ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
zo 17. februára 2011 (*)
„Aproximácia právnych predpisov – Telekomunikácie – Siete a služby – Smernica 2002/22/ES – Určenie podnikov na zabezpečenie univerzálnej služby – Uloženie osobitných povinností určeným podnikom – Informačné služby a zoznamy účastníkov“
Vo veci C‑16/10,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) (Spojené kráľovstvo) z 15. decembra 2009 a doručený Súdnemu dvoru 11. januára 2010, ktorý súvisí s konaním:
The Number (UK) Ltd,
Conduit Enterprises Ltd
proti
Office of Communications,
British Telecommunications plc,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predseda tretej komory K. Lenaerts (spravodajca), sudcovia D. Šváby, E. Juhász, G. Arestis a T. von Danwitz,
generálny advokát: J. Mazák,
tajomník: L. Hewlett, hlavná referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 8. decembra 2010,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– The Number (UK) Limited a Conduit Enterprises Limited, v zastúpení: D. Rose, QC, a B. Kennelly, barrister,
– British Telecommunications plc, v zastúpení: R. Thomson, QC, J. O’ Flaherty, barrister, a S. Murray, solicitor,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: F. Penlington, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci C. Vajda, QC,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato,
– Európska komisia, v zastúpení: G. Braun a A. Nijenhuis, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby (smernica o povolení) (Ú. v. ES L 108, s. 21; Mim. vyd. 13/029, s. 337), smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 108, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349, ďalej len „rámcová smernica“) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby) (Ú. v. ES L 108, s. 51; Mim. vyd. 13/029, s. 367) v ich znení účinnom v čase prijatia rozhodnutia vnútroštátneho súdu.
2 Tento návrh bol predložený v rámci sporov medzi na jednej strane spoločnosťou The Number (UK) Ltd (ďalej len „The Number“) a spoločnosťou Conduit Enterprises Ltd (ďalej len „Conduit Enterprises“), ktoré sú poskytovateľmi telefónnych informačných služieb a zoznamov účastníkov v Spojenom kráľovstve, a na druhej strane podnikom British Telecommunications plc (ďalej len „BT“), týkajúcich sa výšky poplatkov účtovaných spoločnosťou BT za poskytovanie informácií z jej databázy obsahujúcej údaje o účastníkoch pripojených k telekomunikačným službám, ktorú musí BT spravovať ako poskytovateľ univerzálnej služby.
Právny rámec
Právo Únie
3 Odôvodnenie č. 7 smernice univerzálnej služby stanovuje:
„Členské štáty by sa mali naďalej starať o to, aby služby stanovené v kapitole II boli v príslušnej kvalite k dispozícii pre všetkých koncových užívateľov na ich území bez ohľadu na ich zemepisnú polohu a na základe špecifických vnútroštátnych podmienok za prijateľné ceny. …“
4 Odôvodnenie č. 11 smernice univerzálnej služby stanovuje:
„Zoznamy účastníkov a informácie o telefónnych číslach predstavujú podstatný prístupový nástroj pre verejne dostupné telefónne služby a tvoria časť povinnosti poskytovania univerzálnej služby. Užívatelia a zákazníci požadujú úplné zoznamy účastníkov a informácie o telefónnych číslach, ktoré obsahujú všetkých telefónnych účastníkov a ich čísiel (vrátane pevných a mobilných čísiel) a chcú, aby boli tieto informácie prezentované bez uprednostňovania. …“
5 V zmysle článku 3 ods. 2 smernice univerzálnej služby:
„Členské štáty stanovia najefektívnejší a najprimeranejší prístup k zabezpečeniu implementácie univerzálnej služby, pričom budú rešpektovať princípy objektivity, transparentnosti, nediskriminácie a proporcionality. Budú sa snažiť o minimalizáciu skresľovania trhu, a to najmä u poskytovania služieb za ceny alebo iné podmienky, ktoré sa odchyľujú od bežných obchodných podmienok, pričom budú rešpektovať verejný záujem.“
6 Článok 4 ods. 1 smernice univerzálnej služby stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby všetky odôvodnené požiadavky na pripojenie na pevnom mieste k verejnej telefónnej sieti a na prístup k verejne dostupnej telefónnej sieti na pevnom mieste, boli splnené aspoň jedným podnikom.“
7 Článok 5 smernice univerzálnej služby nazvaný „Informačné služby a zoznamy účastníkov“ stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečia:
a) aby mali koncoví užívatelia k dispozícii aspoň jeden úplný telefónny zoznam vo forme schválenej príslušným úradom, buď vytlačený, alebo elektronický, alebo v oboch formách, a aby bol pravidelne aktualizovaný aspoň raz za rok;
b) aby mali koncoví užívatelia k dispozícii aspoň jednu telefónnu informačnú službu, vrátane užívateľov verejných telefónov mincových alebo kartových.
