ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 27. apríla 2017 (*)
„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartely – Európsky trh s banánmi v Grécku, Taliansku a Portugalsku – Koordinácia pri určovaní cien – Prípustnosť dôkazov poskytnutých vnútroštátnymi daňovými orgánmi – Právo na obhajobu – Výpočet výšky pokuty – Rozsah súdneho preskúmania – Pojem ,dohoda, ktorej cieľom je obmedzenie hospodárskej súťažeʻ“
Vo veci C‑469/15 P
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 4. septembra 2015,
FSL Holdings NV, so sídlom v Antverpách (Belgicko),
Firma Léon Van Parys NV, so sídlom v Antverpách,
Pacific Fruit Company Italia SpA, so sídlom v Ríme (Taliansko),
v zastúpení: P. Vlaemminck a B. Van Vooren, advocaaten, C. Verdonck, avocate, J. Auwerx, advocaat, a B. Gielen, avocate,
odvolateľky,
ďalší účastník konania:
Európska komisia, v zastúpení: A. Biolan, M. Kellerbauer a P. Rossi, splnomocnení zástupcovia,
žalovaná v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predsedníčka prvej komory R. Silva de Lapuerta, sudcovia E. Regan, J.‑C. Bonichot (spravodajca), C. G. Fernlund a S. Rodin,
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 17. novembra 2016,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojím odvolaním sa spoločnosti FSL Holdings NV, Firma Léon Van Parys NV a Pacific Fruit Company Italia SpA domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 16. júna 2015, FSL a i./Komisia (T‑655/11, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2015:383), ktorým tento súd sčasti zrušil rozhodnutie Komisie K(2011) 7273 v konečnom znení z 12. októbra 2011 v konaní podľa článku [101 ZFEÚ] [vec COMP/39482 – Exotické ovocie (banány)] (ďalej len „sporné rozhodnutie“).
Právny rámec
2 Článok 12 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) stanovuje:
„1. Na účely uplatňovania článkov [101 a 102 ZFEÚ], Komisia a orgány hospodárskej súťaže členských štátov sú oprávnené si navzájom poskytovať a využívať ako dôkaz každú skutočnosť alebo právo, vrátane dôverných informácií.
2. Vymieňané informácie sa môžu používať len ako dôkaz na účely uplatňovania článkov [101 alebo 102 ZFEÚ] a vo vzťahu k predmetnej záležitosti, na ktorú boli získané od oznamujúceho orgánu. Avšak keď sa vnútroštátne súťažné právo uplatňuje v tom istom prípade a paralelne so súťažným právom spoločenstva a nevedie to k rozdielnym výsledkom, informácie vymieňané podľa tohto článku sa môžu použiť aj na uplatňovanie vnútroštátneho súťažného práva.
…“
3 Článok 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 stanovuje:
„Pri stanovení čiastky pokuty sa zohľadní závažnosť a doba trvania porušovania.“
4 Článok 31 nariadenia č. 1/2003 uvádza:
„Súdny dvor má neobmedzenú súdnu právomoc na preskúmanie rozhodnutí, v ktorých Komisia stanovila pokutu alebo pravidelné penále. Môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo pravidelné penále.“
5 Oznámenie Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2002“) stanovuje podmienky, za ktorých môžu byť podniky spolupracujúce s Komisiou počas jej vyšetrovania týkajúceho sa kartelu oslobodené od uloženia pokuty alebo im môže byť znížená pokuta, ktorú by inak museli zaplatiť. Bod 11 písm. a) tohto oznámenia v tejto súvislosti spresňuje, že podnik spolupracuje plne, trvalo a účinne počas celého správneho postupu Komisie a poskytne Komisii všetky dôkazy, ktoré vlastní alebo ktoré má k dispozícii, pokiaľ ide o porušenie, z ktorého je podozrievaný.
Okolnosti predchádzajúce sporu
6 Odvolateľky FSL Holdings a Firma Léon Van Parys, dve akciové spoločnosti založené podľa belgického práva, a Pacific Fruit Company Italia, akciová spoločnosť založená podľa talianskeho práva, dovážajú, uvádzajú na trh a predávajú v Európe banány s označením „Bonita“.
7 Dňa 8. apríla 2005 spoločnosť Chiquita Brands International Inc. (ďalej len „Chiquita“) podala žiadosť o oslobodenie od pokút na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, pokiaľ ide o distribúciu a obchodovanie s banánmi, ako aj s ďalším čerstvým ovocím dovážaným do Európy. Táto žiadosť bola zaregistrovaná pod číslom COMP/39188 – Banány (ďalej len „vec Severná Európa“). Toto oslobodenie jej bolo udelené 3. mája 2005.
8 Guardia di Finanzia (colná a finančná polícia, Taliansko) predložila 26. júla 2007 Komisii dokumenty, ktoré sa v rámci vnútroštátneho daňového vyšetrovania našli pri prehliadke bydliska a kancelárie zamestnanca Pacific Fruit Company Italia.
9 Komisia 26. novembra 2007 informovala spoločnosť Chiquita, že jej zamestnanci vykonajú 28. novembra 2007 inšpekciu v priestoroch tohto podniku. Pri tejto príležitosti bola Chiquita informovaná, že sa vykoná nové vyšetrovanie týkajúce sa postupov v Grécku, Taliansku a Portugalsku (ďalej len „vec Južná Európa“). Komisia jej pripomenula, že jej bolo udelené podmienečné oslobodenie od pokút pre celú Európsku úniu, a že je tak povinná spolupracovať.
10 Od 28. do 30. novembra 2007 vykonala Komisia inšpekcie v kanceláriách dovozcov banánov v Španielsku a Taliansku. Počas inšpekcií, ktoré vykonala v spoločnosti Pacific Fruit v Ríme, našla Komisia dve strany poznámok, ktoré jej už poskytla colná a finančná polícia.
