ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)
zo 16. októbra 2019 (*)
„Verejná služba – Dočasní zamestnanci – Dôchodky – Systém dôchodkového zabezpečenia – Odchodné – Článok 12 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku – Zásada rovnosti zaobchádzania a zásada zákazu diskriminácie – Legitímna dôvera – Zásada riadnej správy vecí verejných – Povinnosť starostlivosti“
Vo veci T‑432/18,
Peeter Palo, bývalý dočasný zamestnanec Agentúry Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva (Europol), bydliskom v Tallinne (Estónsko), v zastúpení L. Levi a A. Blot, advokáti,
žalobca,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: B. Mongin a D. Milanowska, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh založený na článku 270 ZFEÚ na jednej strane na zrušenie rozhodnutia Komisie z 5. októbra 2017 o tom, že sa žalobcovi nezaplatí odchodné podľa článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení vyplývajúcom z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013, ktorým sa mení Služobný poriadok úradníkov Európskej únie a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15), a zrušenie rozhodnutia Komisie z 10. apríla 2018 o zamietnutí sťažnosti žalobcu podanej proti uvedenému rozhodnutiu a na druhej strane na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca údajne utrpel v nadväznosti na tieto rozhodnutia,
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),
v zložení: F. Schalin vykonávajúci funkciu predsedu komory, sudcovia B. Berke a M. J. Costeira (spravodajkyňa),
tajomník: P. Cullen, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 6. mája 2019,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobca, pán Peeter Palo, bol dočasným zamestnancom Agentúry Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva (Europol) od 1. decembra 2010 do 31. augusta 2017.
2 Dňa 19. júna 2017 žalobca požiadal o priznanie odchodného podľa článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení vyplývajúcom z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013, ktorým sa mení Služobný poriadok úradníkov Európskej únie a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15, ďalej len „Služobný poriadok“). Na tento účel podal formulár s názvom „Osobné vyhlásenie – Výnimka podľa článku 12 ods. 2 prílohy VIII [Služobného poriadku]“, v ktorom na jednej strane uviedol, že od svojho nástupu do služby v Europole odvádzal do systému súkromného poistenia platby na účely vzniku alebo zachovania práv na dôchodok, a na druhej strane žiadal, aby sa mu priamo na jeho bankový účet vyplatil poistno‑matematický ekvivalent práv na dôchodok nadobudnutých v systéme dôchodkového zabezpečenia inštitúcií Európskej únie (ďalej len „SDZIEÚ“). Žalobca k uvedenému tlačivu pripojil potvrdenie, ktoré vydala dotknutá súkromná poisťovňa a ktoré osvedčovalo, že jej za obdobie od 1. novembra 2010 do 31. augusta 2017 vyplatil sumu 14 200 eur. Dňa 19. septembra 2017 žalobca oznámil Úradu pre správu a úhradu individuálnych nárokov Európskej komisie (PMO), že 1. decembra 2014 uzavrel s uvedenou poisťovňou ďalšiu poistnú zmluvu, ktorej výška príspevkov mala predstavovať 87 460 eur.
3 Rozhodnutím z 5. októbra 2017 PMO zamietol žiadosť žalobcu (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V tomto rozhodnutí PMO predovšetkým uviedol, že cieľom systému zavedeného v článku 12 prílohy VIII služobného poriadku je uprednostniť zriadenie dôchodku, ktorý je pravidelným budúcim príjmom, a vyhnúť sa situácii, že by sa osoby vo veku odchodu do dôchodku ocitli bez dostatočného príjmu a boli by nútené spoliehať sa na sociálny systém členských štátov. PMO okrem toho spresnil, že z tohto hľadiska musia platby do vnútroštátneho systému dôchodkového zabezpečenia alebo systému súkromného dôchodkového poistenia v súlade s článkom 12 ods. 2 tejto prílohy „na účely vzniku alebo zachovania práv na dôchodok“ zodpovedať výške odvodov, ktoré treba zaplatiť v rámci vnútroštátneho systému dôchodkového zabezpečenia alebo ktoré boli v tom istom období skutočne zaplatené, takže budúce príjmy zaručené týmito platbami musia byť primerané príjmom, ktoré zaručuje prevod práv na dôchodok nadobudnutých v SDZIEÚ. V tejto súvislosti PMO zdôraznil, že suma platieb uskutočnených do systému súkromného poistenia (14 200 eur) zjavne nebola primeraná sume príspevkov zaplatených do SDZIEÚ (65 334,95 eura), takže v žiadnom prípade nemôže poskytnúť žalobcovi príjem, ktorý by bol rovnocenný s príjmom, ktorý by mohol poberať na základe poistno‑matematického ekvivalentu svojich práv na dôchodok nadobudnutých v rámci SDZIEÚ. PMO napokon pripomenul, že žalobca spĺňal podmienky na prevod do iného systému podľa článku 12 ods. 1 písm. b) uvedenej prílohy, z čoho vyplýva, že práva na dôchodok, ktoré v Únii nadobudol počas obdobia jeho činnosti v Europole, boli prevedené do vnútroštátneho systému dôchodkového zabezpečenia alebo do systému súkromného dôchodkového poistenia, alebo do dôchodkového fondu podľa jeho výberu v súlade s podmienkami tohto posledného uvedeného ustanovenia.
4 Žalobca podal 11. decembra 2017 v súlade s článkom 90 ods. 2 Služobného poriadku proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť.
5 Orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) Komisie rozhodnutím z 10. apríla 2018 túto sťažnosť zamietol. V tomto rozhodnutí OOUPZ v podstate potvrdil napadnuté rozhodnutie, pričom zopakoval v podstate rovnaké odôvodnenie ako to, ktoré poskytol PMO. OOUPZ sa okrem toho domnieval, že druhá poistná zmluva uzavretá žalobcom 1. decembra 2014 nemohla byť zohľadnená na účely uplatnenia článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku, pretože nebola uzavretá „od jeho nástupu do služby“ v Europole. OOUPZ napokon zamietol tvrdenia žalobcu založené na zásade rovnosti zaobchádzania, zásade riadnej správy vecí verejných a zásade ochrany legitímnej dôvery.
