ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (prvá komora)
zo 7. júla 2009 (*)
„Verejná služba – Úradníci – Riadna dovolenka – Činnosti zástupcu zamestnancov – Uvoľnenie na účely odborového zastupovania v rozsahu polovičného úväzku – Činnosti spojené so zastupovaním stanoveným služobným poriadkom – Nepovolená neprítomnosť – Zníženie nárokov na riadnu dovolenku – Článok 60 služobného poriadku“
Vo veci F‑39/08,
ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článkov 236 ES a 152 AE,
Giorgio Lebedef, úradník Komisie Európskych spoločenstiev, bydliskom v Senningerbergu (Luxembursko), v zastúpení: F. Frabetti, advokát,
žalobca,
proti
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: G. Berscheid a K. Herrmann, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora),
v zložení: predseda komory S. Gervasoni, sudcovia H. Kreppel a H. Tagaras (spravodajca),
tajomník: R. Schiano, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. februára 2009,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Žalobca návrhom podaným faxom do kancelárie Súdu pre verejnú službu 28. marca 2008 (originál bol dodaný 31. marca) podal žalobu, na základe ktorej žiada zrušenie rozhodnutí z 29. mája, 20. júna, 28. júna a 6. júla 2007, ako aj dvoch rozhodnutí z 26. júla 2007 a rozhodnutia z 2. augusta 2007, ktoré sa týkali odpočítania celkovo 32 dní z jeho nároku na dovolenku na rok 2007.
Právny rámec
Nárok úradníkov na dovolenku
2 Podľa článku 57 prvého odseku služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev (ďalej len „služobný poriadok“):
„Úradníci majú nárok na riadnu dovolenku, trvajúcu najmenej 24 pracovných dní a najviac 30 pracovných dní za kalendárny rok, v súlade s predpismi, ktoré sa ustanovia na základe spoločnej dohody orgánov spoločenstiev, po porade s Výborom pre služobný poriadok.“
3 V článku 59 služobného poriadku sa uvádza:
„1. Zamestnanec, ktorý predloží doklad o svojej neschopnosti plniť svoje povinnosti z dôvodu choroby alebo úrazu, má nárok na zdravotnú dovolenku.
Príslušný zamestnanec čo najskôr informuje svoju inštitúciu o svojej pracovnej neschopnosti a zároveň oznámi svoju súčasnú adresu. Ak jeho neprítomnosť presiahne viac ako tri dni, predloží lekárske potvrdenie. Toto potvrdenie musí poslať najneskôr v piaty deň svojej neprítomnosti, počítané od dátumu na poštovej pečiatke. Ak tak neurobí a ak neposlanie potvrdenia nie je spôsobené dôvodmi, ktoré zamestnanec nemôže ovplyvniť, pokladá sa neprítomnosť zamestnanca za neospravedlnenú.
…
2. Ak v priebehu 12 mesiacov súčet maximálne trojdenných neprítomností zamestnanca z dôvodu choroby presiahne 12 dní, lekárske potvrdenie je povinný predložiť pre každú ďalšiu neprítomnosť z dôvodu choroby. Jeho neprítomnosť sa pokladá za neospravedlnenú od trinásteho dňa neprítomnosti z dôvodu choroby bez lekárskeho potvrdenia.
3. Bez toho, aby tým bolo dotknuté uplatňovanie predpisov o disciplinárnom konaní a ak je to potrebné, každá neprítomnosť pokladaná za neospravedlnenú podľa odsekov 1 a 2 sa odpočíta z dovolenky za kalendárny rok príslušného zamestnanca. V prípade, že zamestnanec už nemá nárok na dovolenku, stráca nárok na svoju mzdu za zodpovedajúce obdobie.
…“
4 Podľa článku 60 prvého odseku služobného poriadku:
„S výnimkou prípadu choroby alebo úrazu nesmie byť úradník neprítomný bez predchádzajúceho povolenia jeho priameho nadriadeného. Bez toho, aby boli dotknuté platné disciplinárne opatrenia, každá nepovolená neprítomnosť, ktorá bola riadne preukázaná, sa odpočíta od riadnej dovolenky dotknutého úradníka. Ak vyčerpal svoju riadnu dovolenku, príde o odmenu za zodpovedajúce obdobie.“
Zastupovanie zamestnancov
5 V článku 10c služobného poriadku sa uvádza:
„Každá inštitúcia môže uzatvoriť dohody týkajúce sa svojich zamestnancov so svojimi zastupiteľskými odborovými zväzmi a združeniami zamestnancov. Tieto dohody nesmú viesť k zmene Služobného poriadku alebo k rozpočtovým záväzkom, ani nesmú ovplyvniť fungovanie príslušnej inštitúcie. Zastupiteľské odborové zväzy a združenia zamestnancov, ktoré sú signatármi, pôsobia v každej inštitúcii v súlade so štatutárnymi právomocami Výboru zamestnancov.“
Práva zástupcov zamestnancov
6 Pokiaľ ide o Výbor zamestnancov (ďalej len „VZ“), v článku 1 šiestom odseku prílohy II služobného poriadku sa uvádza:
„Povinnosti preberané členmi [VZ] a úradníkmi vymenovanými výborom do orgánov zriadených v zmysle služobného poriadku alebo orgánom sa považujú za súčasť ich normálnej služby v ich orgáne. Plnenie týchto povinností nemá žiadny dosah na dotknutú osobu.“
7 V rámcovej dohode týkajúcej sa vzťahov medzi Komisiou Európskych spoločenstiev a odborovými zväzmi (ďalej len „OZ“), ktorá nadobudla účinnosť 27. januára 2006 na obdobie 18 mesiacov [neoficiálny preklad] (ďalej len „rámcová dohoda“), sa v článku 1 ods. 2 uvádza:
„Príslušnosť k OZ, zapojenie sa do odborovej činnosti alebo výkon odborového mandátu nemôžu žiadnou formou a zo žiadneho titulu poškodiť pracovnoprávne postavenie alebo kariérny postup dotknutej osoby.“ [neoficiálny preklad]
Prostriedky poskytované zastúpeniu zamestnancov
8 Zastúpenie zamestnancov v rámci Komisie bolo predmetom niekoľkých dohôd medzi Komisiou a OZ, ktoré sa vzťahovali aj na VZ a ktoré sa týkali najmä prostriedkov poskytovaných zastúpeniu zamestnancov.
9 V „Dohode medzi podpredsedom [Komisie] a [OZ]“ zo 4. apríla 2001 [neoficiálny preklad] (ďalej len „dohoda o prostriedkoch z roku 2001“) bolo uvedené, že OZ sa zaväzujú zabezpečiť rozdelenie prostriedkov jednak medzi jednotlivé OZ, ale tiež v rámci ústredného výboru zamestnancov a miestnych výborov zamestnancov, a to na základe reprezentatívnosti jednotlivých OZ s prihliadnutím na miestne obmedzenia. Uvádzalo sa v nej tiež, že rozdelenie prostriedkov by sa malo riadiť protokolom medzi OZ, ktorý by kontrasignovalo generálne riaditeľstvo (GR) pre personál a administratívu. Napokon sa tiež dohodlo, že Komisia dá OZ k dispozícii 31,5 úväzku, z toho 19,5 pre VZ, pričom tieto úväzky sa rozdelia medzi jednotlivé OZ na základe reprezentatívnosti.
