ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)
z 12. mája 2011
Vec F‑50/09
Livio Missir Mamachi di Lusignano
proti
Európskej komisii
„Verejná služba – Úradníci – Žaloba o náhradu škody – Pravidlo zhody medzi žiadosťou, sťažnosťou a žalobou v oblasti náhrady škody – Kontradiktórna povaha konania – Použitie dôverného dokumentu s označením stupňa utajenia „Restreint UE“ v konaní na súde – Mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií – Zodpovednosť za zavinenie – Príčinná súvislosť – Pluralita príčin škôd – Skutok, ktorého sa dopustila tretia osoba – Objektívna zodpovednosť – Povinnosť poskytnúť pomoc – Povinnosť inštitúcie zabezpečiť ochranu svojich zamestnancov – Zavraždenie úradníka a jeho manželky treťou osobou – Strata nádeje na prežitie“
Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou L. Missir Mamachi di Lusignano predovšetkým navrhuje jednak zrušiť rozhodnutie Komisie z 3. februára 2009, ktorým Komisia zamietla jeho žiadosť o náhradu materiálnej a morálnej ujmy spôsobenej v dôsledku zavraždenia jeho syna a nevesty 18. septembra 2006 v Rabate (Maroko), a jednak uložiť Komisii povinnosť zaplatiť jemu, ako aj právnym nástupcom jeho syna viaceré sumy z dôvodu náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku týchto vrážd
Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Výňatky z dokumentu z roku 2006 o bezpečnostných normách a kritériách bezpečnosti, ktoré Európska komisia poskytla Súdu pre verejnú službu v priebehu konania, budú bezodkladne zaslané späť Európskej komisii ako dôverná zásielka s označením stupňa utajenia „Restreint UE“. Európska komisia znáša všetky trovy konania.
Abstrakt
1. Úradníci – Žaloba – Žaloba o náhradu škody podaná bez uskutočnenia konania pred podaním žaloby podľa služobného poriadku – Neprípustnosť
(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)
2. Úradníci – Žaloba – Žaloba o náhradu škody – Úprava výšky ujmy vzhľadom na sumu uvedenú v žiadosti pred podaním žaloby – Prípustnosť – Podmienky
3. Úradníci – Sociálne zabezpečenie – Pracovný úraz – Paušálna náhrada škody podľa služobného poriadku – Návrh na dodatočnú náhradu škody podľa všeobecného práva – Prípustnosť – Podmienky
(Služobný poriadok úradníkov, článok 73)
4. Úradníci – Žaloba – Žaloba o náhradu škody – Pôvod – Pracovný pomer
(Článok 236 ES; Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)
5. Úradníci – Mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií – Podmienky – Protiprávnosť
(Článok 236 ES)
6. Úradníci – Mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií – Podmienky – Náhrada škody spôsobenej úradníkovi alebo zamestnancovi – Povinnosť starostlivosti prislúchajúca administratíve – Rozsah
(Článok 236 ES; Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)
7. Úradníci – Bezpečnosť a ochrana zdravia – Povinnosti inštitúcií – Rozsah – Smernica 89/391 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci
(Charta základných práv Európskej únie, článok 31 ods. 1; Služobný poriadok úradníkov, článok 1e ods. 2; smernica Rady 89/391)
8. Konanie – Opatrenia na zabezpečenie priebehu konania – Žiadosť o predloženie dokumentu – Preskúmanie dôverného charakteru
(Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 44 ods. 1 a 2)
9. Úradníci – Mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií – Nezavedenie minimálnych bezpečnostných opatrení pre ubytovacie priestory zamestnancov pôsobiacich v tretích krajinách – Nesprávny služobný postup
10. Úradníci – Mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií – Podmienky – Nezákonnosť – Ujma – Príčinná súvislosť
11. Úradníci – Mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií – Podmienky – Nezákonnosť – Ujma – Príčinná súvislosť
12. Úradníci – Mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií – Zodpovednosť za legálny akt – Zásada neuznaná právom Únie
(Článok 288 ES)
13. Úradníci – Povinnosť administratívy poskytnúť pomoc – Rozsah
(Služobný poriadok úradníkov, článok 24)
14. Konanie – Trovy konania – Úmyselne spôsobené trovy konania
(Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 87 ods. 2 a článok 88)
1. V rámci žaloby úradníka smerujúcej výlučne k náhrade rôznych druhoch ujmy údajne spôsobenej súborom pochybení alebo opomenutí, ktoré vzhľadom na to, že nemajú nijaký právny účinok, nemožno považovať za akty spôsobujúce ujmu, sú návrhy na náhradu škody v konaní pred Súdom pre verejnú službu prípustné iba v prípade, ak ešte pred ich uplatnením bola najprv administratíve adresovaná žiadosť, ktorá má rovnaký predmet a je založená na rovnakých druhoch ujmy, a následne bola podaná sťažnosť proti rozhodnutiu administratívy, ktorá o tejto žiadosti výslovne alebo implicitne rozhodla. V systéme opravných prostriedkov stanovenom článkami 90 a 91 služobného poriadku, keď ide výlučne o žalobu o náhradu škody, administratívne konanie sa musí nevyhnutne, pod sankciou neprípustnosti neskoršej žaloby, začať tým, že dotknutá osoba podá žiadosť, ktorou vyzve menovací orgán na náhradu údajnej ujmy, prípadne pokračovať podaním sťažnosti proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti.