Konanie a návrhy účastníkov konania
6 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 13. júla 2018 podal žalobca žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
7 Vyjadrenie Komisie k žalobe bolo podané do kancelárie Všeobecného súdu 2. októbra 2018.
8 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zrušil rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť spôsobenú majetkovú ujmu,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť spôsobenú nemajetkovú ujmu,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
9 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Právny stav
O návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia
10 Na úvod treba uviesť, že žalobca navrhuje zrušiť napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry návrhy na zrušenie formálne smerujúce proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti majú v prípade, keď takéto rozhodnutie nemá samostatný obsah, za následok, že Všeobecnému súdu je predložený akt, proti ktorému bola sťažnosť podaná (rozsudok zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, EU:C:1989:8, bod 8). Keďže v prejednávanej veci rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti nemá samostatný obsah, treba žalobu považovať za podanú proti samotnému napadnutému rozhodnutiu.
11 Na podporu svojich návrhov na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalobca uvádza štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie. Tretí žalobný dôvod sa týka porušenia zásady ochrany legitímnej dôvery. Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku
12 Žalobca tvrdí, že bol oprávnený odvolávať sa na článok 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku, pretože spĺňal všetky podmienky uplatnenia, ktoré sú v ňom uvedené. Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie tým, že sa mu v ňom zamieta priznanie požadovaného odchodného, porušuje toto ustanovenie.
13 Žalobca predovšetkým spochybňuje „kritérium primeranosti“, na ktoré sa odvoláva Komisia, podľa ktorého krytie stanovené budúcim dôchodkovým systémom musí byť prinajmenšom porovnateľné s tým, ktoré poskytuje SDZIEÚ. Toto kritérium vôbec nie je uvedené v článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku, čo potvrdil výkonný riaditeľ Europolu v liste z 26. februára 2018 zaslanom predovšetkým generálnemu riaditeľovi generálneho riaditeľstva (GR) Komisie „Ľudské zdroje a bezpečnosť“. Okrem toho uvedené kritérium nebolo Komisiou nijako spresnené ani vyčíslené, čo bráni tomu, aby mohlo byť dodržané.
14 Okrem toho žalobca tvrdí, že aj v prípade, ak by sa pripustilo, že „kritérium primeranosti“ sa dá vyvodiť z článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku a že teleologický výklad tohto ustanovenia vyžaduje, aby príspevky zaplatené do súkromného dôchodkového systému boli „primerané“ príspevkom plateným do SDZIEÚ „na účely vzniku alebo zachovania práv na dôchodok“, čo podľa neho nie je tento prípad, v napadnutom rozhodnutí sa neuvádza, čo je možné považovať za primerané, a tým je v rozpore s požiadavkami právnej istoty. V tejto súvislosti nemožno „primerané“ považovať za „rovnaké“. V dôsledku toho sa treba domnievať, že príspevky zaplatené žalobcom do systému súkromného poistenia sú primerané.
15 Podľa žalobcu tento záver platí o to viac, že v roku 2014 uzavrel s tou istou súkromnou poisťovňou ďalšiu poistnú zmluvu, pričom výška príspevkov podľa tejto zmluvy dosahuje 87 460 eur. V tejto súvislosti žalobca vytýka Komisii, že nezohľadnila túto druhú zmluvu na účely uplatnenia článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku z toho dôvodu, že táto druhá zmluva nebola uzavretá v čase, „keď sa uja[l] svojich pracovných povinností“. Žalobca spochybňuje tento výklad a tvrdí, že výraz „keď sa uja[l] svojich pracovných povinností“ nevyhnutne neznamená, že odvádzanie platieb sa musí uskutočniť „odo dňa, keď sa uja[l] svojich pracovných povinností“, ale že k platbe môže dôjsť po vstupe do služby. Žalobca sa domnieva, že dvojnásobná platba príspevkov do rovnakého systému súkromného poistenia uvedenej spoločnosti v celkovej sume zaplatených príspevkov vo výške 101 660 eur, mala byť zohľadnená ako celok, takže tieto príspevky mali byť považované za „prinajmenšom porovnateľné“ s príspevkami do SDZIEÚ.
16 Komisia odmieta tvrdenia žalobcu a navrhuje, aby sa prvý žalobný dôvod zamietol.
17 Na úvod treba pripomenúť, že článok 11 ods. 1 prílohy VIII Služobného poriadku stanovuje toto:
„Úradník, ktorý odíde zo služieb Únie, aby:
– vstúpil do služieb štátnej správy alebo vnútroštátnej alebo medzinárodnej organizácie, ktorá má uzatvorenú dohodu s Úniou,
– pokračoval v činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, na základe čoho získa práva na dôchodok zo systému, ktorého správne orgány majú uzatvorenú dohodu s Úniou,
má nárok na prevedenie poistno‑matematického ekvivalentu svojich práv na starobný dôchodok aktualizovaný ku skutočnému dňu prevodu v Únii do dôchodkového fondu tejto správy alebo organizácie, alebo do dôchodkového fondu, v rámci ktorého získava práva na starobný dôchodok na základe činnosti, ktorú vykonáva ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.“
18 Článok 12 prílohy VIII Služobného poriadku znie:
„1. Úradník v nižšom veku ako veku odchodu do dôchodku, ktorého služobný pomer sa skončí inak než z dôvodu úmrtia alebo invalidity a ktorý nemá nárok na okamžitý alebo odložený starobný dôchodok, má pri odchode zo služby:
a) nárok na výplatu odchodného vo výške trojnásobku súm zrazených z jeho základného platu na príspevky na dôchodok, po odpočítaní všetkých súm zaplatených podľa článkov 42 a 112 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov, ak odpracoval menej ako jeden rok služby a neuplatnil postup stanovený v článku 11 ods. 2 [prílohy VIII Služobného poriadku];
b) v ostatných prípadoch nárok na dávky stanovené v článku 11 ods. 1 [prílohy VIII Služobného poriadku] alebo na výplatu poistno‑matematického ekvivalentu týchto dávok do súkromnej poisťovne alebo do súkromného penzijného fondu podľa jeho výberu pod podmienkou, že táto poisťovňa alebo tento fond zaručí, že:
i) kapitál nebude vyplatený späť;
ii) mesačný príjem sa bude vyplácať najskôr od veku 60 rokov a najneskôr od veku 66 rokov;
iii) bude zabezpečené ich zahrnutie do dedičstva alebo do pozostalostných dôchodkov;
iv) prevod do inej poisťovne alebo iného fondu bude povolený len v prípade, ak tento fond spĺňa podmienky stanovené v bodoch i), ii) a iii).
