zo 17. novembra 2003, o ktorom odvolateľka uviedla, že nebol protiprávny, prispeli alebo neprispeli k preukázaniu existencie tohto porušenia.
33. Všeobecný súd neskôr preskúmal a vylúčil všetky tvrdenia predložené odvolateľkou vo veci týchto piatich kontaktov.
34. Pokiaľ ide o kontakt z 24. septembra 2003 medzi odvolateľkou a spoločnosťou Samsung, preskúmaný v bodoch 161 až 176 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd sa na jednej strane v bodoch 164 až 166 svojho rozsudku domnieval, že výmena predmetných informácií vo veci cien, aktuálnych a budúcich kapacít a zamýšľaného technologického vývoja bola takej povahy, že predovšetkým na trhu, kde ponuka a dopyt sú koncentrované, mohla ovplyvniť priamo obchodnú stratégiu konkurentov. Všeobecný súd v bode 168 tohto rozsudku spresnil, že nijaké tvrdenie odvolateľky neumožnilo vyvrátiť konštatovanie, podľa ktorého minimálne odvolateľka a Samsung si vymieňali odhady cien na nasledujúci rok.
35. Na druhej strane v bodoch 173 až 175 tohto rozsudku Všeobecný súd označil túto výmenu podľa neho citlivých informácií za porušenie z hľadiska predmetu, a to vzhľadom na hospodársky a právny kontext relevantného trhu, ako bol uvedený v odôvodnení 59 sporného rozhodnutia, bez toho, aby ho pred ním spochybnila odvolateľka.
36. Pokiaľ ide špecifickejšie o rozhovory týkajúce sa výrobnej kapacity, Všeobecný súd v bode 176 toho istého rozsudku dodal, že jednak, keďže Komisia identifikovala dôvody, pre ktoré sa domnievala, že výmena informácií o kapacitách bola vzhľadom na charakteristiky trhu takej povahy, že mohla obmedziť hospodársku súťaž, nebola povinná preukázať existenciu protisúťažných účinkov na trhu, aby predmetnú praktiku kvalifikovala za porušenie. Na strane druhej za predpokladu, že výmena informácií o kapacitách nebola sama osebe dostatočná na konštatovanie porušenia z hľadiska predmetu, nič to podľa Všeobecného súdu nemení na tom, že odvolateľka nespochybnila skutočnosť, že Komisia z právneho hľadiska správne konštatovala, že výmena informácií o budúcich cenách predstavovala porušenie z hľadiska predmetu.
37. Pokiaľ ide o kontakt z 3. novembra 2003 medzi odvolateľkou a spoločnosťou Samsung, preskúmaný v bodoch 177 až 185 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd uviedol, že na jednej strane odvolateľka nepreukázala, že objektívne dôvody, uvádzané Komisiou na odôvodnenie existencie viacerých verzií elektronickej pošty z toho istého dňa, ktorej pravosť odvolateľka spochybňuje, boli nesprávne. V každom prípade existuje súbor indícií vyplývajúci z ďalších dôkazov, podľa ktorých sa protiprávne rokovania uvedené v tejto elektronickej pošte uskutočnili. Všeobecný súd preskúmal elektronickú poštu spoločnosti Renesas zo 7. októbra 2003 a elektronickú poštu spoločnosti Samsung zo 7. novembra 2003 (body 181 až 183 napadnutého rozsudku).
38. Na druhej strane v odpovedi na tvrdenie, podľa ktorého kontakt z 3. novembra 2003 nepredstavoval obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska predmetu, sa Všeobecný súd domnieval, že stačilo konštatovať, že Komisia nie je povinná preukázať, že každá protiprávna diskusia predstavuje takéto obmedzenie, keďže preukázala, že predmetné postupy, posudzované ako celok, predstavujú obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska predmetu (bod 185 napadnutého rozsudku).
39. Pokiaľ ide o kontakt od 1. do 8. júna 2004 medzi odvolateľkou a spoločnosťou Samsung, Všeobecný súd v bodoch 192 až 196 napadnutého rozsudku zamietol tvrdenia odvolateľky. S odkazom na odôvodnenie 216 sporného rozhodnutia sa opieral o dokument pochádzajúci od spoločnosti Samsung na konštatovanie existencie výmeny citlivých informácií.
40. Na základe preskúmania piatich vyššie uvedených kontaktov Všeobecný súd dospel v bode 207 napadnutého rozsudku k záveru, že „Komisia sa nedopustila pochybenia, keď sa domnievala, že [odvolateľka] sa podieľala na protisúťažných diskusiách so spoločnosťami Samsung a Renesas od 24. septembra 2003 do 31. marca 2005“.