2. Telefónne zoznamy uvedené v odseku 1 obsahujú, podľa ustanovení článku 11 smernice 97/66/ES, všetkých účastníkov verejne prístupných telefónnych služieb.
3. Členské štáty zabezpečia, aby podniky poskytujúce služby uvedené v odseku 1 uplatňovali nediskrimináciu pri spracovávaní informácií, ktoré im poskytli iné podniky.“
8 Článok 8 ods. 1 smernice univerzálnej služby stanovuje:
„Členské štáty môžu určiť jeden alebo viac podnikov, ktoré budú zodpovedné za poskytovanie univerzálnej služby podľa článkov 4, 5, 6 a 7 a prípadne článku 9 ods. 2 tak, aby mohlo byť pokryté celé územie štátu. Členské štáty môžu určiť rôzne podniky alebo skupinu podnikov, ktoré budú zabezpečovať rôzne prvky univerzálnej služby a/alebo pokrývať rôzne časti územia štátu.“
9 Článok 9 smernice univerzálnej služby nazvaný „Prijateľnosť taríf“ stanovuje:
„1. Národné regulačné orgány monitorujú vývoj a úroveň maloobchodných taríf služieb uvedených v článku 4, 5, 6 a 7, ktoré spadajú pod záväzok univerzálnej služby a sú poskytované určenými podnikmi, najmä vo vzťahu k vnútroštátnym spotrebiteľským cenám a príjmom.
2. Členské štáty na základe vnútroštátnych podmienok môžu vyžadovať, aby určené podniky umožnili spotrebiteľom tarifnú voľbu alebo im poskytli tarifné balíky, ktoré sa líšia od taríf poskytovaných za bežných komerčných podmienok, a najmä aby zabezpečili, že spotrebiteľom s nízkym príjmom alebo s osobitnými sociálnymi potrebami nebude bránené v prístupe alebo používaní verejne prístupných telefónnych služieb.
…
4. Členské štáty môžu od podnikov s povinnosťami podľa článku 4, 5, 6 a 7 vyžadovať, aby na základe vnútroštátnych podmienok alebo dodržiavania cenových limitov uplatňovali na celom území spoločné tarify, vrátane geografických priemerných hodnôt.
…“
10 Článok 11 smernice univerzálnej služby nazvaný „Kvalita služieb určených podnikov“ stanovuje:
„1. Národné regulačné orgány zabezpečia, aby všetky určené podniky s povinnosťami podľa článku 4, 5, 6, 7 a 9 ods. 2 uverejnili primerané a aktualizované informácie týkajúce sa ich výkonu pri poskytovaní univerzálnej služby založené na kvalite parametrov služby, definíciách a metódach merania stanovených v prílohe III. Uverejnené informácie sa môžu poskytnúť aj národnému regulačnému orgánu.
…
4. Národné regulačné orgány majú možnosť stanoviť výkonnostné ciele pre tieto podniky so záväzkom univerzálnej služby aspoň podľa článku 4. Národné regulačné orgány pri tom zohľadňujú stanoviská všetkých dotknutých strán, najmä podľa článku 33.
5. Členské štáty zabezpečia, aby národné regulačné orgány mali možnosť monitorovať plnenie týchto výkonnostných cieľov zo strany určených podnikov.
