Language of document :

Odvolanie podané 14. februára 2020: Archimandritis Sarantis Sarantos, Protopresvyteros Ioannis Fotopoulos,

Protopresvyteros Antonios Bousdekis,

Protopresvyteros Vasileios Kokolakis,

Estia Paterikon Meleton,

Christos Papasotiriou,

Charalampos Andralis, proti uzneseniu Všeobecného súdu (deviata komora) z 11. decembra 2019 vo veci T-547/19, Sarantis Sarantos/Európsky parlament, Rada Európskej únie a Európska komisia

(vec C-84/20 P)

Jazyk konania: gréčtina

Účastníci konania

Odvolatelia: Archimandritis Sarantis Sarantos, Protopresvyteros Ioannis Fotopoulos, Protopresvyteros Antonios Bousdekis,Protopresvyteros Vasileios Kokolakis, Estia Paterikon Meleton,Christos Papasotiriou,Charalampos Andralis, (v zastúpení C. Papasotiriou, avvocato)

Ďalší účastníci konania: Európsky parlament, Rada Európskej únie

Návrhy odvolateľov

Odvolatelia navrhujú, aby Súdny dvor,

rozhodol o ich žalobe z 31. júla 2019 bez toho, aby vrátil vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie,

zrušil uznesenie deviatej komory Všeobecného súdu Európskej únie z 11. decembra 2019, ktoré sa týka vyššie uvedenej žaloby zapísanej do registra pod číslom 923557 a vyhovel žalobe v celom rozsahu,

zrušil nariadenie (EÚ) 2019/11571 z 20 júna 2019,

uložil odporcom povinnosť nahradiť trovy konania.

Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia

Na podporu svojho odvolania odvolatelia uvádzajú dva odvolacie dôvody:

V prvom odvolacom dôvode tvrdia, že napadnuté uznesenie tým, že sa zamietla ich žaloba ako neprípustná a bolo najmä rozhodnuté, že „napadnuté nariadenie nemá dopad na žalobcov, ktorí sú fyzickými osobami, z dôvodu určitých vlastností, ktoré sú pre nich typické alebo z dôvodu faktickej situácie, ktorá ich v porovnaní s akoukoľvek inou osobou charakterizuje, ale z dôvodu ich viery, ktorú vyznáva v skutočnosti alebo potenciálne neurčitý počet ľudí. Uvedení žalobcovia preto nie sú napadnutým nariadením osobne dotknutí v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ“, porušilo článok 263 štvrtý odsek, článok 19 štatútu Súdneho dvora Európskej únie, zásadu proporcionality, preambulu ako aj článok 47 a článok 52 ods.1 Charty základných práv Európskej únie (2000/C 364/1), článok 5 ods. 1 a článok 4 Zmluvy o Európskej únii (samostatne a v spojení s protokolom č. 2 vzhľadom na uplatnenie zásady proporcionality), ako i príslušnú judikatúru. To z tohto dôvodu, že žalobcovia vo svojej žalobe tvrdia, že napadnuté nariadenie porušuje ich ľudské práva, vrátane základných práv zakotvených v Charte základných práv Európskej únie (ľudská dôstojnosť, náboženské presvedčenie, právo vzniesť námietku v súvislosti so slobodou náboženského vyznania, osobný život a slobodu, osobné údaje, právo na výslovný súhlas s ich akýmkoľvek spracovaním), takže nariadenie sa ich dotýka bezprostredne a osobne a z dôvodu samotnej povahy ich práv, do ktorých bolo zasiahnuté ako do základných ľudských práv sú žalobcovia oprávnení podať žalobu o neplatnosť na Všeobecnom súde v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, ktorý má ako súd Únie priamo povinnosť preskúmavať neplatnosť nariadenia v prípade porušenia základných ľudských práv.

V druhom odvolacom dôvode tvrdia, že Všeobecný súd, ktorý vydal napadnuté uznesenie, tým, že rozhodol, že zastúpenie šiesteho žalobcu t. j. advokáta Christosa Papasotirioua na Všeobecnom súde je neprípustné, a to preto, že „šiesty žalobca nevyužil služby advokáta, ktorý je treťou osobou, aby ho zastupoval, ale konal vo svojom mene, keď sám podpísal žalobu a využil svoje postavenie advokáta na základe potvrdenia uvedeného v článku 51 ods.2 rokovacieho poriadku“, podal nesprávny výklad contra legem článku 19 štatútu Súdneho dvora Európskej únie a porušil článok 47 Charty základných práv Európskej únie a zásadu proporcionality, ako aj príslušné ustanovenia právnych predpisov únie, ktoré zaručujú túto zásadu.

____________

1 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1157 z 20. júna 2019 o posilnení zabezpečenia preukazov totožnosti občanov Únie a dokladov o pobyte vydávaných občanom Únie a ich rodinným príslušníkom vykonávajúcim svoje právo na voľný pohyb (Ú. v. EÚ L 188, 2019, s. 67).