10 Pokiaľ ide o posudzovaný prípad, „Protokol o dohode medzi [OZ] a [GR pre personál a administratívu], o prideľovaní prostriedkov na zastúpenie zamestnancov v roku 2007“ [neoficiálny preklad], uvádzal pridelenie 20 úväzkov – k čomu je potrebné pripočítať dodatočnú dotáciu – pre VZ, konkrétne pre ústredný výbor zamestnancov a miestne výbory zamestnancov. Pokiaľ ide o konkrétne rozdelenie týchto 20 úväzkov, 10 z nich získala Alliance confédérale des Syndicats libres.
11 V praxi môže pre jedného úradníka alebo iného zamestnanca existovať niekoľko modalít uvoľnenia pre OZ z odborových dôvodov a/alebo pre VZ pre dôvody uvedené v služobnom poriadku, a to najmä tieto:
– 100 % pre dôvody uvedené v služobnom poriadku, a to buď k ústrednému výboru zamestnancov alebo k miestnemu výboru zamestnancov, alebo 100 % pre odborové dôvody,
– 50 % pre dôvody uvedené v služobnom poriadku a 50 % pre odborové dôvody,
– 50 % pre dôvody uvedené v služobnom poriadku alebo pre odborové dôvody s tým, že zostávajúcich 50 % pracovného času príslušného zamestnanca je naďalej venovaných práci na niektorom oddelení Komisie.
12 Zástupcov zamestnancov, ktorí sú dočasne uvoľnení pre odborové dôvody a/alebo pre dôvody uvedené v služobnom poriadku, vyberajú OZ, ale rozhodnutia o uvoľnení prijíma Komisia.
Skutkové okolnosti
13 Úradník Komisie v Eurostate, žalobca, bol na základe rozhodnutia pána Reichenbacha, vtedajšieho generálneho riaditeľa GR pre personál a administratívu, uvoľnený na účely odborového zastupovania od 1. apríla 2004 do 31. decembra 2004, keď sa mal opätovne vrátiť na svoje služobné zaradenie v Eurostate. Počas trvania tohto uvoľnenia zastával žalobca pozíciu politického tajomníka odborového zväzu Alliance confédérale des Syndicats libres.
14 V októbri 2004 bol žalobca zvolený za podpredsedu miestneho výboru zamestnancov v Luxemburgu (ďalej len „MVZ“).
15 Rozhodnutím, ktoré vydal pán Chêne, nástupca pána Reichenbacha na GR pre personál a administratívu, z 23. decembra 2004, ktoré pán Chêne nahradil novým rozhodnutím z 10. februára 2005, bol žalobca od 1. januára 2005 opätovne pridelený pre výkon služby k Eurostatu na 50 %. Naďalej teda požíval 50-percentné uvoľnenie z výkonu služby ako predstaviteľ odborov.
16 Napriek tomu žalobca v skutočnosti pracoval po celý rok 2005 a 2006 výhradne pre zastúpenie zamestnancov uvedené v služobnom poriadku a pre odborové zastúpenie zamestnancov (pozri body 14 a 15 tohto rozsudku), pričom týmto činnostiam (ďalej len „činnosti zastupovania zamestnancov“) venoval 100 % svojho pracovného času, a tak nevenoval žiadnu časť svojho pracovného času práci na oddelení svojho služobného zaradenia. Je nesporné, že táto situácia nemala dôsledky pre jeho nárok na dovolenku.
17 Oznámením z 27. septembra 2006 adresovaným žalobcovi vedúci odboru E.5 pre medzinárodnú štatistickú spoluprácu riaditeľstva E pre štatistiku poľnohospodárstva a životného prostredia, štatistickú spoluprácu (ďalej len „žalobcov vedúci odboru“ alebo „jeho vedúci odboru“) požiadal žalobcu predovšetkým o to, aby začal vykonávať prácu v odbore E.5 na 50 % svojho pracovného času, aby vykonával úlohy spojené so svojou pozíciou a aby splnil ciele, ktoré boli určené a prediskutované počas roka 2005, ako aj aby mu na konci každého mesiaca podal správu o „dosiahnutom pokroku“; žalobcov vedúci odboru doplnil, že „toto nemá vplyv na prípadné dôsledky vyplývajúce z neprítomnosti na [jeho] pracovisku a nevykonávania práce počas obdobia od dátumu [jeho] pridelenia k odboru E.5“.
18 V liste z 5. októbra 2006 adresovanom svojmu vedúcemu oddelenia žalobca, odvolávajúc sa na svoje „polovičné uvoľnenie“ a na povinnosti podpredsedu MVZ, vyjadril údiv nad tým, že by sa bol dopustil chyby, hoci počas obdobia, keď nebol uvoľnený a vykonával menej činností zastupovania zamestnancov, boli Súdom prvého stupňa zrušené rozhodnutia o jeho nepovýšení z dôvodu, že nevykonal pre Eurostat žiadnu prácu (pozri rozsudky zo 17. marca 2004, Lebedef/Komisia, T‑175/02, Zb. VS s. I‑A‑73 a II‑313, a Lebedef/Komisia, T‑4/03, Zb. VS s. I‑A‑79 a II‑337); žalobca dodal, že „toto nemá vplyv na dôsledky vyplývajúce z narušenia mojej odborovej činnosti, z porušenia článku 24b služobného poriadku, z porušenia rámcovej dohody medzi Komisiou a OZ a z psychického obťažovania zo strany Eurostatu, ktorého cieľom som po celé roky bol“.
19 Oznámením z 3. novembra 2006 žalobca, odvolávajúc sa na rozsudok zo 17. marca 2004, Lebedef/Komisia (T‑4/03, už citovaný, body 60 a 64), predovšetkým svojmu vedúcemu odboru oznámil, že jeho dochádzka a jeho práca na zastúpení zamestnancov „sa rátajú aj pre Eurostat“; navrhol tiež, aby „sa dohodli“ na systéme kontroly jeho dochádzky zo strany zastúpenia zamestnancov, ak by takáto kontrola bola z praktických a formálnych dôvodov nevyhnutná.
20 V oznámení zo 17. novembra 2006 generálny riaditeľ Eurostatu žalobcovi oznámil, že správou jeho spisu bol poverený vedúci odboru A.1 pre personál riaditeľstva A pre zdroje Eurostatu (ďalej len „vedúci personálneho odboru Eurostatu“).