41. V odpovedi na štvrtú časť vznesenú odvolateľkou na podporu tretieho žalobného dôvodu a založenú na tom, že vzhľadom na neoddeliteľnú povahu predmetného porušenia Všeobecný súd môže iba zrušiť sporné rozhodnutie v celom rozsahu, ak by dospel k záveru, že kontakty z 3. a zo 17. novembra 2003 neboli protisúťažné, Všeobecný súd v bode 211 napadnutého rozsudku uviedol: „ako bolo konštatované v bode 160 [napadnutého rozsudku], [odvolateľka] nespochybnila, že stanovenie cien na relevantnom trhu bolo v zásade na ročnom základe. Keďže sa konštatovalo…, že Komisia sa nedopustila pochybenia, keď konštatovala účasť [odvolateľky] na piatich protiprávnych kontaktoch medzi rokmi 2003 a 2005, skutočnosť, že dospela k nesprávnemu záveru, že ostatné kontakty, ktoré uviedla, akým je kontakt zo 17. novembra 2003, v skutočnosti neboli [v súlade s hospodárskou súťažou], nemení nič na zistení, podľa ktorého sa [odvolateľka] zúčastnila na jedinom a pokračujúcom porušení počas týchto troch rokov. Preto na rozdiel od toho, čo tvrdila [odvolateľka] na pojednávaní, aj keby tieto kontakty okrem uvedených piatich neporušovali článok 101 ZFEÚ, nič to nemení na skutočnosti, že Komisia právne dostatočne preukázala, že [odvolateľka] sa zúčastnila na predmetnom porušení.“
42. Pokiaľ ide o štvrtý žalobný dôvod predložený odvolateľkou subsidiárne a založený na nesprávnom uplatnení pojmu „jediné a pokračujúce porušenie“, Všeobecný súd v bode 215 napadnutého rozsudku zhrnul odôvodnenia 285 až 315 sporného rozhodnutia. V bodoch 216 až 223 svojho rozsudku pripomenul tiež judikatúru týkajúcu sa konštatovania existencie takéhoto porušenia a účasti podniku na takom porušení.
43. V rámci tejto judikatúry Všeobecný súd následne preskúmal päť výhrad odvolateľky. Na jednej strane Všeobecný súd predovšetkým v bodoch 226 až 232 napadnutého rozsudku odmietol výhradu založenú na rozpore v spornom rozhodnutí. Na základe analýzy dôvodov a výroku tohto rozhodnutia konštatoval, že „ak vo svojom výroku Komisia dospela k záveru, bez toho, aby robila rozdiely medzi štyrmi adresátmi tohto rozhodnutia, že všetci sa podieľali na predmetnom porušení, odôvodnenie tohto rozhodnutia jednoznačne naznačuje, že Komisia sa domnievala, že tieto podniky sa zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení bez ohľadu na skutočnosť, že [odvolateľka] nemohla byť na rozdiel od ostatných troch sankcionovaných podnikov zodpovedná za predmetné porušenie ako celok“ (bod 229 tohto rozsudku). Na základe výkladu výroku sporného rozhodnutia so zreteľom na jeho odôvodnenie však Všeobecný súd v bode 231 uvedeného rozsudku rozhodol, že „výrok sa musí chápať v tom zmysle, že [Komisia] nepripisuje [odvolateľke] zodpovednosť za predmetné porušenie ako celok, na rozdiel od ostatných adresátov [sporného] rozhodnutia, ale jej pripisuje zodpovednosť za toto porušenie v rozsahu, v akom udržiavala protiprávne kontakty so spoločnosťami Samsung a Renesas. Ak existuje omyl pri vypracovaní znenia výroku [sporného] rozhodnutia,… nič to nemení na tom, že výrok tohto rozhodnutia nie je v rozpore s jeho odôvodnením“.
44. Na druhej strane v bodoch 236 až 240 uvedeného rozsudku Všeobecný súd tiež zamietol výhradu založenú na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality pri výpočte pokuty. V bode 239 tohto rozsudku predovšetkým zamietol spochybnenie zníženia pokuty o 20 %, ktoré Komisia priznala odvolateľke s ohľadom na poľahčujúce okolnosti z dôvodu jej obmedzenej účasti na predmetnom porušení, lebo „[odvolateľka] neuvádza nijaké špecifické tvrdenie umožňujúce domnievať sa, že 20 % zníženie výšky pokuty nie je v prejednávanej veci primerané, keďže [odvolateľka] sa len čiastočne podieľala na predmetnom porušení“.
45. Výpočet pokuty bol ešte preskúmaný Všeobecným súdom v rámci piateho a šiesteho žalobného dôvodu odvolateľky.
46. V rámci preskúmania piateho žalobného dôvodu založeného na pochybení pri výpočte pokuty, keďže odvolateľka sa nezúčastnila kontaktov týkajúcich sa čipov, ktoré nie sú SIM, Všeobecný súd v bodoch 255 až 259 napadnutého rozsudku na jednej strane uviedol, že ceny týchto čipov boli spomenuté počas kontaktu so spoločnosťou Samsung z 24. septembra 2003 a tvrdenia odvolateľky to nespochybňujú (body 255 a 256 tohto rozsudku). Na druhej strane Všeobecný súd dodal, že „v každom prípade… [odvolateľka] vo svojich písomných podaniach neuvádza nijaké tvrdenie s cieľom spochybniť posúdenie Komisie uvedené v odôvodnení 221 [sporného] rozhodnutia a v jej pripomienkach, podľa ktorého existuje súvislosť medzi čipmi SIM a čipmi, ktoré nie sú SIM“ (bod 257 uvedeného rozsudku) a zamietol ako neúčinné tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého tieto dva typy čipov nepatrili do toho istého trhu výrobkov (bod 258 toho istého rozsudku).
