Language of document : ECLI:EU:C:2013:709

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

zo 7. novembra 2013 (*)

„Elektronické komunikačné siete a služby – Smernice 97/66/ES, 2002/19/ES, 2002/20/ES, 2002/21/ES a 2002/22/ES – Vecná pôsobnosť – Poskytovanie základného balíka televíznych a rozhlasových programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie – Prevod káblovej siete z mesta na súkromný podnik – Zmluvné ustanovenie týkajúce sa ceny – Právomoci národných regulačných orgánov – Zásada lojálnej spolupráce“

Vo veci C‑518/11,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Gerechtshof te Amsterdam (Holandsko) zo 4. októbra 2011 a doručený Súdnemu dvoru 10. októbra 2011, ktorý súvisí s konaním:

UPC Nederland BV

proti

Gemeente Hilversum,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predseda tretej komory M. Ilešič, sudcovia C. G. Fernlund, A. Ó Caoimh, C. Toader a E. Jarašiūnas (spravodajca),

generálny advokát: P. Cruz Villalón,

tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 21. novembra 2012,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        UPC Nederland BV, v zastúpení: P. Glazener a E. Besselink, advocaten,

–        Gemeente Hilversum, v zastúpení: J. Doeleman a G. van der Wal, advocaten,

–        holandská vláda, v zastúpení: pôvodne C. Wissels, neskôr M. Bulterman a B. Koopman, splnomocnené zástupkyne,

–        Európska komisia, v zastúpení: A. Nijenhuis, P. Van Nuffel a L. Nicolae, splnomocnení zástupcovia,

–        Dozorný úrad EZVO, v zastúpení: X. Lewis a M. Moustakali, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 30. apríla 2013,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 101 ZFEÚ, smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 108, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349, ďalej len „rámcová smernica“), smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/66/ES z 15. decembra 1997 o spracovaní osobných údajov a ochrane súkromného života v odvetví telekomunikácií [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 24, s. 1), smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/19/ES zo 7. marca 2002 o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a príslušných zariadení (prístupová smernica) (Ú. v. ES L 108, s. 7; Mim. vyd. 13/029, s. 323), smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby (smernica o povolení) (Ú. v. ES L 108, s. 21; Mim. vyd. 13/029, s. 337) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby) (Ú. v. ES L 108, s. 51; Mim. vyd. 13/029, s. 367).

2        Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi spoločnosťou UPC Nederland BV (ďalej len „UPC“) a Gemeente Hilversum (mesto Hilversum, ďalej len „Hilversum“) týkajúceho sa zmluvy o predaji podniku zabezpečujúceho káblové televízne vysielania, ktorého vlastníkom bolo mesto.

 Právny rámec

 Právo Únie

 Nový právny rámec v oblasti elektronických komunikačných služieb

3        Nový právny rámec platný v oblasti elektronických komunikačných služieb (ďalej len „NPR“) pozostáva z rámcovej smernice a zo štyroch špecifických smerníc, ktoré ju dopĺňajú, konkrétne smernice 97/66, prístupovej smernice, smernice o povolení a smernice univerzálnej služby (tieto štyri posledné smernice spoločne ďalej len „špecifické smernice“).

4        Smernica o povolení, prístupová smernica, smernica univerzálnej služby a rámcová smernica boli zmenené a doplnené smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009 (Ú. v. EÚ L 337, s. 37). Vzhľadom na dátum skutkových okolností veci samej sa však tento spor riadi týmito štyrmi smernicami v ich pôvodnom znení.

–       Rámcová smernica

5        Odôvodnenie 5 rámcovej smernice znie:

„Konvergencia telekomunikácií, médií a sektora informačných technológií znamená, že všetky prenosové siete a služby by mali byť zastrešované jedným regulačným rámcom. Tento regulačný rámec pozostáva z tejto smernice a štyroch špecifických smerníc: smernice [o povolení], [prístupovej smernice], smernice [univerzálnej služby] a smernice [97/66]… Je potrebné oddeliť reguláciu prenosu od regulácie obsahu. Tento rámec sa preto nevzťahuje na obsah služieb poskytovaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí využívajúcich elektronické komunikačné služby, ako napr. vysielanie obsahu, finančné služby a niektoré služby informačnej spoločnosti, a preto nemá dopad na opatrenia prijaté na úrovni spoločenstva alebo na národnej úrovni vzhľadom na takéto služby, v súlade s právom spoločenstv[a], aby sa podporila kultúrna a jazyková rôznorodosť a zaistila ochrana plurality médií. Na obsah televízneho programu sa vzťahuje smernica Rady 89/552/EHS z 3. októbra 1989 o koordinácii niektorých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení v členských štátoch, ktoré sa týkajú činnosti v oblasti televízneho vysielania [(Ú. v. ES L 298, s. 23; Mim. vyd. 06/001, s. 224), zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 97/36/ES z 30. júna 1997 (Ú. v. ES L 202, s. 60; Mim. vyd. 06/002, s. 321)]. Oddelenie regulácie prenosu a regulácie obsahu nemá vplyv na zohľadnenie ich vzájomného prepojenia najmä s cieľom zabezpečenia plurality médií, kultúrnej rozmanitosti a ochrany spotrebiteľa.“

6        Článok 2 písm. a) a c) tejto smernice znie takto:

„Na účely tejto smernice:

a)      ‚elektronická komunikačná sieť‘ znamená prenosové systémy a kde je to potrebné zariadenie na prepájanie alebo smerovanie a iné prostriedky, ktoré umožňujú prenos signálov po drôte, rádiovými, optickými alebo inými elektromagnetickými prostriedkami, vrátane družicových sietí, pevných (s prepínaním okruhov a paketov vrátane internetu) a mobilných pozemských sietí, elektrických káblových systémov v rozsahu, v ktorom sú používané na prenos signálov, siete používané pre rozhlasové a televízne vysielanie a siete káblovej televízie, bez ohľadu na typ prenášanej informácie;

c)      ‚elektronická komunikačná služba‘ znamená službu bežne poskytovanú za úhradu, ktorá pozostáva úplne alebo prevažne z prenosu signálov v elektronických komunikačných sieťach, vrátane telekomunikačných služieb a prenosových služieb v sieťach používaných na vysielanie, s výnimkou služieb poskytujúcich obsah alebo vykonávajúcich edičnú kontrolu obsahu prenášaného pomocou elektronických komunikačných sietí a služieb; nezahŕňa služby informačnej spoločnosti definované v článku 1 smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 98/34/ES [z 22. júna 1998 o postupe pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov (Ú. v. ES L 204, s. 37; Mim. vyd. 13/020, s. 337), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/48/ES z 20. júla 1998 (Ú. v. ES L 217, s. 18; Mim. vyd. 13/021, s. 8)], ktoré úplne alebo prevažne nepredstavujú prenos signálov v elektronických komunikačných sieťach.“

7        Článok 3 tejto smernice stanovuje:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby každú úlohu uloženú národným regulačným orgánom [(ďalej len ‚NRO‘)] v tejto smernici alebo špecifických smerniciach vykonával príslušný orgán.