21 V liste zo 16. januára 2007 žalobcov vedúci odboru žalobcu informoval, že, po porade s príslušnými odbormi GR pre personál a administratívu nemôže akceptovať pozíciu, ktorú žalobca zaujal vo svojom liste z 5. októbra 2006; navyše dodal:
„Úplná absencia v práci na pracovisku, kam bol zamestnanec zaradený, nie je možná bez formálneho uvoľnenia. Domnievam sa preto, že táto absencia nie je v súlade so služobným poriadkom, a je teda protiprávna. Musím zopakovať svoje pokyny uvedené v oznámení z 27. septembra 2006…, aby ste počas pracovného času určeného pre Eurostat dodržiavali normálny pracovný režim. Žiadam Vás, aby ste mi oznamovali akúkoľvek absenciu – bez ohľadu na jej dôvod – vopred. Tieto prípady absencie musia byť vopred dohodnuté so mnou.“
22 Ako uvádza žalobca, od 29. januára 2007 si všimol, že vždy, keď počas pracovného dňa nebol prítomný v Komisii, a to i počas dní, keď bol na služobnej ceste z dôvodu odborového zastupovania, mal v informačnom systéme pre správu personálu nazývanom „SysPer 2“ (ďalej len „SysPer 2“) zaznamenaný poldeň ako neodôvodnenú absenciu.
23 Listom z 5. februára 2007 adresovaným žalobcovmu vedúcemu odboru právny zástupca žalobcu pripomenul, že čas, počas ktorého sa žalobca nevenuje úlohám prideleným Eurostatom, závisí „výhradne na kvantite jeho práce pre služobným poriadkom stanovené zastúpenie zamestnancov“ a zopakoval argumenty žalobcu týkajúce sa porušenia „odborových práv“ a článku 24b služobného poriadku, podľa ktorého sú úradníci oprávnení vykonávať právo združovania a môžu byť členmi OZ.
24 V oznámeniach z 12. marca a 14. mája 2007 adresovaných vedúcemu personálneho odboru Eurostatu pán Franklin, predseda MVZ, jednak pre mesiace január, február, marec a apríl 2007 potvrdil prítomnosť žalobcu, a to buď v rámci odborového zastupovania alebo zastupovania podľa služobného poriadku, alebo na služobných cestách v Bruseli z dôvodu odborového zastupovania (služobné cesty 11. a 30. januára 2007, 14. februára 2007, 2. a 22. marca 2007), jednak potvrdil obdobia dovolenky a choroby žalobcu; žalobca tak 9. januára 2007 a v období od 19. do 28. februára 2007 čerpal dovolenku schválenú Eurostatom a v období od 18. januára do 26. januára bol chorý, čo oznámil Eurostatu, v období od 26. do 30. marca a od 2. do 30. apríla 2007 bol však tiež najprv hospitalizovaný a potom čerpal zdravotnú dovolenku „schválenú“ Eurostatom. V týchto oznámeniach predseda MVZ dodal, že podľa služobného poriadku a rámcovej dohody sa činnosti žalobcu v rámci zastupovania zamestnancov považujú za činnosti v rámci jeho služobného zaradenia, a teda ako prítomnosť v Eurostate.
25 Ako vyplýva z tabuľky nazvanej „Vývoj kvóty“, ktorá je zjavne vyňatá zo systému SysPer2 (ďalej len „tabuľka zo SysPer2“), k 29. máju 2007 bolo z ročného nároku žalobcu na dovolenku odpočítaných pätnásť a pol dňa, 20. júna dva dni, 28. júna tri dni a 6. júla tri dni; tieto odpočítané dni dovolenky sa týkali štyroch období: od 29. januára 2007 do 23. marca 2007, od 15. júna 2007 do 20. júna 2007, od 21. júna 2007 do 28. júna 2007, a napokon od 29. júna 2007 do 6 júla 2007.
26 V oznámení z 5. júla 2007 adresovanom vedúcemu personálneho odboru Eurostatu predseda MVZ jednak pre máj a jún 2007 potvrdil prítomnosť žalobcu, a to vrátane dní, keď zo zdravotných dôvodov pracoval na čiastočný úväzok (konkrétne dvanásť dní od 2. do 25. mája 2007 a osem dní od 4. do 15. júna 2007), a to buď v rámci odborového zastupovania alebo zastupovania podľa služobného poriadku, alebo na služobných cestách v Bruseli z dôvodu odborového zastupovania (služobné cesty 2., 15. a 16. mája 2007 a 7., 14. a 28. júna 2007), jednak potvrdil čerpanie dovolenky schválené Eurostatom pre obdobie od 28. mája do 1. júna 2007. V tomto oznámení predseda MVZ dodal, že podľa služobného poriadku a rámcovej dohody sa činnosti žalobcu v rámci zastupovania zamestnancov považujú za činnosti v rámci jeho služobného zaradenia, a teda ako prítomnosť v Eurostate.
27 V e-mailovej správe zo 16. júla 2007 adresovanej žalobcovi jeho vedúci odboru odmietol žiadosť o dovolenku žalobcu v trvaní 34 dní – od 30. júla 2007 do 14. septembra 2007 – s odôvodnením, že mu nevyčerpanej dovolenky zostáva už len osem a pol dňa; podľa žalobcovho vedúceho odboru vždy, keď žalobca neprišiel do práce alebo nepredložil príslušné potvrdenie, bola administratíva Eurostatu povinná, ako je to uvedené v oznámení zo 16. januára 2007, zaznamenať jeho absenciu ako nepovolenú.
28 V oznámení z 23. júla 2007 žalobca reagoval na vyššie uvedenú e-mailovú správu zo 16. júla 2007 a označil rozhodnutia svojho vedúceho odboru za „opakované a sústavné psychické obťažovanie“.
29 V e-mailovej správe z 26. júla 2007 žalobcov vedúci odboru potvrdil zamietnutie žiadosti o čerpanie dovolenky v trvaní 34 dní, upresniac, že absencie žalobcu neboli vopred povolené, a poznamenal, že zostatok nevyčerpanej dovolenky žalobcu je teraz iba štyri a pol dňa. V ten istý deň, ako to vyplýva z tabuľky zo SysPer2, boli z nároku na riadnu dovolenku žalobcu odpočítané tri a následne štyri dni; tieto odpočítané dni dovolenky sa týkajú období od 9. do 16. júla 2007 a od 17. do 26. júla 2007.
30 V e-mailovej správe z 1. augusta 2007 adresovanej svojmu vedúcemu odboru žalobca jednak uviedol, že čerpá zdravotnú dovolenku od 1. do 24. augusta 2007, čo vyplýva aj z tabuľky zo SysPer2, jednak požiadal o dovolenku v trvaní sedem dní od 27. augusta do 4. septembra 2007.