Navyše návrhy predložené v konaní pred súdom Únie musia mať rovnaký predmet ako návrhy uvedené v sťažnosti a obsahovať len dôvody namietania založené na tom istom dôvode ako dôvody namietania uvedené v sťažnosti, pričom tieto dôvody namietania v sporovom konaní možno rozvinúť predložením žalobných dôvodov a tvrdení, ktoré nemusia byť v sťažnosti uvedené, ale úzko s ňou súvisia. Vo veciach týkajúcich sa výlučne náhrady škody pojem „dôvod“, ktorý treba vykladať extenzívne, je vymedzený podľa druhov ujmy, ktoré dotknutý úradník uviedol vo svojej žiadosti o náhradu škody. Práve tieto druhy ujmy určujú predmet náhrady, ktorej sa domáha úradník, a v dôsledku toho aj predmet žiadosti, o ktorej musí administratíva rozhodnúť.
(pozri body 82 – 85)
Odkaz:
Súdny dvor: 23. apríla 2002, Campogrande/Komisia, C‑62/01 P, bod 34
Súd prvého stupňa: 13. júla 1995, Saby/Komisia, T‑44/93, bod 31
Súd pre verejnú službu: 1. júla 2010, Mandt/Parlament, F‑45/07, bod 119
2. V rámci žaloby na náhradu škody úradník môže vo svojom podaní upraviť sumu nárokov uvedenú vo svojej žiadosti adresovanej administratíve, najmä ak neskôr dôjde k zhoršeniu jeho ujmy alebo ak rozsah jeho škôd nie je známy alebo ho možno posúdiť až po podaní tejto žiadosti, avšak pod podmienkou, že druhy ujmy, na základe ktorých žiada o odškodnenie, boli v tejto žiadosti uvedené.
(pozri bod 86)
Odkaz:
Súdny dvor: 23. septembra 2004, Hectors/Parlament, C‑150/03 P, bod 62
3. Z dôvodu paušálnej povahy plnení stanovených služobným poriadkom v prospech právnych nástupcov zosnulého úradníka sú títo právni nástupcovia oprávnení žiadať od inštitúcie doplnkové odškodnenie, ak je táto inštitúcia zodpovedná za smrť úradníka a ak plnenia podľa služobného poriadku nepostačujú na zabezpečenie úplnej náhrady vzniknutej ujmy.
(pozri bod 106)
Odkaz:
Súdny dvor: 8. októbra 1986, Leussink/Komisia, 169/83 a 136/84, bod 13; 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, body 22 a 23
4. Spor medzi úradníkom a inštitúciou, ktorej podlieha alebo podliehal, týkajúci sa náhrady škody v prípade, ak má pôvod v pracovnom pomere, ktorý spája alebo spájal dotknutú osobu a inštitúciu, spadá do pôsobnosti článku 236 ES a článkov 90 a 91 služobného poriadku a nepatrí do pôsobnosti článkov 235 ES a 288 ES. To platí aj v spore medzi právnymi nástupcami zosnulého úradníka alebo ich právnym zástupcom a inštitúciou, ktorej tento úradník podliehal, keďže takýto spor má pôvod v pracovnom pomere medzi týmto úradníkom a uvedenou inštitúciou.
