ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (druhá komora)
z 30. júna 2015
Vec F‑129/14
Pierre Dybman
proti
Európskej službe pre vonkajšiu činnosť (ESVČ)
„Verejná služba – Zamestnanci ESVČ – Úradníci – Disciplinárne konanie – Disciplinárny postih – Trestné konanie prebiehajúce v čase prijatia disciplinárneho postihu – Totožnosť skutkov predložených na posúdenie menovaciemu orgánu a trestnému súdu – Porušenie článku 25 prílohy IX služobného poriadku“
Predmet: Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu o ESAE na základe jej článku 106a, ktorou P. Dybman navrhuje zrušenie rozhodnutia zo 16. januára 2014, ktorým mu administratívny generálny riaditeľ Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) ako menovací orgán uložil postih odvolania z funkcie bez zníženia práv na dôchodok s účinnosťou od 1. februára 2014
Rozhodnutie: Rozhodnutie zo 16. januára 2014, ktorým Európska služba pre vonkajšiu činnosť odvolala P. Dybmana z jeho funkcie bez zníženia jeho práv na dôchodok, sa zrušuje. Európska služba pre vonkajšiu činnosť znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložil P. Dybman.
Abstrakt
1. Úradníci – Disciplinárne opatrenia – Disciplinárne konanie – Disciplinárne a trestné konanie vedené súčasne pre rovnaké skutky – Účel prerušenia disciplinárneho konania – Povinnosť rešpektovať skutkové zistenia trestného súdu – Možnosť kvalifikovať ich s ohľadom na pojem disciplinárneho porušenia povinností
(Služobný poriadok úradníkov, príloha IX, článok 25)
2. Úradníci – Disciplinárne opatrenia – Disciplinárne konanie – Súčasná existencia disciplinárneho a trestného konania – Povinnosť administratívy prijať konečné rozhodnutie o situácii úradníka až po vynesení konečného rozsudku trestným súdom – Obmedzenia
(Služobný poriadok úradníkov, príloha IX, článok 25)
1. Článok 25 prílohy IX služobného poriadku má dvojaký účel. Na jednej strane tento článok zodpovedá snahe nezasiahnuť do postavenia dotknutého úradníka v trestnom konaní vedenom proti nemu pre skutky, ktoré sú tiež predmetom disciplinárneho konania v rámci jeho inštitúcie. Na druhej strane, prerušenie disciplinárneho konania až do ukončenia trestného konania umožňuje zohľadniť v tomto disciplinárnom konaní skutkové zistenia trestného súdu, keď sa jeho rozhodnutie stalo právoplatným. Článok 25 prílohy IX služobného poriadku totiž zakotvuje zásadu, podľa ktorej „prebiehajúce trestné konanie bráni pokračovaniu disciplinárneho konania“, čo je odôvodnené najmä skutočnosťou, že vnútroštátne trestné súdy disponujú širšími vyšetrovacími právomocami ako menovací orgán. Preto je administratíva v prípade, keď ten istý skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu a porušenia služobných povinností úradníka, viazaná skutkovými zisteniami trestného súdu v trestnom konaní. Akonáhle trestný súd zistil existenciu skutkov, môže následne administratíva pristúpiť k ich právnej kvalifikácii s ohľadom na pojem disciplinárneho porušenia povinností tým, že najmä overí, či predstavujú porušenie služobných povinností.
Posúdenie skutkového stavu trestným súdom sa však môže líšiť od posúdenia menovacieho orgánu v disciplinárnom kontexte, pretože každé z týchto posúdení zodpovedá, odlišnej a navzájom nezávislej právnej kvalifikácii. V každom prípade vyžadovať, aby posúdenie skutkového stavu trestným súdom a menovacím orgánom bolo rovnaké by znamenalo stanoviť dodatočnú podmienku, ktorú článok 25 služobného poriadku neupravuje.
Z toho vyplýva, že menovaciemu orgánu sa zakazuje s konečnou platnosťou rozhodnúť o situácii dotknutého úradníka z disciplinárneho hľadiska, pokiaľ nie je vydané konečné rozhodnutie trestného súdu. V opačnom prípade, ak by sa skutkový stav už považoval za preukázaný administratívnym orgánom, hoci trestný súd ešte nerozhodol o jeho existencii, dotknutý zamestnanec by sa v dôsledku toho nachádzal v ťažšej situácii, než v akej by mohol byť bez takého rozhodnutia administratívneho orgánu.
Okrem toho zásadu, podľa ktorej „prebiehajúce trestné konanie bráni pokračovaniu disciplinárneho konania“, treba vykladať reštriktívne, keď sa táto zásada má uplatniť v rámci jednoduchých vyšetrovaní pred samotným začatím trestného konania v zmysle vnútroštátneho práva
(pozri body 35, 36, 53, 55 a 59)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: rozsudky z 19. marca 1998, Tzoanos/Komisia, T‑74/96, EU:T:1998:58, bod 34; z 21 novembra 2000, A/Komisia, T‑23/00, EU:T:2000:273, bod 37; z 10. júna 2004, François/Komisia, T‑307/01, EU:T:2004:180, body 73 a 75, a z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia, T‑48/05, EU:T:2008:25, bod 342
Súd pre verejnú službu: rozsudky zo 17. júla 2012, BG/Ombudsman, F‑54/11, EU:F:2012:114, a z 18. marca 2015, DK/ESVČ, F‑27/14, EU:F:2015:12, body 38, 49, 66 a 70
2. Hoci sa v disciplinárnej oblasti môže na prvý pohľad zdať poľutovaniahodné, že existencia trestného konania začatého pred niekoľkými rokmi vnútroštátnym súdom pre ten istý skutok, ktorý je predmetom disciplinárneho konania vedeného proti úradníkovi, podľa článku 25 prílohy IX služobného poriadku bráni menovaciemu orgánu s konečnou platnosťou rozhodnúť o administratívnej situácii dotknutého úradníka, menovací orgán musí ešte preukázať, že prebiehajúce vnútroštátne trestné konanie sa predlžuje neprimerane vo vzťahu k zložitosti veci alebo vo vzťahu k trvaniu podobných konaní z hľadiska ich obťažnosti. V každom prípade má dotknutý úradník záujem na tom, aby disciplinárne konanie zohľadnilo prípadné konečné rozhodnutie trestného súdu, ktoré voči nemu nekonštatuje vinu.
(pozri bod 66)
Odkaz:
Súd pre verejnú službu: rozsudok z 18. marca 2015, DK/ESVČ, EU:F:2015:12, bod 74