ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

z 8. marca 2011

Vec F‑59/09

Carlo De Nicola

proti

Európskej investičnej banke

„Verejná služba – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Hodnotenie – Povýšenie – Právomoc Súdu pre verejnú službu – Prípustnosť – Implicitné rozhodnutie o zamietnutí – Interný predpis – Zástupca zamestnancov – Zásada dodržiavania práva na obranu“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 41 poriadku zamestnancov Európskej investičnej banky, ktorou C. De Nicola navrhuje najmä po prvé, zrušiť rozhodnutie odvolacieho výboru Európskej investičnej banky (Banka) zo 14. novembra 2008, po druhé, zrušiť rozhodnutia o povýšení z 29. apríla 2008 a rozhodnutie z toho istého dňa o zamietnutí jeho povýšenia do funkčnej skupiny D, po tretie, zrušiť jeho hodnotiacu správu za rok 2007, po štvrté, konštatovať, že bol obeťou psychického obťažovania, po piate, zaviazať Banku, aby ukončila obťažovanie a nahradila ujmu, ktorú údajne utrpel z dôvodu tohto obťažovania

Rozhodnutie: Hodnotiaca správa za rok 2007 a rozhodnutie o zamietnutí povýšenia žalobcu sa zrušujú. Zostávajúce žalobné návrhy sa zamietajú. Žalobca a Európska investičná banka znášajú svoje vlastné trovy konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Žaloba – Lehoty

(Článok 236 ES; Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91; poriadok zamestnancov Európskej investičnej banky, článok 41)

2.      Konanie – Návrh na začatie konania – Formálne náležitosti

[Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 35 ods. 1 písm. d)]

3.      Úradníci – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Žaloba – Uplatnenie článkov 90 a 91 služobného poriadku na základe analógie

(Článok 236 ES; Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91; poriadok zamestnancov Európskej investičnej banky, článok 41)

4.      Úradníci – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Hodnotenie – Hodnotiaca správa

5.      Úradníci – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Hodnotenie – „Interné rozhodnutie“ týkajúce sa postupu hodnotenia – Porušenie

(Poriadok zamestnancov Európskej investičnej banky, článok 22)

6.      Úradníci – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Povýšenie – Voľná úvaha administratívy – Súdne preskúmanie – Obmedzenia

(Poriadok zamestnancov Európskej investičnej banky, články 22 a 23)

1.      Súlad práva na účinnú súdnu ochranu, ktoré predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie a podľa ktorého má mať subjekt práva dostatočnú lehotu na posúdenie zákonnosti aktu, ktorý mu spôsobuje ujmu, prípadne na prípravu svojej žaloby, s požiadavkou právnej istoty, podľa ktorej sa akty prijaté inštitúciami Únie musia po uplynutí určitej lehoty stať konečnými, znamená, že spory medzi Európskou investičnou bankou a jej zamestnancami budú súdu Únie predložené v primeranej lehote.

Pri určení takej lehoty treba zohľadniť najmä osobitosti sporov v personálnej oblasti a význam, ktorý má v tomto rámci prípadná existencia postupu pred začatím súdneho konania. Napriek tomu, že sa na zamestnancov Banky vzťahuje osobitný režim stanovený Bankou, čisto interné spory medzi Bankou a jej zamestnancami sa svojou povahou podobajú sporom medzi inštitúciami Únie a ich úradníkmi alebo zamestnancami, na ktoré sa vzťahujú články 90 a 91 služobného poriadku, a aj tieto spory podliehajú súdnemu preskúmaniu na základe článku 236 ES. Treba preto vychádzať z podmienok týkajúcich sa lehoty na podanie žaloby stanovenej v článkoch 90 a 91 služobného poriadku a pritom zohľadniť osobitosti poriadku zamestnancov Banky, ktorý vo svojom článku 41 zavádza nepovinné zmierovacie konanie.

