Language of document : ECLI:EU:F:2013:154

ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (tretia komora)

z 23. októbra 2013

Vec F‑148/12

Ulrik Solberg

proti

Európskemu monitorovaciemu centru pre drogy a drogovú závislosť (EMCDDA)

„Verejná služba – Bývalý dočasný zamestnanec – Hodnotiaca správa – Záujem na konaní – Povinnosť odôvodnenia – Rozsah voľnej úvahy“

Predmet:      Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, ktorou U. Solberg navrhuje zrušenie rozhodnutia orgánu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) Európskeho monitorovacieho centra pre drogy a drogovú závislosť (EMCDDA alebo ďalej len „monitorovacie centrum“) z 5. marca 2012 o vypracovaní jeho hodnotiacej správy za rok 2011

Rozhodnutie:      Žaloba sa zamieta. U. Solberg znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložilo Európske monitorovacie centrum pre drogy a drogovú závislosť.

Abstrakt

1.      Žaloby úradníkov – Záujem na konaní – Žaloba o neplatnosť hodnotiacej správy podaná dočasným zamestnanom po skončení jeho pracovného pomeru – Zachovanie záujmu na konaní

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

2.      Úradníci – Hodnotenie – Hodnotiaca správa – Povinnosť odôvodnenia – Rozsah

Charta základných práv Európskej únie, článok 41; služobný poriadok úradníkov, článok 43)

3.      Úradníci – Hodnotenie – Hodnotiaca správa – Voľná úvaha hodnotiteľov – Súdne preskúmanie – Hranice – Zjavne nesprávne posúdenie – Dôkazné bremeno

(Služobný poriadok úradníkov, článok 43)

4.      Úradníci – Hodnotenie – Hodnotiaca správa – Potreba koherentnosti medzi opisnými poznámkami a číselným hodnotením – Zrušenie výlučne v prípade zjavnej nekoherentnosti

(Služobný poriadok úradníkov, článok 43)

1.      Každý žalobca na to, aby mohol platne podať žalobu na základe článkov 90 a 91 služobného poriadku, musí preukázať osobný a pretrvávajúci záujem na zrušení napadnutého aktu, pričom taký záujem sa posudzuje k okamihu podania žaloby a musí pretrvať až do vyhlásenia súdneho rozhodnutia, inak sa konanie zastaví.

Hodnotiaca správa je základným dokumentom v hodnotení pracovníkov zamestnaných inštitúciami, lebo umožňuje vystaviť hodnotenie spôsobilosti, výkonnosti a správania v službe úradníka alebo zamestnanca a predstavuje hodnotiaci úsudok jeho hierarchicky nadriadených o tom, ako hodnotený úradník alebo zamestnanec plnil úlohy, ktoré mu boli zverené a o jeho správaní v službe počas dotknutého obdobia. V dôsledku toho má každý úradník právo, aby jeho práca bola potvrdená spravodlivo vypracovaným hodnotením a v súlade s právom na účinnú súdnu ochranu treba úradníkovi priznať právo napadnúť správu o služobnom postupe, ktorá sa ho týka, kvôli jej obsahu alebo preto, že nebola vypracovaná podľa pravidiel stanovených služobným poriadkom. To isté musí platiť na zamestnanca, na ktorého sa vzťahujú podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, keď sa hodnotí.

Na účely posúdenia osobného a pretrvávajúceho záujmu bývalého dočasného zamestnanca na konaní s cieľom dosiahnuť zrušenie jeho hodnotiacej správy, treba zohľadniť jeho vôľu vzhľadom na skúsenosti, ktoré získal v agentúre, znovu sa v budúcnosti zaradiť medzi pracovníkov Únie a záujem, ktorý by mohol mať na tom, že by sa na tento účel odvolával na hodnotiacu správu týkajúcu sa posledného roku jeho činnosti ako dočasného zamestnanca, a ktorá nevykazuje nezrovnalosti. Navyše skutočnosť, že v prípade znovuzaradenia medzi pracovníkov Únie by kariéra uvedenej osoby pokračovala, môže tiež preukázať, že jeho záujem na konaní napadnutím hodnotiacej správy je odôvodnený.

(pozri body 16, 17 a 21)

Odkaz:

Súdny dvor: 29. októbra 1975, Marenco a i./Komisia, 81/74 až 88/74, bod 6; 22. decembra 2008, Gordon/Komisia, C‑198/07 P, body 42, 43 a 45

Súd prvého stupňa: 18. júna 1992, Turner/Komisia, T‑49/91, bod 24; 28. júna 2005, Ross/Komisia, T‑147/04, body 24 a 25 a tam citovaná judikatúra

Všeobecný súd Európskej únie: 12. júla 2011, Komisia/Q, T‑80/09 P, bod 162; 4. júna 2012, Attey a i./Rada, T‑118/11, T‑123/11 a T‑124/11, bod 28

2.      Medzi záruky poskytované právnym poriadkom Únie v správnych konaniach patrí najmä zásada riadnej správy vecí verejných, ktorá je zakotvená v článku 41 Charty základných práv Európskej únie, pričom jednou z jej zložiek uvedenou v tomto článku 41 ods. 2 písm. c) je „povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia“.

