Language of document :

Odvolanie podané 15. februára 2019: Rada Európskej únie proti rozsudku Všeobecného súdu (štvrtá rozšírená komora) zo 4. decembra 2018 vo veci T-518/16, Carreras Sequeros a i./Komisia

(vec C-126/19 P)

Jazyk konania: francúzština

Účastníci konania

Odvolateľka: Rada Európskej únie (v zastúpení: M. Bauer, R. Meyer, splnomocnení zástupcovia)

Ďalší účastníci konania: Francisco Carreras Sequeros, Mariola de las Heras Ojeda, Olivier Maes, Gabrio Marinozzi, Giacomo Miserocchi, Marc Thieme Groen, Európska komisia, Európsky parlament

Návrhy odvolateľky

Odvolateľka sa domáha, aby Súdny dvor:

vyhovel odvolaniu,

rozhodol, že vec sám prejedná a zamietol žalobu podanú na prvom stupni ako nedôvodnú,

uložil navrhovateľom na prvom stupni povinnosť nahradiť trovy konania vynaložené Radou v tomto konaní.

Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia

1.    Prvý odvolací dôvod vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd, pokiaľ ide o jeho právomoc. Tento dôvod má dve časti.

Prvá časť sa týka predmetu žaloby. Rada tvrdí, že Všeobecný súd tým, že vo výroku zrušil „rozhodnutia, ktorými sa v roku 2014 znižuje počet dní dovolenky za kalendárny rok [žalobcov]“, implicitne uložil Komisii, aby na splnenie povinností vyplývajúcich z rozsudku opätovne stanovila počet dní dovolenky za kalendárny rok, na ktoré by mali žalobcovia nárok pred zmenou Služobného poriadku. Všeobecný súd týmto postupom, a bez toho, aby zmenil predmet žaloby, prekročil svoju právomoc. Pokiaľ takáto zmena nie je možná, žaloba mala byť vyhlásená za neprípustnú.

V druhej časti Rada tvrdí, že Všeobecný súd tým, že konštatoval prípustnosť návrhu žalobcov smerujúceho k výnimočnému spochybneniu zákonnosti režimu dovolenky za kalendárny rok v celom rozsahu, ktorý je vymedzený v článku 6 prílohy X Služobného poriadku úradníkov, najmä toho režimu, ktorý sa používa od roku 2016, a nie iba vykonávacieho ustanovenia, ktoré Komisia stanovila v rozhodnutí o stanovení dní dovolenky žalobcov za rok 2014, nezohľadnil rozsah svojej právomoci, čo je v rozpore s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej musí byť rozsah námietky protiprávnosti obmedzený na to, čo je nevyhnutné na vyriešenie sporu, a musí existovať priama právna väzba medzi napadnutým individuálnym rozhodnutím a všeobecným aktom, ktorého sa výnimka dotýka.

2.    Druhý odvolací dôvod vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa Všeobecný súd dopustil tým, že konštatoval, že sa zníženie počtu dní dovolenky za kalendárny rok, ktoré vykonal nový článok 6 prílohy X Služobného poriadku úradníkov, dotýka práva žalobcov na dovolenku za kalendárny rok.

Po prvé, Všeobecný súd tým, že konštatoval, že za určitých predpokladov sa je možné odvolávať na smernicu (v prejednávanej veci na smernicu 2003/881 ) voči inštitúciám, nezohľadnil ustálenú judikatúru, podľa ktorej platí, že smernice sú určené členským štátom, a nie inštitúciám alebo orgánom Únie, nie je možné v prípade ustanovení smernice domnievať sa, že ako také ukladajú povinnosti inštitúciám v ich vzťahoch s ich zamestnancami.

Po druhé, Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že normotvorca je viazaný obsahom smernice 2003/88 uvedeným vo vysvetlivkách predsedníctva Konventu k článku 31 ods. 2 Charty základných práv.

Po tretie, Všeobecný súd nezohľadnil pôsobnosť článku 31 ods. 2 Charty základných práv, ktorého cieľom, na rozdiel od toho, čo konštatoval Všeobecný súd, nie je zlepšiť životné a pracovné podmienky, ale zaistiť všetkým pracovníkom v Únii dostatočnú úroveň ochrany.

Po štvrté, Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že článok 6 prílohy X Služobného poriadku nezohľadňuje právo na dovolenku za kalendárny rok, ktorá je zaručená článkom 31 ods. 2 Charty základných práv, vzhľadom k tomu, že počet dní dovolenky úradníkov pridelených do tretích krajín značne prevyšuje minimálny počet 20 dní, ktorý je stanovený v smernici 2003/88.

3.    Tretí odvolací dôvod, ktorý bol vznesený subsidiárne, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o odôvodnenosť údajného zásahu do práva na dovolenku. Všeobecný súd sa dopustil nesprávnych právnych posúdení, keď konštatoval, že napadnuté opatrenie nemôže byť považované za odôvodnené cieľmi verejného záujmu, a tým, že neskúmal, či obmedzenie práva na dovolenku nepredstavuje vzhľadom k sledovanému cieľu neprimeraný a neprípustný zásah do samotnej podstaty takto zaručených práv.

____________

1 Smernica 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. EÚ L 299, 2003, s. 9; Mim. vyd. 05/04 s. 381).