…“
11 Článok 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby na účely zabezpečenia verejne prístupných informačných služieb a telefónnych zoznamov všetky podniky, ktoré prideľujú telefónne čísla účastníkom, splnili všetky odôvodnené požiadavky na sprístupnenie príslušných informácií v dohodnutom formáte za podmienok, ktoré sú spravodlivé, objektívne, nákladovo orientované a nediskriminačné.“
12 Článok 8 rámcovej smernice s názvom „Ciele politiky a princípy regulácie“ stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby národné regulačné orgány pri vykonávaní regulačných úloh uvedených v tejto smernici a špecifických smerniciach uskutočnili všetky zodpovedajúce opatrenia zamerané na dosiahnutie cieľov stanovených v odsekoch 2, 3 a 4. Takéto opatrenia musia byť primerané týmto cieľom.
Členské štáty zabezpečia, aby národné regulačné orgány pri vykonávaní regulačných úloh stanovených v tejto smernici a špecifických smerniciach, najmä úloh určených na zabezpečenie efektívnej súťaže, zohľadnili v najväčšej možnej miere požiadavku technologickej neutrality regulácie.
Národné regulačné orgány môžu prispieť v rámci svojich kompetencií k zabezpečeniu vykonávania politických opatrení zameraných na podporu kultúrnej a jazykovej rozmanitosti ako aj plurality médií.
2. Národné regulačné orgány podporujú súťaž pri poskytovaní elektronických komunikačných sietí, elektronických komunikačných služieb a pridružených zariadení a služieb okrem iného tým, že:
a) zabezpečia maximálny prospech užívateľov… z hľadiska výberu, ceny a kvality;
…
3. Národné regulačné orgány prispievajú k rozvoju vnútorného trhu…
4. Národné regulačné orgány podporia záujmy občanov Európskej únie okrem iného tým, že:
a) zabezpečia prístup všetkých občanov k univerzálnej službe uvedenej v [smernici univerzálnej služby];
…“
13 Článok 3 ods. 2 smernice o povolení stanovuje:
„Poskytovanie elektronických komunikačných sieťových systémov alebo poskytovanie elektronických komunikačných služieb môže bez toho, aby boli dotknuté špecifické záväzky, na ktoré sa odvoláva článok 6 ods. 2, alebo práva na používanie, na ktoré sa odvoláva článok 5, podliehať len všeobecnému povoleniu. Od spomenutého podniku sa môže požadovať predkladanie oznámenia, ale nemôže sa požadovať získanie výslovného rozhodnutia alebo akéhokoľvek iného správneho opatrenia od národného regulačného orgánu pred vykonávaním práv pochádzajúcich z povolenia. Na základe oznámenia, v prípadoch, keď sa to vyžaduje, podnik môže začať činnosť, v prípadoch, kde je to potrebné, vzhľadom na ustanovenia o právach používania v článkoch 5, 6 a 7.“
14 Článok 6 ods. 2 smernice o povolení stanovuje:
„Špecifické povinnosti, ktoré môžu byť uložené poskytovateľom elektronických komunikačných sieťových systémov a služieb podľa článkov 5 ods. 1, 5 ods. 2, 6 a 8 smernice 2002/19/ES (Prístupová smernica) a článkov 16, 17, 18 a 19 smernice 2002/22/ES (Smernica o univerzálnej službe) alebo tým, ktorí sú ustanovení na poskytovanie všeobecných služieb podľa vyššie uvedenej smernice sú právne oddelené od práv a povinností vyplývajúcich zo všeobecného povolenia. S cieľom dosiahnuť pre podniky transparentnosť sú vo všeobecnom povolení zahrnuté kritériá a postupy pre ukladanie osobitných povinností jednotlivým podnikom.“
Vnútroštátne právo
15 Podmienka č. 7 poskytovania univerzálnej služby (Universal Service Condition 7, ďalej len „USC 7“), ktorá bola uložená podniku BT ako súčasť jeho určenia za poskytovateľa univerzálnej služby podľa ustanovení nariadenia o elektronických komunikáciách z roku 2003 [Electronic Comunications (Universal Service) Regulations 2003], znie:
„7.1. BT bude spravovať databázu obsahujúcu informácie o telefónnych číslach všetkých účastníkov, ktorým ktorýkoľvek poskytovateľ [komunikačných alebo sieťových služieb] pridelil telefónne číslo (ďalej len „databáza“). BT zabezpečí pravidelnú aktualizáciu tejto databázy.