11 Spoločnosť Chiquita bola vyzvaná, aby označila tie časti svojich ústnych vyhlásení vo veci Severná Európa, ktoré podľa nej súvisia aj s vecou Južná Európa.
12 Dňa 15. októbra 2008 prijala Komisia rozhodnutie K(2008) 5955 v konečnom znení týkajúce sa konania podľa článku [101 ZFEÚ] (vec COMP/39188 – Banány), ktorým konštatovala, že viacerí veľkí dovozcovia banánov do Severnej Európy, medzi nimi spoločnosť Chiquita, porušili článok 81 ES tým, že uplatňovali zosúladený postup, na základe ktorého koordinovali referenčné ceny banánov, ktoré určovali každý týždeň pre viaceré členské štáty v rokoch 2000 až 2002. Spoločnostiam FSL Holding a Firma Léon Van Parys nebolo toto rozhodnutie určené.
13 Dňa 10. decembra 2009 prijala Komisia oznámenie o výhradách vo veci Južná Európa, ktoré bolo určené predovšetkým spoločnosti Chiquita a odvolateľkám. Po tom, ako im bol sprístupnený spis, všetky spoločnosti, ktorým bolo toto oznámenie určené, oznámili Komisii svoje pripomienky a zúčastnili sa na vypočutí, ktoré sa konalo 18. júna 2010.
14 Dňa 12. októbra 2011 prijala Komisia sporné rozhodnutie, ktorým konštatovala, že spoločnosť Chiquita a odvolateľky porušili článok 101 ZFEÚ tým, že sa podieľali na karteli v oblasti dovozu, uvádzania na trh a predaja banánov v Grécku, Taliansku a Portugalsku počas obdobia od 28. júla 2004 do 8. apríla 2005, počas ktorého koordinovali svoju cenovú stratégiu v týchto troch členských štátoch, a uložila im pokuty, pričom na ich stanovenie uplatnila usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia z roku 2006“) a oznámenie o spolupráci z roku 2002.
15 Komisia najprv stanovila základnú sumu pokuty, ktorá sa má uložiť:
– 47 922 000 eur pre spoločnosť Chiquita,
– 11 149 000 eur pre odvolateľky.
16 Komisia ďalej konštatovala, že všetky osobitné okolnosti veci Severná Európa, na základe ktorých znížila základnú sumu pokuty o 60 %, aby sa zohľadnil osobitný režim právnej úpravy odvetvia banánov, a z dôvodu, že koordinácia sa v tejto prvej veci týkala referenčných cien, neboli vo veci Južná Európa splnené.
17 Komisia napokon rozhodla, že v prípade všetkých dotknutých podnikov sa uplatní zníženie základnej sumy pokuty iba o 20 %.
18 Základné sumy pokút, ktoré sa mali uložiť, boli po tejto úprave stanovené takto:
– 38 337 600 eur pre spoločnosť Chiquita,
– 8 919 200 eur pre odvolateľky.
19 Spoločnosť Chiquita získala oslobodenie od pokuty na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002. Keďže napokon nedošlo k žiadnej ďalšej úprave, pokiaľ ide o odvolateľky, bola im spoločne a nerozdielne uložená zaokrúhlená konečná suma pokuty vo výške 8 919 000 eur.
Žaloba na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
20 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 22. decembra 2011 navrhli odvolateľky zrušiť sporné rozhodnutie.
21 Všeobecný súd napadnutým rozsudkom sčasti vyhovel týmto návrhom.
22 Všeobecný súd po tom, čo konštatoval, že porušenie bolo od 12. augusta 2004 do 19. januára 2005 prerušené, zrušil článok 1 sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týkalo tohto obdobia porušenia, a v rozsahu, v akom sa týkalo spoločností FSL Holdings, Firma Léon Van Parys a Pacific Fruit Company Italia, znížil pokutu stanovenú v článku 2 sporného rozhodnutia z 8 919 000 eur na 6 689 000 eur.
Návrhy účastníkov konania
23 Odvolateľky svojím odvolaním navrhujú, aby Súdny dvor:
– v prvom rade zrušil napadnutý rozsudok, ako aj sporné rozhodnutie,
– subsidiárne, zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom Všeobecný súd nevykonal úplné súdne preskúmanie pokuty uloženej odvolateľkám, a podstatne znížil jej výšku,
– ďalej subsidiárne, zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že cieľom alebo dôsledkom porušenia bolo obmedzenie hospodárskej súťaže, a vrátil vec Všeobecnému súdu, ibaže by sa Súdny dvor domnieval, že disponuje dostatkom informácií na to, aby sám zrušil sporné rozhodnutie,
– v každom prípade zaviazal Komisiu na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v konaní pred Súdnym dvorom a Všeobecným súdom.
24 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania.
O odvolaní
25 Na podporu svojho odvolania uvádzajú odvolateľky štyri odvolacie dôvody.
O prvom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
26 Prvý odvolací dôvod je založený na porušení podstatných procesných ustanovení a práva na obhajobu v rozsahu, v akom Všeobecný súd nekonštatoval nezákonnosť použitia dôkazov poskytnutých Komisii colnou a finančnou políciou.
27 V tejto súvislosti tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že sa v bode 80 napadnutého rozsudku obmedzil na pripomenutie, že zákonnosť poskytnutia uvedených dôkazov Komisii vyplýva zo samotného talianskeho právneho systému, hoci toto poskytnutie musí tiež rešpektovať právo Únie.