2.      Členské štáty zaručia nezávislosť [NRO] tým, že zabezpečia ich právne oddelenie a nezávislé fungovanie od všetkých organizácií poskytujúcich elektronické komunikačné siete, zariadenia alebo služby. …

6.      Členské štáty oznámia [Európskej komisii] všetky [NRO] poverené úlohami podľa tejto smernice a špecifických smerníc a ich príslušné povinnosti.“

8        Článok 8 tejto smernice stanovuje:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby [NRO] pri vykonávaní regulačných úloh uvedených v tejto smernici a špecifických smerniciach, uskutočnili všetky zodpovedajúce opatrenia zamerané na dosiahnutie cieľov stanovených v odsekoch 2, 3, a 4. Takéto opatrenia musia byť primerané týmto cieľom.

2.      [NRO] podporujú súťaž pri poskytovaní elektronických komunikačných sietí, elektronických komunikačných služieb a pridružených zariadení a služieb okrem iného tým, že:

a)      zabezpečia maximálny prospech užívateľov, vrátane zdravotne postihnutých užívateľov, z hľadiska výberu, ceny a kvality;

b)      zabezpečia, aby nenastala deformácia alebo obmedzenie súťaže v sektore elektronických komunikácií;

3.      [NRO] prispievajú k rozvoju vnútorného trhu okrem iného tým, že:

a)      odstránia pretrvávajúce prekážky pri poskytovaní elektronických komunikačných sietí, pridružených zariadení a služieb a elektronických komunikačných služieb na európskej úrovni;

d)      vzájomnou spoluprácou a spoluprácou s Komisiou transparentným spôsobom zabezpečia rozvoj jednotných regulačných postupov a jednotné uplatňovanie tejto smernice a špecifických smerníc.

…“

9        V článkoch 9 až 13 rámcovej smernice sa dopĺňa, že úlohy NRO sa týkajú aj správy rádiových frekvencií pre elektronické komunikačné služby, číslovania, mien a adries, práva na vstup, spoločného umiestnenia a spoločného používania prostriedkov, oddeleného účtovníctva a finančných správ.

–       Prístupová smernica

10      Článok 13 ods. 1 prístupovej smernice stanovuje:

„[NRO] môže… uložiť povinnosti týkajúce sa návratnosti nákladov a kontroly cien, vrátane povinností týkajúcich sa nákladovej orientácie cien a povinností týkajúcich sa systémov účtovania nákladov, za poskytovanie špecifických typov prepojenia a/alebo prístupu v situáciách, keď analýza trhu ukazuje, že nedostatok efektívnej súťaže znamená, že príslušný operátor by mohol držať ceny na neprimerane vysokej úrovni alebo by mohol uplatňovať cenové rozdiely na škodu koncových užívateľov. [NRO] zohľadňujú investície uskutočnené operátorom a umožňujú mu primeranú mieru návratnosti vloženého kapitálu, berúc do úvahy existujúce riziká.“

–       Smernica 2009/140

11      Odôvodnenie 5 smernice 2009/140 stanovuje:

„Cieľom je postupne redukovať predpisy ex ante špecifické pre daný sektor počas toho, ako sa bude rozvíjať hospodárska súťaž na príslušných trhoch, pričom v konečnom dôsledku by sa elektronické komunikácie mali spravovať výhradne právom hospodárskej súťaže. Vzhľadom na to, že na trhoch v oblasti elektronických komunikácií sa v posledných rokoch zaznamenala vysoká dynamika hospodárskej súťaže, je dôležité, aby sa regulačné povinnosti ex ante ukladali, len ak neexistuje efektívna a udržateľná hospodárska súťaž.“

 Ďalšie relevantné smernice

12      Podľa odôvodnenia 7 smernice Komisie 2002/77/ES zo 16. septembra 2002 o hospodárskej súťaži na trhoch elektronických komunikačných sietí a služieb (Ú. v. ES L 249, s. 21; Mim. vyd. 08/002, s. 178, ďalej len „smernica o hospodárskej súťaži“):

„táto smernica sa odvoláva na ‚elektronické komunikačné služby‘ a ‚elektronické komunikačné siete‘ namiesto v minulosti používaných pojmov ‚telekomunikačné služby‘ a ‚telekomunikačné siete‘; tieto nové definície sú nevyhnutné, aby sa zohľadnil jav konvergencie tým, že sa do jednej definície zahrnú všetky elektronické komunikačné služby a/alebo siete, ktorými sa uskutočňuje prenos signálov vedením, rádiovými, optickými alebo inými elektromagnetickými prostriedkami (t. j. pevnými, bezdrôtovými, káblovými televíznymi alebo satelitnými sieťami); prenos a vysielanie rádiových a televíznych programov by sa mali uznávať ako elektronická komunikačná služba a siete používané na taký prenos a vysielanie by sa mali podobne uznávať ako elektronické komunikačné siete; okrem toho by sa malo ujasniť, že nová definícia elektronických komunikačných sietí sa tiež týka optických sietí, ktoré umožňujú tretím stranám prenos signálu pomocou vlastných spojovacích a smerovacích zariadení“.

13      Článok 1 ods. 3 smernice o hospodárskej súťaži znie takto:

„Na účely tejto smernice platia tieto definície:

3.      ‚elektronické komunikačné služby‘ znamenajú služby bežne poskytované za úplatu, ktoré pozostávajú úplne alebo hlavne z prenosu signálov v elektronických komunikačných sieťach, vrátane telekomunikačných služieb a prenosových služieb v sieťach používaných na vysielanie, nezahŕňa však služby poskytujúce alebo vykonávajúc[e] edičnú kontrolu obsahu prenášaného pomocou elektronických komunikačných sietí a služieb; nezahŕňa služby informačnej spoločnosti definované v článku 1 smernice [98/34], ktoré úplne alebo hlavne nepredstavujú prenos signálov v elektronických komunikačných sieťach“.

