ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (tretia komora)
z 13. marca 2013 (*)
„Verejná služba – Úradníci – Článok 43 prvý odsek služobného poriadku – Oneskorené vypracovanie správ o služobnom postupe – Nemajetková ujma – Strata príležitosti byť povýšený“
Vo veci F‑91/10,
ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ uplatniteľného na Zmluvu o ESAE podľa jej článku 106a,
AK, bývalá úradníčka Európskej komisie, s bydliskom v Esbo (Fínsko), v zastúpení: S. Orlandi, A. Coolen, J.‑N. Louis a É. Marchal, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: G. Berscheid a J. Baquero Cruz, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora),
v zložení: predseda S. Van Raepenbusch (spravodajca), sudcovia R. Barents a K. Bradley,
tajomník: J. Tomac, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 20. júna 2012,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrhom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 30. septembra 2010 AK navrhuje,
– po prvé, zrušiť rozhodnutie Komisie Európskych spoločenstiev z 24. novembra 2009, ktorým sa zamieta jej žiadosť na jednej strane, o náhradu ujmy, ktorú utrpela z dôvodu nevypracovania správ o služobnom postupe (ďalej len „SSP“) pre obdobia 2001 – 2002, 2004, 2005 a 2008, a na druhej strane, o začatie administratívneho vyšetrovania ohľadom skutkových tvrdení o psychickom obťažovaní,
– po druhé, zaviazať Komisiu na náhradu škody.
Právny rámec
2 Podľa článku 24 prvého odseku Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení účinnom v čase prijatia rozhodnutia z 24. novembra 2009 (ďalej len „služobný poriadok“):
„Spoločenstvá pomôžu každému úradníkovi, najmä v konaní proti osobe, ktorá sa dopúšťa vyhrážania, urážania alebo ohovárania, alebo pri útoku na osobu alebo majetok, ktorému je vystavený on alebo jeho rodinný príslušník z dôvodu svojho postavenia alebo svojich povinností.“
3 Článok 43 prvý odsek služobného poriadku stanovuje:
„Spôsobilosť, výkonnosť a správanie sa každého zamestnanca v službe sú predmetom pravidelnej správy, vypracovanej aspoň raz za dva roky tak, ako to každej inštitúcii vyplýva [raz za dva roky za podmienok stanovených každou inštitúciou – neoficiálny preklad]…“.
4 Podľa článku 13 prílohy VIII služobného poriadku týkajúcej sa systému dôchodkového zabezpečenia:
„1. …úradník, ktorý nedovŕšil 65 rokov veku, ktorý kedykoľvek počas obdobia, v ktorom získaval práva na dôchodok, je uznaný posudkovou komisiou za osobu trpiacu úplnou trvalou invaliditou, ktorá mu bráni v plnení povinností zodpovedajúcich pracovnému miestu v jeho profesijnej kategórii, a ktorý musí z týchto dôvodov prerušiť svoju službu v Spoločenstvách, má počas trvania tejto práceneschopnosti nárok na podporu v invalidite, uvedenú v článku 78 služobného poriadku.
2. Osoby poberajúce podporu v invalidite nesmú vykonávať zárobkovú pracovnú činnosť bez predchádzajúceho povolenia ustanovujúceho [menovacieho – neoficiálny preklad] orgánu…“
Skutkové okolnosti
5 Rozhodnutím menovacieho orgánu z 25. januára 1999, ktorým sa nahradilo rozhodnutie z 9. septembra 1997, žalobkyňa nastúpila do služobného pomeru do Komisie ako úradníčka v skúšobnej dobe v platovej triede A 5, platovom stupni 1.
6 SSP žalobkyne za obdobie od 1. júla 2001 do 31. decembra 2002 (ďalej len „SSP 2001/2002“) prijatá pôvodne 10. apríla 2003, bola zrušená po prvý krát Súdom prvého stupňa Európskych spoločenstiev rozsudkom z 20. apríla 2005, [AK]/Komisia (T‑86/04, ďalej len „rozsudok z 20. apríla 2005“). Administratíva vypracovala novú SSP prijatú odvolacím hodnotiteľom 2. júna 2006 za vyššie uvedené obdobie, ale táto SSP bola tiež zrušená rozsudkom Súdu prvého stupňa zo 6. októbra 2009, [AK]/Komisia (T‑102/08 P, ďalej len „rozsudok zo 6. októbra 2009“). Posledná verzia SSP 2001/2002 bola prijatá v priebehu tohto konania, dňa 25. januára 2012.
7 SSP žalobkyne za rok 2004 (ďalej len „SSP 2004“) bola pôvodne prijatá 14. januára 2005, ale bola zrušená rozsudkom Súdu pre verejnú službu z 13. decembra 2007, [AK]/Komisia (F‑42/06, ďalej len „rozsudok z 13. decembra 2007“). Bola nahradená novou SSP 2004 vypracovanou v priebehu tohto konania, dňa 25. januára 2012.
8 Pokiaľ ide o SSP žalobkyne za rok 2005 (ďalej len „SSP 2005“), menovací orgán 23. apríla 2007 vyhovel sťažnosti, ktorú žalobkyňa podala, a teda konanie, ktoré malo viesť k vypracovaniu SSP, sa muselo zopakovať. SSP 2005 bola nakoniec oznámená žalobkyni v priebehu konania, listom z 8. júna 2012.
9 Napokon, SSP žalobkyne za rok 2008 (ďalej len „SSP 2008“) ešte 20. septembra 2012, teda dňa, kedy bola vec predložená na poradu sudcom, nebola dokončená.
10 Žalobkyňa bola povýšená do platovej triedy AD 12 1. marca 2008.
11 Menovací orgán po tom, ako konštatoval, že k 1. septembru 2008 bola žalobkyňa 426 dní neprítomná z dôvodu choroby v priebehu troch rokov, rozhodol v decembri 2008 o predložení veci posudkovej komisii, ktorá jednohlasne prijala záver, že žalobkyňa trpí úplnou trvalou invaliditou, ktorá jej bráni v plnení povinností zodpovedajúcich pracovnému miestu v jej profesijnej kategórii. Na základe týchto záverov menovací orgán 7. mája 2009 rozhodol ukončiť službu žalobkyne z dôvodu trvalej práceneschopnosti a priznať jej podporu v invalidite s účinnosťou od 1. júna 2009.
12 Dňa 24. júla 2009 žalobkyňa podala sťažnosť proti vyššie uvedenému rozhodnutiu o jej odchode do dôchodku z dôvodu invalidity. Táto sťažnosť bola zamietnutá rozhodnutím menovacieho orgánu z 29. októbra 2009.
13 Medzičasom, 10. augusta 2009, žalobkyňa podala žiadosť o pomoc smerujúcu k začatiu administratívneho vyšetrovania s cieľom preukázať skutkové okolnosti obťažovania, ktorého sa cítila byť obeťou, ako aj k priznaniu náhrady ujmy, ktorú mala utrpieť počas roku 2003 z dôvodu mnohých nezrovnalostí pri vypracovaní jej SSP, administratívneho spravovania jej neprítomností z dôvodu choroby ako aj neprimeranosti jej pracovného prostredia vo vzťahu k jej chorobe. Žalobkyňa poukazuje najmä na majetkovú ujmu spočívajúcu v rozdiele medzi jej podporou v invalidite a odmenou, ktorú by poberala, ak by jej bolo umožnené pracovať. Tieto žiadosti boli zamietnuté menovacím orgánom rozhodnutím z 24. novembra 2009 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
14 Listom svojho právneho zástupcu z 24. februára 2010 podala žalobkyňa proti napadnutému rozhodnutiu sťažnosť na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Táto sťažnosť bola zamietnutá rozhodnutím menovacieho orgánu z 18. júna 2010, oznámeného žalobkyni 21. júna 2010.