28 Odvolateľky tvrdia, že Komisia musí predovšetkým zabrániť tomu, aby sa takým poskytnutím nenapraviteľne neporušilo právo na obhajobu, čo predpokladá, že preskúma, či poskytnuté dokumenty sú skutočne použité iba na cieľ, pre ktorý ich vnútroštátny orgán zhromaždil, ako to stanovuje článok 12 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 v rámci výmen medzi orgánmi hospodárskej súťaže.
29 Odvolateľky tiež tvrdia, že Komisia porušila právo na obhajobu tým, že ich o poskytnutí dotknutých dokumentov vnútroštátnym orgánom informovala až dva roky po tomto poskytnutí.
30 Odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, keď v bodoch 67 a 68 napadnutého rozsudku rozhodol, že otázka, či talianske orgány poskytli dve strany poznámok nezákonne, nemá vplyv na zákonnosť ich použitia, keďže tieto dokumenty našla Komisia aj v rámci jej inšpekcie v júli 2007. Tvrdia totiž, že na rozdiel od toho, čo je spresnené v bode 68 napadnutého rozsudku, napadli zákonnosť inšpekcií vykonaných Komisiou. Odvolávajú sa tiež na rozsudok z 18. júna 2015, Deutsche Bahn a i./Komisia (C‑583/13 P, EU:C:2015:404), keď tvrdia, že s prihliadnutím na nezákonnosť poskytnutia dokumentov, na základe ktorých Komisia vykonala inšpekciu, nemožno dokumenty nájdené pri takej inšpekcii platne použiť ako dôkazy.
31 Komisia sa domnieva, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.
Posúdenie Súdnym dvorom
32 Pokiaľ ide o prvý aspekt tvrdenia uvedeného na podporu prvého odvolacieho dôvodu, Všeobecný súd v bodoch 45 a 80 napadnutého rozsudku správne pripomenul, že po prvé zákonnosť odovzdania informácie získanej pri uplatnení vnútroštátneho trestného práva štátnym prokurátorom alebo príslušnými orgánmi Komisie v oblasti hospodárskej súťaže je otázkou, ktorá je upravená vnútroštátnym právom, a po druhé, že súd Únie nemá právomoc rozhodovať o zákonnosti opatrenia prijatého vnútroštátnym súdom, keďže ide o otázku vnútroštátneho práva (rozsudok z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, EU:C:2007:53, bod 62).
33 Bez ohľadu na otázku, či sa Všeobecný súd mohol pri uznaní prípustnosti dotknutých dokumentov Komisiou uspokojiť s tým, že v bode 80 napadnutého rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd nevyhlásil ich poskytnutie za nezákonné, treba zdôrazniť, že Všeobecný súd nie len že v bodoch 82 až 89 napadnutého rozsudku preskúmal podmienky, za ktorých sa toto poskytnutie uskutočnilo, ale tiež správne v bodoch 71 až 79 napadnutého rozsudku zamietol ako nedôvodné tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého s prihliadnutím na to, čo upravuje článok 12 nariadenia č. 1/2003 o výmene informácií medzi orgánmi hospodárskej súťaže, Komisia mohla dokumenty, ktoré jej poskytla colná a finančná polícia, použiť ako dôkazy iba vo vzťahu k predmetnej záležitosti, na ktorú ich získala od tohto vnútroštátneho orgánu.
34 Ako uviedla generálna advokátka v bode 45 svojich návrhov, článok 12 nariadenia č. 1/2003 sleduje osobitný cieľ zjednodušenia a podpory spolupráce medzi orgánmi v rámci európskej siete hospodárskej súťaže tým, že sa uľahčí výmena informácií. V tejto súvislosti vo svojom odseku 1 stanovuje, že na účely uplatňovania článkov 101 a 102 ZFEÚ Komisia a orgány hospodárskej súťaže členských štátov sú oprávnené navzájom si poskytovať a využívať ako dôkaz každú skutočnosť alebo právo vrátane dôverných informácií, pričom osobitne vo svojom odseku 2 spresňuje podmienky, pri ktorých sa môžu tieto informácie použiť.
35 Z týchto ustanovení tak nemožno odvodiť, že predstavujú vyjadrenie všeobecnejšieho pravidla, ktoré Komisii zakazuje použitie informácií poskytnutých inými vnútroštátnymi orgánmi, ako sú orgány hospodárskej súťaže členských štátov, iba z dôvodu, že tieto informácie boli získané na iné účely.
36 Treba tiež zdôrazniť, ako uviedol Všeobecný súd v bode 79 napadnutého rozsudku, že také pravidlo by nadmerne zasahovalo do úlohy Komisie pri jej poslaní dohliadať na riadne uplatňovanie práva hospodárskej súťaže Únie.
37 Všeobecný súd preto správne odpovedal na kritiku odvolateliek o zákonnosti použitia dokumentov odovzdaných colnou a finančnou políciou.
38 Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého by použitie týchto dokumentov na iné účely ako na tie, pre ktoré boli zhromaždené, mohlo nenapraviteľne narušiť právo na obhajobu, treba pripomenúť, že v práve Únie preváži zásada voľného hodnotenia dôkazov a jediným relevantným kritériom pri hodnotení predložených dôkazov je ich vierohodnosť (rozsudok z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, EU:C:2007:53, bod 63).
39 Odvolateľky ďalej Všeobecnému súdu vytýkajú, že nekonštatoval porušenie práva na obhajobu Komisiou z dôvodu, že čakala takmer dva roky, kým ich informovala, že disponuje týmito dokumentmi.
40 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že rešpektovanie práva na obhajobu vyžaduje, aby dotknutý podnik mal možnosť v rámci správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko na pravdivosť a relevantnosť jednak skutkových okolností a okolností, ktorých sa dovoláva, ako aj dokumentov, o ktoré Komisia oprela svoje zistenie existencie porušenia (pozri najmä rozsudok z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, EU:C:2007:53, bod 44 a citovanú judikatúru).