47. V rámci šiesteho žalobného dôvodu založeného na porušení usmernení k metóde stanovenia pokút a zásady proporcionality Všeobecný súd v bode 270 napadnutého rozsudku predovšetkým konštatoval, že pokuta uložená odvolateľke neporušuje zásadu proporcionality. V podstate Všeobecný súd tento záver odôvodnil skutočnosťou uvedenou v bode 269 tohto rozsudku, že výška pokuty uložená odvolateľke je vzhľadom na jej obrat oveľa vyššia, ako je to pri ostatných sankcionovaných podnikoch a je len odrazom hospodárskeho významu jej vlastnej účasti na predmetnom porušení, pričom treba spresniť, že časť celkového obratu pochádzajúca z predaja výrobkov, ktoré sú predmetom predmetného porušenia, môže najlepšie odrážať hospodársky význam tohto porušenia.
IV. Návrhy účastníkov konania a konanie pred Súdnym dvorom
48. Odvolateľka svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok,
– zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka odvolateľky,
– subsidiárne znížil pokutu vo výške 82 874 000 eur uloženú odvolateľke v odôvodnení 457 písm. a) sporného rozhodnutia na primeranú sumu,
– subsidiárne vrátil vec Všeobecnému súdu na opätovné preskúmanie a
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
49. Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie,
– subsidiárne zamietol návrh na zníženie pokuty uloženej odvolateľke a
– zaviazal odvolateľku na náhradu trov konania.
V. O odvolaní
50. Na podporu svojho odvolania odvolateľka uvádza tri odvolacie dôvody, ktoré v podstate zodpovedajú „trom právnym otázkam“ uvedeným v bode 2 jej odvolania. Preto prvý odvolací dôvod je založený na porušení článku 263 ZFEÚ z dôvodu selektívneho a neúplného súdneho preskúmania. Práve v rámci tohto odvolacieho dôvodu je vznesená špecifická otázka pravosti niektorých dôkazov a dôsledkov, ktoré z toho vyplývajú z hľadiska dôkazného bremena. Tento prvý odvolací dôvod je v podstate previazaný s tretím, ktorý je založený na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o výpočet výšky pokuty uloženej odvolateľke a porušení neobmedzenej súdnej právomoci. Napokon druhý odvolací dôvod sa týka uplatnenia článku 101 ZFEÚ a konkrétnejšie pojmu obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska predmetu a pojmu jediné a pokračujúce porušenie.
51. Právne otázky, ktoré Súdny dvor považuje za dôležité preskúmať v týchto návrhoch, sú uvedené v prvých dvoch častiach prvého odvolacieho dôvodu v spojení s tretím odvolacím dôvodom. Ako totiž bolo uvedené v bode 2 vyššie, týkajú sa jednak požiadavky na účinné súdne preskúmanie, keďže táto otázka v prejednávanej veci súvisí s výkonom neobmedzenej súdnej právomoci, a jednak spochybnenia pravosti dôkazov použitých Komisiou.
A. O účinnom súdnom preskúmaní a neobmedzenej súdnej právomoci (prvá časť prvého odvolacieho dôvodu v spojení s tretím odvolacím dôvodom)
1. Argumentácia účastníkov konania
52. V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu svojho odvolania odvolateľka predovšetkým spochybňuje závery uvedené v bode 160 napadnutého rozsudku, ktorý je východiskovým bodom preskúmania, ktoré odvolateľka považuje za nedostatočné.
53. V podstate Všeobecnému súdu vytýka, že preskúmal len päť z jedenástich údajne nezákonných kontaktov zistených Komisiou, aj keď ich spochybňovala všetky. Nezákonnosť posúdení Komisie týkajúcich sa niektorého zo spochybnených kontaktov však mala viesť k zrušeniu zodpovedajúcich záverov Komisie v spornom rozhodnutí.
54. Odvolateľka sa teda domnieva, že súdne preskúmanie, ktoré vykonáva Všeobecný súd, je za podmienok stanovených v bode 160 napadnutého rozsudku neúplné a selektívne a že je preto v rozpore s článkom 263 ZFEÚ. Toto čiastočné preskúmanie takisto viedlo k tomu, že napadnutý rozsudok charakterizuje nedostatok odôvodnenia.
55. Okrem toho preskúmané kontakty sú nedostatočné na to, aby podporili konštatovanie o jedinom a pokračujúcom porušení na strane odvolateľky.
56. Takéto selektívne preskúmanie by napokon ani neumožnilo Všeobecnému súdu plne posúdiť závažnosť namietaného porušenia, ani dostatočne preskúmať uloženú pokutu. Toto posledné tvrdenie sa opakuje a rozvíja v rámci tretieho odvolacieho dôvodu týkajúceho sa nesprávnych právnych posúdení, ktorých sa mal Všeobecný súd dopustiť pri stanovení výšky pokuty.