7.2. BT v súlade s bodmi 7.3 a 7.4 na požiadanie sprístupní:
a) akémukoľvek poskytovateľovi [komunikačných alebo sieťových služieb], na ktorého sa vzťahuje bod 8.2 všeobecnej podmienky č. 8, aby mohol tento poskytovateľ vyhovieť požiadavkám stanoveným v bode 8.2, telefónne zoznamy zostavené spoločnosťou BT, ktoré spĺňajú požiadavky tejto všeobecnej podmienky;
b) akejkoľvek osobe, ktorá chce poskytovať verejne prístupné telefónne informačné služby a/alebo telefónne zoznamy, obsah databázy v strojovo čitateľnej forme.
7.3. BT poskytne údaje uvedené v bode 7.2 písm. a) a b) na základe opodstatnenej žiadosti osoby žiadajúcej o poskytnutie týchto súborov údajov. Bez toho, aby bol dotknutý všeobecný charakter uvedených ustanovení, môže BT odmietnuť poskytnúť tieto údaje, ak:
a) osoba, ktorá žiada o poskytnutie týchto údajov, sa nezaviaže spracovávať údaje alebo informácie obsiahnuté v týchto údajoch v súlade s príslušným kódexom pravidiel a/alebo
b) BT sa odôvodnene domnieva, že osoba, ktorá žiada o poskytnutie týchto údajov, nebude dodržiavať príslušné právne predpisy o ochrane osobných údajov.
7.4. BT poskytne údaje uvedené v písmenách a) a b) bodu 7.2 na základe podmienok, ktoré sú spravodlivé, objektívne, hospodárne a nie sú neprimerane diskriminačné, vo formáte dohodnutom medzi spoločnosťou BT a osobou, ktorá o tieto informácie žiada. Ak nedôjde k takejto dohode, Director General of Telecommunications môže v súlade s jeho právomocou riešiť spory určiť formát poskytovania týchto informácií.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
16 V Spojenom kráľovstve je BT poskytovateľom univerzálnej služby v oblasti telekomunikácií na celom území okrem regiónu v okolí mesta Hull.
17 Office of communications (Komunikačný úrad, ďalej len „OFCOM“) je Národný regulačný úrad Spojeného kráľovstva v oblasti telekomunikácií. OFCOM nahradil v roku 2003 úrad Oftel, čo bol telekomunikačný úrad.
18 Podľa USC 7, ktorú prijal Oftel, je podnik BT povinný umožniť ostatným poskytovateľom informačných služieb a zoznamov účastníkov, ktorí neboli určení za poskytovateľov univerzálnej služby, na základe podmienok, ktoré sú spravodlivé, objektívne, hospodárne a nie sú neprimerane diskriminačné, a v dohodnutom formáte prístup k celej svojej databáze týkajúcej sa pripojených účastníkov telefónnych služieb, nazvanej „OSIS“, ktorú pripravuje získaním údajov od všetkých operátorov pevnej telefónnej siete.
19 USC 7 teda neukladá povinnosť univerzálnej služby zamierenej na užívateľa, ale stanovuje BT povinnosť v rovine veľkoobchodu, čo v praxi znamená, že na trhu v Spojenom kráľovstve pôsobia viacerí konkurenční poskytovatelia informačných služieb a zoznamov účastníkov, ktorí vykonávajú svoju činnosť na základe databázy OSIS.
20 Svojím rozsudkom z 25. novembra 2004, KPN Telecom (C‑109/03, Zb. s. I‑11273), Súdny dvor rozhodol najmä o tom, že sumy účtované operátormi pevnej telefónnej siete za sprístupnenie „relevantných informácií“, t. j. údajov o účastníkoch, by nemali zahŕňať interné náklady za získanie, zostavenie a aktualizáciu údajov o vlastných účastníkoch poskytovateľa. Spoločnosti The Number a Conduit Enterprises spochybnili výšku súm, ktoré im účtoval BT za používanie databázy OSIS, pričom na podporu svojej žaloby poukázali na tento rozsudok.
