Language of document : ECLI:EU:F:2010:153

ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

z 30. novembra 2010

Vec F‑97/09

Christine Taillard

proti

Európskemu parlamentu

„Verejná služba – Úradníci – Po sebe nasledujúce nemocenské dovolenky – Posúdenie nezávislým lekárom – Závery potvrdzujúce schopnosť pracovať – Odmietnutie nového riadne vystaveného lekárskeho potvrdenia – Absencia lekárskeho vyšetrenia – Odpočítanie nemocenskej dovolenky z dovolenky za kalendárny rok – Neprípustnosť – Žaloba o neplatnosť a o náhradu škody“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 EA, ktorou Ch. Taillard navrhuje predovšetkým zrušenie rozhodnutia Parlamentu z 15. januára 2009, ktorým sa zamietlo lekárske potvrdenie o jej pracovnej neschopnosti v rozsahu štyroch dní a stanovilo odpočítanie štyroch dní neprítomnosti z jej dovolenky za kalendárny rok, ako aj priznanie náhrady údajne vzniknutej škody

Rozhodnutie: Rozhodnutie Európskeho parlamentu z 15. januára 2009, ktorým Európsky parlament odmietol uznať lekárske potvrdenie z 5. januára a odpočítal dni neprítomnosti Ch. Taillard od 6. do 9. januára 2009 z jej dovolenky za kalendárny rok, sa zrušuje. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta. Parlament znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania Ch. Taillard.

Abstrakt

1.      Úradníci – Rozhodnutie spôsobujúce ujmu – Povinnosť odôvodnenia – Rozsah

(Služobný poriadok úradníkov, článok 25)

2.      Úradníci – Nemocenská dovolenka – Ospravedlnenie z dôvodu choroby – Predloženie lekárskeho potvrdenia – Prezumpcia ospravedlnenia neprítomnosti

(Služobný poriadok úradníkov, článok 59)

3.      Úradníci – Nemocenská dovolenka – Ospravedlnenie z dôvodu choroby – Predloženie lekárskeho potvrdenia – Zamietnutie pri absencii kontrolného lekárskeho vyšetrenia – Neprípustnosť

(Služobný poriadok úradníkov, článok 59 ods. 1 a 3)

4.      Úradníci – Povinnosť administratívy poskytnúť pomoc – Vykonanie

(Služobný poriadok úradníkov, článok 24)

1.      Cieľom povinnosti odôvodnenia rozhodnutia spôsobujúceho ujmu, stanovenej v článku 25 služobného poriadku, je umožniť súdu Únie vykonať kontrolu zákonnosti rozhodnutia a poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na zistenie toho, či je rozhodnutie dôvodné, alebo či je toto rozhodnutie postihnuté vadou, ktorá môže spochybniť jeho zákonnosť. Táto povinnosť je splnená, pokiaľ akt, ktorý je predmetom žaloby, bol prijatý v súvislostiach, ktoré sú dotknutému úradníkovi známe a ktoré mu umožňujú pochopiť dosah opatrenia prijatého voči nemu. Na určenie toho, či rozhodnutie spĺňa požiadavku odôvodnenia stanovenú v služobnom poriadku, je vhodné zohľadniť nielen dokumenty, ktorými sa toto rozhodnutie oznámilo, ale taktiež aj okolnosti, za akých bolo rozhodnutie prijaté a za akých sa o ňom dotknutá osoba dozvedela. V tejto súvislosti treba najmä preskúmať, čo dotknutá osoba už mala k dispozícii informácie, na ktorých inštitúcia založila svoje rozhodnutie.

(pozri bod 33)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 16. decembra 1993, Turner/Komisia, T‑80/92, Zb. s. II‑1465, bod 62; 27. novembra 1997, Pascall/Komisia, T‑20/96, Zb. VS s. I‑A‑361 a II‑977, bod 44; 8. júla 1998, Aquilino/Rada, T‑130/96, Zb. VS s. I‑A‑351 a II‑1017, bod 45

Súd pre verejnú službu: 30. novembra 2009, Wenig/Komisia, F‑80/08, Zb. VS s. I‑A‑1‑483 a II‑A‑1‑2675, bod 41