41 V konaní podľa článku 101 ZFEÚ je tak potrebné rozlišovať dve fázy, a to fázu šetrenia, ktorá predchádza oznámeniu o výhradách, a fázu, ktorá nasleduje po ňom (pozri najmä rozsudok z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, EU:C:2009:505, bod 27).
42 Súd sa tak domnieval, že Komisia nebola povinná informovať dotknutý podnik o tom, že mala k dispozícii dôkazy pred zaslaním oznámenia o výhradách, keďže sú to práve na jednej strane zaslanie oznámenia o výhradách a na druhej strane prístup k spisu umožňujúce adresátovi tohto oznámenia oboznámiť sa s dôkazmi obsiahnutými v spise Komisie, ktoré zaručujú právo na obhajobu, a že dotknutý podnik môže naplno uplatniť svoje právo na obhajobu až po zaslaní predmetného oznámenia (pozri najmä rozsudok z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, EU:C:2007:53, body 58 a 59).
43 Súdny dvor však tiež spresnil, že Komisia musí dbať na to, aby nedošlo k porušeniu práva na obhajobu počas fázy šetrenia, ktorá predchádza oznámeniu o výhradách (pozri najmä rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 63).
44 Pri zamietnutí výhrady založenej na tom, že Komisia mala určité dokumenty k dispozícii dávno pred oznámením o výhradách, Všeobecný súd v bode 98 napadnutého rozsudku uviedol, že Komisia výslovne zmienila skutočnosť, že sa v tomto oznámení opiera o tieto dokumenty odovzdané talianskymi orgánmi a že Komisia odovzdala tieto dokumenty odvolateľkám niekoľko mesiacov pred uvedeným oznámením.
45 Okrem toho sa Všeobecný súd v bode 99 napadnutého rozsudku domnieval, že odvolateľky nepredložili žiadne závažné dôvody, pre ktoré by mohla mať skutočnosť, že nemali vedomosť o uvedených dokumentoch počas fázy šetrenia, akýkoľvek vplyv na ich neskoršie možnosti obhajoby vo fáze, ktorá nasledovala po oznámení o výhradách (pozri analogicky rozsudok z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, EU:C:2007:53, bod 61).
46 Tým bolo správne zamietnuť túto časť tvrdenia odvolateliek.
47 Pokiaľ ide napokon o namietané skreslenie dôkazov Všeobecným súdom, treba pripomenúť, že o skreslenie ide len vtedy, ak je bez zisťovania nových dôkazov hodnotenie existujúcich dôkazov zjavne nesprávne (pozri najmä rozsudok zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia, C‑413/08 P, EU:C:2010:346, bod 17).
48 Ako uviedla generálna advokátka v bode 65 svojich návrhov, odvolateľ musí tiež presne uviesť, ktoré dôkazné prostriedky boli skreslené, a preukázať neprávne posúdenia, ku ktorým došlo (pozri najmä rozsudok zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia, C‑413/08 P, EU:C:2010:346, bod 16).
49 Odvolateľky však nespochybňujú analýzu dotknutých dokumentov Všeobecným súdom, ale ich prípustnosť v prípade, keď by sa ich poskytnutie colnou a finančnou políciou považovalo za nezákonné, čo v každom prípade nebolo preukázané.
50 S prihliadnutím na vyššie uvedené treba prvý odvolací dôvod v celom rozsahu zamietnuť.
O druhom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
51 Odvolateľky druhým odvolacím dôvodom tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nekonštatoval, že Komisia sa dopustila porušenia oznámenia o spolupráci z roku 2002 v rozsahu, v akom priznala oslobodenie spoločnosti Chiquita, a že sa následne domnieval, že informácie poskytnuté týmto podnikom Komisii v rámci konania, ktoré viedlo k udeleniu tohto oslobodenia, mali byť odstránené zo spisu.
52 Tvrdia, že pokiaľ ide o vec Južná Európa, tento podnik neukázal plnú, trvalú a rýchlu spoluprácu v priebehu celého konania, ako to vyžaduje bod 11 písm. a) tohto oznámenia.
53 Navyše niektoré informácie získané Komisiou boli dôverné, a nemohli tak byť použité ako dôkazy, keďže odvolateľky k nim nemali prístup.
54 Odvolateľky zdôrazňujú, že ich druhý odvolací dôvod sa týka právnej otázky týkajúcej sa dodržania vlastných pravidiel Komisiou a že nejde o nový dôvod s prihliadnutím predovšetkým na bod 42 ich žaloby a bod 21 ich repliky.
55 Komisia tvrdí, že tento dôvod, ktorý je neprípustný v rozsahu, v akom sa týka posúdenia skutočností, ktorých skreslenie sa v odvolaní tvrdilo, má navyše povahu nového dôvodu a v každom prípade sa javí ako neúčinný, pretože aj v prípade, že oslobodenie nemalo byť spoločnosti Chiquita udelené, informácie, ktoré poskytla, nemali byť zo spisu odstránené.
56 Komisia subsidiárne tvrdí, že žiadosť o oslobodenie spoločnosti Chiquita sa neobmedzovala na vec Severná Európa, ale vzťahovala sa na skutočnosti, ku ktorým došlo v Európskom hospodárskom priestore. Domnieva sa, že tento podnik včas poskytol dôkazy týkajúce sa aj protiprávneho konania vo veci Južná Európa.
57 Komisia dodáva, že tvrdenie, podľa ktorého sa nemohla odvolávať na dôverné informácie na preukázanie existencie kartelu, nie je len neprípustné z dôvodu chýbajúceho vzťahu k druhému odvolaciemu dôvodu, ale je v každom prípade nedôvodné, keďže odvolateľky mali k dotknutým informáciám prístup počas konania v priestoroch Komisie.