21 OFCOM, ktorému tieto spory boli predložené v roku 2005, vydal rozhodnutia 10. marca 2008. V týchto rozhodnutiach dospel najmä k záveru, že USC 7 bola nezlučiteľná s právom Únie, pretože správne neprebrala ustanovenia článku 5 smernice univerzálnej služby. Podľa orgánu OFCOM teda nebol podnik BT povinný poskytnúť prístup k databáze OSIS za regulovaných podmienok, okrem údajov týkajúcich sa jeho vlastných účastníkov. Je totiž povinný poskytnúť tieto údaje na základe inej povinnosti odlišnej od USC 7, ktorá nie je sporná vo veci samej, pričom táto povinnosť platí pre všetky podniky v oblasti elektronických komunikačných služieb a preberá článok 25 smernice univerzálnej služby.
22 Competition Appeal Tribunal vyhovel rozsudkom z 24. novembra 2008 žalobe podanej proti rozhodnutiu orgánu OFCOM. Tento súd sa domnieval, že USC 7 správne prebrala relevantné ustanovenia smernice univerzálnej služby.
23 BT, ktorého v konaní podporoval OFCOM, sa proti tomuto rozsudku Competition Appeal Tribunal odvolal na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Hoci Court of Appeal dospel k predbežnému záveru, že ustanovenie USC 7 je v rozpore so smernicou univerzálnej služby, považoval za potrebné pred vydaním rozsudku požiadať Súdny dvor, aby rozhodol o prejudiciálnej otázke, pretože dospel k názoru, že „posúdenie relevantných zásad, rozdielov medzi záväznými zneniami predpisov a predloženými argumentmi“ svedčí o tom, že „túto otázku nemožno považovať za nevyvolávajúcu určité pochybnosti“.
24 Za týchto okolností Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa právomoc, ktorá je členským štátom priznaná na základe článku 8 ods. 1 [smernice univerzálnej služby] v spojení s článkom 8 [rámcovej smernice], článkom 3 ods. 2, článkom 6 ods. 2 [smernice o povolení] a článkom 3 ods. 2 smernice univerzálnej služby a inými relevantnými ustanoveniami práva Spoločenstva, na základe ktorej majú určiť jeden alebo viac podnikov na zabezpečenie poskytovania univerzálnej služby alebo poskytovania rôznych prvkov univerzálnej služby uvedených v článkoch 4 až 7 a článku 9 ods. 2 [smernice univerzálnej služby], vykladať v tom zmysle, že:
a) umožňuje členskému štátu, ak sa rozhodne určiť podnik podľa tohto ustanovenia, aby tomuto podniku uložil iba osobitné povinnosti, ktoré stanovujú, aby samotný podnik poskytoval koncovým užívateľom univerzálnu službu alebo tie prvky univerzálnej služby, pre ktoré je určený, alebo
b) umožňuje členskému štátu, ak sa rozhodne určiť podnik podľa tohto ustanovenia, aby danému podniku uložil také osobitné povinnosti, ktoré členský štát považuje za najefektívnejšie, najvhodnejšie a najprimeranejšie na účely zabezpečenia poskytovania univerzálnej služby alebo niektorých jej prvkov koncovým užívateľom bez ohľadu na to, či tieto povinnosti stanovujú, aby samotný podnik poskytoval univerzálnu službu alebo niektoré jej prvky koncovým užívateľom?
2. Umožňujú uvedené ustanovenia, posudzované aj s ohľadom na článok 3 ods. 2 [smernice univerzálnej služby], aby členské štáty v prípade, ak je podnik určený podľa článku 8 ods. 1 [smernice univerzálnej služby] vo vzťahu k článku 5 ods. 1 písm. b) tejto smernice (úplná telefónna informačná služba) bez toho, aby sa od neho vyžadovalo poskytovať takú službu priamo koncovým užívateľom, uložili tomuto určenému podniku osobitné povinnosti:
a) udržiavať a aktualizovať úplnú databázu informácií o účastníkoch;
b) sprístupniť v strojovo čitateľnej forme pravidelne aktualizovaný obsah úplnej databázy informácií o účastníkoch každej osobe, ktorá chce poskytovať verejne dostupné telefónne informačné služby alebo telefónne zoznamy (bez ohľadu na to, či táto osoba chce poskytovať úplnú telefónnu informačnú službu koncovým užívateľom), a
c) poskytnúť tejto osobe databázu za podmienok, ktoré sú spravodlivé, objektívne, hospodárne a nediskriminačné?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej prejudiciálnej otázke
25 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či článok 8 ods. 1 smernice univerzálnej služby oprávňuje členské štáty, ak sa v súlade s týmto ustanovením rozhodnú určiť jeden alebo viac podnikov, ktoré budú zodpovedné za poskytovanie univerzálnej služby alebo poskytovanie jej rôznych prvkov podľa článkov 4 až 7 a článku 9 ods. 2 tejto istej smernice, uložiť týmto určeným podnikom len osobitné povinnosti vzťahujúce sa na spôsob, akým budú dané podniky poskytovať koncovým užívateľom univerzálnu službu, na ktorú boli určené, alebo či naopak sú tieto štáty oprávnené uložiť určeným podnikom povinnosti, ktoré považujú za najvhodnejšie na zabezpečenie poskytovania uvedenej služby, bez ohľadu na to, či tieto podniky samy poskytujú túto službu.
