ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)
zo 17. apríla 2007
Spojené veci F‑44/06 a F‑94/06
C
a
F
proti
Komisii Európskych spoločenstiev
„Úradníci – Článok 78 služobného poriadku – Invalidný dôchodok – Výkon rozsudku Súdu prvého stupňa – Žaloba o neplatnosť a žaloba o náhradu škody“
Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou žalobca navrhuje: vo veci F‑44/06 jednak zrušenie rozhodnutia Komisie z 13. júna 2005, ktorým sa zamieta prijatie akýchkoľvek opatrení na dosiahnutie súladu s rozsudkom Súdu prvého stupňa z 23. novembra 2004, O/Komisia (T‑376/02, Zb. VS s. I‑A‑349, II‑1595, žaloba podaná tiež tým istým žalobcom v oboch prejednávaných veciach) a zrušenie rozhodnutia Komisie z 23. februára 2006 o jeho odchode do dôchodku a o priznaní invalidného dôchodku stanoveného v súlade s ustanoveniami článku 78 druhého odseku služobného poriadku v znení platnom pred 1. májom 2004, s retroaktívnym účinkom od 1. februára 2002, a jednak zaviazanie Komisie, aby mu zaplatila sumu 15 000 eur z dôvodu porušenia zásady dodržania primeranej lehoty; vo veci F‑94/06 zrušenie uvedeného rozhodnutia z 23. februára 2006 a zaviazanie Komisie, aby mu zaplatila náhradu škody vo výške 15 000 eur
Rozhodnutie: Komisia je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 2 000 eur ako náhradu jemu vzniknutej nemajetkovej ujmy. V zostávajúcej časti sa žaloby zamietajú. Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť dve tretiny trov konania žalobcu vo veciach F‑44/06, C/Komisia, a F‑94/06, F/Komisia.
Abstrakt
1. Úradníci – Žaloba – Zrušujúci rozsudok – Účinky – Povinnosť prijať vykonávacie opatrenia
(Článok 233 ES; Služobný poriadok úradníkov, článok 53; príloha VIII, článok 14)
2. Úradníci – Žaloba – Návrh na náhradu škody spojený s návrhom na zrušenie
(Článok 233 ES; Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)
3. Úradníci – Mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií – Nesplnenie povinnosti vykonať zrušujúci rozsudok
(Článok 233 ES)
1. Na účely výkonu rozsudku zrušujúceho rozhodnutie o odchode žalobcu do dôchodku a o priznaní invalidného dôchodku iba z dôvodu, že došlo k omylu pri výbere jeho právneho základu, ale bez toho, že by sa spochybnili všetky etapy jeho prijatia, menovací orgán má prijať nové rozhodnutie opravujúce omyl pri výbere právneho základu, ale nemá povinnosť zaradiť dotknutú osobu spätne do činnej služby a nemá ďalej povinnosť prijať rozhodnutie s účinkom iba do budúcnosti, čo by viedlo k popretiu samotnej existencie ochorenia a invalidity žalobcu napriek tomu, že sa konštatovali v zrušenom rozhodnutí. Menovací orgán preto môže bez toho, aby porušil právnu silu rozhodnutej veci alebo nedodržal článok 233 ES, stanoviť spätne účinnosť nového rozhodnutia o odchode žalobcu do dôchodku k poslednému dňu v mesiaci, v priebehu ktorého prijal zrušené rozhodnutie, a účinnosť priznania invalidného dôchodku k prvému dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca, v súlade s článkom 53 služobného poriadku a článkom 14 prílohy VIII tohto poriadku.
Napokon v rozsahu, v akom menovací orgán má nahradiť zákonným rozhodnutím rozhodnutie, ktoré súd považoval za chybné, má uplatniť, pokiaľ ide o výber právneho základu, ustanovenia služobného poriadku platné ku dňu zrušeného rozhodnutia a nie ustanovenia služobného poriadku zmenené a doplnené ku dňu prijatia nového rozhodnutia.