57. Komisia spochybňuje dôvodnosť všetkých tvrdení odvolateľky.
58. Pokiaľ ide presnejšie o kritiku bodu 160 napadnutého rozsudku, Komisia sa domnieva, že keďže odvolateľka nespochybnila záver, podľa ktorého ceny čipov pre karty boli stanovené v zásade na ročnom základe, Všeobecný súd sa mohol obmedziť len na overenie, či sa odvolateľka zúčastnila aspoň jedného protisúťažného kontaktu ročne v období medzi rokmi 2003 a 2005. Stačilo by totiž, aby účinky hospodárskych výsledkov z protisúťažných kontaktov trvali aj po dátume, kedy k nim došlo. Za týchto okolností Všeobecný súd nebol povinný odôvodniť svoj výber piatich preskúmaných kontaktov, ani neexistenciu preskúmania účasti odvolateľky na ďalších šiestich kontaktoch. Odvolateľka nemá v tejto súvislosti žiadny záujem na získaní vysvetlenia.
59. Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, prístup Všeobecného súdu jej nebránil odpovedať správne na tvrdenia týkajúce sa závažnosti porušenia a výšky pokuty.
2. Analýza
a) O dvojitej povahe súdneho preskúmania rozhodnutí Komisie týkajúcich sa postupov podľa článkov 101 a 102 ZFEÚ
60. Podľa bodu 160 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že odvolateľka nespochybňuje posúdenie Komisie, podľa ktorého boli ceny určované v zásade na ročnom základe. Na základe tohto konštatovania Všeobecný súd rozhodol, že „na vyvodenie záveru o existencii alebo neexistencii porušenia článku 101 ZFEÚ stačí vzhľadom na roky 2003 až 2005 preskúmať, či sa [odvolateľka] počas každého z týchto troch rokov podieľala na jednom prípadne dvoch protisúťažných rozhovoroch so spoločnosťami Samsung alebo Renesas. Za týchto podmienok Všeobecný súd považuje za vhodné najskôr preskúmať päť kontaktov medzi [odvolateľkou] a spoločnosťami Samsung alebo Renesas…, prvý a posledný kontakt vyznačujú podľa Komisie začiatok a koniec účasti [odvolateľky] na predmetnom porušení. Teda len v prípade, ak by týchto päť kontaktov neumožňovalo preukázať existenciu predmetného porušenia, Všeobecný súd preskúma, či ostatné kontakty, napríklad kontakt zo 17. novembra 2003, o ktorých [odvolateľka] vo svojich písomných podaniach a na pojednávaní tvrdí, že neboli protiprávne, prispievajú alebo neprispievajú k preukázaniu existencie tohto porušenia“.
61. Všeobecný súd tým, že potvrdil závery zistené Komisiou, pokiaľ ide o päť kontaktov, ktoré vybral na kontrolu, potvrdil účasť odvolateľky na predmetnom porušení bez toho, aby preskúmal tvrdenia týkajúce sa ostatných kontaktov.
62. V bode 211 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že „Komisia sa nedopustila nijakého pochybenia, keď konštatovala účasť odvolateľky na piatich protiprávnych kontaktoch v rokoch 2003 až 2005, pričom skutočnosť, že dospela k nesprávnemu záveru, že ostatné kontakty, ktoré uviedla, akým je kontakt zo 17. novembra 2003, v skutočnosti neboli [v súlade s hospodárskou súťažou], nemení nič na zistení, podľa ktorého sa odvolateľka zúčastnila na jedinom a pokračujúcom porušení počas týchto troch rokov. Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí [odvolateľka] na pojednávaní, aj keď tieto kontakty okrem uvedených piatich neporušujú článok 101 ZFEÚ, nič to nemení na skutočnosti, že Komisia právne dostatočným spôsobom preukázala, že sa [odvolateľka] zúčastnila na predmetnom porušení“.
63. Bod 160 napadnutého rozsudku teda predstavuje jadro kritiky vypracovanej odvolateľkou. Na rozdiel od „výberu“, ktorý Všeobecný súd vykonal v tomto bode napadnutého rozsudku, mal vykonať úplnú kontrolu všetkých kontaktov spochybnených odvolateľkou.
64. Systém súdneho preskúmania rozhodnutí Komisie týkajúcich sa konaní o uplatnení článkov 101 a 102 ZFEÚ pozostáva z dvoch častí. Na jednej strane spočíva na „klasickom“ preskúmaní zákonnosti aktov inštitúcií stanovenom v článku 263 ZFEÚ a môže byť na strane druhej doplnený o výkon neobmedzenej súdnej právomoci na základe článku 261 ZFEÚ a na základe návrhu žalobcov, pokiaľ ide o sankcie uložené v tejto oblasti Komisiou.(7)
b) O rozsahu preskúmania zákonnosti
65. V prejednávanej veci Komisia v spornom rozhodnutí konštatovala existenciu jediného a pokračujúceho porušenia. Takéto porušenie môže byť definované ako výsledok pokračujúceho správania zloženého z viacerých konaní, ktoré sú súčasťou „celkového plánu“ z dôvodu totožného cieľa, ktorým je narušiť hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu, aj keď jeden alebo viaceré prvky môžu tiež samy osebe a brané jednotlivo predstavovať porušenie článku 101 ZFEÚ. V rámci takéhoto porušenia je Komisia oprávnená pripísať zodpovednosť za tieto činnosti v závislosti od účasti na porušení posudzovaného ako celku.(8)
66. Okrem toho Súdny dvor spresnil, že „podnik, ktorý sa zúčastnil na takomto jedinom a komplexnom porušení vlastnými konaniami, ktoré spočívajú v dohode alebo zosúladenom postupe s protisúťažným zámerom v zmysle článku [101 ods. 1 ZFEÚ] a ktorého cieľom je prispieť k porušeniu ako celku, môže byť tiež zodpovedný aj za konania ostatných podnikov v rámci toho istého porušenia počas celej doby jeho účasti na tomto porušení“(9).