26 Na úvod treba uviesť, že táto otázka sa kladie v rámci sporu vo veci samej, ktorý sa týka najmä zlučiteľnosti povinnosti patriacej do vnútroštátneho režimu univerzálnej služby, do ktorého okrem iného patrí aj poskytovanie informačných služieb a zoznamov účastníkov, pričom táto povinnosť je uložená v oblasti veľkoobchodu len jedinému operátorovi, ktorým je BT, s právom Únie. Podľa uvedenej povinnosti je tento operátor povinný umožniť ostatným poskytovateľom takýchto informačných služieb a zoznamov účastníkov za podmienok, ktoré sú spravodlivé, objektívne, hospodárne a nie sú neprimerane diskriminačné, a v dohodnutom formáte, prístup k jeho databáze OSIS, ktorú zostavuje získaním údajov od všetkých operátorov pevnej telefónnej siete.
27 V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd pýta, či ustanovenia smernice o povolení, rámcovej smernice a smernice univerzálnej služby, a predovšetkým článku 8 ods. 1 smernice univerzálnej služby umožňujú členským štátom uložiť takú povinnosť konkrétnemu operátorovi na veľkoobchodnej úrovni, v rámci určenia tohto operátora podľa uvedeného ustanovenia, v záujme nepriamo dosiahnuť, vytvorením na to vhodného konkurenčného prostredia, cieľ univerzálnej služby uvedený v odôvodnení č. 11 smernice univerzálnej služby a stanovený v jej článku 5, ktorý spočíva v sprístupnení telefónnych informačných služieb a úplných zoznamov účastníkov všetkým koncovým užívateľom.
28 S cieľom stanoviť zmysel a dosah článku 8 ods. 1 smernice univerzálnej služby treba najskôr preskúmať toto ustanovenie s ohľadom na právny kontext, v ktorom sa nachádza (pozri analogicky rozsudok z 3. októbra 2006, Banca popolare di Cremona, C‑475/03, Zb. s. I‑9373, bod 18 a citovanú judikatúru). Potom ho bude treba vyložiť vzhľadom na jeho znenie, ako aj všeobecnú štruktúru tejto smernice a ciele sledované normotvorcom.
29 V tejto súvislosti treba uviesť, že v súlade s článkom 3 ods. 2 smernice o povolení poskytovanie elektronických komunikačných sieťových systémov alebo poskytovanie elektronických komunikačných služieb môže bez toho, aby boli dotknuté osobitné povinnosti uvedené v článku 6 ods. 2 tejto smernice alebo práva na používanie rádiových frekvencií a čísiel podľa článku 5 danej smernice, podliehať len všeobecnému povoleniu. Práva na používanie rádiových frekvencií a čísiel nie sú sporné vo veci samej.
30 Členské štáty sú teda oprávnené uložiť osobitné povinnosti jednému či viacerým samostatným podnikom len v rozsahu, v akom ide o povinnosti v prípadoch podľa článku 6 ods. 2 smernice o povolení. Toto ustanovenie odkazuje predovšetkým na povinnosti uložené podnikom určeným na zabezpečovanie univerzálnej služby v zmysle smernice univerzálnej služby. Medzi týmito povinnosťami sa nachádza predovšetkým povinnosť poskytovať telefónne informačné služby a úplné zoznamy účastníkov uvedené v článku 5 tejto smernice. Článok 8 ods. 1 danej smernice je tým článkom, podľa ktorého majú byť určené podniky zodpovedné za poskytovanie univerzálnej služby alebo jej rôznych prvkov.