Posúdenie Súdnym dvorom
58 Nezávisle od otázky, či druhý odvolací dôvod treba považovať za nový alebo či nedodržanie bodu 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002 mohlo mať vplyv na zákonnosť použitia informácií, ktoré v tomto rámci poskytla spoločnosť Chiquita, Komisiou, otázka, či podnik spolupracoval plne, trvalo a rýchlo v zmysle tohto bodu, predstavuje v každom prípade skutkovú otázku, ktorej posúdenie Všeobecným súdom nespadá pod preskúmanie Súdnym dvorom v rámci odvolania s výnimkou, že by konštatovania Všeobecného súdu boli postihnuté vecnou chybou alebo skreslením, ktoré zjavne vyplýva z písomností v spise, čo sa v danom prípade netvrdilo.
59 Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nekonštatoval, že niektoré vyhlásenia poskytnuté spoločnosťou Chiquita v tomto rámci nemohla Komisia použiť z dôvodu ich dôvernej povahy, ide v skutočnosti o nový dôvod, ktorý je okrem toho nedostatočne podložený.
60 V dôsledku toho treba druhý odvolací dôvod odmietnuť ako neprípustný.
O treťom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
61 Svojím tretím odvolacím dôvodom vzneseným subsidiárne odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil zásadu účinnej súdnej ochrany zaručenú článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, ako aj článkom 47 Charty základných práv Európskej únie tým, že vykonal súdnu kontrolu obmedzenú na pokutu a nevyužil svoju neobmedzenú súdnu právomoc na preskúmanie rozhodnutí, ktorá mu je priznaná článkom 31 nariadenia č. 1/2003. V dôsledku toho Všeobecný súd tiež nesprávne vypočítal pokutu.
62 Dodávajú, že Súdnemu dvoru prináleží, aby v rámci svojej neobmedzenej súdnej právomoci v danej oblasti na účely stanovenia výšky pokuty sám posúdil okolnosti prejednávaného prípadu a druh dotknutého porušenia, a odkazujú na bod 80 rozsudku zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens (C‑441/11 P, EU:C:2012:778).
63 Tvrdia, že prináleží súdu Únie, aby uskutočnil preskúmanie zákonnosti, ktoré mu prislúcha na základe dôkazov predložených žalobcom na podporu uvádzaných dôvodov, a zdôrazňujú, že sa počas tohto preskúmavania nemôže opierať o mieru voľnej úvahy Komisie. V tejto súvislosti odkazujú predovšetkým na rozsudok z 8. decembra 2011, KME Germany a i./Komisia (C‑389/10 P, EU:C:2011:816, bod 129).
64 Pokiaľ ide o posúdenie závažnosti porušenia, Všeobecný súd sa však v bode 525 napadnutého rozsudku obmedzil na citáciu usmernení z roku 2006, aby konštatoval, že Komisia oprávnene uplatnila sadzbu 15 % pri zohľadňovanej časti predaja, ku ktorej sa prihliada pri takých porušeniach.
65 Rovnako postupoval, keď následne zamietol ich tvrdenia týkajúce sa nevyhnutnosti zohľadniť obmedzený kumulovaný podiel a obmedzený geografický rozsah porušenia.
66 Uvádzajú tiež, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bode 532 napadnutého rozsudku tvrdil, že nebolo nevyhnutné, aby Komisia zohľadnila doplnkové skutočnosti alebo okolnosti, hoci mala v súlade s rozsudkom zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./ Komisia (C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 91), posúdiť objektívne skutočnosti, ako je obsah a doba trvania protisúťažných konaní, ich počet a intenzita, rozsah dotknutého trhu a zhoršenie hospodárskeho verejného poriadku, relatívny význam a podiel zodpovedných podnikov na trhu, ako aj prípadné opakovanie protisúťažného konania, a to napriek tomu, že na to odvolateľky výslovne odkázali.
67 Uvádzajú podobné kritériá, pokiaľ ide o posúdenie poľahčujúcich okolností Všeobecným súdom v bodoch 544 až 554 napadnutého rozsudku.
68 Tvrdia tiež, že ak by Všeobecný súd správne preskúmal úroveň pokuty, musel by rozhodnúť o znížení rovnajúcemu sa 60 %, ktoré Komisia uplatnila vo veci Severná Európa, pretože dva faktory zohľadnené Komisiou v tejto veci, a síce osobitný režim právnej úpravy a existencia porušenia z hľadiska cieľa, sú v prejednávanom prípade tiež splnené.
69 V odpovedi na námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou spresňujú, že požiadali Všeobecný súd, aby vykonal svoju neobmedzenú súdnu právomoc.
70 Komisia tvrdí, že odvolateľky nepožiadali Všeobecný súd, aby vykonal svoju neobmedzenú súdnu právomoc, takže tretí odvolací dôvod musí byť odmietnutý ako neprípustný, a že Všeobecný súd v každom prípade preskúmal zvláštne okolnosti veci v súlade s požiadavkami zásady súdnej ochrany.
71 Otázka, či Všeobecný súd mal znížiť pokutu prinajmenšom o 60 %, rovnako ako to Komisia rozhodla vo veci Severná Európa, a to z dôvodu, že ide tiež o porušenia z hľadiska cieľa, je navyše skutková otázka.
Posúdenie Súdnym dvorom
72 Najprv treba konštatovať, že odvolateľky požiadali Všeobecný súd, aby vykonal svoju neobmedzenú súdnu právomoc tým, že zruší alebo zníži pokutu, ktorá im bola uložená, ako vyplýva predovšetkým z bodu 142 ich žaloby, a že teda tretí odvolací dôvod nie je novým dôvodom.