(pozri body 42 a 46 – 49)
Odkaz:
Súd prvého stupňa, 19. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, T‑305/94, T‑306/94, T‑307/94, T‑313/04 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, bod 189 a tam citovanú judikatúru; 23. novembra 2004, O/Komisia, T‑376/02, Zb. VS s. I‑A‑349, II‑1595
2. Návrhy na náhradu škody vzniknutej žalobcovi z dôvodu neprimeranej lehoty na výkon rozsudku alebo úplnej absencie akéhokoľvek opatrenia na dosiahnutie súladu so zrušujúcim rozsudkom vydaného v jeho prospech priamo súvisí s návrhmi na zrušenie namierené proti rozhodnutiu, ktorým administratíva zamýšľa vykonať uvedený rozsudok, a sú teda prípustné, hoci neboli predmetom predchádzajúcej žiadosti na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku a prvýkrát boli formulované v rámci sťažnosti namierenej proti tomuto rozhodnutiu. Aj keď rozhodnutie o týchto návrhoch na náhradu škody nie je nutne podriadené rozhodnutiu o návrhoch na zrušenie, v kontexte, v ktorom sa úradník domnieva, že administratíva ešte neprijala opatrenia vyžadované súdom Spoločenstva, návrh na náhradu škody sa nemôže posudzovať nezávisle od otázky, či už prijatými aktmi uvedená administratíva vyhovela alebo nevyhovela rozsudku, pretože pokiaľ tieto akty nie sú v súlade s rozsudkom vydaným v prospech úradníka, môžu byť nároky na náhradu škody z dôvodu nedodržania primeranej lehoty iba posilnené. Nemožno sa teda domnievať, že žalobca založil svoj návrh na náhradu škody výlučne na neskorom prijatí opatrení na výkon rozsudku bez akejkoľvek kritiky obsahu týchto opatrení.
Okrem toho pri existencii zrušujúceho rozsudku administratíva má povinnosť konať a prijať opatrenia na dosiahnutie súladu s rozsudkom bez akéhokoľvek návrhu úradníka na tento účel. V tejto súvislosti sa môže nečinnosť administratívy považovať za opomenutie prijať opatrenie uložené článkom 233 ES, analogické k opatreniu stanovenému služobným poriadkom v zmysle článku 90 ods. 2 tohto služobného poriadku, a predstavuje akt spôsobujúci ujmu, proti ktorému môže úradník hneď v lehote troch mesiacov podať sťažnosť. Pokiaľ sa náprava navrhuje z dôvodu neprimeranej lehoty na výkon rozsudku, alebo úplnej absencie akéhokoľvek opatrenia na dosiahnutie súladu s rozsudkom, riadny priebeh postupu pred podaním žaloby teda nemôže byť podmienený podaním žiadosti úradníka na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku.
Okrem toho vyžadovať, aby úradník, ktorý sa domáha výkonu zrušujúceho rozsudku vydaného v jeho prospech, jednak podal sťažnosť proti rozhodnutiu administratívy, ktoré predstavuje nesprávny výkon rozsudku a jednak predložil oddelenú žiadosť na náhradu škody na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku, teda návrh, ktorý by v prípade zamietnutia administratívou musel následne tiež viesť k podaniu sťažnosti, by bolo v rozpore s požiadavkami hospodárnosti konania uloženej zásadou dodržania primeranej lehoty.
(pozri body 55 – 58)
Odkaz:
Súd prvého stupňa, 12. februára 1992, Pfloeschner/Komisia, T‑6/91, Zb. s. II‑141, bod 22; 12. januára 1994, White/Komisia, T‑65/91, Zb. VS s. I‑A‑9, II‑23, body 91 a 92; 26. októbra 1994, Marcato/Komisia, T‑18/93, Zb. VS s. I‑A‑215, II‑681, bod 59; 6. novembra 1997, Liao/Rada, T‑15/96, Zb. VS s. I‑A‑329, II‑897, bod 61; 31. mája 2006, Frankin a i./Komisia, F‑91/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑25, II‑A‑1‑83, bod 22
3. Administratíva sa dopustí nesprávneho služobného postupu, z ktorého môže vzniknúť jej zodpovednosť, pokiaľ bez toho, aby mala osobitné ťažkosti s výkladom alebo praktické ťažkosti spôsobilé brániť výkonu zrušujúceho rozsudku, neprijme v primeranej lehote opatrenia určené na zabezpečenie výkonu. Skutočnosť, že dotknutá osoba žiada prijatie iných opatrení uložených rozsudkom, neodôvodňuje zamietnutie administratívy prijať akékoľvek konkrétne vykonávacie opatrenie.
Také zamietnutie, ktoré predstavuje narušenie dôvery, ktorú majú mať všetci v právnom systéme Spoločenstva a ktorá je založená najmä na dodržiavaní rozhodnutí vydaných súdmi Spoločenstva, samo osebe spôsobuje nemajetkovú ujmu pre účastníka konania, ktorý dosiahol priaznivý rozsudok, bez ohľadu na akúkoľvek majetkovú ujmu, ktorá z toho môže vyplývať.
(pozri body 63, 64, 66, 67 a 69)
Odkaz:
Súd prvého stupňa, 12. decembra 2000, Hautem/EIB, T‑11/00, Zb. s. II‑4019, bod 51