V tejto súvislosti toto zmierovacie konanie v článku 41 poriadku zamestnancov a osobitný odvolací postup v oblasti ročného hodnotenia stanovený administratívnym oznámením Banky majú rovnaký cieľ ako povinný postup pred začatím súdneho konania zavedený článkom 90 služobného poriadku. Účelom týchto postupov je tiež umožniť urovnanie sporov zmierom tým, že sa Banke poskytne možnosť opätovne sa zaoberať napadnutým aktom a dotknutému zamestnancovi akceptovať odôvodnenie, z ktorého vychádza napadnutý akt, a prípadne nepodať žalobu. Okrem toho predpisy Banky neupravujú spôsob koordinácie medzi týmito dvomi uvedenými postupmi. V oblasti hodnotiacich správ preto musí dotknutý zamestnanec posúdiť, či sa rozhodne pre jeden, pre druhý z uvedených postupov alebo pre obidva súbežne či postupne, pod podmienkou, že dodrží orientačnú lehotu stanovenú v administratívnych oznámeniach relevantných pre žiadosť o predloženie veci odvolaciemu výboru.

V tejto súvislosti treba lehotu troch mesiacov odo dňa oznámenia aktu spôsobujúceho ujmu dotknutému zamestnancovi, prípadne od skončenia odvolacieho konania so záporným výsledkom alebo od neúspešného zmierovacieho konania považovať v zásade za primeranú, pokiaľ prípadné odvolacie konanie prebehlo v primeranej lehote a pokiaľ dotknutá osoba podala prípadný návrh na začatie zmierovacieho konania v primeranej lehote odo dňa, keď jej bol oznámený akt spôsobujúci jej ujmu. Konkrétnejšie, zavedenie oboch týchto nepovinných postupov článkom 41 poriadku zamestnancov a vo vyššie uvedených oznámeniach zamestnancom, ktoré sú záväznými predpismi pre Banku, vedie k záveru, že pokiaľ podá zamestnanec postupne návrh na začatie odvolacieho konania a potom návrh na začatie zmierovacieho konania, lehota na podanie žaloby na Súd pre verejnú službu sa začína až od okamihu neúspešného zmierovacieho konania, ak podal zamestnanec návrh na začatie zmierovacieho konania v primeranej lehote od skončenia odvolacieho konania. Akýkoľvek iný výklad by viedol k tomu, že zamestnanec Banky by musel podať žalobu na súd v čase, keď sa ešte stále aktívne snaží o ukončenie sporu zmierom, čo by zbavilo nepovinné administratívne konania potrebného účinku.

(pozri body 134 – 137)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 23. februára 2001, De Nicola/EIB, T‑7/98, T‑208/98 a T‑109/99, body 98, 99, 100, 106 a 107

2.      Návrhy s cieľom zrušenia, z ktorých nemožno identifikovať akt spôsobujúci ujmu, ktorého zrušenia sa žalobca domáha, nie sú prípustné. Také návrhy totiž nespĺňajú podmienky stanovené v článku 35 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu, podľa ktorých žaloba alebo návrh musí obsahovať predmet sporu a návrhy žalobcu. Pokiaľ sa žalobca domáha zrušenia všetkých súvisiacich aktov, ktoré nasledovali po rozhodnutí o povýšení, také návrhy, v ktorých napadnuté akty nie sú jasne a presne určené, nemožno považovať za návrhy v súlade s ustanoveniami článku 35 ods. 1 písm. d) rokovacieho poriadku. Preto sa také návrhy musia odmietnuť ako neprípustné.

(pozri body 148 a 149)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 24. marca 1993, Benzler/Komisia, T‑72/92, body 16, 18 a 19