(pozri bod 116)
Odkaz:
Súdny dvor: 22. októbra 1975, Meyer‑Burckhardt/Komisia, 9/75, bod 7; 17. februára 1977, Reinarz/Komisia a Rada, 48/76, bod 10; 10. júna 1987, Pomar/Komisia, 317/85, bod 7; 7. októbra 1987, Schina/Komisia, 401/85, bod 9
Súd prvého stupňa: 26. júna 2009, Marcuccio/Komisia, T‑114/08 P, body 12, 13 a 24
Súd pre verejnú službu: 11. mája 2010, Nanopoulos/Komisia, F‑30/08, body 130 až 133, ktorý je predmetom odvolania pred Všeobecným súdom Európskej únie, vec T‑308/10 P
5. Zodpovednosť inštitúcie v rámci článku 236 ES predpokladá splnenie viacerých podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho služobného postupu alebo protiprávneho konania inštitúcie, existencia určitej a vyčísliteľnej ujmy, ako aj existencia príčinnej súvislosti medzi pochybením a údajnou ujmou.
Pokiaľ ide o prvú z týchto podmienok, súd Únie musí v rámci relevantných okolností veci, o ktorej rozhoduje, vziať do úvahy mieru voľnej úvahy, ktorou disponovala administratíva v čase okolností sporu.
V tejto súvislosti, keď inštitúcia disponuje širokou mierou voľnej úvahy, najmä keď nie je povinná konať určitým spôsobom na základe príslušných právnych predpisov, rozhodujúcim kritériom na posúdenie splnenia prvej podmienky je kritérium zjavného a hrubého prekročenia hraníc vzťahujúcich sa na túto diskrečnú právomoc. Keď sa administratíva nedopustila nijakého zjavného pochybenia, nemožno jej vytýkať nijaké protiprávne konanie, a teda jej zodpovednosť je vylúčená.
Naproti tomu, keď je miera voľnej úvahy administratívy podstatne obmedzená, či dokonca vylúčená, samotné porušenie práva Únie môže postačovať na preukázanie existencie dostatočne kvalifikovaného porušenia, ktoré môže viesť k vzniku zodpovednosti inštitúcie. Keď teda administratíva musí konať určitým spôsobom, ktorý vyplýva z platných predpisov, z dodržiavania všeobecných zásad alebo základných práv či z pravidiel, ktoré si sama stanovila, samotné nesplnenie takej povinnosti môže viesť k vzniku zodpovednosti dotknutej inštitúcie.
(pozri body 117 – 120)
Odkaz:
Súdny dvor: Lucaccioni/Komisia, už citovaný, bod 14; 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, bod 44
Súd prvého stupňa: 13. decembra 1990, Moritz/Komisia, T‑20/89, bod 19; 9. februára 1994, Latham/Komisia, T‑82/91, bod 72; 21. februára 1995, Moat/Komisia, T‑506/93, bod 46
Súd pre verejnú službu: 2. mája 2007, Giraudy/Komisia, F‑23/05, body 104, 105 a 167
6. Konania vo veciach verejnej služby na základe článku 236 ES a článkov 90 a 91 služobného poriadku, vrátane konania o náhradu škody spôsobenej úradníkovi alebo zamestnancovi, sa riadia pravidlami, ktoré sú osobitné a špeciálne vo vzťahu k pravidlám vyplývajúcim zo všeobecných zásad, ktorými sa spravuje mimozmluvná zodpovednosť Únie v rámci článku 235 ES a článku 288 druhého odseku ES. Najmä zo služobného poriadku totiž vyplýva, že na rozdiel od ktoréhokoľvek iného jednotlivca spája úradníka alebo zamestnanca Únie s inštitúciou, ktorej podlieha, pracovnoprávny vzťah, v rámci ktorého existuje rovnováha osobitných vzájomných práv a povinností, ktorá sa prejavuje v podobe povinnosti náležitej starostlivosti inštitúcie vo vzťahu k dotknutej osobe. Táto rovnováha v podstate slúži na udržanie vzťahu dôvery, ktorý musí existovať medzi inštitúciami a ich úradníkmi na účely zabezpečenia riadneho plnenia úloh všeobecného záujmu zverených inštitúciám vo vzťahu k občanom. Z toho vyplýva, že keď Únia koná ako zamestnávateľ, podlieha sprísnenej zodpovednosti, ktorá sa prejavuje v povinnosti nahradiť škody spôsobené svojim zamestnancom akýmkoľvek protiprávnym konaním, ktorého sa dopustila ako zamestnávateľ.