2. Odchylne od odseku 1 písm. b), úradníci v nižšom veku ako veku odchodu do dôchodku, ktorí odo dňa, keď sa ujali svojich pracovných povinností, odvádzajú platby na účely vzniku alebo zachovania dôchodkových práv do vnútroštátneho systému dôchodkového zabezpečenia, súkromného systému poistenia alebo penzijného fondu podľa svojho výberu, ktorý spĺňa požiadavky uvedené v odseku 1, pričom ich služobný pomer sa skončí z iných dôvodov ako z dôvodu úmrtia alebo invalidity bez toho, aby im vznikol nárok na okamžitý alebo odložený starobný dôchodok, majú pri odchode zo služby nárok na odchodné zodpovedajúce poistno‑matematickej hodnote ich dôchodkových práv získaných počas služby v inštitúciách. V takýchto prípadoch sa platby vyplatené na účely vzniku alebo zachovania ich práv na dôchodok v rámci vnútroštátneho systému dôchodkového zabezpečenia pri uplatnení článkov 42 alebo 112 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov odpočítajú od odchodného.
…“
19 Treba uviesť, že tieto ustanovenia článkov 11 a 12 prílohy VIII Služobného poriadku boli pri reforme služobného poriadku z roku 2004 zásadne zmenené. Prijatím nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok zamestnancov Európskych spoločenstiev a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 124, 2004, s. 1; Mim. vyd. 01/002) totiž normotvorca Únie chcel, ako to vyplýva z odôvodnenia 32 tohto nariadenia, „pravidlá pre vyplácanie odchodného… zmeniť tak, aby brali do úvahy predpisy [Únie] o prenosnosti dôchodkových práv…, [čo] treba dosiahnuť opravou niekoľkých nezrovnalostí a zavedením väčšej pružnosti“.
20 Články 11 a 12 prílohy VIII Služobného poriadku sa stali vyjadrením tejto vôle normotvorcu Únie. Normotvorca Únie tak obmedzil prípady, v ktorých zamestnanci, ktorí nemajú nárok na starobný dôchodok v rámci SDZIEÚ, t. j. tí, ktorí nedosiahli aspoň desať rokov služby, mohli dostať odchodné a rozšíril možnosť prevodu práv na dôchodok do iného dôchodkového systému. Z týchto ustanovení totiž vyplýva, že prenosnosť práv na dôchodok bola stanovená ako pravidlo a odchodné sa stalo odchylným a výnimočným mechanizmom, na ktorý sa uplatňujú prísne podmienky.
21 Cieľom tohto systému podporujúceho prenosnosť práv na dôchodok, ktorý sa zakladá na článkoch 11 a 12 prílohy VIII Služobného poriadku, je uprednostniť zriadenie starobného dôchodku, teda pravidelného príjmu alebo mesačne vyplácanej renty, ktorá sa má poberať neskôr v rámci dôchodku. Tým by sa zamedzilo takým situáciám, keď by sa bývalí zamestnanci ocitli bez dostatočného príjmu a boli by nútení spoliehať sa na sociálny systém členských štátov, a to napriek skutočnosti, že počas svojej účasti v dotknutom systéme dôchodkového zabezpečenia nadobudli práva na dôchodok.
22 Systém prevodu práv na dôchodok, ako je upravený vyššie uvedenými ustanoveniami, navyše umožňuje koordináciu medzi vnútroštátnymi alebo súkromnými systémami a SDZIEÚ a má za cieľ uľahčiť prechod medzi službou v Únii a vnútroštátnymi zamestnaniami vo verejnom alebo súkromnom sektore (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. októbra 2015, Komisia/Verile a Gjergji, T‑104/14 P, EU:T:2015:776, bod 77 a citovanú judikatúru). S cieľom zachovať atraktívnosť inštitúcií Únie ako budúceho zamestnávateľa článok 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku rovnako poskytuje zamestnancovi, odchylne od článku 12 ods. 1 písm. b) tejto prílohy a pri splnení určitých prísnych podmienok, možnosť nadobudnúť alebo pokračovať v nadobúdaní práv v inom existujúcom alebo budúcom vnútroštátnom alebo súkromnom dôchodkovom systéme, t. j. poistiť sa v ňom alebo v ňom zostať poistený a platiť doňho príspevky alebo pokračovať v platení príspevkov doňho, pričom mu umožňuje, aby po skončení výkonu služby prijal platbu, a to v prejednávanej veci odchodné rovné poistno‑matematickému ekvivalentu svojich práv na dôchodok nadobudnutých v SDZIEÚ.
23 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odchodné uvedené v článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku nie je náhradou za ukončenie pracovnoprávneho vzťahu, na ktorú by mal dotknutý zamestnanec v čase vypovedania alebo skončenia platnosti svojej zmluvy právo ex offo, ale finančné opatrenie spadajúce do rámca ustanovení služobného poriadku v oblasti sociálneho zabezpečenia (rozsudok z 2. marca 2016, FX/Komisia, F‑59/15, EU:F:2016:27, bod 32). Ustanovenia práva Únie, na základe ktorých vzniká právo na finančné dávky, treba totiž vykladať doslovne (pozri rozsudok z 22. mája 2012, AU/Komisia, F‑109/10, EU:F:2012:66, bod 24 a citovanú judikatúru). Navyše, ako vyplýva zo samotného znenia uvedeného ustanovenia, podľa ktorého sa toto ustanovenie uplatňuje „odchylne“ od článku 12 ods. 1 písm. b) uvedenej prílohy, toto ustanovenie treba vykladať striktne.