14      Článok 1 ods. 1 písm. a) i) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) (Ú. v. EÚ L 95, s. 1) stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatnia tieto definície:

a)      ‚audiovizuálna mediálna služba‘ je:

i)      služba, ako ju vymedzujú články 56 a 57 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, za ktorú je redakčne zodpovedný poskytovateľ mediálnej služby a ktorej hlavným účelom je poskytovanie programov s cieľom informovať, zabávať alebo vzdelávať širokú verejnosť elektronickými komunikačnými sieťami v zmysle článku 2 písm. a) [rámcovej smernice]. Takéto audiovizuálne mediálne služby sú televízne vysielanie, ako ho vymedzuje písmeno e) tohto odseku, alebo audiovizuálna mediálna služba na požiadanie v zmysle písmena g) tohto odseku“.

 Holandské právo

15      Holandské kráľovstvo prebralo NPR do vnútroštátneho právneho poriadku novelou zákona o telekomunikáciách (Telecommunicatiewet, Stb. 2004, č. 189), ktorý nadobudol účinnosť 19. mája 2004 (Stb. 2004, č. 207).

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

16      Podobne ako iné holandské mestá a obce, aj mesto Hilversum poverilo inštaláciou, údržbou a prevádzkou televíznej káblovej siete na svojom území káblovú distribučnú spoločnosť, ktorá mu patrila. Táto operácia sa považovala za službu vo všeobecnom záujme, pretože mestá mali s prihliadnutím na náklady na túto operáciu za úlohu poskytnúť občanom čo najväčšie množstvo programov v čo najlepšej prijímacej kvalite za čo najnižší poplatok.

17      Pod vplyvom vývoja v Únii sa mnoho miest a obcí rozhodlo predať svoje komunálne káblové distribučné spoločnosti. V podmienkach zmlúv o predaji uzavretých na tento účel si obce vyhradili právomoci týkajúce sa zloženia základnej ponuky rozhlasových a televíznych programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie a stanovenia výšky poplatku (ďalej len „základný balík programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie“) pre domácnosti pripojené k sieti.

18      Na základe zmluvy o budúcom prevádzkovaní káblovej siete v meste Hilversum (ďalej len „zmluva“) z 1. júla 1996 mesto predalo právnej predchodkyni spoločnosti UPC káblovú spoločnosť vrátane káblovej siete, ktorú už dalo nainštalovať.

19      Hilversum sa v tejto zmluve zaviazalo, že bude spolupracovať na získaní povolenia pre kupujúceho potrebného na výstavbu, údržbu a prevádzku zariadenia káblového vysielania na území mesta.

20      Spoločnosť UPC sa zaviazala uskutočniť investície umožňujúce vytvorenie káblovej siete, ktorá bude schopná poskytnúť vyššiu kvalitu služieb bežnému predplatiteľovi v tomto meste a okrem staníc rozhlasového a televízneho vysielania poskytnúť aj atraktívny balík telekomunikačných služieb jednotlivcom a podnikateľom.

21      Zmluva ďalej obsahuje ustanovenie, podľa ktorého je UPC povinná zabezpečiť základný balík programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie, ktoré budú zodpovedať kritériám zloženia a stanovenia poplatku spresneným v zmluve (ďalej len „ustanovenie o cene“). V tomto ustanovení sa v tejto súvislosti uvádzalo, že mesačný poplatok za základný balík bude predmetom každoročnej úpravy na základe indexu spotrebiteľských cien podľa vzorca uvedeného v prílohe tejto zmluvy. Zároveň sa tam spresnilo, že v tomto poplatku sa odrazí aj zvýšenie externých nákladov, pokiaľ úprava stanovená v uvedenom ustanovení nebude stačiť na pokrytie tohto zvýšenia.

22      Okrem toho táto zmluva tiež vylúčila jej úplné alebo čiastočné zrušenie alebo ukončenie bez písomného súhlasu všetkých zmluvných strán a stanovila, že ju možno zmeniť len s písomným súhlasom všetkých zmluvných strán, pričom tieto zmluvné strany sa v každom prípade dohodnú na jej novom obsahu po desiatich rokoch.

23      Listom z 28. novembra 2003 spoločnosť UPC oznámila mestu Hilversum, že od 1. januára 2004 zvýši pre všetky domácnosti v meste poplatok za základný balík programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie z 10,28 eura vrátane dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) mesačne na 13,32 eura vrátane DPH, pričom v ostatných mestách a obciach UPC v tom čase vyberala za základný balík poplatok 16 eur.

24      Hilversum podalo žalobu s cieľom zakázať spoločnosti UPC, aby predmetnú cenu zvýšila. Rozsudkom z 23. decembra 2003 Rechtbank te Amsterdam (Súd v Amsterdame) tejto žalobe vyhovel. V odvolacom konaní tento rozsudok potvrdil aj Gerechtshof te Amsterdam (Odvolací súd v Amsterdame) rozsudkom z 12. augusta 2004. Kasačný opravný prostriedok, ktorý UPC podala proti tomuto rozsudku, Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd) zamietol 8. júla 2005.

25      Okrem toho v priebehu roka 2003 po sťažnostiach týkajúcich sa cenových zvýšení, ktoré UPC oznámila, Nederlandse Mededingingsautoriteit (holandský orgán na ochranu hospodárskej súťaže, ďalej len „NMa“) začal konanie s cieľom zistiť, či fakturovaním neprimerane vysokých cien predplatného spoločnosť UPC nezneužila svoje dominantné postavenie v zmysle článku 24 zákona o ochrane hospodárskej súťaže [Wet houdende nieuwe regels omtrent de economische mededinging (Mededingingswet)] z 22. mája 1997.

26      Rozhodnutím z 27. septembra 2005 NMa dospel k záveru, že ceny spoločnosti UPC neboli neprimerane vysoké a že spoločnosť nezneužila dominantné postavenie v zmysle článku 24 zákona o ochrane hospodárskej súťaže.