Návrhy účastníkov konania a konanie
15 Žalobkyňa navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu, aby jej zaplatila:
„– 53 000 [eur] za stratu možnosti byť povýšená do platovej triedy A 5 v rámci povyšovania v roku 2003, s úpravou jej práv na dôchodok zaplatením zodpovedajúcich príspevkov,
– 400 [eur] mesačne (ktoré zodpovedajú 70 % rozdielu medzi podporou v invalidite, ktorú poberá, a podporou, ktorú by poberala, ak by bola v roku 2003 povýšená),
– 35 000 [eur] za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ktorá vyplýva z udržiavania jej protiprávnej administratívnej situácie, napriek, predovšetkým, rozsudkom [z 20. apríla 2005, 6. októbra 2009 a 13. decembra 2007]“,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
16 V pripomienkach zo 4. mája 2012 žalobkyňa zvýšila sumu náhrady svojej nemajetkovej ujmy jej ohodnotením na 70 000 eur.
17 Listom z 9. júla 2012 žalobkyňa ohodnotila náhradu ujmy, na ktorú má nárok za „stratu príležitosti byť povýšená v roku 2003, v roku 2005 alebo najneskôr v roku 2007… jednotlivo na 410 070 [eur], 204 996 [eur] a 90 130 [eur]“.
18 Komisia navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
19 Listom z 30. septembra 2010 priloženým k žalobe žalobkyňa požiadala o anonymitu v tejto veci a tento návrh opätovne podala 7. mája 2012 napriek osobitnému kontextu žaloby.
20 Listom z 8. februára 2011 kancelária Súdu pre verejnú službu vyzvala účastníkov konania na účasť na neformálnom stretnutí na účely urovnania sporu zmierom. Po tomto stretnutí, ktoré sa konalo 1. marca 2011 za prítomnosti sudcu spravodajcu, bola účastníkom konania stanovená lehota na dosiahnutie zmieru. Súd pre verejnú službu, konštatujúc neschopnosť účastníkov konania dosiahnuť zmier, ukončil pokus o takýto zmier. Na záver pojednávania, ktoré sa konalo 20. júna 2012, však predseda komory vyzval účastníkov konania na účasť na novom neformálnom stretnutí. Súd pre verejnú službu po konštatovaní neúspechu tohto nového pokusu o urovnanie sporu zmierom ukončil ústnu časť konania a po podaní záverečných pripomienok predložil vec na poradu sudcom 20. septembra 2012.
Právny stav
21 Je potrebné pripomenúť, že žiadosť žalobkyne z 10. augusta 2009 mala dvojaký cieľ, a to získať náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy spôsobenej mnohými nezrovnalosťami pri vypracovaní SSP a získať pomoc Komisie prostredníctvom začatia administratívneho vyšetrovania o skutkových okolnostiach obťažovania. Napadnuté rozhodnutie zamietlo túto žiadosť v celom rozsahu. Vzhľadom na dvojaký predmet, ktorý obsahuje toto rozhodnutie, prvá časť návrhov žaloby, smerujúca k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, musí byť vykladaná tak, že smeruje k zrušeniu napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom zamietlo žiadosť o náhradu ujmy, a v rozsahu, v akom zamietlo žiadosť o pomoc pre psychické obťažovanie.
1. O návrhoch smerujúcich k zrušeniu napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom zamietlo žiadosť o náhradu ujmy žalobkyne
22 Žalobkyňa navrhuje zrušenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom zamietlo jej žiadosť o náhradu ujmy predložený 10. augusta 2009.
23 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry rozhodnutie inštitúcie o zamietnutí žiadosti o náhradu ujmy je neoddeliteľnou súčasťou predchádzajúceho administratívneho konania, ktoré predchádza žalobe o náhradu škody podanú na Súd pre verejnú službu, a v dôsledku toho v tomto kontexte návrhy na zrušenie nemožno posúdiť samostatne vo vzťahu k návrhom na náhradu ujmy. Akt, ktorý obsahuje stanovisko inštitúcie v období pred podaním žaloby, má totiž za následok iba to, že účastník konania, ktorý mal utrpieť ujmu, môže podať na Súd pre verejnú službu návrh na náhradu ujmy. V dôsledku toho nemožno rozhodnúť samostatne o návrhoch na zrušenie (rozsudky Súdu prvého stupňa z 23. októbra 2003, Sautelet/Komisia, T‑25/02, bod 45, a zo 14. októbra 2004, I/Súdny dvor, T‑256/02, bod 47; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 11. mája 2010, Maxwell/Komisia, F‑55/09, bod 48) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom zamietlo žiadosť o náhradu ujmy žalobkyne.
24 V dôsledku toho nemožno rozhodnúť o námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou, ktorú treba považovať za smerujúcu proti týmto návrhom na zrušenie a ktorá je založená na tom, že žalobkyňa nemá záujem na zrušení napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom zamietlo jej žiadosť o náhradu ujmy, pretože povinne odišla do dôchodku z dôvodu invalidity.
25 V dôsledku toho je tiež potrebné ďalej preskúmať návrhy žaloby na náhradu ujmy pred návrhmi na zrušenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že zamietlo žiadosť žalobkyne o pomoc.
2. O návrhoch smerujúcich k náhrade ujmy, ktorú žalobkyňa utrpela
O prípustnosti návrhov na náhradu škody
26 Z celej žaloby vyplýva, že žalobkyňa žiada svojimi návrhmi na náhradu ujmy na Súde pre verejnú službu náhradu ujmy, ktorú mala utrpieť v dôsledku skutočnosti, že SSP 2001/2002, 2004, 2005 a 2008 neboli včas riadne vypracované.
27 Žalobkyňa, opierajúc sa o rozsudok Súdneho dvora z 22. decembra 2008, Gordon/Komisia (C‑198/07 P), v rámci tvrdení týkajúcich sa dôvodnosti jej žaloby tvrdí, že jej odchod do dôchodku z dôvodu invalidity nemal mať za následok odňatie práva na riadne a spravodlivé hodnotenie jej práce. Význam SSP by sa mal posudzovať nielen z hľadiska ich užitočnosti pre služobný postup dotknutého úradníka, ale tiež z hľadiska posúdenia ľudských kvalít, ktoré dotknutý úradník preukázal pri výkone svojho zamestnania, obsiahnutého v SSP. Navyše SSP 2001/2002, 2004, 2005 a 2008 mohli predstavovať kritérium posúdenia pre lekársku komisiu, ktorá sa má vyjadriť k tomu, či má jej choroba pôvod v povolaní, pretože kvalifikácia choroby ako choroby z povolania môže závisieť od prostredia a pracovných podmienok, ktoré sú potvrdené v každej hodnotiacej správe.
28 Komisia sa naproti tomu domnieva, že žalobkyňa sa v dôsledku povinného odchodu do dôchodku z dôvodu invalidity nemôže dovolávať ujmy, ktorá údajne vyplýva z nevyhotovenia konečných SSP 2001/2002, 2004, 2005 a 2008. Rozsudok Gordon/Komisia, už citovaný, nie je v prejednávanom prípade relevantný, pretože v tejto veci povinný odchod do dôchodku z dôvodu úplnej trvalej invalidity nebol považovaný za definitívne preukázaný, a teda opätovná možnosť nástupu dotknutej osoby do služby nebola hypotetická (rozsudok Gordon/Komisia, už citovaný, bod 48). Nie je to však prípad prejednávanej veci.