24 Zo znenia článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku vyplýva, že platby do vnútroštátneho alebo súkromného dôchodkového systému, ktorý si úradník zvolil, musia byť uskutočnené „na účely vzniku alebo zachovania práv na dôchodok“. Toto ustanovenie teda s cieľom vyhnúť sa situáciám, v ktorých zamestnanec nedosahuje vo veku odchodu do dôchodku dostatočné príjmy a je odkázaný na sociálnu pomoc členských štátov bez ohľadu na to, že v rámci SDZIEÚ nadobudol práva, ktoré sa dajú previesť do iného systému, vyžaduje, aby tieto platby zaručili zamestnancovi starobný dôchodok, t. j. mesačný dôchodok, ktorý bude poberať v dôchodkovom veku.
25 Z toho vyplýva, že doslovný výklad článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku vyžaduje, aby platby uskutočnené do vnútroštátneho alebo súkromného systému dôchodkového zabezpečenia dokázali ako také zamestnancovi, ktorý si ich zvolil, v dôchodkovom veku zabezpečiť dostatočné práva na dôchodok. Ak by totiž tieto platby neboli takej povahy, že by zaručovali dostatočné príjmy dotknutého zamestnanca v dôchodkovom veku a tento zamestnanec by odchodné vyplatené na základe tohto ustanovenia minul do dosiahnutia tohto veku, bol by pravdepodobne odkázaný na využívanie sociálnej pomoci členských štátov, čo by bolo v rozpore s uvedeným ustanovením, ktoré vyžaduje, aby sa uvedené platby vykonali „na účely vzniku alebo zachovania práv na dôchodok“.
26 Ak sa však dotknutý zamestnanec rozhodne pre prevod svojich práv na dôchodok nadobudnutých v SDZIEÚ do iného vnútroštátneho alebo súkromného systému podľa svojho výberu na základe článku 12 ods. 1 písm. b) prílohy VIII Služobného poriadku, bude mať v dôchodkovom veku nárok na dostatočný dôchodok. Tento prevod mu totiž zaručí mesačne vyplácaný príjem, ktorý mu umožní vyhnúť sa tomu, aby sa uchýlil k sociálnej pomoci členských štátov.
27 Článok 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku preto nevyhnutne predpokladá, že platby uskutočnené podľa tohto ustanovenia do dotknutého vnútroštátneho alebo súkromného dôchodkového systému ponúkajú ako také v dôchodkovom veku dostatočné krytie, ktoré mu zabezpečí starobný dôchodok, ktorý vylučuje akékoľvek uchýlenie sa k sociálnej pomoci členských štátov.
28 Aby bolo možné určiť, či tieto platby podľa článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku môžu garantovať starobný dôchodok, ktorý vylučuje akékoľvek využívanie sociálnej pomoci členských štátov, treba vykonať posúdenie od prípadu k prípadu. Toto posúdenie znamená, že sa zohľadňujú relevantné skutkové okolnosti prejednávanej veci, ako sú najmä povaha predmetného starobného poistenia, výška platieb, ktoré z tohto dôvodu dotknutý zamestnanec odvádza od svojho nástupu do služby, alebo príjmy, ktoré možno rozumne predvídať a ktoré sa odvíjajú od týchto platieb a majú byť poberané v dôchodkovom veku.
29 V prejednávanej veci zo spisu (príloha A.2 žaloby) vyplýva, že platby, ktoré žalobca uskutočnil v prospech dotknutej súkromnej poisťovne od okamihu svojho nástupu do služby v Europole dosahovali k 31. augustu 2017, teda ku dňu skončenia jeho funkcie, celkovú výšku 14 200 eur. Okrem toho treba uviesť, ako to uviedol žalobca na pojednávaní bez toho, aby toto uvedenie dôkazu podporil akýmkoľvek dôkazom, že táto suma predstavuje v deň tohto pojednávania kapitál vo výške 22 000 eur, ku ktorému by sa mali postupne pripočítavať úroky, ktoré na základe tohto kapitálu vznikli, a to prinajmenšom do veku, od ktorého žalobca získa mesačne vyplácaný príjem v zmysle článku 12 ods. 1 písm. b) prílohy VIII Služobného poriadku, teda ešte aspoň ďalších desať rokov.
30 Vzhľadom na skutočnosti uvedené v spise a osobitne na tie skutočnosti, ktoré sú uvedené v bode 28 vyššie, je však nutné konštatovať, že platby odvádzané žalobcom v prospech súkromnej poisťovne od jeho nástupu do služby zjavne nie sú primerané na zabezpečenie uspokojivého starobného dôchodku, ktorý vylučuje akékoľvek využitie sociálnej pomoci členských štátov. Celková suma 14 200 eur zaplatená žalobcom v rámci prvej zmluvy uzatvorenej s uvedenou spoločnosťou mu totiž určite nemôže zabezpečiť takýto starobný dôchodok. V každom prípade žalobca nepreukázal, že mu uvedené platby zaručujú uvedený starobný dôchodok.
31 Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého Komisia mala zohľadniť druhú zmluvu, ktorú so súkromnou poisťovňou uzavrel v roku 2014 na účely uplatnenia článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku, treba uviesť, že toto ustanovenie výslovne vyžaduje, aby dotknuté platby boli uskutočňované zo strany zamestnanca „keď sa uja[l] svojich pracovných povinností“. V prejednávanej veci však treba konštatovať, že žalobca nastúpil do funkcie v Europole 1. decembra 2010 a že k uskutočneniu platieb týkajúcich sa tejto druhej zmluvy došlo od decembra 2014, teda takmer štyri roky po tomto vstupe do služby v celkovej dĺžke šiestich rokov a deviatich mesiacov. V dôsledku toho tieto platby nemožno v žiadnom prípade považovať za platby uskutočňované „odo dňa, keď sa uja[l] svojich pracovných povinností“.