31 V e-mailovej správe z 2. augusta 2007 žalobcov vedúci odboru odmietol jeho žiadosť o dovolenku z dôvodu, že zostatok jeho nevyčerpanej dovolenky je len jeden a pol dňa, pričom mu oznámil, že je pripravený akceptovať žiadosť o dovolenku v trvaní päť a menej dní. V ten istý deň, ako to vyplýva z tabuľky zo SysPer2, bolo z nároku na dovolenku žalobcu odpočítané jeden a pol dňa; táto odpočítaná dovolenka sa týkala obdobia od 27. do 31. júla 2007.
32 V oznámení z 27. augusta 2007 adresovanom vedúcemu personálneho odboru Eurostatu predseda MVZ jednak pre júl 2007 potvrdil prítomnosť žalobcu, a to buď v rámci odborového zastupovania alebo zastupovania podľa služobného poriadku, alebo na služobných cestách v Bruseli z dôvodu odborového zastupovania (služobné cesty 12., 18. a 26. júla 2007), jednak, pokiaľ ide o august 2007, potvrdil čerpanie zdravotnej dovolenky počas celého tohto mesiaca, s výnimkou, podľa tohto oznámenia, 2. augusta, keď bol žalobca na služobnej ceste v Bruseli v rámci odborového zastupovania; podobne ako v predchádzajúcich potvrdeniach uvedených v bodoch 24 a 26 tohto rozsudku predseda MVZ doplnil, že podľa služobného poriadku a rámcovej dohody sa činnosti žalobcu v rámci zastupovania zamestnancov považujú za činnosti v rámci jeho služobného zaradenia, a teda ako prítomnosť v Eurostate.
33 Dňa 29. augusta 2007 žalobca podal sťažnosť proti rozhodnutiam z 29. mája, 20. júna, 28. júna a 6. júla 2007, ako aj proti dvom rozhodnutiam z 26. júla 2007 a proti rozhodnutiu z 2. augusta 2007 o odpočítaní 32 dní z jeho nároku na dovolenku na rok 2007 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“). Vo svojej sťažnosti sa žalobca dovolával jednak porušenia článkov 57, 59 a 60 služobného poriadku, článku 1 šiesteho odseku prílohy II služobného poriadku, ako aj článku 1 ods. 2 rámcovej dohody a narušenia odborovej slobody, jednak porušenia zásady ochrany legitímnej dôvery a pravidla patere legem quam ipse fecisti.
34 Dňa 18. decembra 2007 menovací orgán výslovne odmietol sťažnosť žalobcu s odôvodnením, že sa nemôže dovolávať svojej pozície zástupcu zamestnancov na ospravedlnenie svojho neplnenia povinností vyplývajúcich z toho, že je ako úradník zaradený na 50 % svojho pracovného času do Eurostatu; navyše keďže Eurostat prísne dodržiaval určené postupy a keďže prevod absencií na dni dovolenky bol len striktným uplatnením predovšetkým článkov 59 a 60 služobného poriadku, v napadnutých rozhodnutiach nemohla byť zistená žiadna protiprávnosť.
Konanie a návrhy účastníkov konania
35 Žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zrušil rozhodnutia z 29. mája, 20. júna, 28. júna a 6. júla 2007, ako aj obe rozhodnutia z 26. júla 2007 a rozhodnutie z 2. augusta 2007, ktoré sa týkajú odpočítania 32 dní z jeho nároku na dovolenku na rok 2007,
– rozhodol o trovách konania, nákladoch a odmenách a zaviazal Komisiu na ich zaplatenie.
36 Komisia navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– žalobu zamietol,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
37 V súlade s článkom 56 rokovacieho poriadku použil Súd pre verejnú službu opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, s ktorými strany oboznámil listami z 8. januára a 3. februára 2009; strany sa týmto opatreniam podvolili.
38 V rámci svojich odpovedí na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania žalobca uviedol, a na pojednávaní mu v tomto bode Komisia neodporovala, že pokiaľ ide o obdobie od 1. augusta 2007 do 6. septembra 2007, čerpal zdravotnú dovolenku v období od 1. do 24. augusta (pozri tiež bod 32 tohto rozsudku), potom od 27. augusta do 6. septembra 2007; okrem toho uviedol, a opäť mu v tom Komisia neodporovala, že v období od 10. septembra do 21. decembra 2007 mal zo zdravotných dôvodov skrátený pracovný úväzok a zvyšok svojho pracovného času venoval výhradne zastupovaniu zamestnancov v zmysle služobného poriadku a ich odborovému zastupovaniu, a Eurostat, ktorý ho v tomto období považoval za prítomného na pracovisku, mu z nároku na dovolenku neodpočítal ani deň.
Právny stav
Tvrdenia účastníkov konania
39 Na podporu svojho návrhu na zrušenie predmetných rozhodnutí žalobca uvádza dva žalobné dôvody, z ktorých prvý vychádza jednak z porušenia článkov 57, 59 a 60 služobného poriadku, článku 1 šiesteho odseku prílohy II služobného poriadku, ako aj článku 1 ods. 2 rámcovej dohody, jednak z narušenia odborovej slobody a druhý vychádza z porušenia zásady ochrany legitímnej dôvery a pravidla patere legem quam ipse fecisti.
40 Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod, žalobca s odkazom na už citované rozsudky zo 17. marca 2004, Lebedef/Komisia (T‑175/02) a Lebedef/Komisia (T‑4/03), tvrdí, že jeho činnosti zastupovania zamestnancov mu zaberajú viac než sedem a pol hodiny denne, a nie je možné presne odlíšiť odborové zastupovanie a zastupovanie v zmysle služobného poriadku. Navyše žalobca tvrdí, že uvedené porušenia sú ešte zjavnejšie preto, lebo Eurostat dokonca odmietol upraviť absencie za služobné cesty z dôvodu odborového zastupovania, a pýta sa na dôvody, prečo neboli absencie z obdobia pred januárom 2007 považované za neodôvodnené. Okrem toho žalobca poznamenáva, že služobný poriadok neuvádza obmedzenia týkajúce sa činností pri zastupovaní zamestnancov, a tvrdí, že jeho prípad je prípad ad hoc a že „nie je potrebné zovšeobecňovať“.
41 Pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod, žalobca namietajúc odôvodnené očakávanie, tvrdí, že Eurostat začal odpočítavať dni z jeho nároku na dovolenku bez upozornenia, že administratíva nezamýšľa brať do úvahy potvrdenia predsedu MVZ (potvrdenia uvedené v bodoch 24, 26 a 32 tohto rozsudku) a domnieva sa, že je povinnosťou Komisie v súlade so zásadou pacta sunt servanda rešpektovať ustanovenia článkov 57, 59 a 60 služobného poriadku, článku 1 šiesteho odseku prílohy II služobného poriadku, ako aj článku 1 ods. 2 rámcovej dohody.