27      Dňa 28. septembra 2005 Onafhankelijke Post en Telecommunicatie Autoriteit (nezávislý poštový a telekomunikačný úrad, ďalej len „OPTA“) prijal návrh rozhodnutia v súvislosti s trhom sprístupňovania a poskytovania audiovizuálnych signálov v oblasti pokrývanej UPC, v ktorom konštatoval, že UPC mala v oblasti svojho pokrytia významný vplyv na trhu poskytovania základných balíkov programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie, a uložil jej povinnosti týkajúce sa výpočtu jej poplatkov.

28      Dňa 3. novembra 2005 Komisia po tom, ako OPTA predložil svoj návrh rozhodnutia v súlade s postupom stanoveným v rámcovej smernici, vyjadrila pochybnosti o zlučiteľnosti tohto návrhu s rámcovou smernicou v spojení s odporúčaním Komisie 2003/311/ES z 11. februára 2003 o príslušných trhoch s výrobkami a so službami v sektore elektronickej komunikácie umožňujúcimi reguláciu ex ante v súlade so smernicou 2002/21 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 114, s. 45). Vo svojom konečnom rozhodnutí zo 17. marca 2006 sa OPTA definitívne vzdal plánovanej cenovej kontroly.

29      Dňa 15. mája 2005 UPC začala na Rechtbank te Amsterdam konanie proti mestu Hilversum, v rámci ktorého navrhla, aby sa ustanovenie o cene vyhlásilo za neplatné a aby sa mestu Hilversum uložila povinnosť povoliť zvyšovanie poplatku. V tejto súvislosti sa dovolávala nezlučiteľnosti predmetného ustanovenia s právom Únie.

30      Keďže tento návrh bol zamietnutý, spoločnosť UPC podala odvolanie na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, a v ňom navrhovala po prvé zrušiť ustanovenie o cene alebo subsidiárne vyhlásiť toto ustanovenie za neplatné a po druhé určiť, že mesto Hilversum je zodpovedné za škodu, ktorá bola UPC spôsobená tým, že od svojich predplatiteľov na území mesta Hilversum nemohla žiadať cenu, ktorú uplatňovala v celoštátnom meradle.

31      V návrhu na začatie prejudiciálneho konania Gerechtshof te Amsterdam po prvé uvádza, že medzi účastníkmi konania vo veci samej existuje predovšetkým spor o tom, či služba, ktorú ponúka spoločnosť UPC, a to poskytovanie základného balíka programov prostredníctvom káblovej televízie, patrí do vecnej pôsobnosti NPR.

32      Po druhé, ak služba, ktorú poskytuje UPC, patrí do pôsobnosti NPR, vnútroštátny súd sa pýta na dôsledky uplatnenia NPR na ustanovenie o cene. V tejto súvislosti podľa vnútroštátneho súdu nie je jasné, či je Hilversum ešte oprávnené chrániť všeobecný záujem a na tento účel zasahovať do stanovenia poplatkov, pričom ide aj o otázku, či je účelom NPR úplná harmonizácia a či je možný dodatočný zásah zo strany verejnej moci. Ak je táto právomoc zasahovať vylúčená, treba si položiť otázku, či verejnoprávny orgán nie je viazaný povinnosťou lojálnej spolupráce v zmysle práva Únie.

33      Po tretie sa vnútroštátny súd pýta, či sa následky prípadnej neplatnosti ustanovenia o cene určia podľa práva Únie, konkrétne podľa sankcie neplatnosti na základe článku 101 ods. 2 ZFEÚ.

34      Za týchto okolností Gerechtshof te Amsterdam rozhodol konanie prerušiť a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Patrí služba, ktorá pozostáva z poskytovania [základného balíka programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie], za ktorej sprístupnenie sa fakturujú náklady na prenos, ako aj suma (prefakturovania) poplatkov za šírenie obsahu diel platených vysielacím organizáciám a organizáciám kolektívnej správy práv, do vecnej pôsobnosti NPR?

2.      a)      Má obec na základe liberalizácie telekomunikačného sektora a cieľov NPR vrátane prísneho koordinačného a konzultačného konania, ktoré je ním upravené a ktoré sa má vykonať predtým, ako [NRO] získa (výlučnú) právomoc ovplyvniť poplatky konečných užívateľov formou opatrenia cenovej kontroly, ešte jednu kompetenciu, a to chrániť všeobecné záujmy obyvateľov pred zásahmi do poplatkov konečných spotrebiteľov prostredníctvom ustanovenia o [cene]?

b)      V prípade zápornej odpovede, odporuje NPR uplatnenie ustanovenia o [cene], ktoré si obec vymohla pri predaji svojej káblovej spoločnosti?

V prípade zápornej odpovede na druhú otázku [písm. a) a b)]:

3.      Má štátny orgán, ako napríklad obec, v situácii ako vo veci samej (tiež) povinnosť lojálnej spolupráce podľa práva Únie, pokiaľ pri dojednaní a neskoršom uplatnení ustanovenia o [cene] nevykonáva verejnú funkciu, ale pôsobí v rámci právomoci podľa súkromného práva [pozri tiež šiestu otázku písm. a)]?

4.      Pokiaľ sa uplatní NPR a obec je viazaná povinnosťou lojálnej spolupráce:

a)      Bráni povinnosť lojálnej spolupráce v spojení s NPR (resp. s jeho cieľmi) vrátane prísneho koordinačného a konzultačného konania, ktoré je v ňom upravené a ktoré treba vykonať predtým, ako [NRO] získa právomoc, aby formou opatrenia cenovej kontroly ovplyvnil poplatky konečných užívateľov, obci uplatniť ustanovenie o [cene]?

b)      V prípade zápornej odpovede, zmení sa odpoveď na štvrtú otázku písm. a), pokiaľ ide o obdobie nasledujúce po tom, ako Komisia vo svojom ‚letter of serious doubt‘ vyjadrila závažné pochybnosti o zlučiteľnosti cenovej kontroly, ktorú navrhuje OPTA, s cieľmi NPR opísanými v článku 8 rámcovej smernice a OPTA na to reagoval upustením od prijatia tohto opatrenia?