Povinnosť odôvodniť akt spôsobujúci ujmu predstavuje základnú zásadu práva Únie, od ktorej je možné sa odchýliť iba v prípade naliehavých dôvodov.

Na účely posúdenia, či je hodnotiaca správa dostatočne odôvodnená, je potrebné zohľadniť všetky informácie, o ktorých sa dotknutý úradník alebo zamestnanec dozvedel, a nielen informácie uvedené v tejto správe.

(pozri body 28 – 31)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 29. septembra 2005, Napoli Buzzanca/Komisia, T‑218/02, bod 57 a tam citovaná judikatúra; 8. septembra 2009, ETF/Landgren, T‑404/06 P, bod 148 a tam citovaná judikatúra

Súd pre verejnú službu: 13. septembra 2011, Nastvogel/Rada, F‑4/10, bod 61; 11. júla 2013, Tzirani/Komisia, F‑46/11, bod 136

Všeobecný súd Európskej únie: 27. septembra 2012, Applied Microengineering/Komisia, T‑387/09, bod 76

3.      Hodnotiteľom je priznaná široká miera voľnej úvahy pri hodnotení práce osôb, ktoré majú hodnotiť. Súdne preskúmanie obsahu hodnotiacich správ vykonávané súdom Únie je preto obmedzené na preskúmanie riadneho priebehu konania, vecnej správnosti skutkového stavu, ako aj neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia alebo zneužitia právomoci. Súdu pre verejnú službu totiž neprináleží, aby preskúmaval dôvodnosť posúdenia vykonaného administratívou o profesionálnej spôsobilosti úradníka alebo zamestnanca, pokiaľ toto posúdenie obsahuje komplexné hodnotiace úsudky, ktoré z dôvodu svojej povahy nemôžu byť objektívne preskúmané.

Navyše pokiaľ ide o preskúmanie súdom Únie týkajúce sa existencie zjavne nesprávneho posúdenia úradníkov, súd sa musí obmedziť na posúdenie otázky, či administratíva vzhľadom na spôsoby a prostriedky, ktorými mohla dospieť k svojmu posúdeniu, neprekročila hranice, voči ktorým nemožno mať výhrady, a nepoužila svoju právomoc zjavne nesprávne.

Dôkazné prostriedky, ktoré musí predložiť žalobca na účely preukázania, že sa administratíva dopustila pri posúdení skutkového stavu zjavného pochybenia, ktoré by mohlo odôvodňovať zrušenie hodnotiacej správy, však musia byť dostatočné na to, aby sa posúdenie administratívou stalo neprijateľným. Inými slovami, žalobný dôvod založený na zjavnom pochybení treba zamietnuť, ak napriek dôkazom uvádzaným žalobcom možno spochybňované posúdenie pripustiť ako pravdivé alebo akceptovateľné.

(pozri body 39 a 40)

Odkaz:

Súdny dvor : 3. decembra 1981, Bakke‑d’Aloya/Rada, 280/80, bod 10; 3. apríla 2003, Parlament/Samper, C‑277/01 P, bod 35

Súd prvého stupňa : 29. februára 1996, Lopes/Súdny dvor, T‑547/93, bod 133; 12. decembra 1996, AIUFFASS a AKT/Komisia, T‑380/94, bod 59; 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia, T‑289/03, bod 221

Súd pre verejnú službu: 29. septembra 2009, Wenning/Europol, F‑114/07, bod 111; 23. februára 2010, Faria/ÚHVT, F‑7/09, bod 44; 15. februára 2012, AT/EACEA, F‑113/10, bod 74; 12. decembra 2012, Lebedef/Komisia, F‑109/11, bod 61, rozhodnutie je teraz predmetom odvolania na Všeobecnom súde Európskej únie, vec T‑117/13 P

Všeobecný súd Európskej únie: 16. decembra 2010, Rada/Stols, T‑175/09 P, bod 23 a tam citovaná judikatúra; 16. mája 2013, Canga Fano/Rada, T‑281/11 P, bod 41

4.      Opisné poznámky uvedené v hodnotiacej správe majú za cieľ odôvodniť analytické posúdenia uvedené v správe a sú základom pre vypracovanie hodnotenia a umožňujú dotknutému úradníkovi alebo zamestnancovi pochopiť získané známky.. Z tohto dôvodu vzhľadom na ich významnú úlohu pri vypracovaní hodnotiacej správy musia byť poznámky v súlade s udelenými známkami, aby sa hodnotenie považovalo za číselný alebo analytický prepis poznámok. Vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy priznanú hodnotiteľom môže prípadná nekoherentnosť v hodnotiacej správy odôvodniť zrušenie uvedenej správy, len ak je táto nekoherentnosť zrejmá.

(pozri bod 41)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: 13. decembra 2007, Sequeira Wandschneider/Komisia, F‑28/06, body 109 a 110; 13. septembra 2011, Behnke/Komisia, F‑68/10, bod 78