32 Zo všetkých vyššie uvedených úvah preto vyplýva, že napadnuté rozhodnutie tým, že mu odmietlo požadované odchodné, neporušilo článok 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku. Prvý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie
33 Žalobca tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušilo zásadu rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie. V tejto súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru Únie, ako aj na článok 1d Služobného poriadku, ktorý obsahuje jednak hmotnoprávnu zásadu, ktorá je vyjadrením všeobecnej zásady práva Únie zakotvenej v Charte základných práv Európskej únie, a jednak na procesnú záruku, ktorá stanovuje, že dôkazné bremeno neprináleží osobe, ktorá predložila dôkaz prima facie.
34 Opierajúc sa o sériu dokumentov (príloha A.8 žaloby), žalobca konkrétne tvrdí, že viacerí bývalí zamestnanci Europolu získali podľa článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku po skončení ich zmluvy s Europolom odchodné, hoci do súkromného systému dôchodkového zabezpečenia odvádzali iba obmedzený príspevok. Žalobca tak uvádza, že sú mu známe konkrétne prípady, v ktorých bol týmto bývalým zamestnancom udelený uvedený príspevok, hoci sa nachádzali v porovnateľnej situácii, teda prípady, keď príspevky do takého systému mohli byť podľa výkladu, ktorý Komisia zaujala v napadnutom rozhodnutí, považované za príspevky, ktoré nie sú „primerané“ právam nadobudnutým v rámci SDZIEÚ.
35 Komisia odmieta tvrdenia žalobcu a navrhuje, aby sa druhý žalobný dôvod zamietol.
36 V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že článok 1d služobného poriadku sa v prejednávanej veci neuplatní. Toto ustanovenie totiž zakazuje všetku diskrimináciu, ako je diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie. To však zjavne nie je prípad prejednávanej veci, keďže žalobca sa neodvoláva na takúto diskrimináciu, ale na prípad viacerých bývalých zamestnancov Europolu, ktorí získali odchodné, hoci boli údajne v porovnateľnej situácii ako on.
37 V druhom rade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zásada rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie vyžaduje, aby sa v porovnateľných situáciách nepostupovalo rozdielne a v rozdielnych rovnako, ak takýto postup nie je objektívne odôvodnený (rozsudky z 9. októbra 2008, Chetcuti/Komisia, C‑16/07 P, EU:C:2008:549, bod 40, a z 9. februára 1994, Lacruz Bassols/Súdny dvor, T‑109/92, EU:T:1994:16, bod 87).
38 Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že zásada rovnosti zaobchádzania musí byť v súlade so zásadou zákonnosti, podľa ktorej sa nikto nemôže vo svoj prospech dovolávať nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech inej osoby (pozri rozsudok zo 4. júla 1985, Williams/Dvor audítorov, 134/84, EU:C:1985:297, bod 14 a citovanú judikatúru). Prípadná protiprávnosť, ku ktorej došlo v prospech iného zamestnanca, ktorý nie je účastníkom tohto konania, totiž nemôže viesť súd Únie k tomu, aby konštatoval diskrimináciu, a teda protiprávnosť vo vzťahu k žalobcovi. Takýto prístup by sa rovnal uznaniu zásady „rovnosti protiprávneho zaobchádzania“ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, T‑120/04, EU:T:2006:350, bod 77).
39 Z toho vyplýva, že žalobca sa nemôže odvolávať na to, že konanie o priznaní odchodného v jeho prospech musí prebehnúť rovnako, ako prebehli konania o priznaní odchodného iným zamestnancom v situácii porovnateľnej s jeho situáciou, pokiaľ toto konanie nie je v súlade s príslušnými ustanoveniami Služobného poriadku, teda v prejednávanej veci ustanoveniami článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku, ako to vyplýva z preskúmania uvedeného v rámci prvého žalobného dôvodu.
40 Druhý žalobný dôvod založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie v porovnaní s inými zamestnancami sa preto musí zamietnuť.
O treťom žalobnom dôvode založenom na zásade ochrany legitímnej dôvery
41 Žalobca tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušilo zásadu ochrany legitímnej dôvery. Domnieva sa, že sa na základe opakujúcich sa informácii od oprávnených zdrojov mohol odôvodnene domnievať, že sa pri odchode z Europolu bude môcť odvolať na článok 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku.
42 Žalobca konkrétne tvrdí, že o tom, že keďže prostredníctvom minimálneho príspevku 50 eur mesačne prispieval do súkromného systému dôchodkového zabezpečenia, v čase, keď prestane vykonávať svoju funkciu, dostane odchodné, mu boli v súlade s judikatúrou poskytnuté jasné uistenia vo forme presných, bezpodmienečných a jednoznačných informácií pochádzajúcich z oprávnených a spoľahlivých zdrojov. V tejto súvislosti žalobca cituje interné oznámenie Europolu zo 16. júla 2014 (príloha A.7 žaloby), podľa ktorého Europol informoval svojich zamestnancov, že príspevky do poisťovacieho fondu dotknutej súkromnej poisťovne vo výške 50 eur mesačne sú dostatočné na to, aby mohli dostať odchodné. Tieto informácie boli oznámené v rámci „powerpointovej“ prezentácie (príloha A.9 žaloby), ktorú mala táto spoločnosť 30. augusta 2010 pred zamestnancami Europolu v jeho priestoroch. Ďalšia komunikácia, ktorá prebehla v roku 2010 medzi Europolom a uvedenou spoločnosťou tiež preukazuje, že zamestnanci Europolu si zriaďovali súkromné dôchodkové účty s cieľom získať po skončení ich zmlúv odchodné (príloha A.10 žaloby) a že vyplatenie sumy 600 eur ročne alebo sumy 50 eur mesačne malo postačovať na priznanie tohto príspevku.
43 Žalobca okrem toho uvádza list od výkonného riaditeľa Europolu z 26. februára 2018 (príloha A.6 žaloby). V tomto liste výkonný riaditeľ Europolu uviedol domnienku, že uplatnenie článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku sa od septembra 2017 zmenilo a odhadoval, že legitímna dôvera zamestnancov by sa mala, pokiaľ je to možné, dodržiavať a že podmienky tohto uplatňovania by sa nemali retroaktívne meniť.