67. V kontexte takéhoto jediného a pokračujúceho porušenia sa Všeobecný súd domnieval, že má právomoc vykonať preskúmanie zákonnosti sporného rozhodnutia pri obmedzení svojho preskúmania na overenie účasti odvolateľky „na jednom prípadne dvoch protisúťažných rozhovoroch počas každého z týchto troch rokov [(t. j. od roku 2003 do roku 2005)]“(10), ktoré podľa názoru Komisie vyznačujú začiatok a koniec porušenia, ktorého sa dopustila odvolateľka.
68. Keďže Všeobecný súd v rámci predpokladu tejto voľby uviedol, že odvolateľka nespochybňuje posúdenie Komisie, podľa ktorého ceny boli v zásade stanovené na ročnom základe, nevidím žiadne skreslenie charakteristík predmetného porušenia.
69. Skutočnosť, že sa podnik nezúčastňoval na všetkých udalostiach zakladajúcich kartelovú dohodu alebo že plnil menej významnú úlohu v aspektoch, na ktorých sa zúčastňoval, totiž nie je relevantná na účely konštatovania existencie porušenia z jeho strany, keďže tieto prvky sa majú zohľadňovať pri posudzovaní závažnosti porušenia a prípadne pri stanovení pokuty.(11) Preto Všeobecný súd mohol bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, obmedziť v štádiu preskúmania zákonnosti svoje preskúmanie na päť protisúťažných diskusií rozdelených do troch rokov v období porušovania.
70. Je pravda, že v rámci piatej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka spochybňuje úvodné konštatovanie Všeobecného súdu týkajúce sa každoročného určovania cien.(12) Toto tvrdenie sa mi však zdá neprípustné, lebo nesprávnosť tvrdenia nebola vznesená pred Všeobecným súdom, zatiaľ čo Komisia výslovne odôvodnila sporné rozhodnutie skutočnosťou, že ceny čipov pre karty boli v zásade stanovené na ročnom základe.(13) Je v každom prípade nedôvodné preto, lebo odvolateľka v tomto ohľade nepreukázala skreslenie skutkových okolností. Všeobecný súd tým, že v bode 160 napadnutého rozsudku spresnil, že „ceny boli stanovené v zásade na ročnom základe“(14), rozhodne neohraničil stanovovanie cien výlučne na ročnej periodicite.
c) O rozsahu súdneho preskúmania
71. Naopak sa mi zdá, že otázka rozsahu preskúmania, ktoré musel Všeobecný súd vykonať, sa objavuje za odlišných podmienok v rámci druhého aspektu systému súdneho preskúmania rozhodnutí Komisie týkajúcich sa konaní o uplatnení článkov 101 a 102 ZFEÚ.
72. Ako som už totiž pripomenul v bode 64 vyššie, preskúmanie zákonnosti založené na článku 263 ZFEÚ môže byť doplnené výkonom neobmedzenej súdnej právomoci na základe článku 261 ZFEÚ a na základe návrhu žalobcov, pokiaľ ide o pokuty uložené Komisiou v oblasti práva hospodárskej súťaže.(15)
73. Aj keď výkon neobmedzenej súdnej právomoci nie je samostatným podaním, musí prebiehať spôsobom oddeleným od preskúmania zákonnosti.(16) Inými slovami neplatí, že špecifické preskúmanie sa nemusí vykonávať v rámci neobmedzenej súdnej právomoci preto, lebo preskúmanie zákonnosti neodhalilo žiadnu protiprávnosť.(17) Ako už bolo pripomenuté v bode 69 vyššie, najmä počas tohto druhého preskúmania sa musí zohľadniť skutočnosť, že podnik sa nezúčastnil na všetkých udalostiach zakladajúcich kartelovú dohodu alebo že plnil menej významnú úlohu v aspektoch, na ktorých sa zúčastňoval.
74. V skutočnosti je teraz jasne preukázané, že „na splnenie požiadaviek neobmedzenej súdnej právomoci pri preskúmaní v zmysle článku 47 Charty, pokiaľ ide o pokutu, je súd Únie povinný pri výkone právomocí stanovených v článkoch 261 a 263 ZFEÚ preskúmať každú výhradu právnej alebo skutkovej povahy, ktorá má preukázať, že výška pokuty nie je primeraná závažnosti a obdobiu trvania porušenia“(18).
75. Táto požiadavka úplného preskúmania sa vysvetľuje tiež zásadami individualizácie a odstupňovania „trestu“, ktoré sú, ako uviedol generálny advokát Tizzano, dve podstatné zásady akéhokoľvek systému sankcií v administratívnych a trestných záležitostiach(19) a sú významnou súčasťou judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa stanovenia výšky pokút v práve hospodárskej súťaže.
76. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že na účely stanovenia výšky pokút „je nutné zohľadniť trvanie [porušenia] a všetky faktory, ktoré môžu ovplyvniť posúdenie konania každého z podnikov, úlohu, ktorú každý z nich má pri vytvorení zosúladených postupov, prospech, ktorý z týchto postupov podniky mohli získať, ich veľkosť a hodnotu dotknutého tovaru, ako aj nebezpečenstvo, ktoré porušenia tohto typu predstavujú pre ciele [Únie]“(20).
77. Nemôže to byť inak, keďže podľa Súdneho dvora „závažnosť porušenia musí byť predmetom individuálneho posúdenia“(21).
78. Podľa môjho názoru môže byť Všeobecný súd oslobodený od výkonu druhej časti súdneho preskúmania len v prípade, ak sú okolnosti uvedené na účely stanovenia sumy pokuty rovnaké ako tie, z ktorých vychádzajú tvrdenia uvedené v rámci preskúmania zákonnosti, a za predpokladu, že ich Všeobecný súd pri tejto príležitosti všetky zamietol.(22)
79. V prejednávanej veci sa mi však druhá z týchto podmienok nezdá splnená, lebo Všeobecný súd sa rozhodol preskúmať v rámci preskúmania zákonnosti len päť z jedenástich kontaktov, ktoré boli podrobne spochybnené odvolateľkou.
80. Je pravda, že v časti svojej žaloby týkajúcej sa návrhu na zníženie pokuty, odvolateľka vychádzala zo zistení Komisie, podľa ktorých sa preukázalo, že odvolateľka sa zúčastnila na siedmich zo štyridsaťjeden uvedených kontaktov.(23) Zdá sa mi však, že toto stanovisko možno vysvetliť subsidiárnou povahou jej návrhu. Vzhľadom na to, že odvolateľka predovšetkým navrhovala zrušenie sporného rozhodnutia z dôvodu nedostatku dôkazov o jej protiprávnom správaní, jej subsidiárny návrh implicitne, ale logicky vychádza zo zásady, že jej hlavné tvrdenia neboli prijaté.
81. Táto procesná metodika nemení nič na tom, že tvrdenia týkajúce sa protiprávnosti jedenástich kontaktov, ktoré Komisia identifikovala v spornom rozhodnutí, mohli prípadne ovplyvniť posúdenie uloženej pokuty, ak by boli opodstatnené, lebo skutočnosť, že podnik plnil menej významnú úlohu v aspektoch porušenia, na ktorých sa zúčastňoval, je faktorom, ktorý sa musí zohľadniť pri posudzovaní závažnosti porušenia a prípadne pri stanovovaní výšky pokuty.(24)
82. Zdá sa však, že Všeobecný súd neodpovedal na všetky tvrdenia predložené odvolateľkou ani v štádiu preskúmavania zákonnosti – tým, že overil účasť odvolateľky na piatich protisúťažných diskusiách, pričom odvolateľka odôvodnene spochybnila protiprávnu povahu jedenástich kontaktov identifikovaných Komisiou v spornom rozhodnutí – ani pri výkone svojej neobmedzenej súdnej právomoci uvedením, že odvolateľka „sa obmedzila… na tvrdenie, že plnila menej významnú úlohu na predmetnom porušení“(25) a že „dôvod, pre ktorý [jej] bola uložená pokuta, ktorej suma je najvyššia, je to, že dosiahla oveľa vyšší obrat ako ostatné sankcionované podniky“(26), pričom suma pokuty odrážala hospodársky význam jej účasti na predmetnom porušení.
83. Bez spochybnenia relevantnosti tohto posledného tvrdenia a bez možnosti tvrdiť, že Všeobecný súd by dospel k inému záveru, ak by preskúmal všetky výhrady uvedené odvolateľkou, sa zdá, že Všeobecný súd nevzal do úvahy, z právneho hľadiska správne, všetky faktory podstatné pre posúdenie závažnosti správania vytýkaného odvolateľke a že z právneho hľadiska neodpovedal dostatočne na všetky tvrdenia odvolateľky smerujúce k zrušeniu alebo zníženiu pokuty. To je práve predmetom preskúmania Súdneho dvora v rámci odvolania.(27)
3. Záver týkajúci sa prvej časti prvého odvolacieho dôvodu v spojení s tretím odvolacím dôvodom
84. V rámci mojej analýzy prvej časti prvého odvolacieho dôvodu v spojení s tretím odvolacím dôvodom sa domnievam, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nepreskúmal všetky tvrdenia, ktoré uviedla odvolateľka s cieľom preukázať zákonnosť kontaktov, ktoré jej vytýkala Komisia.
B. O otázke pravosti dôkazov
1. Argumentácia účastníkov konania
85. V druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že jej v bode 118 napadnutého rozsudku pripísal dôkazné bremeno vzhľadom na nepravosť vnútornej elektronickej pošty spoločnosti Samsung z 3. novembra 2003. Keďže Komisia, ktorá nesie dôkazné bremeno preukázania porušenia, nepreukázala pravosť tejto elektronickej pošty v súlade so zásadou riadnej správy vecí verejných a vzhľadom na vážne pochybnosti vznesené odvolateľkou, mal byť tento dôkaz vyhlásený za neprípustný.