5.      a)      Predstavuje článok 101 ZFEÚ ustanovenie v oblasti verejného poriadku, ktoré je vnútroštátny súd v zmysle článkov 24 a 25 holandského Občianskeho súdneho poriadku povinný uplatniť ex offo?

b)      Pokiaľ áno, vo vzťahu ku ktorým skutočnostiam uvedeným v konaní je súd povinný ex offo preskúmať uplatniteľnosť článku 101 ZFEÚ? Má súd túto povinnosť aj v prípade, ak uvedené preskúmanie po tom, ako sa účastníkom konania poskytla možnosť vyjadriť sa k nemu, (pravdepodobne) povedie k doplneniu skutočností v zmysle článku 149 holandského Občianskeho súdneho poriadku?

6.      Pokiaľ sa má článok 101 ZFEÚ uplatniť ex offo, vznikajú vzhľadom na ciele NPR, jeho uplatnenie zo strany OPTA a Európskej komisie, ako aj na aproximáciu pojmov ako ‚významný vplyv na trhu‘ a ‚definovanie relevantného trhu‘, ktoré sa používajú v NPR v súvislosti s podobnými pojmami práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, na základe opisu skutkového stavu predmetného konania tieto otázky:

a)      Je obec pri predaji svojej káblovej spoločnosti, a pokiaľ ide o ustanovenie o [cene], ktoré bolo v tejto súvislosti uzavreté, podnikateľom v zmysle článku 101 ZFEÚ (pozri tiež tretiu otázku)?

b)      Má sa ustanovenie o [cene], ako je uvedené v oznámení Komisie o dohodách menšieho významu, ktoré neobmedzujú významne hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ods. 1 [ES] (de minimis) (Ú. v. ES C 368, 2001, s. 13, bod 11; Mim. vyd. 08/002, s. 125, bod 11), považovať za závažné obmedzenie v zmysle článku 101 ods. 1 písm. a) ZFEÚ? V prípade kladnej odpovede, ide už len z tohto dôvodu o citeľné obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ods. 1 písm. a) ZFEÚ? V prípade zápornej odpovede, sú skutočnosti uvedené v šiestej otázke písm. d)… relevantné z hľadiska odpovede?

c)      Ak ustanovenie o [cene] nepredstavuje závažné obmedzenie, je jeho účelom obmedzenie hospodárskej súťaže (už) preto, že:

–        [NMa] dospel k záveru, že spoločnosť UPC stanovením (vyšších) poplatkov za poskytovanie služieb, ktoré sú identické s poskytovaním [základného balíka programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie], nezneužila svoje dominantné postavenie na tomto trhu,

–        Komisia vo svojom ‚letter of serious doubt‘ vyjadrila závažné pochybnosti o zlučiteľnosti (ex ante) úpravy poplatkov konečných užívateľov (prostredníctvom cenovej kontroly) za služby, ako je poskytovanie [základného balíka programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie] spoločnosťou UPC, s cieľmi opísanými v článku 8 rámcovej smernice? Je z hľadiska odpovede relevantná skutočnosť, že OPTA na základe ‚letter of serious doubt‘ upustil od plánovanej cenovej kontroly?

d)      Je zmluva, ktorá obsahuje ustanovenie o [cene], citeľným obmedzením hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ vzhľadom najmä na skutočnosť, že:

–        UPC možno podľa NPR považovať za podnik s významným vplyvom na trhu ([oznámenie] de minimis, bod 7),

–        takmer všetky holandské obce, ktoré v 90. rokoch predali svoje káblové spoločnosti prevádzkovateľom káblových sietí – okrem iného aj UPC –, si v týchto zmluvách vyhradili právomoc stanoviť poplatky za [základný balík programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie] ([oznámenie] de minimis, bod 8)?

e)      Možno zmluvu, ktorá obsahuje ustanovenie o [cene], považovať za (možné) citeľné obmedzenie obchodu medzi členskými štátmi v zmysle článku 101 ZFEÚ a podľa usmernení o pojme vplyv na obchod uvedenom v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. EÚ C 101, 2004, s. 81) vzhľadom na skutočnosť, že:

–        UPC možno podľa NPR považovať za podnik s významným vplyvom na trhu,

–        OPTA uskutočnil európske konzultačné konanie, ktoré sa má podľa NPR vykonať, ak by plánované opatrenie mohlo ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, na prijatie opatrenia cenovej kontroly v súvislosti so službami, ako je poskytovanie [základného balíka programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie] prevádzkovateľom káblovej siete, ktorý má taký významný vplyv na trhu ako UPC,

–        zmluva mala v danom čase hodnotu 51 miliónov holandských guldenov (NLG), teda viac než 23 miliónov eur,

–        takmer všetky holandské obce, ktoré v 90. rokoch predali svoje káblové spoločnosti prevádzkovateľom káblových sietí – okrem iného aj UPC –, si v týchto zmluvách vyhradili právomoc stanoviť poplatky za [základný balík programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie]?

7.      Je vnútroštátny súd na základe NPR a závažných pochybností o zlučiteľnosti (ex ante) úpravy poplatkov konečných užívateľov s cieľmi práva hospodárskej súťaže, ktoré Komisia vyjadrila v ‚letter of serious doubt‘, ešte oprávnený na to, aby ustanovenie o [cene], ktoré je podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ zakázané, vyhlásil na základe článku 101 ods. 3 ZFEÚ za neuplatniteľné? Je z hľadiska odpovede relevantná skutočnosť, že OPTA na základe ‚letter of serious doubt‘ upustil od plánovanej cenovej kontroly?

8.      Poskytuje európska sankcia neplatnosti podľa článku 101 ods. 2 ZFEÚ vzhľadom na okolnosti existujúce v čase uzavretia zmluvy (počiatky liberalizácie telekomunikačného sektora) a neskorší vývoj v telekomunikačnom sektore vrátane nadobudnutia platnosti NPR a súvisiace závažné obavy Komisie zo schválenia opatrenia o cenovej kontrole priestor na spochybnenie jej časovej platnosti?“

 O prejudiciálnych otázkach

 O prvej otázke

35      Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 písm. c) rámcovej smernice vykladať v tom zmysle, že na službu, ktorá pozostáva z poskytovania základného balíka programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie, pričom fakturácia tejto služby zahŕňa náklady na prenos, ako aj odmenu rozhlasovým a televíznym organizáciám a poplatky vyplácané organizáciám kolektívnej správy autorských práv za šírenie obsahov diel, sa vzťahuje pojem „elektronická komunikačná služba“, a teda patrí do vecnej pôsobnosti jednak tejto smernice, ako aj špecifických smerníc, ktoré tvoria NPR platný pre elektronické komunikačné služby.

