UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

zo 4. novembra 2008

Vec F‑18/07

Luigi Marcuccio

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Verejná služba – Úradníci – Žiadosť – Výslovné zamietnutie oznámené po implicitnom zamietnutí – Výlučne potvrdzujúci akt – Oneskorená sťažnosť – Zjavná neprípustnosť“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou L. Marcuccio navrhuje najmä zrušiť rozhodnutie Komisie z 25. októbra 2005, ktorým sa odmieta uznať, že je postihnutý ťažkou chorobou v zmysle článku 72 Služobného poriadku úradníkov a Spoločných pravidiel pre zdravotné poistenie úradníkov Európskych spoločenstiev

Rozhodnutie: Žaloba sa odmieta ako zjavne neprípustná. Komisia znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť tretinu trov konania, ktoré vynaložil žalobca.

Abstrakt

1.      Úradníci – Žaloba – Akt spôsobujúci ujmu – Pojem – Výslovné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti oznámenej po implicitnom rozhodnutí o zamietnutí, ktoré sa stalo konečným – Potvrdzujúci akt

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

2.      Konanie – Trovy konania – Kompenzácia – Výnimočné prípady

(Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa, článok 87 ods. 3 prvý pododsek; Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 122)

1.      Výslovné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti, ktorá bola dotknutej osobe oznámená po prijatí implicitného rozhodnutia o zamietnutí, ktoré sa stalo konečným, je iba potvrdzujúci akt tohto posledného rozhodnutia a nemôže sa považovať za akt spôsobujúci ujmu, ktorý by mohol byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 91 ods. 1 služobného poriadku.

(pozri bod 27)

2.      Na základe článku 87 ods. 3 druhého pododseku Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, ktorý sa uplatní mutatis mutandis na veci prejednávané na Súde pre verejnú službu pred nadobudnutím účinnosti jeho vlastného rokovacieho poriadku k 1. novembru 2007 môže Súd pre verejnú službu vo výnimočných prípadoch rozdeliť náhradu trov konania.

V tejto súvislosti skutočnosť, že v rámci žaloby zamietnutej z dôvodu omeškania predchádzajúcej sťažnosti administratíva dotknutú osobu neinformovala, že rozhodnutie, ktoré je predmetom sťažnosti, je iba potvrdzujúcim aktom, predstavuje výnimočný prípad odôvodňujúci rozdelenie trov konania medzi predmetnú inštitúciu a úradníka požadujúceho náhradu trov konania, ktoré vynaložil v rámci tohto konania, a že nie je možné ho napadnúť žalobou o neplatnosť, a okrem toho, že nepoukázala na prípadné omeškanie sťažnosti, a tým, za porušenia povinnosti starostlivosti, mohla v úradníkovi vyvolať nesprávny dojem, že ak žalobu podá, tak bude prípustná.

(pozri body 35 – 39)