(pozri bod 123)
Odkaz:
Súdny dvor: 29. júna 1994, Klinke/Súdny dvor, C‑298/93 P, bod 38; 6. marca 2001, Connolly/Komisia, C‑274/99 P, body 44 až 47
Súd prvého stupňa: 12. júna 2002, Mellone/Komisia, T‑187/01, bod 74; 14. októbra 2004, Polinsky/Súdny dvor, T‑1/02, bod 47
7. Inštitúcia má, pokiaľ ide o bezpečnosť pracovných podmienok jej zamestnancov, rovnako ako ktorýkoľvek verejnoprávny alebo súkromnoprávny zamestnávateľ povinnosť konať. Títo zamestnanci sa totiž môžu dovolávať práva na pracovné podmienky, ktoré zohľadňujú ich zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť, ako to navyše pripomína článok 31 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.
Rovnako z článku 1e ods. 2 služobného poriadku a z viacerých európskych smerníc, osobitne zo smernice 89/391 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, však vyplýva, že zamestnávateľ je povinný zaistiť bezpečnosť a ochranu zdravia svojich zamestnancov pri práci po všetkých stránkach. V tejto oblasti povinnosť inštitúcie ako zamestnávateľa zaistiť bezpečnosť svojich zamestnancov má osobitný význam a miera voľnej úvahy administratívy v tejto oblasti síce nie je vylúčená, ale je obmedzená.
Napriek jej širokému rozsahu však táto povinnosť zaistiť bezpečnosť svojich zamestnancov nemôže ukladať dotknutej inštitúcii absolútnu povinnosť zabezpečiť výsledok. Nemožno najmä opomenúť obmedzenia finančnej, administratívnej či technickej povahy, ktorým čelí administratíva a ktoré niekedy sťažujú či dokonca znemožňujú vykonanie opatrení, ktoré sú naliehavé a nevyhnutné, v krátkom čase, a to aj napriek vynaloženému úsiliu príslušných orgánov. Okrem toho táto povinnosť zaistiť bezpečnosť je problematická, ak si dotknutý úradník na rozdiel od pracovníka, ktorý trvale pracuje na určenom mieste, musí plniť povinnosti v tretej krajine a vykonávať funkciu porovnateľnú s diplomatickou funkciou, s ktorou súvisia rozličné riziká, ktoré sa ťažšie identifikujú a kontrolujú.
V tejto súvislosti ubytovanie takého úradníka, aj keď mu bolo poskytnuté z dôvodu jeho povinností, na ktoré sa vzťahujú osobitné ochranné opatrenia v niektorých delegáciách v tretích krajinách, nemožno úplne stotožniť s miestom výkonu práce alebo pracoviskom v zmysle smernice 89/391. V tomto kontexte povinnosť zaistiť bezpečnosť, ktorú má inštitúcia, vyžaduje, aby inštitúcia najprv posúdila riziká, ktorým sú jej zamestnanci vystavení, a prijala preventívne opatrenia integrované vo všetkých stupňoch služobnej činnosti a následne informovala dotknutých zamestnancov o zistených rizikách a ubezpečila sa, že zamestnancom boli skutočne poskytnuté primerané pokyny týkajúce sa rizík pre ich bezpečnosť, a napokon aby prijala primerané ochranné opatrenia a zabezpečila organizačné opatrenia a prostriedky, ktoré považuje za nevyhnuté.