73 Pokiaľ ide o súdne preskúmanie pokút uložených Komisiou v prípade porušenia práva hospodárskej súťaže, treba pripomenúť, že prináleží súdu Únie, aby uskutočnil preskúmanie zákonnosti, ktoré mu prislúcha na základe dôkazov predložených žalobcom na podporu uvádzaných dôvodov. Počas tohto preskúmavania sa súd v snahe vyhnúť sa vykonaniu podrobného vecného a právneho preskúmania nemôže opierať o mieru voľnej úvahy Komisie, a to ani pokiaľ ide o výber zohľadnených dôkazov pri uplatňovaní kritérií uvedených v usmerneniach, ani pokiaľ ide o hodnotenie týchto dôkazov (pozri najmä rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 62).
74 Preskúmanie zákonnosti je doplnené neobmedzenou súdnou právomocou, ktorá bola priznaná súdu Únie článkom 31 nariadenia č. 1/2003 v súlade s článkom 261 ZFEÚ. Táto právomoc oprávňuje súd, aby nad rámec jednoduchého preskúmavania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo penále (pozri najmä rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 63).
75 Na splnenie požiadaviek zásady účinnej súdnej ochrany a vzhľadom na to, že článok 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že výšku pokuty treba stanoviť podľa závažnosti a doby trvania porušenia, je Všeobecný súd povinný pri výkone svojich právomocí stanovených v článkoch 261 a 263 ZFEÚ preskúmať každú výhradu právnej alebo skutkovej povahy, ktorá má preukázať, že výška pokuty nie je primeraná závažnosti a dobe trvania porušenia (pozri najmä rozsudok z 9. júna 2016, Repsol Lubricantes y Especialidades a i./Komisia, C‑617/13 P, EU:C:2016:416, bod 86).
76 Úlohou Súdneho dvora v rámci odvolania je preskúmať, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávnych právnych posúdení v spôsobe, ktorým rozhodol o žalobe, ktorá mu bola predložená (pozri najmä rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 46).
77 Súdnemu dvoru pri rozhodovaní o otázkach práva v rámci odvolania neprináleží nahrádzať z dôvodov spravodlivosti svojím posúdením posúdenie Všeobecného súdu, ktorý v rámci svojej neobmedzenej súdnej právomoci rozhoduje o výške pokút uložených podnikom za porušenie práva Únie, ktorého sa dopustili (pozri najmä rozsudok zo 7. septembra 2016, Pilkington Group a i./Komisia, C‑101/15 P, EU:C:2016:631, bod 72).
78 Konštatovať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia z dôvodu neprimeranej výšky pokuty, môže Súdny dvor len vtedy, ak dospeje k záveru, že výška sankcie je nielen neprimeraná, ale aj nadmerná, ba dokonca disproporčná (pozri najmä rozsudok zo 7. septembra 2016, Pilkington Group a i./Komisia, C‑101/15 P, EU:C:2016:631, bod 73).
79 V prejednávanom prípade, ako uviedla generálna advokátka v bode 85 svojich návrhov, nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že v tomto rámci odkázal na usmernenia z roku 2006, pretože žalobný dôvod vznesený odvolateľkami na prvom stupni vychádzal, ako vyplýva z bodu 501 napadnutého rozsudku, z porušenia článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 a usmernení z roku 2006 z dôvodu nesprávneho posúdenia najmä závažnosti a doby trvania porušenia, ako aj poľahčujúcich okolností.
80 Treba tiež pripomenúť, že výkon neobmedzenej súdnej právomoci neznamená preskúmanie ex offo a že s výnimkou dôvodov verejného poriadku, ktoré je súd povinný preskúmavať, prináleží žalobcovi, aby uviedol žalobné dôvody proti napadnutému rozhodnutiu a predložil dôkazy (pozri najmä rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 64).
81 Pokiaľ ide o závažnosť porušenia, Všeobecný súd sa v bode 525 napadnutého rozsudku správne domnieval, že Komisia bola oprávnená uložiť za najzávažnejšie obmedzenia, aké boli dotknuté v prejednávanej veci, sadzbu prinajmenšom 15 % hodnoty predaja, ktorá predstavuje minimum „v hornej časti stupnice“ v zmysle bodu 23 usmernení z roku 2006 pre tento typ porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Gosselin Group/Komisia, C‑429/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:463, bod 124).
82 Všeobecný súd tiež posúdil a právne dostatočným spôsobom odpovedal v bodoch 528 až 533 napadnutého rozsudku na tvrdenie odvolateliek vychádzajúce z toho, že Komisia mala pri stanovení uplatnenej hodnoty predaja zohľadniť obmedzený kumulovaný trhový podiel a obmedzený geografický rozsah porušenia. Predovšetkým sa v bode 530 tohto rozsudku správne domnieval, že v prípade najzávažnejších obmedzení by sadzba mala byť prinajmenšom vyššia než 15 %.
83 Hoci tvrdenie Všeobecného súdu v bode 532 napadnutého rozsudku, podľa ktorého, ak sa Komisia uspokojí s uplatnením sadzby, ktorá sa rovná, či skoro rovná minimálnej sadzbe 15 % hodnoty predaja stanovenej pre najzávažnejšie obmedzenia, nie je nevyhnutné zohľadňovať ďalšie faktory, je a priori nesprávne, neodráža však skutočnú analýzu vykonanú Všeobecným súdom v tomto rozsudku, pretože Všeobecný súd preskúmal relevantnosť okolností uplatnených odvolateľkami v ich žalobe v súvislosti s analýzou závažnosti porušenia predovšetkým v bode 533 napadnutého rozsudku (pozri analogicky rozsudok z 11. júla 2013, Gosselin Group/Komisia, C‑429/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:463, bod 129). Treba tiež zdôrazniť, že keďže sa Všeobecný súd v napadnutom rozsudku správne domnieval, že dotknuté porušenie spadalo do kategórie najzávažnejších porušení, bolo individuálne konanie podnikov riadne zohľadnené.