29 V tejto súvislosti treba hneď skonštatovať, že tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého by SSP 2001/2002, 2004, 2005 a 2008 mohli prispieť k preukázaniu skutočnosti, že jej choroba má pôvod v povolaní, má špekulatívnu povahu. Vzhľadom na dotknuté SSP vypracované v priebehu konania sa dokonca zdá byť nesprávne, pretože tieto SSP neobsahujú žiadne objektívne spresnenie týkajúce sa pracovných podmienok žalobkyne. SSP 2005 a 2008 obsahujú nanajvýš nejasný odkaz samotnej žalobkyne na zlú kvalitu vzduchu v triede, stručný odkaz takisto žalobkyne na administratívne postupy vykonané v období medzi marcom a októbrom 2008 v súvislosti s jej zdravotným stavom, a krátku zmienku, tiež žalobkyne, na jej neschopnosť pracovať v priestoroch Komisie.
30 Okrem toho, v rozsudku Gordon/Komisia, už citovanom, Súdny dvor pripomenul, že aj keď je pravda, že úradník, v súvislosti s ktorým posudková komisia uznala, že sa nachádza v stave úplnej trvalej práceneschopnosti, odchádza povinne do dôchodku, situácia takého úradníka, najmä na rozdiel od situácie úradníka, ktorý dosiahne dôchodkový vek, sa môže zmeniť: takýto úradník totiž môže jedného dňa opäť začať vykonávať svoje funkcie v rámci inštitúcie, a teda jeho činnosť je len prerušená, pričom vývoj jeho situácie v rámci inštitúcie podmieňuje pretrvávanie podmienok odôvodňujúcich túto invaliditu, ktoré môže byť kontrolované v pravidelných intervaloch. Súdny dvor tiež rozhodol, že úradník v stave úplnej trvalej invalidity si zachováva záujem na napadnutí SSP (rozsudok Gordon/Komisia, bod 27 vyššie, body 46, 47 a 51).
31 Vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Gordon/Komisia, už citovaného, však úplná trvalá invalidita dotknutej osoby nebola považovaná za definitívnu a opätovná možnosť jej nástupu do služby nebola iba hypotetická, ale skutočná (rozsudok Gordon/Komisia, bod 27 vyššie, bod 48). V tomto kontexte Súdny dvor spresnil, že úradník uznaný za postihnutého úplnou trvalou invaliditou má rovnaké právo ako aktívny úradník, aby jeho SSP bola vypracovaná spravodlivo, objektívne a v súlade s normami riadneho hodnotenia, pokiaľ môže znovu nastúpiť do služby v inštitúciách (rozsudok Gordon/Komisia, bod 27 vyššie, bod 49).
32 V prejednávanom prípade sa však posudková komisia domnievala, že „nie je potrebné žiadne kontrolné lekárske vyšetrenie“ z dôvodu „stáleho charakteru choroby, ktorá spôsobila invaliditu“ žalobkyne, a teda skutočne treba vzhľadom na toto konštatovanie prijať záver, že jej opätovný nástup do služby je hypotetický.
33 Treba však pripomenúť, že v rozsudku Gordon/Komisia, už citovanom, sa Súdny dvor vyslovil vo vyššie uvedenom zmysle rozhodnutím o kasačných dôvodoch smerujúcich proti rozsudku Súdu prvého stupňa, ktorý sám sa týkal žaloby o neplatnosť smerujúcej proti SSP. Situácia je odlišná v prípade, ak ide, ako v prejednávanej veci, o posúdenie záujmu na konaní, avšak nie o zrušenie, ale o náhradu ujmy, a navyše nie ujmu spôsobenú údajne protiprávnou SSP, ale ujmu spôsobenú oneskorením administratívy s vypracovaním tejto SSP. V tomto prípade si totiž úradník, ktorý povinne odišiel do dôchodku z dôvodu invalidity, bez ohľadu na to, či je jeho opätovná možnosť nástupu do služby čisto hypotetická alebo skutočná, v zásade zachováva záujem na odškodnení za ujmu, ktorá mu skutočne vznikla v dôsledku tohto omeškania.
34 V dôsledku toho treba preto zamietnuť námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou a založenú na nedostatku záujmu žalobkyne na návrhoch na náhradu ujmy.
35 Záujem na odškodnení za skutočne vzniknutú ujmu z dôvodu omeškania s vypracovaním jeho SSP, ktorý si v zásade zachováva úradník, ktorý povinne odišiel do dôchodku z dôvodu invalidity, však tohto úradníka nezbavuje povinnosti dodržiavať pravidlá vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Európskej únie neustále pripomínané judikatúrou, a najmä podmienku, podľa ktorej na účely získania náhrady ujmy musí preukázať, že utrpel skutočnú a určitú ujmu (pozri napríklad rozsudok Súdneho dvora z 27. januára 1982, Birra Wührer a i./Rada a Komisia, 256/80, 257/80, 265/80, 267/80 a 5/81, bod 9; rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1996, Stott/Komisia, T‑99/95, bod 72; rozsudky Súdu pre verejnú službu z 12. mája 2011, Missir Mamachi di Lusignano/Komisia, F‑50/09, bod 117, rozsudok je predmetom odvolania pred Všeobecným súdom Európskej únie, vec T‑401/11 P, a z 13. septembra 2011, AA/Komisia, F‑101/09, bod 78). Táto otázka bude preskúmaná v rámci preskúmania dôvodnosti návrhov na náhradu ujmy.
36 Komisia tiež tvrdí, že SSP 2001/2002 bola zrušená rozsudkom z 20. apríla 2005 hlavne z dôvodu, že v tejto správe sa vyskytovali opakované odkazy na odôvodnené neprítomnosti pre chorobu, a že žalobkyňa v tejto veci nežiadala náhradu škody. Tiež poznamenáva, že hoci rozsudok zo 6. októbra 2009 zrušil novú SSP 2001/2002 z dôvodu nedostatku odôvodnenia, zamietol návrh žalobkyne na náhradu škody z dôvodu, že táto nová SSP, a najmä jej časť týkajúca sa výkonnosti, ktorá bola postihnutá vadou nedostatku odôvodnenia vytýkanou rozsudkom, neobsahovala v súvislosti so žalobkyňou žiadne výslovne negatívne tvrdenie, a teda zrušenie novej SSP 2001/2002 už samé osobe predstavovalo primeranú a dostatočnú náhradu za akúkoľvek nemajetkovú ujmu.
37 Komisia z toho vyvodzuje záver, že pokiaľ ide o SSP 2001/2002, návrh na náhradu ujmy, prinajmenšom pokiaľ ide o tvrdenú nemajetkovú ujmu, musí byť zamietnutý, pretože inak by bola porušená právna sila rozhodnutej veci.
38 Treba v tejto súvislosti pripomenúť, že žaloba je neprípustná z dôvodu právnej sily rozhodnutej veci, ktorá sa viaže k skoršiemu rozsudku, ktorým sa rozhodlo o žalobe týkajúcej sa tých istých účastníkov konania, toho istého predmetu a ktorá bola založená na tých istých dôvodoch (rozsudok Súdneho dvora z 19. septembra 1985, Hoogovens Groep/Komisia, 172/83 a 226/83, bod 9; rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. júna 1996, NMB a i./Komisia, T‑162/94, bod 37; rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 25. júna 2010, Imperial Chemical Industries/Komisia, T‑66/01, bod 197).
39 V prejednávanom prípade však žaloba nesmeruje k zrušeniu protiprávnej SSP a k náhrade ujmy spôsobenej takou SSP, ale k náhrade škody vyplývajúcej z omeškania pri vypracovaní SSP.
40 Z toho vyplýva, že táto žaloba nemá rovnaký predmet ako žaloby, o ktorých sa rozhodlo rozsudkami z 20. apríla 2005 a 6. októbra 2009.