44 Komisia odmieta tvrdenia žalobcu a navrhuje zamietnuť tretí žalobný dôvod.
45 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zo zásady ochrany legitímnej dôvery, ktorá patrí medzi základné zásady práva Európskej únie (pozri rozsudok z 5. mája 1981, Dürbeck, 112/80, EU:C:1981:94, bod 48 a citovanú judikatúru), vyplýva, že každý úradník alebo zamestnanec má právo odvolávať sa na túto zásadu, ak sa nachádza v situácii, z ktorej vyplýva, že orgán Únie tým, že mu poskytol presné záruky, vyvolal u neho dôvodné očakávania (pozri rozsudok zo 16. decembra 2010, Kahla Thüringen Porzellan/Komisia, C‑537/08 P, EU:C:2010:769, bod 63 a citovanú judikatúru).
46 Podľa ustálenej judikatúry právo dovolávať sa ochrany legitímnej dôvery predpokladá splnenie troch podmienok. Po prvé dotknutej osobe museli byť administratívou Únie poskytnuté presné, bezpodmienečné a jednoznačné záruky, pochádzajúce z oprávnených a spoľahlivých zdrojov. Po druhé tieto záruky musia svojou povahou vyvolať legitímne očakávanie u toho, komu sú určené. Po tretie poskytnuté záruky musia byť v súlade s uplatniteľnými predpismi (pozri rozsudok z 27. januára 2016, Montagut Viladot/Komisia, T‑696/14 P, EU:T:2016:30, bod 43 a citovanú judikatúru).
47 V prejednávanej veci po prvé, pokiaľ ide o interné oznámenie Europolu zo 16. júla 2014 uvedené v prílohe A.7 žaloby, treba uviesť, že je nesporné, že toto oznámenie, podpísané zamestnancom Europolu, zamestnaným na oddelení „G 14 Public Relations & Events“ („G 14 Vzťahy s verejnosťou a podujatia“), bolo v mene Europolu zaslané elektronickou poštou všetkým dočasným a zmluvným zamestnancom vykonávajúcim službu v Europole, medzi ktorých patril v uvedenom čase aj žalobca.
48 Treba však konštatovať, že interné oznámenie Europolu zo 16. júla 2014 nemohlo vyvolať u žalobcu dôvodné očakávania, ktoré by ho oprávňovali domáhať sa ochrany legitímnej dôvery. Toto oznámenie môže totiž len ťažko vyvolávať dojem, že poskytuje presné, bezpodmienečné a, predovšetkým, jednoznačné uistenia. Navyše uvedené oznámenie ani nepôsobí dojmom, že pochádza z úplne spoľahlivého zdroja. Skôr sa zdá, že toto oznámenie bolo šírené na návrh dotknutej súkromnej poisťovne, ako to vyplýva z viacerých častí tohto oznámenia, napríklad z pasáže písanej tučným písmom, uvádzajúcej slovné spojenie „[dotknutá súkromná poisťovňa] nás informovala, že“, nižšie umiestnenej časti uvádzajúcej slovné spojenie „radi by sme upriamili vašu pozornosť tiež na to, [že dotknutá súkromná poisťovňa] ma na účel oboznámenia všetkých terajších či potenciálnych klientov informovala o tom, že“, a nakoniec časti na úplnom konci oznámenia, ktorá obsahovala návrh kontaktovať priamo dotknutú súkromnú poisťovňu, ktorej elektronická adresa bola pripojená pre prípad akýchkoľvek otázok týkajúcich sa tohto oznámenia. Navyše žalobca musel vedieť, že mesačná platba v minimálnej výške 50 eur nemôže zakladať podmienky na získanie vhodných práv na dôchodok, o čom svedčí aj skutočnosť, že na základe druhej zmluvy uzavretej v roku 2014 považoval za potrebné doplniť pôvodné platby. Jeho očakávania, že môže získať odchodné, sa teda nemôžu javiť ako „dôvodné“.
49 Okrem toho treba tiež uviesť, že prípadné uistenia poskytnuté v internom oznámení Europolu zo 16. júla 2014 nie sú v súlade s predpismi uplatniteľnými na dotknutého zamestnanca. Z úvah uvedených v rámci prvého žalobného dôvodu totiž vyplýva, že prípadné uistenia poskytnuté žalobcovi v súvislosti s vyplatením odchodného v žiadnom prípade neboli v súlade ani so znením, ani s duchom článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že žalobca sa nemôže účinne domáhať iného výsledku, ako je ten, ktorý vyplýva z uplatnenia tohto ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 2018, Winkler/Komisia, T‑369/17, neuverejnený, EU:T:2018:334, bod 71).
50 Po druhé, pokiaľ ide o „powerpointovú“ prezentáciu, ktorú dotknutá súkromná poisťovňa uskutočnila 30. augusta 2010, treba konštatovať, že hoci k prezentácii pred zamestnancami Europolu v priestoroch Europolu došlo, táto prezentácia nepochádzala od oprávneného a spoľahlivého zdroja. Na to, aby bolo možné dovolávať sa ochrany legitímnej dôvery, musia byť totiž údajné uistenia poskytnuté dotknutej osobe prinajmenšom zo strany orgánov Únie. To však nie je prípad uvedenej prezentácie, takže vo vzťahu k žalobcovi nemôže vyvolať dôvodné očakávania v zmysle už citovanej judikatúry.
51 Po tretie, čo sa týka ďalšej komunikácie medzi Europolom a dotknutou súkromnou poisťovňou, ku ktorej došlo od apríla do júla 2010 a ktorá je uvedená v prílohách A.10 a A.11 žaloby, treba konštatovať, že táto komunikácia nebola určená žalobcovi, takže nemohla v jeho mysli vyvolať legitímne očakávanie. Žalobca totiž nebol adresátom uvedenej komunikačnej výmeny, ktorá spočívala v správach zaslaných elektronickou poštou medzi zamestnancami Europolu, zaoberajúcich sa právami na dôchodok, a zodpovednými osobami dotknutej súkromnej poisťovne. V každom prípade treba konštatovať, že žalobca nepredložil dôkaz, že mal o predmetných výmenách vedomosť najneskôr pred vydaním napadnutého rozhodnutia.