36      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 2 písm. a) a c) rámcovej smernice definuje „elektronickú komunikačnú službu“ ako službu bežne poskytovanú za úhradu, ktorá pozostáva úplne alebo prevažne z prenosu signálov v elektronických komunikačných sieťach vrátane telekomunikačných služieb a prenosových služieb v sieťach používaných na vysielanie, s výnimkou služieb poskytujúcich obsah alebo vykonávajúcich edičnú kontrolu obsahu prenášaného pomocou elektronických komunikačných sietí a služieb. V tomto článku sa ďalej spresňuje, že pojem „elektronické komunikačné služby“ nezahŕňa služby informačnej spoločnosti definované v článku 1 smernice 98/34, ktoré úplne alebo prevažne nepozostávajú z prenosu signálov v elektronických komunikačných sieťach.

37      Táto definícia elektronických komunikačných služieb bola prebratá v obdobnom znení do článku 1 bodu 3 smernice o hospodárskej súťaži.

38      Ako vyplýva z odôvodnenia 5 rámcovej smernice, konvergencia telekomunikácií, médií a sektora informačných technológií znamená, že všetky prenosové siete a služby by mali byť zastrešované jedným regulačným rámcom a že v rámci nastavenia tohto rámca je potrebné oddeliť reguláciu prenosu od regulácie obsahu. Podľa tohto odôvodnenia sa NPR nevzťahuje na obsah služieb poskytovaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí využívajúcich elektronické komunikačné služby, ako napr. vysielanie obsahu, finančné služby a niektoré služby informačnej spoločnosti, a preto nemá vplyv na opatrenia prijaté na úrovni Únie alebo na národnej úrovni vzhľadom na takéto služby v súlade s právom Únie, aby sa podporila kultúrna a jazyková rôznorodosť a zaistila sa ochrana plurality médií.

39      Rovnako odôvodnenie 7 smernice o hospodárskej súťaži, ktoré uvádza, že pojmy „elektronické komunikačné“ služby a siete mali prednosť pred pojmami „telekomunikačné“ služby a siete práve z dôvodu zohľadnenia fenoménu konvergencie, naznačuje, že definície zahŕňajú všetky elektronické komunikačné služby a/alebo siete, ktorými sa uskutočňuje prenos signálov vedením, rádiovými, optickými alebo inými elektromagnetickými prostriedkami, aby obsiahli pevné, bezdrôtové, káblové televízne alebo satelitné siete. Okrem toho toto odôvodnenie spresňuje, že prenos a vysielanie rádiových a televíznych programov by sa mali uznávať za elektronické komunikačné služby.

40      Článok 1 ods. 1 písm. a) i) smernice o audiovizuálnych mediálnych službách ďalej definuje audiovizuálnu mediálnu službu ako službu, ako ju vymedzujú články 56 a 57 ZFEÚ, za ktorú je redakčne zodpovedný poskytovateľ mediálnej služby a ktorej hlavným účelom je poskytovanie programov s cieľom informovať, zabávať alebo vzdelávať širokú verejnosť prostredníctvom elektronických komunikačných sietí v zmysle článku 2 písm. a) rámcovej smernice.

41      Z predchádzajúceho vyplýva – ako to už uviedol generálny advokát v bode 33 návrhov –, že relevantné smernice, najmä rámcová smernica, smernica o hospodárskej súťaži a smernica o audiovizuálnych mediálnych službách, určujú jasný rozdiel medzi tvorbou obsahu, ktorá zahŕňa redakčnú zodpovednosť, a prenosom obsahu bez akejkoľvek redakčnej zodpovednosti, keďže na obsah a jeho prenos sa vzťahuje odlišná právna úprava, sledujú svoje vlastné ciele bez toho, aby odkazovali na klientov, ktorým sa služby poskytujú, alebo štruktúru nákladov na prenos účtovaných týmto klientom.

42      V prejedávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj z písomných a ústnych pripomienok predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že UPC vykonáva činnosť spočívajúcu najmä v prenose rozhlasových a televíznych programov prostredníctvom káblovej televízie svojim klientom, ktorí sú predplatiteľmi. UPC na pojednávaní pred Súdnym dvorom potvrdila, že sama tieto programy nevyrába a nemá žiadnu redakčnú zodpovednosť za ich obsah.

43      Ak si zákazníci spoločnosti UPC kúpia predplatné s cieľom získať prístup k základnému balíku programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie, ktorý táto spoločnosť ponúka, neznamená to, že činnosť UPC, ktorá spočíva v prenose programov vyrobených obsahovými redaktormi, v prejednávanej veci rozhlasovými a televíznymi stanicami, až do spojovacieho bodu jej káblovej siete nachádzajúcej sa v domácnosti jej predplatiteľov, musí byť vylúčená z pojmu „elektronická komunikačná služba“ v zmysle článku 2 písm. c) rámcovej smernice, a teda z pôsobnosti NPR.

44      Naopak, ako vyplýva zo skutočností, ktoré sa uviedli v bodoch 36 až 41 tohto rozsudku, na poskytovanie základného balíka programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie sa vzťahuje pojem elektronická komunikačná služba, a teda vecná pôsobnosť NPR, keďže zahŕňa prenos signálu prostredníctvom káblovej televízie.

45      Akýkoľvek iný výklad by významne zužoval rozsah NPR, čo by mohlo narušiť potrebný účinok jeho ustanovení a tým ohroziť dosiahnutie cieľov, ktoré tento rámec sleduje. Cieľom NPR bolo totiž, ako vyplýva z odôvodnenia 5 smernice 2009/140, zavedenie skutočného vnútorného trhu s elektronickými komunikáciami, v rámci ktorého musia byť tieto elektronické komunikácie v konečnom dôsledku upravené len právom hospodárskej súťaže, pričom vylúčenie činností podniku ako UPC z jeho pôsobnosti s odkazom, že sa neobmedzuje len na prenos signálu, by zbavilo NPR akejkoľvek pôsobnosti.