41 Námietka neprípustnosti Komisie založená na porušení právnej sily rozhodnutej veci musí byť preto zamietnutá.
O dôvodnosti návrhov na náhradu ujmy
42 Podľa ustálenej judikatúry je vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie podmienený splnením niekoľkých podmienok týkajúcich sa nezákonnosti konania inštitúcií, skutočnosti údajnej škody a existencie príčinnej súvislosti medzi konaním a údajnou škodou (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2002, Morello/Komisia, T‑135/00, bod 130, a z 31. mája 2005, Dionyssopoulou/Rada, T‑105/03, bod 30; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 23. novembra 2010, Bartha/Komisia, F‑50/08, bod 53).
43 Súdu pre verejnú službu teda prináleží postupne preskúmať tieto podmienky.
O nezákonnosti konania vytýkaného Komisii
44 Žalobkyňa poukazuje na viacero nezákonných konaní.
45 Pokiaľ ide o prvé konanie vytýkané Komisii, žalobkyňa vo svojej žalobe konštatuje, že pre roky 2001/2002, 2004, 2005 a 2008 nebola vypracovaná žiadna SSP, a teda bol porušený článok 43 prvý odsek služobného poriadku. Napadnuté rozhodnutie je nezákonné v rozsahu, v akom nekonštatuje toto porušenie.
46 Pokiaľ ide o druhé konanie vytýkané Komisii, žalobkyňa, stále v rámci svojej žaloby, poznamenáva, že podľa článku 266 ZFEÚ administratíve prináleží prijať opatrenia nevyhnutné na odstránenie následkov protiprávností konštatovaných súdom Únie, ktorý zrušil rozhodnutia týkajúce sa vypracovania SSP 2001/2002 a 2004. Menovací orgán tým, že neprijal žiadne opatrenie na výkon rozsudkov z 20. apríla 2005 a zo 6. októbra 2009 ako aj rozsudku z 13. decembra 2007, zachoval dôsledky protiprávností konštatovaných súdom. Protiprávny stav tak pretrvával viac ako sedem rokov pokiaľ ide o SSP 2001/2002 a viac ako päť rokov pokiaľ ide o SSP 2004. Rovnaká úvaha platí aj pokiaľ ide o rozhodnutie menovacieho orgánu, ktoré vyhovelo sťažnosti žalobkyne proti rozhodnutiu týkajúcemu sa vypracovania jej SSP 2005, ktorá nebola dokončená.
47 Vo svojich ďalších pripomienkach vyjadrených v odpovedi na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, o ktorých rozhodol Súd pre verejnú službu, žalobkyňa spochybňuje konanie, ktoré viedlo k vypracovaniu SSP 2001/2002, 2004, 2005 a 2008, ktoré jej boli oznámené v priebehu konania, a domnieva sa, že tieto SSP nemôžu byť považované za dokončené správy. Domnieva sa najmä, že prekročenie primeranej lehoty na výkon rozhodnutia menovacieho orgánu z 23. apríla 2007 týkajúceho sa SSP 2005 a rozsudkov z 20. apríla 2005 a 6. októbra 2009, na jednej strane, a z 13. decembra 2007, na druhej strane, týkajúce sa, v príslušnom poradí, SSP 2001/2002 a SSP 2004, je teraz „do takej miery zásadné, že už nie je v tomto štádiu možné ich vypracovať“. Napokon vytýka Komisii, že neaktualizovala jej spis pre povýšenie, najmä tým, že neskúmala možnosť prideliť jej prednostné body.
48 Komisia sa domnieva, že návrh na náhradu ujmy nie je dôvodný, pretože jej nemožno pripísať žiadne pochybenie.
49 Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry administratíva musí dbať na pravidelné vypracovanie SSP v lehotách stanovených služobným poriadkom alebo pravidlami prijatými na jeho uplatňovanie a na vypracovanie SSP v náležitej forme, jednak z dôvodov riadnej správy vecí verejných ako aj z dôvodu ochrany záujmov úradníkov. V dôsledku toho, ak neexistujú osobitné okolnosti, administratíva sa dopúšťa nesprávneho služobného postupu, z ktorého môže vzniknúť jej zodpovednosť, pokiaľ je s vypracovaním SSP v omeškaní (rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. októbra 2003, Lebedef/Komisia, T‑279/01, body 55 a 56).
50 Treba zároveň pripomenúť, že inštitúcia, ktorej akt bol vyhlásený za neplatný, je povinná prijať opatrenia, aby vyhovela rozsudku o zrušení, ale tiež, že keďže výkon takého rozsudku vyžaduje prijatie určitého počtu administratívnych opatrení, inštitúcia disponuje primeranou lehotu na to, aby takému rozsudku vyhovela (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. júla 1997, Apostolidis a i./Komisia, T‑81/96, bod 37; rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 17. apríla 2007, C a F/Komisia, F‑44/06 a F‑94/06, bod 60). Inštitúcia preto poruší článok 266 ZFEÚ a dopustí sa pochybenia, ktoré môže viesť k vzniku zodpovednosti Únie, ak v prípade absencie osobitných ťažkostí s výkladom rozsudku o zrušení alebo praktických ťažkostí opomenie prijať konkrétne opatrenia na výkon tohto rozsudku v primeranej lehote (pozri v tomto zmysle rozsudok C a F/Komisia, už citovaný, body 63 až 67).
51 V prejednávanom prípade zo skutkových okolností uvedených v bode 6 a nasledovných bodoch tohto rozsudku vyplýva, že Komisia bola v značnom omeškaní s vypracovaním SSP 2001/2002, 2004, 2005 a 2008.
52 Komisia však tvrdí, že hodnotitelia boli až po vyhlásení rozsudku zo 6. októbra 2009, kedy už žalobkyňa bola na dôchodku z dôvodu invaliditu, informovaní o tom, že neprítomnosti pre chorobu mali byť zohľadnené, z dôvodu osobitných okolností, na účely priaznivejšieho hodnotenia, a že poznámky v hodnotiacej správe mali toto zohľadnenie obsahovať, zatiaľ čo na základe predchádzajúceho právneho stavu sa neprítomnosti pre chorobu mali v poznámkach formulovaných hodnotiteľmi posudzovať neutrálne.
53 Výklad pravidla práva Únie, ktorý podáva súd, však iba objasňuje a v prípade potreby spresňuje význam a pôsobnosť tohto pravidla tak, ako sa má alebo sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť. Z toho vyplýva, že takto vyložené pravidlo sa môže a musí uplatňovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred rozsudkom, ktorý podal dotknutý výklad (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 12. júla 2011, Komisia/Q, T‑80/09 P, bod 164). Z toho vyplýva, že výklad článku prvého odseku služobného poriadku uplatnený v rozsudku zo 6. októbra 2009 bol plne uplatniteľný na skutkovú a právnu situáciu žalobkyne aj pred vyhlásením tohto rozsudku. Nemožno preto zohľadniť údajnú neistotu judikatúry na účely oslobodenia Komisie od jej zodpovednosti.
54 Naproti tomu, v rámci tejto veci nemožno Komisii vytýkať, že neaktualizovala spis pre povýšenie žalobkyne tým, že neskúmala možnosť prideliť jej prednostné body, ako to žalobkyňa tvrdí vo svojich pripomienkach v odpovedi na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, o ktorých rozhodol Súd pre verejnú službu. Žalobkyňa tým, že poukazuje na toto údajne protiprávne konanie, tak vznáša novú výhradu a pridáva ju k výhradám uvedeným v jej žalobe. Zatiaľ čo povinnosť vypracovania SSP v stanovenom čase ukladá článok 43 prvý odsek služobného poriadku, na povyšovania, ktorých súčasťou je pridelenie prednostných bodov, sa vzťahuje článok 45 služobného poriadku. Predchádzajúce úvahy však nebránia tomu, aby pri posúdení škody, ktorá vznikla žalobkyni, Súd pre verejnú službu preskúmal, či žalobkyňa stratila možnosť povýšenia z dôvodu omeškaní Komisie pri vypracovaní jej SSP.