52 Po štvrté, pokiaľ ide o list výkonného riaditeľa Europolu z 26. februára 2018, ktorý sa nachádza v prílohe A.6 žaloby, tento list nemohol vo vzťahu k žalobcovi vyvolať dôvodné očakávania, že mu môže byť poskytnutý požadovaný peňažný príspevok. Uvedený list bol totiž vydaný až po prijatí napadnutého rozhodnutia a v prejednávanej veci nepochádza od oprávneného a spoľahlivého zdroja, ale od nadriadeného žalobcu, ktorý sa konkrétne obracia na príslušné osoby, ktoré sú v Komisii poverené uplatňovaním článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku, a to hlavne na riaditeľa PMO a generálneho riaditeľa GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť.
53 Z toho vyplýva, že tretí žalobný dôvod založený na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery sa musí zamietnuť.
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti
54 Žalobca tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušilo zásadu riadnej správy vecí verejných a povinnosť starostlivosti.
55 Žalobca sa po prvé domnieva, že ak by jeho žiadosť bola posúdená správne, napadnuté rozhodnutie by bolo odlišné. Mohol totiž najmä vysvetliť, že dostal uistenia o tom, že mesačný príspevok do súkromného dôchodkového systému vo výške 50 eur postačí na získanie odchodného.
56 Po druhé žalobca vytýka PMO, že nezaslal text oznámenia týkajúceho sa uplatnenia článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku, ktorý bol zaslaný zamestnancom Europolu v novembri 2017, aj bývalým zamestnancom Europolu, medzi ktorých patrí žalobca. Okrem toho odmietnutie poskytnúť mu odôvodnenie, prečo k tomu nedošlo, podľa neho predstavuje dodatočný dôkaz porušenia zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti.
57 Po tretie nesplnenie povinnosti starostlivosti preukazuje skutočnosť, že PMO v napadnutom rozhodnutí vôbec neurčil zaručené práva na dôchodok žalobcu alebo akékoľvek iné príjmy, z ktorých by žalobca mal prospech v dôchodkovom veku. Toto nesplnenie povinnosti vyplýva okrem iného z rozhodnutia o odmietnutí priznať odchodné, prijatého Komisiou 30. apríla 2018, ktoré sa týka iného bývalého zamestnanca Europolu a ktoré obsahovalo rovnaký text ako rozhodnutie týkajúce sa žalobcu, ale v ktorom Komisia jasne pripustila, že tento zamestnanec bude poberať vnútroštátny starobný dôchodok.
58 Po štvrté žalobca PMO vytýka, že ho o tom, že mu odmietol priznať odchodné na základe podmienok, ktoré žalobca napriek všetkému v dobrej viere splnil, informoval až 5. októbra 2017, teda po skončení platnosti jeho zmluvy. Aj keby sa rozhodol splniť nové požiadavky PMO, k tomuto dátumu už nebolo možné napraviť jeho osobnú situáciu so spätnou účinnosťou.
59 Komisia odmieta tvrdenia žalobcu a navrhuje zamietnuť štvrtý žalobný dôvod.
60 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry povinnosť starostlivosti odráža rovnováhu medzi vzájomnými právami a povinnosťami vo vzťahoch medzi verejným orgánom a zamestnancami verejnej služby. Táto rovnováha znamená najmä to, že orgán pri rozhodovaní o postavení úradníka prihliada na všetky skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť jeho rozhodnutie, a zohľadňuje pritom nielen záujmy služby, ale aj záujmy dotknutého úradníka. Povinnosť administratívy zohľadniť záujmy dotknutého úradníka ukladá aj zásada riadnej správy vecí verejných zakotvená v článku 41 Charty základných práv (pozri rozsudok z 13. decembra 2018, UP/Komisia, T‑706/17, neuverejnený, EU:T:2018:924, bod 59 a citovanú judikatúru).
61 Ochrana práv a záujmov úradníkov je však vždy obmedzená dodržiavaním platných právnych predpisov (pozri rozsudok z 5. decembra 2006, Angelidis/Parlament, T‑416/03, EU:T:2006:375, bod 117 a citovanú judikatúru).
62 Z toho vyplýva, že žalobca sa nemôže účinne dovolávať zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti, aby sa mohol vyhnúť dodržiavaniu ustanovení článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku. Z preskúmania prvého žalobného dôvodu však vyplýva, že Komisia založila napadnuté rozhodnutie na uvedených ustanoveniach v súlade s právom.
63 Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenia uvádzané žalobcom v rámci štvrtého žalobného dôvodu, treba odpovedať takto.
64 Po prvé treba konštatovať, že relevantný postup v správnom konaní v rámci Komisie bol úplne a riadne dodržaný. Žalobca totiž najprv podal svoju žiadosť o odchodné na základe článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku. V tejto súvislosti mal žalobca možnosť poskytnúť všetky informácie, ktoré považoval za užitočné. Následne PMO v súlade s článkom 90 ods. 1 Služobného poriadku vydal svoje rozhodnutie na základe skutočností, ktoré žalobca uviedol. Ďalej žalobca podal na OOUPZ sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 Služobného poriadku, v ktorej mohol vysvetliť dôvody, pre ktoré sa domnieval, že môže získať uvedený príspevok a predložiť aj všetky dôkazy, ktoré považoval za užitočné. Komisia napokon prijala svoje rozhodnutie, pričom zohľadnila všetky skutočnosti, ktoré ho mohli ovplyvniť, najmä tie skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v rámci tohto konania. V dôsledku toho žalobca nemôže Komisii vytýkať, že nebol správne vypočutý.