(pozri body 126 a 127, 130 – 132)
Odkaz:
Súdny dvor: 14. júna 2007, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑127/05
Súd pre verejnú službu: 30. apríla 2009, Aayhan a i./Parlament, F‑65/07, bod 116
8. V prípade, v ktorom účastník konania predloží určitý dokument Súdu pre verejnú službu iba preto, aby bol tento súd schopný overiť jeho dôvernosť v zmysle článku 44 ods. 2 jeho rokovacieho poriadku, ochrana dôvernosti dokumentu vyžaduje, aby druhý účastník konania nemal prístup k tomuto dokumentu inak ako vo forme súhrnného zhrnutia vypracovaného Súdom pre verejnú službu, a teda aby konanie nebolo úplne kontradiktórne. Právo druhého účastníka konania na účinnú súdnu ochranu však možno v takomto prípade zaručiť iba tak, že Súd pre verejnú službu odchylne od článku 44 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku bude vychádzať z relevantných výňatkov z tohto dokumentu, aby bol schopný rozhodnúť s úplnou znalosťou veci, hoci inštitúcia poskytla Súdu pre verejnú službu tieto výňatky iba s cieľom umožniť Súdu pre verejnú službu overiť dôvernosť dokumentu.
(pozri bod 156)
9. Nedodržaním minimálnych požiadaviek na bezpečnosť ubytovania svojich zamestnancov pôsobiacich v tretej krajine sa inštitúcia dopustí nesprávneho služobného postupu zakladajúceho jej zodpovednosť. Je zrejmé, že za osobitných okolností, najmä naliehavých okolností, možno pripustiť prechodné bývanie v dočasných ubytovacích priestoroch, ktoré nie sú vybavené rovnakými bezpečnostnými prvkami ako trvalé ubytovacie priestory, ale aj v takom prípade administratíva musí vykonať minimálne opatrenia, ktoré umožnia čeliť hlavným rizikám pre bezpečnosť osôb, ktoré sa zdržiavajú v dočasných ubytovacích priestoroch, alebo obmedziť pravdepodobnosť týchto rizík za podmienok, ktoré sú z finančného a administratívneho hľadiska prijateľné. To platí tým skôr v prípade, keď sa dotknutá inštitúcia dozvedela o osobitných okolnostiach.
(pozri body 173, 174 a 176)
10. Zodpovednosť inštitúcie zakladá iba také pochybenie, ktoré spôsobilo škodu v priamej príčinnej súvislosti s účinkom. Úniu možno považovať za zodpovednú iba za ujmu, ktorá dostatočne priamo vyplýva z protiprávneho konania dotknutej inštitúcie. V tejto súvislosti žalobca musí preukázať, že ak by nedošlo k pochybeniu, ujma by nevznikla a že pochybenie je určujúcou príčinou jeho ujmy. Ak je škoda nevyhnutným a bezprostredným následkom pochybenia, ku ktorému došlo, príčinná súvislosť je preukázaná. Okrem toho škoda nemusí mať priamy a určitý pôvod iba v jednej príčine, ale môže byť vyvolaná viacerými príčinami, ktoré rozhodujúcim spôsobom prispeli k jej vzniku.
Pokiaľ ide o pochybenie spočívajúce v nesplnení si povinnosti inštitúcie dodržať minimálne požiadavky na bezpečnosť bývania úradníka pôsobiaceho v tretej krajine, príčinná súvislosť medzi pochybením a vraždou úradníka existuje, ak sa dostatočne preukázalo, že ak by si Komisia splnila povinnosť zabezpečiť ochranu svojho úradníka, k vražde by nedošlo. To istí platí, pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi pochybením a stratou nádeje úradníka na prežitie.
(pozri body 179 – 181, 183, 190)
Odkaz:
Súdny dvor: 12. júna 1986, Sommerlatte/Komisia, 229/84, body 24 až 27; 27. marca 1990, Grifoni/ESAE, C‑308/87, body 17 a 18
Súd prvého stupňa: 30. septembra 1998, Coldiretti a i./Rada a Komisia, T‑149/96, body 116 a 122; 9. júla 1999, New Europe Consulting a Brown/Komisia, T‑231/97, body 57 až 60; 24. októbra 2000, Fresh Marine/Komisia, T‑178/98, bod 118 a tam citovaná judikatúra
Všeobecný súd Európskej únie: 19. marca 2010, Gollnisch/Parlament, T‑42/06, bod 110 a tam citovaná judikatúra
11. Škoda nemusí mať priamy a určitý pôvod iba v jednej príčine, ale môže byť vyvolaná viacerými príčinami, ktoré rozhodujúcim spôsobom prispeli k jej vzniku. Judikatúra na vznik zodpovednosti administratívy nutne nevyžaduje, aby inštitúcia niesla výlučnú zodpovednosť za škodu. V prípade, že sa pochybenia dopustila inštitúcia, ako aj tretia osoba, inštitúcia je povinná nahradiť iba časť škody vzniknutej poškodenému.