55 Napokon, Komisii nemožno vytýkať v rámci tejto žaloby, že sa dopustila nezrovnalostí pri vypracovaní SSP oznámených v priebehu konania, pretože inak by sa podstatným spôsobom zmenil predmet konania a obišli by sa vnútorné právne prostriedky.
56 Zo všetkého vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia sa dopustila pochybenia tým, že nevypracovala SSP REC 2001/2002, 2004, 2005 a 2008 v stanovených lehotách a v primeraných lehotách neprijala opatrenia na výkon rozsudkov z 20. apríla 2005, 13. decembra 2007 a 6. októbra 2009, ale žiadne iné pochybenie v súvislosti s vypracovaním SSP jej nemožno vytýkať po predložení veci Súdu pre verejnú službu.
57 Súdu pre verejnú službu preto prináleží preskúmať rozsah ujmy, ktorá mohla žalobkyni vzniknúť z dôvodu omeškania s vypracovaním SSP 2001/2002, 2004, 2005 a 2008.
O ujme, ktorú utrpela žalobkyňa
– O nemajetkovej ujme tvrdenej žalobkyňou
58 Žalobkyňa sa domnieva, že omeškanie s vypracovaním jej SSP 2001/2002, 2004, 2005 a 2008 jej spôsobilo nemajetkovú ujmu preto, že sa tak dostala do stavu neistoty a úzkosti, a preto, že sporná situácia pretrvala viac ako sedem rokov, a to počas štyroch hodnotených období.
59 Komisia v odpovedi tvrdí, že existencia nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu žiada žalobkyňa, nebola preukázaná.
60 Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry omeškanie, ku ktorému dôjde pri vypracovaní SSP, môže samo osebe spôsobiť úradníkovi ujmu z jednoduchého dôvodu, že jeho služobný postup môže byť ovplyvnený neexistenciou takej správy v čase, keď sa majú prijať rozhodnutia, ktoré sa ho týkajú (rozsudky Súdu prvého stupňa z 28. mája 1997, Burban/Parlament, T‑59/96, bod 68, a z 30. septembra 2004, Ferrer de Moncada/Komisia, T‑246/02, bod 68). Z tohto hľadiska možno pripustiť, že úradník, ktorý povinne odišiel do dôchodku z dôvodu invalidity, môže žiadať náhradu skutočnej a určitej nemajetkovej ujmy vyplývajúcej zo stavu neistoty a obáv v súvislosti s jeho profesijnou budúcnosťou, ktoré mohla vyvolať neexistencia SSP, keď bol v aktívnom služobnom pomere. Uvedené platí o to viac, že SSP predstavuje písomný a formálny dôkaz o kvalite práce, ktorú tento úradník vykonal v danom období.
61 V prejednávanom prípade možnosť žalobkyne získať náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej oneskoreným vypracovaním jej SSP nevyvracia okolnosť uvádzaná Komisiou, že Súd pre verejnú službu, keď zrušil SSP 2004 rozsudkom z 13. decembra 2007, zamietol návrh na náhradu nemajetkovej ujmy domnievajúc sa, že samotné zrušenie predstavovalo vhodnú a dostatočnú náhradu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorá mohla žalobkyni vzniknúť z dôvodu zrušeného aktu (rozsudok z 13. decembra 2007, bod 46). Pokiaľ ide o SSP 2005, táto istá možnosť nie je vyvrátená skutočnosťou, že táto SSP bola zrušená na základe sťažnosti rozhodnutím menovacieho orgánu z 23. apríla 2007 a že takéto zrušenie by malo mať rovnaký nápravný účinok akejkoľvek nemajetkovej ujmy ako rozsudok o zrušení.
62 Treba totiž opätovne zdôrazniť, že predmet tejto žaloby o náhradu ujmy v rozsahu, v akom smeruje k náhrade nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z toho, že SSP 2004 nebola riadne vypracovaná v stanovenej lehote, je odlišný od návrhov na náhradu ujmy zamietnutých rozsudkom z 13. decembra 2007, ktoré smerovali k náhrade nemajetkovej ujmy vyplývajúcej, podľa žalobkyne, z útokov na jej česť obsiahnutých v dotknutej SSP (rozsudok z 13. decembra 2007, bod 42). Rovnako zrušenie SSP 2005 rozhodnutím menovacieho orgánu z 23. apríla 2007 sankcionovalo jej nesprávnosť, a nie omeškanie s jej vypracovaním.
63 Naproti tomu treba uznať, že úradník, akým je žalobkyňa, ktorého perspektíva na možný nástup do služby je hypotetická, už nemôže tvrdiť, že za obdobie, ktoré začalo plynúť od jeho povinného odchodu do dôchodku, mu vznikla skutočná a určitá nemajetková ujma vyplývajúca zo stavu neistoty a obáv v súvislosti s jeho profesijnou budúcnosťou, pretože práve táto profesijná budúcnosť je hypotetická.
64 Je pravda, že Súd pre verejnú službu rozhodol v rozsudku z 10. novembra 2009, N/Parlament (F‑93/08, bod 46), že každému úradníkovi musí byť v každom prípade priznané právo na napadnutie správy o služobnom postupe, ktorá sa na neho vzťahuje. Okolnosti, na ktorých je založený tento rozsudok, však nie sú porovnateľné s okolnosťami tejto veci. V danom prípade nešlo o žalobu o náhradu škody podanú z dôvodu omeškania s vypracovaním SSP bývalým úradníkom poberajúcim podporu v invalidite, ktorého návrat do služby je hypotetický, ale o žalobu o neplatnosť podanú úradníkom, ktorý tvrdí, že napriek jeho preloženiu z Európskeho parlamentu do Komisie mal vždy záujem na konaní proti hodnotiacej správe vypracovanej Parlamentom práve preto, že bol vždy v aktívnom služobnom pomere (rozsudok N/Parlament, už citovaný, bod 45).
65 Obmedzenie možnosti žalobkyne získať náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej oneskoreným vypracovaním jej SSP stanovené v bode 63 tohto rozsudku nevyvracajú v prejednávanom prípade žalobkyňou uvádzané tvrdenia. Žalobkyňa tvrdí z hľadiska dôvodnosti svojej žaloby, že nemožno vylúčiť, že zmena pracovných podmienok platných v Komisii jej môže umožniť znovu začať vykonávať pracovné úlohy a že vývoj lekárskych poznatkov alebo dokonca práce zvolanej lekárskej komisie ohľadom uznania, že jej choroba má pôvod v povolaní, objasnia presné príčiny jej invalidity a prípade podmienky, za ktorých by mohla znovu začať vykonávať svoje pracovné úlohy v primeranom pracovnom prostredí. Dodáva, že by sa jej mohlo povoliť vykonávať inú profesijnú činnosť zlučiteľnú s jej invaliditou, za ktorú by bolo pre ňu užitočné, aby disponovala riadnym a spravodlivým ohodnotením svojej práce v Komisii.