42 Čo sa týka prvého žalobného dôvodu, Komisia tvrdí, že nič nezbavuje žalobcu jeho povinnosti v prípade absencie získať vopred povolenie od svojho nadriadeného alebo ho vopred o nej informovať. V predmetnej veci však takéto povolenie alebo informovanie zakaždým chýbalo. Komisia sa navyše domnieva, že z obsahu článku 1 šiesteho odseku prílohy II služobného poriadku vyplýva, že okrem povinností preberaných zástupcami zamestnancov musí byť druhá časť povinností nevyhnutne vykonávaná v služobnom zaradení, s výnimkou uvoľnenia na plný úväzok. Okrem toho Komisia poznamenáva, že už citované rozsudky zo 17. marca 2004, Lebedef/Komisia (T‑175/02) a Lebedef/Komisia (T‑4/03), sa obmedzujú na zrušenie rozhodnutí o odmietnutí povýšenia a neposudzujú, či žalobca bol alebo nebol povinný vykonávať svoju prácu v odbore, kam bol zaradený. Okrem toho Komisia tvrdí, že tu ide o zneužitie práva, a že rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 7. mája 2008, Lebedef/Komisia, F‑36/07, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, potvrdzuje, že žalobca nemôže v žiadnom prípade sám rozhodovať o využití svojho pracovného času počas jeho zaradenia v Eurostate. Komisia napokon žalobcu opakovane upozorňovala, najmä svojím oznámením zo 16. januára 2007, v ktorom pripomínala oznámenie z 27. septembra 2006, aké sú jeho povinnosti; zohľadnenie neodôvodnených absencií znížením nároku na dovolenku tak nebolo ničím iným než striktným uplatnením predovšetkým článkov 59 a 60 služobného poriadku.
43 Čo sa týka druhého žalobného dôvodu, Komisia tvrdí, že tvrdenie o údajnom porušení pravidla patere legem quam ipse fecisti musí byť odmietnuté, keďže všetky relevantné ustanovenia boli v predmetnej veci uplatnené správne. Z rovnakého dôvodu nemožno vyhovieť ani údajnému porušeniu zásady ochrany legitímnej dôvery, keďže žalobca nikdy nedostal osobný prísľub a naopak bol varovaný pred „prípadnými dôsledkami vyplývajúcimi z protiprávnosti svojho konania“. Komisia napokon poznamenáva, že hoci sa žalobca dovoláva rámcovej dohody, jeho vzťah ku Komisii je štatutárny, nie zmluvný, a teda zásada pacta sunt servanda sa tu nemôže uplatniť.
44 V replike žalobca tvrdí, že jeho vedúci odboru a nadriadení boli o jeho činnostiach informovaní. Tvrdí tiež, že tu nejde o zneužitie práva, ale skôr o konflikt „záujmov“ alebo presnejšie o konflikt povinností a záväzkov, ktoré mal na jednej strane voči svojmu služobnému zaradeniu, a na druhej strane voči zastúpeniu zamestnancov. Žalobca sa napokon domnieva, že hoci vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok zo 7. mája 2008, Lebedef/Komisia, Súd pre verejnú službu pripustil kritiku zo strany Komisie voči správaniu sa žalobcu, „nevyjadril sa k takzvaným… absenciám“.
45 V duplike Komisia predovšetkým tvrdí, že skutočnosť, že žalobcov vedúci odboru a jeho nadriadení vedeli o jeho činnostiach zástupcu zamestnancov, nemohla nahradiť predbežné informovanie ani predbežné povolenie.
Posúdenie Súdom pre verejnú službu
O žalobnom dôvode založenom jednak na porušení článkov 57, 59 a 60 služobného poriadku, článku 1 šiesteho odseku prílohy II služobného poriadku, ako aj článku 1 ods. 2 rámcovej dohody jednak na narušení odborovej slobody
46 Zastúpenie zamestnancov je zásadne dôležité pre riadne fungovanie inštitúcií Spoločenstva, a teda aj pre plnenie ich úloh.
47 Ako výraz uznania tejto dôležitosti normotvorca v článku 1 šiestom odseku prílohy II služobného poriadku uviedol, že povinnosti preberané členmi VZ sú považované „za súčasť ich normálnej služby v ich inštitúcii“ a že „plnenie týchto povinností nemá žiadny dosah na dotknutú osobu“. Rovnako tak sa v článku 1 ods. 2 rámcovej dohody uvádza najmä to, že činnosť odborového zastupovania nemôže „žiadnou formou a zo žiadneho titulu poškodiť pracovnoprávne postavenie alebo kariérny postup dotknutej osoby“.
48 Okrem toho skúsenosti získané v rámci inštitúcií Spoločenstva v oblasti zastupovania zamestnancov umožnili konštatovať výhody systému, za uplatnenia ktorého niektorí úradníci alebo zamestnanci venujú 50 % alebo 100 % svojho pracovného času týmto povinnostiam zastupovania, pričom tento systém je vysvetlený v bode 11 tohto rozsudku.
49 Nie je však možné ani vhodné, aby zastupovanie zamestnancov zabezpečovali výhradne úradníci alebo zamestnanci uvoľnení na 50 % alebo na 100 % ich pracovného času. Existuje istý záujem, aby zamestnanci, ktorí nie sú takto uvoľnení, pokrývali časť záväzkov zastupovania zamestnancov. Pritom však zo systému uvedeného v predchádzajúcom bode, ktorý výslovne stanovuje priznanie uvoľnenia niektorým zástupcom zamestnancov, vyplýva, že v prípade úradníkov alebo zamestnancov, ktorí nie sú uvoľnení, má mať ich zapojenie do zastupovania zamestnancov príležitostnú povahu a z polročného alebo štvrťročného hľadiska má pokrývať pomerne obmedzený percentuálny podiel pracovného času.
50 Je pravda, že presné ohraničenie „príležitostnej“ povahy účasti na zastupovaní zamestnancov, ako aj presné ohraničenie percentuálneho podielu času venovaného tejto činnosti je z povahy veci nemožné a možno k nemu pristúpiť len v jednotlivom prípade. Napriek tomu je však potrebné konštatovať, že ak by sme akceptovali to, že úradník alebo zamestnanec, ktorý nebol uvoľnení, venuje zastupovaniu zamestnancov takmer celý či úplne celý pracovný čas, a tak práci vo svojom služobnom zaradení venuje malú či vôbec žiadnu časť pracovného času, malo by to za následok narušenie systému zavedeného rôznymi dohodami uzatvorenými medzi Komisiou a OZ (pozri body 8, 9 a 10 tohto rozsudku) a mohlo by to predstavovať, v závislosti od okolností prípadu, zneužitie práva, ktoré môže byť súd Spoločenstva príslušný sankcionovať (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. mája 2007, Citymo/Komisia, T‑271/04, Zb. s. II‑1375, bod 100 a nasl.; konkrétnejšie, v oblasti verejnej služby, rozsudky Súdu prvého stupňa z 18. decembra 1997, Angelini/Komisia, T‑222/95, Zb. VS s. I‑A‑491 a II‑1277, body 35 a 36, a Costantini/Komisia, T‑57/96, Zb. VS s. I‑A‑495 a II‑1293, body 28 a 29; uznesenie Súdu prvého stupňa z 12. júna 2001, Gogos/Komisia, T‑95/98 DEP, Zb. VS s. I‑A‑123 a II‑571, bod 24).
