Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Litva) 7. februára 2019 – TV Play Baltic AS/Lietuvos radijo ir televizijos komisija
(vec C-87/19)
Jazyk konania: litovčina
Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania
Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas
Účastníci konania pred vnútroštátnym súdom
Žalobkyňa: TV Play Baltic AS
Žalovaná: Lietuvos radijo ir televizijos komisija
Prejudiciálne otázky
Má sa článok 2 písm. m) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES1 zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) vykladať v tom zmysle, že „poskytovanie elektronickej komunikačnej siete“ nezahŕňa činnosti v oblasti opakovaného televízneho vysielania cez družicové siete, ktoré vlastnia tretie strany, ako sú činnosti, ktoré vykonáva žalobkyňa?
Má sa článok 31 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES2 zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES3 z 25. novembra 2009, vykladať v tom zmysle, že bráni členským štátom uložiť povinnosť prenosu (vysielať televízny kanál cez družicové siete, ktoré vlastnia tretie strany, a poskytnúť k takémuto vysielaniu prístup koncovým užívateľom) hospodárskym subjektom, akým je žalobkyňa, ktoré 1) vysielajú televízny kanál chránený systémom podmieneného prístupu cez družicové siete, ktoré vlastnia tretie strany, pričom na tento účel prijímajú signály v tom čase vysielaných televíznych programov (kanálov), konvertujú ich, kódujú a prenášajú na umelú družicu Zeme, z ktorej sú neprerušovane prenášané späť na Zem a 2) ponúkajú balíčky televíznych kanálov pre zákazníkov, pričom na tento účel umožňujú prístup k takémuto chránenému televíznemu vysielaniu (alebo jeho časti) zariadeniami podmieneného prístupu za úhradu?
Má sa článok 31 ods. 1 smernice 2002/22, zmenenej smernicou 2009/136, vykladať v tom zmysle, že na účely uplatnenia tohto ustanovenia sa značný počet koncových užívateľov nepovažuje za takých, ktorí používajú elektronické komunikačné siete (v prejednávanej veci sieť satelitného vysielania) ako svoj hlavný zdroj (prostriedok) príjmu televízneho vysielania, keď tieto siete používa ako svoj hlavný zdroj (prostriedok) len približne 6 % všetkých koncových užívateľov (v prejednávanej veci domácností)?
Je pri posudzovaní, či je uplatnenie článku 31 ods. 1 smernice 2002/22, zmenenej smernicou 2009/136, odôvodnené, potrebné zohľadniť používateľov internetu, ktorí môžu bezplatne sledovať príslušné televízne programy (alebo ich časť) on-line?
Má sa článok 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vykladať tak, že bráni členským štátom uložiť povinnosť hospodárskym subjektom, akým je žalobkyňa, bezplatne opakovane vysielať televízny kanál prostredníctvom elektronických komunikačných sietí, ak vysielateľ, v ktorého prospech je táto povinnosť stanovená, je v plnej miere schopný vysielať tieto televízne kanály sám v rámci tej istej siete zo svojich vlastných prostriedkov?
Má sa článok 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vykladať tak, že bráni členským štátom uložiť povinnosť hospodárskym subjektom, akým je žalobkyňa, bezplatne opakovane vysielať televízny kanál prostredníctvom elektronických komunikačných sietí, ak by sa táto povinnosť týkala len 6 % všetkých domácností a tieto domácnosti by mali možnosť sledovať uvedený televízny kanál prostredníctvom terestriálnej vysielacej siete alebo internetu?
____________
1 Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33.
2 Ú. v. ES L 108, 2002, s. 51.
3 Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 11.