84 Ďalej treba na rozdiel od toho, čo bolo uvedené v bode 531 napadnutého rozsudku, uviesť, že z bodu 329 odôvodnenia sporného rozhodnutia nevyplýva, že sadzba 15 % hodnoty predaja bola stanovená Komisiou iba na základe povahy porušenia, pretože uvedený bod odôvodnenia sa týka tiež iných okolností veci.
85 Pokiaľ ide napokon o posúdenie poľahčujúcich okolností, Všeobecný súd sa neobmedzil na pripomenutie miery voľnej úvahy Komisie v bode 549 napadnutého rozsudku, ale v bode 551 tohto rozsudku sa domnieval, že neexistencia jedného z dvoch ukazovateľov odôvodňujúcich zníženie pokuty vo veci Severná Európa, a síce koordinácia referenčných cien, v prejednávanej veci skutočne chýbala, čo odôvodňovalo rozdiel v percente zníženia vo veci uvedenej ako poslednej.
86 Tvrdenie odvolateliek vychádzajúce z toho, že Všeobecný súd mal aj tak zohľadniť skutočnosť, že v prejednávanej veci išlo rovnako ako vo veci Severná Európa o porušenie z hľadiska cieľa, je okrem toho, že spochybňuje posúdenie skutočností, v každom prípade irelevantná, pretože taká skutočnosť nemohla predstavovať poľahčujúcu okolnosť.
87 Ďalej Všeobecný súd tiež správne v bodoch 552 a 553 napadnutého rozsudku pripomenul dôvody, pre ktoré Komisia nemôže byť viazaná svojou predchádzajúcou rozhodovacou praxou, takže samotná skutočnosť, že Komisia priznala v minulosti určitú mieru zníženia za určité konanie, neznamená, že je povinná priznať rovnaké pomerné zníženie pri posúdení podobného konania v rámci neskoršieho správneho konania.
88 Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa tak nedopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výkone svojho súdneho preskúmania.
89 Preto treba tretí odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
O štvrtom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
90 Svojím štvrtým odvolacím dôvodom odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil pojem dohoda, ktorá má protisúťažný cieľ, pretože nezohľadnil hospodársky a právny kontext, do ktorého spadala skúmaná dohoda, a v dôsledku toho porušil právo na obhajobu.
91 Všeobecnému súdu tak vytýkajú, že predovšetkým v bode 466 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia správne dospela k záveru, že cieľom správania strán bolo vylúčenie, obmedzenie alebo skreslenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu.
92 Uvádzajú, že na určenie, či cieľom porušenia je obmedziť hospodársku súťaž, je nevyhnutná analýza hospodárskeho a právneho kontextu, do ktorého dotknutá dohoda patrí (rozsudky zo 14. marca 2013, Allianz Hungária Biztosító a i., C‑32/11, EU:C:2013:160, body 36 a 48, ako aj z 26. novembra 2015, Maxima Latvija, C‑345/14, EU:C:2015:784, bod 16).
93 Doplňujú, že pojem obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa sa musí vykladať reštriktívne, že Všeobecný súd musí uviesť dôvody, pre ktoré tieto obmedzenia vykazovali dostatočný stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž, a že môže odkázať na podobné konania kvalifikované v predchádzajúcej judikatúre ako porušenie z hľadiska cieľa len vtedy, keď sú dostatočne blízke skúmaným konaniam (rozsudok z 11. septembra 2014, CB/Komisia, C‑67/13 P, EU:C:2014:2204).
94 Z toho vyvodzujú, že Všeobecný súd sa nemohol uspokojiť s tým, že v bode 468 napadnutého rozsudku vychádzal z toho, že dotknuté konanie spadá pod článok 101 ods. 1 písm. a) ZFEÚ, ktorý odkazuje iba na určovanie cien a nie len na jednoduché oznámenie budúcich zámerov v súvislosti s pohybom cien.
95 Domnievajú sa, že ak by Všeobecný súd zohľadnil povahu tovaru, podmienky fungovania a štruktúru trhu, musel by dospieť k záveru o neexistencii protisúťažného cieľa dotknutej dohody.
96 V tejto súvislosti odkazujú predovšetkým na skutočnosť, že v okamihu porušenia podliehal európsky trh s banánmi spoločnej organizácii trhov, ktorá viedla k nepružnosti, ako aj vyššiemu stupňu transparentnosti v prípade objemu a cien, ktorá nakoniec konkurentov podnecovala navzájom nadväzovať obchodné vzťahy. Doplňujú, že k dotknutej výmene informácií dochádzalo príležitostne a že neexistoval žiadny zjavný vzťah medzi dátumami týchto kontaktov a dátumami príslušných určení cien. Tiež uvádzajú, že porušenie sa týkalo iba dvoch konkurentov na trhu, že Pacific Fruit Company Italia ako príjemca ceny nemohla uložiť ceny svojim zákazníkom a že bola dotknutá iba obmedzená časť európskeho trhu s banánmi.
97 Domnievajú sa, že rozptýlené odkazy na kontext veci v napadnutom rozsudku, mimo rámca kvalifikácie dotknutých konaní ako porušenia z hľadiska cieľa, neumožňuje vychádzať z toho, že tento kontext bol riadne zohľadnený pri kvalifikácii porušenia z hľadiska cieľa.
98 Tiež spresňujú, čo sa týka porušenia práva na obhajobu, že nesprávne konštatovanie existencie protisúťažného cieľa ich ukrátilo o podrobnú a kontradiktórnu diskusiu o účinkoch ich konania.