46      Z tých istých dôvodov skutočnosť, že náklady na prenos účtované predplatiteľom zahŕňajú odmenu rozhlasových a televíznych staníc a organizácií kolektívnej správy autorských práv za šírenie obsahu diel, nemôže brániť kvalifikácii služby poskytovanej spoločnosťou UPC ako „elektronickej komunikačnej služby“ v zmysle NPR.

47      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 2 písm. c) rámcovej smernice sa má vykladať v tom zmysle, že služba, ktorá pozostáva z poskytovania základného balíka programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie, a ktorej fakturácia zahŕňa náklady na prenos, ako aj odmenu rozhlasovým a televíznym organizáciám a poplatky vyplácané organizáciám kolektívnej správy autorských práv za šírenie obsahov diel, spadá pod pojem „elektronická komunikačná služba“, a teda patrí do vecnej pôsobnosti jednak tejto smernice, ako aj špecifických smerníc, ktoré tvoria NPR platný pre elektronické komunikačné služby, pokiaľ táto služba zahŕňa predovšetkým prenos televízneho obsahu káblovou distribučnou sieťou až do prijímacieho bodu konečného spotrebiteľa.

 O druhej otázke písm. a)

48      Svojou druhou otázkou písm. a) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa smernice, ktoré tvoria NPR, majú vykladať v tom zmysle, že od uplynutia lehoty na ich prebratie nepovoľujú orgánu, akým je orgán dotknutý vo veci samej, aby zasahoval do cien za poskytovanie základného balíka programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie, ktoré sa účtujú konečnému spotrebiteľovi.

49      Na úvod treba uviesť, že prístup NPR sa líši od prístupu, ktorým sa riadil pôvodne platný právny rámec. V starom právnom rámci boli totiž pravidlá pre určitý trh definované v samotnom právnom rámci, pričom v NPR sú práve NRO príslušné definovať relevantný trh na účely uplatňovania pravidiel a právnych intervenčných nástrojov, ktoré stanovuje NPR. Na tento účel môžu NRO pristúpiť k trhovým analýzam a okrem iného v prípade, ak zistia, že podniky majú významný vplyv na trhu, môžu im uložiť určité povinnosti vrátane cenových.

50      Regulačné úlohy NRO sú definované v článkoch 8 až 13 rámcovej smernice. Konkrétne článok 8 tejto smernice ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby NRO prijali všetky zodpovedajúce opatrenia zamerané na podporu hospodárskej súťaže pri poskytovaní elektronických komunikačných služieb tým, že zabezpečia, aby nedošlo k narúšaniu alebo obmedzovaniu hospodárskej súťaže v odvetví elektronických telekomunikácií, a odstránia zostávajúce prekážky vo vzťahu k poskytovaniu uvedených služieb na úrovni Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 31. januára 2008, Centro Europa 7, C‑380/05, Zb. s. I‑349, bod 81, ako aj z 13. novembra 2008, Komisia/Poľsko, C‑227/07, Zb. s. I‑8403, body 62 a 63).

51      Medzi tieto opatrenia, ktoré musia byť v určitých prípadoch vopred oznámené Komisii, patria opatrenia zamerané na návratnosť nákladov a kontrolu cien vrátane povinností týkajúcich sa cenového usmerňovania v závislosti od nákladov, a to najmä na základe článku 13 prístupovej smernice.

52      Podľa článku 3 rámcovej smernice členské štáty musia dohliadať najmä na to, aby úlohy pridelené NRO vykonávali príslušné a nezávislé orgány. Členské štáty ďalej musia oznámiť Komisii názvy NRO, ako aj ich zodpovedajúce úlohy.

53      Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru pritom bez akýchkoľvek pochýb vyplýva, že Hilversum nie je NRO. V tejto súvislosti stačí uviesť, že Holandské kráľovstvo neoznámilo Komisii žiadne rozhodnutie alebo svoj zámer určiť toto mesto za NRO – naopak, určilo zaň OPTA. Postavenie mesta Hilversum sa napokon vôbec nespája s postavením vnútroštátneho zákonodarcu, ako naň Súdny dvor odkázal v bode 30 rozsudku zo 6. októbra 2010, Base a i. (C‑389/08, Zb. s. I‑9073).

54      Z toho vyplýva, že Hilversum v zásade nie je príslušné na to, aby priamo zasiahlo do cien, ktoré sa účtujú konečnému spotrebiteľovi za služby patriace do NPR. Medzi tieto služby patria, ako vyplýva z odpovede na prvú položenú otázku, služby poskytovania základného balíka programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie. Hilversum môže v každom prípade požiadať NRO, v prejednávanej veci OPTA, aby prijal potrebné opatrenia.

55      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku písm. a) odpovedať tak, že smernice, ktoré tvoria NPR, sa majú vykladať v tom zmysle, že od uplynutia lehoty na ich prebratie nepovoľujú orgánu, akým je orgán dotknutý vo veci samej, ktorý nemá postavenie NRO, aby priamo zasahoval do cien účtovaných za poskytovanie základného balíka programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie, ktoré sa účtujú konečnému spotrebiteľovi.

 O druhej otázke písm. b) a štvrtej otázke písm. a)

56      Svojou druhou otázkou písm. b) a štvrtou otázkou písm. a), ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa smernice, ktoré tvoria NPR, majú vykladať v tom zmysle, že za okolností, aké existujú v prejednávanej veci, a vzhľadom na zásadu lojálnej spolupráce neumožňujú, aby orgán, ktorý nemá postavenie NRO, uplatňoval voči poskytovateľovi základného balíka programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie ustanovenie, ktoré pochádza zo zmluvy uzavretej pred prijatím NPR a ktoré obmedzuje cenovú slobodu tohto poskytovateľa.

57      Ustanovenie o cene dotknuté vo veci samej bolo upravené v zmluve z 1. júla 1996, v ktorej mesto Hilversum predalo právnej predchodkyni spoločnosti UPC káblovú spoločnosť, ktorú dovtedy kontrolovalo. Vo vyjadreniach predložených Súdnemu dvoru ani vnútroštátny súd, ani účastníci konania nespochybnili platnosť tohto ustanovenia v okamihu jeho prijatia alebo skutočnosť, že toto ustanovenie bolo slobodne dohodnuté a prijaté medzi mestom Hilversum a právnou predchodkyňou UPC, čo však musí preveriť vnútroštátny súd na základe skutkových okolností a vnútroštátneho právneho stavu. S výnimkou tohto overenia sa na druhú otázku písm. b) a štvrtú otázku písm. a) treba pozerať ako na otázky týkajúce sa platne uzavretej zmluvy.