Tak je to v prípade, v ktorom inštitúcia vytvorila podmienky na vznik škody tým, že neprijala dostatočné bezpečnostné opatrenia na zabránenie vniknutia útočníka do súkromného ubytovania úradníka delegácie. Také pochybenie však nemalo za bezprostredný a nevyhnutný následok vraždu, inštitúcia nemá hlavnú zodpovednosť za škodu a jej zodpovednosť siaha do výšky 30 % vzniknutej škody.
(pozri body 181, 192 – 194)
Odkaz:
Súdny dvor: Sommerlatte/Komisia, už citovaný, body 24 až 27, a Grifoni/ESAE, už citovaný, body 17 a 18
12. Za súčasného stavu práva Únie článok 288 ES, ktorý odkazuje na všeobecné zásady spoločné pre právne poriadky členských štátov, nemožno vykladať tak, že pripúšťa vznik objektívnej zodpovednosti Únie z dôvodu dovoleného konania alebo opomenutia.
V dôsledku toho súd Únie zastáva názor, že neexistujú dôvody na to, aby zodpovednosť inštitúcií Únie v ich vzťahoch so svojimi zamestnancami mohla vzniknúť na základe podmienok, ktoré sú úplne odlišné od podmienok, ktoré sa uplatňujú podľa článku 288 ES a odchyľujú sa od všeobecných zásad spoločných pre právne poriadky členských štátov.
(pozri body 209 a 212)
13. Účelom článku 24 služobného poriadku je zaistiť úradníkom a zamestnancom v aktívnom pracovnom pomere bezpečnosť v súčasnosti, ako aj do budúcnosti, aby si mohli vo všeobecnom služobnom záujme lepšie plniť povinnosti. Z tohto článku a z judikatúry týkajúcej sa tohto článku vyplýva, že inštitúcie Únie sú na základe tohto ustanovenia povinné poskytnúť svojim úradníkom pomoc iba v prípade konania tretích osôb, ktoré smeruje voči úradníkom z dôvodu ich postavenia a povinností.
V dôsledku toho, že úradník nebol zavraždený z dôvodu svojho postavenia a povinností, teda nie je možné úspešne sa odvolávať na ustanovenia článku 24 služobného poriadku.
(pozri body 220, 221, 224 a 225)
Odkaz:
Súdny dvor: Sommerlatte/Komisia, už citovaný, bod 19; 5. októbra 1988, Hamill/Komisia, 180/87, bod 15
Súd prvého stupňa: 27. júna 2000, K/Komisia, T‑67/99, bod 32
14. Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku Súd pre verejnú službu môže rozhodnúť, ak to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, resp. ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania. Podľa článku 88 rokovacieho poriadku účastníka konania, ktorý mal vo veci úspech, možno zaviazať na náhradu časti alebo celých trov konania, ak to odôvodňuje jeho správanie, vrátane správania pred podaním žaloby, a najmä ak druhému účastníkovi konania úmyselne spôsobil trovy konania.
V tejto súvislosti, keďže inštitúcia podstatne spomalila priebeh konania tým, že najprv odmietala poskytnúť Súdu pre verejnú službu niektoré dokumenty a informácie, pričom Súd pre verejnú službu bol nútený nariadiť druhé pojednávanie, ako aj tým, že poskytla Súdu pre verejnú službu nepresné odpovede na viaceré otázky, spravodlivému posúdeniu okolností tohto prípadu zodpovedá uložiť inštitúcii povinnosť, aby okrem toho, že bude znášať svoje vlastné trovy konania, tiež nahradila primerané a náležite odôvodnené trovy konania druhému účastníkovi konania.
(pozri body 229, 230 a 232)