Súd pre verejnú službu: 26. júna 2008, Nijs/Dvor audítorov, F‑1/08, bod 46

3.      V prípade, že poriadok zamestnancov Európskej investičnej banky neobsahuje príslušnú úpravu, sa nemajú priamo uplatniť pravidlá služobného poriadku úradníkov, pretože by to porušilo špecifickú povahu režimu uplatniteľného na zamestnancov Banky, ale z týchto pravidiel sa má vychádzať a treba ich uplatniť na základe analógie, keďže čisto interné spory medzi Bankou a jej zamestnancami sa svojou povahou podobajú sporom medzi inštitúciami Únie a jej úradníkmi alebo zamestnancami. Na žaloby zamestnancov Banky treba konkrétne na základe analógie uplatniť pravidlo vyplývajúce z článku 91 ods. 1 služobného poriadku, podľa ktorého súd Únie nemá nijakú právomoc, pokiaľ žaloba, ktorá mu je predložená, nie je namierená proti aktu, ktorý administratíva prijala na zamietnutie nárokov žalobcu. V prípade, že zamestnanec Banky túto inštitúciu požiada, aby voči nemu prijala určité rozhodnutie, je okrem toho potrebné na základe analógie uplatniť ustanovenia článku 90 ods. 1 služobného poriadku a usudzovať, že ak Banka na túto žiadosť neodpovie v primeranej lehote štyroch mesiacov, vzniká implicitné zamietavé rozhodnutie, ktoré možno napadnúť žalobou na Súde pre verejnú službu.

(pozri body 153 – 155)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: De Nicola/EIB, už citovaný, body 100 a 101

Súd pre verejnú službu: 30. novembra 2009, De Nicola/EIB, F‑55/08, bod 239, ktorý je predmetom odvolania na Všeobecnom súde Európskej únie, vec T‑37/10 P

4.       Rešpektovanie práva na obranu vo všetkých konaniach začatých voči osobe, ktoré môžu viesť k prijatiu aktu spôsobujúceho ujmu, predstavuje základnú zásadu práva Únie a musí byť zabezpečené aj vtedy, ak právna úprava tohto konania neobsahuje výslovné ustanovenie v tomto zmysle. Táto zásada, ktorá zodpovedá požiadavkám riadnej správy vecí verejných, vyžaduje, aby bol zamestnanec pred prijatím konečnej hodnotiacej správy účinne vypočutý svojím nadriadeným. Pokiaľ sa pohovor zamestnanca s jeho nadriadeným týkajúci sa hodnotenia neuskutočnil riadne, pretože bol čisto formálny a týkal sa len niektorých otázok, ktoré sa v rámci takého rozhovoru mali prebrať, takže dotknutej osobe sa neumožnilo užitočne uplatniť svoje pripomienky, došlo k porušeniu zásady dodržiavania práva účinne sa brániť, ako aj pravidiel týkajúcich sa hodnotiaceho postupu. Síce je pravda, že na to, aby porušenie práva na obranu viedlo k zrušeniu rozhodnutia, ale je potrebné, aby v prípade neexistencie tohto nedostatku mohlo konanie viesť k inému výsledku. Pokiaľ však nie je vylúčené, že ak by sa zamestnancovi umožnilo účinne predniesť jeho pripomienky a pohovor týkajúci sa hodnotenia by sa uskutočnil riadne, bola by jeho hodnotiaca správa iná, uvedené porušenie musí viesť k zrušeniu tohto aktu.

(pozri body 176, 177 a 181 – 183)

Odkaz:

Súdny dvor: 23. októbra 1974, Transocean Marine Paint/Komisia, 17/74, bod 15; 12. novembra 1996, Ohja/Komisia, C‑294/95 P, bod 67

Súd prvého stupňa: 30. septembra 2004, Ferrer de Moncada/Komisia, T‑16/03, bod 40; 14. septembra 2006, Laroche/Komisia, T‑115/04, bod 36; 25. októbra 2006, Carius/Komisia, T‑173/04, bod 69; 6. februára 2007, Wunenburger/Komisia, T‑246/04 a T‑71/05, bod 149

Súd pre verejnú službu: 29. júna 2010, Kipp/Europol, F‑28/09, bod 68

5.      Podľa článku 22 poriadku zamestnancov Európskej investičnej banky postup, podľa ktorého treba postupovať pri ročnom hodnotení každého zamestnanca, „je určený interným rozhodnutím“ Banky. V prípade, že neexistuje nijaký odkaz na iný predpis ako na služobnú nótu, treba konštatovať, že Banka na základe tejto nóty stanovila postup ročného hodnotenia a že uvedená služobná nóta a praktická príručka na hodnotenie uvedená v prílohe tejto nóty predstavujú súbor záväzných pravidiel, od ktorých sa Banka nemôže odchýliť, pretože inak by sa dopustila porušenia. Ani za predpokladu, že by uvedená služobná nóta nebola „interným rozhodnutím“ uvedeným v poriadku zamestnancov, nebola by zbavená právnej záväznosti, pretože ju treba chápať prinajmenšom ako internú smernicu, ktorou si sama Banka uložila pravidlo správania, aj keď orientačné, od ktorého sa však nemôže odchýliť bez spresnenia údajov, ktoré ju k tomu viedli, pretože inak by porušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