86. Odvolateľka sa domnieva, že prinajmenšom vzhľadom na pripomienky predložené ňou a spoločnosťou Samsung bola Komisia povinná určiť nezávislého odborného znalca na účely posúdenia pravosti elektronickej pošty. To platí o to viac v konaniach vo veci kartelov z dôvodu ich trestnoprávnej povahy.
87. Komisia namieta proti postoju odvolateľky. V prípade spochybnenia pravosti dôkazu je dôveryhodnosť jediným relevantným kritériom a jeho dôkazná hodnota bude posúdená vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci.
88. Povinnosť riadnej správy vecí verejných neukladá povinnosť preukázať pravosť dôkazu, takže nie je povinná vymenovať nezávislého odborníka v oblasti informačných technológií.
89. V prejednávanej veci Všeobecný súd dodržal tieto požiadavky s cieľom vyhodnotiť dôveryhodnosť vnútornej elektronickej pošty vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci a pri zohľadnení toho, že vnútorná elektronická pošta spoločnosti Samsung z 3. novembra 2003 sa mohla uplatniť ako súčasť súboru dôkazov. Komisia dodáva, že okrem prípadu skreslenia dôkazov nie sú takto uskutočnené zistenia Všeobecného súdu predmetom preskúmania Súdnym dvorom.
2. Analýza
a) O rozlišovaní medzi pravosťou dôkazu a jeho dôveryhodnosťou
90. Keďže Komisia mohla preukázať, že sa podnik zúčastnil na stretnutiach podnikov, ktorých povaha bola zjavne v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, prináleží dotknutému podniku poskytnúť iné vysvetlenie obsahu týchto stretnutí.(28)
91. V tejto súvislosti „dotknutému podniku nestačí poukázať na možnosť, že nastala udalosť, ktorá mohla mať vplyv na dôkaznú hodnotu dôkazov [o ktoré sa opiera Komisia], aby [táto] musela preukázať, že táto udalosť nemohla mať vplyv na [ich] dôkaznú [hodnotu]. Naopak, okrem prípadov, keď dotknutý podnik takýto dôkaz nemôže predložiť z dôvodu správania samotnej Komisie, prináleží mu z právneho hľadiska dostatočne preukázať jednak existenciu okolnosti, na ktorú sa odvoláva, a jednak to, že táto okolnosť vedie k pochybnostiam o dôkaznej hodnote dôkazov, o ktoré sa opiera Komisia“(29).
92. Všeobecnejšie, zásada, ktorá sa uplatňuje v práve Únie, je zásada voľného hodnotenia dôkazov. Z tejto zásady vyplýva, že jediným relevantným kritériom pri hodnotení predložených dôkazov je ich vierohodnosť.(30)
93. Na tento účel v rámci zložitých ekonomických posúdení Súdny dvor spresnil, že súd Únie musí najmä preveriť vecnú správnosť predložených dôkazov, ich spoľahlivosť a koherentnosť.(31)
94. Bez spochybnenia týchto parametrov sa domnievam, že otázka pravosti dôkazu sa nevyhnutne nachádza pred posúdením jeho vierohodnosti: dôkaz, ktorý nie je pravý, nemožno považovať za vierohodný, aj keby sa taký zdal byť.
95. Preto je potrebné vrátiť sa k základnej zásade, podľa ktorej, a to aj v oblasti hospodárskej súťaže, v prípade sporu o existencii porušenia je Komisia povinná preukázať porušenia, ktoré konštatuje, a zaobstarať dôkazy, ktorými môže z právneho hľadiska dostatočne preukázať existenciu skutočností zakladajúcich porušenie.(32) Ak má súd naďalej pochybnosť, táto pochybnosť musí byť v prospech podniku, ktorý je adresátom rozhodnutia konštatujúceho porušenie.(33)
96. To konkrétne znamená, že ak Súdny dvor konštatuje, že pretrváva pochybnosť o úplnosti dokumentu a/alebo o otázke, či bol získaný zákonnými prostriedkami, dokument musí byť odmietnutý(34). Nejde o nič iné, ako o otázku prípustnosti dôkazu. Pokiaľ sú teda dôkazy predložené Komisiou prípustné, môže sa uskutočniť ich posúdenie vzhľadom na ich dôveryhodnosť(35).
b) Uplatnenie na tento prípad
97. V prejednávanej veci odvolateľka nespochybňuje pravosť vnútornej elektronickej pošty spoločnosti Samsung zaslanej jedným z jej zamestnancov 3. novembra 2003. Jednak existuje niekoľko vytlačených verzií tejto elektronickej pošty a jednak dva znalecké posudky predložené odvolateľkou dospeli v podstate k záveru, že nebolo možné potvrdiť jej pravosť.