99 Komisia tvrdí, že štvrtý odvolací dôvod je neprípustný z dôvodu jeho novosti, ale tiež z dôvodu, že tvrdenia týkajúce sa právneho a hospodárskeho kontextu dotknutého porušenia spochybňujú posúdenie skutočností.
100 V každom prípade Všeobecný súd právne dostatočným spôsobom zohľadnil hospodársky a právny kontext dotknutej dohody a nedopustil sa nesprávneho právneho posúdenia.
Posúdenie Súdnym dvorom
101 Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou z dôvodu novosti štvrtého odvolacieho dôvodu, treba konštatovať, že z bodu 135 žaloby pred Všeobecným súdom vyplýva, že odvolateľky spochybnili kvalifikáciu ako porušenia z hľadiska cieľa „predovšetkým vzhľadom k skutkovým okolnostiam veci“, ale že v tomto ohľade iba uviedli, že dotknutá dohoda sa týkala len neurčitých a sporadických výmen informácií o všeobecnom zameraní trhu.
102 Bez potreby rozhodnúť o prípustnosti štvrtého odvolacieho dôvodu treba však konštatovať, že je v každom prípade nedôvodný.
103 Treba pripomenúť, že pojem obmedzenie hospodárskej súťaže „z hľadiska cieľa“ sa musí vykladať reštriktívne a možno ho uplatniť len na určité typy koordinácie medzi podnikmi, ktoré majú dostatočný stupeň škodlivosti na hospodársku súťaž, aby bolo možné sa domnievať, že preskúmanie ich účinkov nie je nevyhnutné. Určité formy koordinácie medzi podnikmi totiž možno považovať za škodlivé pre riadne fungovanie hospodárskej súťaže už z dôvodu ich samotnej povahy (pozri najmä rozsudky z 26. novembra 2015, Maxima Latvija, C‑345/14, EU:C:2015:784, bod 17, a z 20. januára 2016, Toshiba Corporation/Komisia, C‑373/14 P, EU:C:2016:26, bod 26).
104 Základné právne kritérium na určenie, či dohoda predstavuje obmedzenie hospodárskej súťaže „z hľadiska cieľa“, spočíva v zistení, že takáto dohoda má sama osebe dostatočný stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž, takže netreba skúmať jej následky (pozri najmä rozsudok z 26. novembra 2015, Maxima Latvija, C‑345/14, EU:C:2015:784, bod 20).
105 V tejto súvislosti sa treba sústrediť na ustanovenia dotknutej dohody, objektívne ciele, ktoré má dosiahnuť, ako aj na hospodársky a právny kontext tohto postupu (pozri najmä rozsudok z 20. januára 2016, Toshiba Corporation/Komisia, C‑373/14 P, EU:C:2016:26, bod 27).
106 V prejednávanom prípade treba uviesť, ako vyplýva z napadnutého rozsudku a najmä jeho bodov 246, 524 a 550, že Komisia konštatovala, že odvolateľky sa zúčastnili kartelovej dohody, ktorej cieľom bolo určenie cien, a že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nespochybnil toto posúdenie skutočností a dôkazov.
107 Pre takéto dohody, ktoré predstavujú obzvlášť závažné porušenia hospodárskej súťaže, analýza hospodárskeho a právneho kontextu, do ktorého patrí praktika, sa tak môže obmedzovať na to, čo sa zdá ako nevyhnutné minimum na účely záveru o existencii obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa (pozri analogicky s dohodami o rozdelení trhov rozsudok z 20. januára 2016, Toshiba Corporation/Komisia, C‑373/14 P, EU:C:2016:26, bod 29).
108 Pritom Všeobecný súd v bode 466 napadnutého rozsudku správne odpovedal na tvrdenie vznesené odvolateľkami v tomto ohľade v ich žalobe, pričom odkázal predovšetkým na preskúmanie skutočností skúmaných v rámci tretieho žalobného dôvodu.
109 V každom prípade, ako uviedla generálna advokátka v bode 104 svojich návrhov, tvrdenia týkajúce sa hospodárskeho a právneho kontextu veci, ktoré uviedli odvolateľky na podporu štvrtého odvolacieho dôvodu, nie sú relevantné na účely preskúmania existencie protisúťažného cieľa, takže Všeobecnému súdu nemožno platne vytýkať, že ich nezohľadnil v napadnutom rozsudku.
110 Niektoré z nich sa okrem toho snažia preukázať chýbajúcu koordináciu cien a v skutočnosti spochybniť samotnú existenciu dohody. Tak je to totiž v prípade skutočnosti, že európsky trh s banánmi podliehal spoločnej organizácii trhov.
111 V dôsledku toho sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že sa v bode 473 napadnutého rozsudku domnieval, že Komisia správne uviedla, že porušenie môže byť kvalifikované ako obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.
112 Okrem toho nemožno Všeobecnému súdu platne vytýkať, že porušil zásadu kontradiktórnosti z dôvodu, že kvalifikácia ako dohody, ktorá má protisúťažný cieľ, ich zbavila možnosti dovolávať sa neexistencie protisúťažného účinku.
113 Z toho vyplýva, že štvrtý odvolací dôvod sa musí zamietnuť ako nedôvodný.
114 Keďže žiadnemu z odvolacích dôvodov uvedených odvolateľkami na podporu ich odvolania nebolo možné vyhovieť, musí sa odvolanie zamietnuť.
O trovách
115 Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla uložiť odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania a tie nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania týkajúce sa tohto odvolania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil:
1. Odvolanie sa zamieta.
2. FSL Holdings NV, Firma Léon Van Parys NV a Pacific Fruit Company Italy SpA sú povinné nahradiť trovy konania.
Podpisy