58      Ako už uviedlo mesto Hilversum, hoci je pravda, že v smerniciach, ktoré tvoria NPR, sa neuvádza nijaké ustanovenie, na základe ktorého by sa dalo dôjsť k záveru, že majú za následok automatickú neplatnosť ustanovenia o cene, ktoré bolo platne uzavreté pred prijatím týchto smerníc, toto konštatovanie neprináša dostatočnú odpoveď na položené otázky. Táto odpoveď totiž musí vnútroštátnemu súdu umožniť, aby rozhodol nielen o návrhu UPC na zrušenie tohto ustanovenia o cene, ale aj o subsidiárnom návrhu UPC na určenie, že v dôsledku NPR sa mesto Hilversum už na toto ustanovenie nemôže odvolávať.

59      Treba pripomenúť, že v oblastiach týkajúcich sa práva Únie vrátane oblasti elektronických komunikačných služieb sú verejné orgány členských štátov viazané zásadou lojálnej spolupráce. Na základe tejto zásady musia prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili splnenie záväzkov vyplývajúcich zo Zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie, a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 18. marca 1986, Komisia/Belgicko, 85/85, Zb. s. 1149, bod 22; zo 4. marca 2004, Nemecko/Komisia, C‑344/01, Zb. s. I‑2081, bod 79, a z 28. apríla 2011, El Dridi, C‑61/11 PPU, Zb. s. I‑3015, bod 56).

60      Mesto Hilversum by preto v rámci ochrany záujmov spotrebiteľov na svojom území malo spolupracovať na efektívnosti režimu zavedeného NPR a predchádzať akýmkoľvek opatreniam, ktoré sú s ním v rozpore.

61      V prejednávanej veci je nesporné, že v dotknutej zmluve sa stanovuje, že zmluvné strany sa dohodnú na jej novom obsahu po desiatich rokoch. Na pojednávaní Hilversum potvrdilo, že s cieľom zachovať pre svojich obyvateľov ceny, ktoré platili podľa ustanovenia o cene obsiahnutého v tejto zmluve, po uplynutí tejto lehoty desiatich rokov namietalo voči zmene tohto ustanovenia.

62      Toto ustanovenie pritom stanovilo mesačný poplatok za základný balík programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie na 13,65 NLG bez DPH a neumožnilo spoločnosti UPC, aby túto cenu upravila v závislosti od indexu spotrebiteľských cien a zvýšenia „externých nákladov“. Tým, že mesto Hilversum trvalo na nepretržitom a nezmenenom uplatňovaní tohto obmedzenia cenovej slobody spoločnosti UPC, hoci zmluva vyzývala na dohodu s cieľom prehodnotiť toto ustanovenie na základe vývoja počas rokov 1996 až 2006, postupovalo na svojom území v rozpore s pravidlami NPR, ktoré neukladajú takéto obmedzenie poskytovateľom elektronických komunikačných služieb, ale naopak, zdôrazňujú cenovú slobodu a umožňujú konkrétne obmedzenia, ktoré môžu stanoviť len NRO na základe analýzy trhu a v rámci presne stanovených postupov.

63      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku písm. b) a štvrtú otázku písm. a) odpovedať tak, že smernice, ktoré tvoria NPR, sa majú vykladať v tom zmysle, že za okolností, aké existujú v prejednávanej veci, a vzhľadom na zásadu lojálnej spolupráce neumožňujú, aby orgán, ktorý nemá postavenie NRO, uplatňoval voči poskytovateľovi základného balíka programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie ustanovenie, ktoré pochádza zo zmluvy uzavretej pred prijatím NPR platného pre elektronické komunikačné služby a ktoré obmedzuje cenovú slobodu tohto poskytovateľa.

 O tretej otázke, štvrtej otázke písm. b) a piatej až ôsmej otázke

64      Vzhľadom na odpovede na prvú otázku, druhú otázku písm. a) a b) a štvrtú otázku písm. a) netreba odpovedať na tretiu otázku, štvrtú otázku písm. b) ani na piatu až ôsmu otázku.

 O trovách

65      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

1.      Článok 2 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) sa má vykladať v tom zmysle, že služba, ktorá pozostáva z poskytovania základného balíka televíznych a rozhlasových programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie a ktorej fakturácia zahŕňa náklady na prenos, ako aj odmenu rozhlasovým a televíznym organizáciám a poplatky vyplácané organizáciám kolektívnej správy autorských práv za šírenie obsahov diel, spadá pod pojem „elektronická komunikačná služba“, a teda patrí do vecnej pôsobnosti tejto smernice, ako aj smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/66/ES z 15. decembra 1997 o spracovaní osobných údajov a ochrane súkromného života v odvetví telekomunikácií, smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/19/ES zo 7. marca 2002 o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a príslušných zariadení (prístupová smernica), smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby (smernica o povolení) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby), ktoré tvoria nový právny rámec platný pre elektronické komunikačné služby, pokiaľ táto služba zahŕňa predovšetkým prenos televízneho obsahu káblovou distribučnou sieťou až do prijímacieho bodu konečného spotrebiteľa.

2.      Tieto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že od uplynutia lehoty na ich prebratie nepovoľujú orgánu, akým je orgán dotknutý vo veci samej, ktorý nemá postavenie NRO, aby priamo zasahoval do cien účtovaných za poskytovanie základného balíka televíznych a rozhlasových programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie, ktoré sa účtujú konečnému spotrebiteľovi.

3.      Tieto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že za okolností, aké existujú v prejednávanej veci, a vzhľadom na zásadu lojálnej spolupráce neumožňujú, aby orgán, ktorý nemá postavenie NRO, uplatňoval voči poskytovateľovi základného balíka televíznych a rozhlasových programov prístupných prostredníctvom káblovej televízie ustanovenie, ktoré pochádza zo zmluvy uzavretej pred prijatím nového právneho rámca platného pre elektronické komunikačné služby a ktoré obmedzuje cenovú slobodu tohto poskytovateľa.

Podpisy


* Jazyk konania: holandčina.