66 Vzhľadom na opatrenia prijaté Komisiou na účely zaručenia primeraných pracovných podmienok žalobkyni tak, ako sú uvedené v napadnutom rozhodnutí, sa však prijatie novej prospešnej zmeny týchto podmienok zdá byť hypotetické. Rovnako vývoj lekárskych poznatkov alebo výsledky prác lekárskej komisie majú špekulatívnu povahu a nemôžu z právneho hľadiska učiniť pravdepodobným zmiernenie alebo zánik ochorenia žalobkyne a jej možný návrat do aktívneho služobného pomeru. Navyše vek žalobkyne, ktorá sa narodila v roku 1954, a ktorá v roku 2019 dosiahne vek povinného odchodu do dôchodku na základe článku 52 služobného poriadku, je okolnosťou, ktorá ešte viac znižuje pravdepodobnosť takéhoto návratu do činnej služby. Okrem toho tvrdenie, podľa ktorého by mohla vykonávať inú profesijnú činnosť zlučiteľnú s jej zdravotným stavom, je tiež iba hypotézou, ktorá nie je podopretá žiadnym konkrétnym dôkazom.
– O strate príležitosti, ktorú uvádza žalobkyňa
67 Žalobkyňa okrem iného tvrdí, že stratila príležitosť byť povýšená do platovej triedy A 4 – premenovanej na A*12 k 1. máju 2004, a potom AD 12 k 1. máju 2006 – v rámci povyšovania v roku 2003, hoci vzhľadom na počet jej odpracovaných rokov v nižšej platovej triede a skutočnosť, že jej zásluhy sa nezmenšili, by bolo také povýšenie viac ako pravdepodobné. Vzhľadom na nepridelenie bodov za zásluhy a prednostných bodov totiž Komisia nemohla od roku 2003 zohľadniť jej situáciu s cieľom prípadného povýšenia.
68 Komisia sa domnieva, že existencia majetkovej ujmy, ktorej náhradu žalobkyňa žiada na základe svojej údajnej strany príležitosti byť povýšená do platovej triedy AD 12 skôr, ako bola, nie je preukázaná.
69 Judikatúra uznala, že strata príležitosti, akou je predovšetkým strata príležitosti byť skôr povýšený, ak je dostatočne preukázaná, predstavuje nahraditeľnú majetkovú ujmu (rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 10. novembra 2010, ÚHVT/ Simões Dos Santos, T‑260/09 P, bod 104; rozsudok AA/Komisia, bod 36 vyššie, bod 81). V nadväznosti na túto judikatúru treba tiež zohľadniť, že úradník, ktorý povinne odišiel do dôchodku z dôvodu invalidity, si zachováva právo žiadať náhradu za stratu príležitosti byť povýšený, hoci perspektíva jeho návratu do služby je hypotetická, pretože táto strata príležitosti mu mohla spôsobiť ujmu v čase, keď bol v aktívnom služobnom pomere, a môže mať vplyv na výšku podpory v invalidite, ktorá mu je vyplácaná, ako aj na výšku starobného dôchodku, ktorý mu bude neskôr priznaný.
70 Komisia sa však domnieva, že je veľmi málo pravdepodobné, že nové hodnotenia môžu alebo mohli viesť k povýšeniu žalobkyne vzhľadom na významný rozdiel medzi bodmi získanými žalobkyňou a jednotlivými hranicami povýšenia v rokoch 2003 až 2008. Komisia uvádza, že na udelenie prípadných prednostných bodov generálnym riaditeľstvom, kde bola pridelená, nie je právny nárok, aj ak sú splnené podmienky, a že prípadné zvýšenie počtu bodov za zásluhy žalobkyne po riadnom dokončení sporných SSP bude dosť mierne.
71 Súd pre verejnú službu v tejto súvislosti konštatuje, že žalobkyňa nepredložila žiaden konkrétny dôkaz, ktorý by potvrdil jej tvrdenie, podľa ktorého mala veľkú príležitosť byť povýšená do platovej triedy A 4 v roku 2003. Vo svojej žalobe sa totiž obmedzuje na uvedenie počtu rokov, ktoré odpracovala v platovej triede A 5, priemerného počtu odpracovaných rokov v tejto platovej triede, nespresnila však jeho trvanie, a skutočnosť, že jej zásluhy sa nezmenšili. Takisto neuvádza viac detailov vo svojich ďalších pripomienkach v súvislosti so skutočnosťou, že mohla byť povýšená do platovej triedy A 4 v roku 2003 alebo neskôr v roku 2007. Aj za predpokladu, že žalobkyňa tým, že sa odvoláva na priemerný počet odpracovaných rokov v platovej triede, poukazuje na 25 % sadzbu pre povýšenie uvedenú v bode B prílohy I služobného poriadku, treba pripomenúť, že podľa článku 6 ods. 2 služobného poriadku táto sadzba vyjadruje iba priemerný služobný postup a najmä neporušuje zásadu povyšovania podľa zásluh.
72 Komisia naproti tomu predložila vyčíslene týkajúce sa hranice povýšenia z platovej triedy A 5 do platovej triedy A 4 v roku 2003, hranice povýšenia z platovej triedy A*11, pôvodne A 5, do platovej triedy A*12 v roku 2005 a hranice povýšenia z platovej triedy AD 11 do platovej triedy AD 12 v roku 2006, ktoré potvrdzuje tézu, podľa ktorej povýšenie žalobkyne v rámci niektorého z týchto povyšovaní je veľmi málo pravdepodobné. Rovnako spresnením, že žalobkyňa by potrebovala ďalších 12,5 boda na to, aby bola povýšená do AD 12 v roku 2007, Komisia dokazuje, že hoci nebolo matematicky nemožné, aby žalobkyňa bola povýšená do platovej triedy AD 12 pred rokom 2008, takáto možnosť však bola veľmi nepravdepodobná.
73 Navyše treba zdôrazniť, že napriek pridaniu jedného bodu za zásluhy v rámci SSP 2001/2002 a 2004 vypracovaných v priebehu konania a pol bodu v SSP 2005, tiež napísanej v priebehu konania, žalobkyňa zďaleka nedosahuje hranice povýšenia stanovené pre povyšovania pred rokom 2008, a to aj pri zohľadnení hypotetického pridelenia dodatočných prioritných bodov.
74 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti treba vyvodiť záver, že žalobkyňa má právo žiadať, na jednej strane, náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej zo stavu neistoty a obáv v súvislosti s jej profesijnou budúcnosťou, ktoré u nej mohla vyvolať neexistencia SSP 2001/2002, 2004, 2005 a 2008, keď bola v aktívnom služobnom pomere, a na druhej strane, náhradu majetkovej ujmy vyplývajúcej zo straty príležitosti byť povýšená v roku 2003 a najneskôr v roku 2007. V dôsledku tejto straty príležitosti je žalobkyňa tiež oprávnená žiadať náhradu ujmy, ktorú utrpela v dôsledku skutočnosti, že jej bola odňatá možnosť získať vyššiu podporu v invalidite a po jej ukončení vyšší starobný dôchodok. Pri náhrade tejto majetkovej ujmy však treba zohľadniť skutočnosť, že stratená príležitosť žalobkyne bola obzvlášť nízka.
O príčinnej súvislosti medzi pochybením a škodou
75 Podľa ustálenej judikatúry zodpovednosť inštitúcie zakladá iba také pochybenie, ktoré spôsobilo škodu v priamej príčinnej súvislosti s účinkom. Inak povedané, Úniu možno považovať za zodpovednú iba za ujmu, ktorá dostatočne priamo vyplýva z protiprávneho konania dotknutej inštitúcie (rozsudok Missir Mamachi di Lusignano/Komisia, bod 35 vyššie, bod 179).
76 Úradník sa predovšetkým nemôže sťažovať na omeškanie pri vypracovaní SSP, ktorá sa ho týka, pokiaľ mu toto omeškanie možno aspoň čiastočne pripísať alebo pokiaľ k nemu podstatným spôsobom prispel (rozsudky Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Tatti/Komisia, T‑296/01, bod 60; Lebedef/Komisia, bod 49 vyššie, bod 57, a Ferrer de Moncada/Komisia, bod 61 vyššie, bod 85).