51 V každom prípade na to, aby Súd pre verejnú službu rozhodol tento spor, nemusí vysloviť presné limity, ktoré musia v prípade absencie uvoľnenia alebo v prípade uvoľnenia na 50 % pracovného času rešpektovať zástupcovia zamestnancov pri výkone svojej činnosti zastupovania. Súd pre verejnú službu ani nemusí vysloviť odpoveď na otázku, či sa žalobca prípadne nedopustil zneužitia práva, ani skúmať s cieľom konštatovať jeho existenciu správanie inštitúcie, najmä stálu a trvalú povahu jej výkladu a uplatňovania príslušných ustanovení služobného poriadku, ako aj jasnosť a koherenciu jej postoja voči žalobcovi, čo sú prvky, ktorých absencia by mohla k takémuto zneužitiu práva prispieť.
52 Je totiž nutné konštatovať, že počas celého roka 2007 žalobca nevenoval svojmu služobnému zaradeniu žiadny pracovný čas. Počas obdobia, ktorého sa týkajú napadnuté rozhodnutia, teda počas obdobia od 29. januára 2007 do 23. marca 2007 a od 15. júna 2007 do 31. júla 2007, žalobca – ako to uvádza vo svojej žalobe – venoval 60 % svojho pracovného času činnosti odborového zastupovania, pre výkon ktorej bol uvoľnený v rozsahu 50 %, a zostávajúci pracovný čas venoval činnosti zastupovania v zmysle služobného poriadku. Okrem toho z odpovedí žalobcu na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania vyplýva, že po zvyšok roku 2007, ktorého sa však napadnuté rozhodnutia netýkajú, čerpal buď zdravotnú dovolenku, alebo mal zo zdravotných dôvodov znížený pracovný úväzok, pričom jeho pracovný čas bol v rámci tohto zníženého úväzku „venovaný výhradne odborovému zastupovaniu zamestnancov a zastupovaniu zamestnancov v zmysle služobného poriadku“ (za toto obdobie mu nebol z jeho nároku na dovolenku odpočítaný ani jeden deň).
53 Pri žiadnej z absencií, ktoré administratíva Eurostatu najprv považovala za neodôvodnené, ktoré boli potom započítané proti nároku žalobcu na dovolenku vo výške pracovného času, ktorý bol povinný odpracovať vo svojom služobnom zaradení, teda do výšky 50 %, a ktoré napokon boli príčinou napadnutých rozhodnutí, však priamy nadriadený žalobcu v Eurostate, teda jeho vedúci odboru, žalobcovi vopred absenciu nepovolil, ani len nebol žalobcom o jeho absenciách vopred informovaný.
54 Žalobca sa tak dostal do rozporu s článkom 60 služobného poriadku, ktorý vyžaduje predchádzajúce povolenie priameho nadriadeného pre každú absenciu s výnimkou prípadu choroby alebo úrazu, a nepostupoval ani v súlade s tým, o čom sa Komisia na pojednávaní vyjadrila, že by akceptovala, konkrétne formou predchádzajúceho informovania jeho vedúceho odboru, spôsobom uvedeným v článku 6 ods. 1 rozhodnutia Komisie K(2005) 2665 z 15. júla 2005 o zlepšení sociálneho dialógu v rámci tejto inštitúcie, ktoré bolo citované v oznámení vedúceho odboru B.5 pre sociálny dialóg, rozšírenie a vzťahy s verejnými službami jednotlivých štátov“ GR pre personál a administratívu zo 4. januára 2007, adresovanom vedúcemu personálneho odboru Eurostatu a priloženom k odpovedi Komisie na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania (v tomto článku sa uvádza, že členovia paritných komisií a výborov, kam patria i zástupcovia zamestnancov, musia vopred informovať svojho priameho nadriadeného o akejkoľvek absencii spojenej s ich účasťou na prácach komisie či výboru).
55 Okrem toho a so zreteľom na vyššie uvedené dodatočné potvrdenia zo strany predsedu MVZ z 12. marca, 14. mája, 5. júla a 27. augusta 2007 adresované vedúcemu personálneho odboru Eurostatu nemohli dodatočne ospravedlniť neodôvodnené absencie žalobcu, keďže takéto potvrdenie môže podľa článku 60 služobného poriadku prichádzať do úvahy len v prípade choroby alebo úrazu; v každom prípade aj pri dodatočných potvrdeniach musí mať príslušná administratíva možnosť zachovať si isté právo kontroly a vyhodnocovať odôvodnenosť dodatočného odôvodnenia absencie považovanej za neodôvodnenú.
56 Je pravda, že na odôvodnenie svojho opomenutia žiadať predchádzajúce povolenie alebo predchádzajúceho informovania svojho vedúceho odboru sa žalobca odvolával na praktické problémy a na dôvernosť vlastnú jeho činnosti zastupovania zamestnancov.
57 Súd pre verejnú službu však poznamenáva, že Komisia uviedla, a žalobca jej v tomto bode neodporoval, že iní úradníci alebo zamestnanci Komisie dokázali zladiť svoje povinnosti vyplývajúce zo svojho služobného zaradenia a povinnosti pri zastupovaní zamestnancov, a to pri dodržiavaní článku 60 služobného poriadku. Navyše, hoci možno pripustiť, že za istých okolností môžu praktické problémy alebo požiadavky dôvernosti brániť zástupcom zamestnancov v dodržiavaní povinnosti získať predchádzajúce povolenie od svojho priameho nadriadeného (alebo aspoň, v zmysle bodu 54 tohto rozsudku, povinnosti predbežného informovania), je nutné pripomenúť, že žalobca v tejto veci svojho vedúceho odboru nikdy nepožiadal o povolenie svojich absencií (ani ho o nich neinformoval). Okrem toho žalobca neuviedol, a to ani počas pojednávania, žiadny konkrétny prípad, kedy mu praktické problémy alebo požiadavky dôvernosti bránili v dodržaní vyššie uvedenej povinnosti; ide najmä o otázku dôvernosti, a okrem toho, že mnohé informácie týkajúce sa činnosti zastupovania zamestnancov nie sú dôverné, predovšetkým čas, miesto a účastníci oficiálnych schôdzí, a že povinnosť dôvernosti sa tak týka len časti týchto činností, je potrebné pripustiť, že aj pri existencii dôverných informácií je pre zástupcu zamestnancov vždy možné podať svojmu priamemu nadriadenému všeobecné informácie nedôvernej povahy, ako je napríklad približná dĺžka trvania schôdze. V dôsledku toho argumentácia žalobcu založená na existencii praktických problémov alebo požiadavkách dôvernosti pri výkone jeho činnosti zástupcu zamestnancov, ktorá navyše nie je podporená dôkazmi, by ho tak v žiadnom prípade nemohla celkom zbaviť jeho povinnosti žiadať svojho vedúceho odboru o predchádzajúci súhlas (alebo ho aspoň, v zmysle bodu 54 tohto rozsudku, predbežne informovať).
