Vec C‑36/20 PPU
Ministerio Fiscal (Orgán, ktorému by mohla byť adresovaná žiadosť o medzinárodnú ochranu)
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Juzgado de Instrucción de San Bartolomé de Tirajana)
Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 25. júna 2020
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Naliehavé prejudiciálne konanie – Azylová a prisťahovalecká politika – Spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32/EÚ – Článok 6 – Prístup ku konaniu – Žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná orgánu, ktorý je podľa vnútroštátneho práva príslušný pre registrovanie takýchto žiadostí – Žiadosť podaná iným orgánom, ktorým by takéto žiadosti mohli byť adresované, ale ktoré podľa vnútroštátneho práva nie sú príslušné pre ich registráciu – Pojem ‚iné orgány‘ – Článok 26 – Zaistenie – Normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu – Smernica 2013/33/EÚ – Článok 8 – Zaistenie žiadateľa – Dôvody zaistenia – Rozhodnutie o zaistení žiadateľa z dôvodu nedostatku ubytovacích kapacít v humanitárnom prijímacom zariadení“
1. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32 – Postup posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu – Iné orgány, ktorým by žiadosti o medzinárodnú ochranu mohli byť adresované, ale ktoré nie sú príslušné pre ich registráciu – Pojem – Vyšetrujúci sudca rozhodujúci o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu – Zahrnutie
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, odôvodnenia 8, 20, 25 a 26, článok 6 ods. 1 a 2)
(pozri body 55 – 65, 67, 68, bod 1 výroku)
2. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32 – Postup posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu – Iné orgány, ktorým by žiadosti o medzinárodnú ochranu mohli byť adresované, ale ktoré nie sú príslušné pre ich registráciu – Povinnosti – Informovanie štátnych príslušníkov tretích krajín o spôsoboch podania takejto žiadosti – Postúpenie spisu orgánu príslušnému podľa vnútroštátneho práva pre registráciu uvedenej žiadosti
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, odôvodnenia 18, 27 a 28, článok 6 ods. 1 a 2 a článok 8 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/33, článok 17)
(pozri body 70 – 83, bod 2 výroku)
3. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32 – Okamih získania postavenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu – Okamih podania žiadosti o medzinárodnú ochranu – Neexistencia administratívnej formality
[Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, odôvodnenie 27, článok 2 písm. b) a c), článok 3 ods. 1 a článok 6 ods. 1 až 4; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/33, článok 2 písm. a) a b) a článok 3 ods. 1]
(pozri body 86 – 93)
4. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Vrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu – Smernica 2008/115 – Osobná pôsobnosť – Žiadateľ o medzinárodnú ochranu v zmysle smernice 2013/32 – Vylúčenie
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, odôvodnenie 9 a článok 2 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, článok 6 ods. 1 a článok 26 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/33, článok 8 ods. 1)
(pozri body 95, 97, 98)
5. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32 – Normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu – Smernica 2013/33 – Zaistenie – Dôvody – Nemožnosť nájsť pre žiadateľa o medzinárodnú ochranu ubytovanie v humanitárnom prijímacom centre – Iný dôvod, než dôvody stanovené v článku 8 ods. 3 smernice 2013/33 – Neprípustnosť
[Charta základných práv Európskej únie, článok 6; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, článok 6 ods. 1 a článok 26; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/33, odôvodnenia 15 a 20, články 8, 9 a článok 18 ods. 9 písm. b)]
(pozri body 99 – 107, 112, bod 3 výroku)
Zhrnutie
Súdnym orgánom, ktoré majú rozhodnúť o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, môže byť adresovaná žiadosť o medzinárodnú ochranu, a tieto orgány sú povinné informovať dotknutú osobu o konkrétnych spôsoboch podania takejto žiadosti. Osobu, ktorá prejavila vôľu žiadať o medzinárodnú ochranu pred orgánom príslušným na prijatie tejto žiadosti, nemožno zaistiť z dôvodu nedostatku ubytovacích kapacít v humanitárnom prijímacom zariadení.
V rozsudku Ministerio Fiscal (Orgán, ktorému by mohla byť adresovaná žiadosť o medzinárodnú ochranu) (C‑36/20 PPU), vyhlásenom 25. júna 2020 v rámci naliehavého prejudiciálneho konania (PPU), Súdny dvor rozhodol, že vyšetrujúci sudca, ktorý rozhoduje o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny neoprávnene sa zdržiavajúceho na území členského štátu, patrí medzi „iné orgány“ v zmysle článku 6 ods. 1 druhého pododseku smernice 2013/32(1) (ďalej len „smernica o spoločných konaniach“), ktorým by mohli byť adresované žiadosti o medzinárodnú ochranu, ale podľa vnútroštátneho práva nie sú príslušné pre ich registráciu. Z tohto dôvodu je tento vyšetrujúci sudca povinný informovať žiadateľa o konkrétnych spôsoboch podania takejto žiadosti. Súdny dvor tiež rozhodol, že nemožnosť nájsť ubytovanie v humanitárnom prijímacom zariadení neodôvodňuje zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu.
