ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU EURÓPSKEJ ÚNIE (samosudca)

z 29. apríla 2015

Vec F‑17/14

Carlos Ibáñez Martínez

proti

Európskemu parlamentu

„Verejná služba – Úradníci – Pridelenie bodov za zásluhy – Stanovisko výboru pre správy – Široká miera voľnej úvahy administratívy – Rovnosť zaobchádzania“

Predmet:      Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu o ESAE na základe jej článku 106a, ktorou C. Ibáñez Martínez navrhuje zrušenie rozhodnutia Európskeho parlamentu prideliť mu dva body za zásluhy v rámci povyšovania v roku 2012 z dôvodu, že toto rozhodnutie mu neprideľuje tretí bod

Rozhodnutie:      Žaloba sa zamieta. C. Ibáñez Martínez znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložil Európsky parlament.

Abstrakt

Úradníci – Povýšenie – Porovnávacie hodnotenie zásluh – Voľná úvaha administratívy – Súdne preskúmanie – Hranice – Zjavne nesprávne posúdenie – Pojem

(Služobný poriadok úradníkov, článok 45)

Administratíva má širokú mieru voľnej úvahy pri hodnotení zásluh, ktoré sa majú zohľadniť v rámci rozhodnutia o povýšení podľa článku 45 služobného poriadku a v dôsledku toho to platí rovnako pre rozhodnutia o pridelení bodov za zásluhy. Tiež platí, že preskúmanie súdu Únie sa musí obmedziť na otázku, či administratíva vzhľadom na spôsoby, ktorými mohla dospieť k svojmu posúdeniu, neprekročila medze, voči ktorým nemožno mať výhrady, a nepoužila svoju právomoc zjavne nesprávne.

Preukázanie, že administratíva sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia skutkového stavu, ktoré môže odôvodniť zrušenie rozhodnutia, však predpokladá, že dôkazné prostriedky, ktoré musí predložiť žalobca, postačujú na spochybnenie pravdepodobnosti posúdení príslušného orgánu. Inými slovami, žalobný dôvod založený na zjavnom pochybení treba zamietnuť, ak napriek dôkazným prostriedkom predloženým dotknutým úradníkom možno napádané posúdenie stále pripustiť ako pravdivé alebo prijateľné. V oblasti povyšovania teda treba pochybenie kvalifikovať ako zjavné vtedy, ak ho možno ľahko spozorovať a so samozrejmosťou odhaliť z hľadiska kritérií, ktorým majú podľa zámeru normotvorcu podliehať rozhodnutia v danej oblasti.

V tejto súvislosti má administratíva širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o význam, ktorý prizná každému z troch kritérií stanovených v článku 45 ods. 1 služobného poriadku, keďže jeho ustanovenia nevylučujú možnosť priznať im rôznu váhu.

(pozri body 42 – 44)

Odkaz:

Všeobecný súd Európskej únie: rozsudok Canga Fano/Rada, T‑281/11 P, EU:T:2013:252, bod 123

Súd pre verejnú službu: rozsudky Collee/Parlament, F‑148/06, EU:F:2008:169, body 39 a 40; Canga Fano/Rada, F‑104/09, EU:F:2011:29, bod 35; Buxton/Parlament, F‑50/11, EU:F:2012:51, body 37 a 38, a Bouillez/Rada, F‑75/11, EU:F:2012:152, bod 58