31 Povinnosti, ktoré môžu byť podľa ustanovení smernice univerzálnej služby uložené podnikom určeným podľa jej článku 8 ods. 1 na poskytovanie univerzálnej služby, sa musia, ako výnimka zo zákazu uložiť podnikom osobitné povinnosti individuálnym spôsobom, vykladať doslovne.
32 Pokiaľ ide o znenie článku 8 ods. 1 smernice univerzálnej služby, síce toto ustanovenie vo svojej prvej vete upravuje určenie podniku, ktorý bude „zodpovedný za poskytovanie“ univerzálnej služby, v druhej vete tiež spresňuje, že „členské štáty môžu určiť rôzne podniky alebo skupinu podnikov, ktoré budú zabezpečovať rôzne prvky univerzálnej služby“. Zo znenia tohto ustanovenia ako celku teda vyplýva, že členský štát môže určenému podniku uložiť len osobitné povinnosti, ktoré sú stanovené v ustanoveniach smernice univerzálnej služby, týkajúce sa poskytovania niektorého z osobitných prvkov univerzálnej služby stanoveného v článkoch 4 až 7 a článku 9 ods. 2 danej smernice koncovým užívateľom samotným podnikom.
33 Treba dodať, že poskytovanie univerzálnej služby užívateľom daným podnikom nevylučuje možnosť uvedeného podniku preniesť túto povinnosť na subdodávateľa pod podmienkou, že ostane zodpovedný voči príslušným orgánom členského štátu za spôsob, akým sa služba poskytuje.
34 Navyše aj odôvodnenia vzťahujúce sa na všeobecnú štruktúry smernice univerzálnej služby a jej ciele potvrdzujú tento výklad. Z ustanovení článkov 9 a 11 tejto smernice týkajúcich sa uplatňovaných cien a kontroly výkonu určených podnikov pri poskytovaní univerzálnej služby národnými regulačnými orgánmi totiž vyplýva, že tieto podniky musia byť nevyhnutne tými podnikmi, ktoré samy poskytujú uvedenú službu.
35 V prvom rade, pokiaľ ide o článok 9 smernice univerzálnej služby, z odôvodnenia č. 7 tejto smernice vyplýva, že jedným z jej hlavných cieľov je zabezpečiť poskytovanie minimálneho súboru elektronických komunikačných služieb za prijateľnú cenu koncovým užívateľom. Na tieto účely článok 9 smernice univerzálnej služby, a najmä jeho odseky 1, 2 a 4 stanovujú pre príslušné vnútroštátne orgány kontrolný a regulačný mechanizmus štruktúry a výšky cien uplatňovaných podnikom, ktorý bol určený na poskytovanie prvkov univerzálnej služby.
36 Naopak, uvedený článok 9 nestanovuje regulačný mechanizmus cien uplatňovaných inými podnikmi, ako je podnik, ktorý bol určený. Hoci teda tieto ostatné podniky môžu mať prístup za ceny stanovené národným regulačným orgánom k úplnej databáze týkajúcej sa všetkých telefónnych účastníkov, akou je databáza OSIS podniku BT, v dôsledku osobitnej vnútroštátnej povinnosti, akou je USC 7, nie sú povinné poskytovať za prijateľnú cenu prvok univerzálnej služby uvedený v článku 5 danej smernice, spočívajúci v sprístupnení všetkým koncovým užívateľom telefónnych informačných služieb a úplných zoznamov účastníkov. Taká povinnosť, ktorá je stanovená vnútroštátnou právnou úpravou vo veci samej, teda sama osebe nezaručuje, že dotknutý prvok univerzálnej služby bude poskytnutý všetkým koncovým užívateľom za prijateľnú cenu.