Španielska námorná záchranná služba 12. decembra 2019 zadržala v blízkosti ostrova Gran Canaria (Španielsko) plavidlo, na palube ktorého sa nachádzalo 45 mužov subsaharského pôvodu, medzi nimi aj VL, malijský štátny príslušník, pričom týchto mužov na ostrove Gran Canaria aj vylodila. Správny orgán nasledujúci deň nariadil vyhostenie týchto štátnych príslušníkov a na Juzgado de Instrucción nº 3 de San Bartolomé de Tirajana (Vyšetrovací súd č. 3 San Bartolomé de Tirajana, Španielsko) podal návrh na ich zaistenie. VL potom, ako ho sudca poučil o jeho právach, vyjadril úmysel požiadať o medzinárodnú ochranu. Ten istý sudca v dôsledku nedostatku ubytovacích kapacít v humanitárnom prijímacom zariadení nariadil, aby bol VL umiestený do zariadenia určeného na zaistenie cudzincov, v ktorom bude vybavovaná jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu. VL teda podal na uvedený súd žalobu proti rozhodnutiu o jeho zaistení z dôvodu, že toto rozhodnutie je v rozpore so smernicou o spoločných konaniach, ako aj so smernicou 2013/33(2) (ďalej len „smernica o „prijímaní“). Tento súd v rámci tejto žaloby podal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorého predmetom je najmä otázka, či tento súd patrí do pojmu „iný orgán“ v zmysle článku 6 ods. 1 druhého pododseku smernice o spoločných konaniach, a teda či mu môžu byť adresované žiadosti o medzinárodnú ochranu. Súdneho dvora sa tiež pýtal na zákonnosť zaistenia VL.
Súdny dvor po prvé spresnil, že doslovný výklad pojmu iné orgány, ktorým by mohli byť adresované [žiadosti o medzinárodnú ochranu], v zmysle tohto ustanovenia, a najmä použitie prídavného mena „iné“, svedčí o tom, že normotvorca Únie zamýšľal prijať široké poňatie orgánov, ktorým bez toho, aby boli príslušné pre registráciu žiadostí o medzinárodnú ochranu, možno takéto žiadosti adresovať. Tento výraz sa teda môže vzťahovať tak na správne, ako aj súdne orgány. Toto konštatovanie podporuje aj kontextuálny výklad uvedeného ustanovenia. Jedným z cieľov sledovaných smernicou o spoločných konaniach je totiž zabezpečiť účinný, a teda čo najľahší, prístup ku konaniu o poskytnutí medzinárodnej ochrany. Zakázať súdnemu orgánu prijímať žiadosti o medzinárodnú ochranu by bránilo dosiahnutiu cieľa, najmä keď ide o veľmi rýchle konania, v ktorých výsluch žiadateľa sudcom môže byť pre neho prvou príležitosťou dovolávať sa svojho práva podať takúto žiadosť. Súdny dvor v dôsledku toho dospel k záveru, že vyšetrujúci sudca, ktorý má rozhodnúť o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, na účely jeho vyhostenia alebo návratu, sa nachádza medzi „inými orgánmi“, ktorým by mohli byť adresované žiadosti o medzinárodnú ochranu.
Súdny dvor sa po druhé vyslovil k povinnostiam, ktoré má takýto vyšetrujúci sudca ako iný orgán. Konštatoval, že z článku 6 ods. 1 druhého a tretieho pododseku smernice o spoločných konaniach na jednej strane vyplýva, že tento sudca je povinný poskytnúť žiadateľom o medzinárodnú ochranu informácie o konkrétnych spôsoboch podania takejto žiadosti. Tento sudca splní teda požiadavky tejto smernice, ak z vlastnej iniciatívy informuje štátneho príslušníka tretej krajiny o jeho práve požiadať o medzinárodnú ochranu. Na druhej strane, ak tento štátny príslušník prejavil vôľu podať takúto žiadosť vyšetrujúcemu sudcovi, musí tento sudca odovzdať spis príslušnému orgánu na účely registrácie uvedenej žiadosti, aby sa tomuto štátnemu príslušníkovi mohli poskytnúť materiálne podmienky prijímania a zdravotná starostlivosť, ktoré sú stanovené v článku 17 smernice o „prijímaní“.
Súdny dvor po tretie preskúmal zlučiteľnosť zaistenia VL so smernicami o spoločných konaniach a o prijímaní. Na úvod uviedol, že z týchto smerníc vyplýva, že pojem „žiadateľ o medzinárodnú ochranu“ treba vnímať široko, takže štátny príslušník tretej krajiny získa toto postavenie od okamihu podania žiadosti o medzinárodnú ochranu. Súdny dvor navyše zdôraznil, že úkon „podania“ takej žiadosti si nevyžaduje žiadnu administratívnu formalitu. Skutočnosť, že štátny príslušník tretej krajiny prejavil vôľu požiadať o medzinárodnú ochranu na takom „inom orgáne“, akým je vyšetrujúci sudca, postačuje na priznanie postavenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu.
Súdny dvor v dôsledku toho konštatoval, že odo dňa, keď VL podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu, sa podmienky jeho zaistenia riadili článkom 26 ods. 1 smernice o spoločných konaniach, ako aj článkom 8 ods. 1 smernice o „prijímaní“. Z obsahovo spoločného znenia týchto ustanovení vyplýva, že členské štáty nemôžu zaistiť osobu iba z dôvodu, že je žiadateľom o medzinárodnú ochranu, a že dôvody a podmienky zaistenia, ako aj záruky zaistených žiadateľov, musia byť v súlade so smernicou o „prijímaní“. Vzhľadom na to, že článok 8 ods. 3 prvý pododsek tejto poslednej uvedenej smernice taxatívne uvádza rôzne dôvody prípadného zaistenia a že nemožnosť nájsť ubytovanie v humanitárnom prijímacom zariadení pre žiadateľa o medzinárodnú ochranu nezodpovedá žiadnemu zo šiestich dôvodov zaistenia uvedených v tomto ustanovení, zaistenie VL bolo v prejednávanej veci v rozpore s požiadavkami smernice „o prijímaní“.