65 Po druhé treba konštatovať, že oznámenie z novembra 2017 týkajúce sa uplatňovania článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku PMO zaslal Europolu, aby s ním oboznámil dotknuté osoby. Europol následne zaslal toto oznámenie svojim zamestnancom vykonávajúcim službu. Treba uviesť, že Komisia nebola povinná odovzdať uvedené oznámenie bývalým zamestnancom, ktorých služba definitívne skončila, keďže toto oznámenie nemenilo nič na ich situácii. Navyše Komisia z rovnakých dôvodov nebola ani povinná poskytnúť žalobcovi dôvod, prečo vyššie uvedené oznámenie nebolo určené bývalým zamestnancom Europolu. V každom prípade treba zdôrazniť, že tento administratívny postup nemôže spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo prijaté pred vydaním uvedeného oznámenia a v súlade s ustanoveniami článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku, čo vyplýva z preskúmania prvého žalobného dôvodu. Preto sa žalobca nemôže v tejto súvislosti odvolávať na prípadné porušenie zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti.
66 Po tretie, pokiaľ ide o údajné porušenie povinnosti starostlivosti, treba konštatovať, že žalobca nepreukázal, že Komisia nezohľadnila všetky relevantné skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť jej rozhodnutie. Žalobca tiež nepreukázal, že Komisia nezohľadnila jeho záujmy pri posudzovaní jeho žiadosti o odchodné. V každom prípade treba konštatovať, že majúc na pamäti ochranu záujmov služby a záujmov žalobcu, Komisia vydala svoje rozhodnutie na základe všetkých relevantných skutočností, ktoré toto rozhodnutie mohli ovplyvniť. V dôsledku toho žalobca nemôže vytýkať Komisii, že si nesplnila svoju povinnosť starostlivosti.
67 Po štvrté, pokiaľ ide o výhradu žalobcu, podľa ktorej mu odmietnutie poskytnutia odchodného bolo oznámené až po skončení jeho výkonu služby v Europole, treba uviesť, že Komisia nemohla postupovať inak a nemožno jej vytýkať žiadne pochybenie v tejto súvislosti. Komisia totiž nepoznala osobné pomery žalobcu, konkrétne to, že od svojho nástupu do služby v roku 2010 mal uzavretú zmluvu o súkromnom dôchodkovom sporení s obmedzenými odvodmi, a to až do 19. júna 2017, keď žalobca podal žiadosť o odchodné na základe článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, ako to urobila Komisia, že žalobca neutrpel žiadnu ujmu, keďže príspevky zaplatené do SDZIEÚ sa dajú previesť do dôchodkového systému žalobcu na základe článku 12 ods. 1 písm. b) prílohy VIII Služobného poriadku. Z toho vyplýva, že táto výhrada sa musí zamietnuť.
68 V dôsledku toho treba zamietnuť štvrtý žalobný dôvod založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti, a tým pádom aj návrhy na zrušenie v celom rozsahu.
O návrhoch na náhradu škody
69 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd zaviazal Komisiu na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená v dôsledku porušení práva uvedených v návrhoch na zrušenie podľa tejto žaloby. V tejto súvislosti žalobca požaduje zaplatenie jednak sumy 42 737 eur z titulu náhrady majetkovej ujmy a jednak sumy, ktorá bola predbežne stanovená ex æquo et bono na 10 000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy.
70 Pokiaľ ide konkrétne o majetkovú ujmu, žalobca tvrdí, že táto ujma musí byť v zásade napravená zrušením napadnutého rozhodnutia a uplatnením článku 12 ods. 2 prílohy VIII Služobného poriadku. V prípade, ak by sa vychádzalo z toho, že toto ustanovenie sa neuplatní, čo žalobca spochybňuje, uvedená škoda spočíva v znemožnení prístupu žalobcu k jeho finančným prostriedkom nasporeným v dotknutej súkromnej poisťovni alebo v SDZIEÚ, pričom týmito prostriedkami sa rozumie suma 213 687 eur predstavujúca poistno‑matematický ekvivalent jeho práv na dôchodok nadobudnutých v SDZIEÚ. Keďže žalobca zamýšľa sám opätovne túto sumu investovať až do dosiahnutia dôchodkového veku, jeho finančná ujma pozostáva z percentuálneho podielu uvedenej sumy. Keďže súkromné investície žalobcu v jeho prospech vynášajú ročné úroky v priemernej výške 15 % až 25 %, jeho ročná škoda by sa teda mohla stanoviť na približne 20 % z 213 687 eur, teda na 42 737 eur.
71 Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, žalobca tvrdí, že táto ujma vyplýva z nespravodlivého a opakujúceho sa zaobchádzania, ktoré mu spôsobilo veľký stres, ktorý sa prejavil v podobe úzkostí a mnohých nocí, počas ktorých žalobca trpel nespavosťou. Hoci pravidlá boli jasné, neistota, ktorú žalobca pociťoval, bola zdrojom výrazného pocitu nespravodlivosti, pokiaľ išlo o skoršiu a opakovanú pozíciu Europolu, PMO a dotknutej súkromnej poisťovne. Keďže žalobca nebol po skončení svojej zmluvy s Europolom schopný úplne sa zamerať na hľadanie nového zamestnania, po prvýkrát sa ocitol bez zamestnania, čo zhoršilo jeho nemajetkovú ujmu. Táto nemajetková ujma sa musí v konečnom dôsledku ex æquo et bono predbežne ohodnotiť na 10 000 eur.
72 Komisia odmieta tvrdenia žalobcu a navrhuje zamietnuť návrh na náhradu škody.
73 V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry v oblasti verejnej služby platí, že ak návrh na náhradu škody úzko súvisí s návrhom na zrušenie, zamietnutie návrhu na zrušenie ako neprípustného alebo nedôvodného, znamená súčasne zamietnutie návrhu na náhradu škody (pozri rozsudok z 30. septembra 2003, Martínez Valls/Parlament, T‑214/02, EU:T:2003:254, bod 43 a citovanú judikatúru).
74 V prejednávanej veci návrhy na náhradu škody úzko súvisia s návrhmi na zrušenie.
75 Vzhľadom na to, že návrhy na zrušenie sa zamietli, treba zamietnuť aj návrhy na náhradu škody.
76 Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že žalobu treba v celom rozsahu zamietnuť.
O trovách
77 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu je účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, treba ho zaviazať na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Komisie.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Pán Peeter Palo je povinný nahradiť trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. októbra 2019.
Podpisy