37 V druhom rade podľa článku 11 smernice univerzálnej služby prináleží národným regulačným orgánom kontrolovať poskytovanie univerzálnej služby určenými podnikmi a uložiť im v prípade potreby povinnosti s ohľadom na dodržiavanie osobitných požiadaviek týkajúcich sa jej kvality. Dané ustanovenie teda vychádza z predpokladu, že určené podniky disponujú aktuálnymi údajmi týkajúcimi sa poskytovania univerzálnej služby a môžu priamo vplývať na spôsob, akým sa táto služba poskytuje, čo predpokladá, že podniky samy poskytujú uvedenú službu.
38 Členským štátom samozrejme prináleží v súlade s článkom 3 ods. 2 smernice univerzálnej služby stanoviť „najefektívnejší a najprimeranejší prístup k zabezpečeniu implementácie univerzálnej služby“. Priestor pre voľnú úvahu, ktorý majú členské štáty na základe tohto ustanovenia, ich však neoprávňuje uložiť určitým podnikom iné osobitné povinnosti ako povinnosti, ktoré vyplývajú z predpokladov uvedených v článku 6 ods. 2 smernice o povolení. Článok 3 ods. 2 smernice univerzálnej služby sa teda nemá vykladať spôsobom, ktorý by rozširoval rozsah určenia dovoleného podľa článku 8 ods. 1 tejto smernice takým spôsobom, že by členský štát mohol uložiť takto určenému podniku iné povinnosti ako tie, ktoré sú upravené v ustanoveniach danej smernice.
39 Napokon, pokiaľ ide o prípadnú relevantnosť článku 25 ods. 2 smernice univerzálnej služby, v tejto súvislosti stačí uviesť, že toto ustanovenie iba ukladá členským štátom povinnosť dbať o to, že „všetky podniky, ktoré prideľujú telefónne čísla účastníkom“, spĺňajú všetky odôvodnené požiadavky na sprístupnenie príslušných informácií týkajúcich sa ich vlastných účastníkov s cieľom poskytovať informačné služby a telefónne zoznamy. Toto ustanovenie, ktoré sa týka všeobecne povinnosti uplatniteľnej na všetky podniky, teda nemá žiadny vplyv na rozsah osobitných povinností, ktoré môže členský štát uložiť jednému alebo viacerým samostatným podnikom, ktoré určí v súlade s článkom 8 ods. 1 smernice univerzálnej služby na zabezpečenie univerzálnej služby.
40 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú položenú otázku odpovedať tak, že článok 8 ods. 1 smernice univerzálnej služby oprávňuje členské štáty, ak sa v súlade s týmto ustanovením rozhodnú určiť jeden alebo viac podnikov, ktoré budú zodpovedné za poskytovanie univerzálnej služby alebo poskytovanie jej rôznych prvkov podľa článkov 4 až 7 a článku 9 ods. 2 tejto istej smernice, uložiť týmto určeným podnikom len osobitné povinnosti stanovené v ustanoveniach uvedenej smernice, ktoré sú spojené s povinnosťou poskytovania danej služby alebo jej rôznych prvkov koncovým užívateľom samotnými určenými podnikmi.
O druhej otázke
41 Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku. Táto posledná časť predpokladá, že členský štát môže zákonne uložiť určenému podniku osobitnú povinnosť podľa článku 8 ods. 1 smernice univerzálnej služby bez toho, aby tento podnik bol povinný priamo poskytovať danú službu koncovým užívateľom, a v podstate chce zistiť, či daná povinnosť môže zahŕňať požiadavky vzťahujúce sa na správu databázy a jej poskytnutie iným operátorom na veľkoobchodnej úrovni. Z odpovede na prvú otázku pritom vyplýva, že takú povinnosť nie je možné podľa uvedeného ustanovenia uložiť.
O trovách
42 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
Článok 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby) oprávňuje členské štáty, ak sa v súlade s týmto ustanovením rozhodnú určiť jeden alebo viac podnikov, ktoré budú zodpovedné za poskytovanie univerzálnej služby alebo poskytovanie jej rôznych prvkov podľa článkov 4 až 7 a článku 9 ods. 2 tejto istej smernice, uložiť týmto určeným podnikom len osobitné povinnosti stanovené v ustanoveniach uvedenej smernice, ktoré sú spojené s povinnosťou poskytovania danej služby alebo jej rôznych prvkov koncovým užívateľom samotnými určenými podnikmi.
Podpisy