58 Navyše ani skutočnosť, že administratíva Eurostatu, a teda aj žalobcov vedúci odboru vedeli o jeho činnosti zástupcu zamestnancov vykonávanej mimo pracovný čas vyhradený pre uvoľnenie z odborových dôvodov, by nemohla mať za dôsledok ospravedlnenie správania žalobcu. Všeobecné a vágne vedomosti príslušného odboru služobného zaradenia o činnosti úradníka v oblasti zastupovania zamestnancov ako v tomto prípade nemôžu nahradiť predchádzajúce informovanie priameho nadriadeného v zmysle bodu 54 tohto rozsudku, ani a fortiori jeho predchádzajúce povolenie.
59 Okrem toho, hoci v liste z 3. novembra 2006 adresovanom svojmu vedúcemu odboru žalobca navrhol zavedenie kontroly svojich absencií „zastúpením zamestnancov“, táto kontrola by v takomto prípade nebola vhodná. Je totiž nesporné, že žalobca patrí do dvoch hierarchických štruktúr, pričom prvou z nich je zastúpenie zamestnancov týkajúce sa jeho činnosti zástupcu odborov, druhou je Eurostat v rámci jeho služobného zaradenia k tomuto odboru; hoci je teda zastúpenie zamestnancov príslušné na kontrolu absencií žalobcu v rámci jeho uvoľnenia na odborové účely, nie je príslušné na kontrolu absencií týkajúcich sa pracovného času, ktorý musí venovať svojmu služobnému zaradeniu, keďže vo vzťahu k týmto absenciám je príslušný výlučne Eurostat.
60 Napokon ani skutočnosť, že jednak (ako to žalobca uviedol počas pojednávania a za predpokladu, že by to tak bolo) väčšina zástupcov zamestnancov, ktorí nie sú uvoľnení na účely zastupovania zamestnancov, sa do tohto zastupovania zapája len málo, zatiaľ čo iné osoby, ku ktorým patrí i on, vykonávajú dôležité a potrebné úlohy na zabezpečenie prípravy a dobrého priebehu schôdzí VZ, jednak že absencie žalobcu nevychádzajú zo súkromnej sféry, ale z výkonu činností zastupovania zamestnancov, by nemohla mať za dôsledok zvrátenie postoja Súdu pre verejnú službu.
61 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že v tomto prípade nebolo odpočítanie dní dovolenky žalobcu administratívou Eurostatu v rozpore s článkom 60 služobného poriadku.
62 To isté platí pre ostatné ustanovenia, ktorých sa žalobca dovoláva na podporu svojho prvého žalobného dôvodu, ako aj pre porušenie odborovej slobody. To je najmä prípad údajného porušenia článku 57 služobného poriadku uvádzaného žalobcom, keďže tento článok vymedzuje len právo úradníkov na dovolenku, ktoré v tomto prípade nebolo žalobcovi uprené. Pokiaľ ide o článok 59 služobného poriadku, ten sa týka úradníkov, ktorí nemôžu svoje povinnosti vykonávať pre chorobu alebo úraz, zatiaľ čo v tejto veci sa sporná otázka zníženia nároku na dovolenku netýkala takýchto predpokladov. Žalobca v každom prípade nepredložil žiadnu samostatnú argumentáciu svedčiacu o údajnom porušení týchto dvoch článkov. Okrem toho ani zo stotožnenia povinností členov VZ so službou, ktorú majú zabezpečovať vo svojom orgáne (ako sa uvádza v článku 1 šiestom odseku prílohy II služobného poriadku), ani zo zákazu akejkoľvek ujmy pre zástupcov zamestnancov zo strany inštitúcií (ako sa uvádza v článku 1 šiestom odseku prílohy II služobného poriadku a článku 1 ods. 2 rámcovej dohody), a napokon ani z vlastného pojmu odborovej slobody, ktorej sa žalobca dovoláva, nemožno vyvodzovať všeobecné právo zástupcov zamestnancov byť neprítomný na pracovisku v rámci svojho služobného zaradenia bez predchádzajúceho povolenia od svojho priameho nadriadeného (alebo aspoň, v zmysle bodu 54 tohto rozsudku, bez jeho predbežného informovania) a nevenovať práci vo svojom služobnom zaradení nijaký čas; to platí tým skôr, ak tieto absencie pokrývajú zásadnú časť pracovného času či dokonca celý pracovný čas a ak sa netvrdí, a už vôbec nie je dokázané, že administratíva odmietla prideliť dotknutej osobe prostriedky potrebné na výkon jej povinností v oblasti zastupovania.
63 Závery, ku ktorým Súd pre verejnú službu dospel v bodoch 61 a 62 tohto rozsudku, platia i pre dni dovolenky, ktoré boli odpočítané za pracovné cesty, ktoré žalobca uskutočnil v roku 2007 do Bruselu z dôvodu odborového zastupovania, konkrétne 30. januára, 14. februára, 2. a 22. marca, 28. júna, ako aj 12., 18. a 26. júla. Aj v prípade absencií spojených s týmito pracovnými cestami mal žalobca povinnosť požiadať svojho vedúceho odboru v rámci Eurostatu o predchádzajúci súhlas (alebo ho aspoň, v zmysle bodu 54 tohto rozsudku, predbežne informovať); to platí tým skôr, že pokiaľ ide o plánované oficiálne schôdze, nemohli existovať problémy toho typu, ktoré sú uvedené v bode 57 tohto rozsudku, teda praktické problémy alebo povinnosť dôvernosti.