77 V tejto súvislosti okolnosť uvádzaná Komisiou, že žalobkyňa neurobila všetko, čo mohla, aby zabránila omeškaniu pri vypracovaní jej SSP, nemôže v tomto prípade predstavovať okolnosť vylučujúcu zodpovednosť inštitúcie bez toho, aby bola viac spresnená.
78 Takisto, na účely odňatia práva žalobkyne sťažovať sa na omeškanie pri vypracovaní jej SSP nemožno žalobkyni pripísať, ako to tvrdí Komisia, nedostatok všeobecnej starostlivosti, pokiaľ v tejto súvislosti neexistuje podrobnejšia informácia. V prípade absencie preukázania akéhokoľvek zneužitia jej nemožno vytýkať, že dosť systematicky využíva všetky možnosti interných opravných prostriedkov (k tomuto naposledy uvedenému bodu pozri rozsudok Ferrer de Moncada/Komisia, bod 60 vyššie, bod 86) alebo tiež, že sa po tom, ako povinne odišla do dôchodku, vrátila žiť do svojej krajiny pôvodu, čo vyžaduje výmenu korešpondencie prostredníctvom pošty. Vzhľadom na to, využívanie interných opravných prostriedkov žalobkyňou a jej návrat do krajiny pôvodu predstavujú objektívne skutočnosti, ktoré ako také nemožno pripísať Komisii, pokiaľ neexistuje žiaden presný dôkaz o omeškaní Komisie pri spracovaní týchto okolností.
79 Treba preto pripustiť existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním Komisie a škodou vo vyššie uvedenom rozsahu.
O náhrade újm, ktoré vznikli žalobkyni
80 Vzhľadom na všetko vyššie uvedené teraz Súdu pre verejnú službu prináleží ohodnotiť škodu, ktorá žalobkyni vznikla, a stanoviť výšku náhrady, ktorá jej prináleží.
81 Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe požiadala, aby sa ohodnotenie majetkovej ujmy v prípade, ak Súd pre verejnú službu bude považovať podmienky na náhradu ujmy žalobkyne za splnené, mohlo vykonať až v neskoršej fáze a viesť k preskúmaniu Súdom pre verejnú službu iba v prípade, ak sa účastníkom konania nepodarí dohodnúť na výške odškodnenia.
82 Tento postup však treba odmietnuť. Súd pre verejnú službu totiž musí zobrať do úvahy, že dva pokusy o zmier boli neúspešné. Okrem toho, Komisia sa slobodne rozhodla nezaoberať sa v svojom vyjadrení k žalobe a na pojednávaní otázkou výšky prípadne dlžného odškodnenia, hoci k nej mohla zaujať stanovisko.
– O náhrade nemajetkovej ujmy žalobkyne
83 Žalobkyňa vo svojej žalobe ohodnotila ex æquo et bono čiastku potrebnú na náhradu jej nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla v dôsledku stavu neistoty a úzkosti, do ktorej ju uviedla absencia SSP 2001/2002, 2004, 2005 a 2008, na 35 000 eur.
84 Žalobkyňa vo svojich pripomienkach zo 4. mája 2012 zvýšila výšku náhrady jej nemajetkovej ujmy ohodnotiac ju na 70 000 eur z dôvodu zvýšenia tejto ujmy v nadväznosti na pochybenia, ktorých sa dopustila Komisia pri vypracovaní sporných SSP v priebehu konania a jej všeobecnom nedostatku starostlivosti.
85 V tejto súvislosti treba zohľadniť význam omeškaní spôsobených Komisiou pri vypracovaní SSP 2001/2002, 2004, 2005 a 2008, avšak so zreteľom na to, ako je uvedené v bode 63 tohto rozsudku, že nahraditeľná nemajetková ujma vyplývajúca zo stavu neistoty a obáv v súvislosti s profesijnou budúcnosťou, s ktorou bola žalobkyňa konfrontovaná, je obmedzená na obdobie, počas ktorého bola v aktívnom služobnom pomere, a teda obdobie plynúce od 1. júna 2009, dátumu, kedy povinne odišla do dôchodku z dôvodu invalidity, nemožno započítať.
86 Okrem toho treba pripomenúť, že podávanie interných opravných prostriedkov a návrat žalobkyne do krajiny pôvodu predstavujú objektívne skutočnosti, ktoré ako také nemožno pripísať ani žalobkyni ani Komisii na účely posúdenia škody, ktorú žalobkyňa utrpela z dôvodu oneskoreného vypracovania svojich SSP.
87 Napokon, Súd pre verejnú službu nemôže vyhovieť nároku žalobkyne, ktorý smeruje k získaniu zvýšených úrokov z omeškania z dôvodu údajných pochybení, ktorých sa dopustila Komisia pri vypracovaní SSP 2001/2002, 2004, 2005 a 2008 v priebehu konania, pretože by sa tak prejudikovala ich protiprávnosť a prekročil rámec predmetu konania stanovený žalobou.
88 Vzhľadom na vyššie uvedené kritériá posúdenia je potrebné ohodnotiť ex æquo et bono nemajetkovú ujmu žalobkyne na 15 000 eur.
– O náhrade za stratu príležitosti byť povýšená
89 Pokiaľ ide o náhradu za stratu príležitosti byť povýšená, žalobkyňa, domnievajúc sa, že jej povýšenie do platovej triedy A 4 pri povyšovaní v roku 2003 by bolo viac ako pravdepodobné, ak by bola riadne ohodnotená v stanovenom čase, ohodnotila svoju ujmu v žalobe na 70 % z rozdielu medzi odmenou vyplácanou ako úradníkovi v platovej triede A 5 a odmenou, ktorá by jej bola vyplácaná ako úradníkovi v platovej triede A 4 od povyšovania v roku 2003, teda 53 000 eur. Podľa žalobkyne je k tejto sume potrebné pridať sumu 400 eur mesačne, ktorá zodpovedá približne 70 % rozdielu medzi podporou v invalidite, ktorú poberá, a podporou v invalidite, ktorú by poberala, ak by bola povýšená do platovej triedy A 4 v roku 2003. Napokon treba upraviť jej nárok na starobný dôchodok vyplatením zodpovedajúcich príspevkov.
90 Vo svojich pripomienkach z 9. júla 2012 žalobkyňa odhadla zvýšenie odškodnenia, ktoré jej prináleží z dôvodu straty príležitosti byť povýšená v roku 2003, 2005 alebo neskôr v roku 2007 na základe 95 % miery pravdepodobnosti postupne na 410 000 eur, 204 996 eur a 90 130 eur. Tvrdí, že vzhľadom na nepridelenie bodov za zásluhy a prednostných bodov Komisia nemohla od roku 2003 zohľadniť jej situáciu s cieľom prípadného povýšenia a že znásobenie pochybení spôsobených Komisiou jej znemožnilo vykonať rozsudky z 20. apríla 2005, 13. decembra 2007 a 6. októbra 2009, ako aj rozhodnutie z 23. apríla 2007, ktorým sa vyhovelo jej sťažnosti proti SSP 2005.
91 Podľa judikatúry je na účely určenia výšky náhrady škody, ktorá sa má zaplatiť z dôvodu straty príležitosti, potrebné po identifikovaní povahy príležitosti, ktorej bol úradník pozbavený, preukázať dátum, od ktorého mohol túto príležitosť využívať, potom kvantifikovať túto príležitosť, a napokon upresniť, aké boli preňho finančné dôsledky takejto straty príležitosti (rozsudok AA/Komisia, bod 35 vyššie, bod 83).