2.      Podľa článku 59 služobného poriadku úradník, pokiaľ sa odvoláva na chorobu alebo úraz, ktoré mu bránia vo výkone jeho pracovných povinností, čo najskôr informuje svoju inštitúciu o svojej pracovnej neschopnosti a zároveň oznámi svoju súčasnú adresu a ak jeho neprítomnosť presiahne viac ako tri dni, predloží lekárske potvrdenie, ktorým odôvodňuje svoju neprítomnosť. Administratíva môže poprieť platnosť takého lekárskeho potvrdenia a dospieť k záveru, že neprítomnosť dotknutého úradníka je neospravedlnená iba v prípade, keď tohto úradníka predtým podrobí lekárskemu vyšetreniu, ktorého závery majú správne účinky až odo dňa tohto vyšetrenia.

Článok 59 služobného poriadku síce nestanovuje oprávnenie administratívy odmietnuť zohľadnenie lekárskeho potvrdenia, aj keď sa v ňom neuvádzajú zdravotné dôvody práceneschopnosti dotknutého úradníka, poskytuje však administratíve možnosť podrobiť dotknutého úradník lekárskemu vyšetreniu sprostredkovanému inštitúciou.

(pozri body 50 a 51)

Odkaz:

Súdny dvor: 19. júna 1992, V./Parlament, C‑18/91 P, Zb. s. I‑3997, body 33 a 34

Súd prvého stupňa: 26. januára 1995, O/Komisia, T‑527/93, Zb. VS s. I‑A‑9 a II‑29, bod 36; 20. novembra 1996, Z/Komisia, T‑135/95, Zb. VS s. I‑A‑519 a II‑1413, bod 32; 11. júla 1997, Schoch/Parlament, T‑29/96, Zb. VS s. I‑A‑219 a II‑635, bod 38

3.      Z článku 59 ods. 3 služobného poriadku vyplýva, že neprítomnosť úradníka z dôvodu choroby sa môže odpočítať z jeho dovolenky za kalendárny rok, len pokiaľ inštitúcia riadne zistila za podmienok stanovených v uvedenom článku odseku 1, že predmetná neprítomnosť je neospravedlnená.

Preto rozhodnutie, ktorým bolo zamietnuté lekárske potvrdenie odôvodňujúce neprítomnosť úradníka, je protiprávne, pokiaľ posledný uvedený nebol podrobený lekárskemu vyšetreniu v období uvedenom v tomto potvrdení a to nezávisle od skutočnosti, že záležitosť bola predložená na posúdenie nezávislému lekárovi, pokiaľ ide o bezprostredne predchádzajúce obdobie.

Aj keď lekárske potvrdenie neuvádza nové ochorenie ani zhoršenie choroby, z dôvodu ktorej bola dotknutá osoba podrobená posúdeniu nezávislým lekárom a prehlásená za práceschopnú, nedá sa vylúčiť, že zdravotný stav dotknutej osoby je iný, ako bol zistený pri uskutočnenom lekárskom posúdení a že dotknutá osoba je práceneschopná v priebehu určitého krátkeho obdobia, aj keď táto práceneschopnosť bola spôsobená tým istým ochorením, ktoré bolo posudzované nezávislým lekárom, alebo zhoršením jej zdravotného stavu, čo môže stanoviť iba lekár.

(pozri body 48, 53 a 57)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: 9. decembra 2008, T/Komisia, F‑106/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑419 a II‑A‑1‑2315, bod 116

4.      V zásade prináleží dotknutému úradníkovi, aby podľa článku 24 služobného poriadku predložil žiadosť o pomoc inštitúcii, do ktorej patrí. Ak neexistujú výnimočné okolnosti, inštitúcia nie je povinná mu samočinne poskytnúť pomoc. Iba také okolnosti môžu totiž zaviazať inštitúciu pristúpiť bez predchádzajúcej žiadosti dotknutej osoby, ale z vlastnej iniciatívy, k určenému úkonu pomoci.

(pozri bod 65)

Odkaz:

Súdny dvor: 12. júna 1986, Sommerlatte/Komisia, 229/84, Zb. s. 1805, bod 20

Súd pre verejnú službu: 31. mája 2006, Frankin a i./Komisia, F‑91/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑25 a II‑A‑1‑83, body 23 a 24; 13. januára 2010, A a G/Komisia, F‑124/05 a F‑96/06, bod 217