64 Okrem toho, hoci bolo odôvodnené, aby v prípade každej služobnej cesty do Bruselu, ktorú žalobca vykonal pre odborové zastúpenie, venoval tejto ceste celý pracovný deň, a tak prekročil pracovný čas, ktorý mohol takýmto činnostiam venovať, keďže bol uvoľnený na odborové účely len na 50 %, bol žalobca povinný nahradiť takúto situáciu tým, že by za každý deň služobnej cesty do Bruselu pracoval celý deň vo svojom odbore služobného zaradenia v Eurostate. V každom prípade však ide len o výhradu týkajúcu sa odpočítania štyroch dní dovolenky za osem dní pracovných ciest do Bruselu pre odborové zastúpenie. Počas obdobia, ktorého sa týkajú napadnuté rozhodnutia, však Eurostat nepristúpil k odpočítaniu dní dovolenky za dni, počas ktorých mal žalobca zo zdravotných dôvodov znížený úväzok a pritom nevenoval žiadnu časť pracovného času práci vo svojom služobnom zaradení. Administratíva Eurostatu naopak akceptovala, že počas týchto dní (pozri bod 26 tohto rozsudku) venoval žalobca zostávajúcich 50 % svojho pracovného času zastupovaniu zamestnancov, hoci, ako Komisia uviedla v rámci odpovedí na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, Eurostat mohol z tohto dôvodu odpočítať dni z nároku žalobcu na dovolenku (tento počet dní by bol vyšší než počet dní odpočítaných za služobné cesty do Bruselu) a môže tak stále urobiť, „ak by Súd pre verejnú službu nemohol súhlasiť s tvrdeniami [Komisie]“. Z odpovedí žalobcu na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania tiež vyplýva, že za obdobie (ktorého sa napadnuté rozhodnutia netýkajú), počas ktorého mal zo zdravotných dôvodov znížený úväzok, teda od 10. septembra do 21. decembra 2007, Eurostat neodpočítal z jeho nároku na dovolenku ani jeden deň, hoci zvyšok svojho pracovného času venoval výhradne zastupovaniu zamestnancov v zmysle služobného poriadku a odborovému zastupovaniu zamestnancov.
65 Tento žalobný dôvod preto musí byť zamietnutý ako nedôvodný.
O žalobnom dôvode založenom na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery a pravidla patere legem quam ipse fecisti
66 Podľa ustálenej judikatúry sa právo dovolávať sa ochrany legitímneho očakávania týka všetkých osôb, ktoré dostali od administratívy presné, bezpodmienečné a súhlasné ubezpečenie (rozsudky Súdu prvého stupňa z 27. februára 1996, Galtieri/Parlament, T‑235/94, Zb. VS s. I‑A‑43 a II‑129, body 63 a 65, a zo 16. marca 2005, Ricci/Komisia, T‑329/03, Zb. VS s. I‑A‑69 a II‑315, bod 79; rozsudky Súdu pre verejnú službu z 21. februára 2008, Skoulidi/Komisia, F‑4/07, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 79, a zo 4. novembra 2008, Van Beers/Komisia, F‑126/07, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 70).
67 V tejto veci, ak by sme aj predpokladali, že nečinnosť Eurostatu počas rokov 2005 a 2006 týkajúca sa trvalej absencie žalobcu v jeho služobnom zaradení znamenala v zmysle vyššie uvedenej judikatúry „presné, bezpodmienečné a súhlasné ubezpečenie“ zo strany administratívy, ktorá tolerovala jednak to, že dotknutá osoba vykonáva svoje činnosti zastupovania zamestnancov bez odvedenia akejkoľvek práce na oddelení svojho služobného zaradenia, jednak to, že je oslobodená od svojej povinnosti získať od svojho vedúceho odboru predchádzajúci súhlas (alebo ho aspoň, v zmysle bodu 54 tohto rozsudku, vopred informovať), takéto konštatovanie môže v každom prípade platiť len do odoslania oznámenia z 27. septembra 2006 alebo najneskôr oznámenia zo 16. januára 2007 žalobcovi. Týmito oznámeniami ho jeho vedúci odboru požiadal, aby sa dostavil na miesto svojho služobného zaradenia na 50 % svojho pracovného času a aby vykonával úlohy s tým spojené, ďalej mu oznámil, že úplná absencia práce pre služobné zaradenie nie je bez formálneho uvoľnenia v súlade so služobným poriadkom, a je tak protiprávna, a napokon ho požiadal, aby mu vopred oznamoval akúkoľvek absenciu, aby tak existoval predchádzajúci súhlas; na dôvažok, v oznámení z 27. septembra 2006 žalobcov vedúci odboru vyhlásil, že obsah tohto oznámenia „nemá vplyv na prípadné dôsledky vyplývajúce z neprítomnosti na pracovisku a nevykonávania práce počas obdobia od dátumu [pridelenia] k odboru E.5“.
68 Už od prijatia týchto oznámení a neskôr, teda počas obdobia, ktorého sa týkajú napadnuté rozhodnutia, sa žalobca nemohol odvolávať na žiadne ubezpečenie od administratívy Eurostatu, a už vôbec nie na legitímne očakávanie v zmysle judikatúry citovanej v bode 66 tohto rozsudku, a ani na právo na zachovanie situácie, ktorá exitovala počas rokov 2005 a 2006.
69 Okrem toho zo spisu vyplýva, že hoci výklad a uplatňovanie príslušných ustanovení služobného poriadku v tejto veci neboli zo strany Eurostatu ustálené a nemenné a postoj administratívy voči dotknutej osobe nebol vždy jasný a koherentný, stále platí, že Eurostat konal zodpovedne, keď žalobcu upozornil, a to už citovanými oznámeniami z 27. septembra 2006 a zo 16. januára 2007, na jeho povinnosť začať dochádzať na miesto svojho služobného zaradenia v Eurostate, na protiprávnosť jeho absencií so zreteľom na služobný poriadok, a na potrebu predchádzajúceho oznámenia a povolenia jeho absencií.
70 Pokiaľ ide o výhrady spojené s povinnosťou Komisie dodržiavať v zmysle zásady pacta sunt servanda ustanovenia článkov 57, 59 a 60 služobného poriadku, článok 1 šiesty odsek prílohy II služobného poriadku, ako aj článok 1 ods. 2 rámcovej dohody, a okrem toho, že pokiaľ ide o povinnosť Komisie dodržiavať tieto ustanovenia, pracovnoprávny vzťah žalobcu a administratívy vyplýva zo služobného poriadku a nie zo zmluvy, je namieste konštatovať, že vzhľadom na úvahy uvedené v rámci prvého žalobného dôvodu musí byť aj táto výhrada odmietnutá.
71 Žalobný dôvod vychádzajúci z porušenia zásady ochrany legitímnej dôvery a pravidla patere legem quam ipse fecisti preto musí byť odmietnutý ako nedôvodný.
O trovách
72 Podľa článku 87 ods. 1 rokovacieho poriadku, s výhradou iných ustanovení ôsmej kapitoly druhej hlavy tohto rokovacieho poriadku, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 2 toho istého článku môže Súd pre verejnú službu, ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, prípadne že nie je povinný nahradiť trovy konania vôbec.
73 V tejto veci je účastníkom, ktorý nemal vo veci úspech, žalobca. Preto, a keďže neexistujú dôvody odôvodňujúce uplatnenie článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu všetkých trov konania.
Z týchto dôvodov
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. G. Lebedef je povinný nahradiť všetky trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 7. júla 2009.
W. Hakenberg | | S. Gervasoni |
Znenie tohto rozhodnutia, ako aj znenia v ňom citovaných rozhodnutí súdnych orgánov Európskej únie sú k dispozícii na internetovej stránke www.curia.europa.eu