92 Navyše podľa judikatúry, pokiaľ je to možné, musí byť príležitosť, ktorej bol úradník pozbavený, vymedzená objektívne, formou matematického koeficientu vyplývajúceho z presnej analýzy. Ak však uvedená príležitosť nemôže byť kvantifikovaná týmto spôsobom, pripúšťa sa, aby vzniknutá ujma bola ohodnotená ex æquo et bono (rozsudok AA/Komisia, bod 35 vyššie, body 93 a 94).
93 V prejednávanej veci Súd pre verejnú službu nemôže stanoviť matematický koeficient odrážajúci vzniknutú stratu príležitosti, pretože, na jednej strane, osobitné slabá povaha príležitosti, ktorú mala žalobkyňa na povýšenie do platovej triedy A 4 alebo rovnocennej platovej triedy pred 1. marcom 2008, bráni jej kvantifikácii, a na druhej strane, účastníci konania nepredložili Súdu pre verejnú službu presné analytické informácie, na základe ktorých by mohol určiť tento koeficient, pričom najmä žalobkyňa sa obmedzila na tvrdenie, že mala veľkú príležitosť byť povýšená pred týmto dátumom.
94 Využívajúc preto možnosť Súdu pre verejnú službu ohodnotiť vzniknutú ujmu ex æquo et bono treba žalobkyni priznať paušálnu sumu ako náhradu za stratu príležitosti, ktorú utrpela v dôsledku skutočnosti, že jej pracovné výkony v rokoch 2001/2002, 2004, 2005 a 2008 neboli riadne ohodnotené v stanovených lehotách (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu pre verejnú službu z 8. mája 2008, Suvikas/Rada, F‑6/07, body 143 a 144).
95 Pri ohodnotení výšky tejto náhrady je potrebné zohľadniť skutočnosť, že hoci príležitosť žalobkyne postúpiť do vyššej platovej triedy ako je platová trieda A 5 alebo rovnocenná platová trieda pred 1. marcom 2008 má osobitne slabú povahu, je dostatočná na preukázanie existencie ujmy, za ktorú je možné priznať primeranú náhradu. Navyše nemožno prehliadnuť, že žalobkyňa bola povýšená do platovej triedy AD 12 pri povyšovaní v roku 2008 (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 1. septembra 2010, Skareby/Komisia, T‑91/09 P, bod 72).
96 Vzhľadom na vyššie uvedené Súd pre verejnú službu stanovuje ex æquo et bono výšku náhrady, ktorá sa má priznať žalobkyni, za majetkovú ujmu vyplývajúcu zo straty príležitosti byť povýšená do platovej triedy A 4 pred 1. marcom 2008 na paušálnu sumu 4 000 eur.
97 Vzhľadom na paušálnu povahu takto priznanej náhrady nie je opodstatnené zaviazať Komisiu na úpravu práv na starobný dôchodok žalobkyne zaplatením ďalších príspevkov.
3. O návrhoch smerujúcich k zrušeniu napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom zamietlo žiadosť o pomoc
98 Žalobkyňa vytýka Komisii, že odmietla začať administratívne vyšetrovanie o skutkových okolnostiach obťažovania, ktorých mala byť obeťou. Zdôrazňuje, že nemá prístup k svojmu administratívnemu spisu na účely preukázania existencie týchto okolností alebo osobitných náležitostí ujmy, ktorú údajne utrpela, ako aj na účely prípadného predloženia týchto informácií lekárskej komisii, ktorá sa má vyjadriť k tomu, či má jej choroba pôvod v povolaní.
99 Treba skonštatovať, že žaloba neumožňuje s istotou určiť právny základ dôvodu smerujúceho k zrušeniu vzneseného žalobkyňou.
100 Za predpokladu, že tento dôvod treba vykladať tak, že je založený na článku 24 služobného poriadku a zjavne nesprávnom posúdení, treba poznamenať, že návrh žalobkyne na začatie vyšetrovania pre psychické obťažovanie bol v podstate založený na všeobecne formulovaných hypotetických tvrdeniach, pričom konkrétne okolnosti, na ktorých sú tieto obvinenia založené, nie sú upresnené, a nie je identifikovaný autor alebo autori obťažovania. Údajná nemožnosť žalobkyne dostať sa k svojmu administratívnemu spisu s cieľom preukázať skutkové okolnosti obťažovania alebo náležitosti ujmy nemôže založiť povinnosť administratívy začať vyšetrovanie iba na základe takýchto tvrdení. Judikatúra totiž vyžaduje od úradníka, ktorý tvrdí, že bol obťažovaný, aby predložil aspoň neúplné dôkazy, že útoky, ktorým bol údajne vystavený, sa skutočne odohrali (uznesenie Všeobecného súdu Európskej únie z 5. mája 2011, Marcuccio/Komisia, T‑402/09 P, body 37 a 39; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 5. júna 2012, Cantisani/Komisia, F‑71/10, bod 78). Vo všeobecnosti žalobkyňa, ak aj nedisponovala dôkazom, nepredložila ani žiadny nepriamy dôkaz o obťažovaní.
101 Pokiaľ ide osobitne o oneskorenie s vypracovaním SSP žalobkyne, treba poznamenať, že tieto omeškania, ak aj predstavujú nesprávny služobný postup, samé osobe nie sú okolnosťou, ktorá môže predstavovať neúplný dôkaz tak závažného aktu, akým je obťažovanie.
102 Okrem toho, a keďže sa dôvod žalobkyne musí vykladať tak, že odkazuje tiež na pomoc, o ktorú požiadala z dôvodu svojich zdravotných problémov, treba skonštatovať, že sa nezdá, vzhľadom, na jednej strane, na stručnosť tohto dôvodu a, na druhej strane, na opatrenia prijaté Komisiou na zabezpečenie primeraných pracovných podmienok uvedených v napadnutom rozhodnutí pre dotknutú osobu, že Komisia porušila článok 24 služobného poriadku alebo sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že jej odoprela túto pomoc.
103 Napokon sa nezdá, že by žalobkyňa spochybnila odpoveď, ktorú poskytol menovací orgán vo svojom rozhodnutí z 18. júna 2010 na žiadosť o prístup žalobkyne k jej lekárskemu spisu.
104 Dôvod musí byť zamietnutý rovnako ako návrhy smerujúce k zrušeniu napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom zamietlo žiadosť o pomoc.
O trovách
105 Podľa článku 87 ods. 1 rokovacieho poriadku, pokiaľ ďalšie ustanovenia ôsmej kapitoly druhej hlavy tohto rokovacieho poriadku neustanovujú inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 2 toho istého článku môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, ak to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, resp. ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania.
106 Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že žalobkyňa uspela vo svojich hlavných návrhoch, teda v návrhoch na náhradu ujmy, ktorú utrpela v dôsledku omeškaní s vypracovaním jej SSP a, v dôsledku toho, že Komisia je účastníkom konania, ktorý nemal úspech. Okrem toho žalobkyňa vo svojich návrhoch výslovne navrhla, aby bola Komisia zaviazaná na náhradu trov konania. Keďže okolnosti prejednávanej veci neodôvodňujú uplatnenie ustanovení článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku, musí Komisia znášať svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalobkyni.
Z týchto dôvodov
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Európska komisia je povinná zaplatiť AK sumu 15 000 eur ako náhradu za jej nemajetkovú ujmu.
2. Európska komisia je povinná zaplatiť AK sumu 4 000 eur ako náhradu za stratu príležitosti byť povýšená do platovej triedy vyššej ako A 5 alebo rovnocennej platovej triedy pred 1. marcom 2008.
3. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
4. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli AK.
Van Raepenbusch | Barents | Bradley |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. marca 2013.
W. Hakenberg | | S. Van Raepenbusch |