98. Tieto tvrdenia boli podrobne rozvinuté odvolateľkou v bodoch 68 až 86 žaloby o neplatnosť. Po prvé poukázala na prvú vytlačenú verziu bez adresáta alebo adresáta „v kópii“ a s údajným zaslaním o 3.27 h ráno (európskeho času), zatiaľ čo telefónny hovor zamestnanca spoločnosti Infineon uvádzaný v elektronickej pošte sa uskutočnil v ten istý deň. Po druhé uviedla rozdiely medzi prvou verziou elektronickej pošty a ďalšími dvomi nasledujúcimi verziami, ktoré na rozdiel od prvej verzie ukazovali príjemcu a šesť ostatných príjemcov v kópii, ako aj odlišný čas odoslania. Po tretie sa odvolateľka dovolávala posudku, podľa ktorého nezávislý expert, na ktorého sa obrátila, sa domnieval, že elektronickú poštu z 3. novembra 2003 nemožno považovať za pravú bez akýchkoľvek pochybností, čo potvrdil aj ten istý odborník v druhej správe.
99. Bez ohľadu na tieto skutočnosti Všeobecný súd dospel v bode 181 napadnutého rozsudku k záveru, že Komisia „mohla oprávnene dospieť k záveru, že [odvolateľka] sa zúčastňovala na [protiprávnych] diskusiách“, pričom sa opieral najmä o skutočnosť, že „nijaký znalecký posudok neviedol k záveru, že elektronická pošta z 3. novembra 2003 nepredstavovala časový dôkaz pravosti, čo [odvolateľka] ani pred [ním] nepreukázala“. V bode 182 napadnutého rozsudku dodal, že odvolateľka nepredložila „dôkaz, že objektívne dôvody uvádzané Komisiou na odôvodnenie toho, že existuje niekoľko verzií tejto elektronickej pošty sú nesprávne“.
100. Pritom zastávam názor, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nedodržal štandard dokazovania vyžadovaný v oblasti pokút za porušenie práva hospodárskej súťaže. Bez zohľadnenia rozdielov týkajúcich sa základných prvkov elektronickej pošty, ako sú príjemcovia alebo čas odoslania, zo znaleckých posudkov predložených odvolateľkou vyplýva, že nie je možné s určitosťou potvrdiť pravosť elektronickej pošty z 3. novembra 2003. Vzhľadom na tieto skutočnosti mal Všeobecný súd vylúčiť tento dôkaz: prináležalo Komisii, aby pozitívne preukázala pravosť elektronickej pošty z 3. novembra 2003, pričom mala prípadne využiť znalecké opatrenia požadované odvolateľkou.
101. Všeobecný súd sa však tiež domnieval, že skutočnosť, že protiprávne diskusie uvedené v elektronickej pošte z 3. novembra 2003 sa konali, vyplynula tiež z iných dôkazov, pričom celok predstavuje „súbor nepriamych dôkazov“(36).
102. Na rozdiel od otázky, či boli pravidlá v oblasti dôkazného bremena a hodnotenia dôkazov dodržané, Súdny dvor nemá právomoc zisťovať skutkový stav a v zásade ani skúmať dôkazy, ktoré Všeobecný súd uznal na preukázanie tohto skutkového stavu. Pokiaľ totiž tieto dôkazy boli získané riadne a boli rešpektované všeobecné právne zásady a procesné pravidlá uplatniteľné v oblasti dôkazného bremena a dokazovania, jedine Všeobecnému súdu prislúcha posúdiť hodnotu, ktorú treba priznať dôkazom, ktoré mu boli predložené. Toto posúdenie s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených Všeobecnému súdu teda nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom.(37)
103. Preto, aj keď skutočnosti zohľadnené Všeobecným súdom môžu byť predmetom diskusie, ide o posúdenie skutkových okolností, ktoré sú mimo právomoc preskúmania Súdneho dvora v rámci odvolania. Keďže Všeobecný súd konštatoval, že ďalšie dokumenty potvrdzujú uskutočnenie protiprávnych diskusií medzi súťažiteľmi, ktorí sa podieľali na predmetnom porušení, tvrdenie o pravosti elektronickej pošty z 3. novembra 2003 je v každom prípade neúčinné.
VI. O vrátení veci Všeobecnému súdu
104. V rámci mojej analýzy prvej časti prvého odvolacieho dôvodu v spojení s tretím odvolacím dôvodom som dospel k záveru, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nepreskúmal všetky tvrdenia, ktoré uviedla odvolateľka s cieľom preukázať zákonnosť kontaktov vytýkaných Komisiou.
105. Podľa článku 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu. V danej veci môže teda vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecného súdu.
106. V prejednávanej veci zastávam názor, že nie je možné v spore rozhodnúť. Preskúmanie dôvodnosti tvrdení odvolateľky by viedlo Súdny dvor k tomu, že by rozhodol o skutkových otázkach na základe skutočností, ktoré neboli posúdené Všeobecným súdom v napadnutom rozsudku. V konaní na Súdnom dvore navyše neboli prejednané skutkové tvrdenia týkajúce sa vecnej stránky sporu.
107. Je preto opodstatnené vrátiť vec Všeobecnému súdu s tým, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.
VII. Návrh
108. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy a bez toho, aby bolo dotknuté preskúmanie ostatných odvolacích dôvodov, navrhujem, aby Súdny dvor:
– zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 15. decembra 2016, Infineon Technologies/Komisia (T‑758/14, neuverejnený, EU:T:2016:737), keďže Všeobecný súd nepreskúmal každé z tvrdení, ktoré boli predložené odvolateľkou s cieľom preukázať zákonnosť kontaktov vytýkaných Komisiou, a
– vrátil vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie o trovách konania.