Banka tým, že svojmu zamestnancovi udelí určitú známku bez toho, aby zohľadnila jeho činnosť ako riadneho člena paritného výboru, porušuje bod 7 príručky o postupe hodnotenia. Pri vypracovaní hodnotiacej správy zamestnanca je totiž nutné zohľadniť činnosti pri zastupovaní zamestnancov, a to tak, aby výkon týchto funkcií nebol na úkor tohto zamestnanca. Za týchto podmienok platí, že napriek tomu, že hodnotiteľ je oprávnený hodnotiť len výkon, ktorý zamestnanec poverený zastupovaním zamestnancov podal v rámci pracovného miesta, na ktoré bol pridelený, a nie činnosti spojené so zastupovaním zamestnancov, ktoré nepatria do jeho právomoci, musí pri posudzovaní čisto pracovného výkonu brať do úvahy aj obmedzenia súvisiace s výkonom funkcie zastupovania. Konkrétnejšie, musí zohľadniť skutočnosť, že z dôvodu zastupovania zamestnancov mohol zamestnanec v priebehu hodnotiaceho obdobia v službe odpracovať len menší počet pracovných dní, než je obvyklé.

(pozri body 185, 190, 192 a 195)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: De Nicola/EIB, už citovaný, body 105 a 106 a tam citovaná judikatúra

6.      Z článkov 22 a 23 poriadku zamestnancov Európskej investičnej banky vyplýva, že Banka je povinná uskutočniť porovnávacie hodnotenie zásluh uchádzačov o povýšenie. Z tohto hľadiska sa teda na zamestnancov Banky vzťahuje režim porovnateľný s režimom úradníkov inštitúcií Únie.

Porovnávacie hodnotenie zásluh je vyjadrením zásady rovnosti zaobchádzania so zamestnancami a zároveň ich práva na služobný postup. Poriadok zamestnancov Banky tak zavedením postupu povyšovania na základe zásluh zakotvil zásadu práva zamestnancov na služobný postup, čo im však nepriznáva subjektívne právo na povýšenie aj pri splnení podmienok na povýšenie. Okrem toho vzhľadom na to, že administratíva disponuje pri porovnávacom hodnotení zásluh uchádzačov, ktorí prichádzajú do úvahy na povýšenie, širokou mierou voľnej úvahy, preskúmanie zo strany súdu sa musí obmedziť na zistenie toho, či sa držala v primeraných medziach a neuplatnila svoju právomoc zjavne nesprávnym spôsobom. Súd nemôže nahrádzať posúdenie menovacieho orgánu svojím posúdením kvalifikácie a zásluh uchádzačov.

Z príručky o postupe hodnotenia vyplýva, že Banka pri porovnávacom hodnotení zásluh prikladá zvláštny význam hodnotiacim správam za najmenej tri posledné roky a v nich udeleným známkam, ktoré sú vyššie ako určitá známka alebo sa jej rovnajú. Vzhľadom na to, že hodnotiaca správa je nevyhnutným podkladom, ktorý musí Banka zohľadniť pri porovnávacom hodnotení zásluh uskutočnenom na účely prijatia rozhodnutia o povýšení, zrušenie hodnotiacej správy vedie vo svojom dôsledku k zrušeniu rozhodnutia o zamietnutí povýšenia.

(pozri body 199 – 202)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: De Nicola/EIB, už citovaný, body 127, 175 a 176 až 178; 19. októbra 2006, Buendía Sierra/Komisia, T‑311/04, body 340 až 344